Príspevky užívateľa

" No to ma podržte čo som zistila!" Uvítala svoje kamarátky večer, keď sa vracala z neuspešného lovu. Nebol tak celkom neúspešný teda, len miesto koristi sa dozvedela kade jaké pikošky. Sadla si k dievčatám, vonku bola už tma a vzduch sa samozrejme ešte ochladil. Sadla si čo najbližšie aby im bolo všetkým teplo a aby sa aj iná po výprave zahriala. Poobzerala sa či všetky počúvajú. "Tak predstavte si, bola som na love, bohužiaľ som nič moc nenašla a viete čo? Stretla som tuláka, ktorého nepoznám a ten mi povedal že inému tulákovi povedal iný tulák, že a teraz pozorne počúvajte-" napäto stiahla aby ich trocha podráždila, potom takmer septom vyslovila. "Azarynská svorka ponúka možnosť ubytovania tulákom, ktorí sú im "užitoční"" po kratučkej pauze opäť riekla. "No povedzme si na rovinu, koho chcú klamať, ja sa držím toho že igniská svorka si to povedala. Bola som prv zmätená o koho ide tak som sa pýtala a oni sa normálne že volajú inak. No ja som bola úplne v šoku. Ale rozmýšľala som. Prv som povedala nech sa k nám pripojí ale nechcel, išiel po svojom, tak som išla späť a rozmýšľala. Pokiaľ viem v ignise majú jedla habadej ako povedal Feier, on ani nemusí loviť. Tak mi napadlo, že keďže mi ho máme málo, možno by nebolo od veci si ho troška požičať. Viem je to riskantné ale počúvajte. Niekto z nás sa pôjde hlásiť o túto ponuku a bude sledovať terén. Ak sa bude dat, kde je jedlo, kde sú vlčí a tak. A potom sa dohodneme a spolu tam pôjdeme. Všetkých nás nechytia" žmurkla šibalsky. Akoby ju pochytil zlý duch iktómi a vnukol jej chuť škodiť. I to občas trebalo predsa. A myšlienka že svorky majú jedlo a oni bojujú o život ju popudzovala, až kdesi vzbudila ten vtláčaný odpor voči ignisu čo v nej rodičia pestovali. I keď to čo tvrdila nebolo tak celkom čo jej Feier povedal, všakže

Hel bola nerada nerozhodná a nerada sa dostávala do situácie kedy jej morálne hodnoty boli na obtiaž. Normálne by neverila vlčici ani pol slova. Ani teraz jej neverila ani pol slova. Avšak mala v hlave tú prostú hlúpu vetu - čo keby? Čo ak existovala šanca, že by hovorila pravdu a skutočne išlo o život nie len jej ale aj jej budúcim vĺčatám? Pamätala si ako jej Roihu povedal o jeho mŕtvych potomkoch, aké to muselo byt hrozné. Ona nepociťovala doposiaľ žiadne materinské pudy no i tak by si nikdy neželala aby nejaká nebola duša takto uhynula. Navyše zúfalé situácie žiadajú zúfalé rozhodnutia že? Bola na vážkach. Možno je to len hra a snaží sa ju zmanipulovať. Ako by sa mohla dozvedieť pravdu? Nemohla, nechcela ju ani zobrať so sebou, ešte by medzi jej priateľkami narobila spúšť. Hel síce nerobila nič. Nerozhodla sa. Neponúka vlcici svoje jedlo, nepovedala nič, avšak rozpačito stala, čo druhej vlčke mohlo dať príležitosť ju dostihnúť.

Roihu mal recht, smrdelo to tam, ale trebárs by to stačilo poriadne prevetrať a isto by tam bolo dýchateľne. "Čo myslíš? Ako pre mňa že?" Narážala s humorom na jej obľúbené miesto v krbe odkiaľ sa vyhrávala celá zaprášená. Hneď z krbu vyskočila na váľandu a obzrela si drevenú stenu plnú drevených placiek odznačikov vlajočiek a kadejakých harabúrd. "Zaľúbila som sa" oznamila nadšene sa obzerajúc po miestnosti. "Je to útulné ako taká pekná skrýša, pred nepriaznivým počasím. Vieš si predstaviť že by som tu bývala?" Znelo to parádne skoro až utopicky. Vlastná chalúpka. "Je to moje Roihu, rozhodla som sa."
.

Šibalsky sa zazubila pokračujúc ďalej. Priestor nepreistor, ona sa rozhodla hľadať poklad, lebo to predsalen znelo ako zábavný nápad. " Čo myslíš, aký ten poklad bude? Možno nájdeme zlato. A bude prekliate. Garantujem, že bude prekliate." Vymýšlala si, uvádzajúc všetky možné nápady a aj keď to bol v podstate žart, hovorila odhodlane a presvedčivo. Keď sa predrala kríkmi a ocitla v ďalších kríkoch, musela podumať nad zmysluplnou odpoveďou o och polohe. " Vyzerá to že to bude...ďalšie húštie." oznámila veľmi nápomocne

No to nečakala, že už Roihu podobnú stavbu navštívil a vskutku prekvapene zastrihala ušami. " To máš ale skúsenosti." podotkla a obzerala si zasneženú búdu z každej strany. " Ľudské obydie? Páni. Je celkom malé. Keď si to porovnáš s tými kamennými troskami pri Igne. Alebo z celým mestom, hoci som z neho veľa nevidela." rozmýšlala nahlas, zatiaľ čo sa oprela o bočnú stenu, hľadajúc dieru dnu. Okenica z dreva sa zdala byť pootvorená aa veru tak. Keď do nej vlčica zatlačila, s jemným vrzgotom alebo skôr rachotom sa otvorila dnu. " Roihu poď!" zavolala a už aj vhopla do búdy. Bez akejkoľvek zdrážanlivosti a bez rozmyslu, ako to už mala vo zvyku. Bolo to zaujímavé, hoci cez napadaný sneh pomerne tmavé, uprostred akási drevená plocha a stupienky, kam sa dalo super ľahnúť. Dokonca bola jedna vyššie. A nejaký kamenný priestor, s naukladaným spráchniveným drevom. Vyzeralo t ako nora, dá sa tam ľahnúť? So zvedavosťou sa napchala do krbu, kde sa stočila do klbka. Nohy jej vytŕčali, až sa zdalo že ich mala viac než by sa patrilo, celá bola akási polámaná. Nuž, bola rozhodne väčšia než priestor v krbe. I tak tu hodala zotrvať až kým si neoverí, že je tam naozaj pohodlne.

Hel spokojne zavrtela chvostom a zasmiala sa. " Och že či stačí. A vieš ty vôbec že s niektorými jedincami sa skoro nedá rozprávať? A to ja mávam rada obyčajne väčšinu" trvala na tom. Keď si nejakú spoločnosť vybrala, nebolo to predsa preto že musí. Nasledovala ho, avšak bieleho vlka dohnala a nekráčala za ním, kráčala po jeho boku. Keď zamieril ku kríkom, zdvihla hlavu vysoko a uškrnula sa. " Jéj Ikke, my ideme hľadať poklad?" zažartovala a vkročila tam ešte pred ním. Mala pocit, že okrem ostňov a halúzok toho veľa neobjavia, i tak to bolo zábavné.

Hel musela uznať, že toto stálo za počkanie. Nevrátila sa to v žiadnom prípade. Zastala pri lese, dostatočne ďaleko a králika nepúšťala. Bola pobavená, skutočne bola pobavená a keby jej bola videla do mysle, asi by nevedela určiť či je toto sen alebo len hlúpy žart. No, netreba sa smiať, takíto jedinci mohli byť pre okolie nebezpeční, čo? " S tebou všeobecne nie je niečo v poriadku, či len trocha? Vážne si myslíš, že som taká sprostá?" odvetila. Musela uznať že na moment, na moment jej to bolo ľúto, iste pokiaľ bol niekto hladný, robil zúfalé veci. No zdravý rozum ju neopúšťal, len troška prichádzala chuť provokovať čo nebolo dobré. Nikdy by sa však nepodelila s niekým kto si na ňu takto otvára hubu. "Tvoj rod mám solidne v prdeli" zakričala jej späť a opäť spravila pár krokov dozadu, čakajúc na jej reakciu.

" Ále. Všeličo. Kadejaké ľudské výmysly, skalné útvary, ľadovce! Ešte som tam teda nebola, ale ľadovce je vidieť z diaľky a fascinujú ma. More," povzdychla s úžasom. " Tam odkiaľ som nie je more. Za to veľa snehu a keď sa na jar pomaly topí, to ti je nádhera. Jeden sa musí túlať aj len tak, a hľadať čo príde." tvrdila vlčica a akosi sa zadívala do prázdna, spokojným pohľadom, ako slobodná duša. Do reality ju obrátila Feierova odpoveď. Iste že vie loviť, i tak to nemenilo nič na tom, že sa mohol spoľahnúť aj na iných. " Aj tak to však robiť nemusíš, nie na to aby si prežil že? Nezazlievam ti to, život vo svorkách je asi raz taký. No vieš, ale niektorí sa pozerajú na tulákov cez prsty a vidia v nich odpad, ale vieš ty čo? Pokiaľ si tak žil dobre vieš že to tak nie je, možno sú dokonca silnejší ako jedinci. Nevravím o celej svorke, v jednote je isto sila. Ale keď si zrovnáš jednotlivo niekoho, kto každý deň bojuje o to aby prežil a darí sa mu to a niekoho kto sa môže spoľahnúť na väčší celok, nuž, vieš kam tým mierim. Ale to je asi nemiestna hypotéza čo?" hádala, snažiac sa zistiť, koľko jej rečí, na ktorých tak troška aj kútikom duše trvala, bol ochotný trpieť. " Soby? A vari myslíš, že ja nie? Keď sme sa so sestrami rozhodli uloviť vysokú zver, našim rýchlym nohám a bystrému umu nič neuniklo" zazubila sa spomínajúc na staré časy. Trocha to prikrášlila, nakoľko nebola tak skúsená lovkyňa toho času, boli všetky veľmi mladé, no i tak išlo o to isté.

Tož chvíľu preklínala svoju tupotu a neschopnosť, no pravda nemohla byť na seba tak drsná. To sa predsa mohlo stať každému tak nebolo kvôli čomu zaťažovať hlavu. Na korisť celkom zabudla, bola absolútne zaujatá tým čo sa skrývalo pod hlboko napadaným snehom, hoci keby sa pozrela z druhej strany, videla by, že sa tam môže skrývať čosi ako budova. Hrabala spolu s Roihom a vyšla kus dopredu, zdalo sa že na samotný predmet. O chvíľku odhrabala čosi ako strechu, no hlava jej to nebrala. "No páni. Roihu tu je poskladané drevo a ešte čosi" Iste, nevedela pomenovať plech, niečo také sa nevídalo bežne. " Čo bude z druhej strany?" zamyslela sa a bez rozvahy zoskočila zo strechy dolu do snehu. Tu domček nebol tak zapadaný, odhrabávanie nedá toľko práce. " No to ma podrž" s úžasom hrabala sneh z pred drevených trámov, alebo skôr pekne poukladaného dreva. všimla si dokonca čosi ako terasu, ako drevené stĺpy, ktoré ju držali. A dvere! " Ideme dnu!" cez dvere to nešlo, len čo zatlačila, zdalo sa že boli zaterasené. Trocha sklamane povzdychla

Isteže jej došlo že ani on nemá takéto skúsenosti no nepovedala nič. Počúvala ho pozorne a akosi si bola menej istá že by ich niekedy chcela mať. Ako povedala, jeho budú musieť stačiť. Táto tematika sa však stala minulosťou veľmi rýchlo. Hel ležala alebo sedela akosi pozliepaná s jemným otrasom mozgu a on ju zišiel skontrolovať. Neodpovedala mu na otázku, musela sa snažiť aby zostala pokojná. "Som lotosový kvet" zhlboka sa nadýchla a zamrmlala pre seba, snažiac sa nájsť pokoj v jej rozzúrenej duši. Keď sa zdalo že hrozbu zažehnala ešte raz sa zhlboka nadýchla a otvorila modré oči. " čo tu dopekla je?" Zaujímala sa a pohrabala o horu snehu trocha nohami,odkrývajúc akýsi kus dreva.

Úprimne ju veľmi nezaujímalo čo na ňu kričí, ani akými hlúpimi urážkami ju nazve. Očividne sa vedela ľahko popudit a myslieť si že môže všetko a to Hel stačilo any si urobila obrázok. Nad takýmito malichernosťami sa rozčuľovať ona nebude, na to nemá čas. Vytočene utekala ďalej, akoby sa jej to vôbec nedotklo. A vlastne, mala v paži, len chcela aby mohla doniesť svoje jedlo priatelkám. "Presne to urobím trafila si!" Zavolala s plnými ústami a nebolo jrj najlepšie rozumiet. Jej výhoda bola že vedela dobre utekať tak prečo by to nevyužila? Toto nebol ozajstný problém pred ktorým bola hanba utiecť, toto bola len strata času. Aspoň hrala chytro. No ani jej povaha pri poslednej vete čo ten výtvor vesmíru riekol, to nenechala celkom tak. Bola dostatočne pobavená aby si i ona trocha rýpla. "To možno ale vieš ty čo? Aspoň sa nažerú!"

Uprene sa naň pozerala, neprestávala sa tešiť. "No to veru neviem, nikdy som tehotná predsa nebola. Popravde nemám ani predstavu aké to je" uviedla ho na správnu mieru, nech si nemyslí že to že je vlčica znamená že si je vedomá toho aké to je byť gravidná. Ona o tomto nevedela vôbec nič bolo to ako španielska dedina. Jedine horšie už boli v jej prehľade byliny aj to sa vďaka nápomocným jedincom predieralo na vyššiu priečku. Sama nevedela či chce niekedy deti. Asi ju to desilo aj keď hovorila Roihovi aby sa toho nebál. No čo, jeho budú stačiť, isto sa s nimi skamaráti. Ak to jeho družka Anjel samozrejme dovolí a to by bol najväčší škandál keby nie. " Buď šťastný buď určite. Máš právo sa tešiť ako hovorím. A ničím sa netráp, viem že spravíte všetko preto aby zimu zvládli a potom z nich budú silné odolné vlky" trvala neústupčivo snažiac sa ho povzbudiť. Aj ona bola narodená severnejšie a oplatilo sa to, no nie? Aspoň mala taký pocit, hoc si teraz pri hľadaní neprišla ako vlk čo vie zvládať zimu na jednotku. "Vieš vždy som sa zamýšlala nad-" nedopovedala, nakoľko podvedome vykročila dopredu a v momente ako sa jej noha dotkla snehu sa s ňou spustil dole ako lavína. "Aaaa!" Sprevádzalo ju, keď sa zrútila dole krátkym svahom a zastavila o čosi pevné, pokryté snehom, čo si doteraz ani nevšimla. "Prečo ja?!" Skríkla naštvane utierajuc si narazenú hlavu. Nakazený všetko. Už len čakala kedy sa začne Roihu smiať a úprimne tiež by sa smiala keby sa videla. To má za to, že dlho stala na jednom mieste a zabudla že je vlastne mikrovlnkou.

Vidiac utekajúcu chlpatú vec, čo bolo v tom amoku ťažko nazvať vlčicou-skor rosomákom, vidieť toto nebolo úplne to čo Hel čakala a vonkoncom to čo chcela. A úprimne chvíľku ani nemala poňatia čo sa to deje. Nestávalo sa často že by si niekto s toľko zúrivosťou brázdil naprieč nej q tato situácia jej nebola úplne známa. Trocha zaspätkovala ako srnka avšak nie vyplašene skôr rozhorčene. "Ty si sa zrazila so srnou?!" Vyštekla cez zadáte zuby, nakoľko králika pevné zvierala. Nech sa slečna uvedomí predsa. Helina výhoda bola nejedna. Mala rozhodne lepšiu odolnosť voči zime, čo však nemohla vedieť, čo ju ale robilo menej vyčerpanou no tiež menej zúfalou čo výhoda asi rozhodne nebola. Alebo hej. Aspoň ju neopustí zdravý rozum. Čo bolo ale najlepšie plus bolo, že bola vyššia q ako hovorievali doma, väčšine jej rodiny siahali nohy až do neba. Hel sa tentoraz nehodlala postaviť tmuto problému hneď čelom. Miesto toho uskočila a dlhými nohami vlčicu obehla, utekajúc čo najrýchlejšie do dormanského lesa, alebo aspoň najbližšie ako sa dalo. Toto nebolo najlepšie zakončenie dňa ako sa zdalo.

"No nehnevaj sa, ale nemôžem za to sprosté počasie" rozhorčovala sa tmavá vlčica a opäť nervózne pobehovala okolo, hrabajúc v snehu. Jej rozčúlenie muselo byť prinajmenšom úsmevné. "Ale nevymýšlaj a pod so mnou, nemusíš hladat" nechcela ho tu nechať hniť kým ona nájde svoj úlovok. Pobehovala po vyvýšenine obklopenej stromami plnej snehu a netrpezlivo čakala. Jej zhon pravdaže Roihu vyriešil jeho novinou a Hel tak prekvapil že jej div sánka nespadla. "To vážne? Roihu to je úžasné to je, to je skvelé, tak vám to predsa vychádza" prestala chodiť, stála akoby stále chcela odísť no pohľad smerovala k nemu a čakala ako sa vyjadrí čo jej ešte k tomu povie, ešte chvíľku bude takto stáť, s krkom otočeným naopak a a už s ním nepohne. Bolo to vzrušujúce že budú mať deti. Dúfala že to na ich priateľstve nič nezmení ako predpokladala a ďalej sa sem tam stretnú samozrejme. Kývala chvostom zo strany na stranu.
"No povedz ešte niečo!"

I keď nelovila iba ona sama, čo bola veľká pomoc, chodila ma lov často. Mala okrem Verd asi najlepšiu fyzickú kondíciu v kombinácii s loveckými zručnosťami a prišlo jej že pokiaľ môže bude sa snažiť zohnať jedlo. S jej priateľmi, teraz na život a na smrť jej bolo dobre. Ale bolo skutočne otázne či zostanú po kope a nápomocný jeden druhému aj keby sa situácia zhoršila. V tomto naozaj nemohla nič predpokladať ani vylúčiť a z tohto vedomia jej sem tam prišlo smutno. Nuž snažila sa v prvom rade myslieť na to čo je teraz a na to čo teraz má. Bola obklopená vlkmi, ktorí sa jej za krátky čas stali veľmi blízkymi a premýšľať čo by mohlo byť toto celé kazilo. Z akejsi vďaky a pocitu zaviazanosti že s ňou zotrvali, sa aj práve teraz vracala z lovu z drobným úlovkom ktorý snáď zasýti ich skupinu aspoň na nejaký čas. Pochudla, videla to na sebe a nebola jediná. Aj keď sa snažila loviť často, lov bol málokedy úspešný, málokedy vôbec našla niečo k jedlu. Navyše sa o korisť teraz delila, čo sa síce znásobilo aj inými ulovkami od druhých avšak stále to bolo poznať. Tentoraz sa jej zadarilo. Niesla v zovretí zajaca, tentoraz nie žiadneho chabého a chorého ale poriadneho a bola na seba hrdá. Sneh jej padal do očí zatiaľ čo si brázdila cestu naspäť k svojim.