Príspevky užívateľa

Helena nemala náladu nikam ísť. Bola nešťastná skutočne nešťastná, nech to môže by dramatické. Ale sluby sa plnia a ona slúbila predsa že idú behať! Hoci by bol Roihu isto rád, keby sa tomu vyhol, ona svoj slub dodrží. Miesto behu dnes zmenila. Čakala na planine husí ako kôpka nešťastia. Už bol napadaný nejaký ten sneh, čo ju ešte k tomu všetkému donútilo myslieť aj na rodinku, ktorá bola kdesi severne medzi cencúľmi. Jej blížni mali radi zimu, rovnako ako ona, hoci jar jej bola milšia. Spomienka na nich ju hriala na duši, aspoň to v tejto nemilej dobe. Necítila veľký chlad. Aj kvôli jej teplote, respektíve mágii, sa sneh okolo nej roztápl keď tam sedela dostatočne dlho a ona teda sedela. V úmore čakala, až dorazí jej súoločnosť, rozmýšlajúc čo urobila zle. On neprišiel. Nie Roihu, Roihu bol zatiaľ najlepší barátom, ktorého tu mala, a i keby neprišiel, nebola by smutná. Neprišiel ale ON. Nevedela čo si predstavovala. Že budú v zime ležať spolu dakde v nore, imelo pred vchodom, sýkorky štebotajúc každé ráno v idylickej rodinke. Ani nevedela, kedy si uvedomila, že po tomto tužila. Možno tomu ani tak nebolo, ale fakt že sa Enkidu už dlho neukázal, bol zdrvujúci. Vykašlal sa na ňu. Myslela si vždy o sebe, že je divá a nespútaná, nepredvídateľná, ukázalo sa však že oproti tmu somárovi to ani zďaleka nie je pravda. Možno to bolo patetické, ale jej jediné prianie teraz bolo, aby miesto Roiha prišiel radšej on. " Ahoj, pozdravila smutne prichádzajúceho vlka, bez nijakej narážky na požiar, neuhasitelnosť ani na beh!

"Hm," rozmýšlala Hel nahlas, napriek tomu, že bola cudzinka milá a rada využije túto ponuku, musela nabrať najprv odvahu na to strápniť sa s tými bylinami pred niekým iným. " Trebárs inokedy." povedala radšej a dúfala, že ju to nebude moc hnevať. Nezdalo sa tak ale, sivá staršia vlčica sa hneď tázala na jej pôvod. " Tak je. Ďaleko odtiaľto. Naši tu bývali. Ale tiež neboli členmi nijakej zo svoriek. Konexie ale pravda asi mali." rozmýšlala nahlas. Doma počula aj o tete Khione a jej angažovaní sa, aj o otcovej priateľke z Nihilskej svorky? Aebo to bola svorka prízračných?

Čierna vlčica zvraštila jemne tvár a uhla pohľadom na zem. " Nebojím sa" odvetila ako dieťa, tvrdohlavo, až to bolo smiešne. Niečo na tom asi bolo, keď na jej myšlienky biely vlk hneď prišiel, trebárs mal s touto svorkou nejaké skúsenosti. Kde ale nabral tu istotu naozaj netušila. Stále trocha nesvoja, no už pokojná, prešlapla. " Keď odtiaľ nie si, prečo ideš rovnakým smerom?" spýtala sa skôr rečnícky a potriasla hlavou, zahľadená tentoraz proti prúdu rieky. " Čo s nimi všetci máte," zamyslela sa nahlas.

Nejspíš je jenom línej, čím dál víc. Helenka napokon po chvíli trýznenia strakatého vlka spomalila. Tak sa zazdalo, že sa jej požiar podarilo uhasiť, čo vlastne uplne nechcela, ale mala z toho srandu, nie že nie. " No dobre dobre" zasmiala sa a zastala, nechala ho vydýchať sa. " Tak stačí. Mali by sme ale isto chvíľu ešte kráčať, nech ti nestuhnú svaly" oboznámila ho s týmto poznatkom vážne a vybrala sa pomaly popri rieke nazad. Kráčala skutočne pomaly, nech jej chudák Roiuhu stíha a popri tom veselo štebotala. Aj ona bola už unavená, ale bola nadšená z ich stretnutia a z tejto činnosti, preto sa jej ústa nezastavili. " Ale bolo to riadne super nie? Predstav si čo bude takto o dva mesiace, vieš akú budeš mať perfektnú kondičku?" Tázala sa.

Oprela sa o Enkida a hľadela pred seba na obzor. Už sa nehnevala, nebola ani tak smutná, ale nevedela vlastne ako jej je-. " Zostaň," povedala, napriek tomu, že sa nechcela nikomu úboho prosiť. Neuvedomovala si, aký má tento vzťah na ňu vplyv. O to horšie, že si neuvedomovala, že Enkidu zrejme toto zatiaľ nevidel ako vzťah. Možno dočasne, možno to bola len sranda, ale Helene nič z takýchto myšlienok neprišlo na um, brala to už nejak ako samozrejmosť

Ja sa rovno aj hlásim :) ( plz kto ma budete nakoniec mať, darček mi na kontrolu neposielajte xd)

"To by sme určite mohli" Kilerin nápad sa jej páčil, predsa nebol lepší spôsob ako zopakovať si niečo s niekým kto v tom taktiež nebol expert a hlavne kto neorganizoval workshop ako Ikke. Vlastná hrdosť by jej nedovolila ísť opäť za ním s tým že si nič nepamätá, bože chráň, ešte to tak. To by nebolo vôbec vhodné, i keď bol k nej celkom milý, akoby sa na ňu asi tváril, kebyže sa takto strápni? Je pravda že od workshopu sa vlastne Hel cítila dosť hlúpo, čo nebol najpríjemnejší pocit na svete. Ona? Múdrosť sama?
"Máš pravdu" zasmiala sa pri rozprave o svorkách. Z generácii na generáciu že? I napriek tomu ju stále mátala myšlienka, že by to nemuselo byť tak strašné. V Nihile mala kamarátov a poznala tam moc fajn vlkov, akosi od tejto myšlienky nevedela upustiť. Jaj matka, tá by jej teda dala.

Nechcela byť veľmi zlá, samozrejme, ale, musel uznať že si to mááááličko užívívala. Predsa bolo celkom vtipné, ako viditeľne trpel. Určite mu dala ale body za statočnosť, že sa vôbec snažil, pravda to mu nepovedala, miesto toho mu venovala úškrn. " Však pohoda, džez nie?" behala rýchlejšie, hoc pri svojich nohách do toho ani zďaleka nedala čo mohla. Nechcela ho pravdaže úplne zničiť, len chcela, aby sa ju pokúsil dohnať

Hah.Ťažko popísať aký začínala mať pretrvávajúci pocit, snažiac sa márne pochytiť aspoň čo to čo hovoril. Harmanček poznala! Aj levandulu. Harmanček teda na stres a výrazný...Nie nie nie, nebolo tomu tak, vymenila to! Sakra toľko kvetín. A také názvy ako nejaký strom majen no to už bola celkom vedľa. Keď začínala mať pocit , že niečomu rozumie, vlk s rohmi pokračoval a z omylu ju vskutku vyviedol.
Zdeptane. Hel sa cítila zdeptane. To bol ten správny výraz pre jej frustráciu a tak mlčky pozerala a začínala ľutovať, že ju na toto Ikke nahovoril. Ale to nie! Musela sa predsa snažiť. A keď to nepôjde inak, bude si do nemôt opakovať aspoň to základné predsa. Nebola hlúpa a dokonca mala liečitelku v rodine, nemôže spraviť hanbu predsa

Keď jej slzy ustali v tichosti povzdychla, avšak nehýbala sa. Neodtiahla sa, na čo aj, bolo jej tak dobre. A vlastne aj zabudla, že sa predtým hnevala. Bolo bolo, stane sa a isto sa to spraví, netrebalo to teraz riešiť. Spomenula si, keď jej Ikke hovoril, že na minulosť niekedy najlepšie zabudnúť, nuž, možno tomu tak bolo troška teraz. Keby bola vedela na čo myslel, asi by sa však predsa pobrala po svojich preč a možno nie nakrátko. Helenka si ale zatiaľ žila v krásnej nevedomosti a len ilúzii o tom aký Enkidu v skutočnosti bol.

Bola rada, že si ju vlčica tiež vybavila, bolo by trápne, keby sa nedajbože Hel pomýlila a poplietla ju s niekým, alebo by si to tak ona myslela. "Bolo tam super, no musím uznať, že si toho veľa nepamätám. Bylinky sú tak zložité" priznala jemne sklamaná sama zo seba, no aby to zachránila hrdo zdvihla labku. " No pravdaže keby bolo treba isto to ku mne doletí, vieš, adrenalín a tak" nástojčila a dôležito prikývla hlavou. Potom vlastne hneď za tým hlavou aj nesúhlasne zakývala, čo mohlo dokopy pôsobiť prinajmenšom vtipne.
"Nie ne, ja som slobodná duša!" chvíľku dôležito hľadela, potom sama nad sebou vyprskla od smiechu.

Hel sa pousmiala a dokonca i jemne zasmiala. " Nuž dobre Ikke." pristúpila na túto dohodu a ďalej nehodlala svorky rozoberať. Hoci by sa možno nad tou témou zamyslieť ešte vedela a mohla byť konverzácia zaujímavá, chápala, prečo to už nebolo bielemu komfortné, respektíve prečo sa mohol obávať, že to môže skončiť nepríjemne. Jediný problém bol, že stratila niť ( ako teraz ja xd) Prerušenie rozhovoru o igniskej svorke ju zasiahlo nepripravenú a napriek jej nezavriteľnej papuli teraz akosi nevedela čo povie. No do šlaka Helena! Pohoršila sa sama nad sebou

Je samozrejmé že boli veci, ktoré ju na ňom štvali. Napríklad že sa zdalo že žiarli na jej ostatných kamarátov. No na druhú stranu dalo sa polemizovať či ona tiež Ketta vnímala ako kamaráta. Myslel si pravdaže že áno. Nič nemenilo na tom, že bol žiarlivý zdalo sa trooošička majetnícky, čo odmietala nahlas priznať. Ale ani to nemenilo nič na tom že ho mala rada. Keď k nej došiel nazad a hnev či rozhorčenie a ostatné návaly emócie v nej spravili úplný guláš, pokúsila sa pousmiať, ale len krátko- smutno, Zafňukala, skoro mimovolne, a naozaj nechcela. Chcela sa oň oprieť, nezmohla sa na nič iné. Nechcela sa už hádať. Hlavu si zaborila do jeho srsti a opäť zavlykala a zhlboka vydýchla

Nekonečná pláň bola sympaticky nekonečná. Hel pomalšie bežala snáď len kúsok pred Cirillom. Chcela by sa aj rozprávať ale to by nebolo profesionálne. Behala ticho a zatiaľ naozaj zľahka. I jej dobre padlo pretiahnuť si končatiny pomaly a postupne sa do toho dostať. Dnes mala v pláne bežať tak do polovice tej dlhočíznej lúky smerom dole a potom to popri Igne stočiť späť, i s krátkou prestávkou, hlavne nech potom Roihu nefrfle že musí ísť ďalekú cestu nazad. Bežiac nejakú dobu, sem tam vystriedala beh s poklusom a pravidelne úkosom pozerala na Roižana. "Už nevládzeš?" podpichla ho a opäť sa rozbehla. Tento raz pravda zrýchlila veruže naozaj dosť a prešla z tohto kondičného cvičenia na druhé.

Možno dúfala, že tu uzrie Ikkeho ako vtedy. Chcela mu poďakovať za ten skvelý workshop, z ktorého si i snáď niečo pamätala. Bolo to spravené moc pekne a ona súhlasila, že sa to veľmi zíde. Možno by mala aj niektoré bylinky čo pozná nazbierať na zimu! Napadlo jej a zamyslela sa nad tým. Isto to urobí. Bieleho vlka tu dnes necítila a tak bola trošku sklamaná. Nič menej jej do nosa udrel cudzí pach. Počula tiež šušťanie listov a obozretne sa obrátila. Chvíľu to trvalo, no napokon zazrela sivú vlčicu, s červenými znakmi na srsti, takú vyblednutú verziu jej! " Ahoj," pozdravila z diaľky zvedavo. Ak si dobre pamätala aj ona bola na Ikkeho akcii. " Ja som, Helen a ty? Videla som ťa na liečiteľskom seminári"