Príspevky užívateľa

Už mohla vlka vidieť, nedalo sa ale povedať, že by bola uvoľnenejšia. Biely ako smrť, a tmavé chlpy pod tými žltými očami pôsobili čímsi chladne, aspoň taký dojem mala. A čo najdôležitejšie, ona sama nebola nízka, avšak vlk bol skutočne veľký. A na hlave sa mu vynímali to obrovské parožie. Helenka sa zastavil na moment dych, avšak odpovedala. " N-nič" Bravo Helen, odpoveď hodná ocenenia. Pokúsila sa však trocha napraviť dojem, aby nevyzerala ako šlahnutý blázon. " Myslela som, že ste niekto iný." vysvetlila a uhla pohľadom, úkosom však pozrela opäť na cudzieho vlka. Mal pach akosi podobný nejakému, ktorý už cítila

Nebola si istá, či sa môže takto zveriť Roižanovi o svojich myšlienkach a starostiach, predsalen on ako chlap tomu iste nerozumel! Na druhú stranu znel ako odborník a predsa našiel lásku svojho života či ako, no a keď sa zaručil že jej isto pomôže, tak zamietla všetky pochyby. " Volá sa Enkidu," odvetila zvesela a zahľadela sa pomerne spokojne na oblohu. " Je veľmi galantný a a páčim sa mu, a je okúzlujúci..." po chvíľke sa odmlčala a začervenala. Hovorilo sa jej o tom zvláštne, aj so sestrami by mala problém, takéto pocity zdieľať. Uprela na Roiha zneistený pohľad a mala chuť sa smiať sama na sebe. " No, ide o to, že sa ma veľmi snažil zbaliť už od začiatku. A mne sa strašne páči, ale.... neviem či tomu môžeš rozumieť tak ako dievča, nechcel byť ale preňho, ľahká korisť, chápeš. Nechcem aby si myslel, že si ma získal len tak, ale nechcem ani aby si to rozmyslel."

Bolo neuveriteľné ako ju považoval za sväticu. Priam urážlivé. Nebolo tomu však tak? Keby sa niekto nezaujatý Helenky spýtal, aká je, tak....vedela by mu vlastne odpovedať? alebo bola len taká aká mala pocit, že druhí chcú aby bola. " Ale choď, vôbec nevieš čoho som schopná!" pretočila s úšklabkom očami, k téme sa ale nevracala. Bola rada, že je jeho družke už lepšie a zvesela prikývla. " Tak to ma teší. pozdravuj ju." povedala, hoc to nedávalo zmysel, s Anjel sa nikdy nestretla. Mala to však ako zaužívanú frázu a nevedela si pomôcť. Keď sa spýtal, na jej novinky, sčervenala a neisto až hanblivo uhla pohľadom, a jemne sa pousmiala. " No..." začala však nevedela ako ďalej. " Ja vlastne neviem" Už odrazu nebola tak drsná a sebavedomá že?

Bohvie prečo, ale ťahalo ju to k týmto končinám. Pri tom ju už neraz niekto varoval, akosi bola zvedavá na to čo tu nájde. Pokiaľ správne vedela, zo všetkých svoriek, dávali an túto jej rodičia špeciálny dôraz a Hel vskutku zaujímalo, čo im tak vadí. Čosi jej ale bránilo len ísť a pozrieť sa a možno to bolo dobre, pre zmenu mala aspoň raz pud sebazáchovy. Ani jej nenapadlo, že bude niekedy počúvať radu rodičov. Stál všetkými štyrmi nohami na jednom mieste a pozerala vpred proti toku rieky. Niekoho zacítila a v tú ranu stuhla. Tep sa jej zrýchlil, avšak ani sa nepohla. Tie výhražky neboli len tak, skutočne mala niekde v hĺbke duši obavu, že je to ktosi z tamtej svorky. A ani len jej návšteva v meste, nespôsobila takýto zlý pocit. Chvíľu stála, avšak dotyčný sa nepribližoval, Pomaly nabrala odvahu a otočila sa. Išiel z opačného smeru, avšak ako vedela, kto to bol? "Stoj." varovala ho výhražne, ani nevedela sama ako jej to napadlo.

Snažila sa Kettua pochopiť a pozorne počúvala, kývajúc hlavou, aby bolo jasné, že rozumie, hoci na vlastnej koži si to predstaviť nevedela. Nečudovala by sa však, keby sa oranžový vlk priam bál plávať. Predstava že ju čosi ťahá ku dnu? No fuj. Až ju z toho striaslo. Utopiť sa znelo ako absolútne príšerná smrť.
Potriasla hlavou a zbavila sa tejto nemilej myšlienky, radšej počúvala ďalej o inej výhode jeho krídel a toto sa jej páčilo viac. "Naozaj?" Udivene prehlásila. Ani jej nenapadlo, že by to mohlo byť tak náročné. "I tak to znie super. Chcela by som to vedieť," zamyslela sa, Kettu však zdalo sa, odmietal ďalej hovoriť iba o sebe. "Ale nieee," zasmiala sa Hel a nervózne prešliapla avšak s úsmevom na tvári. " Neverím že to poviem, ale zas tak zaujímavá nie som. Veď uznaj, vlky bez krídel a podobne stretneš na každom rohu" zazubila sa. Nemyslela si pravda o sebe v skutočnosti že je nudná. Ani omylom, ibaže bola popravde v rozpakoch. Troška zaujímavejšia by predsa byť mohla. Ohnivý vlk chcel pravda isto počuť aj o nej, inak by sa nepýtal a tak Helenka rýchlo premýšlala čo mu povedať. " Hm no dobre. Prišla som zo strašnej diaľky, aby som riskovala a žila tu naplno. Zatiaľ to tak možno nevyzerá, heh, ale som ochotná skočiť do akejkoľvek somariny, len aby som niečo také zažila"

Jej nový kamarát- ako to začala pracovné nazývať, keďže doposiaľ nikoho z Norestu nemohla skutočne považovať za dobrého priateľa, pomenovanie pre niekoho s kým si rozumela a stretla ho viac ako raz musela vymyslieť. Jej nový kamarát ju teda uvítal rovnako šlahnuto ako ona jeho z čoho malla pravda radosť. Len tak naoko lahostajne, jemne dramaticky pohodila hlavou a štuchla ho do ramena. "To vieš zlý klin sa ťažko vybíja" prehlásila múdro storočia a skočila kus na skalku vedľa na druhú stranu Roiha. "Čo tu robíš? Neber ma zle, ale nemáš tu svoju svorku na opačnej strane?" Zvedavo zastrihala ušami. Niežeby si myslela že nesmie ísť preč, ale keď kn tak básnil o tom domove a o láske jeho života že by jej nenapadlo že bude tak ďaleko. Vlastne to nebolo tak daleko ale z tejto strany sa jej tazko určilo kde je.Spomenula si ako vravel, že bola jeho družka chorá. "Čo Anjel? Už hej je lepšie?" Hrdá na seba že si spomenula na to meno sa rozhodla zahviezdiť ešte viac a urobiť zo seba perfektne pozornú a všímavú osobu.

Čo si budeme hovorit bola troška máličko sklamaná keď ryšavec v tejto hre nepokračoval, ale uznala že to mozno oredsalen orehnala a bola detinská. Hoci sa zabávala pokusila sa skludnit a podišla tak, aby nebola hlboko a mohla normálne stáť. "No ako sa to vezme, troška plávať snáď dokážem. Isto i ty. Hoci...s týmto sa musí plávať fakt zle že?" Zaujato nasmerovala pohľad na Kettove krídla. "Vieš lietať?" Muselo to byť parádne. A len za tú možnosť to skúsiť by dala hocičo.

Hrby boli nenadarmo zvané hrby a bolo pravdou, že povrch tu bol hrbatý. Hel bavilo vyhľadávať trasy životu nebezpečné a zábavné, pozerať sa na svet z výšky bol bonus. Zaujímavé, jednému by možno pri pohľade dolu mohlo prísť aj zle. cestička ktorú si razila, nebola pravda tak nebezpečná ako sa mohlo zdať, Helenka sa iba snažila vyzerať neohrozene. Kúštik toho zmyslu pre opatrnosť tam predsalen bol a tak sa nevydávala prv na krkolomné úzke cesty smrti. Užívala si to tu. Myslela dlhú dobu na kopu nových vecí, vrátane Enkida a jej nevyriešeného vzťahu s ním, ktorý teda aspoň ona nazvala čímsi ako vzťahom a ona ho nevedela pomenovať. Premýšlala dlho nad rodinou a teraz konečne vypla. nechcela sa trápiť vecami, chcela sa chvíľu baviť bez premýšlania a nejakých záväzkov. A ako na zavolanie zacítila pach kohosi, koho už tuším aj niekedy stretla. packu do ohňa by za to pravda nedala tak to išla nenápadne skontrolovať. A ba! Na takmer rovnakej cestičke stál strakatý tmavo-svetlý vlk a dala by teraz za to aj tú packu do ohňa. nevyzeral dvakrát nadšene ale to jej prv pravda nedošlo. " POŽIAR!" zavolala naň pomerne nadšene a razila si cestu k nemu.

Aj keď bola už sama dosť mokrá, teda to nemohlo byť o nič horšie, pri Kettovom spätnom útoku zajačala a snažila sa uskočiť pred spŕškou vody. Už nerozprávala, vlastne ani nevedela čo odpovedal, bola celá zainteresovaná do padajúcej vody, a sama opäť skočila do vody na protiútok. Aj keď nemala rada nijak zvlášť vodu a nikdy by si nebola pomyslela, že bude toto robiť, pociťovala z toho zvláštnu detskú radosť a neskonale sa bavila. Rozjašene šplechla prednými nohami spŕšku tej škaredej močaristej vody a následne za Kettom skočila tak hlboko, že musela plávať Nejak jej to ale nevadilo.

nech bola sama akokoľvek zmätená ona sama, tak nejak nečakala, že aj ona vvedie Enkida z rovnováhy a úprimne, tento fakt ju aj potešil. Počkala až naňho až kým dôjde k nej, nasledoval ju ako tieň a ona pochopila, že možnop nemá v hrsti len on ju. Páčil sa jej, páčil sa jej veľmi a bola ním ohúrená, ale až teraz jej došlo, že sa nechce tomuto pocitu oddať. Nechce byť samozrejmosť a spraviť zo seba hlupaňu. tak nech to je aspoň zaujímavé. Nahla sa dopredu až k nemu, so šibalským úsmevom a s istou vyzývavosťou v modrých očiach. " Hádam si si nemyslel, že to bude také jednoduché?" žmurkla a stiahla sa bez akéhokoľvek dodatočného olízania tváre či dotyku, ktorý predtým vydala viac menej hanblivo a nevinne. Mala by sa pobrať vlastnou cestou, ale chcela hop nechať v napätí. Nech to skúša ďalej, ona sa bude tešiť. On ju nájde ak sa rozhodne že za to stojí to je predsa jasné!. " tak zatiaľ, Enkidu." A s každým vyslovením jeho mena dávala naň dôraz, aby bolo špeciálne.

Na jednu stranu jej prišlo celkom prehnané že takto rozprával pri prvom stretnutí, sotva ju poznali. Na druhú tento pocit odohnávala ako sa len dalo, bola ním očarená. A chcela ním byť očarená naďalej. Nevedela čo odpovedať tak jemne uhla pohľadom pousmiala sa a rovnako ako on, bola červená až za ušami. "Enkidu," šepla jemne pobavene, nie však výsmešne. Mala radosť. Nestala teraz v úzadí, priam naopak, jej tvár sa ho skoro dotýkala a ona hľadela do jeho očí. Po chvíľke ale len veľmi nenápadne mu oblízla nos, červenajúc sa zachichotala a skočila zase hore na ďalšiu skalu po cestičke cupitajúc až nahor. Sem tam si poskočila a zasmiala sa. Keď bola kúsok nad ním vystrela uši a nenápadne naň žmurkla. Skutočne nečakala takýto deň.

Prv si mladá vlčica neuvedomovala priamosť tohto očarujúceho vlka. Počúvala jeho lichôtky a zľahka sa smiala. " Joj len by skúsil. No, popravde nikdy som v žiadnej svorke nebola."priznala otvorene. Nemala moc kde nabrať toľké známosti. A i tak si vždy vravela, že by len tak po niekom neskočila. No, tu to vidíme v praxi. Jeho očividný zámer si vôbec nepripúšťala. "Ale i tak by to asi bolo zložité. Ja som na ostatných dosť...prudká" zasmiala sa, hľadajúc správny výraz pre túto črtu.
Enkidu povedal, že je krásna a že mu padla do oka a ona z toho bola unesená. Na loment zažmurkala a nevinné prekvapenie nedokázala skryť. "Vážne?"šepla skoro až nežne a keď sa jej dotkol hoci letmo, srdce jej zaplesalo. "Asi sa mi tam celkom páči" zazubila sa a zo srandy ho štuchla do pleca labkou. Nevedela ako inak reagovať a popravde bola celá rozpačitá.

Pochopila, že to už nezobral zle, ale pre istotu tému na jeho milú viac nerozoberala. Jeden nikdy nevie a istota je istota. Rozmýšľala respektíve čakala, či vyjde Enkidu ďalej za ňou na plošinu alebo nie. Vtom reč obrátil na ňu a Hel sa so začervenaním obrátila. "No vlastne ani nie." Prišlo by jej to normálne možno ako veľký škandál a čosi za čo sa hanbiť no Enkidu to tak nepovedal. Na druhú stranu bola z tejto otázky rozpačitá. Nikdy predtým nejak vzťahy neriešila a popravde doma to zase až tak ani nešlo. Nepoznala teda otcami za mlada (ako ho poznáme my) ale čo vedela tak svoje štyri dcéry strážil ako oko v hlave. Keby bola vedela že je to kvôli tomu aký on sám bol tak by namietala už dávno predtým

Helenka si neuvedomila takúto variantu a bola šokovaná, keď Enkidu priznal že šlo o smrť jeho vlčice. Popravde sa cítila trápne, jednak že ju to nenapadlo a čosi takéto vôbec vyslovila a jednak že nevedela čo povedať. Uhol pohľadom a vlčica si zakusla nervózne do jazyka. Sakra prečo sa pýtala, teraz bude nešťastný. Keď ale pozrel späť ona očami neuhýbala. "To mi je veľmi ľúto. Isto ťa ľúbila." Povedala upierajúc modré oči hlboko do duše. Vedela to, bol tak starostlivý a citlivý zdalo sa. Až jej bolo ľúto že ona niekoho takého doteraz vo svojom živote nestretla.
Preskočila celkom na druhý breh všetkými nohami pod skalnatý prevys na ktorého vrh sa pokúsila vyskočiť respektíve vydriapať. Tam Enkidua počkala nespúštajúc z neho zamyslený preveľmi chápavý pohľad.

Nevedela moc ako odpovedať na toľkú vďaku a prišlo jej to prehnané. Však dobre nie je zač, stačí. Nepovedala ale na to nič len pokrčila ramenami. I tak bola stále fascinovaná tým vlčkinym 'obalom' prišlo jej ale kupodivu zvláštne sa vôbec pokúšať pýtať a to si častokrát servítku pred ústami teda nedržala. Zamyslela sa a postavila tak nejak na odchod ale nie okato aby nevyzerala že jej je nepríjemne. Rozhodla sa nahodiť osvedčený ľahostajný a vonkoncom nezaujatý postoj. " Asi by som sa toľko nezdržovala pri vode" navrhla a spravila zopár nenápadným krokov bokom