Príspevky užívateľa

Ohľadom vkusu celkom očividne a preafektovane pretočila očami, tak aby to poriadne videl. Ale mala pocit, že táto konverzácia bude istým spôsobom zábavná. Troška ju to rozčulovalo, ale zároveň mala z toho akúsi divnú radosť. " Nežije vlastne každý v jaskyni?" pokrčila ramenami a prešlapla, sadajúc si na zadok. Teatrálne si obtočila chvost okolo nôh a zdvihla hlavu. Roihu, Roihu, čo to bolo za meno? Nebolo vo svojej podstate ani zlé, páčilo sa jej, ale musela myslieť na to, že sa s ním práve háda. Nemôže sa jej páčiť jeho meno. " Tak neuhasitelný, prízračný tínedžer. Počúvaš sa vôbec?" zasmiala sa, prudko postavila a nahla rázne až k nemu, zdvíhajúc labku do vzduchu. " Som Hel." odvrátila pohľad, tvárila sa takým tým typickým ľahostajným výrazom a stiahla sa. " A čo je na tom, že nie som otrokom žiadnej blbej svorky?" Už hovorila ako matka preboha. Pri tom pomyslení pocítila veľmi zvláštny nepekný pocit. Mala ju rada ale toto nebolo príjemné. Samú seba prekvapila a tomu nasvedčoval i jej zmrznutý výraz v tvári.

O miestnych vlkoch toho zas toľko nevedela, ale bola si celkom istá, že takého prihovoranie nebolo podľa jej predstáv. Ani nevedela ako odpovedať. Vlk mohol byť približne tak starý ako ona, čo nebolo veľa a medzi tínedžermi sa dalo čakať, že budú dosti hnusní. Čo čakala, že? Vyrastala ale doma a ťažkú hlavu si z toho nerobila. Podvihla pomyslené obočie a položila svoju ohromnú trofej. Pokrčila ramenami. " Na teba určite nie, kazíš pekný výhľad" kývla naň hlavou a v duchu sa pousmiala. Nevyzeral ako niekto kto ju tu roztrhá, cítila sa celkom v cajku. " Povieš mi kto si? Alebo dobre. Čo si zač?" Zazubila sa a opravila otázku. " Trafila som reč tvojho kmeňa?"

Pomaly sa zvečerievalo a napriek jarnému počasiu, kedy bolo cez deň už celkom pekne, sa začalo ochladzovať. Čierna vlčica milovala toto obdobie. Nepredvítdalenosť, svieži ale príjemný vzduch. Páčilo sa jej, ako to bolo celkom iné ako tam odkiaľ prichádzala, napriek tomu, to stále bolo istým spôsobom podobné. Kráčala popri rieke už nejaký čas, držiac v papuli malý úlovok, mladého králika, ktorý sa zatúlal od nory a ktorý len sotva mohol stihnúť ujsť pred čistou smrťou. Bola so sebou spokojná. Nebol to úlovok roka, ale aspoň bol, čo sa vždy rátalo. Rozmýšlala či ho odložiť, zjesť teraz a od samej radosti sa nevedela rozhodnúť. Kráčala s hlavou vysoko zdvihnutou, pôsobiacou hrdo či pyšne. Ani to nebolo tak cielené, ako naučené od rodiny. Svoj postoj nezmenila ani vtedy, keď zacítila blížiaci sa cudzí pach. Hel zastavila a zastrihala ušami, zvedavo ale decentne nakláňajúc hlavu doboku. Nepovedala nič, nepozdravila, v reči jej bránila dnešná korisť.

Bolo jej jednoznačne lepšie než keď sem došla a vedela, že za to vďačí vlčici, ktorú len teraz stretla. Nevedela, či by ona sama pomohla niekomu v núdzi bez toho aby ho nepoznala, ale nech sa tvárila, že bola akákoľvek veľká sviňa, predpokladala že vlastne ano. Nebola v skutočnosti zlá, len ňou plieskalo z času na čas sto čertov. Ale občas pochybovala o tom, či by sa nechovala v určitých situáciách napokon sebecky. Nevedela tiež určiť, či by si z toho robila ťažkú hlavu alebo nie. Nezdržala som od posledných dní, ďaleko od miesta, kde ju zastihla búrka a kde jej Rio pomohla prežiť. Čo pochopila, bola tu blízko svorka. Hoci to bol pre Hel prakticky neznámy pojem, pretože jediné čo sa o tomto naučila bolo od matky, že je to najväčšie zlo. Nič menej otec sa netváril vždy tak skepticky a tak mala nejakú nádej že v podstate sa mohlo vo svorkách skrývať niečo dobré, niečo užitočné. Nevedela. Zatiaľ sa držala toho, že je lepšie nebyť naivný a že je asi lepšie sa vyhýbať hraniciam, pretože sa to volá hranice, napadlo by to každému debilovi. Nechcela ale ísť ďaleko. Zo záujmu, zo zvedavosti a troška aj zo strachu z neznámeho, hoci by to nepriznala. Obávala sa, že ak zase príde kamsi veľmi nevhod, nebude nablízku nikto, kto by jej pomohol, nikomu by však tieto obavy nepovedala.

Vlčicu na ktorú narazila pochopiteľne nepoznala, ale Hel s dôverou nemala až taký problém, pokiaľ išlo o takýto stav núdze. Nadýchla sa, srsť jej vzala vo vetre a ona ani len nepomyslela na to, že by namietala. "Ďakujem!" Zhúkla aby ju bolo počuť a rozhodla sa vydať sa za ňou, snažiac sa sledovať kadiaľ vyrazí. Bolo jej v tomto štádiu úprimne jedno kam pôjde, hlavne že tu nezdochne, čo až tak doteraz nevylučovala. I tak sa ale spýtala. "Kam to ideme?" S neskrývaným rozčúlením z tohto počasia sa pozrela nabok, snažiac sa zaostriť aspoň čosi naokolo. Vlny, voda, hromy. Asi I to bolo dobrodružstvo, ktoré si tak nejak predstavovala. Nečakala že to bude ľahšie. Asi...

To že vlčica odišla od rodiny mohla byť najväčšia chyba, akú v živote spravila a nielen z hľadiska ľútosti, pocitu viny a chýbania rodičov a sestier-tieto fázy ju sem tam sprevádzali, avšak nejak sa od nich donútila odosobniť. Na život osamote však nebola stavaná až tak ako si myslela. Chvíľu sa jej darilo. Dokázala uloviť alebo nájsť jedlo, boli fajn podmienky, hoci nebolo všetko jednoduché. No posledné dni sa jej stav a okolnosti jej púte značne zhoršili. Počasie bolo premenlivé a napriek tomu že Hel, dcéra Hakona Ór Kolgrafiira milovala dážď a mala po oboch rodičoch tvrdý kohútik, jarné búrky, počasie ráno slnečné, v zápätí ako v armagedone v kombinácii s neutíchajúcúcou únavou do toho, nebolo zrovna ideálne. Hel bola hladná. Už dlho nenachádzala žiadnu korisť a bola unavená na to aby ju ulovila. Nevedela kde je, ani sa o to momentálne nestarala, len ľutovala životné rozhodnutia. Snažila sa oddýchnuť si a poriadne sa vyspať ale nechcela zostať v takom počasí na neznámom mieste bez úkrytu. Navyše pokiaľ nezohnal jedlo tam kde bola vtedy, isto tak nebude ani po tom čo sa vyspí. Vonku i teraz pršalo. Zvečerievalo sa a obloha bola zatiahnutá, mladá vlčica toho nemohla mosc vidieť. Do tváre jej šlahal vietor a kvapky vody a to bolo všetko čo videla. Mohla však s istotou povedať, že bola na otvorenom priestranstve niekde pri pobreží. Počula ten šum aj cez vietor. A mohla tiež tvrdiť, že kohosi pred sebou zbadala. Nebola tu sama. Prižmúrene sa snažila zaostriť a nebola si istá, či sa ozvať alebo nie.

Ďakujem Huini, pohoda, neponáhľa mi to :)

Meno: Hel Ór Kolgrafiir
Prezývka: Hell, Helka
Vek: Dospievajúci (2)
Pohlavie: samica
Matka:Snowy
Otec: Hakon Ór Kolgrafiir
Súrodenci: Kaiana, Jessica, Annika

Charakteristika:
Mladá vlčica z rodu Ór Kolgrafiirovcov, ako všetci jej členovia nikdy nebola nevýraznou povahou. Dostala do vienka ako múdrosť tak aj prchkosť po oboch rodičoch, čo z nej tvorí síce inteligentnú bytosť, schopnú premýšľať, rovnako tak ale schopnú ľahko sa vytočiť a zatemniť zdravý úsudok rozhorčením a zbrklosťou. Povaha ako taká je problematickejšia než sa môže zdať a len ťažko ju na prvý pohľad čítať. Tak ako sa vie uvoľniť medzi priateľmi, žartovať a byť skutočne milá a citlivá duša, tak vie byť nanajvýš nepríjemná a uštipačná pri osobách ktoré nemá v láske. Dalo by sa povedať, že dbá na to, aby pôsobila odvážne pred druhými a kus tej odvahy jej nechýba, často sa však prelína s bezohľadným a snobským správaním.<br>
Dá sa povedať, že je ambiciózna, ale tiež rada funguje tak ako ona chce, nezávisle. Pre svoje ciele je to často nedobre vlastnosť, ktorú jej robí ťažkosti potlačiť. Je celkom extrovertnej povahy, vyhľadáva spoločnosť. Má rada jar, jarné kvety, ktoré nosieva sem tam v srsti, miluje svieži vzduch, beh a letný dážď. <br> Postavu má po otcovi vysokú, stavbu však jemnejšiu, stop má plynulo prehnutý, priam nevýrazný, hrudník široký a končatiny dlhé. Osrstená je viac než zvyčajne a to takmer po celý rok s výnimkou leta, špeciálne na lícach, predhrudí, lakťoch a chrbte. Hruď, brucho a chvost má osrstené menej. Uši sú krátke, oči výraznej modrej farby, živé a energické.

Minulosť:
Narodila sa ako jedno z potomkov Hakona Ór Kolgrafiira a Snowy, ktorí spolu pred časom opustili územie Norestu a šli vlastnou cestou. Jej a jej sestrám sa žilo celkom fajn, napriek tomu, že boli tuláci, hoci nikdy neboli v nijakom prepychu. Pocit bezpečia mala vtedy, keď bola s rodinou, skoro sa naučila, že ak niečo chcela, musela kvôli tomu makať, zvyčajne sa jednalo o jedlo. Nič neprichádza samé také boli pravidlá. Naučila sa prežiť ťažké chladné podmienky, vďaka lokácii, kde žili, zimu ako takú však nikdy nemala rada. So svojimi sestrami mala skvelý vzťah, hoci sa občas pochytili a podobne, snažila sa držať s nimi za jedno. Od malička jej matka kládla do hlavy, príbehy z Norestu o svorkách, ktorým sa lepšie vyhýbať, hoci otec neznel, že až tak zavrhuje túto myšlienku, iba že to funguje ako nemá. Ťažko sa jej robil vlastný názor, keď nič také nikdy nepoznala na vlastnej koži, iba čo tak z rozprávania rodičov, či náhodných známych v okolí. Keď sa jedného večera pochytila s rodinou a bola neskutočne nahnevaná na celý svet, prebdela celú noc a dospelá ku konečnému rozhodnutiu. Ona ide tam odkiaľ prišli! Chcela to skúsiť, chcela to vidieť na vlastné oči a osamostatniť sa. Chcela tiež rodinu týmto spôsobom kruto potrestať. V zápale hnevu odišla skoro ráno preč a nevrátila sa. Smutné na tom bolo, že aj keď veľmi chcela, už ani nevedela, prečo sa vlastne tak nahnevala. Často jej to prišlo ľúto a túžila to napraviť, dúfala tiež že ju celkom nezavrhli. Lenže tu bola, na mieste o ktorom toľko počula a mala vlastný život pred sebou. Musela to skúsiť

Mágia
Jarný krok
Jarné dieťa prináša opak zimy a to pasívnou mágiou, ktorá jej môže pomôcť i zrobiť fatálne problémy. Povrchu, chladným predmetom, na ktorých stojí, sa nepatrne zvyšuje teplota. Pri chôdzi, či behu to je nebadatelné, naopak pri statike sa teplo výraznejšie šíri. Ľad pod ňou mäkne, sneh sa topí. Svoju schopnosť nedokáže nijak rozšíriť ani ovplyvniť. Teoreticky vie využiť túto schopnosť pri veľkých omrzlinách, nejedná sa však v žiadnom prípade o liečivé schopnosti. Roztopuje iba predmety, pod nulou, v lete okolo nej nepociťovať žiadnu väčšiu teplotu.

Obrázky: