Príspevky užívateľa

Nejspíš je jenom línej, čím dál víc. Helenka napokon po chvíli trýznenia strakatého vlka spomalila. Tak sa zazdalo, že sa jej požiar podarilo uhasiť, čo vlastne uplne nechcela, ale mala z toho srandu, nie že nie. " No dobre dobre" zasmiala sa a zastala, nechala ho vydýchať sa. " Tak stačí. Mali by sme ale isto chvíľu ešte kráčať, nech ti nestuhnú svaly" oboznámila ho s týmto poznatkom vážne a vybrala sa pomaly popri rieke nazad. Kráčala skutočne pomaly, nech jej chudák Roiuhu stíha a popri tom veselo štebotala. Aj ona bola už unavená, ale bola nadšená z ich stretnutia a z tejto činnosti, preto sa jej ústa nezastavili. " Ale bolo to riadne super nie? Predstav si čo bude takto o dva mesiace, vieš akú budeš mať perfektnú kondičku?" Tázala sa.

Oprela sa o Enkida a hľadela pred seba na obzor. Už sa nehnevala, nebola ani tak smutná, ale nevedela vlastne ako jej je-. " Zostaň," povedala, napriek tomu, že sa nechcela nikomu úboho prosiť. Neuvedomovala si, aký má tento vzťah na ňu vplyv. O to horšie, že si neuvedomovala, že Enkidu zrejme toto zatiaľ nevidel ako vzťah. Možno dočasne, možno to bola len sranda, ale Helene nič z takýchto myšlienok neprišlo na um, brala to už nejak ako samozrejmosť

Ja sa rovno aj hlásim :) ( plz kto ma budete nakoniec mať, darček mi na kontrolu neposielajte xd)

"To by sme určite mohli" Kilerin nápad sa jej páčil, predsa nebol lepší spôsob ako zopakovať si niečo s niekým kto v tom taktiež nebol expert a hlavne kto neorganizoval workshop ako Ikke. Vlastná hrdosť by jej nedovolila ísť opäť za ním s tým že si nič nepamätá, bože chráň, ešte to tak. To by nebolo vôbec vhodné, i keď bol k nej celkom milý, akoby sa na ňu asi tváril, kebyže sa takto strápni? Je pravda že od workshopu sa vlastne Hel cítila dosť hlúpo, čo nebol najpríjemnejší pocit na svete. Ona? Múdrosť sama?
"Máš pravdu" zasmiala sa pri rozprave o svorkách. Z generácii na generáciu že? I napriek tomu ju stále mátala myšlienka, že by to nemuselo byť tak strašné. V Nihile mala kamarátov a poznala tam moc fajn vlkov, akosi od tejto myšlienky nevedela upustiť. Jaj matka, tá by jej teda dala.

Nechcela byť veľmi zlá, samozrejme, ale, musel uznať že si to mááááličko užívívala. Predsa bolo celkom vtipné, ako viditeľne trpel. Určite mu dala ale body za statočnosť, že sa vôbec snažil, pravda to mu nepovedala, miesto toho mu venovala úškrn. " Však pohoda, džez nie?" behala rýchlejšie, hoc pri svojich nohách do toho ani zďaleka nedala čo mohla. Nechcela ho pravdaže úplne zničiť, len chcela, aby sa ju pokúsil dohnať

Hah.Ťažko popísať aký začínala mať pretrvávajúci pocit, snažiac sa márne pochytiť aspoň čo to čo hovoril. Harmanček poznala! Aj levandulu. Harmanček teda na stres a výrazný...Nie nie nie, nebolo tomu tak, vymenila to! Sakra toľko kvetín. A také názvy ako nejaký strom majen no to už bola celkom vedľa. Keď začínala mať pocit , že niečomu rozumie, vlk s rohmi pokračoval a z omylu ju vskutku vyviedol.
Zdeptane. Hel sa cítila zdeptane. To bol ten správny výraz pre jej frustráciu a tak mlčky pozerala a začínala ľutovať, že ju na toto Ikke nahovoril. Ale to nie! Musela sa predsa snažiť. A keď to nepôjde inak, bude si do nemôt opakovať aspoň to základné predsa. Nebola hlúpa a dokonca mala liečitelku v rodine, nemôže spraviť hanbu predsa

Keď jej slzy ustali v tichosti povzdychla, avšak nehýbala sa. Neodtiahla sa, na čo aj, bolo jej tak dobre. A vlastne aj zabudla, že sa predtým hnevala. Bolo bolo, stane sa a isto sa to spraví, netrebalo to teraz riešiť. Spomenula si, keď jej Ikke hovoril, že na minulosť niekedy najlepšie zabudnúť, nuž, možno tomu tak bolo troška teraz. Keby bola vedela na čo myslel, asi by sa však predsa pobrala po svojich preč a možno nie nakrátko. Helenka si ale zatiaľ žila v krásnej nevedomosti a len ilúzii o tom aký Enkidu v skutočnosti bol.

Bola rada, že si ju vlčica tiež vybavila, bolo by trápne, keby sa nedajbože Hel pomýlila a poplietla ju s niekým, alebo by si to tak ona myslela. "Bolo tam super, no musím uznať, že si toho veľa nepamätám. Bylinky sú tak zložité" priznala jemne sklamaná sama zo seba, no aby to zachránila hrdo zdvihla labku. " No pravdaže keby bolo treba isto to ku mne doletí, vieš, adrenalín a tak" nástojčila a dôležito prikývla hlavou. Potom vlastne hneď za tým hlavou aj nesúhlasne zakývala, čo mohlo dokopy pôsobiť prinajmenšom vtipne.
"Nie ne, ja som slobodná duša!" chvíľku dôležito hľadela, potom sama nad sebou vyprskla od smiechu.

Hel sa pousmiala a dokonca i jemne zasmiala. " Nuž dobre Ikke." pristúpila na túto dohodu a ďalej nehodlala svorky rozoberať. Hoci by sa možno nad tou témou zamyslieť ešte vedela a mohla byť konverzácia zaujímavá, chápala, prečo to už nebolo bielemu komfortné, respektíve prečo sa mohol obávať, že to môže skončiť nepríjemne. Jediný problém bol, že stratila niť ( ako teraz ja xd) Prerušenie rozhovoru o igniskej svorke ju zasiahlo nepripravenú a napriek jej nezavriteľnej papuli teraz akosi nevedela čo povie. No do šlaka Helena! Pohoršila sa sama nad sebou

Je samozrejmé že boli veci, ktoré ju na ňom štvali. Napríklad že sa zdalo že žiarli na jej ostatných kamarátov. No na druhú stranu dalo sa polemizovať či ona tiež Ketta vnímala ako kamaráta. Myslel si pravdaže že áno. Nič nemenilo na tom, že bol žiarlivý zdalo sa trooošička majetnícky, čo odmietala nahlas priznať. Ale ani to nemenilo nič na tom že ho mala rada. Keď k nej došiel nazad a hnev či rozhorčenie a ostatné návaly emócie v nej spravili úplný guláš, pokúsila sa pousmiať, ale len krátko- smutno, Zafňukala, skoro mimovolne, a naozaj nechcela. Chcela sa oň oprieť, nezmohla sa na nič iné. Nechcela sa už hádať. Hlavu si zaborila do jeho srsti a opäť zavlykala a zhlboka vydýchla

Nekonečná pláň bola sympaticky nekonečná. Hel pomalšie bežala snáď len kúsok pred Cirillom. Chcela by sa aj rozprávať ale to by nebolo profesionálne. Behala ticho a zatiaľ naozaj zľahka. I jej dobre padlo pretiahnuť si končatiny pomaly a postupne sa do toho dostať. Dnes mala v pláne bežať tak do polovice tej dlhočíznej lúky smerom dole a potom to popri Igne stočiť späť, i s krátkou prestávkou, hlavne nech potom Roihu nefrfle že musí ísť ďalekú cestu nazad. Bežiac nejakú dobu, sem tam vystriedala beh s poklusom a pravidelne úkosom pozerala na Roižana. "Už nevládzeš?" podpichla ho a opäť sa rozbehla. Tento raz pravda zrýchlila veruže naozaj dosť a prešla z tohto kondičného cvičenia na druhé.

Možno dúfala, že tu uzrie Ikkeho ako vtedy. Chcela mu poďakovať za ten skvelý workshop, z ktorého si i snáď niečo pamätala. Bolo to spravené moc pekne a ona súhlasila, že sa to veľmi zíde. Možno by mala aj niektoré bylinky čo pozná nazbierať na zimu! Napadlo jej a zamyslela sa nad tým. Isto to urobí. Bieleho vlka tu dnes necítila a tak bola trošku sklamaná. Nič menej jej do nosa udrel cudzí pach. Počula tiež šušťanie listov a obozretne sa obrátila. Chvíľu to trvalo, no napokon zazrela sivú vlčicu, s červenými znakmi na srsti, takú vyblednutú verziu jej! " Ahoj," pozdravila z diaľky zvedavo. Ak si dobre pamätala aj ona bola na Ikkeho akcii. " Ja som, Helen a ty? Videla som ťa na liečiteľskom seminári"

Hel si nebola istá ako vlčicu oslovovať, keď už mala to vysoké postavenie. Iste, jej samej to toľko nehovorilo, ale poslednú dobu sa o to začala viac a viac zaujímať. A titul princezná znel ďaleko honosnejšie ako nejaká alfa alebo beta. "Prirodzene. I ja si moc rada spievam, len vôbec nepoznám, tunajšie piesne. Rivera mohli by ste ma ich niekedy naučiť" navrhla jemne nenápadne s nepatrným skoro až pokorným úsmevom na tvári a privrela oči. Myslela to vážne, bolo by to veľmi fajn. Vedieť jednak i čosi o kultúre tu, a takouto formou to bolo vari i jednoduchšie.
Na pokračovanie o útesoch iba súhlasne prikývla. I ona tu skoro dala život a zhodou okolností sa tak nestalo kvôli vlčici práve z Riverinej svorky. Rozmýšlala či to spomenúť, už sa však princezná pýtala ďalej. Helenka pokrútila hlavou. " Och to nie som. Pochádzam zďaleka. Ale moji rodičia tu nejakú časť svojho života žili. Aj teta" priznala spomínajúc na svoju rodinku. Dnes sa necítila clivo, práve naopak. Povedala to v absolútnej pohode. I tak dúfala že sa majú dobre.
Zahľadela sa opäť na strmé útesy a napokon sa predsa rozhodla k nim ešte vrátiť. " Vlčica z vašej svorky mi tu raz zachránila život. Nikdy som jej za to dostatočne nepoďakovala, Rio sa volala"

Nemohla uveriť vlastným ušiam. "Ja ťa predsa nechcem meniť-" začala vysvetlovať, jej frajer to však poňal radikálne a ofučane sa otočil smerom späť, vydávajúc sa na odchod. Veď mu povedala, že sa nehnevá, tak čo od nej chcel? Zmeravela. Začala dokonca aj panikáriť a spravila náhlivých krokov smerom k nemu, až jej na zem popadali niektoré z ozdôb. " Ka-kam ideš? Enkidu? To nemyslíš vážne" vyhŕkla v šoku, srdce jej búšilo. Nevedela čo sa to akože teraz stalo, len pred chvíľkou chcel aby sa s ním bavila a aby mu prepáčila a teraz to zabalí? " To, to odídeš zakaždým keď bude niečo komplikované? Keď nebudem veselá?" Cítila ako sa jej do oka nahrnula slza, avšak rýchlo ju zahnala. nechcela aby sa jej triasol hlas, no nevedela čo robiť. Napokon, keď už nemala energiu sa s ním takto babrať , zastavila, prestala postupovať za ním a zavrčala. " FAJN! Vieš čo tak choď zbabelec! A vráť sa keď sa vytratí tá tvoja prehnaná pýcha!" Helen sa stiahla. Aj teraz už troška plakala, ale nechcela aby to niekto videl.

Cítila sa už teraz živo a tešila sa z dnešného dňa. Hoc bola možnosť, že Roihu ani nepríde, nestalo sa tak. Len čo ho zazrela, zakývala chvostom a venovala mu štedrý úsmev na pozdrav. Venovala mu teda aj pozdrav "Nazdar požiar!", ten on však zdalo sa neopätoval, miesto toho sa čertil už pri príchode. Helenka nesúhlasne pokrútila hlavou. " Predsa aby si posilnil svoje fyzické i duševné zdravie." Profesionálne zhodnotila. Nemožno predsa iba chcieť niečo zmeniť, trebalo pre to i niečo robiť. Čo sa bude hodiť, keby ho napríklad niekedy naháňal medveď alebo také čosi. Tak ako raz počula od Ketta!. " Tak ti chvíľku dám na vydýchanie." uznala napokon, no nečakala priveľmi dlho. Venovala mu nejaké tie otázky, že ako sa má on, ako sa má Anjel, či nabudúce nepríde aj ona. Týmito mu vlastne vôbec nedala priestor oddýchnuť si. Napokon sa zdvihla a kývla. "Tak poď, chcem vidieť tvoju neuhasiteľnú energiu. Začneme zľahka, čo ty na to?" navrhla a dala sa do klusu, kým sa Roihu vydal za äou, hneď čo bude pri nej, hodlala samozrejme pomalšie bežať.