Príspevky užívateľa

Vlastne tvorili s Enkidom dokonalý pán. Príležitostný zúfalec, ktorý keď mal zrovna dobrý deň, ho beztak dopĺňala panikáriaca ženská ktorá sa príležitostne oháňala bendžom- to, tu pravda teraz nemala, pretože bendžo bolo tak trocha pri nich dvoch stále tabu. Nezabudla na to ako láskyplne ho s ním raz tresla a on zaručene tiež.
Možno keby Enkidu nezačal panikáriť rovnako, tak by sa upokojila a spolu by to zvládli. Toto však v Hel iba paniku potvrdilo.
" Ja nemám deti!" skríkla a napravila ho a ked ju obvinil z toho, že má deti s niekým iným zakričala zúfalé AAAAAA!!!
"Ty si jediný s kým budem mať deti!- deti. CHCE NAŠE DETI. Povedal mi, že keď budeme mať deti, chce ich v nihile. NIKTO odomňa nezoberie naše deti." bezradná panika a krik postupne v jednej vete prešli vo výhražnú poznámku, ktorú povedala s takou istotou, ako len vedela.

Hel bola nepochybne rozhodená a to viac než by sa patrilo. Uvedomovala si, že s jej priatelom, s jej frajerom nešpecifikovali ich vzťah, ale nihilský panovník, ktorého meno si stále nepamätala a ani za svet si nevedela spomenúť, ju vydesil na mesiace dopredu. Bola tak rozhodená a rozčúlená, že keď zbadala na lúke , na čistinke uprostred stromov svojho frajera, vydala sa mu naproti, vidno rozladená a vidno v strese.
Netušila, že Enkidu premýšlal, či vôbec spolu vlastne chodili a či ho nechcela odkopnúť, inak by možno voľbu slov zvážila inak. " Naše deti odomňa nikto neodnesie!" varovala ho, predstavujúc mu týmto pádom fakt, že ich spolu mať budú. Nenapadlo by jej to, za to všetko môže ten nemenovaný panovník.

Chcela proti tomuto výroku protestovať, na zaujalo ju pokračovanie, pokračovanie o tom, že Enkidu vedel, kde je jeho miesto. Tak panovačne to pôsobí. No v podstate hovorili jedno a to to, že bol Enkidu zaviazaný svorke a keď už sa rozhodol v nej byť, nebude meniť názor. Nedovolí mu to ani ona. Nie kvôli nej. Čo ak z neho raz bude najslávnejší rytier a ona by mu pokazila kariéru? To nehodlala dopustiť.
Zostala v nemom úžase, vlastne nevedela ako má reagovať. Doposiaľ sa s Enkidom nebavili ani o ich vzťahu, nie to o potomkoch alebo svadbe. I ke%ď sa už pevne rozhodla, že nechce zostať sama a nezávislá, ale že by si ho rada zobrala, pretože ich príbeh by bol tak dokonalý. Predsalen sa na čas oddelili a znova sa dali dokopy to nemohla byť náhoda. " Ak dovolíte, potrebujem si prečistiť hlavu." odpovedala trocha ostro, naznačujúc, že odchádza a to hneď teraz. Enkidu si môže byť istý, že s ním bude hovoriť.

"Moje spoločníčky nie sú svorka." namietala po svojom, pretože to by išlo principiálne proti tomu v čo spolu verili. Boli osobitné samostatné jednotky, ktoré však pri sebe držali ale neboli svorka. Potriasla hlavou.
"Veličenstvo," povedala a musela prekusnúť vlastnú hrdosť, pretože aktuálne jej napadalo niekoľko pomenovaní, ktorými by panovníka nihilského obdarila a Jeho veličenstvo nebola zrovna jej prvá voľba. " Verím, že Enkidu patrí k nihilskej monarchii. Poznala som ho i skôr a nepovedala by som, že niekedy bude súčasťou svorky, keď sa tak stalo, bude to určite navždy. Odchovám si ich sama a neexistuje, že polovicu alebo hoc aj jedno zostane mimo mňa ja, ospravedlňte ma ale toto musím najprv stráviť, než sa s vami budem vedieť rozprávať na túto tému. Môj názor nezmeníte ľahko."

"Prečo považujete život tuláka za nebezpečný pre výchovu detí? Moje vĺčatá budú mať toľko bezpečia a lásky od vlkov, ktoré sa o nich postarajú aj keby sa mne nedajbože niečo stalo. Nežijem sama, nemýlte si tuláctvo s osamelosťou. Nie. Moje deti nepripadnú nihilu ako majetok." Hel búšilo srdce, bola nezvyčajne rozladená a keby tu mala bendžo, mala by nesmiernu chuť tomu smradovi mladému jednu uvaliť. Ako si to predstavoval? Iste, on nikdy nebude matka. Ani ona nechcela byť matkou, aspoň si to doposiaľ myslela, no táto konverzácia ju donútila vytvoriť plán na celý život pre všetkých jej aspoň piatich potomkov, ktoré raz budú s Enkidom mať.
"Prepáčte ešte raz mi prosím objasnite, ako si to predstavujete. Že mi poskytnete azyl, aby som odchovala moje vĺčatá, kým budú potrebovať starostlivosť matky a potom keď skončí táto nevyhnutná lehota, môžem zase ísť a tváriť sa, akoby nič? "Mal tento fagan vôbec nejaké srdce? Z prvotného návalu hnevu sa pokúsila upokojiťa zhlboka sa nadýchla, snažiac sa voliť dobré slová.
" Keď sa moji potomkovia rozhodnú v neskoršom veku, že by sa im život v monarchii pozdával, nebudem ich huckať proti vám, ale inak-"

Tulácku dušu nešlo zviazať a to rozhodne tulácku dušu jej rodiny, to sa vedelo a odhadol to veľmi dobre. Hel mala povinnosti voči svojmu sesterstvu, ťahali za jedno lano ale myslela si, že k svorke nihilskej mali snáď najbližšie v najlepších vzťahoch, minimálne pre ňu to bolo teraz osobné a pokiaľ Enkidovi záležalo na ich vzťahu, hoci o tom ešte nehovorili, jej záležalo na tom, aby s nimi bola za dobre.
Sami o ich vzťahu ešte nehovorili a nihilský panovník sa zdalo do toho šprtal viac než oni a tiež nad tým premýšľal viac. Z toho začala byť nervózna. Hel to brala ako to prišlo, spontánne. Ale čo ak aj Enkidu veľmi premýšľal nad ich budúcnosťou rovnako ako panovník XY?
Chystala sa namietnuť, že toto si ešte neujasnili a ona nevie aká ich čaká budúcnosť a ani to vedieť zatiaľ nechce. No vlk pokračoval a prešiel s témou k potomkom. K potomkom. Hel podivhla obočie, zostvajúc v pomykove.
"Čo prosím?" riekla s údivom šokovaná a popravde nevedela ako sa zachovať. Chcela deti? Nepremýšlala nad tým. Nechcela teraz deti, nechcela nad tým premýšlať, možno ani Enkidu nechcel deti a- a ako by ich vychovávala. To bola jedna myšlienka, ktorú mala panovníkovi podsunúť, no miesto toho jemne zvraštila tvár. " Nehnevajte sa, ale moje deti nebudú váš majetok." cítila ako sa jej rozbúšilo srdce. A prečo tolký stres? Kvôli potomkom ktoré nemala. " Nie, rozhodne nie, nemôžete odo mňa chcieť, aby som sa ich vzdala. Uvedomujete si ako absurdne to znie?"

"Rozhodne a mnoho sa ich vracia." súhlasila. Aj Verd sa narodila pôvodne tu, odišla a vrátila sa no nie k svojej rodine. Niekedy premýšľala, že to muselo byť ťažké. Už dávno zistila že jej matka a Helina teta boli skôr rivalmi než ako oni dve kamarátkami. O to viac si ich priateľstvo vážila. "Vždy som bola tuláčkou, uhádli ste."
Nebolo to ani tak ťažké však? Iste bolo treba podotknúť, že ju oboznámil s okolnosťami až teraz on, vôbec nie Enkidu, nechcela ale aby jej frajer pôsobil, nezodpovedne, preto prikývla. Dalo jej však zabrať, aby jej nadočnicové oblúky nevybehli pri otázke, aké sú jej plány. " Obávam sa, že neplánujem.Koncept svorky, akejkolvek, nie je v mojej najbližšej rodine dvakrát vítaný. A i keď moja teta bola s monarchiou zadobre a netrebalo veľa a otec by k nej prispel, i tak by som nemohla. Neberte to však ako urážku prosím, mám kladný postoj k vašejmonarchii."

Na kvetnaté opisy bola zvyknutá od Majdalenky, od nej ale mali šmrnc. Veta, ktorú vypustil z úst jej prišla zdĺhavá a komplikovaná, preto na ňu neodpovedala, len súhlasne zažmurkala a tvárila sa, že počúvala. Ostatne počúvala, ibaže nevedela, čo by na to azda mala povedať. Našťastie, panovník XY bol pripravený konverzovať ďalej a pokladal otázky. Hel taktiež zašvihala chvostom, hneď po ňom. Ako si myslela, upútalo ho jej meno, samozrejme. Nebola si istá, kedy nabrala taký dobrý odhad vo vlkoch ale začínalo jej to dáko ísť! To bude vekom.
"Dajme tomu," odpovedala prv rovnako ako on pred chvíľou, potom však pokračovala. " Moje rodové meno nepochádza z Norestu ale z ďalekého severu, mnoho mi však o ňom známeho nie je. Avšak moja teta, i môj otec prežili v Noreste väčšinu svojho života, pokiaľ mi je známe."

Tvárac sa relatívne spokojne a zvlášť nekonfliktne mohla pôsobiť buď ako pohoďák, alebo ho iritovať s pocitom, že jej je jedno s kým sa rozpráva. Nebolo to celkom tak, nebolo jej to jedno, pretože, keďže očividne, nihilský panovník XY vedel o jej vzťahu s Enkidom, vedel ju zaradiť, teda bolo v jej záujme aby pôsobila sympaticky. Ešte aby mal snáď nejaký problém. " Hovoril o mne?" pousmiala sa a skoro až začervenala a i jej tón naznačil, že je to vskutku tak. " To je milé. Už to tak asi bude. Bola som na plese áno, mám rada plesy nihilskej svorky, aj keď to bol len druhý rok, čo som sa ich zúčastnila." riekla čo samozrejme ani omylom nebola len taká lichôtka, aby si šplhla. Nie, to by sa nepatrilo.
"Hel Ór Kolgrafiir" predstavila sa celým menom, muselo vyznieť lepšie, že niesla aj nejaké priezvisko, aspoň toto jej prišlo ako vhodný čas na spomenutie celého mena.

Len čo ju prítomnosťou poctil prv na pohľad cudzí vlk, vnímavo sa otočila, venujúc mu pozornosť a zariskovala položením koristi na zem, aby mohla rozprávať. Určite si dala dve a dve dohromady, pretože bola blízko nihilských hraníc a pamätala si tohto vlka z plesu, koniec koncov, ples organizoval bol alfou, ach ano, panovníkom nihilu! No pravda, skoro aj zabudla, že to už nebola Voltaire, ktorá jej kedysi poskytla pomocnú ruku. Zrazu sa cítila akosi podivne stará.
"Oh aj ja zdravím. Ani som si neuvedomila, že som tak blízko, bola som sa prejsť a keď už som bola tu, niečo pod zub nie je nikdy na škodu." Bola sa prejsť, aby zazrela svojho frajera alebo čo bol, ale s tým sa pochopitelne veľmi nepriznávala. Premerala si vlka a napriek jeho postoju sa priatelsky usmiala, úsmev v tvári jej však stvrdol a zotrval tak v moment keď si uvedomila, že už bola na dvoch plesoch, poznala jeho matku, frajerila sa s jeho rytierom a nedokázala si spomenúť na jeho meno. Trapas.

Bol deň ako každý tretí. Hel sa vybrala po tom ako prešla z nekonečnej pláne smerom k vode, aby sa pokochala jej pokojným tokom, ktorý sa prichádzajúcou jarou zdal čoraz viac živý. Ešte bla síce zima ale ona sa tak neskutočne tešila na jar, až ju začala vídať v každej zmene, ktorá vonku nastala. I na jej bežeckej pláni už nachádzala čoraz viac zelene!
Snažila sa tváriť, akoby dnešný deň nestrávila náhodným obchádzaním nihilských hraníc. Držala sa blízko a predsa ďalej, aby si snáď nemysleli že jej hrabe, že má zlé úmysly, alebo že je tak naivná či trafená. Ale iste, chcel stretnúť Enkida, rytiera nihilského. Ak dobre pochopila, tak určite mal na starosti aj nejaké to stráženie hraníc je tak? Teda by aj jemu mohlo napadnúť ho vyhľadať. Keď však po Enkidovi nebolo ani stopy, vzdala to a rozhodla sa prestať zo seba robiť hlupaňu. Pri rieke sa venovala činnosti užitočnej, a to lovu vodného vtáctva. I veruže sa jej darilo a na konte mala jednu zblúdilú kačicu po pomerne krátkej dobe. Talent po otcovi, samozrejme!

Vysoká vlčica sledovala ako sa Roihu obháji k tomu, že jej v podstate klamal, no ako hovoril, uvedomila si, že by sa toho zmenilo málo. Nehnevala by sa naň vtedy, a nehnevala sa ani teraz. Dobre, možno by vyhľadala Enkida, ale on i tak stratil pamäť a možno by sa naň skôr hnevala, že sa pustil do bitky s jej kamarátom. Nič by sa nezmenilo na tom, že by si ju nepamätal a teda, i tak sa stalo všetko ako malo.
"Neviem, dúfam v to. Myslíš že by mohol? Ja ho mám naozaj rada, vážne moc. Ale ty, ty ho tiež trocha poznáš. A Roihu naše priateľstvo si veľmi vážim aj tvoj názor." odpovedala zmierlivo a povzdychla si, dúfajúc, e bude Roihu dobrý kamarát a ušetrí ju od pochybností, ktoré jej o Enkidovi mohol vmiesť do tváre.

Helenka si taktiež zaborila hlavu do srsti svojej najušatejšej kamarátky a tiež troška vzlykla. Neverila vlastným očiam a nedokázala hodnú chvíľu ani hovoriť. Nevedela prerušiť tento fyzický kontakt, bolo to ako stretnutie po dlhom čase s Majdou, ibaže to bolo iné. Vtedy vedela, že je Majdička nažive, všetci si mysleli, že je Lesley po smrti. Neverili, že by ich opustila dobrovoľne, ani na chvíľku. Možno na chvíľku. A Hel to nechcela Majde hovoriť a tvrdiť, že by ju mohla Lesley opustiť, nedokázala jej povedať že aj táto varianta bola možná. Teraz pociťovala neskutočnú radosť a trocha i zdesenie zároveň, hoci sa nevyrovnalo zdeseniu, ktoré nastalo keď sa Kiler vyhrabala z hrobu.
Tak kde bola toľký čas?
"Mysleli sme že-Som tak rada, že si v poriadku." šepla

Nestávalo sa často, že by sa niekto nasťahoval k Hel do príbytku a aj keď sa zopár ráz stretla pri dverách či dnu s druhými vlkmi, obyčajne neboli cudzí a obyčajne sa nepozvali priamo dnu, len tak sami od seba. Hel zacítila cudzí pach, keď sa vracala. Na jej prekvapenie boli pachy dva a na jej prekvapenie sa blížil priamo dovnútra chatky. Zastavila pred oknom, ktorým mohla vojsť dnu a započúvala sa. Ozývali sa dva ženské hlasy a na to že toto miesto nebolo ich a uvedomovali si to, sa správali velice suverénne. Hel sa takáto spontánnosť páčila, až do chvíle, kedy jedna z vlčíc prehlásila bez okolkov, že by to snáď mohlo byť aj ich. No tak to pŕ!
Vysoká vlčica vhopla cez okno dnu. " Och vitajte!!" zaštebotala a bez akéhokolvek zdráhania prešla miestnosťou a vyskočila na válandu. "Ospravedlňte nás, návštevu sme nečakali, urobili by sme tu zaiste poriadok." usmievavo riekla zatial čo oprašujúc bordel, oprášila aj nimi uložené komponenty pre to čo sami chystali. " Ale som nezdvorilá, volám sa Hel Ór Kolgrafiir. Dnes sa mali ukázať i moje drahé sestry, myslím, že tu každú chvíľu môžu byť, no čo, potlačíme sa." zaklamala nakoľko netušila či Verdandi, Majda alebo KIler prídu. Dokonca aj Enkidu by sa jej zišiel, no nemienila týmto naznačiť vlčicám nič iné ako to, že tu rozhodne nebýva sama a že majú zvážiť svoje konania. Inak, jej tu neprekážali. " Tak, čo to robíte?" usmiala sa. V mojom dome.

Helenka si užívala pripravený pokrm, na ktorý verila mala právo i ona, i keď mohla byť v očiach nihilského kráľa obyčajný tulák. Žila však v domnienke, čo poznala tak trocha aj od otca, od matky aj od tety Khione a to to, že nihilská svorka sa zdala zhovievavá však? Nie ako nemenovaná svorka, ktorá aj po zmene jej názvu ležala Helene od minulej zimy v zuboch. Ako pravej Kolgrafiirke. Nihilský ples bol ako minulý veľmi dobre spravený a teraz vari ešte viac. Hostina nemala chybu, bola tu s Enkidom, konzumovala dobré jedlo a pozerala sa na Les- " Lesley?" vyslovila stojac pri Enkidovi a temer sa zadrhla kúskom mäsa. Lesley ju nemohla počuť, no videla, že i ona si ju všimla. Helenke sa rozbúchalo srdce, mysleli si, že bola mŕtva! Obhliadla sa, snažiac sa okamžite nájsť Majdalenku, ale nevidela ju, v tej rýchlosti a v tom dave nevidela ani jednu zo sestier. " Hneď som tu Enki," povedala a neuhbajúpc sa očnému kontaktu s pastelovou vlčicou s najchlpatejšími ušami na svete, sa snažila vyvliecť kamsi za všetok ten dav, naznačujúc jej pohľadom, " Poď, dozadu."