Príspevky užívateľa

Schválené

Schválené

Schválené

Schválené ( mágia je zo zoznamu iba ja som slepá srry)

Schválené

Po prechode hraníc a zdĺhavom vysvetlovaní, že jej dobrá kaamrátka potrebuje pomoc, mala chuť sa rozplakať. Ihneď si vyžiadala audienciu u panovníčky a napriek tomu, že bola popudená prístupom a všetkým tým stresom okolo sa pokúsila zostať nad vecou a slušná. Hoc ako to hovorí, zostať nad vecou, bolo v tejto situácii skutočne obtiažne. O Kiler sa veľmi bála a do toho sa musela ďalej báť aj o svoje spoločníčky, všetko bolo ako jedna katastrofa za druhou a Hel začínala byť zúfalá, no pravda. Rozhodla sa sústrediť na Kiler.
Prišlo jej absurdné, že musela vysvetľovať a brániť sa, že je priateľ nihilu. Odvolávala sa na všetkých čo tu pozná a to najmä na Kettua a na Riveru, ktorí za nich isto mohli ručiť. Isteže, poznala sa s viacerými, ale bála sa, že by ch nepodporili. Ona sa snažila byť teraz čo najprívetivejšia ale zároveň neodbytná. A keď sa dostali s pomaly zomierajúcou starou vlčicou za panovníčkou, nešťastne si povzdychla.
" Prosím, potrebujeme pomoc." povedala. Na správne oslovenie si teraz nespomenula, ani jej neprišlo dôležité. Klaňať sa neklaňala. " Moja dobrá kamarátka je veľmi chorá ja- nedokážem jej sama pomôcť." jej hlas sa zlomil, hoc len na chvíľu, cítila sa bezradne, no vedela, že sa musí pokúsiť zachovať čo najrozumnejšie. Kiler bola podľa všetkého skutočnou dlhodobou priateľkou nihilu, dúfala, že aspoň to im pomôže. Okrajom na ňu pozrela, inak modré oči z panovníčky neupúšťala. Z panovníčky a jej potomkov. Všimla sito hneď, preto sa aj nechcela s Kiler približovať bližšie.

"Hej o tom nepochybujem. Iba dúfaj, že sa ti to raz nevráti. Robiť si čo chceš je super, ale všetko má svoje hranice. Ále. Čo ti ja budem rozprávať, beztak ťa to nemusí zaujímať" rozmýšľala nahlas a ľahostajne pokrčila ramenami, naposledy obzerajúc východ von. Gájel mala pravdu, nemalo zmysel sa trápiť a snažiť dostať von, ani stresovať. To môžu potom keď pôjde do tuhého. Napríklad ch niečo zavalí, alebo zistia že nemajú prívod kyslíka, alebo tak podobne.
Hel si veľmi na nejaký vybraný slovník nepotrpela. Sama síce pred každým nehovorila vždy to čo jej napadlo, no spôsob akým si mladá vlčka uzurpovala válandu neriešila, prišiel jej prirodzený. Veď to bolo v konečnom dôsledku jednu. " Pohodička. Ale veď sa trocha posuň, nie si tu sama" zazubila sa a drcla do nej, aby sa vedela na válandu s dekami uložiť tiež. Čo s načatým večerom však áno?

Po úprave časti o zmysloch ( hráčka vie) je postava schválená

Hel

- vytvorila spoločenstvo tulákov s táborom v dormanskom hvozde, s ktorými si navzájom pomáhali.
- do spoločenstva pomohla doviezť uzimenú Lesley až z hôr v kotline
- so spoločenstvom prepadli azaryn ( táto hra žiaľ stále prebieha)
- chorú Kiler nesie kvôli jej záchrane do nihilu ( táto hra žiaľ stále prebieha)
- uviazla spolu s Gájel u nej v chate ( hra stále prebieha)

Feier jej nohu prezeral a situácia sa zdala byť čoraz viac napätá. Napadlo jej v hlave pár fráz ako 's boľavou nohu ťažko loviť, hoci vieš že som veľmi pracovitá', alebo obdobné 'Vari niekto hovorí o azyle, och Feier ja len nechcem prísť o nohu!' bola ale ticho, pretože spracovávala situáciu. Hoci obdivovala Majdalenkine herecké schopnosti, aj ona to považovala za príliš okaté a skôr či neskôr to dôjde aj im. Pokiaľ už nedošlo. Chvíľu bola bezradná a nevedela čo ďalej, napäto spojila s Majdou očné kontakty. Potom sa v duchu pomodlila. Už to nemalo zmysel zachraňovať, dôležité bolo aby bola v poriadku skupina druhá.
"Prepáč." A znenazdajky vrazila Feierovi do hlavy váhou svojho tela

Hel mala chvíľu pocit, že by mala azda povedať mladej vlčici také tie súcitné reči ako, Nie neboj to nie je pravda, alebo, Takto nehovor a podobné výchovné somariny, ale Hel nebola jej matka pravda. Ani nik, kto by mal mať nejakú zodpovednosť na prehováranie do duše mladým vlkom, ktorí o to nestáli. Navyše sa s ňou nemohla hádať.
"Nedokážem pochopiť prečo." odpovedala zo žartu, ale kúsok pravdy na tom sarkazme predsa bolo.
" Ale dostaneme, netáraj." odvrkla a obzerala sa naďalej po možných únikových miestach. Veľa ich tu teda nebolo. " Ale k čomu by to aj bolo? Vonku padajú stromy, len čo sa tam dostaneš tak ťa niečo zavalí. Počkáme."

"Kiler neopováž sa už predomnou trepať takéto hlúposti. Ako dospelá staršia osoba máš ty mat rozum" rozhorčila sa vysoká vlčica nasrdene a potlačila ju smerom na juh. Že nič mi nie je. No ja ti dám nič ti nie je. Bola frustrovaná, nepamätal si kedy sa naposledy ocitla v situácii že by mala zdravší rozum ako niekto ako Kiler. Joj či je len tvrdohlavá. A možno sa kamarátili práve preto že boli skoro rovnaké. Samostatné dobrodružky dušou aj telom, zvladajuce hocičo. Preto to tak malo zostať. "Ty máš dávať pozor na mňa nie je na teba dočerta. Ja sa Kiler nebudem pozerať na to ako tu zhebneš!"vyhrkla drsne no hlas sa jej zatriasol. Myslela to vážne, nechcela aby sa stalo niečo aj jej. Dosť že každý z nich už bol zmrzačený. Neodpovedala kam idú len kráčala ďalej, upierajúc na vlcicu prísny rodičovský pohľad.

Sedela už nejakú tú chvíľu pri svojej kamarátke. O útoku akí len necekla toto bolo dobré fiasko, avšak horelo im pod riťou, celkom si to pokazili. Už skôr si všimla že Kiler kašle keď jej ale chcela priniesť deky, získala uveznená vo svojom príbytku. Kašlala aj Majdalenka a predtým Lesley ktorá teraz bola bohvie kde a o ktorú sa strachovala tiež hoc na to nemala čas. Hel až teraz napadlo, že by nebolo od veci aby si predtým držali od chorej odstup. Ale zase ako aj. Nuž nech sa zdala byť Kiler nesmrteľnou emancipovanou ženou, dúfala že jej došlo že táto choroba to môže vyvrátiť. Zdalo sa že jej to sadalo aj na pľúca, ved už chudera nevládala ani kašľať. To poznala aj Hel!
"Dúfam že ti nemusím hovoriť, že toto nie je optimálne" prerušila napäté ticho a bezradne pozorovala staršiu vlčicu. Nevedela čo skôr. Ušetrila aj sebe pár rán, bola unavená? Všetci vlastne schytali pár rán, panebože ved Verd nemala ucho. Nemala ucho! Kvôli Helinmu hlúpemu nápadu niečo si dokázať. Hoc v konečnom dôsledku toho toľko nelutovala. Lesley bola preč, trebalo ju nájsť a Kiler? Kiler umierala na zápal pľúc. Trebalo si vybrať a urobiť to poporade. Hádam nikdy predtým sa nestalo že by bolo toho na Hel toľkoto naraz. Ono to nebolo iba na nej teda ale pociťovala to enormne.
Nečakala na Sariane, nikomu nepovedala kam sa chystá a vedela že sa skôr či neskôr zase stretnú, možno u nej na búde, možno v dormanskom hvozde. Má to tak byť, vytvorili niečo čo nemožno zrušiť. Ale teraz nebol čas. "Poďme, makaj." Riekla s úprimnosť starosťou v hlase a podoprela Kiler aby ju nasledovala. Trebalo jej pomoc, rozhodne áno. A ona si trocha sebecky vlastne cgcwla od všetkého oddýchnuť, hoc to nepriznala.

Hel zvraštila na mladú krv tvár, no.potom sa samovoľne uvoľnila. "Isteže je to moje." Odvetila a dokonca pravdivo. Predsa to pasovala za svoj majetok keď to našla, nie tak? Vedela že s tým na nikoho nemôže avšak skutočne sa tu o to snažila starať tak prečo by to nemohlo byť jej?
Vedela aké je vonku počasie a uvedomovala si aj, že sa zhoršovalo každou minútou. I ona sa strhla, keď zaznel ten rámus. Ak začnú padať stromy, mohli len dúfať že ich chata udrží.
"Ale dobre, keď je takto mrchavo môžeš tu zostať." Povedala rezignovane a povzdychla. "Kam by si aj teraz išla čo? Nie si od Nihilu ďaleko? Nieže si budú myslieť že som ťa uniesla" Zazubila sa napol zo žartu. No pravda, kto vie čo im ten krpec vykecá že? A ona mala Nihilčanov rada.
Vonku sa ozval ďalší rámus a v tu ránu akoby sa zatiahlo. Prísahala by že cez okenicu sem vošiel aj sneh, ba vari, vstup sa zdal byť zasypaný. No sláva. Nepochyboval že tu bol aj iný spôsob ako sa dostať von samozrejme. Svetlo presvitalo len cez niektoré časti príbytku, cez škáry a drobné dierky. Toto upútalo aj jej pozornosť. Hel zoskočila z hornej prične a podišla k okenice. "Juj" zopakovala po Ghájel.

Schválenô