Príspevky užívateľa

Kráčala skrz trávu hľadajúc vodu. Cítila taký ten špeciály pach už z diaľky a zaujímalo ju či to tu bola samá rieka, alebo nájde aj väčšiu plochu vody. Príroda akoby tu potemnela, čo mohlo byť však aj časom. Helina farba, ktorá vlastne nebola ani iba tmavá ani iba svetlá sa tu do istej miery vynímala.No to už len jeden chcel. Hel tak dávno mohla zabudnúť na nejakú nenápadnosť a radšej brala veci tak ako sú. Teda pomerne rezko a odhodlane kráčala k jazeru len čo ho zočila. Nezachytila pach druhého vlka, zatiaľ nie, nedávala pozor. Pravdaže jej zraku už neunikol a len čo došla dosť blízko na to aby ho videla, s údivom rozmýšľala či sa chce viac spýtať na to, že je celý mokrý, alebo to že mal krídla! Napokon sa rozhodla, že vlastne už videla všeličo." Bolo ti teplo?" zazubila sa ale priateľsky. Mal takú žiarivú ohnivú farbu, ako jeseň! alebo ako západ slnka.

isteže si všimla ako bol na ňu nalepený ale či už tak učinila zo zvedavosti alebo vypočítavo, neuhla ani o sekundu, ba sa vari nebadateľne lišiacky pousmiala. Popravde, muselo byť pekné cestovať so súrodencami, čo by ona teraz za to dala. Tu nikoho nepoznala, všetko bolo cudzie. Bola to vec, ktorá sa jej zároveň páčila a ťahala ju sem, a ktorá ju súčasne strašila.
Tu sa jej opýtal na to odkiaľ je ona a prečo tu je vôbec a hoci situáciu napol vystihol, Hel sa uchechtla, otočila naň hlavu a podvihla nohu do vzduchu. "Takýchto vecí som sa doma napočúvala až až. naši boli odtiaľto. Svorky neznášajú celým svojich srdcom, čo vo mne vzbudzuje zvedavosť" priznala a žmurkla. " na druhú stranu myšlienka že môj život je odkázaný na niekoho, kto sa dobre narodil a čosi si dokazuje...pche, nie vďaka" teraz sa už vlčica zasmiala naozaj. Tá predstava veľkých álf, o ktorých v realite nemala ani poňatia, jej bol absurdná. Napokon ju ale smiech prešiel a troška tak nejak melancholicky zvážnela " Ste si blízky? S bratom,"

Ako čakala či možno v kútiku duše dúfala, čo zas pravda ani sama sebe nepriznala, vybral sa vlk za ňou ako jej tieň. Hel sebavedome kráčala dolu a nenechala sa rozptýliť ani tým, že ju sem tam zabolelo plece, ktoré si stihla pri páde oškrieť. Iste, na červenej srsti nebola nejaká odrenina či ani krvácanie zas toľko vidieť, keby ju nezačalo štípať, sotva by si to uvedomovala. " To tiež nie je celkom zvyčajné meno všakže. Odkiaľ si?" napadlo jej, keďže sa s podobnými menami zatiaľ potýkala možno tak u nich v rodine. Celkom sa vykašlala na trápne vykanie, hoci jej istým spôsobom lichotilo, keď sa tak s ňou rozprával. Cítila sa vážená. Oproti Roihovi trebárs. Ten bol preveľmi pôsobivou postavičkou za ten jeho podrezaný smelý jazyk, avšak veta začatá s Hej ty, nerobila zvyčajne bohvieaký dojem. Vlčica zišla až k rieke a spomalila, či dokonca o chvíľu zastavila.

V pyšných povýšeneckých výrazoch mohli teraz títo dvaja súťažiť. Ťažko povedať, či sa stretnutie takýchto dvoch osôb mohlo javiť katastofálne alebo práve naopak prekvapivo fajn. " Ako myslíš" pokrčila ramenami a hodlala ho v tejto domnienke nechať. Šťastie. Nuž to mu želá veľa šťastia. Pri tej myšlienke sa v duchu zasmiala a popravde jej zdvihla náladu. Uštipačne sa pousmiala, akože nech si z toho nič nerobí. " Z Nihilskej svorky už niekoho poznám," prezradila tento nesmierne dôležitý fakt

Naozaj ju začínalo dosť rozčulovať, že sa cudzinec choval, akoby mu to tam patrilo. Cinkal s tým otravným chvostom jedna radosť až Hel zastrihala nespokojne ušami, ale zostala ticho, hoci jej napadla narážka, ktorú použiť. Zatiaľ predýchavala, i ked bola celkom pobúrená. Naozaj mal dosť depresívnu náladu a toto vôbec nepomáhalo. Asi prvý krát v živote mala chuť skutočne niekomu nakopať zadok. Zvraštila obočie a zostávala ležať, avšak potom začal on trepať nezmysly. A dosť. Prudko sa postavila a skočila dolu, nech boli na rovnakej úrovni. S naježenou srsťou na krku si odfrkla, upierajúc oči veľmi pozorne a uprene do tých jeho. " Tak počúvaj. Bola som tu dávno pred tebou, to TY si sem prišiel druhý a tváriš sa akoby som ti zbila mladšiu sestru." sykla a vypla nahnevane hruď. Iste, trebalo kus tej teatrálnosti. " Nie je mojou povinnosťou hlásiť sa každému hlupákovi čo sem zájde. Jediné čo chcem je pokoj!"

Netrvalo dlho a taktiež si všimla vlka, ktorého musela zrejme vyrušiť. Prichádzal okamžite za ňou, ako počul ten rámus a bolo to veľmi pozorné ako musela Hel uznať. Netrebalo klamať, bol aj celkom pohľadný nu už len čo by bolo, keby sa jej nepáčil taky šarmantný záchranár že? Zobrala to ale so všetkou hrdosťou, packou si pretrela ucho od prachu. "To nič nebolo." Povedala skromne akoby padanie z útesov bol len adrenalinový šport. "I keď je veľmi pozorné,že ste si všimli" žmurkla modrými očami, nevinne naň upierajúc pohľad. Pomaly prešla okolo neho a vyberala sa ďalej dolu k rieke, čakala ale, že asi pôjde za ňou alebo ako. " Keď si ma videl strepať sa trápne zo skaly možno by bolo lepšie nenápadne zmiznúť, ale ja to risknem" zasmiala sa a rozhodla predstaviť. "Som Hel."

Počasie začínalo byť pomaly výrazne teplejšie a prestávalo spĺňať Heline predstavy o príjemnom dni. Pomaly. Neriešila to, tešila sa z nového prostredia, ktoré prepátravala jedna radosť a najmä z nových tvárí, s ktorými sa sem tam vídala. Nikoho však zatiaľ nevidela dvakrát, nebolo ich pravda až toľko kde by o to silou mocou stála. Nemala najmenšieho poňatia kde sa práve nachádza, ani že sa to miesto volá Kaňon piesní ale bola uchvátená. Bola to jedna z tých prírodných krás, ktoré nikdy nevidela. Fascinovalo ju ako slnko zalialo hnedé skaly, ako povievala zlatisto-zelená tráva v jemnom horúcom vánku a ako sa ligotala hlboko pod ňou divá voda. Nenápadné cestičky smerujúce sem tam o.posvhodie nižšie, takmer nebadateľné. Nádhera. Vysoká vlčica kráčala tesne pri kraji kaňonu, celkom bez pudu sebazáchovy. Riziko že sa piesčité kamene sem tam drolili bolo menšie než jej zvedavosť a odovzdanosť momentu. Hel rada vravela že žila naplno a tak to aj chcela nechať. Keď opatrnosť presiahne hranice, ukráti ju o úžasné veci. Slnko jej hralo na čiernej srsti a začínala byť trocha smädná. Kráčala stále, zamyslene hľadela do hĺbky pod ňu, keď sa jej pod zadnymi nohami uvoľnil drobný kameň, padajúci s ľahkým rachotom dolu z útesu. Hel inštinktívne zhíkla a zarábala nohami doprázdna. Pre jej veľké šťastie sa tesne pod ňou, zo pár metrov nachádzala plošina, ktorá jej pad zastavila. Zľahka sa skrčila a vydýchla si podopierajúc sa jemne sa trasúcimi nohami. Pozrela dole. Viedla odtiaľto jedna z tých nebadaných cieest. Teraz jej realita akosi konečne dodala i druhý pohľad na túto krásu sveta. "No do riti." ani si nevšimla, že keď sa vydala s touto poznámkou po ceste dole, lebo nazad sa nedalo, nebola už sama

Nepríjemne po nej cudzinec zaštekal a čo horšie, Hel ho nevidela. Ale aspoň dal o sebe vedieť, keby jej chcel ublížiť, počká si a prekvapí ju. Hoci, jeden nikdy nevie. Napriek svojej poobedňajšej depke zo života čo ju dnes chytila, však nedopustila aby sa k nej takto niekto rozprával a potom ešte čakal aj odpoveď. " A ty?" povedala stroho, neštekala ale. Prívetivé to však tiež nebolo. ďalej zostávala ticho a nasrdene čakala, s labkami pred sebou, kým sa uráči jedinec ukázať. Teda ak.

Vraj by sa to podarilo. Nesúhlasne zavrtela hlavou. " Kdeže. Zlý povrch a príliš si váhal. Nemôžeš sa tak pomaly prikrádať ku krositi v takej vysokej a šuštivej tráve, doslova si to žiada, že ju niečo vyruší." Zhodnotila bez zábran kriticky a pousmiala sa. " Som Hel," predstavujúc sa v plnej kráse si pomyslela, že jedinec asi moc často neloví, alebo teda ešte nie je tak zbehlý, čo pravda ani nemusela byť, žiaľbohu, to tak Helenka vnímala. Nedala to ale na sebe poznať, respektíve poznať možno i áno, ale nepovedala nič. Tvárila sa, že jej kritika doteraz stačila a že ju vlastne sám chcel počuť. Tak.

Nenápadne a pomerne s úžasom presúvala pozornosť raz na jedného vlka raz na druhého. Bola tma, ale teraz ch už mohla vidieť, keď vedela kde sú, no i tak nevidela nikoho do detailov. Zas tak toľko toho o územiach kadejakých svoriek nevedela, ale hlúpa nebola. Fascinovalo ju, ako sa môžu dva vlky doťahovať a handrkovať medzi sebou, zatiaľ čo by v pokoji mohla preskúmať polku ich územia a vráti sa zase naspäť. Navyše nech sa modrastý vlk snažil akokoľvek, nuž moc zastrašujúce to jeho vypätie hrudi nebolo. " Strakoška má recht, upokoj sa," rýpla si troška, nenútene a takmer ľahostajne, nech pôsobí ako frajer. Tá Hatiho pôda jej niečo hovorili. A to mesto, iste o tom rozprávali rodičia, ale keby tak vedela, keby si vedela spomenúť. A v tom jej trklo. Modré oči sa jej rozžiarili a pokývala vzrušene chvostom. " To vy ste tí fanatici, čo tu strašia po noci, všakže!" Nuž...mohla to povedať aj inak, ale vlastne to ani nemyslela zle. Takéto myslenie ju vskutku zaujímalo, na ich smolu, jej to taktiež prišlo trošička hlúpe. Ale iba troška

Obrátila zrak na pôvodcu cudzieho hlasu a prešlapla prednými nohami, takmer sa dotýkajúc drobných žltých kvietkov na zemi. Bohvie či mladý vlk hľadal spoločnosť alebo ho iba zaujímalo, koho tu stretol, rozhodol sa ale pozdraviť a Hel predsa nebola vychovaná tak katastrofálne. Pokývala hlavou a odvetila prosté "Nazdar," považujúc pozdrav za ukončený. Nevravela nič ďalej, čakala, čo mladý cudzinec chce a či jej vôbec vyzradí prečo prišiel.

Cudzí hlas teraz už vovnútri hradieb tentoraz upútal jej pozornosť, napriek tomu, že nebol nijak mimoriadne hlasný. I tak plynul chodbou a vlčica zaujato zablikala očami, pravda nepostavila sa. Tak nejak dúfala, že si ju nevšimne, či jej dá pokoj. Máličko sa zasunula vzad, hoci sa veľmi nedalo kam a sledovala kto a skadiaľ vyjde von. Nemala veľmi energiu ani náladu ísť teraz unikať o život, tak sa rozhodla, že pre u cudzinec nijakú hrozbu nepredstavuje.

I keď nebol večer ani noc, Hel nemala náladu riešiť nič. Mala takú tu depresívne chvíľku bola hladná a nevedela jich uloviť, , chystala sa na druhý pokus večer. A cítila sa neschopná, hoci to tak nebolo. Mala natoľko pokazenú náladu, že si ani len nevšimla respektíve neocenila krásu a čarodejnosť tohto podivneho miesta, ktoré tu zaručene malo históriu. Ležala kdesi v kamennej vitrínke na prvych poschodiach akejsi veži, odpočivala, oči mala zatvorené, ale nespala. Bolo ju však veľmi ľahko prehliadnuť, v tmavom kúte tmavý vlk, čo začínalo ako materiál na básnickú zbierku. Neregistrovala, že sa niekto blížil. To by jej rodičia dali. Absolútne potlačený pud sebazáchovy!

Išla vskutku opatrne pretože v takejto časti územia, ktoré jej orientačne nič nehovorilo mala celkom plno. Navyše sa tu objavovali kadejaké vysokosti, konkrétne ten jeden zaujímavý kruh, čo porušoval všetky fyzikálne zákony, ktoré ma skala alebo strom. A predsa jej to niečo hovorilo. Zarobila v archíve z rozprávania rodičov a i tak jej tam však čosi chýbalo. Čierna vlčka skúmavo kráčala obďaleč, až sa nakoniec rozhodla preskúmať to bližšie. Aký napad bol sem ísť v noci nevedela, ale preklínala sa za to. Nezvykla by priznať že sa bojí, ale bolo tu čosi iné, čosi chladné. Niečo zaškripčalo a vlčica sa strhla, upierajúc do tmy modré oči. " Haló?"

Počúvala celkom zaujato o individuách podivných, ktoré tu možno stretnúť. Iste, ona tiež nebola nijak zvlášť obyčajná vlčka, tobôž svojou stavbou, ale trebalo si o sebe myslieť najlepšie. "Nuž snáď sa mi podarí na niektorých natrafiť. Len pre tú srandu. Viac ma zaujímajú povahové divnosti, je s nimi lepšia zábava, nemyslíš?" zasmiala sa a zľahka uškrnula, kývajúc na svoju korisť." Nenakŕmi sotva ani mňa, ale nemôžem si úplne vyberať." Tvrdý život tuláka že áno. I tak jej bolo dobre. Pomyslela si, a zodvihla sa, rozhodujúc sa nechať ho robiť si svoju robotu. " Tak zase nabudúce, Požiar" žmurkla zo žartu a pomaličky sa chystala preč