Príspevky užívateľa

Ryumee x Everret

Každá lúka na jar, bola čarovná, Hel mala veľmi rada, keď ju videla obklopenú kvetmi a bzučali na nej prvé chrobáky, zdržiavala sa tam ranná rosa. Ibaže tam nerada lovila. V tráve sa stopovalo najlepšie, pretože sa pach držal, keď bolo sú ho ako napríklad kdesi na skalách, tam pach vytiahlo silné slnko. Lenže vo vysokej tráve sa zdržiaval až príliš, musela by hlavu veľmi klonit aby to k niečomu bolo. Najlepšie sa teda lovilo v ľahkej tráve, kdesi v ranných q večerných hodinách, kedy nebolo silné slnko, ideálne tesne po daždi, ktorý pach upevňoval. Nesmel byť pravda silný. Lov vo vysokej tráve akou bola táto lúka mal tiež tu nevýhodu, že len ťažko bolo možné zakryť hluk, ktorý chôdza v takomto poraste vyvolávala.
Hel dnes zatiaľ nelovila. Kráčala však napriek druhému cudzincovi a jeho koristi bez toho aby si toho povšimla. Jej chôdza zapríčinila nepekné zašušťanie a už aj jej nezaujaté ušká zachytili, ako sa hlodavce v panike rozbehol od svojho lovca. Vlčica spozornela a vykukla z trávy. Chvíľu hľadala až si všimla cudzieho hnedého vlka, ktorému pravdepodobne zmarila lov. I tak si nemal vybrať takéto okolnosti.

Strakatý vlk bol skutočne zhovorčivý a popravde za celkom dobre počúval, tak Hel nerozprávala tolko čo s inými. Sem tam sa zašklebila sem tam prikývla. "No, možno tvoju priateľku niekedy stretnem dakde na blízku aj ja. Znie tak, že ju isto spoznám, Anjel sa volá?" Spýtala sa ešte raz skôr zdvorilostne, lebo to meno už si pamätala. Hoci si nebola istá či to nebolo iba ako ju on sám volal. Konverzácia sa ale veľmi zvrtla na jej rodinu a tomu sa vlčica chcela vyhnúť však nevedela ako. Nekomfortne prestúpila sem tam cukala pohľadom a bolo vidieť že bola nesvoja, dokonca odpovedala kus podráždene. "A čo ja viem?" V zápätí tón zmenila, I výraz v tvári sa jejvisc uvolnil. "Rada by som sa obišla bez spovedania o mojej matke" zazubila sa stále kus nervózne

"Nijak ti to neberiem, dobré pre teba." súhlasila, hoci bola presvedčená, že najkrajšie dievča v Noreste to je iba preto, lebo je do nej zaľúbený. Takéto vzťahy boli pre ňou v podstate záhadou, takže za to nohu do ohňa veru nedá. Tu Roihu začal pokračovať v rozhovore o rodičoch a Hel to začalo byť vlastne nepríjemné. uvedomila, že v podstate sú jej dôvody na odchod možno aj trápne oproti iným. Neprišlo jej ani vhodné hovoriť o svojich problémoch takto po pravde. Ano skutočne, matka bola super, ale občas sa javila ako fanatik a veľmi jej tlačila vlastné názory. Hel to vadilo. Pohádali sa kvôli hlúposti a ona bola teraz tu. Ale to nebolo čosi, čo by zazdielala s náhodným cudzincom, aj keď bol jej postoj k cudzím skôr zvedaví a viac priatelský než nevraživý, aspoň prv. "Chcela nám so sestrami robiť dohadzovača. Dohodla zväzok, všetko nachystala" klamala. Napadlo jej to, keď hovorili o tom partnerstve. " Povedz, na čo by jej to bolo? V svorkách tomu teda možno porozumiem, chápeš ale, čo by sme z toho mali?"

Len predstava, že by sa mala na celý život zaviazať jej v tomto veku neprišla až taká pekná. " Pre pána nie. A propo, je to záväzok a ja ti neviem. I tak by ma nik nezvládol" zazubila sa šibalsky a otriasla, kontrolujúc či je jej srsť v poriadku. " Čo ty vieš, trebárs sa naše matky aj poznali " zažartovala a posledný krát si skontrolovala srsť, otočením krku o 180 stupňov, až mal jeden pocit, že si ho zlomí. " Ja neviem, asi objavujem niečo nové. Chcela som vidieť ako to chodí, či je to tak hrozné. A máti ma nasrala" uškrnula sa, toľko do smiechu jej však nebolo. Možno sa až predsalen vráti a pôjde ospravedlniť, že je tak sprostá a urážlivá, alebo sa jej tu zapáči a dokáže, že možno to nie je územie a vlky ktoré sú na vine, že jej tu bolo tak mizerne. Hodlala si to tu užiť. A naozaj žiť, nielen sedieť s rodinkou pri nore a fungovať rovnako každý deň

Odpočívala. Bola zase na inom mieste, skúmala okolie zatial len tak pasívne, nechcela sa zapájať do diania, ak nejaké bolo, ak zatial nemusela. Koniec koncov sa sem prišla pozrieť. Teraz sa zalizovala po raňajkách, zrejme i obede a večeri, lebo zas tak dobrý lovec nebola, aby si vedela zaobstarať potravu na každú časť dňa. Sedela v hlúčiku drobných kvetov, pozorovala ich. Bolo tu troška chladnejšie, než tam kde bola doteraz, cítila tu tvrdú zem, ktorá by mala by v tomto období už o čosi menej teplejšia, tráva vyššia, kvety krajšie. Asi to bolo tým, že bola severnejšie, alebo tak. Pripomínalo jej to domov. Tak trocha. A troška sa jej aj zastisklo, jemne zložila uši. Bohvie ako sa mali.

"Moje sestry majú tiež dobré mená." skonštatovala a zamyslela sa. " Ale i obyčajné, keď sa to tak dá povedať." povzdychla si ticho. Chýbali jej, hoci to nahlas nepovie. Bohvie ako by sa m tu páčilo, trebárs by šli s ňou, keby povedala. A možno nie, do hlavy im nikdy nevidela a často bolo ich konanie pre ňu nepochopiteľné. Ale mala ich rada. "Takže si išiel do svorky, kvôli dievčaťu?" podvihla obočie, ale nepovažovala zo zlé. Nevedela si to sama za seba predstaviť, ale bolo to vlastne celkom pekné. Úprimne sa jej ťažko hľadal druhý pohľad vo všetkých tých svorkách a tak, keď počula takmer iba samú zlosť na ich účet. " Čo ja viem, rodičia boli odtialto... dúfam teda" zazubila sa. Dúfala, že podla všetkých tých príbehov trafila správne územie. " Nenájdeš niekoho, kto má tieto svorky v zuboch viac než moja matka" zasmiala sa. Keď sa spýtal či sa v niečom neváľala, vyskočila na nohy, ani jej to nenapadlo. NO FUJ!

Snažila sa čo najviac vnímať vlčicu, ktorá jej prišla na pomoc, počúvala ju a ticho za ňou kráčala, hoci jej to bolo náročné. Bola unavená a to veľmi moc. Nebolo to však veľmi ďaleko a ona za to bola rada. Keď došla na oné miesto, pomaly vkĺzla dnu, snažiac sa nespadnúť nikam dolu, kvôli únave a vetru nemala bohvieakú rovnováhu, povedzme si. Bola ale dnu, predýchavala tento šok a vnímala vlčicu len polovične. oprela sa dlhými prednými nohami do zeme a zhlboka vydýchla. V zápätí sa rozvalila na zem a unavene vyčerpane natiahla. " Hel." povedala a trocha sa na Rio pozrela. "Bylinky, ty si nejaký liečitel, alebo?" hádala, hoci samozrejme neznameno, že niekto kto nebol liečitel nemohol poznať byliny. " Som tvoj dlžník." šepla

Roihu sa opravil, alebo teda aspoň nejak a neznelo to zle, tak Hel pokrčila ramenami. Sama nevedela ako by to nazvala. " Asi môže byť" uznala. Pochopila, že nech to povedal akokoľvek otázne, nebolo to ako urážka, teda aspoň sa mu to rozhodla veriť, ale nebola si moc istá, čo jej meno znamená. Niečo isto, čosi pochytila " Pochádza zo severu, čosi s podsvetím alebo tak podobne, čo aj viem. Moc ma to nikdy nezaujímalo." priznala a zlahka sa pousmiala. " Takže si si žil nespútaný voľný život a potom si sa zrazu rozhodol že stačilo? Len tak si zmenil názor alebo si sa chopil príležitosti?" to by neznelo zle vlastne. Rozumela by tomu. " Ja neviem, byť niekomu podriadený, robiť čo chce niekto druhý, nerozhodovať za seba. Nie je to ponižujúce?" Spýtala sa opäť zamyslene, zvalila na chrbát a hrabla nohou hravo vo vzduchu. Pud sebazáchovy jej v tomto momente pominul, a keby ju chcel Roihu roztrhnúť na polovicu, asi by sa nestihla brániť. Jasne no, tá logika a praktickosť jej občas ešte nedochádzali ale ono to to dojde

Hel x Kardanisis

Saturejka x Lokki

Vlčica si nebola úplne istá ako je možné, že v nej zároveň vrie krv, keď ten parchant niečo prehovorí a zároveň ju baví ako to hovorí. Vlastne to bol takmer celkom normálny rozhovor, ibaže nebol nudný. Vyťahoval sa až sa prášilo a už si išiel rýpnuť do jej mena. Hel pohoršene otvorila ústa, že čosi odvrkne ale nenapadlo jej nič, tak ich zľahka iritovane opäť zatvorila. " Nemôže to byť slovosled, pokiaľ je to jedno slovo." trúfla si čosi podotknúť. Tu sa Požiar opäť rozrozprával a zdal sa teraz ako celkom v pohode týpek. Rozhodla sa pokúsiť ho tak brať. Troška zacúvala a zamyslene prešla popri brehu rieky, zatiaľ čo ho počúvala. Obzrela sa na vodu. " To asi má. Isteže to nie je nič jednoduché. Ani zatial neviem či ma to baví." zazubila sa a uprela naň pobavený pohľad. Bojovať každý deň o život, hurá!

Ohľadom vkusu celkom očividne a preafektovane pretočila očami, tak aby to poriadne videl. Ale mala pocit, že táto konverzácia bude istým spôsobom zábavná. Troška ju to rozčulovalo, ale zároveň mala z toho akúsi divnú radosť. " Nežije vlastne každý v jaskyni?" pokrčila ramenami a prešlapla, sadajúc si na zadok. Teatrálne si obtočila chvost okolo nôh a zdvihla hlavu. Roihu, Roihu, čo to bolo za meno? Nebolo vo svojej podstate ani zlé, páčilo sa jej, ale musela myslieť na to, že sa s ním práve háda. Nemôže sa jej páčiť jeho meno. " Tak neuhasitelný, prízračný tínedžer. Počúvaš sa vôbec?" zasmiala sa, prudko postavila a nahla rázne až k nemu, zdvíhajúc labku do vzduchu. " Som Hel." odvrátila pohľad, tvárila sa takým tým typickým ľahostajným výrazom a stiahla sa. " A čo je na tom, že nie som otrokom žiadnej blbej svorky?" Už hovorila ako matka preboha. Pri tom pomyslení pocítila veľmi zvláštny nepekný pocit. Mala ju rada ale toto nebolo príjemné. Samú seba prekvapila a tomu nasvedčoval i jej zmrznutý výraz v tvári.

O miestnych vlkoch toho zas toľko nevedela, ale bola si celkom istá, že takého prihovoranie nebolo podľa jej predstáv. Ani nevedela ako odpovedať. Vlk mohol byť približne tak starý ako ona, čo nebolo veľa a medzi tínedžermi sa dalo čakať, že budú dosti hnusní. Čo čakala, že? Vyrastala ale doma a ťažkú hlavu si z toho nerobila. Podvihla pomyslené obočie a položila svoju ohromnú trofej. Pokrčila ramenami. " Na teba určite nie, kazíš pekný výhľad" kývla naň hlavou a v duchu sa pousmiala. Nevyzeral ako niekto kto ju tu roztrhá, cítila sa celkom v cajku. " Povieš mi kto si? Alebo dobre. Čo si zač?" Zazubila sa a opravila otázku. " Trafila som reč tvojho kmeňa?"

Pomaly sa zvečerievalo a napriek jarnému počasiu, kedy bolo cez deň už celkom pekne, sa začalo ochladzovať. Čierna vlčica milovala toto obdobie. Nepredvítdalenosť, svieži ale príjemný vzduch. Páčilo sa jej, ako to bolo celkom iné ako tam odkiaľ prichádzala, napriek tomu, to stále bolo istým spôsobom podobné. Kráčala popri rieke už nejaký čas, držiac v papuli malý úlovok, mladého králika, ktorý sa zatúlal od nory a ktorý len sotva mohol stihnúť ujsť pred čistou smrťou. Bola so sebou spokojná. Nebol to úlovok roka, ale aspoň bol, čo sa vždy rátalo. Rozmýšlala či ho odložiť, zjesť teraz a od samej radosti sa nevedela rozhodnúť. Kráčala s hlavou vysoko zdvihnutou, pôsobiacou hrdo či pyšne. Ani to nebolo tak cielené, ako naučené od rodiny. Svoj postoj nezmenila ani vtedy, keď zacítila blížiaci sa cudzí pach. Hel zastavila a zastrihala ušami, zvedavo ale decentne nakláňajúc hlavu doboku. Nepovedala nič, nepozdravila, v reči jej bránila dnešná korisť.