Príspevky užívateľa

" Nemôžem s tebou nesúhlasiť." Vzájomný rešpekt bol kľúčový a pri nich dvoch možno vari ešte viac. Aj keď bola Kiler jej dobrou kamarátkou a bola to primárne ona, kvôli ktorej založili túto skupinu , považovala Verd za rovnako poprednú v skupine vedúcu osobnosť a iniciatívnu, ako seba. Preto bolo nevyhnutné, aby vychádzali a v prípade že tak bude to mohlo dopadnúť skvelo. Meno bývalej vodkyne, Persefoinej matky si velmi nepamätala, keď ho ale Verd vyslovila, rozhodla sa, že si ho zapamätá. Pri tóne, akým jej odpovedala, pri tej nádeji, akejsi podivnej forme radosti Hel neľutovala že s tým začala. Podišla vpred a prikývla. " Och tak tvoja sestra. Ja som vedela, že musíme mať nejakú inú spojitosť, nielen tú našich rodičov, je to jasné. Isteže. Čierna vlčica ako ty, s ružovými labkami aj tvárou a s krásnymi čiernymi vlasami. Odišla s mojou tetou Khione a vídali sme sa. Občas." prikývla. " Moc milá vlčica, skutočne. Naposledy sa mala veľmi dobre, čo som ju videla." usmiala sa úprimne, bola rada, že jej urobila radosť. Popravde, prvotný zlý pocit z Verd ju dokonca opustil. " Poď vydáme sa po tej stope."

Tmavá vlčica stála skrytá za skalou a čakala na svoje spoločníčky. Bol podvečer akosi chladnejší než doposiaľ. Možno to bolo len tým, že sa dialo niečo špeciálne. Šialené a nebezpečné to áno, možno aj trocha zlé, avšak špeciálne. Ako navrhla Verdandi, ktorá bola bývalým členom svorky a poznala to tu ako svoje boty, vyrazili v čase, kedy nebola ešte úplná tma, aby sa všetci nevracali domov a zároveň nebolo príliš skoro aby ich bolo tak vidieť. Tak ako povedala Verdandi, išli cez oblasť, ktorá sa nazývala kamenná lúka, ktorá bola za riekou, nebola ďaleko od tábora ako iné časti a bola blízko pri dormanskom hvozde kde sídlila ich nezávislá skupinka sestier, alebo možno bláznov, čo bolo lepšie pomenovanie. Ako povedala Verdandi. Bolo až paradoxné že napriek ich predkom, tu stáli bok po boku s jedným cieľom. A Hel to prišlo tak poetické, že tejto výprave pripísala aj celkom hlbší zmysel ako dostať potravu. Cítila sa skoro až akoby mala niečo dokázať. Tušila, že ju po tomto nikto z jej azarynských igniských riatelov nebude chcieť ani vidieť- ak odtialto odíde živá, no už dávno keď tento vpád navrhovala sa rozhodla, že jej to vadí menej, než sem neísť. Tak čakala na svoje spoločníčky. Ako partia vagabundov, odpadlíkov si to opatrne s plnou stratégiou razili kamennou lúkou.
"Verd?" šepla na vlčicu potichu. " Kadiaľ?"

Helenka hlasuje za:

Kettu a Helenka ehrm!!!

Požiarnik ( Roihu) a Anjel - pravdaže musí hlasovať za svojho bff a poradcu v láske

Lesley a Majdalenka - lebo každý to vidí

Vĺča bolo pné elánu a jej sa to pozdávalo. takto by mali vĺčatá vyzerať. Bol slušný, hravý zdalo sa, veselý. Možno troška ustráchaný, akoby sa bál povedať hocičo, že bude zle. " Vôbec ma neotravuješ, nemaj strach." Ubezpečila ho a priateľsky sa pousmiala. Vlastne nikdy veľmi veľa času s vĺčatami netrávla, čo sa ale môže zmeniť, lebo ako jej povedal Roihu, so svojou družkou čakali potomkov, trebárs ich niekedy uvidí aj v malom veku, no nie? No, hoc teraz rozprávala s vĺčaťom ako s vĺčaťom. Bolo vidno že je mladý ako inak, ale telesná stavba bola istotne vyvinutá takmer ako u dospelého jedinca , no nie že nie. Bol to milý mladý vlk, zdalo sa napohľad s jemnou možno až vlčacou srsťou, čop bolo zvláštne. " Rozhodne nie som princezná ani nič podobné. Som len Hel. Túlam sa tu po okolí a hľadám kadejaké dobrodružstvá" to ešte tak aby mala nejaký titul? Spomínala už, že na tom nezáleží? To pravdaže malému členovi monarchickej svorky nemohla rozprávať takéto názory však? " Ako tento les teraz že? Sneh je vskutku krásny, ale tohto roku ho napadlo skutočne veľa. Vieš čo je na tom super? Že môžeš urobiť toto" z vetvy, čo síce nebola vôbec vysoko ale bola minimálne troška nad snehom, skočila do hlbokého záveja ako líška a takmer sa doň zaborila. Bola by to aj urobila, keby nebola tak vysoká.

"A sú tu v Noreste často polárne žiary?"Bola nadšená, keď s ňou Rivera zdieľala nadšenie a že sa jej zdalo byť celkom jedno, že si Hel toľko neuvedomuje, že sarozpráva s princeznou nihilskou, nie s nejakým náhodným okoloidúcim. Nuž bola pravda, že Hel vo svojej podstate považovala každého za náhodného okoloidúceho. iste, niekto toho mohol zaslúženie dosiahnuť v živote veľa, niekto mal iné povinnosti, lahší život, ťažší život, niekto dosiahol mnohé nezaslúžene, no v konečnom dôsledku,. to bolo celkom jedno. " Och to neviem." zdrhala sa konkrétnej odpovedi, no napokon predsa došla k nejakému záveru. " mám to tu rada, mám t kamarátov čo som ani nečakala, ale kto vie čo sa nakoniec udeje. Možno zistím, že to nie je miesto, kde mi náleží stráviť zvyšok života" uvažovala nahlas a jemne sa pousmiala, aby to Rivera zobrala dobre. hel to tak brala. nerobila teraz žiadne plány, žiadne závery, jediným plánom bolo zosnovať bežecké ráno s jej bff samozrejme, ktoré mali byť na pravidelnej báze, ako sa minule dohodli. " Páči sa mi tvoj pohľad na vec Rivera" súhlasila s vlčicou.

Hel nepochybovala o tom, že bol mladý vlk živý a zdravý, preto zostala stáť pokojne až kým sa nepostavil naspäť na nohy. Potom vykorčila, vyskakujúc na hrubšie vetvy, do ktorých vrazil. Bola ak ešte o kus vyššia. Zvedavo natáčala hlavu, načúvajúc čo mal malý turista na jazyku. " Nihilská svorka má v takom prípade, statočných mladých prieskumníkov. Však je to tu krásne?"riekla zatiaľ čo sas zahľadela na okolie a nadýchla čerstvého zimného vzduchu. Počasie sa trocha upokojilo a tak konečne nezažili len nepríjemný vietor a sneženie, ale slnko, odrážajúce sa od ligotavého snehu.
" Teší ma,mladý nihilčan. Moje meno je Hel Ór Kolgrafiir. Poznám pár vlkov z vašej svorky, a skutočne sú to veľmi dobré duše. Mám tam zopár priateľov, vieš?" pozrela na svoju červenú srsť, skutočne sa mohla zdať až krvavá. " Och pravdaže, ďakujem za opýtanie. Je to farba môjho kožúška, rovnako ako tvoja hrá sivými odtieňmi všetkých farieb." Nepýtala sa čo má s okom, ale nemohla si nevšimnúť aké bolo pravé oko vĺčaťa zakalené, nebola odborník, ale videl naň vôbec?

Hel nepatrne pootočila hlavou, keď jej čierna vlčica odpovedala, že je vec zložitejšia. Bolo to neurčité, ale dúfala, že sa rozrozpráva, alebo to aspoň troška rozvinie. išla už aj niečo na to povedať, avšak intuícia jej dobre poradila, aby počkala. Vlčica totiž pokračovala po chvíľke sama a keby sa Hel bola ďalej pýtala a tlačila na ňu, možno by sa tak nestalo. Jej odpoveďou zostala zaskočená a stratila na nejakých pár sekúnd slová. Že jej brat zabil matku? No to museli byť riadne vyšinutí v tej svorke. Nečakala takýto dôvod a bolo jej to ľúto. Nevedela by si predstaviť čo by bolo keby sa také čosi stalo jej. A vlastne podľa slov jej rodičov, aj podľa Verd pri ich konverzácii pri ohni by to bolo viac ako možné, keby tu zostali. Keby toto ale spravil jej súrodenec, nikdy by mu nedopustila. Verd sa vrátila k stopovaniu a Hel sa tak spamätala. Náhlila sa za ňou. " To mi je ľúto. Skutočne, viem že asi nestojíš o ničiu ľútosť, ale keby som toto aspoň tušila, nepýtala by som sa." ospravedlnila sa úprimne ešte vždy trocha zaskočená. " Aj naši mali čo to do činena s ignisom. Preto nie som veľmi dôverčivá vieš. Ale, pokúsim sa rešpektovať tvoj uhoľ pohľadu" zastrihala ušami dodávajúc stroho avšak mysliac to so všetkou vážnosťou. " Je isté aspoň to, že máme podobný cieľ." vyzerala vytočene keď sa dozvedala mnoho informácii o novom zložení a fungovaní ignisu že? A Hel? Tá bola vytočená tou pýchou a prepychom čo sa zdalo že majú však? Čím horšie jej bolo, tým viac ju to vytáčalo a tým viac si situáciu skresľovala.
Otočila sa naspäť k zemi a zavetrila na nízkej stope, hľadajúc korisť čo budú stopovať, myšlienky, ktoré neutíchali jej to ale stále kazili. Nedokázala si ich utriediť. Spomenula si, že u nich doma, respektíve s jej tetou, poznala mladú vlčicu, ktorá taktiež z ignisu pochádzala a síce. "tvoja matka bola vodkyňa? " zastrihala uškami a otočila hlavou. " A poznáš Persy?" skúsila vyplodiť náhodne. Síce nevedela za akých okolností, akamrátka jej tety utiekla z igniskej svorky, vlastne jej to nikto moc nepovedal, ale spomínala na podobnú rodinnú líniu. Ibaže na nejaké detaily bola vtedy Hel ešte moc mladá.
Do nosa jej konečne udrel pach, jej uši zbystrili, natočili sa smerom vpred a nos pričuchol k zemi. " Tu."

" No neviem, tam u nás som videla vlčicu, ktorá ich mala až 12!" postrašila ho veľmi vážnym presvedčivým tónom, samozrejme si to vymyslela, snažila sa ale váriť mimoriadne presvedčivo. " Kto vie čo sa môže stať že? Joj, ani si neviem predstaviť že by som musela toľkým deťom vymýšľať mená. Budem sa za teba modliť kamarát" so súcitom a s porozumením potriasla hlavou a ťažko si povzdychla. Nuž bude to mať chlapec ťažké, čoby nie.
Nečakala že bude ohromený touto ponukou, nuž ale nemohol si vyberať. Správna stratégia bola správne to spropagovať. " Nuž ale Roihu, kto sa už len môže pochváliť, že mal tú česť okúsiť vynikajúci smrekovú kôru z okolia Helinej aleje? Nie aleje, názov domyslíme potom," podotkla. " No uznaj ale. Možno si môj prvý návštevník, ale nikto takúto ponuku už nedostane. keď nebude mäso, nedovolím nikomu požiť aj alternatívne moderné typy potravy"

Všetko jej hovorilo, aby nepočúvala vlčicu a aby sa otočila a odišla. Trebárs by sa s touto dilemou neskôr sama vyrovnala, avšak akosi to nevedela. A že veru mala počúvať. Stála ako prikovaná, neodpovedala, o čosi cúvla, nedôverčivo. Tušila že to oľutuje a podráždene privrela oči, prekrižujúc králika labku. Ústa chcela mať voľné, nech sa vie v každom prípade brániť, svojou plnochrupou ústnou dutinou so správnym skusom! " radšej zostaň kde si" sykla s búšiacim srdcom. Mala zlý pocit, veruže zlý. A ešte horší bude, pokiaľ zistí, že sa takto nechala napáliť. V strehu plavú vlčicu pozorovala.

Tá morálna dilema, či zo srandy pozorovať Ikkeho ako chudák blúdi k nej, alebo bielemu vlkovi pomôcť a zjednodušiť to, bola priam bolestivá. Nebuď zlá. Pripomenula si a keď sa obzrela, sledujúc ako ide igniský liečitel bokom, popošla bližšie k nemu a nechala ho zľahka sa o ňu oprieť. " Tak, poďme odtiaľto" povedala jemne a pokúsila sa s ním ísť vpred, aby sa minimálne dostali aspoň z toho porastu. Len čo budú vonku, bude to jednoduchšie. Predrala sa sná´d konečným porastom a i ona zatvorila oči, aby si neublížila. Nebolo to príjemné. Dúfala, že sa jej Ikke stále drží, dbala na to, aby sa nevzdialila. A len čo bola vonku, plná ihličiek, konárikov a listov otriasla sa, ešte sa poriadne ani neobzrela kde to boli. " No, vidím to tak, že zvyšok výpravy strávime odstraňovaním týchto strašností zo srsti" zasmiala sa zvesela

Keď rozprávala Verdandi o ceremonále, Hel mrazilo v chrbte. Bolo to desivé. A nepáčilo sa jej ako o tom hovorila aj ona. A Feier? Oni vraj nepozerajú na tulákov cez prsty. No isto, pretvárka. Akosi jej týmto klesla mienka o jej dobrých známostí z igniskej svorky a na moment ani len nepripúšťala fakt, že by tomu tak už nemuselo byť. Premýšlala nad tým, aký je Ikke vždy dobrý a ako ju naučil kadejaké veci. Bola azda aj trocha sklamaná. preto sa rozhodla zostať po celý čas ticho. neprerušovala ich, ani sa ďalej nezapájala do konverzácie. Bolo jej proti srsti hrať gravidnú vlčicu, koniec koncov, toto skúšala tá šľahnutá osoba z jarnej pastviny. možno by to uhrali lepšie, ale mohlo by to aj neklapnúť. Keď zabíjajú tulákov, prečo by im malo koniec koncov záležať na nenarodenom vĺčati? V tichosti povzdychla, pozorne sledujúc čierno-modrú vlčicu. Musela jej nechať jedno a to že sa zdala byť dobrý stratég. Hlúpa rozhodne nebola a iste to boli aj skúsenosti, ktoré nabrala v tejto svorke. " Súhlasím"

Hel podobne ako Verd pociťovala istú povinnosť chodiť na lov často, Hoc nebol vždy úspešný. Keď sa dohodli že dnes pôjdu spolu, Hel to videla ako príležitosť pokúsiť sa nájsť a uloviť aj čosi väčšie ako králiky a slabé hlodavce a kdejaké takéto potvory. Len čo Verdandi dohnala, prikývla na pozdrav, nie slovne, a pokračovala po jej boku, kúsok obďaleč, vetriac po potrave. " Ver?" oslovila ju skrátene. neudržala sa a musela sa jej čosi spýtať, čosi čo ju trápilo odkedy sa spoznali. Chcela veľmi jej chcela veriť, a nemala z nej zlý pocit, ale tá časť jej rodiny, ktorá bola nedôverčivá voči ignisanom, nesúhlasila s jej postojom, ešte k tomu, zdalo sa, že s postojom minulej éry. Nevedela o tejto vlčici vôbec nič. " Nevedela som, že si bývala predtým v ignise. Čo ťa donútilo odísť?" povedala trocha stroho, vlčica nebola hlúpa, isto si mohla všimnúť, jej neistotu v tejto otázke. Niežeby jej to bolo vyložene nepríjemné, ale skrátka nevedela na čom je. Hoci stretla a vlastne susedne vyrastala s vlčicou, čo taktiež prišla z igniskej svorky, bola celkom iná ako ona a Hel to miatlo. Prečo by niekto kto očividne nestratil vieru v jej domov, odišiel? Možno musela? Možno v tom bolo viac.

Už navštívila tento les keď nebol zapadaný snehom a bol to najkrajší les, aký v okolí videla. Niečo na tom bude lebo aj rodičia jej opisovali blízko kvetinovej svorky takúto nádheru a dokonca si matne spomínala, že v takej aj niekde bývali. Možno by našla ch starú noru, bolo by to vzrušujúce. No, hoci, pravdepodobne ju obsadilo iné zviera. zelený les pokrytý machom a trávou bol kúzelný. Ale teraz, zasnežené hádam všetko okolo, vrátane kríkov a stromov, no to nebolo nič menej prekrásne. Brodila si cestu, zatiaľ neporušeným úsekom skrz ligotajúci sa biely sneh a užívala si to. Kdesi po pravoboku si mohla všimnúť nejaké tie popadané vetvy, ktoré vlastne boli na mnohých miestach okolo. Tieto boli špeciálne. Štrádoval si to k nim mladý jedinec a vyzeral byť rovnako uchvátený lesom ako Helen. Bolo by to milé a úsmevné, keby chudáčisko do vetvy nenarazil a neskončil tak troška zmätený na zemi. Vlčica sa za ním ihneď vybrala, jej láskavé modré oči, v ktorých však hrala iskra neposednosti upriamene pozreli na mladého vlka. "Hej mladý muž, všetko v poriadku?"

" O tom som ja nikdy nepochybovala." upozornila Roiha, jeho rady si rozhodne berie k srdcu všetky do jednej a veruže jej aj trocha pomohli. napríklad s Enkidom skončila úplne, keby sa aj bol niekedy zjavil, so zdvihnutou hlavou odkráča preč ( A to ešte netuší že budú zdielať svorku čo). " Rozdiel sa pozná ver mi. Bohvie koľko tých potomkov budete mať, čo ak ich bude 8? No hoci, v takom prípade by som vás sem púšťala asi iba na etapy" zazubila sa vlčica, ešte stále vo všetkej svojej paráde stála na stole. Po chvíľočke sa zamyslene obzerala okolo seba a hľadala správny ekvivalent pre slovo nič. " Nuž, môžem ti ponúknuť...niečo z nášho pohostinstva vonku pravdaže. Bude to, kôra, alebo mach!" stanovila lukratívnu ponuku a blahosklonne prikývla. " Tož?"

Nad tou poznámkou sa musela zasmiať a neuniklo jej ani nepatrné odfrknutie. Bola pobavená a dala to najavo, už sa nechcela dohadovať. " Ako povieš" odpovedala, hoc jeho slová nebrala vážne. Hel nikdy nebola vyložene skeptická, avšak napočúvala sa toho o tejto svorke dosť od rôznych zdrojov aby mala trocha vyhranený názor na to, že by sa hádam nepozerali na tulákov cez prsty. Tak falošné. A smiešne, že sa takto vôbec pretvarovali. Možno tak Feier skutočne nadstavený bol, a možno nebol sám, ale podstata svorky sa nemohla zmeniť úplne a tvrdiť že je to inak bolo patetické. No, nekomentovala to. Zastrihala ušami, ustúpila bokom a pomaly sa vydávala na odchod. Tušila, že by povedala niečo čo nechcela. " Hádam by som sa mala vydať späť. Večera mi sama pod nos nepritancuje. Tak nabudúce Feier, tešilo ma"