Príspevky užívateľa

Schválené

Schválené

"Je to blbec. A ja som bola hrozne hlúpa, že so m si s ním vôbec niečo začala." povedala, nepripúšťajúc žiadne ďalšie teórie, ktoré tu Roihu úplnou náhodou predstavil. " Nemôžem predsa dovoliť aby mi niečo takéto vedelo až tak ublížiť." povzdychla si zádumčivo. Napokon po krátkej chvíli sa však predsa pousmiala. " Mal si vidieť aký bol zdesený. Isto ma nepovažoval za niekoho kompetentného aby niekomu nakopal prdel." vyplazujúc pobavene jazyk si už teraz celkom spokojne sadla. Kašlať Enkida, nestál za to. " Povedz mi niečo ty. a som sa ani nespýtala, čo Anjel, a tvoje deti? Koľko ich vlastne máš? Požiar." povedala trocha vyčítavo. " Vidíš ako málo sa vídame? A to sme mali chodiť pravidelne behať. Som rada, že už nie si marod."

Zostala ticho a pozerala bokom. Premýšľala nad tým a nebola schopná hneď čosi povedať, čo mohlo pôsobiť nepríjemne. Také ticho po takomto rozhovore nebolo nikdy dobré. Upierajúc pohľad k zemi povzdychla. Nemala dôvod Verd nedôverovať cez toto sa už dostala. Mrzelo ju ako to dopadlo, ale podľa toho nebolo na výber. Hoc..nebolo? Verd nevymaže svoju krv a svoj pôvod nie tak? To ako to naozaj bolo sa ale nedozvie, preto si mohla vybrať. Buď ju bude spochybňovať a nebude vo svojej koži, alebo sa rozhodne jej veriť. "Nie je to vôbec dobré. Vôbec nie." povedala a pozrela na sestru . " Ale nemôžeš za to, viem že nie. Len chcem aby si vedela, že napriek tomu, aké to je a teraz bude...máš moju podporu. Sme v tom koniec koncov všetci spolu. Bohvie čo urobia." povedala s povzdychom. " Môžeš tu zostať so mnou ak chceš, hocikedy. Aj tak mi je tu samej smutno." navrhla a dokonca sa i pousmiala. Všetci členovia sesterstva tu boli vítaní. A ajiní, pokiaľ to potrebovali a boli slušní.

Ešte vždy nešťastným, nie však uplakaným tónom povzdychla a akoby nevedela čo so sebou, akoby bola sama sebou prekvapená, neisto pozrela kamsi do neurčita a prekrížila labky. " Mám celkom dobrú mušku." pochválila sa, konštatujúc jej mimoriadne nadané schopnosti zaháňať sa veľkými predmetmi a ostala chvíľu ticho.
" I tak je to divné. Prečo by bol na mňa zabudol? Neviem čo je horšie, či to len hrá, alebo je to tak. Prečo sa takéto veci dejú mne hm?" vyslovila otázku do prázdna, ale ihneď sa zháčila a celkom pri zmysloch potriasla hlavou. " Na toto neodpovedaj, to bolo odomňa hlúpe." nenaučili ju ľutovať sa všakže.

Hel by za normálnych okolností prekážal tento slovník. Ale bola zvedavá. On jej možno prekážal už, ale opäť- bola zvedavá kto to je a čo chce. A navyše bola ohúrená týmto výkonom. Sladko sa pousmiala, keď jej poďakoval. " To nestojí za reč," odvetila slušne, opierajúc bendžo po jej boku a sadajúc si do trávy. Samoľúbim úškrnom sa pousmiala. Hoci ho za to vystúpenie obdivovala, nemusel si zas toľko namýšľať. " Už sa tu nejakú dobu zdržiavam. Hoc ma upútalo, čo ste prednášali. Neverím, že to je nevydarené, isto to hovoríte len tak, skromnosť je fajn, ale prehnaná skromnosť nikdy nie je k úžitku, je tak?" vyslovila a modré oči jej zaiskrili. Čakala čo odpovie. Žeby ju poctil ďalšou ukážkou, aby to dokázal? Možné bolo všetko.

Strašne sa pokúšala upokojiť, ale emócie to nedovolovali. No vzchopila sa aspoň natoľko aby jej bolo rozumieť. Neznášala sa za to. Veď nie som žiadna padavka. Len hlupaňa, absolútna hlupaňa. Fňukal popod nos a uslzenými očami pozerala do zeme. " On..ja, on bol pri tom potoku a a zbadala som ho a on- on sa tváril akoby ma nepoznal. " Zafňukala a opäť spustila rev ako malé decko. No , ona bola veľké decko so zlomeným srdiečkom, trebalo jej to odpustiť. " Normálne ma začal baliť, ako kedysi, akoby sa nikdy nič nestalo a ešte sa tváril, že je to v poriadku! A-a -a potom som, potom som ho udrela bendžom!" Rozplakala sa ešte viac a ukázala na nástroj, ktorý medzitým zvesila z pleca ( tvárme, sa že ten názov poznáme, keď vedia čo je to meč, tak môže aj toto xd)
" Myslím, že som sa trafila dobre aspoň- aspoň dúfam." fukla a pokúsila sa upokoijiť. Uprela pohľad na Roiha a rozpačito pokračovala. " Myslím, že sa ma potom dosť bál." vyslovila aspoň jedno pozitívum tohto stretnutia.

Hel zostala v nemom úžase. Nevedela ako reagovať. Na jednu stranu mala strašnú chuť tej modrej dôležitej dáme odpapuľovať, nech sa láskavo strčí niekam do riti, jej kamarátka potrebovala pomoc a ona ju nemohla stratiť! A to bol však aj dôvod, prečo to neurobila. Kiler potrebovala pomoc a ona nemohla riskovať, že im pomôcť jej prístupom odmietnu. Možno zmenila prístup aj preto, čo sa stalo v ignise. Ale len možno. Nepripustila by si to. V panike prv zagánila na modrú vlčicu s krídlami, avšak zhlboka sa nadýchla a uprela pohľad opäť na panovníčku.
" Pri všetkej úcte Vaše Veličenstvo." zopakovala oslovenie po liečiteľke, aby ju oslovila korektne a povedzme si- aby si u nej šplhla. " Verím v dobrotu nihilskej svorky, tomu čo sa o vás hovorí medzi tulákmi a preto ste boli mojou jedinou voľnou. Verím, že dobré zvesti o vašej dobrosrdečnosti neklamú. S nihilskými občanmi som vždy nadväzovala len dobré vzťahy, nech sú mi svedkami moji priatelia, ktorí sú tu medi vami." riekla, nachvíľu skláňajúc ustarostené oči opäť ku Kiler. Potom podstúpila o pár krokov k Voltaire. "Keď pre nič iné, tak kvôli Kiler. Viem, že má svoju históriu s touto svorkou a že je vašim verným spojencom" pri poslednom slove, preťala pohľadom Bellanu, a toto slovo veľmi zdôraznila. Ona nedovolí, aby ju ich neochota stála život. Kiler toho urobila veľa dobrého, rozprávali sa predsa o tom nejeden krát.

Hel vyskočila na váľandu na príjemnú mäkkú deku a uložila sa. Kývla na Verd, nech ide za ňou. Napadlo jej, že jej objatie možno bolo príliš impulzívne, lebo sa o nejakom ich veľkom kamarátstve moc nerozprávali, ale vedela, že si čosi odžili a bolo to tak. Nemuseli o tom hovoriť.
"Ani nechci vedieť. " zasmiala sa na odľahčenie atmosféry, lebo skutočne spomínala na deň, kedy s Roihom objavila túto búdu. Hlavou sa jej ale mtoali iné myšlienky.
" Verd.... čo sa tam stalo?"

Vysoká tmavá vlčica kráčala cez kopce, kde sa rozopínal príjemný aprílový vzduch. Milovala jar. Bodaj by nie, bola to dcéra jari. Jar bola úžasná. Premenlivá, raz zatiahnutá a divá, raz nová, svieža, pokojná a vrúcna. Meniť sa mohla v priebehu jedného nepatrného okamihu. Skoro ako ona. To rada hovorievala, pretože sa za takú vlčicu považovala, hoci skutočná pravda bola možno ďaleko. Ale keď sa hocikto sťažoval na jej nevyspytateľnú náladu, tvrdila, že je na to patrične hrdá.
Stále mala samozrejme pomerne náročné obdobie, ktoré asi bude pretrvávať do konca jej života, kým, by nevedela na sto percent, že zažehnala všetky hrozby, ktoré zavarila a že sú jej blízki v besprosrednom poriadku. A keby aj jej milostný život bol aký si predstavovala, to by len bolo ideálne!
Nemohla si však nechať pokaziť náladu večne a tak sa snažila naďalej užívať života. S banjom, ktoré teraz večne nosila n pripnuté o kožená pás sa trmágala trávou, v ´diaľke začula hlas, ktorý sa rozhodla preskúmať. Skôr než ho počula zreteľne zbadala osobu podobnú jej členke sesterstva "Maj-" začala ale nekričala a dobre tak, nakoľko skoro prišla na to, že nech bol tento očarujúco dramatický vlk akokoľvek podobný Majdalenke, nebola to Majdalenka, ledaže by na majdalenke nastalo pár podstatných zmien.
Prišla bližšie a so zatajeným dychom počúvala ten skvost. Jeho výstup bol skrátka úžasný, dramaturgia, i texty! A na ako beznádejná romantická duša bola takýmto dielom unesená. " Och bravo!" vykríkla svoje chvály, keď vlk skončil. nechápala, prečo by tak kritizoval svoje dielo.

Chvíľku napätia, kedy ani len nedýchala, dúfajúc, že sa kamarátka vynorí, vystriedalo padnutie obrovského kameňa zo srdca, keď zistila, že je tu a v poriadku. No-takmer v poriadku, ale o stave Verdinho ucha už čo to vedela. "Verdi!" vykríkla v návale emócii kamarátku vrúcne objala. Možno mala prv pochyby, istú nedôveru voči nej, to však takmer celkom pominulo pri aj po akcii ktorú spolu vykonali. Cítila, že napriek všetkému čo sa stalo našla skutočných priateľov. Ibaže- za akú cenu? Každý jeden bol asi v ohrození. Pri otázke na Kiler prikývla mlčky nenachádzajúc správne slová. Kiler by mala byť v poriadku. Ale je príliš tvrdohlavá aby v Nihilskej svorke zostala. Som strašne rada, že ťa vidím. chcela povedať ale vlastne to netrebalo. Boli veci, ktoré nemuseli vysloviť nahlas, všakže. " Poď ďalej." zavolala ju dnu, vchádzajúc cez okennicu.

Hel plakala naďalej, rozprávajúc ako má toho strašne veľa v živote samozrejme, pretože sa jej tu zrazu nakopili všetky problémy. Rozprávala hlavne ale o Enkidovi a o tom ako nevie kto je, ako sa tvári že si ju nepamätá a aký je to kretén. Niť z toho jej však nebolo rozumieť, keďže ešte vždy kvílila akoby sa išla zadusiť. S uplakanými očami pozrela na Roiha a chvíľu sa zastavila, pokúšajúc sa upokojiť. Moment ticha, kedy sa pokúšala začať normálne, bol prekazený jediným pohľadom do očí pri ktorom sa rozplakala opäť. Netušila ako z toho teraz mohol byť Roihu v rozpakoch, ale ona by rozhodne bola.
"Chuj *vzlyk* a povedal- a " plakala ďalej, prerušujúc vysvetovanie s hlbokým nádychom. " Idiot-" zafňukala a sklonila hlavu k zemi. " Enkidu".

Bola dnes z rána v takom vytržení že takmer zabudla na stretnutie s Roihom! Už tak sa trápila poslednú dobu dosť, nestíhala byť a teraz? Ešte bude meškať. A to všetko kvôli tomu hňupovi. Zabudla doma odložiť aj svoju novú zbraň už poriadne otestovanú. S prehodeným bendžom cez lopatku sa jej utekalo mimoriadne zle a unavila sa už počas cesty, nevedno či kvôli fyzickej záťaži alebo toľkým emóciám. Obyčajne na Roiha čakal, že áno? Teraz tu bol prvý a len čo zbadala jeho strakatú srsť a len čo dobehla k nemu, zastavila a miesto pozdravu spustila totálny rev, že ani jeho deti by sa za to nemuseli hanbiť. Slzy sa jej len tak valili po lícach a snažila sa pomedzi to niečo i hovoriť, nebolo jej však nič rozumieť.

Nemohla alebo mu nechcela uveriť. Že by takéto klábosy mohli byť pravda. Nevedela si predstaviť scenár akoby na ňu skutočne mohol zabudnúť. Na ňu! Kvôli ktorej žiarlil absolútne bezdôvodne na to keď sa čo i len pozrela na iného chlapa. Ktorej nasľuboval aká je preňho dôležitá a ako ju má rád.
"Môžme to volať aj nedorozumenie." odvetila prísnym tónom a uprela pu pohľad priamo do očí. I tak je to a tvoja vina. Ty si bola dostatočne naivná, že si mu to zožrala. " Nestojím o tvoje výhovorky Enkidu. Choď motať hlavu niekomu inému." S otočkou vzala banjo, prehadzujúc kožený popruh cez chrbát a vybrala sa preč. Neotáčala sa, hoci ju veľmi zaujímalo ako tváril.

cw: hreším veľmi

Každou jednou hláskou, každým nádychom to celé iba zhoršoval a Tmavá vlčica bola v štádiu, kedy mala chuť od zlosti peniť. Dokonca sa dostala cez moment, kedy potrebovala spracovať, čo za hlúposti tu táral a dostavila sa rýchlej reakcie. Tak rešpekt. "Rešpekt áno?" nasrdene vytrhla zo zeme kus trávy s hlinou a zúfalo u po ňom hodila. " No to ti teda ide absolútne bravúrne! Loziť a obskakovať vlčice to áno, ale že by si sa za ten čas ozval tej čo máš to už je moc komplikované že?!" obzerajúc sa najlepšie po kameni, ktorý je lepší ako kus hliny, chvílu besne uhýbala pohľadom do strán. " Odhodiť ma ako nejakú špinu, nič mi nevysvetliť a ešte sa k**va tváriť že ma nepoznáš! Taká drzosť!" vykríkla berúc do papule opäť bendžo, jej nového najlepšieho priateľa, ktorý ako sa rozhodla, k nej teraz už patril. Nezmohla sa ale na ďalšie zahnanie. Pustila nástroj k zemi a aj hlas sa jej zlomil. Nešťastne vydýchla. " Prečo si to urobil?" šepla do zeme predýchavajúc nával hnevu.