Príspevky užívateľa

Helenka s radosťou oranžového vlak celého ošpliechala a keď vykríkol a ona počula, že to nebolo zdesené, priam naopak, potešila sa a zazubila. Potešilo ju dokonca aj to, že povedal že ho teší, napokon, čo Hel nepoteší? Musela mať zlý deň aby nebola rada za úprimnú pozornosť. Pri Kettovej otázke pokrútila hlavou. " Kdeže, nie som." Odvetila a sústreďujúc sa sklopila uši dozadu. Potom sa postavila na zadné a pri hravom dopade do vody ušetrila Kettovi ešte jednu spŕšku vody. " Mám pocit že prší" zasmiala sa.

Niežeby sa necítila dobre, že práve niekomu zachránila život. Vlastne to bol dosť dobrý pocit. Avšak stále spracovávala fakt, že cudzinka je naruby. Teda no ako sa to vezme pravda. Ale to ako funguje, čo to pre pána malo byť? " Ja, nemáš zač." odvetila a pootočila hlavou. " Plavec zrovna nebudeš čo?" pobavene sa zasmiala a pokrčila ramenami. " Ani aj vlastne moc nie." vždy to bolo ale lepšie ako toto, všakže.

Nechápala celkom čo sa mu stále nepáči, ale zavrčala. " Tak uzurpujem? Prepáč ale mám pocit, že to máš celkom pomýlené. Ja tu ležím. Oddychujem užívam si tohto čudesného miesta. Ty si prídeš, trepeš tu o tom ako ma považovať za hrozbu a keď zistíš, že nijak zvlášť netúžim nejakou byť, miesto toho aby si sa v pokoji pohol ďalej a pre mňa za mňa si tu preskúmal každý kút, mi navrhuješ aby som radšej odišla. Človeče ty musíš trpieť riadnou paranojou." odfrkla si a pretočila teatrálne očami. V tom sa obzrel a celkom prekvapene prehlásil, že tu nie sú sami. Už jej to bolo jasné, bol to asi tak trochu cvok alebo ako. " Pre pána."

Nevedela čím to je, ale prišlo jej, akoby robili reklamu všetkým sovrkám. Akoy bola povinnosť sa do nejakej pridať. Uvažuješ o nejakej? Začínala chápať to rozpoloženie rodičov. Ale iba troška. Podvihla obočie a pokývala hlavou. " Čo ja viem, páči sa mi takýto život" povedala. " Ale keď okolnosti naznačia že mám- brániť sa nebudem. Zatiaľ som, nespútaný divoch" predniesla, zasmiala sa a hravo sa nahrbila, ako nejaké hrôzostrašné zviera. Snažila sa pritom vrčať, avšak smiech to prerazil.

Neprechádzala úplne na druhý breh ako Enkidu, hazardovala tak trocha s náhodou a ďalej po kraji skackala po kameňoch. Keď však začínali byť klzkejšie, preskočila na breh tesne pred Enkidua až doň skoro vrazila. Úkosom odvrátila zrak. "Čo sa stalo?" spýtala sa len tak odrazu pokojne a otázku doplnila. " S tou-vlčicou čo si miloval." Možno sa nemala pýtať ale bola zvedavá. Hádam mu nejak neublížila. Možno ho podvádzala! To by bolo strašné. Nevedela si to ani predstaviť. Hoc, čo si budeme, predstaviť si to vedela až moc dobre, vymyslela v hlave niekoľko scenárov, ešte skôr než jej odpovedal.

Pozerala sa bokom, napila sa a snažila sa pôsobiť prirodzene a nenútene. Keď Enkidu rozprával o bratovi a vyviedol ju z omylu že má s ním blízky vzťah, prekvapene zažmurkala a uprela naň modré oči, pozerajúc mu až do duše. "To ma mrzí. " Povedala úprimne. I keď jej sestry občas liezli na nervy nevedela by si predstaviť že by s nimi nebola zadobre. A i tak ich opustila a šla po svojom. Občas si to vyčítala. Popravde, dosť často. O láske nič nevedela. Ale znelo strašne keď mu ublížil niekto koho ľúbil. Niektorí jedinci boli velmi krutí a bola by to aj povedala ale nechcela znieť vlezlo. "Tri sestry." Odpovedala a uhla pohľadom zamyslene a tak nejak melancholicky sa uchechtla. "Ale tu ich nemám. Poď!" Kyvla hlavou a pri vode skočila na jeden z kameňov pri kraji, skackajúc nejak pozdĺžne na druhý breh.

Ťažko povedať či ju v tom tichu viac vydesil ten výkrik alebo šplachot, ale takmer do vody z vytržení skočila sama. Vlčica sa zmätene poobzerala okolo, keďže si v rýchlosti nestihla uvedomiť odkiaľ zvuk pochádzal. Keď ho identifikovala, vybrala sa to skontrolovať a pre jej hrôzu už z diaľky zbadala kohosi vo vode ako sa márne snaží dostať von. Zhrozene sa rozbehla k brehu, hoci veľmi nevedela či vie cudzinke pomôcť. Sama nebola nijak perfektný plavec, navyše ak spadne, neunesie váhu ich oboch. Lenže Helenka nebola taky sebec akým sa často zdala byť, alebo ako sa tvárila a nedokázala sa iba pozerať. " Vydrž!" Vyhŕkla a zmätočne sa zavrela čo najlepšie o breh, natiahla a zachytila vlčku za kožu na hrdle. Nebolo to moc ideálne, ale nemala ju kde inde chytiť. Pokúsila sa zaprieť dozadu a pomôcť jej vytiahnuť ju, bez snahy vlčice by to však len sotva mohla zvladnuť

Začínal ju naozaj pomaly ale isto srať. A to sa snažila byť najviac trpezlivá ako vedela nuž ale...ona to vlastne nikdy nevedela. "Do lesa tiež môže hocikto, v čom je toto miesto iné. Toto JE môj dnešný úkryt." Sykla otrávene ale zachovala si vážny postoj. Vadilo jej ako sa choval arogantne. Alebo ona. Miatlo ju, že nevedela čo je zač. "Pokiaľ máš tak bytostný problém s tým že tu som, nič ti nebrani odísť a dosť vtedy keď tu nikto nebude" Akoby to vari bola atrakcia kam sa smie ísť jeden iba pozrieť. No kde sme to?

Užívala si pokoja a vysokej trávy zaliatej slnkom a so všetkou viditeľnou spokojnosťou aj neviditelnymi obavami si sadla do trávy a zhlboka nadýchla. Premýšľala nad udalosťami ktoré sa jej už stihli udiať len pri vstupe sem. A rozmýšľala či by mala sebecky čin od Rio len prijať a neriešim ďalej, alebo jej láskavosť oplatiť. Sama nevedela akoby jednalo a popravde jeden to nikdy nevedel až taká situácia nenastala. Pravda mohol sa niekto dušovať že by v každej situácii pomohl druhému a vybral si život jiekoho iného pred vlastným bezpečím ale v reále nik nevedel ako sa zachová. Tento večerný výplod považovala za dostatočne múdry a spokojne si pre seba pokývala hlavou. Pohľad jej náhodne zablúdil na oblohu, kde periferne zahliadla akéhosi drahého vtáka a pri odvrátení zraku naspäť do trávy si tak vravela aké sú to pekné tvory. Nič menej jej hlavičke netrvalo dlho keď si uvedomila čo práve hore videla. Trhla hlavou naspäť a neveriacky sa postavila, otáčajúc mou dobou. Ten dravec mal chvost a štyri nohy a uši a tvár ako ona! Zapadajú slnko mu cez zvyšky býrkových mračien svietilo na mocné krídla a Hel sa nestačila čudovať čo to má byť

Zvečerievalo sa. Vonku bolo stále celkom teplo a dusno avšak konečne nastal deň kedy sa začalo i zmrákať. Hel cupkala pomerne radostné v šere, kupodivu sa necítila nijak moc unavená. Bola najedená, spokojná a mohla sa osviežiť čo sa však zatiaľ rozhodla nevyužiť. Nevyzeralo to tu na bars plytkú vodu. Sebavedome klusala pri kraji rieky, pravidelnými výraznými krokmi až si napokon vybrala odľahlé miesto blízko pri vode, kde zastavila, potiahla hlavou a rozhodla sa napiť. Vládol tu pokoj a ticho, možno bolo však až troška neprijemé

Nevedela odkiaľ nabrala tú istotou, že vie oranžový cudzinec plávať dobre ale nejak sa jej držala. Hoci s krídlami to muselo byt ťažké. Nič menej bola za to, že to povedal len aby sa ona necítila trápne a taká vec sa cení. "Možno máš pravdu" zadumala. Naozaj ide demonštrovať svoje plávanie? Ale čo tam po tom. Pomaličky zišla prednými labami do vody, len tak troška. Nečakala ale dlho a po kratučkej odmlke len tak neohrabane skočila do vody tak že ošpliechala všetko naokolo. Nebola hlboko a preto mohla stáť. Keby pod sebou len tak odrazu nemala pevnú zem, asi by jej nebolo všetko jedno ale v takomto prípade to považovala hlavne za srandu. Zasmiala sa a uprela pohľad na Ketta, ktorý ak nebol dostaročne mokrý doteraz, teraz istotne bol "Som Hel." Nevinne zaklipkala očami.

Srdiečko jej máličko poskočilo, keď sa na ňu usmial ten lišiak naspäť. Niežeby bola jedna z tých vlčíc, čo sa zaľúbi keď sa na ňu niekto pekne pozrie. Ibaže mala radosť, že prejavil záujem s ňou komunikovať, mala toľko otázok! A nevedela s čím začať. Tak rozmýšľala a rozmýšľala až ho skoro ani nepočúvala. Spozorovala ale otázku na jej osobu. Potriasla hlavou. " Oh haha, nuž.. neviem. Nie som tak dobrý plavec" priznala. Niežeby bola zlá ale tak, nebolo to nič moc povedzme si.

Kráčala skrz trávu hľadajúc vodu. Cítila taký ten špeciály pach už z diaľky a zaujímalo ju či to tu bola samá rieka, alebo nájde aj väčšiu plochu vody. Príroda akoby tu potemnela, čo mohlo byť však aj časom. Helina farba, ktorá vlastne nebola ani iba tmavá ani iba svetlá sa tu do istej miery vynímala.No to už len jeden chcel. Hel tak dávno mohla zabudnúť na nejakú nenápadnosť a radšej brala veci tak ako sú. Teda pomerne rezko a odhodlane kráčala k jazeru len čo ho zočila. Nezachytila pach druhého vlka, zatiaľ nie, nedávala pozor. Pravdaže jej zraku už neunikol a len čo došla dosť blízko na to aby ho videla, s údivom rozmýšľala či sa chce viac spýtať na to, že je celý mokrý, alebo to že mal krídla! Napokon sa rozhodla, že vlastne už videla všeličo." Bolo ti teplo?" zazubila sa ale priateľsky. Mal takú žiarivú ohnivú farbu, ako jeseň! alebo ako západ slnka.

isteže si všimla ako bol na ňu nalepený ale či už tak učinila zo zvedavosti alebo vypočítavo, neuhla ani o sekundu, ba sa vari nebadateľne lišiacky pousmiala. Popravde, muselo byť pekné cestovať so súrodencami, čo by ona teraz za to dala. Tu nikoho nepoznala, všetko bolo cudzie. Bola to vec, ktorá sa jej zároveň páčila a ťahala ju sem, a ktorá ju súčasne strašila.
Tu sa jej opýtal na to odkiaľ je ona a prečo tu je vôbec a hoci situáciu napol vystihol, Hel sa uchechtla, otočila naň hlavu a podvihla nohu do vzduchu. "Takýchto vecí som sa doma napočúvala až až. naši boli odtiaľto. Svorky neznášajú celým svojich srdcom, čo vo mne vzbudzuje zvedavosť" priznala a žmurkla. " na druhú stranu myšlienka že môj život je odkázaný na niekoho, kto sa dobre narodil a čosi si dokazuje...pche, nie vďaka" teraz sa už vlčica zasmiala naozaj. Tá predstava veľkých álf, o ktorých v realite nemala ani poňatia, jej bol absurdná. Napokon ju ale smiech prešiel a troška tak nejak melancholicky zvážnela " Ste si blízky? S bratom,"

Ako čakala či možno v kútiku duše dúfala, čo zas pravda ani sama sebe nepriznala, vybral sa vlk za ňou ako jej tieň. Hel sebavedome kráčala dolu a nenechala sa rozptýliť ani tým, že ju sem tam zabolelo plece, ktoré si stihla pri páde oškrieť. Iste, na červenej srsti nebola nejaká odrenina či ani krvácanie zas toľko vidieť, keby ju nezačalo štípať, sotva by si to uvedomovala. " To tiež nie je celkom zvyčajné meno všakže. Odkiaľ si?" napadlo jej, keďže sa s podobnými menami zatiaľ potýkala možno tak u nich v rodine. Celkom sa vykašlala na trápne vykanie, hoci jej istým spôsobom lichotilo, keď sa tak s ňou rozprával. Cítila sa vážená. Oproti Roihovi trebárs. Ten bol preveľmi pôsobivou postavičkou za ten jeho podrezaný smelý jazyk, avšak veta začatá s Hej ty, nerobila zvyčajne bohvieaký dojem. Vlčica zišla až k rieke a spomalila, či dokonca o chvíľu zastavila.