Príspevky užívateľa

Hel zastrihala ušami. Z prízračných bol Roihu a bol fajn, kto vie akú minulosť tá svorka ale mala. Trocha ju ťahalo zistiť si čosi o ich tajuplnej histórii, bolo ale otázne, či vôbec bol v prízračných niekto, kto by si pamätal tieto časy? Úkosom pozrela na Kiler. " Radšej by som to nepomenovávala. Dať niečomu meno znamená dať záväzky, nemyslím, že je v niekoho záujme sa v týchto časoch viazať. Povedzme si, vieme, že by bolo fajn si navzájom pomôcť, nemôžeme ale niekoho nútiť aby každú svoju korisť rozdelil medzi nás všetkých, hoci v mojom prípade, by to azda išlo. Nie sme svorka" pripomenula a povzdychla si. "No i tak je výhodné o korisť sa deliť, alebo byť na blízku jeden druhému keď to potrebuje." odvetila až výkladovo, akosi zamyslene a napadlo jej, že predsa má zo svojej tety viac než si myslela. Trvala na tom čo vravela, nechcela z výpomoci ostatným robiť drahoty. Hoci v kútiku duše verila, že to dobré čo každý pre seba urobí, sa im vráti. " Máš dosť byliniek?" spýtala sa. Už ich tu mnoho nájsť iste nemohla a zranenia neboli jediným problémom, čo v zime možno čakať. Čo ak niekto prechladne.

Vďačne sa pousmiala ale nepoďakovala, mala za to, že jej pohľad postačil. Navyše poslednú dobu toľko robila veci pre druhých v jej malej skupinke a oni pre ňu, že sa časté ďakovanie stávalo bezpredmetným, hoc si na tom vždy zakladala, už sa jej bežne stávalo že zabúda. Bola unavená, no i tak všímavá aspoň sa snažila a pozorovala nenápadne vlčicino konanie. Ani jej prv nenapadlo, koľko tam asi mohla byť sama. v tom sa ale zbadala. " Daj si kúsok. Ale musím časť doniesť pre mojich priateľov, "posunula jej svoj ťažko vybojovaný úlovok a pri pripomenutí si opäť prešla labkou po škrabnutom líci.

K tej téme o svorkách sa už nevracala, nechala tým Roiha skončiť. To však neznamenalo že nad tým nepremýšľala, to sa vie. Potešilo ju, že sa mu zapáčilo toto meno a dokonca že nad ním už premýšľali. No, nebola to tak iba jej zásluha, ale aspoň bola šanca, že naozaj bude tak vĺča pomenované a ona môže niekomu povedať, hej pomohla som s menom! " Ale to je skvelé. Anjel vie čo je pekné to musím uznať. Svetlušky sú nádherné tvory" A Anjel sa očividne páčil aj Roihu a Hel musela s nezaujatým profesionálnym okom objektívne tvrdiť, že sa dal považovať za fešáka. Mať pekných kamarátov bol základ no čo.

Nebola si istá, nakoľko ona s obchodom niečo spraví. Koniec koncov, ona si s bylinami veľmi neporadila. Hoci to znelo z Feierovej strany rozumne, ona sama veľmi nevidela výhodu v tom, že sa má zodrať pri zbieraní nejakých nedostupných bylín a na oplátku dostane niečo s čím ona sama moc nenarobí. Navyše nebola veľmi vypočítavá ako sa mohlo zdať. Hoc sa netvárila vždy ako taký dobrák, keby mala niečo čo môže niekomu zachrániť krk, asi by mu to dala, bez toho aby sa zapodievala vyjednávaním o cene. Možno to pre ňu nebolo najvýhodnejšie riešenie. Nič menej sa prv zarazila, lebo myslela, že vie snáď pomôcť tu a teraz, aby sa Feierovi nezbieralo osamote smutno. Nuž iba prikývla hlavou. " Isteže." odvetila v krátkosti. " Ja som Hel."

Mlčky pozorovala vlčicu. Zdala sa byť naozaj príjemnou osobou, sympatickou, hneď na prv pohľad do oka! Pravdu povediac pre Hel bol aj prvý dojem podstatný hoci sa ho nie vždy držala ako kliešť. " Ja som Helen," odvetila prekladajúc si labky cez seba. "Je ti zima?" spýtala sa. Videla ako si obzerá laby, akú má srsť a ako si k nej prisadla bližšie. Popravde nevedela moc ako to dnes bude. V tábore by ju zahriali ostatné vlčice a bolo by im tam určite fajn. Predsalen aj tu pod horami bola väčšia zima. Prisunula sa kus bližšie, aby na Lesley predsa vyžarovalo kus toho tepla. Samej jej nebolo najlepšie, no nebyť jej mágii ktorá sa jej nikdy nezdala ako taký veľký dar, bola by na tom omnoho horšie.

"Isteže nám to nevadí" odvetila Hel vážne avšak priateľsky a zhlboka si povzdychla. Chvíľu mlčala, keď sa tie dve rozprávali a inštinktívne si kvôli teplu sadla bližšie ku Kiler. Vlastne to bolo pre starú vlčicu výhodné. Dotyk Hel mohol rozhodne pripomínať radiátor. " Žila tu predtým svorka? O tom neviem" zastrihala ušami zvedavo. Tu však sa ozval druhý hlas ešte iný, cudzí, ktorý doposiaľ vlčica nepočula. Natiahla hlavu a jej pohľad smeroval na sivú vlčicu. Verila, že pozornosť všetkých sa na ňu zamerala. " Vitaj," pozdravila pokorne a vlastne takmer bez váhania kývla hlavou. " Poď, zahrej sa," nebol nijaký priestor na to chrániť si tento priestor ako oko v hlave. Boli si koniec koncov rovní. Vnímala to tak teraz väčšmi ako kedykoľvek predtým. Všetci mali rovnaký problém. " Hm, vyzerá to že sa nám z toho vykľulo dobré združenie,"zasmiala sa a obrátila späť k spoločníčkam. " Tu je moja kamarátka Kiler, ja som Hel."

Aj jej dalo zabrať v tomto počasí zísť dolu a to bola na zimu aspoň lepšie uspôsobená a zvyknutá. Nijak vlčici nezazlievala, že bola ticho, ona sama išla mlčky, keď sa dalo, nechcela zbytočne plytvať energiou. Krajina sa od hornatého nebezpečného povrchu zmenila, no stále mali do tábora kus cesty a Hel si vôbec nevedela predstaviť či tam zvládnu spolu dojsť. Nebolo už takmer poriadne vidieť a do toho strašne snežilo a musela priznať, aj ona pociťovala neuveriteľnú únavu, vyčerpanie z lovu z cesty sem i z cesty späť. A zo stresu. Obzerala sa po nejakom previse, úkryte, kam by sa mohli na chvíľu uchýliť, nebolo to úplne optimálne. Možno by mali práve v noci kráčať aby sa hýbali keď bude mrznúť, ale mrzlo koniec koncov celý čas, takže to bolo prašť jak uhoď. Po chvíľke bádania v okolitých skalách- ani sa nesnažila ísť ďalej od priesmyku , našla akési miesto čo bolo aspoň z niektorých častí kryté. nebola to úplne nora ani jaskyňa ani poriadny úkryt, ale dalo sa tomu hovoriť prístrešok a to sa jej celkom pozdávalo. Vošla bez rečí dnu, ľahla si s povzdychol na chvíľu na zem, nohy predložené cez seba. ťažko vzdychla. "Na chuja počasie." vyslovila nepotešene pokúšajúc sa pozviechať, avšak moc sa jej do toho nechcelo. Labky si preložila cez korisť. " Ty si v poriadku?"

Plán bol jasný, čo najrýchejšie sa dostať dole a čo najbližšie za Kiler a Verd ako to len šlo. Zvláštne koľko kamarátov si človek narobí keď ide do tuhého. Na vlčicu sa stihla sotva pozrieť no vyzerala klrehko. Bohvie či vôbec dokáže dojsť takú dialku a Hel sa sama ešte nerozhodla, či ju skutočne iba neodprevadí hore. " To nestojí za reč" odvetila jej a uchopila svoju korisť, hľadajúc cestu, ktorú sem pred pár minútami vyšliapala, miestami rozvírenú od boja s líškou, miestami už pomaly zasneženú. Čím skôr zídu dole tým lepšie. Dala si záležať, aby jej vlčica stíhala a išli bok po boku, i proti tomu vetru sa takto išlo dobre. Nemusela to robiť, mohla proste odísť. No to nebola ona. Hoci nad tým premýšľala, respektíve jej to napadlo, zároveň jej celá situácia pripomenula ju samú prvýkrát v Noreste, keď ju na útesoch búrka skoro stála život. Nebyť prívetivosti a pomoci Rio, bohvie čoby sa bolo stalo. " Ešte chvílu" zamumlala s plnými ústami, keď sústredene sledovala vyšlapanú cestu

"Pravdaže budem,"prikývla akoby to bola samozrejmosť a skoro sa ani nezamayslelanad tým čo Kiler hovorila. ako pribúdalo problémov, ubúdalo ej zdravého rozumu zdalo sa, čo nie ej veľmi šťastná situácia. Nebolo to pravda nijak kritické a Hel sa nemusela azda báť, že ju to privedie do hrobu. Odchádzala preč, keď nastražila uši. Zdalo sa že ich našiel ktosi našiel, trebárs mal rovnaký nápad ako oni. Hel si prehliadla tmavú vlčicu s nápadnými modrými znakmi všetkých odtieňov. Ešte ju nevidela, možno na plese ale to si nepamätala. Pozrela prv na Kiler, až potom sa obrátila hladiac do jej pokojných červených očí. " Zdravím, potrebujete niečo?" bola nervózna, hoc to nedala poznať, mala naponáhlo aspoň mala taký pocit, no v konečnom dôsledku pociťovala taký zvláštny pocit bezmocnosti, že jej mohlo byť asi jedno či vyrazí teraz alebo neskôr. Nevedela nič. " prosím, poďte sa k nám zohriať," navrhla akosi automaticky, hoci ej napadlo, že to môže byť nebezpečné. Nuž možno bola rovnako osamelé ako oni dve teraz.

Hel sa skutočne nahlas zasmiala nie výsmešne, vak pobavene. iste, mohli nazvať decká aj po nich, avšak akoby sa tí malí cítili, hm? Zamyslela sa, však na nič neprichádzala, preto zostala ticho. Venovala sa druhej záležitosti a to problematike svorkovej. Cítila sa rozpoltene. teta nemala rada svorky, mama nemala rada svorky a vlastne ani otec nie, hoci jej neprišiel tak skeptický ako oni. tak trocha sa cítila že by ich zradila. "Nuž, pokiaľ by ma to nezmenilo," premýšlala. " ale páči sa mi predstava zostať takto hm. zvlášť keď mám celkom dobré vzťahy aj s okolitými svorkami" povedala okolité, myslela Nihil, Prízračných hoc odtiaľ nikoho nepoznala okrem Roiha, ale za to to bol jej najlepší kamarát predsa a úprimne aj ignisania sa zatial zdali byť veľmi fajn, napriek tomu čo sa hovorilo. Potriasla hlavou a povzdychla. " Nechám si to prejsť hlavou" po krátkej odmlke sa pozrela do zeme akoby tam hľadala odpoveď. " Čo Svetluška?" vrátila sa späť k téme deti a muselo to vyznieť absolútne mimo kontext.

Tmavá vlčica sa brodila snehom, skláňajúc hlavu pred vetrom a divo padajúcimi vločkami. Počasie bolo vskutku čoraz horšie. Snažila sa žmúriť dopredu aby videla na osobu a išla po hlase. Moc toho teda nezazrela, až keď bola blízko. Sneh jej padal do očí. Položila králika nachvílu pod nohy a zazrela na pastelovú drobnú vlčicu, vyzerala že sa každú chvíľu rozpadne. " Tu nemôžeš zostať." povedala cez vietor a zabudla na nejaké slušnosti ako predstaviť sa či jej azda vykať a podobne. Uchopila zajaca a prišla až za ňou, kývajúc nech ju nasleduje. Ešte si pamätala kadiaľ asi prišla, no o chvílu by sa mohli v snehu celkom stratiť.

Hel zašla už ozaj ďaleko pri snahe uloviť korisť, hocijakú. začínalo to byť biedne, akoby sa všetka zver vytratila, alebo ju ulovili iné predátory. Už takto schytala ranu od líšky, ktorá mala vyhliadnutý rovnaký kus jedla ako ona. Hoc mŕtveho králika nakoniec dostala, zašla dosť ´ďaleko a bol jej uštedrený škrabanec na líci, ktorý teraz nepríjemne štípal. Čert to vezmi, nebolo to podstatné. naháňala toho ryšavého tvora dosť dlho, kým líška s králikom prchali preč a zachytila ju dokonca až vtedy keď vystúpili vyššie. dravec sa stiahol a vzdal to, avšak až teraz si Hel uvedomila, ako ´ďaleko je. A v horách. Povzdychla si, musela sa vydať čo najskôr dolu a naspäť aj keby mala ísť dlhú cestu. Hoc ju to mohlo poriadne vyčerpať, radšej sa vyspí pri teple jej kamarátok, s ktorými táborili až v dormane, než niekde sama v zime. už už sa chystala otočiť, keď začula ozývať sa krátke no ne veľmi nadšené zaskučanie. Zastrihala ušami a pozorovala nejaký pohyb. " Haló!" ozvala sa a bolo to strašne hlúpe. keby tam bolo niečo hladné, je po nej. Inštinktívne však vystúpila o kúsok vyššie štekla do povetria.

Striasla sa ešte raz a tentoraz na sivú vlčicu pozrela. nechcela sa veľmi dovolávať na jej vek, Kiler bola čulá, zdravá a skutočne silný jedinec ako Hel usúdila, ale predsa iste náchylnejšia že? musela sa cítiť tiež dosť zle. " Počkaj ma tu, pôjdem skúsiť zohnať jedlo. než to bude horšie." prehlásila a postavila sa, vyberajúc sa z tábora preč., vetriac vo vzduchu či hádam naozaj neucíti jedlo. zatiaľ to bolo bezúspešné, dokonca v tom snehu a vetre necítila ani okolité pachy poriadne.

Schválenô

Dopísala by som do ľahších efektov jej mágie, či to musí vedome robiť alebo len bez snahy na ostatných takto vplýva