Príspevky užívateľa

Hel nespokojne vskutku nespokojne no so smiechom vydala akýsi podivný zvuk vyjadrujúci nesúhlas. " nevolajme to chúva. Najlepšia 'požičaná' teta pod slnkom, to je snáď príhodnejšie" navrhla s úškrnom ba videla aj na ňom že sa snaží uvoľniť. "Ohohó tak mená, nuž počkaj. Ty si Požiar, Anjel je no Anjel." vyplodila preveľmi múdru vetu a zamyslela sa. " No moc mi to nejde, ale nechaj ma premýšlať" navrhla s odmlkou. Roižanova ďalšia otázka ju trocha zaskočila. Sama nevedela čo je a úprimne, páčila sa jej troška aj predstava že by niekam patrila, rovnako tak ako predstava že nie. Trochu sa za to kvôli svojej rodinke hanbila. Čoby boli povedali? Zaculila sa. " Ále to vieš, som nespútaný dobrodruh." tvrdila s úsmevom na tvári, no predsa napokon priznala. " Neviem popravde. Mám aj kamarátov v Nihilskej svorke a oni sú kamaráti s vami, lenže no, neviem či to chcem." Nechcela priznať že to snáď predtým bolo i kvôli Enkidovi, lebo n by isto do svorky nechcel a ona chcela byť s ním. To by nepriznala, hoc v takom prípade to bolo teraz irelevantné. Ale ona to vždy zvalovala na svoju povahu a bola to viac menej pravda

Pohliadla na vysokého hnedého vlka. Mal pravdu, bolo to rozumné, hoci skutočný prehľad by sa dal urobiť iba pokiaľ by ste boli všade naraz. Prikývla. " To zaiste"súhlasila s ním, premýšlajúc čiaj jej sa zíde vedieť, čo sa kde deje, aj keď nepatrí do žiadnej zo svoriek. pravdepodobne na tom niečo bude a trebárs aj hneď začne s takýmito obhliadkami. Hoc, v podstate to robila bežne a mimovoľne. Tuláčka sa rada túlala a tým aj vedela čo kde je, vedela čo sa kde povie, teda aspoň občas. " Možno môžem pomôcť," navrhla, hoci dúfala, že jej ponuku zdvorilo odmietne. Ani nevedela prečo jej to hneď tak napadlo a že to vôbec vyslovila. Musela by priznať, alebo by skôr vyšlo najavo, že si byliny napriek semináru vôbec nepamätá. Nie teda dostačujúco. navyše už pomaly ale isto ani nebudú toľko rásť. Viac isto ako pomaly.

Pevne dúfala, že situáciu Kiler zachráni a popravde, bola spokojná. Skutočne nemusela nič povedať, aby vedeli dobre spolupracovať a veľmi to oceňovala. Sivo-červená vlčica presne vedela kedy je pravý čas zasiahnuť a pomohla Helen na tolko, aby im zviera neušlo. Ani ona ho nechytila najlepšie, preto Hel bez váhania útok zakončila a zajaca zakusla. Nespomínala ako im to vyšlo či nevyšlo. Nemali si čo vyčítať, obe mohli predviesť lepší výkon, no nie každý deň je nedeľa. Pousmiala sa, keď zajaca položila na zem.

Zima bla tuhšia a tuhšia a dokonca ani Helino teplo nesálalo toľko čo vždy. Hoci sa snažila to veľmi nedávať najavo, aj jej napriek zvyku a vysokej telesnej teplote bola zima, obzvlášť, keď zvykol fúkať vietor ako šialený. Sakra počasie premýšlala, keď s postaršou vlčicou Kiler išli bok po boku naprieč vetrom, hľadajúc miesto kde sa ukryjú. Hel išla cielene sem, pamätala si, keď našla bývalý tábor prízračných ešte keď nebola zima. Bola pravda, že bol hlboko v lese, popadané stromy tu síce narobili spúšť už dávno, o čom však ona nemala poňatia, pretože o katastrofe ktorá sa tu udiala dávno pred tým než sa Hel vôbec narodila, sa nehovorilo. Bolo tu ale aktuálne relatívne závetrie, keď ste našli dobré miesto. Po stranách sem tam povyhrabávané drobné zákopy či nory, po bývalých členoch prízračných a iných zvieratách. Zdalo sa to aktuálne vyľudnené.
Vlčica sa po chvíli zakutrala do závetria a sťažka povzdychla. Bola hladná, ale nevedela, či je pravý čas na lov. Nebolo ideálne počasie, ale mohlo sa ešte zhoršiť, nemohli hladovať." Masaker čo?" šepla s povzdychom

Hel so záujmom pozorovala kopu ľadu, ktorá ju zároveň tak fascinovala zároveň desila. Mala pred ňou taký ten úctivý rešpekt. Ako napríklad pred morom. Kým obdivovala jeho krásy, zároveň vedela že je divé a nebezpečné. Často sa s ním stotožňovala, aspoň vo svojich predstavách, pravda bola samozrejme niekde inde, čo musel vedieť každý kto ju troška spoznal. Pozrela dolu na Kiler a zasmiala sa. " Práve naopak" povedala, čo ona pravda nemala ako vedieť. Skočila kus ďalej a hodlala už nikam neísť. " je to fascinujúce, naozaj" poznamenala, bez toho aby si uvedomila, že stála na menšom kuse ľadu a nemala sa kam pohnúť. Len čo sa pozrela pod nohy, strhla sa, skutočne zdesene. Najmä preto, že naspäť sa mohla dostať len veľmi ťažkop, predsalen zliezť po klzkom lade bolo horšie ako skočiť na vyšší stupienok. I keď z logického hľadiska mal byť lad dosť pevný a musela by tu byť asi dlhší čas, než by sa čosi stalo, jej hlava jej hovorila niečo iné. Znepokojene skoro až zo strachom sa skrčila sa.Skoro až cítila ako sa jej teplo vôkol labiek rozlieva po ostrovčeku. Nehovorila nič.

Helen dokázala pochopiť jeho trápenie, no bola rada, že ho vedela aspoň na nejaký čas troška upokojiť. No, keď jej milostný šťastný rodinný život stál za hovno a popravde ani nikdy nepremýšľala že by ho chcela viesť, aspoň sa zamerala na jej kamaráta pravdaže, ktorého obzvlášť rodinný život začínal byť zaujímavý. usmiala sa a prikývla. "Určite daj vedieť ako to dopadlo." povedala, keď spomenul, že azda zájde za medikom. Popravde už teraz tak nejak tušila, že ak to vyjde, bude mať Roihove vĺčatá veľmi rada. Anjel teda veľmi nepoznala, iba z plesu, ale určite vedela, že je veľmi dobrá a má na Roiha dobrý vplyv. iste, teraz premýšľala, akoby boli kamaráti od detstva, no keď takých naozaj nemala, musela sa tak aspoň občas cítiť. predstavovala si, že môže byť takmer nevlastná teta, skoro ako jej rodina bola pre niektoré stratené duše. Táto myšlienka ju nadchýnala oveľa viac než mať vlastných potomkov pravdaže.

Jediné čomu bolo uškodené, bola Helina hrdosť. " Trápne..." zamrmlala skôr pre seba a uhla pohľadom. Otriasla si nohy a vyšla z potoka von, zahanbená vlastnou tuposťou. Feier sa zaujímal, či je celá a vskutku bola. Necítila nijaké škrabance, možno len povrchové, to sa však spraví, nijak to veľmi vo svojom živote neriešila. " Pravdaže som v poriadku" povedala a prikývla. " Ďakujem, bolo to hlúpe, zabudnime prosím, že sa to stalo" zasmiala sa, snažiac sa udržať si ešte nejakú tu hrdosť. " Čo ťa sem privádza?" pýtala sa ho hneď radšej

Heline myšlienky mohli byť rovnakém ako Riverine a keby to vedela, nazvala by to dokonalým súznením. Spriaznenou dušou. Také sa nachádzali málo. Iste, Roihu bol jej kamoš, ale nemohol byť jej spriaznená duša, do mohla byť len kamarátka pravda s rovnakou, alebo i inou energiou ako mala ona. " A mohli by sme si ich potom spievať spolu" vyhŕkla, zabúdajúc na nejaké slušnosti a zvyklosti čo sa patrilo pre monarchiou však? Pokývala chvostom, skoro neprestajne. " Viac menej zámerne, skôr intuitívne" vysvetlila a pootočila sa opäť k útesom. Rivera si zdalo sa vedela predstaviť aké peklo tu Hel prežila, vyzerala zhrozene,. Informácia o Rio ju prekvapila. " Oh nuž, to ma mrzí. Ale aspoň je v poriadku. Páni. To pre svorku nie je veľmi dobré an zimu však?" spýtala sa zaujato, dávajúc si dve a dve dohromady. Onedlho sa ani nenazdajú a zima príde a bude ich málo? Alebo si to predstavovala iba inak? " Neberte ma zle Rivera prosím, nevyzvedám, iba ma to zaujíma"

Prikývla a zľahka sa zasmiala. Neuvedomila si, že aj ona je rovnaký blázon a vyšla sem v tej zime. " No hej, máš recht" kývla jej a priateľsky pokývala chvostom. Poskočila zopár krokov dopredu so záujmom sledujúc horu ľadu a počúvajúc sivú vlčicu. "Alebo koľko vlkov" šepla so zatajeným dychom. Až z toho jedného mrazilo na šiji však. Kývla na Kiler, kričiac " Poď" a šla bližšie k ľadovcu. Prvé čo spravila bolo, že skočila na nižší stupienok. Múdro veru. Nie je nič lepšie ako trepať sa na ľadovú horu, ale veru Hel sem tam zdravý rozum predsalen opúšťal, všakže. Vyšla o čosi vyššie, dokonca tak, že sa musela hore vydriapať cez nejaké bočné výbežky. Hel horo(sólo)lezec. Dávala si pozor aby stále prešlapovala, Kiler nemohla vedeť prečo. Hoci sa bála asi zbytočne, ľad tu bol veľmi hrubý, toto neprekoná asi ani ona. No len či. SKúmala jeho štruktúru so záujmom, ako sa od neho odrážalo svetlo, ktoré však pomaly ale isto striedavo zanikalo. Nezvečerievalo sa, naopak sa zmrákalo.

Vlčica vnímala aj to, čo robila Kiler za ňou, sústredila sa však na stopu. Cítila a stopovala králika, ktorého obe mohli zbadať obďaleč, v prípade, že boli absolútne ticho. Zvieratko sa páslo na jesennej tráve a sem tam sa otriaslo, keď naň padla snehová vločka. Práve v tej chvíli po ňom Helen skočila a nebohý králik nestihol zareagovať. Prv. Chmatla ho do papule, avšak nechytila ho dosť pevne. Zajac sa zvrtol na mieste, skoro od adrenalínu preletel ponad ňu, vlčica sa zvrtla okamžite a chňapla po ňom, na prázdno však.Vedela, že ju ale Kiler isto kryje

Hel stíchla a zamyslela sa sa. Konverzácia to bola vážna a nemohla povedať čo jej snáď prvé napadlo. Chápala Roižinove obavy. Čo obavy, strach. Nemyslela si ale, že by ho to malo zastaviť, i keď to riziko bolo určite obrovské. " Rozumiem, že nechceš ohroziť ani Anjel. Ale keď to chce aj ona, určite je s tým uzrozumená. Bolo by to iné, keby nechcela. Povedz Roihu, budeš šťastný keď tomu nedáte ešte šancu a budete žiť tak ako doteraz? Budete vôbec žiť tak ako doteraz?" spýtala sa ho opatrne s jemným povzdychom. "Viem, že to znie hrozne v takejto situácii, ale pokiaľ to obaja chcete, niekedy treba riskovať. A prijať všetky riziká, s ktorými sa možno stretnúť. Povedal si Anjel čo ťa trápi?"

Poprosím úkryt pre Hel a 2 malé prívesky pre Daňka

Helen vídavala ľadovec z diaľky a veľmi ju zaujímalo, ako asi vyzerajú podmienky tam keď napadne sneh aj všade inde. Sneh skutočne napadol. Vonku mrzlo, bola zima, ale nezastavlilo ju to pred týmto expedičným výletom. Potravu na dnes v provizornom úkryte v lese pred zlým počasím mala zahrabanú a schovanú. Potom sa opäť vydá an lov, dnes však nie. Vietor sem tam po ceste zadul nepríjemnejšie, predsa sem ale došla. A na jej prekvapenie už po ceste narazila na známy pach. " To je Kiler" povedala pre seba avšak nahlas a sledovala jej stopu. I keď boli v snehu bežne viditeľné, nové vločky ich viac a viac zakrývali. Hel bola ale šikovná. Svoju staršiu kamošku uzrela a vybrala sa za ňou. " Kiler, čo tu robíš v tejto zime?" pozdravila, dvíhajúc pohľad k ľadovcu. " To je nádhera, že?"

Možno niekomu mohlo znieť Kilerino škôlkarské podanie návrhu infantilné, ale Helenka sa nadchla. " No to môžeme" súhlasila a zakývala chvostom potešene. Trebalo si robiť kamarátov a to v rôznych vekoch, nikdy neviete kedy sa to zíde. Venovala s avšak ďalej už lovu a vetrila ešte o čosi dlhšie. I ona cítila ten pach, mohli by sa ho držať. Prikývla. " Poďme" Sklonila hlavu k zemi, nachádzajúc stopu a pomaličky postupovala. Hlavne ticho.

Hel sa snažila porozumieť prečo tak vyšiluje a začala čosi hovoriť, aby ho upokojila. Uvedomila si však, že by mala Roiha nechať dohovoriť. V polke slova ústa zavrela a ticho čakala. Roihu sa rozčuľoval, znel naozaj znepokojene, až si začínala ozaj robiť starosti. Nečakala však, čo povie a keď z jeho úst vyšlo, že už otcom byť mal, prekvapene pootočila hlavou. " Čože?" pípla, no on pokračoval, tak počúvala. To čo povedal bolo ako zlý sen. To hádam nie, chudáčik. To muselo byť hrozné predsa. Sama si také čosi nevedela predstaviť a to nebola ničia matka. Preboha a ako to niesla Anjel? Muselo to byť zdrvujúce. Miesto chaotických otázok a že ich bolo mnoho, súcitne stiahla uši. " Roihu, to mi je veľmi ľúto. " šepla, chvíľu hľadala správne slová. " Viem, že to určite nechceš zažiť znova, neviem si to ani predstaviť. Ale- mysli na to, že to dopadne krásne a dáš im všetko ba ešte viac než by si mohol. Budete ich obaja milovať. A zhojí to vaše rany" Iste, nemohlo to nahradiť stratu, o tom tušila aj ona nezažila si to. Vedela sa doň ale vcítiť, kupodivu bola veľmi empatická