Príspevky užívateľa

Schválené

V charakteristike odporúčam neoddeľovať jednotlivé body nadpismi ale dať ju ako súvislý text, poprípade s odsekmi. Musím upozorniť, že máš v texte dvakrát napísané ako sa správa pri prvom stretnutí len troška inak, možno to skús nejak spojiť.

Pochopila som, že Kettu z nihilu ju adoptuje, avšak toto by som nepísala vyložene do minulosti, pretože nikdy nevieš ako tie hry dopadnú. Buď by som minulosť vynechala a inokedy keď už si niečo prežije ju dopísala, ALEBO napísala minulosť ešte pred jej príchodom do Norestu.

Do rodiny sa nepíše adoptívna rodina, ale môžem to vložiť do zaujímavostí ak chceš.

Ďalej by som chcela poriešiť mágiu. Vyzerá to zaujímavo, bolo by ale možno dobré napísať aká veľká približne môže maximálne byť, aspoň orientačne. Pokiaľ Autumn svietia vzory pri jej používaní, neznamenalo by, že to tak nejak stratí účinok, pokial ju má hmla zakryť?

Upierala na neho modré oči so záujmom, snažila sa ale vždy vyzerať dôstojne a pokial možno nie úplne pobláznene, hoci ju konverzácia s týmto charizmatickým vlkom zabávala. Predstavila si, že by sa nahlas pokúsila vysloviť spojenie, sličná slečna a len z tej predstavy sa jej zamotal jazyk. Dar reči, no či ho len nemal.
" Prosím, i keď mi veľmi lichotíte, môžete mi hovoriť Helena." rozhodla sa predstaviť, aby ich rozhovor bol opäť o niečo iný. Zachichotala sa pri jeho otázke, ktorá však bola hneď rozvinutá do komplexnejšej úvahy a rozpravy, v čom sa musela chvílu zorientvať, našťastie pre jej dobrý imidž, tomu netrvalo dlho a poznať to na sebe nedala. " Ach ktože vraví že nikoho nemám." odvetila záhadne a dokonca ho nechala chvíľu v napätí. Dlhú, pokiaľ tomu teda jeho výrečný jazyk dovolil. " Mám svoje dievčatá, svoje sestry. I my tvoríme celok, ale verte že sme oveľa zaujímavejšie ako tí čo ich popisujete" žmurkla no musela sa opraviť. " Mám však dobrých kamarátov aj z niektorých svoriek, veľmi dobrých kamarátov a nechcem haniť ich domov, sú spokojní. Hoci ja by som nebola." Pozrela naň. Skutočne jej pripomínal jej sestru-Majdu a tak nebolo pochýb že si túto súvislosť vytvárala, hoci sa o nej nezmienila. Po pauze ešte opäť riekla. " Aby som ujasnila vašu otázku. Ťažko povedať či sa tu delí dobro a zlo. Myslím že tí čo môžu byť považovaní za zlých, no, je veká pravdepodobnosť že oni považujú za zlú napríklad mňa, nikdy neviete. Ale medzi nami? Delí." šepla.

Hel radostne obdivovala všetky možné pramene. Nebývala rada od vody, ale toky riek boli skvelé na prechádzky, náhodné určenie smeru a v tomto ukrutnom teple aj spôsob ako sa chladiť. Divoká rieka, tečúca svižne doprevádzajúca Hel prenikavým zurčaním mala tú výhodu, že sa nachádzala v lese, takže na zem dopadalo vďaka tomu i množstvo tieňa, ktoré listnaté stromy všetkého druhu poskytovali. Vracala sa so zajacom v zovretí, dnešnej večery pre ňu a sestru Verdie, s ktorou teraz bývali spolu.
Snažila sa nemyslieť na starosti a poslednú dobu sa jej to darilo, hoci vedela, že večne sa im neubráni. Ach- aká škoda, keby tak bolo všetko jednoduché.
Prechádzajúc pri potoku si ohnivej srsti hrajpcej všetkými farbami západu slnka všimla už zdiaľky. " Kettu! Och Kettu no to snáď nie!" zvolala šťastne až pustila zajaca, keď si to uvedomila zodvihla ho a rozbehla sa mu naproti. Až keď bola bližšie si všimla ž je akýsi pokleslý, jeho ľavej strany tváre si samozrejme ešte nevšimla.

Hel počúvala pozorne a usmievala sa. Roihu bol milý keď rozprával o svojich potomkoch. Sama nikdy nerozmýšlala o potomkoch ale pri tomto sa jednému až zaclilo po nejakom juniorovi, nad ktorým sa mohol rozplývať. Och čo to táraš Helena. Predstava nejakej rodinnej idylky nikdy nebola to pravé orechové. Nepáčila sa jej prehnaná láskavosť a presne daný rodinný život. Pokiaľ by mala mať deti, beztak by skončila s nimi sama. A možno by to bolo aj vyhovujúce.
"Bude vodcom svorky a ešte má aj krídla, no to ma podrž, to je výhra nepochybne. A dcérka? viem si predstaviť tvoje nadšenie, niežeby si mal mať obľúbencov ale vieme, že dievčatá, ešte keď sú aj jediné sú zlatíčka a treba ich mať rado. Ja som zo štyroch sestier, myslím, že naše mali dcér plné zuby." zazubila sa. I ona by chcela dcéru keby mala mať deti. A bola by členom sesterstva. A vychovávali by ju spolu všetky zo sesterstva, jasné.

Helenka sa pousmiala a nepovedala už nič. No isto sa s ňou neradno zahrávať a bola rada že jej týmto Roihu zdvihol náladu. Možno si to ani neuvedomoval ale bolo to tak. Hoci nepochybovala o tom, že on ako odborník na vzťahy vedel vždy o čom hovorí.
Miesto ďalších útrap sa radšej ďalej nadchýňala jeho rodinným životom. " Tri? No neblázni, to je krásne. Ako sa volajú, akí sú? Hovor Roihu. Dúfam, že aspoň jedno rado behá. Vyzerajú viac ako ty alebo viac ako tvoja družka? Štvú ťa občas veľmi moc? Ja som teda našich často štvala."

Vychádzala z chalupy do dažďa, prvotne plánujúc prísť po nejaké jedlo pre ňu a pre Verd. Nebola zrovna núdza, ona aj Verd boli dobré lovkyne, keď neprinesie jedna, prinesie druhá. Medzi stromy dážď padal cez listy menej ako na otvorenej ploche a bolo to vlastne príjemné, konečne to horúco trocha utíchlo. Osviežujúci vzduch.
Kdesi od riečky počula nekresťanský krik, v ktorom však spoznala bojovú pochodovú pieseň, spievanú nikým iným ako ich majstrom pretvárky a drámy- Majdalenkou. Upustila od myšlienok lovu a vydala sa za ňou. Kráčala tam ako generál do bitky. Helena neváhala a vydala sa teraz priamo k nej, hlásiac sa už dopredu.
" Zlatko čo tu toľko mokneš? A ešte aj sama." privítala ju starostlivo. Bola k sestrám veľmi dobrá, veľmi milá, akoby im to snáď dlžala. Bolo príjemné cítiť s niekým takú blízkosť. Na duchu trocha posmutnela. Bola rada, že je Majda v poriadku, ale bola by rada vedela, že je tak aj s Lesley a aj s Kiler. DLho ich nevidela, skutočne dlho.

"Nehovorte. Nie ste vy ale poriadny lišiak." zazubila sa, provokačným tónom riekla a naklonila zvedavo s úsmevom hlavu. Tak zmenené plány. Možno mohla byť poctená, rozhodne teda aj bola, ona sa ľahko nechala omámiť takýmito rečami, ale nemohla to samozrejme tak okato nechať poznať. " To nie, bolo by mi nesmierne ľúto keby som bránila umeniu" odvetila ešte na zmenu jeho plánov a potom zľahka uhla pohľadom. Tak pekne nevinne, akoby sa i sama pred sebou hanbila. Nebolo tomu tak, dobre vedela, čo v tejto hre robí.
"Kdeže miestna. Hoci po takomto čase by sa to tak dalo nazvať. Závisí, od toho kam sa zapletiete. Či vás čaká dobro alebo zlo, to už závisí len na vás. A čo sa umenia týka," pohliadla naň modrými očami, hlavu jemne sklonenú. " Zaiste sa nájdu tí, ktorí si ho cenia, musíte lne vedieť kde hľadať."

Spracovávala čo tmavá vlčica hovorila, ale neodvážila sa k tomu povedať už ani slovo. Bol to vážny rozhovor, až moc vážny v tejto chvíli a ani jedna nemala zdalo sa z toho najlepšiu náladu. Ako ležala, priateľsky, veľmi podporne sa o Verd oprela, ťažko povedať či kvôli podpore Verd alebo svojej vlastnej.
"Ani nápad Verdie, sme v tom raz spolu, išli sme do toho v jednom mene, pokračujeme ďalej. Nech si prídu." odvetila vážnym tónom, pri poslednej vete zľahka odfrkla. Miestnosť preťalo ticho, ktoré chvíľku vládlo spolu s touto pochmúrnou náladou.
"Narazila som doň." odpovedala s veselším tónom. "Tento úkryt. Stratila som korisť v snehu a keď som ju hľadala, šmykla som sa a vrazila priamo do steny." Môj kamarát to všetko videl" uchechtla sa nad sebou.

Schválené

Schválené

Schválené

"Je to blbec. A ja som bola hrozne hlúpa, že so m si s ním vôbec niečo začala." povedala, nepripúšťajúc žiadne ďalšie teórie, ktoré tu Roihu úplnou náhodou predstavil. " Nemôžem predsa dovoliť aby mi niečo takéto vedelo až tak ublížiť." povzdychla si zádumčivo. Napokon po krátkej chvíli sa však predsa pousmiala. " Mal si vidieť aký bol zdesený. Isto ma nepovažoval za niekoho kompetentného aby niekomu nakopal prdel." vyplazujúc pobavene jazyk si už teraz celkom spokojne sadla. Kašlať Enkida, nestál za to. " Povedz mi niečo ty. a som sa ani nespýtala, čo Anjel, a tvoje deti? Koľko ich vlastne máš? Požiar." povedala trocha vyčítavo. " Vidíš ako málo sa vídame? A to sme mali chodiť pravidelne behať. Som rada, že už nie si marod."

Zostala ticho a pozerala bokom. Premýšľala nad tým a nebola schopná hneď čosi povedať, čo mohlo pôsobiť nepríjemne. Také ticho po takomto rozhovore nebolo nikdy dobré. Upierajúc pohľad k zemi povzdychla. Nemala dôvod Verd nedôverovať cez toto sa už dostala. Mrzelo ju ako to dopadlo, ale podľa toho nebolo na výber. Hoc..nebolo? Verd nevymaže svoju krv a svoj pôvod nie tak? To ako to naozaj bolo sa ale nedozvie, preto si mohla vybrať. Buď ju bude spochybňovať a nebude vo svojej koži, alebo sa rozhodne jej veriť. "Nie je to vôbec dobré. Vôbec nie." povedala a pozrela na sestru . " Ale nemôžeš za to, viem že nie. Len chcem aby si vedela, že napriek tomu, aké to je a teraz bude...máš moju podporu. Sme v tom koniec koncov všetci spolu. Bohvie čo urobia." povedala s povzdychom. " Môžeš tu zostať so mnou ak chceš, hocikedy. Aj tak mi je tu samej smutno." navrhla a dokonca sa i pousmiala. Všetci členovia sesterstva tu boli vítaní. A ajiní, pokiaľ to potrebovali a boli slušní.

Ešte vždy nešťastným, nie však uplakaným tónom povzdychla a akoby nevedela čo so sebou, akoby bola sama sebou prekvapená, neisto pozrela kamsi do neurčita a prekrížila labky. " Mám celkom dobrú mušku." pochválila sa, konštatujúc jej mimoriadne nadané schopnosti zaháňať sa veľkými predmetmi a ostala chvíľu ticho.
" I tak je to divné. Prečo by bol na mňa zabudol? Neviem čo je horšie, či to len hrá, alebo je to tak. Prečo sa takéto veci dejú mne hm?" vyslovila otázku do prázdna, ale ihneď sa zháčila a celkom pri zmysloch potriasla hlavou. " Na toto neodpovedaj, to bolo odomňa hlúpe." nenaučili ju ľutovať sa všakže.