Príspevky užívateľa

Vidiac utekajúcu chlpatú vec, čo bolo v tom amoku ťažko nazvať vlčicou-skor rosomákom, vidieť toto nebolo úplne to čo Hel čakala a vonkoncom to čo chcela. A úprimne chvíľku ani nemala poňatia čo sa to deje. Nestávalo sa často že by si niekto s toľko zúrivosťou brázdil naprieč nej q tato situácia jej nebola úplne známa. Trocha zaspätkovala ako srnka avšak nie vyplašene skôr rozhorčene. "Ty si sa zrazila so srnou?!" Vyštekla cez zadáte zuby, nakoľko králika pevné zvierala. Nech sa slečna uvedomí predsa. Helina výhoda bola nejedna. Mala rozhodne lepšiu odolnosť voči zime, čo však nemohla vedieť, čo ju ale robilo menej vyčerpanou no tiež menej zúfalou čo výhoda asi rozhodne nebola. Alebo hej. Aspoň ju neopustí zdravý rozum. Čo bolo ale najlepšie plus bolo, že bola vyššia q ako hovorievali doma, väčšine jej rodiny siahali nohy až do neba. Hel sa tentoraz nehodlala postaviť tmuto problému hneď čelom. Miesto toho uskočila a dlhými nohami vlčicu obehla, utekajúc čo najrýchlejšie do dormanského lesa, alebo aspoň najbližšie ako sa dalo. Toto nebolo najlepšie zakončenie dňa ako sa zdalo.

"No nehnevaj sa, ale nemôžem za to sprosté počasie" rozhorčovala sa tmavá vlčica a opäť nervózne pobehovala okolo, hrabajúc v snehu. Jej rozčúlenie muselo byť prinajmenšom úsmevné. "Ale nevymýšlaj a pod so mnou, nemusíš hladat" nechcela ho tu nechať hniť kým ona nájde svoj úlovok. Pobehovala po vyvýšenine obklopenej stromami plnej snehu a netrpezlivo čakala. Jej zhon pravdaže Roihu vyriešil jeho novinou a Hel tak prekvapil že jej div sánka nespadla. "To vážne? Roihu to je úžasné to je, to je skvelé, tak vám to predsa vychádza" prestala chodiť, stála akoby stále chcela odísť no pohľad smerovala k nemu a čakala ako sa vyjadrí čo jej ešte k tomu povie, ešte chvíľku bude takto stáť, s krkom otočeným naopak a a už s ním nepohne. Bolo to vzrušujúce že budú mať deti. Dúfala že to na ich priateľstve nič nezmení ako predpokladala a ďalej sa sem tam stretnú samozrejme. Kývala chvostom zo strany na stranu.
"No povedz ešte niečo!"

I keď nelovila iba ona sama, čo bola veľká pomoc, chodila ma lov často. Mala okrem Verd asi najlepšiu fyzickú kondíciu v kombinácii s loveckými zručnosťami a prišlo jej že pokiaľ môže bude sa snažiť zohnať jedlo. S jej priateľmi, teraz na život a na smrť jej bolo dobre. Ale bolo skutočne otázne či zostanú po kope a nápomocný jeden druhému aj keby sa situácia zhoršila. V tomto naozaj nemohla nič predpokladať ani vylúčiť a z tohto vedomia jej sem tam prišlo smutno. Nuž snažila sa v prvom rade myslieť na to čo je teraz a na to čo teraz má. Bola obklopená vlkmi, ktorí sa jej za krátky čas stali veľmi blízkymi a premýšľať čo by mohlo byť toto celé kazilo. Z akejsi vďaky a pocitu zaviazanosti že s ňou zotrvali, sa aj práve teraz vracala z lovu z drobným úlovkom ktorý snáď zasýti ich skupinu aspoň na nejaký čas. Pochudla, videla to na sebe a nebola jediná. Aj keď sa snažila loviť často, lov bol málokedy úspešný, málokedy vôbec našla niečo k jedlu. Navyše sa o korisť teraz delila, čo sa síce znásobilo aj inými ulovkami od druhých avšak stále to bolo poznať. Tentoraz sa jej zadarilo. Niesla v zovretí zajaca, tentoraz nie žiadneho chabého a chorého ale poriadneho a bola na seba hrdá. Sneh jej padal do očí zatiaľ čo si brázdila cestu naspäť k svojim.

Helenka bola celkom bezradná nakoľko už dávno pred stretnutím hľadala ulovenú malú korisť, s ktorou chcela Roiha ponúknuť už keď sa dohodli že sa stretnú tak ďaleko. No čert to vezmi, nikde ani stopy. Hekticky prehľadávala les a márne v snehu hľadala. Mohla ju priniesť tiež do tábora sakra. Ako si mohla všimnúť jej kamarát na ňu už čakal a ktovie ako dlho. " Ach Roihu, bieda!" privítala ho netradične, naštvaná sama na seba. " Malo to byť príjemné popoludnie, odložila som si toho králika a ono ti tak začalo snežiť, že po ňom niet ani stopy" zaúpela nepokojne, pričom okolo vlka chodila s hlavou takmer na snehu, dobre že nie pod snehom. Obkrúžila naštvane zopár ráz čakajúceho Roiha až napokon zdvihla hlavu, akoby si ho len teraz opäť všimla. "Ahoj. Ach jaj, povedz mi že aspoň ty máš niečo nové. Nič zlé, kým nenájdem nášho králika, nechcem počuť už nič zlé."

Vlčice: Lesley, Majdalenka, Deetrah

Vlci: Kettu, Timothée, Enkidu

"No tomu ver že môže. Niežeby som nemala robotu, ale sem tam to je veľmi osamelé." potvrdila ublížene možno až moc dramaticky a postavila sa po Ikkeho boku. " Tým chcem povedať že mi bude cťou, parťák na kadejaké objavy je vždy skvelý" stála si za svojim a zazubila sa. " Vlastne môžeme ísť niekam rovno teraz! Alebo i nabudúce. Pokiaľ máš niečo na práci." povedala nadšene, no napokon sa zháčila. Iste, Ikke bol zaneprázdnený muž, veď zima klopala na dvere a on musel zbierať byliny.

Hel prikývla, súhlasila teda, že pokiaľ vlčice chceli, mohli sa nazývať ako sa im zachcelo. Bolo vlastne celkom hlúpe dohadovať sa ohľadom takýchto sprostostí však. Zazubila sa na Kiler a zasmiala. " No nech to skúsi. Myslím, že pri bande nebezpečných žien zvážia svoje možnosti" povedala zo žartu, no potom upriamila pozornosť na liečiteľku Sariane. Pohliadla vlčici so záujmom do očí akýmsi pohľadom plným dúfania, hoc sama nemienila takto vyzerať. " Myslíš, že keby šlo do tuhého, si ochotná niekoho z nás k sebe na čas prichýliť?" keby ona mala úkryt, rozhodne by neváhala pravda. Nemyslela si, že by sivá vlčka protestovala, skôr sa uisťovala. " Kôra? Páni to som nevedela" A to bola na seminári ach jaj. Venovala jej milý úsmev plný vďaky. Vlastne všetkým z nich.

"Iste nie," odvetila Hel po otázke, čo jej Lesley položila a oči už naozaj zatvorila. Cítila sa teraz pomerne bezpečne, s čím ale ona vonku veľmi nemala problém. Málokedy sa bála niekto zostať sama, no i tak bola za spoločnosť rada. Keby ju nemala, asi by pokračovala ďalej a až teraz keď si ľahla si uvedomila, že by svoje sily precenila. S povzdychom spokojne odfúkla. " Dobrú noc Lesley"popriala jej ako sa patrí a stíchla. Tma sa prehlbovala, jej vedomie sa pomaly začínalo kdesi v pokoji strácať

Popravde nevedela ako sa pri Feierovi cítiť. I keď bol slušný a pomerne nepríjemný, mala zvláštny odmeraný pocit a čosi ju znervózňovalo. Potlačila tento pocit, no celkom naň nezabúdala. "Vlastne nikam. Často len chodím, pozerám čo ma zaujme. Ani by si netušil čo sa tu všetko nájde. Inokedy lovím. Nenakŕmi ma nik okrem mňa samej, nie ako u vás, ale to ti je jasné" Odvetila. Nesťažovala si, skôr konštatovala, ale mohlo to v jeho očiach znieť ako nepríjemná narážka.

Zamávala chvostom. " To nestojí za reč Lesley. Kamarátka vždy padne vhod. A ty si veľmi milá. Verím že to pre teba dobre dopadne" riekla všímajúc si ako zatvára oči. Aj ona bola už ospalá, veď mala náročný deň a zajtra ich nečakal o nič ľahší pokiaľ sa niečo skomplikuje. Už aby boli v tábore. Verila, že aj ostatní nájdu pre Lesley pochopenie a príjmu ju tam s ochotou. " Asi by sme si mohli oddýchnuť čo?" navrhla potichu a tak nejak pomaly začala privierať oči. Prisunula sa o kúštik bližšie, aby sa zahriali a opäť si položila hlavu na zem

Keď ju Hel počúvala, bolo jej z takejto situácie aj trocha smutno a priala by si, aby ju mohla nejak povzbudiť. Nechcela ju ubezpečovať, že je jej rodina v poriadku, to by mohla byť koniec koncov lož a akurát by pôsobila falošne. Vtedy sa rozhodla mlčať a chápavo prikývnuť. " Nič sa nedeje." odvetila na tú blbosť o kazení nálady. Veď každý sa sem tam potreboval porozprávať. A na čo udržiavať falošný úsmev silou mocou? . " No, niekedy sa stanú veci, ktoré nečakáme, osud ich zariadi inak. Niežeby som nejak verila na osud, ale čo ty vieš Lesley, možno to takto malo byť. Pozri, nie si tu teraz sama a vymyslíme čo ďalej"

" A našiel si tu niečo čo inde snáď nie?" spýtala sa skôr zo zdvorilosti, aby nevyzerala že ju to vôbec nezaujíma. Bolo by to nepekné a Hel nechcela byť nepekná pravda. Konverzáciám o bylinách sa teraz celkom stránila, lebo jej to iba pripomenulo, aká tupá z nich vlastne aj po lekcii bola. Ale no čo, to sa ustáli. " No vieš, len sa tak túlam. Tááák sa nudím keď nemám čo robiť a nik nie je na blízku, tak objavujem. Možno predsalen nie ej vždy na škodu mať aj nejaké tie povinnosti" prehlásila dramaticky na čo sa uškrnula. No hej, poslednú dobu nikoho moc nevídala.

Dobre si spomínala ako náhodou do mesta zablúdila a veru dobrý pocit z nich nemala. " Nemaj obavy, vyhýbam sa tomu miestu ako čert krížu" pritvrdila a pohodila hlavou. Roihu mal pravdu bol asi najvyšší časť pomaly ísť. Tešila sa keď sa opäť uvidia a hlavne keď bude mať v poriadku nohu nech môžu začať behať! Pokývala chvostom. " To si píš. A musíš. Keď už nemám svoj, potrebujem vedieť aspoň o milostnom živote niekoho iného." poľutovala sa troška. Na rozlúčku sa zaškerila a neušla jej pravdaže ani uštipačná narážka " Dúfam, že neprídeš až z tmy, keď teraz nevieš chodiť"

"Nezmysel, ako vravím, všetci sme v tom vlastne spolu, nie je dôvod prečo by si prekážala." trvala Hel na svojom. Ak bude takto ďalej volať každého tak možno začne byť niekto nespokojný ale jej to bolo jedno. Taktiež si uložila hlavu na nohy a pozorne vlčicu počúvala. Bolo ej to ľúto, muselo to byť nanajvýš nepríjemné. Iste, ona tiež nevedela čo je s rodinou, ale sama si zvolila odísť, chúďa Lesley to vôbec nečakala a iste z toho bola nešťastná. " To ma veľmi mrzí." povedala a ňufákom do nej priateľsky štuchla. " Možno ich zase niekedy nájdeš,"

Prosím si malý prívesok (Danny) A slot na postavu