Príspevky užívateľa

Hel sa pousmiala a ďalej nehovorila nič, chcela ísť naspäť medzi ostatných aby mali Ikke a Timothée ako pochopila z oslovenia od ostatných, priestor pre začatie. Bola zvedavá. Obzrela sa okolo seba na ostatných príchodzích. Prvé čo bolo zbadala nejaké známe tváre z plesu a dokonca i jej kamaráta Ketta čo ju úprimne potešilo, tentoraz však za ním nešla miesto toho pozorovala čo ostatní robia. Mnohí priniesli bylinky a začali ich tu triediť čo vlčicu znervóznilo. " Ikke ospravedlňujem sa, nevedela som že máme priniesť bylinky" šepla. To ze žiadne nepoznala bola druhá vec. Snažila sa z toho trapasu aspoň troska však vycúvať a tak sa rozhodla ísť si všetky hydiny poriadne prehliadnuť. Niektoré po výzoru a dokonca i po mene poznala ale netušila či nejakú liečivú vlastnosť majú.

Vlčica sa musela prehovárať aby sem šla. Nevedela sa rozhodnúť, keďže ponuka pripojiť sa na tento workshop bola náhla. Všetko musela premyslieť a musela priznať že sa jej prv nechcelo. Napriek jej spontánnosti ju pre tento krát trápili starosti tipu, bude tam jediná kto absolútne nevie nič o bylinkách, nebude tam zapadať, nikoho tam nepozná čo ak jej to nepôjde. A pri výhovorke -je to príliš narýchlo - sa zahriakla, vynadala si že to predsa vôbec nie je o a a rozhodla sa ísť. Keby sa jej niekto spýtal asi by to poprela ale musela uznať že bylinky jej veľmi cudzie sú vo svojej podstate dosť dôležitá vec pre život. Rovnako tak znalosť ako ošetrovať zranenia (už keď chodila s takým tvrdohlavým huncútom čo sa pustil do každého konfliktu však?).
Na workshop dorazila prv celkom hanblivá a hľadala niekoho koho pozná. Prechádzala mierne zarazená priestorom až začína prítomnosť bieleho vlka z Igniskej svorky. "Ikke opäť ma teší" pozdravila ho a pozdravila tiež druhého rohatého vlka s pachom Prízračnej svorky. " Ja som Helen. Čo sa tu teraz bude diať, toto je vsetko nové. Ale ktosi ma presvedčil, že sa to oplatí" žmurkla a pousmiala sa na bieleho. Vlastne to nebol jediný biely vlk ktorého tu už poznala, rovnako tak stretla i Hariuhu a potešilo ju že nie sú všetci úplne cudzí

Do Kotliny sa vrátila po dlhšom čase a strávila tu nejaké tie noci, brázdiac územím len sama so sebou ako to silná emancipovaná žena má robiť však. Dostávajúc sa k väčšiemu zdroju vody po dlhšom čase sa jej pozdávalo. Voda šumela, v korunách okolitých stromov ako i z hôr bolo počuť krákoranie havranov-vrán, proste veľkých čiernych vtákov. Celkom desivé stvorenia, hoci s akousi zaujímavou aurou. Hel ich Nikdy tak celkom nepochopila ale čosi sa jej na nich páčilo. Zahľadela sa hore, len čo videla zopár vyletiet. Druhého vlka si nevšimla

Ešte počula Roihov pomerne opodstatnený avšak v danej chvíli zbytočný výkrik, ale neobzerala sa a utekala ďalej. Popravde nečakala že by srnu Roihu dobehol skôr ako ona, bola koniec koncov vyššia a mala dlhšie nohy. Preto sa na to nespoliehala a čo najrýchlejšie sa hrnula za korisťou. Pokúšajú sa nahrať ju ku skalám si neuvedomila riziko ktoré tam spravila. A keď zviera nemalo kam inam ujsť, miesto toho aby zastavilo, otočilo sa a skočilo priamo cez Helen pokračuj v behu. Vlčica skla od bolesti, keď ju sila zvieraťa vykolajila a zostala chvíľu na zemi. "Do hajzlu." Zopakovala po Roihovi

Ticho sa pre seba zasmiala. Celkom ju ohromovalo ako druhí súdili že je slušná z jedného stretnutia. Hel sa pravdaže plánovala chovať najlepšie ako vedela keby tam šla o tom niet pochýb. Nehovorila na to nič. Miesto toho počúvala čo má čo Ikke povedať k postoju ohnivej svorky. Hel si všimla že je to akési podozrivé na druhú stranu len ťažko mohla neveriť tomu čo jej nahovorili veľmi verne rodičia teta Khione a nejaký polobratranec Darach čo s nimi tam doma trávil čas.
"No kto vie trebárs to nebolo predtým takéto. Na druhú stranu je dobré že sa to úplne zmenilo?" Načala, zvedavá čo na to povie

Helen si prv nevšímala jeho výhovoriek. Nepáčilo sa jej že odišiel, Kettu bol jej dobrý kamarát a bavila sa tam s ním, pretože sa vedel rozhodovať sám za seba. Nebol tam preto pretože musel a nechoval sa ako vôl. Ale mala Enkida rada a nechcela sa naňho vlastne hnevať. Nechcela ho nijak stratiť, hoci bola v tejto chvíli rozpoltená. Vzala do úst ďalšiu z kvetín či listov a neodpovedala mu presne na to čo hovoril. "Pomôž mi s tým" požiadala ho, chcela si ozboti srsť i inde, tam kde nedosiahla. Možno to sako o sebe vyjadrovalo že je ochotná mu odpustiť a opäť sa s ním baviť.

Najprv si ho vôbec nevšímala a dala si záležať aby to bolo veľmi poznať. Dráma vedelo byť jej druhé meno keď chcela. Vzala ľahostajne ďalší lístok a vložila si ho do srsti. "To si píš, našla som totiž niekoho kto sa vedel baviť bez toho aby som mu to musela povedať" odvetila stroho, nepozrela sa ale naňho. Niežeby nemala Enkida rada. Nechcela sa s ním pohnevat nadobro ale musela ho chvíľu nechať trpieť. Nemohol si myslieť že bude tancovať tak ako on píska. Ani že my všetko prejde. Teda v tomto prípade nič. "Myslela som že si spontánny" doplnila. Povedz mi čo budeme robiť, nebolo teda spontánne.

Tmavá vlčica sa nesťažovala to v žiadnom prípade. No možno troška na plese keď sa cítila nepochopene z Enkidovej strany. A ešte si dovolil aj odísť veď nech sa páči čo ju po ňom! Trávila medzitým čas inak a dala si záležať aby sa zoznamovala s novými bytosťami i keby len na truc. A keď na lúke zacítila Enkidovu prítomnosť tvárila sa akoby ho nevidela. Trebalo zachovať urazenú tvár samozrejme. Bez záujmu o kontakt aspoň na pohľad si do srsti na chvoste zamotávala padnúté lístie všetkých farieb. Nádherne jej ladili zo srsťou hoci rátala s rým ze ju asi nikto nebude mať pochváliť však? Pridala i nejaký kvietok. Na prítomnosť blížiaceho sa Enkida nesúhlasila hoc sem tam potajomky zažmurila tým smerom

Odkedy dorazila do Norestu ubehol nejaký ten čas. A ani raz ani len sa vlastne nevrátila sem. Kde to tu s nou celé začalo a kde skoro položila život. Vtedy sa počasie a jej životné sily vôbec nezniesli so sebou a vlcica mala skutočný problém. Nevedela prečo sa rozhodla doraziť zrovna dnes a opäť sa.podriet na krkolomné útesy. Zdalo sa jej to, alebo ba voda pod nimi aj teraz rozburená a všetko pochmúrne? Alebo to bolo iba jesenným počasím. Vo vetre zacítila pach, prv sa jej zdal cudzí, potom spoznala Nihilskú svorku a nielen to. Zastihla ušami. Túto osobu už videla. Napato stála, čakala či si ju i ona všimne.

Znenazdajky biely vlk spomenul akciu, na ktorú by možno sama od seba nešla, no rozhodne mohla povedať, že patrila medzi tie užitočné veci, do ktorých by sa oplatil investovať čas. I úsilie.
"Páni, to ti ďakujem, dúfam že sa mi podari prísť, znie to veľmi užitočne" odvetila s uprimnou vďakou za toto pozvanie.
"No, niežeby som ja ako malá hlúposti nerobila, ale asi by som budúci rok zvážila, či nejakých harantov na takúto akciu vôbec pozvem" zasmiala sa nahlas. " No i keď ten váš Zath, by sa už mohol vedieť správať. Niežeby som bola iná" uchechtla sa. Nemyslela to zle, ale bol fakt že ani jeden z rodičov tých deciek si ich nestrážil.
"Vieš, o vašej svorke sa všeličo povráva. Zatiaľ ale vôbec nerozumiem prečo. Boli ste tam skvelí. A jediní kto naozaj zakročil"

Helen mohla iba súhlasiť. Pokoj by nebol na škodu, zvlášť pokiaľ sa tu rozhodne žiť. Hoci mala rada dobrodružstvá. Spory a tak, špeciálne tie väčšie mohli byť veľkým problémom a znepríjemniť nejednej osobe život. "Vážne? To aj celá naša rodina z otcovej strany. Ale moc o nich nehovoril. Sever je skvelý. I my sme prišli z chladnejších podmienok, tu si toho chladu moc neužijem" priznala. Mala rada jar áno. Počasie bolo skvele aj tu, ibaže kvôli Helinej mágii či prekliatiu jej sem tam chýbal taký poriadny chlad.
Netušila ze týmto rozhovorom zasiahla do veľmi citlivej témy, očividne a hneď iu to zamrzelo. Tak skutočne. Nie vždy mala výčitky svedomia keď bola zvedavá, niektorí jedinci by sa totiž dali označiť za citlivky, ale Kettu bol zatial moc dobrý a jej napadlo, že mu to nie je príjemné. "Prepáč mi, nemusíš o tom hovoriť pokiaľ nechceš"

Mala by výčitky svedomia, keby Rufusa vyhnala preč a preto sa pohotovo pridala ku Kettovi a pousmiala. "Rufus prosím ostaň s nami, nie je dôvod aby si šiel. Predsalen som vám sem vtrhla ja." Ospravedlnila sa. Pri návrhu Ketta na spoločný tanec sa jej rozžiarili oči a celá sa nadchla. "Prosím áno, skúsme to. Ani nevieš ako si celý večer túžim zatancovať!" Na toto cely čas čakala. Až ju istá osoba pozve k tancu, popravde dúfala v hocikoho ibaže Enkidovi to i tak mohlo napadnúť, obzvlášť keď mu to hneď na začiatku aj spomínala!
Veselo sa usmiala a pokývala chvostom, dúfala že na to kývne i Rufus, mohlo to byt hrozne zábavné! Musela uznať ze každým rozhovorom začínala mat Ketta čoraz radšej a radšej. Možno nebol tak sebavedomý, avšak bol pomerne spontánny a to sa cenilo.

Vlastne tažko povedať či by Hel akciu odvolala, keby vedela ako na tom Roihu s lovom vysokej je alebo ako o tom pochyboval. Možno by to predsa skúsila no to nedokázala povedať, nakoľko o tom nemala ani poňatia. Zaujímalo ju len to, že sa Roihu napokon pohol a zaváhanie neprikladala k všeobecným neznalostiam ale k nepochopeniu z oboch strán pri geste ktoré mohlo hyt špecifické pre ňu, Roižan však mohol zaužívať iné. Bolo to ale v poriadku. Vydal sa po stope, na pohľad neisto no Hel už vyčkávala skrytá v tráve a napäto čakala. Očkom ho samozrejme sledovala a čakala čo sa bude diať. Roihovo prenasledovanie koristi vôbec nebolo také zlé. Či to však bolo pre nedostatočnosť odhodlania, nejakej jeho chyby, alebo len zhodou náhod - čo Helen len ťažko vedela, jej dosah takto ďaleko problém nespozoroval. Videla iba ako srnec ostražito zdvihol hlavu a než sa nazdala, rozbehol sa ozlomkrky, avšak vôbec nie smerom, ktorým chcela. V duchu zhíkla. Vlastne, možno i trochu nahlas. Jediné čo jej napadlo bolo štartovať za ním, dúfajúc že Roihu obehne z opačnej strany a doženú ho. Je treba podotknúť že Hel bola rýchly bežec, no srny predsalem dokázali vyvinúť väčšiu rýchlosť.

Pre ňu cudzí vlk- Rufus sa predstavil čo brala že mu jej existencia nijak moc neprekáža a Kettu sa dokonca potešil jej prítomnosti, čo momentálne Helenku strašne povzdbudilo. Tešila by sa tomu i tak, lenže teraz keď mala zmiešané pocity čo sa týkalo Enkidovej 'radosti' z ich prítomnosti na plese. "Ples je nádherný! Teší ma že som sa zapojila aj do otvárania, som z toho unesená, je na tom toľko práca odrobená. Veľmi sa mi tu páči ani to neviem popísať. Ibaže..." odmlčala sa a s nadšenia pozrela smerom kde nechala Enkida. Teraz ho nevidela, ale myslela na to. "Ale to nič. Len som si predstavovala že budem tráviť čas tu aj inak" odvetila jemne smutne na čo potriasla hlavou a pozrela sa späť. Radšej hude teraz v takejto spoločnosti, niekoho kto sa tu baví. A keď to jej partnera nebavilo, kľudne mohol ísť. Kettu jej odrazu na jej pochvalu ponúkol takúto lukratívnu ponuku a aj keď vyzeral že toho ľutuje, Helen sa skutočne nadchla. " To by si vážne vedel? To by bolo krásne, budem moc rada!" Vyhŕkla. Zapletenú srsť takto ešte nemala a tešila sa keď to raz vyskúšajú spravit. "Vďaka chlapci, že tu môžem s vami zostať" kývla napokon aj Rufusovi.

Aj Hel sa postavila ku koristiam a na Enkidovo popohnuutie si dala hryz z králika. "Ďakujem." Nebola vlastne moc hladná a predstavovala si to trocha inak, avšak ju táto situácia tak zaskočila že nevedela čo iné navrhnúť. Snažila sa vymyslieť o čom by vlastne mohli teraz hovoriť. Na just jej nič nenapadlo a cítila sa zvláštne, keď v dave zbadala známu tvár a to v podobe jej oranžového okrídleného kamaráta. Je treba podotknúť že sa Hel vie ľahko nadchnúť a ani jej len nenapadlo aký dopad toto na Enkida môže mať. "Kettu!" Zakričala nadšene a zavrela chvostom. "Za chvíľku som tu!"oznámila.
Bez odpovede sa vybrala pomedzi vlkov k jasne oranžovej srsti. "Kettu!"pozdravila nadšene. "To som rada že ťa vidím, ako ti to len pristane. Aj ja by som chcela mat niekedy tak krásne spletenú srsť" Povedala, uvedomujúc si vzápätí že sa Kettu dokonca s niekym rozpraval q ona tento rozhovor narušila. "Och prepáč mi, ja som Hel, teší ma." Pozdravila Rufusa. "Môžem sa k vám chlapci pridať?"