Príspevky užívateľa

Keby vedela, čo sa to Enkidovi honí hlavou, bola by mimoriadne v rozpakoch, najhoršie by však bolo, že by nad tým neprestala premýšľať. Helenka bola žena dvojakých tvárí. Žena všetkých tvárí. Chcela byť sebestačná a nezávislá, ale zároveň si predstavovala krásnu svadbu pod jej totemom pri chatke, plnú kvetov- niekedy na jar a hneď ako by vyslovili manželské sľuby, strhol by sa prvý májový dážď. Oh ano. Ak to nebude inak, ani nijakú svadbu nechce.
" Oh, na to nie si pripravený, ver mi. Najskôr ťa zoznámim s Verdie, tam je to najbezpečnejšie. No obávam sa, že žiaden čas ani teória ťa na Majdalenku nedokáže tak úplne pripraviť. Heh, mám ich rada, sme si všetky skutočne blízke, sú to moje najmilšie kamarátky." povedala a usmiala sa.
Keď oň bola opretá a ona cítila, že sa na ňu snažil pozrieť. Zamrvila sa a zhlboka nadýchla. Po chvíľke sa odtiahla a pozrela mu do očí, opäť.

Keď okolo nich prefrčalo ohnivé stvorenie po ktorom sa len tak zaprášilo prekvapene zažmurkala a zasmiala sa na Enkidovu ospravedlňujúcu reakciu. " To je v poriadku, je to dieťa. Mám celkom rada deti a ver, že musia byť tak trocha drzé. Robí to dobré charaktery. Navyše, žijeme v blízkom kontakte s Majdalenkou. Kto nezažil Majdalenku, nepozná slovo intenzívny." Riekla a otočila sa, ukazuúc Enkidovi na jej tri sestry zo sesterstva, špeciálne na Majdu škrtiacu chuderu Verdie a špeciálne i na to, ako si všetky tri čosi hovorili a ukazovali na nich. Hel sa uchechtla a otočil chytro naspäť. " Myslím, že dievčatá zomierajú túžbou vedieť čo sa medzi nami deje." šepla pobavene.
Zarazila sa však, keď sa spýtal či ho mala radšej predtým. " To, to sa nedá, an toto nemožno odpovedať. Enkidu, každý z nás sa mení ani ja nie som ako predtým. Ale ver, že nech je to ako chce, si to proste ty a-" mala preňho slabosť, odkedy sa prvý raz videli a celkom sa jej nezbavila, aj keď kedysi moc chcela. Počúvala čo hovoril ďalej a už nepovedala nič, len čumák nežne oprela o srsť pod jeho bradou.

Helenke sa ceremónia páčila, a opäť ju zaviedla do doby, keď tu spolu boli. Bok po boku, hoci to nedopadlo zrovna slávne, cítila sa teraz tak nostalgicky, v dobrom slova zmysle. Boli na rovnakom mieste s odstupom času, ibaže teraz to malo dopadnúť lepšie. " Vlani v lete som to zapaľovala i ja, pamätá-nepamätáš." odmlčala sa po chvíli a uhla pohľadom, zamýšľajúc sa, potom pozrela opäť k Enkidovi a nepatrne šepla.
"Vieš, nebola som si istá či sem chcel prísť. Vieš, ako to medzi nami bolo a- a bála som sa ako sa budem cítiť avšak- Enkidu viem, že by ma nesmierne mrzelo, keby tak nespravím." povedala a pohliadla mu do farebných očí a tie jej hovorili, že tu bola veľmi rada. Cítila že má k nemu blížšie, cítila v tichu, ktoré medzi nimi nastalo istú intimitu. Dych sa jej strácal. Čo na to povie? Nechcela ho zneistiť, ale chcela byť úprimná

Helenka pohliadla na náramok ktorý pre ňu vyrobil? Nikdy jej nedal niekto niečo tak pekné. Hoci to malo svoje nedostatky oceňovala práve tie. Pozrela Enkidovi do očí a zdvihla labku zakryvajúc si ústa. Bola doposiaľ rozpoltená a aj keď si sľúbila že už sa nenachá ošáliť, vedela že je z neho rovnako naivne unesená ako minule. Podala mu labku, aby jej mohol náramok nasadiť, predsa to nebude robiť sama však.
"Veľmi rada Enkidu. Hoci by možno bolo vhodné počkať až skončí začiatok." Mrkla po ňom a šepla, kývajúc na prebiehajúcu počiatočnú ceremóniu. Chcela schválne aby tam zameral svoj pohľad, pretože keď tak urobil, venovala mu krátky nevinný bozk na líce.

Prv si všimla príchodu svojej najmilšej modrej kamarátky. I ju samu prekvapilo ako ich z prvotnej nedôvery čas tak zblížil, ale bola pravda že Verdie pri nej stála i pri ťažkých i pri tých dobrých chvíľach a mohla sa na ňu spoľahnúť.
Hel nachvílu odpútať pohľad od davu a kývla na kamošku mávajúc chvostom, potom sa však opäť zahľadela vpred a trocha povzdychla. Začínala si myslieť že bola chyba sem prísť, možno ani Enkidu nepríde. Navyše sa hovorí, do jednej rieky dvakrát nevstúpiš. A Hel predsa keď pominula jej zlosť , sa ocitla na tom istom mieste. A predsa keď sa ozval jeho známy hlas, srdce sa jej rozbúchalo ako divé. Hel sa prudko otočila prv na Verd a kývla na Enkida s úsmevom , vraviac kamarátke 'TO JE ON! Idem, keby niečo volaj'.
Otočila sa na Enkida a pohliadla na tmavého vlka hlboko modrými očami, v ktorých sa odrážalo to vzrušenie ktoré pocítila v momente ako ho videla.
"Enkidu," šepla potichu a bez ďalšieho slova pristúpila k nemu aj keď sa zdalo že sa obával že nepríde. Trochu hanblivo odvrátila pohľad s úsmevom, skoro akoby to ani nebola ona. Všimla si tiež, že ich oboch zdobila rovnaká jednoduchá ozdoba. Akoby tu patrili k sebe.

Po stretnutí so sestrami a hlbokých úvahách o tom či prijať Enkidove pozvanie alebo nie, predsalen stála na prahu plesu v Zelenom lese, jemné vločky jej padali do spletenej srsti, zdobenej sušenými kvetmi. Príprave na poslednú chvíľu nevenovala toľkú pozornosť ako vlani v lete, prišla však so všetkou gráciou. Začiatok plesu rušiť nechcela, preto zostala na kraji v tichosti avšak s iskričkami v očiach pozorovala či ju jej bývalý, ktorý ju sem poslal skutočne prišiel čakať. Keď v dave videla mnoho vlkov a prv tam nevidela Enkida, na moment sa preľakla, čo na nej bolo možno i nepatrne čítať. Pôsobila nežne a zraniteľne, až nezvyčajne.
Pozorujúc začiatok zapalovania ohňa, ktorého sa účastnila sama aktívne minulého roku, rozmýšľala či sa na ňu predsa nevybodol.

Pokývala hlavou. Nepotrebovala pomoc ani aby presviedčal toho panovníka, aby jej pomohol a on sa pred ním zbytočne strápil. Pokiaľ by potrebovala pomôcť, mohol tak urobiť a bude to jeho rozhodnutie, ale Hel si to neprizná. Beztak si nebola istá čoho sa vlastne obáva. O seba? Sotva.
Videla, že ho možno trocha znepokojila a na moment aj ona pocítila zvláštny pocit, aký už dlho nie a možno chcela, aby ešte zostal, ale v rozpakoch sa stiahla a uhla pohľadom. Zachovala si však správnu tvár a rýchlo nahodila dôstojný pomerne veselý výraz. " Vyspím sa do krásy, samozrejme." odvetila blahosklonne.

Keby vedela, čo sa honí hlavou Verdie, musela by sa jej posťažovať, že aj keď o tom vedia, úplne zanedbávajú ich klubovňu a býva tam dlhé noci sama! A to bolo na hanbu. Mala plno myšlienok, ktoré si potrebovala v hlave usporiadať a tentoraz sa kupodivu netýkali nejakých strašných problémov, ale návštevy jej bývalého, ktorý ju opäť rozpoltil a ktorému bola za ten čas náchylná i odpustiť. Zdal sa byť iný a ona nevedela, či sa jej to páči alebo nie, ale keď boli spolu, doposiaľ si neuvedomila, že jej trocha chýbal. Nuž nebolo lepšie miesto ako stráviťtieto problémy s kamarátkami a tak išla nejakú chvílu v pomerne tesnej rezerve za Verdie až dorazila celkom k nej, kde si sňala banjo z ramena a položila ho do snehu. "Je tomu zima. Keď sa toho teraz chytíš, akoby kvílilo."

"Nech sa tam stalo hocičo, asi ju nedokážem odsudzovať za akýkoľvek čin. Zachránila mojej dobrej priateľke život." ona neliečila iste, ale umožnila to, aby KIler mohla v zime zostať. A tomu bola Hel vďačná. " Vlastne.." začala váhavo, lebo si nebola istá, či chce o jej trápeniach Enkidovi hovoriť. " vlastne sa celkom obávam tohtoročnej zimy. Už tak to bolo zlé a-" zima priviedla sestry dokopy a už tak sa postupne rozpadali, čo ak ich zima zase zničí? Kiler si toho tiež prežila dosť, ďalšiu tak hustú zimu by nemusela prežiť. Helena to ale už nedokončila, potriasla hlavou a presvedčila samú seba aby sa usmievala. Nemusela ho zaťažovať a ani o tom už nechcela hovoriť. Čokoľvek príde, zvládnu to.
Naklonila hlavu, azda i trocha ostýchavo a keby mohla možno, možno by sa trocha aj začervenala. Nuž čo narobíte, ona nedokázala v sebe potlačiť dáke zvyšky citu, zvlášť keď sa poslednú dobu cítila osamelá. Boli to zvyšky alebo? Už tak pocítila úľavu, keď povedal že nikoho nemá, ale nemala pocit, že by chcela aby nebol šťastný.
Nestačila sa diviť. Jednak si nepamätal že spolu na plese boli, ani aký cirkus sa tam udial a predtým vôbec nechcel tancovať. Bola zmätená, ale nedala to poznať, hoc sa potmehúdsky pousmiala a naklonila k Enkidovi až tak, že ich delil možno centimeter dva.
" Uvidíme" odpovedala neurčito. Ak mu za to stála tak aho hovoril, isto nezavolá nikoho iného. A ona sa tešila, že ju zavolal, ale nemhola mu odpvoedať priamočiaro, isteže nie.

Poprosím veľký prívesok a slot na maznáčika pre Dannyho

Schválené

Zvedavo zastrihala ušami. "Volt už nie je panovníkom?" Spýtala sa s úprimným záujmom. Kto vie či by jej syn pomohol chorej Kiler rovnako ako ona. Hoci bolo pravdou, že Hel predpokladala, že to tak musí byť keď sa predsa jedná o rodinného priateľa. Napriamila sa a trocha spozorovala keď začal Enkidu odpovede na jej otázku. Znelo to akoby mu bolo ľúto že si nemôže s nijakou nič začať. Potom však doplnil že nemá záujem a táto odpoveď ju úprimne potešila, i keď si to doteraz neuvedomovala. Tak ako? Hnevala sa a nechcela s nim byť? Ale prečo ju predstava že by bol s niekym iným rozladila o to viac? " Ah tak," odpovedala a opatrne uhla hlavou, hoci naň bokom stále pozerala a on kohol vidieť jej modré, teraz trochu hanblivé oči. Do jednej rieky dvakrát nevstúpiš, tak čo vymýšľaš. A predsa sa nežne pousmiala

Bezradne čumela na Kiler ako na zjavenie a veľmi úzkostlivým pohľadom venovala pozornosť tiež Verd, keď sa začala Kiler vypytovať tie strašné veci. Prečo jej to robí, nech jej dá pokoj. Pomyslela si, ale dobre vedela že kamarátka je len obozretná a dobre robí. Keby tu Verd nebola, koniec koncov, Hel by sa pokojne mohla zložiť tak že by ju dokopy už nikto nedal. Ktovie či bola na tom horšie teraz ona alebo chudera stará Kiler ktorá ušla smrti. "Prosím toto už nikdy nerob" prikázala sivej vlčke a vzlykla keď si o ňu po tom čo sa jej podarilo postaviť, oprela hlavu a zaborila dlhý čumak do jej srsti. "Sľubuješ?"

S labkami prekríženými cez seba pozorovala ako bol z nej Enkidu zľahka nervózny. No, aspoň to bolo zadosťučinenie ktoré jej celkom postačovalo. Zasmiala sa, keď nedokázal uveriť vlastným ušiam a kývla vedľa seba na palandu kde bola pohodlná teplá deka a bola rozhodne pohodlnejšie než stáť tam uprostred chatky. " Hodláš tam postávať ako socha?" Vyzvala ho a naklonila hlavu do strany, čakajúc či zdvihne riť a naberie tú odvahu trocha sa priblížiť a normálne sa usadiť vedľa nej, veď ona nehrýzla. Moc. Navyše sa tak ľahšie bude tváriť uvolnene, ako chcel on, akoby sa nikdy nič nestalo, aj keď to celkom nebolo tak jednoduché. "Radšej mi porozprávaj niečo o tej vašej svorke. Celkom som si s nimi užila, keď bola Kiler v zime veľmi chorá a chcela som od nich trocha pomoci. Ale dopadlo to dobre. Našťastie." Skúška ohňom to bola rozhodne toho času hrôzostrašná a pri pomyslení na nihilsku svorku sa v Helene miešali rôzne emócie. "Ty Enkidu? A čo tvoj život? Predpokladám že teda taký gentleman má vo svorke srdce nejakej slečny nie?" Možno to povedala trpkejšie než chcela. Snažila sa byť nevtieravá a viesť rozhovor uvolnene, no tak trocha si uvedomila že by trocha i žiarlila keby niekoho mal. Chcela sa uistiť ze sa z nej tak úplne nedostal, rovnako ako sa celkom nevedela preniesť ona, hoci tvrdila opak.

Hlásim sa!