Príspevky užívateľa

Hel si sama nevedela predstaviť akoby asi ona mala vychovávať nejakých faganov, na toto ona moc šikovná nebola. A asi by sa toho tiež bála. To ale nemenilo nič na tom, že hodlala byť čo najviac nápomocná a povzbudivá pravda. " Ale čoby snáď mohlo dopadnúť zle?" preniesla a pousmiala sa. Dokonca zakývala chvostom. Hneď teraz si len ťažko vedela Roiha predstaviť ako otca, no koniec koncov, choval sa zodpovedne, aspoň toho bola názoru, staral sa o svoju partnerku aj o svoju svokru. A i keď to hovoril znepokojene, bolo cítiť, že by bol za to určite rád.
"To je normálne Roihu. Myslím, že sa každý boj ako vychová svoje deti. No verím že budeš skvelým otcom" šťuchla doň priateľsky a povedala to celkom úprimne. Čoho sa však naozaj bál to pravda netušila. " No a keď budú tvoje deti staršie, môžu s nami chodiť behať, to ich bude isto baviť! Tak ich unavíš a budeš mať na zvyšok dňa pokoj" zazubila sa.

Helen si spomínala, že tohto vlka zahliadla na liečitelskom workshope. Ba nie zahliadla, on prednášal. Nepamätala si ale však kto to bol, nespomínala si ani na meno, ani či sa vôbec predstavovať. Hanba jej. No trebalo podotknúť, že sa tak moc snažila zapamätať si veci na workshope, najmä bylinky teda, že celkom vypustila vlky, ktoré tam boli. Stála už uvoľnenejšie keď ho spoznala. Bola stále pozorná, ale bolo v nej iba čosi čulé, bola naň zvedavá. Cítila ako jej telesné teplo sála navôkol po ľade, no neuvedomila si to. " Zdravím," pozdravila slušne. Nechcela sa pýtať, čo ho sem privádza, kadejakým prázdnym frázam sa chcela vyhnúť. No akosi nevedela čo mu povedať. Jej problém vyriešila jej nepozornosť. A to tak, že celkom zabudla na svoj neuveriteľný dar. Ľad na ktorom stála sa pod jej nohami preboril v podstate za malú chvíľu. Veci ktorých sa dotýkala boli vždy teplejšie než naozaj. Hoci sa jednalo iba o kryhu na potôčiku, náhodne zamrznutú , nebolo to príjemné. Keď sa jej nohy podlomili a ona síce iba sotva nad zápästia padla do vody, vyrušilo ju to. Nepokojne sykla.

Ikke jej odpovedal, tak ako ona jemu, čo mohla byť vtipná výmena " slov". Hel zvesela opäť zavyla a poklusala dopredu, naproti Ikkemu. " Aj ja teba." pozdravila ho taktiež spokojne. Na dôvažok sklonila hlavu a kývla, musela priznať, že celkom zabúdala, že žiadna neverbálna komunikácia nebola tak celkom na mieste, respektíve bola zbytočná. " Zbieraš bylinky?" spýtala sa všímavo, keď sa poobzerala a pouvažovala čo by tu tak mohol robiť. Bola pravda, že sa v dormanskom hvozde stretávali vlastne celkom často. I keď to nebolo nič preborné, zatiaľ väčšinou keď ho stretla to bolo práve tu.

Riečka, alebo respektíve takmer potok bol už miestami zamrznutý, obzvlášť pri krajoch, no stále ním pravdaže pretekal voda ako bolo v tečúcej vode zvykom aj v zime. Vonku začalo pritužievať, aj keď bola vlčica zvyknutá na veľké zimy, cítila vo vzduchu mimoriadny chlad. Brázdila to uprostred plytkého potoka vodou, aj keď mohla ísť v lese popri ňom. Vodu mala rada a bola chladná, otužovala sa tak. Ako kráčala, sem tam stúpla na ľad, preborila ho, sem tam chňapla hravo po vode. Išla po prúde a občas sa jej noha ponorila dlhšie. Zabávala sa. Ani si chvíľu nevšimla cudzí pach, až po nejakej chvíli. Vlčica zastavila na hrubšom lade prednými nohami a spozornela

Hel pravdaže svoju úlohu brala veľmi vážne a rozhodne hodlala spraviť všetko pre to aby Roiha nenechala v štichu. "Samozrejme, všetko ti poviem. Ale nemaj obavy, myslím, že to poznáš aj sám." predniesla a poučila ho o budúcom progrese, ktorý sa určite dostaví ak budú poctivo trénovať. Zhlboka sa nadýchla, vdychujúc chladný ranný vánok, hoc už čas pomaly ale isto plynul. " Zabehneme ešte k rieke a rozpustíme to?" spýtala sa či si ešte trúfa.

Hel bola vskutku tvor tvrdohlavý no i keď už nepovedala nič, vedela, že sa v prípade že by mala možnosť len tak zastaviť pravda nedá. No nehádala sa, zbytočne by k ničomu i tak nedošli, miesto toho prikývla. "Bože tak dobre" zasmiala sa aby pôsobila najviac drsne ako sa dalo. Úprimne zvyšok toho čo hovoril veľmi nepouvala, a to jedine z dôvodu, že započula jeho poznámku o tom ako chce mať s ním jeho frajerka deti. Hel to zaskočilo, zaklipkala veľkými modrými očami. To bolo niečo. Ale v podstate to mohlo byť dobré že? Vlastne sa aj nadchla. " Ale veď to je sladké!" odvetila nadšene. Chudák Roihu, musel sa obávať ako to zvládne, no Hel tu samozrejme bola od toho aby ho podporila, tak ako on ju s Enkidom.

Hel povzdychla a prikývla, nemala dôvod mu neveriť, hoci keby zistila onú pravdu, asi by sa na Roiha naozaj hnevala. Aj za to že jej zabil chlapa, aj za to, že jej KLAMAL. Keby sa koniec koncov priznal, že ho zabil hoc v sebeobnrane, urovnala by sa s tým pravda, hoci by bola chvílu isto nahnevaná. Takto bol Roihov útočník len neznámy vlk, ktorý si rozhodne zaslúži nakladačku keď ho stretne. Hoc keď mohol odkusnúť niekomu prst, no, asi by mala byť opatrná. " Ja na to prídem a ver mi, potom bude mať týpek riadny prúser-. Nepôjdem pravda sama, buďme realisti" rozhodla sa doplniť pre istotu, aby si nemyslel že je blázon. " Och Roihu to je milé. A neboj, samozrejme s behaním počkáme až sa ti rada zhojí" súhlasila. Bolo fajn mať takéhoto kamaráta.

Vlčica nechcela nevyhnutne zastavovať, aby sa udržala stále v pohybe, preto nezabudla preventívne ešte raz Roihovi kývnuť, aby šiel za ňou. " No hej, aj ja som už uavená" priznala aj ona pravda, tu falošné pretvárky boli celkom zbytočné. Netrebalo sa hrať na hrdinov že. " No v žiadnom prípade to nesmieš vzdať" zamračila sa, keď Požiar spomenul, že to možno nevydrží dlho. Keď sa raz dohodli tak to tak aj malo byť hádam. " Isteže naberieš kondičku. Bude sa zlepšovať každý krát. hoci to možno nebudeš hneď vidieť"

Na prvý pohľad by si ani nebola všimla tohto zákutia. Čierna vlčica nemala ani poňatia o tom, že to tu kedysi bývalo táborom jednej zo svoriek, ktorá potom prehodnotila svoje možnosti a rozhodla sa predsa usadiť. Jej kamarát Roihu bol jej členom a predsa toto miesto nebolo pre Helen len nič iné ako náhodné zákutie, poskytujúce sympatický úkryt pred hrozbami. Nebolo ho isto ľahko vypátrať, no i tak sa v ňom mohla skrývať kadejaká aj nebezpečná zver. Ikke, biely vlk z ignisu, ktorého pach zachytila, pravda nebol nebezpečná zver, hoci by niekto mohol nesúhlasiť. Nebola po vetre, jej pach sa k nemu dostaví, avšak zďaleka nie tak rýchlo ako k za týchto okolností k nej. Aby ho na seba upozornila, vydala krátke priatelské zavytie (také ako keď sa psy "sťažujú", vieme čo myslím) a čakala odkial sa vynorí, robiac pár krokov vpred

Pri jeho povzbudivej vete sa len plano usmiala. Tož, bolo to pekné uistenie, ale nebola si tým istá. Jej jediné zbožné prianie bolo aby tento rozhovor vôbec nemuseli viesť. Možno neurobila nič zlé ale niečo sa stalo. Možno to boli cencúle v jeho srdci, ktoré v ňom prerástli do ľadovej hmoty, no tomu neverila. On taky nebol. Alebo bol? To nezistí a pokiaľ sa dozvie že jeho telo je pravdepodobne kdesi pod snehom, pekne mrazené tak sa asi psychicky zrúti. Vďakabohu sa to nemala ako dozvedieť, keďže tomu tak nebolo. Realita pravda ešte horšia. Povzdychla no keď Roihu premostil a vysvetlil čo sa mu stalo, neveriacky vypleštila oči div jej nevypadli. "TO KTO UROBIL? Roihu povedz mi to, ukončím ho!" Dušovala sa odhodlane. "Bastard škaredý, kiež by mu sýkorky vyďobali oči a napchali mu imelo do prdele!" Taká hrôza. Chudák a teraz ani nemôže behať. " Neznesiem keď niekto ubližuje blížnym " ani ju nenapadlo ze by snáď mohol Roihu tento súboj vyprovokovať? " Počúvaj ma keď tu osobu stretnem bude toho ľutovať " sľúbila.

Vlčica prikývla, samozrejme na to ani ona nechcela zabudnúť, bolo to v jej vlastnom záujme. Čo na to povedať. Bude zima, sneh, cencúle ovísať, ona bude nachladnutá a nebude vedieť čo s tým! A čo keby potom z dobrej vôle niekomu podala imelo ako liek? Rozhodne pre šelmy psovité liekom nebolo všakže.
Toho sa však zatiaľ báť nemusela, ešte to nevyzeralo na veľký sneh a krízu. Námraza iba sem tam ráno začínala, nebolo to nič nad čím sa pozastavovať. Ľútostivo sklonila uši a priatelsky veľmi súcitne, položila svoju lásku na Kilerinu. Nevedela si predstaviť aké to je nemať viac blížnych, hoci nevedela s istotou či tak aj nie je. Všetko bolo možné. " To mi je ľúto. Ale aj dobrí priatelia môžu byť rodinou však? Ak vieš že sa na nich môžeš obrátiť" Zastrihala ušami. Aj ona počula hlas sýkorky. Vyhladlo jej. Nehodlala loviť vtáčiky ale Kiler mala recht. "Veru dobre, poďme" zavetrila vo vzduchu, hľadajúc nejakú stopu po niečom čo nelieta. Bolo to riskantné prianie.Dakde v blízkosti zacítila Stopy zajaca. Neboli najčerstvejšie, ale nemusel by to byt problém. Kývla ta.

Smutne pokývala hlavou a uhla bokom, aby jej sneh nepadal do očí. Vedela že Roihu bol jej dôverník a že bol dobrý poradca lenže čo tu narobí? Čo jej poradí. V takejto situácii chýbala maminka a ocko, blížni, ktorí by hej v takýchto problémoch mohli poradiť skôr. No takí tu neboli a Hel bola asi vďačná po chvíľke aj za to že mohla byť aspoň s kamarátom. Cítila sa tak osamele. "To teda nie," fňukla a odrazila drobný cencúľ z listu zamrznutej rastliny. "Nechal ma. Vôbec sa mi neozýva a ja neviem čo som urobila zle" fňukla opäť pretrela si labkou tvár. S povzdychom pozrela na Roihovu nohu. V tú ranu zabudla na nejaké Enkida, imelo aj prianie o ich potenciálne zničených zimných časy, ktoré ju mali hriať na duši. "Čo sa ti stalo?" Pípla ako sýkorka.

Helena nemala náladu nikam ísť. Bola nešťastná skutočne nešťastná, nech to môže by dramatické. Ale sluby sa plnia a ona slúbila predsa že idú behať! Hoci by bol Roihu isto rád, keby sa tomu vyhol, ona svoj slub dodrží. Miesto behu dnes zmenila. Čakala na planine husí ako kôpka nešťastia. Už bol napadaný nejaký ten sneh, čo ju ešte k tomu všetkému donútilo myslieť aj na rodinku, ktorá bola kdesi severne medzi cencúľmi. Jej blížni mali radi zimu, rovnako ako ona, hoci jar jej bola milšia. Spomienka na nich ju hriala na duši, aspoň to v tejto nemilej dobe. Necítila veľký chlad. Aj kvôli jej teplote, respektíve mágii, sa sneh okolo nej roztápl keď tam sedela dostatočne dlho a ona teda sedela. V úmore čakala, až dorazí jej súoločnosť, rozmýšlajúc čo urobila zle. On neprišiel. Nie Roihu, Roihu bol zatiaľ najlepší barátom, ktorého tu mala, a i keby neprišiel, nebola by smutná. Neprišiel ale ON. Nevedela čo si predstavovala. Že budú v zime ležať spolu dakde v nore, imelo pred vchodom, sýkorky štebotajúc každé ráno v idylickej rodinke. Ani nevedela, kedy si uvedomila, že po tomto tužila. Možno tomu ani tak nebolo, ale fakt že sa Enkidu už dlho neukázal, bol zdrvujúci. Vykašlal sa na ňu. Myslela si vždy o sebe, že je divá a nespútaná, nepredvídateľná, ukázalo sa však že oproti tmu somárovi to ani zďaleka nie je pravda. Možno to bolo patetické, ale jej jediné prianie teraz bolo, aby miesto Roiha prišiel radšej on. " Ahoj, pozdravila smutne prichádzajúceho vlka, bez nijakej narážky na požiar, neuhasitelnosť ani na beh!

"Hm," rozmýšlala Hel nahlas, napriek tomu, že bola cudzinka milá a rada využije túto ponuku, musela nabrať najprv odvahu na to strápniť sa s tými bylinami pred niekým iným. " Trebárs inokedy." povedala radšej a dúfala, že ju to nebude moc hnevať. Nezdalo sa tak ale, sivá staršia vlčica sa hneď tázala na jej pôvod. " Tak je. Ďaleko odtiaľto. Naši tu bývali. Ale tiež neboli členmi nijakej zo svoriek. Konexie ale pravda asi mali." rozmýšlala nahlas. Doma počula aj o tete Khione a jej angažovaní sa, aj o otcovej priateľke z Nihilskej svorky? Aebo to bola svorka prízračných?

Čierna vlčica zvraštila jemne tvár a uhla pohľadom na zem. " Nebojím sa" odvetila ako dieťa, tvrdohlavo, až to bolo smiešne. Niečo na tom asi bolo, keď na jej myšlienky biely vlk hneď prišiel, trebárs mal s touto svorkou nejaké skúsenosti. Kde ale nabral tu istotu naozaj netušila. Stále trocha nesvoja, no už pokojná, prešlapla. " Keď odtiaľ nie si, prečo ideš rovnakým smerom?" spýtala sa skôr rečnícky a potriasla hlavou, zahľadená tentoraz proti prúdu rieky. " Čo s nimi všetci máte," zamyslela sa nahlas.