Príspevky užívateľa

Vlastne tažko povedať či by Hel akciu odvolala, keby vedela ako na tom Roihu s lovom vysokej je alebo ako o tom pochyboval. Možno by to predsa skúsila no to nedokázala povedať, nakoľko o tom nemala ani poňatia. Zaujímalo ju len to, že sa Roihu napokon pohol a zaváhanie neprikladala k všeobecným neznalostiam ale k nepochopeniu z oboch strán pri geste ktoré mohlo hyt špecifické pre ňu, Roižan však mohol zaužívať iné. Bolo to ale v poriadku. Vydal sa po stope, na pohľad neisto no Hel už vyčkávala skrytá v tráve a napäto čakala. Očkom ho samozrejme sledovala a čakala čo sa bude diať. Roihovo prenasledovanie koristi vôbec nebolo také zlé. Či to však bolo pre nedostatočnosť odhodlania, nejakej jeho chyby, alebo len zhodou náhod - čo Helen len ťažko vedela, jej dosah takto ďaleko problém nespozoroval. Videla iba ako srnec ostražito zdvihol hlavu a než sa nazdala, rozbehol sa ozlomkrky, avšak vôbec nie smerom, ktorým chcela. V duchu zhíkla. Vlastne, možno i trochu nahlas. Jediné čo jej napadlo bolo štartovať za ním, dúfajúc že Roihu obehne z opačnej strany a doženú ho. Je treba podotknúť že Hel bola rýchly bežec, no srny predsalem dokázali vyvinúť väčšiu rýchlosť.

Pre ňu cudzí vlk- Rufus sa predstavil čo brala že mu jej existencia nijak moc neprekáža a Kettu sa dokonca potešil jej prítomnosti, čo momentálne Helenku strašne povzdbudilo. Tešila by sa tomu i tak, lenže teraz keď mala zmiešané pocity čo sa týkalo Enkidovej 'radosti' z ich prítomnosti na plese. "Ples je nádherný! Teší ma že som sa zapojila aj do otvárania, som z toho unesená, je na tom toľko práca odrobená. Veľmi sa mi tu páči ani to neviem popísať. Ibaže..." odmlčala sa a s nadšenia pozrela smerom kde nechala Enkida. Teraz ho nevidela, ale myslela na to. "Ale to nič. Len som si predstavovala že budem tráviť čas tu aj inak" odvetila jemne smutne na čo potriasla hlavou a pozrela sa späť. Radšej hude teraz v takejto spoločnosti, niekoho kto sa tu baví. A keď to jej partnera nebavilo, kľudne mohol ísť. Kettu jej odrazu na jej pochvalu ponúkol takúto lukratívnu ponuku a aj keď vyzeral že toho ľutuje, Helen sa skutočne nadchla. " To by si vážne vedel? To by bolo krásne, budem moc rada!" Vyhŕkla. Zapletenú srsť takto ešte nemala a tešila sa keď to raz vyskúšajú spravit. "Vďaka chlapci, že tu môžem s vami zostať" kývla napokon aj Rufusovi.

Aj Hel sa postavila ku koristiam a na Enkidovo popohnuutie si dala hryz z králika. "Ďakujem." Nebola vlastne moc hladná a predstavovala si to trocha inak, avšak ju táto situácia tak zaskočila že nevedela čo iné navrhnúť. Snažila sa vymyslieť o čom by vlastne mohli teraz hovoriť. Na just jej nič nenapadlo a cítila sa zvláštne, keď v dave zbadala známu tvár a to v podobe jej oranžového okrídleného kamaráta. Je treba podotknúť že sa Hel vie ľahko nadchnúť a ani jej len nenapadlo aký dopad toto na Enkida môže mať. "Kettu!" Zakričala nadšene a zavrela chvostom. "Za chvíľku som tu!"oznámila.
Bez odpovede sa vybrala pomedzi vlkov k jasne oranžovej srsti. "Kettu!"pozdravila nadšene. "To som rada že ťa vidím, ako ti to len pristane. Aj ja by som chcela mat niekedy tak krásne spletenú srsť" Povedala, uvedomujúc si vzápätí že sa Kettu dokonca s niekym rozpraval q ona tento rozhovor narušila. "Och prepáč mi, ja som Hel, teší ma." Pozdravila Rufusa. "Môžem sa k vám chlapci pridať?"

"Myslíš?" Spýtala sa premýšľajúc prečo by mal takúto názor. Nevedela si to predstaviť, starať sa o malých tvorov. Priveľmi zodpovedné. Na druhú stranu už to začínala nejak chápať. Prv nie, prv len počúvala a potom povedal, že je tu čisto iba preto že to chce ona. No chápete to? Vlastne jej povedal že tu nechce byť! Čo si samozrejme ako ženská vyložila ona. A ešte o tom hovoriť. Ona nechcela aby nemal názor q robil čo chcela ona, nikdy by to po nikom nechcela. A vlastne ju to ani tak moc nepriťahovalo. "Hm aha tak, môžme ísť trebárs pozrieť či tu nie je nejaké občerstvenie " navrhla s jemným avšak takmer nebadaným poklesom, následne sa však usmiala. Nechcela tieto myšlienky teraz zdieľať, nevedela ako.

"Poď" šepla neodpovedajúc. Pravdepodobne sa jednalo o srnčiu stopu tak ako vravel, nebola priveľmi veľká. Nie ako napríklad stopa nimlóga, ešteže však Hel netušila o existencii tohto tvora. Alebo nanešťastie. Trebárs ju raz nemilo prekvapí no nie?
Chvíľu sledovala stopu, pozorne a ticho, tak ako ju to doma naučili. Nestrácala ani pach, ani občasnú hmotnú stopu a bla nadmieru spokojná, hoci nechcela predbiehať. Keď sa dostala bližšie, pach naznačoval, že sa jedná o mladého srnca, čo však pôvodne zo stôp nemohli odlíšiť. Spomalila, určite sa onedlho môže objaviť, nesmeli h vydesiť. Trochu ju znepokojovalo, že sa nejedná o žiadneho starého a slabého tvora, ani príliš mladého a neskúseného. Kdesi v tráve nebadane zazrela pohyb, pach bol celkom silný, bol tu. Zatajila dych a kývla Roihovi, aby ho obišiel.

Bolo vlastne veľmi milé ako sa ju snažil ubezpečiť, že sa nehnevajú, a aj keď si Hel myslela opak, dalo sa povedať, že ju to trochu upokojilo a pomohlo. " Ďakujem," šepla nie až tak šťastne, avšak pokúsila sa nájsť naspäť stratenú náladu. Pokrútila hlavou. " No, bolo to tu údajne celkom na nože. Oni ako tuláci sa dostali k mnohým záležitostiam, ktoré sa ich nemali týkať a jedno z druhým, myslím že potrebovali preč." Zas tka si nesťažovala, mali aj pekné zážitky a bolo fajn ich oneskorene prežiť tiež. " Som rada, že som prišla. Vyskúšať to tu." doplnila zamyslene a pomere spokojne. " A ty?" obrátila sa na oranžového. " Ty si odkial?"

Biely vlk nevyzeral byť nejak nesmierne prekvapený či vyľakaný, takže bola vlčica celkom spokojná. Bol tiež veľmi priateľský, až sa jej nechcelo veriť odkiaľ je. Ale kto je ona aby ho súdila že? Zatiaľ sa nerozprávala s jediným ignisanom, ktorý by potvrdil, tú krutosť, ktorou boli známy, hoci sa vlastne rozprávala iba s jedným. Bez toho aby odpovedala na jeho poďakovanie prikývla a hneď si aj uvedomila, že toto nesmie robiť, pokiaľ ju jedinec nevidí. "Som veľmi rada, že ste tam prišli, nakoľko ja vôbec neviem čo s takýmito harantami, nie to ešte ako vyliečiť zranenie. No je pravda, že ani jedna z týchto nedostatkov nie sú tak celkom na škodu." premýšľala nahlas. " Aj ja ťa rada stretávam, bola by som sa aj pristavila na kus reči na plese, ale niekto ma tam čakal a všetko bolo v takom zhone." zasmiala sa nahlas a pokrčila ramenami. " Jeden z tých vĺčat, ten starší, bol z vašej svorky pokiaľ som tomu dobre porozumela?"

->> z Hrbov
Len čo zišli dolu do údolia na lúku s vysokou trávou, Helen začala vetriť. Sebavedome kráčala avšak obozretne, aby jej neušla ani najmenšia stopa. So sestrami a s otcom vysokú už zo dva razy predsalen chytili takže veľmi dúfala že korisť nájdu nech sa môže predviesť. Alebo sa o to aspoň pokúsiť. Počas cesty dolu ani počas stopovania už nič nehovorila, sústredila sa a dúfala že sa rovnako tak sústredil aj Roihu. V okolí sa miešali veľa pachov. I nejakej vysokej zvery možno viacerých, ale nevedela či tu neboli len dnes ráno a či sa vôbec kdesi nejaká nachádza. Tu zacítila akúsi čerstvejšiu stopu, ktorú onedlho našla spečatenú aj v podobe odtlačku v básne medzi trasami trávy. "Roihu," šepla ukazujúc na stopu

Kettu sa iba usmial a Helen nedošlo, že by mohol azda zažiť niečo nepríjemné a teda ho jej pekné slová skutočne potešili tak ako vravel. Ona sa nikdy s takouto šikanou v pravom zmysle nestretla pravdaže, zatiaľ na to mala z pekla šťastie a mnohokrát by si to niekto ani nedovolil, nebola vždy najprijemnejšia čo tiež mohla byť dobrá zbraň. Nič menej svoj kompliment myslela veľmi vážne a nepovedala ho len tak aby zapôsobila a dúfala že si bol toho oranžový vedomý. Usmiala sa naň späť. Keď tvrdil, že by jeho príhoda mohla byť horšia bez druhej osoby, veľmi súhlasne prikývla. Bola pomerne spokojná, pokiaľ jej Kettu nepoložil jednu záľudnú otázku.
Nevedela. Urobila doma kopu chýb ale nevedela či sa naozaj s rodinou rozhádala alebo si to iba nahovárala z trucu.
"No ja... tak trochu."priznala zamyslene. Bolo jej z tejto myšlienky troška smutno ale nie preto že by sa to spýtal, ale preto že netušila ako odpovedať. "Možno to bola len nezhoda v názoroch. Naši nechceli aby som podnikla takýto výlet zvlášť po tom čo odtiaľto odišli. A ja som bola zvedavá a tvrdohlavá. Možno som povedala nejaké veci ktoré som nechcela ale nemyslím že za naozaj...hnevajú" zakončila svoju myšlienku viac menej neisto.

Vlčica sa ponevierala v neďalekom lesíku od Čierneho jazera, ktoré jej slúžilo ako orientačný bod. Chvíľu sledovala drobnejší tok rieky a dostala sa do listnatého avšak pomerne hustého a tmavého lesa. Slnko presvitalo cez bohatý porast len miestami a tvorilo dokonalý kontrast. Helen sem nešla nijak cielene. Hodlala sa pozrieť, cestou späť niečo dobrého chytiť aby si zaobstarala dnes nejaké jedlo. Vychutnávala si že je sama, ale nijak sa nebránila i spoločnosti. Ani nemohla. Onedlho jej do nosa udrel povedomý pach, ktorý už kdesi v okolí cítila- pach igniskej svorky, ako si ho stihla už vryť do pamäte. Na moment sa zháčila. Predsudky fungovali a Hel postretávala už kade koho, kto o členoch tejto svorky nehovoril dvakrát v dobrom a zdalo sa že právom. Nehľadiac na to čo počula od rodičov. Mnoho z nich ale nedávno stretla a nebola to žiadna katastrofa, tak bola zmätená. Priblížila sa po krátkom váhaní bližšie a uzrela bieleho vlka, s nezamenitelnými dlhými ušami. Už ho videla, pomohol jej vyriešiť krízu dvoch popálených vĺčat. Bol milý. A ako jej neušlo, bol nevidiaci, teda jej prišlo vhodné dat o sebe vedieť. "Pekná brašňa" ozvala sa pokojne a po chvíľke prišla bližšie. "Ty si bol na plese však? Pomohol si mi vyliečiť dve vĺčatá. Bolo to obdivuhodné. Ja som Helen." Predstavila sa mu.

"Ale prosímťa" neverila mu naoko, ale potešilo ju, že to povedal, lebo to znamenalo, že sa z toho tiež tešil nie? Vyšiel i on von na breh a Helenka sa spokojne usmiala. Ani si neuvedomila že ho mohla troška priviesť do rozpakov, tvárila sa absolútne normálne čo mohlo byť vlastne matice ešte viac. "No nie to naozaj?" Počúvala jeho príhodu s medveďom a nestačila sa cudovať. "Nebudem klamať znie to dosť hrozivo. Nebol si tam sám ale podľa toho čo vravíš nie? Aspoň to, pretože by to bolo hádam ešte horšie" striasla sa nad tou predstavou. "No i týmto spôsobom sa dá niečo naučiť je tak? Ja som ako mala moc nemala kedy vymýšľať,rodičia nás dlho veľmi strážili. No ale ako to dopadlo. Ja som tu, sestry bohvie kde, asi sa neoplatí chcieť mať všetko pod kontrolou"

"Tak platí, som zvedavá čo naňho povieš" prikývla zvesela, už sa plesu nemohla dočkať. Bola však rozhodne spokojná, že sa toto stretnutie neskončilo a strašne pracovné vyťažený Roihu súhlasil so spoločným lovom. " No hej, to predsa už viem" pretočila zo srandy očami. Práca práca a tak však? Tak troška mu neverila, isto mal kopu času aj na voloviny! Nič menej sa tak neobávala tohto lovu, hoc nelovila vysokú často, ved to nevedela iba sama, verila, že to žiadne 'fó pá' nebude. "Hej! Aby si vedel, som dobrý lovec." Prehlásil a uškrnula sa. Možno by mohli zísť z hrbov, tu len sotva nájdu nejakú srnu alebo podobné zvery. Rozhodne smerovala svoju cestu dolu do údolia, a kyslá za Roihom aby už šli

"Och ja? Ja nebudem mať deti"prehlasila rozhodne a sama si však nebola istá či je to lož. Pravdou bolo že jej to prišlo ako čosi čo je zaväzujúce a obmedzujúce, na druhú stranu ešte k tomu vedela akí satani boli s jej sestrami ako malé. Nevravela sa k tomu však. Miesto toho počúvala Enkida ako si stál za svojím a bola rozpoltená. Bolo pekné že mu na nej tak záležalo ale Helenke neprišlo že je to skutočné. Veď sa nepoznali dlho. Ona by teda zaňho zatiaľ nezahynula, na to by si musela vytvoriť oveľa pevnejšie puto. Ale dobre sa to počúvalo. "To je pekné hm, ja sa ale o seba postarať viem, dúfam že o tom nepochybuješ. Keby som nerobila aspoň troska nebezpečné veci, aký by to bol život?" Spýtala sa a jemne sa pousmiala. Nemal sa o ňu prečo báť. "Vlastne som doteraz robila to čo som chcela ja. Na rade si ty, keď už si tu musel toľko čakať "

Vôbec ho nemusela hľadať, ukázalo sa, že ju tu jej doprovod pozoroval, mal neustále na oku a čakal na ňu. Bolo od neho krásne a starostlivé že sa tak hneď pýtal a lichotilo jej že si ju premeriaval, všimla si toho hneď. Okamžite sa striasla všetkých nepríjemných dojmov, ktoré dnes mala. Veď dobre možno tomu niečo chýbalo ale bola rada že je tu s ním. "Pravdaže som v poriadku. Len tí mali zmrdi majú šťastie že mám dobrú náladu" začínala sa a prevrátila očami. Táto časť dňa bola za ňou. Prekvapilo ju, že sa jej Enkidu spýtal ci sa nebojí.on sa varí bál? "Je milé že si mal starosť ale nemusel si. Bola som opatrná. Oheň nie je tak zlý keď vieš čo nesmieš robiť. Navyše aspoň.posobim trochu nebezpečné či?" Uskrnula sa a jemne sa mu na sekundu navážila o rameno

Naozaj premýšlala, či tých dvoch bonzne že nemajú pud sebazáchovy a majú debilné nápady a tak. Nikto ich však nevidel a predsa to boli iba hlúpe decká. Zamračila sa nachvílu a veľmi prenikavý pozrela pri tej otázke na Gájel s druhým vĺčaťom, aby si to navždy zapamätali. "Zrejme sa pošmykli, keď sa tu hrali." Rozhodla sa zaklamať ale dala pozor na to aby jej zrejme, vĺčatám naznačovalo že dúfa že vedia, že to je len jej dobrá vôľa a nech sa neopovážia urobiť to zas. "Myslím že to tu zvládnete, pokiaľ však dovolíte, môj priateľ má čaká" poobzerala sa. Aj zabudla že tu Enkida nechala trpieť a stáť.