Príspevky užívateľa

Hel zafňukala a kývla, so všetkou vnútornou silou čo v sebe kdesi našla vzala KIler a uložila ju s pomocou Verd do pripraveného hrobu. Povzdychla a začala kamarátku zahrabávať hlinou. Robilo sa jej to ťažko. Sama hodlala potom nájsť ešte hocijaké zvyšné kvety, aby nimi mohla ozdobiť hrob, avšak až potom, čo bude pripravený. S Verdie zahrabávali a dalo to veľa práce, počas tohto nepovedala vôbec nič. Vlastne vôbec nič nehovorila ani potom, čo tak učinili. Bola rada, že mala aspoň poslednú sestru, avšak nemohla v sebe potlačiť myšlienky, aby sa i jej niečo nestalo. Nemohla o ňu prísť.

Nebola si tak celkom istá, či je dobrý nápad tu zostať stáť, zrovna po tom čo si ju aj sivá vlčica igniská všimla. Hel sa ale nevedela pohnúť nahrnuli sa v nej všetky zlé pocity, ktoré zažívala, všetko čo sa kvôli tým zmrdom stalo, i keď boli na vine oni so sestrami, hoci to hlúpo nechcela priznať. So zježenou srsťou a strnulým postojom meravo stála a hľadela Mensis hlboko do očí. Kútiky pyskov sa jej podvihli do čoraz výhražnejšieho výrazu.
Nevedela, ako to dopadne, no vedela, že teraz už nezdupká. Čakala čo vlčica urobí a škerila sa, hoci zvuk vrčania, sa cez jej hrdlo ešte nepredieral.

Trepal niečo o jazvách a Hel to pobavene vypúšťala. Vlastne už zabudla ako jej s ním kedysi bolo. Teraz, keď sa stretli nezáväzne a na nič sa nik nehral, t bolo hádam ešte lepšie. Možno vlastne stále mohli byť priateľmi, aspoň bola sranda. " Ja sa už nehnevám, je to za mnou. Hrubá čiara, rozumieš nie?" podotkla a preložila si preveľmi ladne labku cez labku. Na moment sa však zarazila a pootočila hlavou.
Potom vyprskla od smiechu, no uvedomila si, že hovoril, aby sa nesmiala. " Prepáč." zachichotala sa a upokojila. " Úplne vážne mi hovoríš, že ty, ty neuveriteľne slobodný Enkidu s ktorým sme sa smiali autoritám a ktorého som musela prinútiť aby so mnou išiel na nihilský ples, je sám jeho členom? Ty ma neprestávaš udivovať." uškrnula sa . " Rytier z nihilu pre pána."

"Ahoj kamarátka." povedala Hel napokon na rozlúčku, pretože nedokázala povedať nič iné. Bola rada že Verd prišla. Nevedela, kde bola Majda, Sariane, Lesley- zostali už len oni dve. Bolo jej z toho smutno. Ako veľmi chcela aby sesterstvo fungovalo a bolo jednotné i naďalej. Človek mieni život mení. Povzdychla si a začala kdesi pri drevenom toteme hrabať dieru v zemi. Dúfala, že jej Verdandi pomôže, aby to mali rýchlo spravené. Kiler si zaslúžila riadny pohreb. To ona ich priviedla dokopy, bolo to tak, i keď si to Hel neuvedomovala. Zafňukala, zatiaľ čo poctivo hrabala, napriek tomu, že bola akási slabá. Zlomeným pohľadom pozorovala dieru v zemi a potiahla nosom. Pokúsila sa usmiať, Kiler by predsa nechcela, aby sa trápili.

Ak sa niečo naučila za čas, ktorý tu prežila, tak to bola flegmatickosť. Alebo si to len myslela, mala totiž v hĺbke sebe zakorenenú tvrdú prchkú povahu, ktorá sa už zopár krát prejavila, nieže nie.
"Ty si vážne nič nepamätáš?" ozvala sa skepticky, akoby tomu stále nevedela uveriť, hoci sa k danej situácii stavala už ľahostajne. No, ak naštval ďalšie baby podobne ako ju a niekto mu šľahol do hlavy, nedivila by sa zas toľko.
Na jeho otázku či spolu chodili už pokrčila ramenami. " To je už teraz jedno. Bolo to. Minulosť. Ja som za tým urobila hrubú čiaru a je mi dobre. Ale-" krátko sa odmlčala a uchechtla sa. " chýbal si mi, nieže nie." patetické Hel. Patetické.

Osud bol zvláštny obzvlášť, keď chystal vlkom pod nohy nečakané situácie, ktoré by nenastali, keby mali na výber. Mal celkom zmysel pre humor však? To, že znova stretla Enkida, to že našla priateľku v dcére soka jej rodiny, akoby si z nej život robil srandu. Naučila sa to prijímať aspoň trocha odovzdane. Osud mal zmysle pre humor aj keď jej cestu skrížil s vlčicou z Azarynu. Cítila azarynský pach a chcela sa otočiť, dobre si však všimla, že v horách sa nenachádzal len tak niekto, ale osoba,. ktorú už stretla, a ktorá ju najskôr nemala v láske. Hel urobila tú chybu že zaváhala, pretože ju chcela dobre identifikovať. Ozaj by mala odísť. Spomenual si ale na všetko čo sa tam stalo a na to, ako možno aj kvôli nim zmizla chudera Lesley a Kiler skoro zomrela, vplyvom choroby i rán, na Verdieno ucho na...a nedokázala odísť. Meravo stále a pohlaď sa jej posúval do nepatrného zamračenia.

Šatka jej priateľke pristala, bola pre ňu ako robená a to Hel ani nevedela, ako vzhľad toho predmetu mohol byť pre Verd dôležitý. Malo to tak však byť, mala si ju nechať, videla to v momente keď si ju nasadila. Trocha priateľke pomohla šatku upraviť vzadu a venovala jej miesto slov spokojný úsmev. Bola v nej krásna, naozaj krásna a Hel sa z toho tešila.
Nechcela aby odišla. Vedela, ale že ju už nepresvedčí, niečo bolo na tom, čo hovorila. Verd uvažovala viac logisticky ako srdcom a Hel by naopak teraz pokojne zobrala na seba všetky riziká len aby mohla byť so sestrami a aby k sebe mali blízko. Ale to čo vravela Verdandi bolo rozumné, len tomu nechcela sama veriť.
" Prosím Verdie, vráť sa skoro." povedala a otrela si hlavu kamarátke o rameno, tak na rozlúčku.

Už sama nevedela, či chce vôbec veriť tým drístom, ale...bola to doba. Keď mal pocit, že sa trebalo hrať na to, že nevedel o nej nič, tak nech. Hel zhlboka povzdychla a podišla k okenici cez ktorú skočila dnu. Bola teraz otvorená a vpúšťala do búdy značné svetlo, hoci bolo vonku hmlisto a tak vládlo šero. " Poď prosímťa dnu, je počasie pod psa." pozvala ho aby vstúpil a nečakala, vkĺzla tam, otriasla sa, položila svoju drnčiacu zbraň pekne k stene, vyskočila na váľandu k deke a uložila sa tam, hladiac trocha skepticky, či sa uráči prijať jej pozvanie. A to si trebalo vážiť, lebo sa stále hnevala. Rezignovala však, už sa jej to nechcelo riešiť čo bolo, myslela, že mu jedna rana banjom stačila ako varovná.
"Vážne to chceš počuť?" zastrihala ušami a preložila si labky cez seba, nepokračovala chvíľu ďalej. " Nechal si ma." vysvetlila jednoducho, akoby sa teraz už ani nič nedialo.

Čakala kúsok od svojho úkrytu, pri drevenom stĺpe v dažďom zmáčanej zemi. Čakala na sestry. Dala si záležať aby ich zavolala , prídu? Vedela to, vedela že áno, muselo to byť pre ne dôležité. Keď zahliadla blížiace sa priateľky potešila sa im. Bola rada že ich vidí. Stretli sa však kvôli zármutivým okolnostiam a bolo to ťažké. Hel doposiaľ neplakala. Nevedela to, bola šokovaná a zmätená a nedokázala emócie uvoľniť. Keď sa jej pohľad však stretol s tým Verdiným, do očí sa jej nahrnul prúd sĺz. Vzlykala a musela sa podoprieť, až teraz si uvedomila, vážnosť toho čo sa stalo. Už ju neuvidí...Kiler jej najdrahšiu priateľku.
"Ja, ja neviem..proste," fňukla a nedokázala dokončiť vetu. Zabralo niekoľko hlbokých nádychov a výdychov, aby dokázala premýšľať nad zmysluplným začatím tohto stretnutia a dokázala sa pri tom pozerať priateľkám do očí.
"Schádzame sa- prepáčte" preglgla naprázdno a opäť vydýchla. " Schádzame sa tu pohromade za nešťastných okolností, no predsa pokope. Vtedy nás tu bolo viac a- ale napriek tomu vieme, že tí ktorí nás opustili sú stále s nami. Dnes, dnes sa lúčime s Kiler, vlčicou odvážnou a nezávislou, ktorá nám všetkým-" hlas sa Helenke zlomil. Pohliadla prosebne na Verd, aby ju podržala.

Hel sa v hmlistý deň išla prejsť a rovno oľutovala toto rozhodnutie. Hustá hmla jej halila zrak, necítila sa vlastne vôbec komfortne a cítila, že čosi zlého je vo vzduchu. No iste, cítila, akoby nie! Napriek tomu, že mala rada chladnejšie počasie, nebolo jej vôbec komfortne.
Prechádzala popri jazere, div nevkročila doň, len podľa vlhkého prostredia a pachu zistila, že je tak blízko. Zavetrila vo vzduchu, laby mala zmáčané od vlhkej trávy a rosy. Zacítila kohosi známeho a keď pach rozpoznala, oči sa jej rozjasnili. " Kiler!" vykríkla nadšene až moc nahlas, vlastne pôvodne vôbec nechcela jej meno vysloviť. Tešila sa že uvidí svoju drahú kamarátku, ktorá jej bola takmer ako matka. Dobrá teta Kiler, ale Hel ju vnímala ako rovesníčku, ako svoju kamošku a i keď si bola blízka so všetkými sestrami, vedzte že sivo-červenú vlčicu vnímala ako njabližšiu.
Tešila sa na svoju kamarátku.
Netešila sa na to čo ju čakalo. A keď zbadala bezvládne telo, pulz sa jej zastavil. Zbledla. " Kiler?" pípla a opatrne podišla k nej. Neponáhľala sa, cítila, vo vzduchu, druhý, vzláštny pach, mrtvolný, aj keď ešte v nepokročilom štádiu.
"Nie, nie nie" spracovávala pomaly a nechcel a tomu veriť. Štuchla do nej, kývala s ňou ale kamarátka sa nepohla. Hel bola v šoku, nezvládala ani len plakať. Bola šokovaná a bolo jej zle, nehovorila nič. Celá bledá potiahla telo za zátylok sebou. Musela ju doniesť domov. K sebe, ku chatke, kde okamžite všetkých zavolá. Mu-musí nájsť všetky aby, aby sa mohli rozlúčiť. V šoku preglgla.

Nízke hory, boli možno nízke, možno sa tak teda volali, ale Hel by nesúhlasila. A čo viac než vysoké, boli rozhliahla. Bola len kdesi na ich začiatku plnom stromov, no konečne sa dostala kamsi kus vyššie na planinu rozsiahlu. Prekvapil ju nepekný vietor tu hore, ktorý rozhodne nebol dvakrát príjemný. Ešte že bola zvyknutá na zimu. No zvyknutá ako zvyknutá. Stavaná to áno. O zvyku sa už po toľkom čase v Noreste nedalo tak celkom hovoriť. Hoci aj tu vedeli byť poriadne zimy, ako zistila tú poslednú. Dúfala, že sa nebude opakovať, hoci ju práve táto zima dala dokopy s jej najbližšími osobami, ktoré si bude navždy niesť srdcom, to sa vie. Rozmýšľala, kde asi sú.

Nepotešene sedela pri drevenom toteme, kus na kopci od jej chatičky a pozorovala až s obdivom, odhodlanie tohto magora. Čo má urobiť, aby ju konečne nechal tak, há? Pretínala ho pohľadom v tichosti, až napokon vzala banjo, opreté o strom, prehodila si ho cez seba cez pás čo malo prichytené a vydala sa dolu.
"Jedna rana ti nestačila?" spýtala sa už rezignovane. Už nebola ani len nepríjemná. Vlastne jej to už začínalo byť jedno. " Nedajbože si zablúdil." odvetila a sadla si pred dvere chaty, pred Enkida, čakajúc, akou odpoveďou ju poctí. Jeho vytrvalosť bola v podstate obdivuhodná. Avšak fakt, že sa tváril, že o ničom nevie ju stále poburoval.

Hel začínala byť dosť nešťastná z toho, čo sa stalo s tým milým veselým vĺčikom, do ktorého bola predtým troška zaľúbená. Mala Kettua rada aj naďalej, považovala ho za ozaj dobrú dušu. Kto ti takto ublížil? Svojou vnútornou otázkou nemyslela len fyzické rany po jeho tele, ktoré značili, že si kadečím prešiel. Myslela i jeho posmutnenie, to ticho, ktoré nastalo.. frustrovalo ju. Dostal sa snáď do problémov? Bol v problémoch stále? Pomohla by mu keby vedela ako a čo sa dialo.
"Šaman? Páni to... no" nebola si istá, ako reagovať. " Asi je to o dosť komplikovanejšie a menej úžasná vec ako to znie že?" Slovo šaman bolo perfektné, keď niekto prehlásil že je šaman, to bolo teda niečo čo bolo mimoriadne cool. Keby bola situácia iná, tešila by sa a každému by hovorila, že sa kamaráti so skutočným šamanom. A nebolo to však zrejme až tak na mieste, veď, bohvie čo to obnášalo ale.. ale kašlať na to. " Kamarátim sa so skutočným šamanom!" odľahčila situáciu a povedala to s nepredstieraným obdivom, pri čom sa zlahka zasmiala.

Hel už drnčavý zvuk banja objavila predtým, keď ho otrieskala Enkidovi o hlavu-takmer. Nespojila si to však s tými šnúrami. Zvedavo natočila hlavu. Páčil sa jej tento zvuk. " No vskutku," súhlasila udivene a ešte raz do toho ťukla, bolo to fascinujúce. Premostila však naspäť k Verd ktorá si išla obzrieť čo by si chcela vziať. " Nie vážne, čo by som s tým všetkým robila. Je to náš domov. Celého sesterstva ó áno. Ja ho síce budem spravovať a strážiť, ale je náš. V podstate je tu všetko aj tvoje." myšlienkami zablúdila k ich sestrám a tiež si uvedomila ako jej chýbajú. "Aj ja. Ale verím, že sa tak stane. Mohli by sme sem ísť všetky y kuť plány ako predtým, nezáleží na tom aké. Bolo by to super. Myslím, že sú všetky v poriadku len..len neviem kde sa podela Lesley." Pohlad uprela taktiež na fialkastú látku. " Išla by ti."

Hel sa musela nad touto otázkou zamyslieť, no nepotešila ju. Nezostala však opäť smutná, na tvári sa jej stále zračil nejaký úsmev. Už sa dnes naplakala dosť a i keď bola zmätená sama zo seba a nerozprávala sa o jej rozhodnutiach veľmi rada, zo všetkých jej kamarátov si predsa Roihu zaslúžil aby k nemu bola otvorená a nemala žiaden problém sa s ním rozprávať o hocičom. Veď i on sa jej zdôveril z dôvernými vecami.
"Asi som chcela zažiť niečo nové. Chcela som vidieť svet, naši rozprávali o tomto mieste veľmi často, prežili tu veľa dobrých aj veľa ťažkých chvíľ. Raz sme sa nepohodli, ani už neviem prečo a bolo to, chcela som vypadnúť. Toto bolo prvé miesto ktoré mi napadlo vyhľadať." zaspomínala. Sama nevedela už presne čo bolo také dôležité, že ju to priviedlo k odchodu. " Niekedy by som ich rada ešte videla." zamyslene pohliadla na lúku, skúmajúc zelenú trávu. Trebárs by sa jej podarilo ešte vidieť rodinu, nie tak?
"Ale my predsa vieme že ty si vždy zodpovedný." uškrnula sa podpichujúc ho a na vetu o spokojnom živote iba prikývla.