Príspevky užívateľa

Musela s Roižanom súhlasiť, aj jej prvá spoločenská udalosť to bude a nepriznala by to, bola troška aj nervózna. Nič menej sa v tejto chvíli viac starala o to či tam vôbec bude mať s kým ísť a v tomto jej Roihu dávala dôležité rady. Rozhodla sa ich počúvať alebo nad tým aspoň zamyslieť a dávalo to zmysel, keď si to tak predložila na stôl, mal strakatý vlk vskutku pravdu. "Asi to bude tak. Ďakujem ti. Trebárs vás na plese zoznámime aspoň uvidíš či som si vybrala dobre!" Navrhla a odmlčal sa na chvíľu. "Asi ťa už ruším od práce že? Mám ísť? Leda že by si chcel niečo väčšie uloviť aj so mnou, mohla by to byt zábava. "Pochopí samozrejme keď nebude chcieť, ale kus by ju to troška sklamalo. S tou odpoveďou však tak nejak rátala. Rada by bola ešte zostala. Na to že bol Roihu chlap, tak by ho mohla vyhlásit za typickú "kamarátku" q to že dával skvelé rady a debaty ohľadne babských rečí, veď to bolo vzácne.

"Jak akože prečo?" Odvetila pomerne podráždene, neveriacky hľadiac na malého tvora. To jej bolo jedno že jej horí noha? Hel tomu nedokázala porozumieť, predsa musí mať nejaký pud sebazáchovy. "Takéto zranenia sa musia liečiť, chceš prísť o nohu? Poviem ti nebude to veľmi fajn život, skončíš bez behania, bez skákania a celý zvyšok života budeš iba sedieť v nore!" Vymýšľala si až sa prášilo ale chcela ju postrašiť. Bezradne sa pozrela na staršie vĺča. "A teba niečo bolí?" Len to odpovedala a už prerušila očnýkontakt, hľadala v prvom rade niekoho kto s tým vie niečo urobiť. "JE TU NEJAKÝ LIEČITEL?!" Vyhŕkla do priestoru

Pozorovala zvyšok obradu a i potom len chvíľu postávala a užívala si ten pohľad. Dobrý pocit ju napĺňal, stála zľahka sa usmievala a vychutnávala si to nádherné teplo zvyčajne si teplo toľko neužívala ale toto bolo iné. Plamene horeli, vĺčatá behali okolo-vĺčatá nebehali ani omylom okolo, ale prakticky v nich. Ak sa to tak dalo povedať. Hel netrvalo dlho kým jej hlava načítala že toto takto rozhodne nemalo byť. Premkla ju hrôza, bezradne sa obzerala či tu nemajú rodiča. Aši ich nik nezastaví. "PREBOHA!" Vykríkla a utekala im naprieč, skrížila malému vĺčaťu cestu a druhé, staršie predala pohľadom. "Načisto ste sa zbláznili?" Potom zbadala lásku sivého vlčaťa a mala pocit že zamdlie. "To nemyslíte vážne" Ten malý krpec tu ani isto nemal čo robiť. "Ideme za liečiteľom, už aj!"zdôraznila, avšak uvedomila si, že netuší kde nejaký je

Chytiť fakľu z horiacim ohňom do papuľky nebolo dvakrát bezpečné, ale Hel už v tejto chvíli bola rozhodnutá, že riskne hocičo jej panovníčka Voltaire a princezná Rivera dajú podstúpiť. predsa nemohla byť neodvážna a keď to zvládla vlčica s postavou menšou ako ona a hlavne s papuľkou kratšou, pretože gény na zvláštne stavanú, pretiahnutú gebulu ako kólie, sa v Helinej rodine niesli, neexistovala pre čiernu vlčku iná možnosť ako taká, že všetko prebehne dobre, bez popálenia. Tak sa nad týmto ani nezamyslela, jednoducho smelo vykročila, uchopila pochodeň a vybrala sa k hranici. Kupodivu tam nešla so sálajúcou hrdosťou, ale viac menej pokorne, odhodlane, asi prvý krát, za život bez toho aby potrebovala byť stred pozornosti, pokiaľ sa niečo veľké dialo. Podišla k hranici a trocha opatrnejšie, zopakovala to čo panovník Nihilskej svorky, len z opačnej strany. len čo sa časť hranice chytila, prišla naspäť a venovala pochodeň Targovi, povzbudivo sa usmiala. Mala z celej veci skvelý pocit.

Vlčici muselo dôjsť že sa nechovala adekvátne a na mojdušu troška znervóznela, pravda snažila sa zachovať nejakú hrdosť. Uľavilo sa jej, keď ale princezne neprišlo jej nadšenie urážlivé, naopak zbadala dokonca ako nepatrne zakývala chvostom. Hel sa pousmiala a snažila sa ostať čo najviac v klude, odteraz už iba na úrovni. Pridal sa vlk, ktorého nepoznala q ako ďalší sa prihlásil ten biely vlk s parožím, čo ho stretla pri rieke. Teraz ho zdobil aj červený plášť a veruže musela odborné uznať ze mu to išlo. "Moje meno je Hel" odvetila na otázku Rivery. Nebola nervózna z toho čo sa išlo diať samozrejme. Bola presvedčená že keď už sa prihlásila musela byt odvážna čo pravda bola, odhodlane bola rozhodnutá podniknúť hocičo čo bolo v pláne

Prv než by Enkidu vôbec stihol odpovedať sa spustilo slávnostné otvorenie a Helenku celkom učarovalo. A keď počula slová dobrovoľník a nebojí sa, rozžiarili sa jej oči a nadšene vyhŕkla. "Počkáš ma?" Spýtala sa ale už bežala ozlomkrky za vlčicou, vysoko postavenou ako sa dopočula. "Ja sa hlásim!" Nadšene vykríkla a keď si uvedomila, že tu nie je sama spomalila, obzrela sa a decentne sa pred vlčkou uklonila. "Rada by som sa prihlásila."opravila sa aby neznela tak neohrabane. Nechcela aby vyzerala ako barbar, úprimne sa jej to veľmi páčilo a malo to tu takú úroveň že mala chuť rovno zostať a to je niekto, kto o svorkach zamýšľal v mnohom ako rodičia. Oči jej žiarili nadšením a dúfala, že to moc nepokazila

Hoc žiadnu hudbu nepočula, dalo sa predsa tancovať i tak! Uspokojila sa ale s jeho odpoveďou a nepýtala sa ďalej, jej dnešný partner túto možnosť nevylučoval, tak sa nemohla sťažovať. Čo ju ale prekvapilo bola jeho ďalšia otázka a zarazene podvihla obočie. " Hádam len nechceš aby som ti diktovala čo máš robiť?" spýtala sa podozrievavo ale odľahčene. Vovnutri bola však trošička sklamaná, nedala tento pocit však najavo von. Chcela sa snažiť. Aby to tu vyšlo dobre, aby sa bavili obaja a aby mala s Enkidom skvelý čas. Povzdychla si zľahka, trochu sklamane, lebo nevedela čo ďalej. Potom sa zapozerala na ostatné vlky a drgla do jej partnera. " To je tvárí že? Takmer nikoho tu nepoznám a predsa spolu všetci fungujú zadobre. Vieš si predstaviť polku z nich osobitne stretnúť niekde inde? isto by neboli tak prívetiví. Ostatne možno ani ja"

Oslovil ju krásne a jej to lichotilo, venovala mu srdečný úsmev a dokonca i jemne začervenane uhla pohľadom. Dnes nemohla byť nepredvídateľná ani šibalská ani nič podobné, dnes to bol sentiment, čo ju celkom ovládol a ani sa za to nehanbila. Bolo krásne tu byť. Akosi sa jej o tom ale nechcelo hovoriť. Nevedela prečo, zatiaľ nebol tento fešák niekto, komu by chcela hovoriť o tom, ako sem prišla z rodinných dôvodov, ako tu jej otec zbalil svoju prvú vážnu frajerku- ako jej povedala matka, avšak použila pre danú vlčicu pravda značne iný nie veľmi prívetivý výraz. Snažili sa jej aj povedať, ako to spôsobilo jeden rok rozruch,pretože neboli pozvané všetky svorky, bolo to vlastne drama. O tom viac nepočula, pretože rodičia na to moc nikdy neboli, od matky neslýchala o svorkách veľa dobrého, ale keby vedela ako to tu bolo politicky aktívne a keby poznala vtedajších panovníkov a vodcov, musela by uznať, že to bola veľká vec. Krásne bolo, že tradícia pretrvávala. " Len som počula," zaklamala a pousmiala sa ešte raz. " Dúfam, že ma dnes vyzveš do tanca." rýpla trocha uštipačne do Enkida a uškrnula sa. Vôbec netušila, či takúto akciu vôbec má rád a čo na ňu hovorí ale fakt že prišiel ju potešil

"Čo ja- ako si na to vôbec prišiel?" odvetila s jemným drzým náznakom, keď sa trochu spamätala. Musela vyzerať šlahnuto, keď tu len tak civela, vyplašená z jednej cudzej osoby a chovať sa drzo, bol celkom dobrý obranný mechanizmus, aby to zakryla. Aby moc neprezradila aktuálnu falošnosť, uprela pohľad preč a zahľadela sa opäť na hranice igniské. Výraz tváre sa opäť zmenil na akosi znepokojený, nehovorila však nič, len očkom nenápadne pozrela, či vlk stále stojí vedľa

" Blázniš?" udivila sa a celkom zabudla na spôsoby. Zdvihla labku a jemne prehrabla srsť na Kettovom pleci. "Pozri na tú farbu. Vyzerá ako plamene. Ako oheň, pôsobí divoko, nebezpečne. A zároveň ako západ slnka. Pokojne, vyrovnane." stála si za svojím a vedela by pokračovať. Naňho sa jeden pozrel a mal zrazu toľko dojmov naraz, koľko len dokázal nájsť a to bolo fascinujúce. Uprela mu pohľad do očí a potichu sa zasmiala. " pardon," stiahla labku naspäť a pomaly vyšla z jazera. Prv nechala zvyšok vody stiecť plynulo po dlhej srsti, potom sa otriasla a usadila, upierajúc na chvíľu pohľad na obzor. Už dlho nevidela naozaj pekný západ slnka a že ich mala rada. "Medveďa som ešte nikdy nestretla, znie to hrozne" zasmiala sa nad jeho príhodou. " Čo sa stalo?"

Zo všetkých možností, nad ktorými uvažovala, aby Enkida dostala na ples, jej nič neprišlo vhodné. Keď pochopila, že sám ju nepozve, držala sa rady Roihovej a nechcela ho pozvať sama. Tak mu nepovedala kam idú a to sa potom vlastne nerátalo nie? Bola s týmto rozhodnutí viac menej spokojná. Ešte skoro ráno si ozdobila srsť lúčnymi kvetmi a v plnej paráde sa niesla až k bráne. Kráčala vznešeene a zľahka, a celkom zabudla hľadať v dave Enkida. Nesústzredila sa na to za kým ide a nemožno ju viniť. Tešila sa, že zažíva to čo jej rodičia kedysi. A i keď otec rozprával o plese zimnom a na lúke, neskôr letnom a na lúke, miesto konania sa síce zdalo sa zmenilo, ale atmosféra, ktorú si predstavovala bola rovnaká. Len čo prešla cez zdobenú bránu poobzerala sa, zastavila a zhlboka nadýchla, vdychujúc všetko okolo. Cítila sa skvele a aj keby sa náhodou Enkidu ukázať nemal, vedela, že si dnešok užije.
To by mu pravda ale krivdila. netrvalo dlho a zazrela ho trpezlivo na ňu čakať, vybarala sa mu naproti. Enkidovi nechýbalo nič k príprave, vyzeral dobre aj bez hocijakej snahy, no nie že nie! Keď prichádzala, usmiala sa zľahka

"Tak to som zvedavá, zatiaľ z teba dobrota ide" zažartovala a už v duchu premýšľala nad oným večerom. Vlastne sa nemohla dočkať. Hoc otec na plese zbalil inú vlčicu, nie jej matku, predsa to bola časť histórie však?
"Mám to urobiť ja, pokiaľ ma nepozve? Viem, nemala by som, možno by za to potom ani nestál, ale nechcem tam ísť sama, to je trápne, však chápeš." vyslovila nahlas svoje trápenia zvažujúc čo povedala pár sekúnd dozadu. Síce vravela, že by šla aj sama,a ale vlastne nechcela. Nepochybovala o tom, že by dokázala niekoho učarovať priamo na mieste, ale nechcela ísť s nikým iným predsa

Hel si dala dve a dve dohromady. Boli teda dve možnosti. Buď ju naťahoval a čakal, kedy sa bude pýtať ďalej, alebo o tom hovoriť nechcel. Helenka teda došla k záveru, že pokiaľ sa jednalo o prvú možnosť, neurobí mu tu radosť a pokiaľ o druhú, nebude vyzvedať. Hoc bola zvedavá,. Možno inokedy. "O tom nepochybujem" odvetila a kývla, jemne sa pousmiala. Keby mala vyselektovať informácie, kedy sa od Roiha dozvedela, ako je skvelý alebo ako nie je zlý, nie je hajzel, nie je chrapúň a tak podobne, mala by celú osobitnú konverzáciu. " Budete na tom plese?" spýtala sa potom. " začula som, že sa bude konať a viem, že môj otec tam chodieval. Dúfam, že ma tam Enkidu zavolá. Alebo pôjdem sama." možno zdrhla z domu a tvárila sa ako veľký rebel, ale troška jej rodičia chýbali a zažiť to čo oni skrátka chcela. Keby nie, nikdy nie je tu v Noreste

Znelo to vlastne pekne. Milovať niekoho so všetkým čo príde, ale vedela to? Pokiaľ by sa naozaj zaľúbila, asi áno, ale bol toto ten prípad? To ešte nevedela, hoci mala pocit, že áno, prirodzene. "Ešte tvoju pomoc určite vyhľadám, nemaj strach" zasmiala sa zo žartu, predsa pán odborník musel stáť za publikum iste. Bola presvedčená, že Enkidu žiaden chumaj nie je, hoci ho nepoznala vôbec dobre. Radšej ale žila v predstave kde je dokonalý, nie kde by mohol byť osina v zadku.
"Čo si myslel, že hovoríš zo skúsenosti?" spýtala sa opatrne a naklonila hlavu. Znelo to ako zaujímavý príbeh

Hoc mala na mysli baliť niekoho druhého, aby Enklidu mohol žiarliť, ani Roihova poznámka nebola len tak na zahodenie. Bude si to musieť premyslieť, ale už teraz sa nevedela dočkať, kedy Enkida uvidí. Samozrejme preto, lebo ním bola unesená, ale tak trošku aj zo zvedavosti. Čo bude asi ďalej?
" No to možno, ale tiež to nie ej ľahké. Práveže sa môže jednať o nejakého chuja však? Čo ak ho to potom omrzí a zlomí mi srdce? Vidíš, ani my to nemáme ľahké. Hoc je pravda, že pri peknom dievčati môžu mať aj chlapi pocit neistoty, že by ohla ísť za kým chce. Ale to nie je jeho príklad, isto"