Príspevky užívateľa

Hel nepochybovala o tom, že bol mladý vlk živý a zdravý, preto zostala stáť pokojne až kým sa nepostavil naspäť na nohy. Potom vykorčila, vyskakujúc na hrubšie vetvy, do ktorých vrazil. Bola ak ešte o kus vyššia. Zvedavo natáčala hlavu, načúvajúc čo mal malý turista na jazyku. " Nihilská svorka má v takom prípade, statočných mladých prieskumníkov. Však je to tu krásne?"riekla zatiaľ čo sas zahľadela na okolie a nadýchla čerstvého zimného vzduchu. Počasie sa trocha upokojilo a tak konečne nezažili len nepríjemný vietor a sneženie, ale slnko, odrážajúce sa od ligotavého snehu.
" Teší ma,mladý nihilčan. Moje meno je Hel Ór Kolgrafiir. Poznám pár vlkov z vašej svorky, a skutočne sú to veľmi dobré duše. Mám tam zopár priateľov, vieš?" pozrela na svoju červenú srsť, skutočne sa mohla zdať až krvavá. " Och pravdaže, ďakujem za opýtanie. Je to farba môjho kožúška, rovnako ako tvoja hrá sivými odtieňmi všetkých farieb." Nepýtala sa čo má s okom, ale nemohla si nevšimnúť aké bolo pravé oko vĺčaťa zakalené, nebola odborník, ale videl naň vôbec?

Hel nepatrne pootočila hlavou, keď jej čierna vlčica odpovedala, že je vec zložitejšia. Bolo to neurčité, ale dúfala, že sa rozrozpráva, alebo to aspoň troška rozvinie. išla už aj niečo na to povedať, avšak intuícia jej dobre poradila, aby počkala. Vlčica totiž pokračovala po chvíľke sama a keby sa Hel bola ďalej pýtala a tlačila na ňu, možno by sa tak nestalo. Jej odpoveďou zostala zaskočená a stratila na nejakých pár sekúnd slová. Že jej brat zabil matku? No to museli byť riadne vyšinutí v tej svorke. Nečakala takýto dôvod a bolo jej to ľúto. Nevedela by si predstaviť čo by bolo keby sa také čosi stalo jej. A vlastne podľa slov jej rodičov, aj podľa Verd pri ich konverzácii pri ohni by to bolo viac ako možné, keby tu zostali. Keby toto ale spravil jej súrodenec, nikdy by mu nedopustila. Verd sa vrátila k stopovaniu a Hel sa tak spamätala. Náhlila sa za ňou. " To mi je ľúto. Skutočne, viem že asi nestojíš o ničiu ľútosť, ale keby som toto aspoň tušila, nepýtala by som sa." ospravedlnila sa úprimne ešte vždy trocha zaskočená. " Aj naši mali čo to do činena s ignisom. Preto nie som veľmi dôverčivá vieš. Ale, pokúsim sa rešpektovať tvoj uhoľ pohľadu" zastrihala ušami dodávajúc stroho avšak mysliac to so všetkou vážnosťou. " Je isté aspoň to, že máme podobný cieľ." vyzerala vytočene keď sa dozvedala mnoho informácii o novom zložení a fungovaní ignisu že? A Hel? Tá bola vytočená tou pýchou a prepychom čo sa zdalo že majú však? Čím horšie jej bolo, tým viac ju to vytáčalo a tým viac si situáciu skresľovala.
Otočila sa naspäť k zemi a zavetrila na nízkej stope, hľadajúc korisť čo budú stopovať, myšlienky, ktoré neutíchali jej to ale stále kazili. Nedokázala si ich utriediť. Spomenula si, že u nich doma, respektíve s jej tetou, poznala mladú vlčicu, ktorá taktiež z ignisu pochádzala a síce. "tvoja matka bola vodkyňa? " zastrihala uškami a otočila hlavou. " A poznáš Persy?" skúsila vyplodiť náhodne. Síce nevedela za akých okolností, akamrátka jej tety utiekla z igniskej svorky, vlastne jej to nikto moc nepovedal, ale spomínala na podobnú rodinnú líniu. Ibaže na nejaké detaily bola vtedy Hel ešte moc mladá.
Do nosa jej konečne udrel pach, jej uši zbystrili, natočili sa smerom vpred a nos pričuchol k zemi. " Tu."

" No neviem, tam u nás som videla vlčicu, ktorá ich mala až 12!" postrašila ho veľmi vážnym presvedčivým tónom, samozrejme si to vymyslela, snažila sa ale váriť mimoriadne presvedčivo. " Kto vie čo sa môže stať že? Joj, ani si neviem predstaviť že by som musela toľkým deťom vymýšľať mená. Budem sa za teba modliť kamarát" so súcitom a s porozumením potriasla hlavou a ťažko si povzdychla. Nuž bude to mať chlapec ťažké, čoby nie.
Nečakala že bude ohromený touto ponukou, nuž ale nemohol si vyberať. Správna stratégia bola správne to spropagovať. " Nuž ale Roihu, kto sa už len môže pochváliť, že mal tú česť okúsiť vynikajúci smrekovú kôru z okolia Helinej aleje? Nie aleje, názov domyslíme potom," podotkla. " No uznaj ale. Možno si môj prvý návštevník, ale nikto takúto ponuku už nedostane. keď nebude mäso, nedovolím nikomu požiť aj alternatívne moderné typy potravy"

Všetko jej hovorilo, aby nepočúvala vlčicu a aby sa otočila a odišla. Trebárs by sa s touto dilemou neskôr sama vyrovnala, avšak akosi to nevedela. A že veru mala počúvať. Stála ako prikovaná, neodpovedala, o čosi cúvla, nedôverčivo. Tušila že to oľutuje a podráždene privrela oči, prekrižujúc králika labku. Ústa chcela mať voľné, nech sa vie v každom prípade brániť, svojou plnochrupou ústnou dutinou so správnym skusom! " radšej zostaň kde si" sykla s búšiacim srdcom. Mala zlý pocit, veruže zlý. A ešte horší bude, pokiaľ zistí, že sa takto nechala napáliť. V strehu plavú vlčicu pozorovala.

Tá morálna dilema, či zo srandy pozorovať Ikkeho ako chudák blúdi k nej, alebo bielemu vlkovi pomôcť a zjednodušiť to, bola priam bolestivá. Nebuď zlá. Pripomenula si a keď sa obzrela, sledujúc ako ide igniský liečitel bokom, popošla bližšie k nemu a nechala ho zľahka sa o ňu oprieť. " Tak, poďme odtiaľto" povedala jemne a pokúsila sa s ním ísť vpred, aby sa minimálne dostali aspoň z toho porastu. Len čo budú vonku, bude to jednoduchšie. Predrala sa sná´d konečným porastom a i ona zatvorila oči, aby si neublížila. Nebolo to príjemné. Dúfala, že sa jej Ikke stále drží, dbala na to, aby sa nevzdialila. A len čo bola vonku, plná ihličiek, konárikov a listov otriasla sa, ešte sa poriadne ani neobzrela kde to boli. " No, vidím to tak, že zvyšok výpravy strávime odstraňovaním týchto strašností zo srsti" zasmiala sa zvesela

Keď rozprávala Verdandi o ceremonále, Hel mrazilo v chrbte. Bolo to desivé. A nepáčilo sa jej ako o tom hovorila aj ona. A Feier? Oni vraj nepozerajú na tulákov cez prsty. No isto, pretvárka. Akosi jej týmto klesla mienka o jej dobrých známostí z igniskej svorky a na moment ani len nepripúšťala fakt, že by tomu tak už nemuselo byť. Premýšlala nad tým, aký je Ikke vždy dobrý a ako ju naučil kadejaké veci. Bola azda aj trocha sklamaná. preto sa rozhodla zostať po celý čas ticho. neprerušovala ich, ani sa ďalej nezapájala do konverzácie. Bolo jej proti srsti hrať gravidnú vlčicu, koniec koncov, toto skúšala tá šľahnutá osoba z jarnej pastviny. možno by to uhrali lepšie, ale mohlo by to aj neklapnúť. Keď zabíjajú tulákov, prečo by im malo koniec koncov záležať na nenarodenom vĺčati? V tichosti povzdychla, pozorne sledujúc čierno-modrú vlčicu. Musela jej nechať jedno a to že sa zdala byť dobrý stratég. Hlúpa rozhodne nebola a iste to boli aj skúsenosti, ktoré nabrala v tejto svorke. " Súhlasím"

Hel podobne ako Verd pociťovala istú povinnosť chodiť na lov často, Hoc nebol vždy úspešný. Keď sa dohodli že dnes pôjdu spolu, Hel to videla ako príležitosť pokúsiť sa nájsť a uloviť aj čosi väčšie ako králiky a slabé hlodavce a kdejaké takéto potvory. Len čo Verdandi dohnala, prikývla na pozdrav, nie slovne, a pokračovala po jej boku, kúsok obďaleč, vetriac po potrave. " Ver?" oslovila ju skrátene. neudržala sa a musela sa jej čosi spýtať, čosi čo ju trápilo odkedy sa spoznali. Chcela veľmi jej chcela veriť, a nemala z nej zlý pocit, ale tá časť jej rodiny, ktorá bola nedôverčivá voči ignisanom, nesúhlasila s jej postojom, ešte k tomu, zdalo sa, že s postojom minulej éry. Nevedela o tejto vlčici vôbec nič. " Nevedela som, že si bývala predtým v ignise. Čo ťa donútilo odísť?" povedala trocha stroho, vlčica nebola hlúpa, isto si mohla všimnúť, jej neistotu v tejto otázke. Niežeby jej to bolo vyložene nepríjemné, ale skrátka nevedela na čom je. Hoci stretla a vlastne susedne vyrastala s vlčicou, čo taktiež prišla z igniskej svorky, bola celkom iná ako ona a Hel to miatlo. Prečo by niekto kto očividne nestratil vieru v jej domov, odišiel? Možno musela? Možno v tom bolo viac.

Už navštívila tento les keď nebol zapadaný snehom a bol to najkrajší les, aký v okolí videla. Niečo na tom bude lebo aj rodičia jej opisovali blízko kvetinovej svorky takúto nádheru a dokonca si matne spomínala, že v takej aj niekde bývali. Možno by našla ch starú noru, bolo by to vzrušujúce. No, hoci, pravdepodobne ju obsadilo iné zviera. zelený les pokrytý machom a trávou bol kúzelný. Ale teraz, zasnežené hádam všetko okolo, vrátane kríkov a stromov, no to nebolo nič menej prekrásne. Brodila si cestu, zatiaľ neporušeným úsekom skrz ligotajúci sa biely sneh a užívala si to. Kdesi po pravoboku si mohla všimnúť nejaké tie popadané vetvy, ktoré vlastne boli na mnohých miestach okolo. Tieto boli špeciálne. Štrádoval si to k nim mladý jedinec a vyzeral byť rovnako uchvátený lesom ako Helen. Bolo by to milé a úsmevné, keby chudáčisko do vetvy nenarazil a neskončil tak troška zmätený na zemi. Vlčica sa za ním ihneď vybrala, jej láskavé modré oči, v ktorých však hrala iskra neposednosti upriamene pozreli na mladého vlka. "Hej mladý muž, všetko v poriadku?"

" O tom som ja nikdy nepochybovala." upozornila Roiha, jeho rady si rozhodne berie k srdcu všetky do jednej a veruže jej aj trocha pomohli. napríklad s Enkidom skončila úplne, keby sa aj bol niekedy zjavil, so zdvihnutou hlavou odkráča preč ( A to ešte netuší že budú zdielať svorku čo). " Rozdiel sa pozná ver mi. Bohvie koľko tých potomkov budete mať, čo ak ich bude 8? No hoci, v takom prípade by som vás sem púšťala asi iba na etapy" zazubila sa vlčica, ešte stále vo všetkej svojej paráde stála na stole. Po chvíľočke sa zamyslene obzerala okolo seba a hľadala správny ekvivalent pre slovo nič. " Nuž, môžem ti ponúknuť...niečo z nášho pohostinstva vonku pravdaže. Bude to, kôra, alebo mach!" stanovila lukratívnu ponuku a blahosklonne prikývla. " Tož?"

Nad tou poznámkou sa musela zasmiať a neuniklo jej ani nepatrné odfrknutie. Bola pobavená a dala to najavo, už sa nechcela dohadovať. " Ako povieš" odpovedala, hoc jeho slová nebrala vážne. Hel nikdy nebola vyložene skeptická, avšak napočúvala sa toho o tejto svorke dosť od rôznych zdrojov aby mala trocha vyhranený názor na to, že by sa hádam nepozerali na tulákov cez prsty. Tak falošné. A smiešne, že sa takto vôbec pretvarovali. Možno tak Feier skutočne nadstavený bol, a možno nebol sám, ale podstata svorky sa nemohla zmeniť úplne a tvrdiť že je to inak bolo patetické. No, nekomentovala to. Zastrihala ušami, ustúpila bokom a pomaly sa vydávala na odchod. Tušila, že by povedala niečo čo nechcela. " Hádam by som sa mala vydať späť. Večera mi sama pod nos nepritancuje. Tak nabudúce Feier, tešilo ma"

"No to vieš že mám rada čistotu. Veď to tu troška spravím" utvrdila ho, nech si hádam nemyslí že sa tu hodlá volať v prachu hoci aktuálne celkom dobre demonštrovala že je toho schopná. Na poznámku o Anjelinom záujme o Roiha sa uškrnula a súhlasne prikývla. "Niektoré záhady zostávajú nepochopené a je to tak aj lepšie. Ale je to len dobre. Nepýtaj sa prečo ťa má rada, buď rád že má". Ju nemal takto rád nik tož. Chvíľku aj posmutnela no nebadane, hneď nastolila opäť úsmev na tvári. "Ále, čo to táram taký odborník predsa nepotrebuje rady a ešte k tomu odomňa." Odfrkla pobavene zatiaľ čo vyskočila na drevený stôl. "Tak vitaj u mňa Roihu. Bude to moja sezónna chata. Neviem teda pre ktorú sezónu ale bude príležitostná. Mám rada aj návštevy, môžte prísť aj so svojou milou."Povedala veľmi dôležito. " Aj s ratolesťami ale musia byť nepochybne vzorní. Tak, čím ťa môžem ponúknuť?" Obzerajúc sa po miestnosti a nenachádzajúc nič vhodné pohostinstva sa začala nahlas smiať. "No kebyže nestratím toho králika ani sa nemusím pýtať. Ale už ma to až tak neštve"

Ďakujem <3

Vlčica sedela v tichosti kým sa každý vyjadril a počúvala výhrady a poznámky všetkých. Až na Lesley. Doposiaľ si nevšimla, že by sa cítila zle, ale Sariane mala pravdu, mala to oznámiť, v takomto stave nikam nemohla. Ohrozila by aj svoj stav a mohlo by sa stať že by ich aj troška zdržala, čo ale Hel rozhodne nechcela povedať nahlas. pobavil ju entuziazmus Majdalenky, ktorá vôbec nevyzerala, na prvý pohľad ako niekto kto by do toho išiel s takým zápalom.Čakala samozrejme podporu aj od Kiler a troška ju čakal aj od Sariane, ale nedostavila sa jej. Nuž, niečo na tom bolo, z bezpečného hľadiska, z morálneho ani toľko nie. Toľko sa o tej svorke napočúvala, že keď išlo teraz o potravu a o prežitie, či tam mala alebo nemala kamarátov muselo ísť stranou. " Možno nie sú slabí no nie sú neporaziteľní. Nebudem ťa nútiť ísť s nami samozrejme, je to tvoja voľba" odvetila stroho a ďalej na reakciu sivej vlčici neodpovedala. Obrátila sa ale na Lesley. " Zlatko ty nemôžeš ísť s nami. Radšej zostaň tu a stráž tábor a hlavne sa uzdrav" povedala v dobrom, dúfala, že to krehká vlčica ustojí. " Verdandi, nikto tam nepríde o život, nechcem aby mal hocikto z nás niekoho na svedomí. Ideme tam ako skupina, takže čo urobí jeden sa bude tiahnuť s nami všetkými. Nechcem byť považovaná za vraha" pripomenula ešte na posledy, hoci mala tušenie, ba priam to bolo očividné, že toto je pre Verdandi osobná záležitosť. Nevedela predtým, že tam kedysi žila a popravde nebola si istá ako sa ohľadom toho cíti, avšak toto musela nechať ísť stranou. Zatiaľ jej dôverovala a na tom záležalo, bolo to najpodstatnejšie v tejto situácii. " No tak priatelia, kedy vyrazíme?" Joj či by na ňu teraz len boli doma hrdí. Alebo možno priam nie.

" No to ma podržte čo som zistila!" Uvítala svoje kamarátky večer, keď sa vracala z neuspešného lovu. Nebol tak celkom neúspešný teda, len miesto koristi sa dozvedela kade jaké pikošky. Sadla si k dievčatám, vonku bola už tma a vzduch sa samozrejme ešte ochladil. Sadla si čo najbližšie aby im bolo všetkým teplo a aby sa aj iná po výprave zahriala. Poobzerala sa či všetky počúvajú. "Tak predstavte si, bola som na love, bohužiaľ som nič moc nenašla a viete čo? Stretla som tuláka, ktorého nepoznám a ten mi povedal že inému tulákovi povedal iný tulák, že a teraz pozorne počúvajte-" napäto stiahla aby ich trocha podráždila, potom takmer septom vyslovila. "Azarynská svorka ponúka možnosť ubytovania tulákom, ktorí sú im "užitoční"" po kratučkej pauze opäť riekla. "No povedzme si na rovinu, koho chcú klamať, ja sa držím toho že igniská svorka si to povedala. Bola som prv zmätená o koho ide tak som sa pýtala a oni sa normálne že volajú inak. No ja som bola úplne v šoku. Ale rozmýšľala som. Prv som povedala nech sa k nám pripojí ale nechcel, išiel po svojom, tak som išla späť a rozmýšľala. Pokiaľ viem v ignise majú jedla habadej ako povedal Feier, on ani nemusí loviť. Tak mi napadlo, že keďže mi ho máme málo, možno by nebolo od veci si ho troška požičať. Viem je to riskantné ale počúvajte. Niekto z nás sa pôjde hlásiť o túto ponuku a bude sledovať terén. Ak sa bude dat, kde je jedlo, kde sú vlčí a tak. A potom sa dohodneme a spolu tam pôjdeme. Všetkých nás nechytia" žmurkla šibalsky. Akoby ju pochytil zlý duch iktómi a vnukol jej chuť škodiť. I to občas trebalo predsa. A myšlienka že svorky majú jedlo a oni bojujú o život ju popudzovala, až kdesi vzbudila ten vtláčaný odpor voči ignisu čo v nej rodičia pestovali. I keď to čo tvrdila nebolo tak celkom čo jej Feier povedal, všakže

Hel bola nerada nerozhodná a nerada sa dostávala do situácie kedy jej morálne hodnoty boli na obtiaž. Normálne by neverila vlčici ani pol slova. Ani teraz jej neverila ani pol slova. Avšak mala v hlave tú prostú hlúpu vetu - čo keby? Čo ak existovala šanca, že by hovorila pravdu a skutočne išlo o život nie len jej ale aj jej budúcim vĺčatám? Pamätala si ako jej Roihu povedal o jeho mŕtvych potomkoch, aké to muselo byt hrozné. Ona nepociťovala doposiaľ žiadne materinské pudy no i tak by si nikdy neželala aby nejaká nebola duša takto uhynula. Navyše zúfalé situácie žiadajú zúfalé rozhodnutia že? Bola na vážkach. Možno je to len hra a snaží sa ju zmanipulovať. Ako by sa mohla dozvedieť pravdu? Nemohla, nechcela ju ani zobrať so sebou, ešte by medzi jej priateľkami narobila spúšť. Hel síce nerobila nič. Nerozhodla sa. Neponúka vlcici svoje jedlo, nepovedala nič, avšak rozpačito stala, čo druhej vlčke mohlo dať príležitosť ju dostihnúť.