Príspevky užívateľa

Imamu otvoril oči a prekvapene pozrel na Verd. Síce si stále užíval príjemného tepla a slnečných lúčov, ktoré mu sušili navlhnutú srsť, tieto slová ho zarazili. Sám síce úkryt nikdy nemal, žil z príležitosti na príležitosť, ale tušil, že pre iných bolo ich miesto sväté a len tak by si tam kafrať nenechali. Vážil si túto ponuku, najmä od Modrošedej. Nebola vlkom, ktorý by s takto citlivou vecou dôveroval a on dostal rovno pozvánku? Začal premýšľať a chvíľu sa mohlo zdať, že ani neodpovie, ale napokon sa mu na tvári objavil ten jeho známy úškrnok. Nebol záľudný, iba príjemne potešený. "To je od teba veľkorysé, určite by sa mi hodila skrýš..." premýšľal, ako vetu dokončiť. Čo k tomu ešte dodať, bol stále vyhúkaný z ponuky. "Byliny budú určite v lepšom stave, ak sa budú sušiť v bezpečí úkrytu, ďakujem," vykoktal sa konečne.
Pozrel na kameň, kde sa liečivky sušili a vstal z piesku. "Aby si z toho nevyšla na prázdno, za poskytnutie svojho bezpečia v dúpäti, môžem ťa naučiť nejaké ďalšie techniky liečiteľstva, aby si prípadne mohla ty či tá tvoja kamarátka bylinky využívať, ak by som nebol na dostihnutie," navrhol jej na oplátku. Možno bol čas sa aspoň trochu usadiť. Mladosť ho opúšťala, zrak i sluch tiež a s miestom, kam by sa mohol zašiť, by sa aspoň zima prežívala jednoduchšie.

Ach, to putovanie s priateľmi! Občas sa mu za starými známymi cnelo. Tie časy, kedy sa mladý preháňali cez les a... A on už bol starý. Nezdalo sa to, ale od mladosti mu ubehlo niekoľko rokov. Teraz už to pobehovanie medzi stromami, tak zábavne neznelo. Pokojná prechádzka? Rozímať pod hviezdnou oblohou? To bolo teraz zaujímavé. Čo by si teraz vôbec povedali? Už nemali spoločné nič, najmä po ich zlom rozchode.
Kým Imamu vykladal bylinku za bylinkou, Verd položila ďalšiu otázku. Jeleň bol rád, že ju jeho robota zaujala. Okrem toho, že mu to čechralo perie ako pávovi, vlčica skutočne vyzerala, že by sa rada niečo priučila? Či už to bola čistá zvedavosť či jej hlava bažila po vedomosti, vlčko sa pustil do vysvetlovania, hneď ako na skalu uložil posledný kus zelene. "Áno. Pred zimou je veľmi dôležité, aby si jeden urobil dosť zásob, inak sa pri prvom snehu môžeš biť s nádchou a kašľom." Pravdaže, bolo tu mnoho ďalších ochorení, ktoré sa s chladným počasím spájali, ale tečúci nos bol jeden z najčastejších problémov. "Sú, ale takto budú jednoduchšie na skladovanie i pri samotnom použití. Okrem toho, radšej volím pokojný životný štýl, takže sa nemajú veľmi možnosť poničiť," vysvetlil vlčici s radosťou a sadol si vedľa skaly, nechávajúc slnko sušiť rastlinky a ohrievať jeho chrbát.

Verd mala recht - pre hocjakú svorku by bol asi šaman či znalec byliniek prínosom. No Imamu by sa takému záväzku nikdy neoddal. Sľúbiť vernosť cudzincom a vymeniť slobodu slova za bezpečie? To radšej zomrie na vyhladovanie počas zimy. "Radšej sa budem sám rozhodovať, kto si moje znalosti zaslúži alebo pomoc, keď už o tom hovoríme..." vysvetlil Verdandi svoj postoj ku svorkám. Šedomodrá vlčka, ale vyzerala, že mu rozumie. Bol za jej spoločnosť rád. Nebolo mnoho vlkov, s ktorými by si našiel reč, tak dobrú, ako s Verd. A to ani nevedela nič o liečiteľstve, no jej úprimnosť reči, vlastné názory a najmä sa nebála vyrieknuť, čo mala na srdci.
"Sebestačnosti sa asi každý, tak nejak priučí, keď ostane odkázaný sám na seba," potvrdil jej slová. "Ale áno, je pravda, že som sa v svorke nenarodil, i keď samotárom som tiež vždy nebýval," odkryl vlčici kus zahmlenej pravdy o svojej minulosti. Chýbala mu spoločnosť jeho druhov či rodiny? Určite. No rokmi osamote zatrpkne každý a to dokonca i tí najmilší vlci, preto si volil voľnosť nad spoločnosťou.
Vlkov cesta zaviedla cez dlhokánsku lúku, donútila sa pobiť zo zdolaním vyschnutého koryta rieky a napokon - piesok. Piesok a vyschnuté traviny. Výborne... pomyslel si Imamu. Teraz už ťažko nájde nejaké tie byliny. Pozitívom však bolo prijemné teplo, ktoré sa tu vďaka púštnej klíme udržiavalo i v neskorej jeseni. Jeleň si nosom zavrel kapsu na svojom boku a zamieril k najbližšiemu kameňu, na ktorý dovidel. Síce púšť nebola jeho šálka kávy, ale silné slnečné lúče mu pomožu vysušiť nazbierané bylinky. To už si nízky vlk snoril papuľou v taške, ukladajúc jednotlivé rastliny vedľa seba na rozhorúčený balvan.

Kam to znovu Imamuove labky zamierili? Tento kraj sa mu zdal, až priveľmi povedomí, aj keď toho síce veľa nevidel, marilo sa mu, že už tadiaľto raz prechádzal. Sariane, no jasné! Tá mladá liečiteľka, ktorá mu vtedy zachránila život a zrovna na tejto lúke. Ako na to prišiel? Možno síce zrak a sluch neslúžili, ale čuch by ho snáď neklamal. Cítil vodu z rieky neďaleko a ten pach cudziny, ktorá zaváňala od smeru, z ktorého vtedy pricestoval. No, možno pricestoval bolo silné slovo, keďže bol vtedy rád, že vôbec dýchal. Odporné mačky... Pomyslel si a odfrkol, keď sa mu vybavila spomienka pumy. To mu už však nos oznamoval prítomnosť iného vlka. Tmavý fľak v diaľke, ďalšia žirafa... Jeleň iba pretočil očami. On a tá jeho smiešna výška, jeden by o neho zakopol. Že bol mrzutý? A kto nie, vek sa predsa odrážal na každom. Vlastne ani sám nevedel, koľko času prešlo, odkedy do Norestu zavítal? Asi jediným ukazovateľom bola jeho prešedivelá hriva, ktorá sa za mlada pyšnila sýtou modrou.
Nad vlastnou starobou, ale nebol čas premýšľať, keďže si to krpáňove nohy namierili k čiernobielemu mladíkovi opodiaľ. Žeby hlad a nádej, že mu pomôže niečo uloviť alebo iba osamelosť? Jeleň sa zastavil dobrých pár metrov pred tmavou šmuhou vlka a čakal či ho druhý zaregistruje.

//Mladý les

Kraj lesa sa spájal s nekonečnou lúkou. Skutočne by sa jeden mohol dívať, ako chcel, na koniec by dovidel ťažko. Imamuovi sa pohľad na rozľahlú planinu alebo aspoň na ten kúsok, na ktorý dovidel, páčil. Dlhé traviny a iné buriny liznuté prvým jesenným chladom, ostré slnečné lúče skoro zapadajúceho slnka, farbiac horizont do ohnivo-červena... Jeleň sa zhlboka nadýchol a pokračoval poklusom popri jeho spoločnosti.
Keď sa Verd otázala, či sa chystá do nejakej svorky pridať, Imamum to až heglo. Na chvíľu pozastavil v jeho svižnom kroku, no po chvíli sa znovu rozišiel, mrmlajúc: "Vystačím si aj sám. Svorky aj tak nestoja o kriplov." Odfrkol si, pokračujúc v chôdzi.
Občas sa vlčko zastavil pri nejakej tej nezvädnutej byline či kvietku, zbierajúc zásoby na zimu. Moc toho síce v kapse nemal, ale i to málo bolo dosť, keď ste nemali nič. Verdandi mu zatiaľ položila ďalšiu otázku, pri ktorej znovu mrzuto odfrkol a iba otráveným mrmlaním zahuhlal: "Svorky tam boli... ale ja z jednej nepochádzam." Akoby sa urazil, že sa vôbec odvážila spýtať. Túto svoju náladičku si však nenechal dlho a tému obrátil späť na vlčicu. "A ty?" nadvihol obočie, "úprimne vôbec nevyzeráš na svorkový typ, ale to je len môj názor..." Znovu si už mrmlal iba popod nos, snoriac v tráve pre použiteľné bylinky.

//Púšť Hasa (cez Vyprahlé jazero)

Jeleňovi sa Verd pozdávala. Perfektne mu nahrávala na jeho podrypovačné vtipy a dokonca ich ani nebrala ako urážlivé. Taktiež mu trochu našuchorila hrebienok, keď ho pochválila za dorazenie zajaca. "Neboj, zvykneš si na to," povedal s jemnou štipkou súcitu. Zaujímalo ho, čo sa vlčke stalo, no sám vedel, aké to je, keď sa niekto veľa vypytuje a preto to radšej nechal zatiaľ napokoji, púšťajúc sa do svojho dielu koristi.
Verdandi sa napokon rozhodla pridať. Imamu bol rád, že nemusí chvíľu putovať sám. Aspoň dokým nespozná tento kraj lepšie. A keďže nemal ani poňatia, kde sa práve nachádza, vybral si náhodný smer a zamieril pomedzi stromy. Všímal si, že listy začínali chytať nádych žltých a červených odtieňov. Vánok, ktorý mu čechral srsť bol už tiež o niečo chladnejší. Žeby sa už blížila jeseň? To aby si pohol s preskúmavaním. Pridal do kroku a občas mrkol po Verd, či s ním drží tempo, strácajúc sa vo vlastných myšlienkach.

//Ohnivá lúka

Najprv sa Imamu cítil trápne, keď videl, že sa Verd uškŕňa, no keď sa potom spýtala či je vporiadku, sám musel položiť zajaca a zasmiať sa. "Áno som," odpovedal stále sa uškŕňajúc nad vlastnou nemotornosťou.
"Každopádne, nemusíš mi vôbec ďakovať za jedlo..." zamrmlal po chvíli a labkou drgol do zajaca ležiaceho pred ním. Predsa musel zožať aspoň nejakú pochvalu.
Jeho žalúdok sa nespokojne ozval a pokiaľ Verd nemala námietky, Imamu si odtrhol zo zajaca zadnú časť a poodišiel o kúsok ďalej, aby si v pokoji mohol zožrať svoj podiel. Predsa nemohol nechať Verdandi hladovať, keď už mu tú korisť našla. A napokon nebolo zlé mať po dlhšej dobe znova spoločnosť.
Jeleň začal trhať zadnú nohu zajaca na kusy. Vyžíval sa v tej lahodnej chuti, ktorá sa mu rozplývala na jazyku. Cítiť čerstvé mäso bolo ojedinelé a snažil sa si ho užiť, čo najviac sa dalo.
Po tom, čo dojdeol, začal si čistiť srsť na hrudi a po očku hádzal na Verd. Premýšľal, kam by zamieril teraz. V lese strávil už moc veľa času a mal chuť spoznať nové miesta. Mal by zavolať i jeho terajšiu spoločnosť? Vyzerala, že túto krajinu poznala lepšie, možno by mu to tu mohla ukázať viac. "Pokiaľ máš záujem, nepohrdol by som spoločnosťou, keďže sa chystám vyraziť ďalej. Pravdaže ak máš niekam namierené, nebudem ťa tlačiť," uistil Verdandi, aby sa cítila nútená. No bolo by príjemné sa mať s kým rozprávať na ceste za ničím.

Imamu začul šuchot medzi stromami a taktiež i približujúci sa pach zajaca. Za dlhoušcom cítil niekde vzadu aj Verd. Tak to asi ostáva na mne. Pomyslel si, keď sa k nemu žiaden pach krvi nedostal. Preto zbystril všetky zmysly a síce oči mu neslúžili, jeho čuch bol ako zázračnou studňou. Nemal však veľa času, kým sa na neho zajac vyrúti z húštia, preto sa uhol do strany a keď tade hlodavec preletel, Imamu po ňom z kraja vyskočil a schmatol medzi zuby. Zajac sa začal metať, keď sa mu packy odlepili od zeme. Museli aj zajac, aj Imamu vyzerať náramne komicky z pohľadu Verdandi. Kto vie či si to v tom trisku vôbec všimla, no pokiaľ nie, určite to aspoň začula, keďže Imamu si to napálil rovno do kmeňa oproti. Hlavou treskol do tvrdého dreva a jediné šťastie, že zajaca zakusol dostatočne, pretože jeho zúbožené telíčko sa Imamuovi z huby vyšmyklo a padlo pár centimetrov od miesta, kam sa zrútil Jeleň.
Keď sa konečne vlčko spamätal a svet sa mu prestal krútiť, zdvihol sa na labky a potriasol hlavou, čo spôsobilo utvorenie obrovského kúdolu prachu, čo sa z jeho srsti vytriasal. Avšak aby nevyzeral ako uplný amatér, rýchlo schmatol zajaca do huby a pohliadol na jeho spoločnosť, ukazujúc jej ich večeru, ticho dúfajúc, že nevidela cele to divadielko.

"Áno, dá sa povedať," pritakal jej. Netušil, čo bolo považované za diaľku, no z okolia Norestu nebol, takže áno, bol zďaleka.
"Nemáš zač," zamrmlal. Bral to ako samozrejmosť. Šamani pomáhať museli. Ak sa niekto v bylinách vyznal, halt to bola jeho nutnosť. Imamu to však bral ako zábavu. Blabotať o liečivkách a ich použití by vedel hodiny. Vo väčšine však nemal komu, keďže vlkov teda veľa nestretával. Alebo teda aspoň nie takých, ktorí by jeho znalosti potrebovali. V tomto sa mu Verd zapáčila. Prejavila záujem v jeho rozprávaní. Často sa nenašiel niekto, kto by sa toľko pýtal.
Na jej návrh pritakal. "Hej, to znie ako zvládnuteľná úloha. A určite to bude jednoduchšie i pre teba," neodpustil si poznámku. Vlastne asi ani neklamal, sám vedel, aké ťažké bolo zvyknúť si na nejaký handicap.

Imamu radostne zavrteľ chvostom. Veľmi rád sa hral na múdreho a Verd mu iba nahrávala do karát. "Dikobraz... je to niečo ako ježko, ale obrovské a jeho bodliny sú dlhočizné. Farbou pripomína skunka a hlavou zase bobra," opísal ho v skratke. "Ak ho raz uvidíš, určite ho spoznáš o to sa neboj. Len k nemu nepchaj hlavu veľmi blízko. Nie sú to spoločenské zvieratá..." zamrmlal a pokrčil pritom nos, spomínajúc na tie bodliny.
Jeleňovi to dneska skutočne išlo. Mohol totiž začať blabotať i o bylinách a to bola jeho obľúbená vec. "No repík má žlté kvietky a rastie na vysokých vzpriamených stonkách. Jeho listy ostavajú skôr pri zemi. Nazbieraj si kvety i zo stonkami kludne, rozžuj to a potri si s tým zranené miesto," povedal jej hneď i o použití, "alebo si ho vysuš, no dávaj pozor aby nezhnedol, potom ho už nepoužívaj," dodal. "Nechtík má nádherné oranžové kvietky a listy rastú po celej dĺžke stonky. Môžeš z neho použiť všetko od listov až po kvety. Taktiež si ho môžeš nasušiť, no musí to byť v tieni alebo si ho iba natrhaj, rozžuj a potieraj si s tým ranu. Je jeden z najlepších proti zápalom." Konečne sa nadýchol a milo sa na vlčku usmial. Bol rád, že ho niekto počúva a preto sa rozhodol jej povedať ešte o ďalších bylinách. "Skorocel môžeš využiť taktiež na zranenia. On má také dlhé špicaté listy a jeho kvety rastú na úzkej bezlistej stonke, pripomínajúc šíp, keďže až na samom konci začína rásť kvietok. Z neho trhaj listy, najlepšie pomáha na krvácajúce rany, zaceľuje. A pokiaľ by si sa chcela zbaviť obrovskej bolesti - makové semienka. Otupujú bolesť, no počítaj s veľkou ospalosťou a malátnosťou," poučil vlčicu. Možno o niektorých bylinách vedela, no vždy bolo lepšie informovať. A pokiaľ o nich netušila, tak to má šťastie, že na neho narazila. Čo by predsa bola robila, keby sa jej to zapáli a ona ani nevie o skoroceli, však?
Verdandi vyzerala celkom vďačná za rady ohľadne byliniek a jej ponuka sa Imamuovi páčila. Predsa mala dlhšie nohy a jedno kompletne funkčné ucho, stále nie ideálne, ale postačujúce. "Ďakujem, to by som veľmi ocenil." Vďačne kývol hlavou. Bolo milé vidieť ochotu u iných vlkov.

Áno, určite bola jedna z výhod, že toľko žrádla nepotreboval alebo sa vedel i lepšie ukryť, než silný a mohutný vlk, no v prípade handicapovaného jedinca bola malosť iba problémom - najmä keď to bol samotár. Aspoň keby mal tie svaly, však? No Imamu sa s tým vysporiadal a keďže jeho povaha konfliktná nebola, nepotreboval toľko osvalenia ani výšky, či ostrých zubov a pazúrov.
Verd sa nepáčilo, ako ju Jeleň oslovil. Aj tak budeš Verd. Pomyslel si, no pokúsil sa zapamätať jej meno a ospravedlňovačne kývol hlavou k zemi. "Pardón, nemyslel som to v zlom...Verdandi," zamrmlal nakonci jej meno. Stále v ňom prebýval ten mrzút, no svoj nesúhlas ohľadom jej prezývky najavo nijak nedal a znova sa na ňu pozrel s tým šibalským úškrnkom.
Imamu sa uchechtol. "Pripomína mi jedno nepríjemné stretnutie s dikobrazom." Pri tej myšlienke až zatriasol hlavou. "Bolelo to ako čert," zasmial sa. "Čo už s chýb sa učíme, no nie? Aspoň už vieš, že nemáš pchať ňufák tam, kam netreba." Celkom lahostajným hlasom jej odpovedal. Síce nevedel, čo sa jej stalo a prečo šla tam, kam nemala, avšak zaplatila si zato vysokú cenu a to ho mrzelo. Určite sa on s bodlinami v ňufáku nemohol rovnať vlčici, ktorej odhryzali ucho.
Na otázku či už má ranu zahojenú nedostal najjasnejšiu odpoveď, no už to mala ošetrené a na prvý pohľad alebo skôr na to málo, čo Imamu videl, sa nezdalo, že by to mala zahnisané a teda dokým sa neskrúcala v horúčkach a kŕčoch kvôli zápalu, ďalej to neriešil. "Dobre. Pokiaľ by si pociťovala nejaké silné bolesti alebo sa ti zdalo, že sa rana zapaluje, skús nájsť repík alebo i nechtík by určite bol nápomocný," poradil jej. Možno to vedela, no stále bolo lepšie informovať, ako nechať v nevedomosti.
Ako to zvládal? Na srnčie bobky. Verd stále nevedela, že okrem jeho nahluchlosti i zle vidí. Musel sa však pri jej otázke zaškeriť. Bolo vtipné stretnúť niekoho, kto bol v tejto oblasti skutočne ochromený. Jeleň už mal svoje finty a tuto vlčka bola... no dosť v prd - zatriasol hlavou. Nebuď zlý nemôže zato, že sa postihnutá nenarodila, ale stala sa ňou. Sám seba pokarhal a potom pohliadol na Verdandi. "Občas mi pomôže mágia, inokedy mám len obyčajné štastie. No väčšinou nelovím, teda nelovím vyššiu zver, iba hlodavce a menšie vtáky. Najviac však prežívam na ostatkoch a mršinách alebo nejakých lesných plodoch," povedal jej narovinu. "Ty sa, ale nemáš čoho báť," uistil vlčicu, "zvykneš si nato, postupom času. Stále máš silu a druhé ucho," uchechtol sa znova. "Možno si len dávaj viac pozor, ako dobre si krytá z ľavej strany, keďže to je teraz tvoja slabosť. Ak pojde do tuhého nenechaj svoj slepý bod alebo v tvojom prípade hluchý bod nechránený," vyprskol do smiechu nad svojim geniálnym vtipom o hluchosti.

Keď vlčica prišla bližšie. Imamu rozpoznal, že jej niečo chýba. To niečo bolo jej ľavé ucho. Prišlo mu to celkom komické. I keď ho pravdaže mrzelo, že vlčica o uško prišla, boli taká postihnutá verzia blbý a blbší, teda až nato, že bola hluchá a hluchší.
"V mojom prípade si nemôžem moc vyberať," odpovedal jej krátko. Nešiel jej to vysvetľovať do hĺbky, no vlčica mohla sama vidieť, už len podla jeho vzrastu, že je s ním niečo v neporiadku. A teda, že jeho výška bola tým najmenším problémom, keď na lov koristi došlo.
Akonáhle sa vlčica predstavila, Jeleň zabudol vlastne celé jej meno. Čo mali všetci v tomto kraji túto podivnú obsesiu s dlhými menami? A ako to bolo pre Imamua zvykom, čo na srdci, to na jazyku, hneď jej svoje myšlienky vysypal. "Dúfam, že Verd postačí, ten zvyšok mi vypadol už na začiatku," zaškeril sa na tmavú bezušku.
Prekvapila ho tá pochvala, ktorú mu vlčka udelila. Výnimočne, ale musel súhlasiť. Túto zimu sa mu celkom darilo. Síce to nebolo najjednoduchšie a určite bol vychudnutý, ale fakt bol, že rebrá mu netrčali a srsť mal huňatú a lesklú. "Ďakujem," kývol jej vďačne hlavou.
Potom zrakom prešiel na miesto, kde by sa za normálnych okolností nachádzala ľavá ušnica, no teraz tam iba zívala prázdna diera. "Čo sa ti stalo?" pohliadol Verd do očí a potom späť na jej urvaté ucho. "Máš to už zahojené?" Raz liečiteľ, navždy liečiteľ. Tak ako Sariane pomohla jemu na tej planine, hneď jak sa stretli, tak i on by sa bol rozdal, keď videl zranenú bytosť.

Keď Jeleň myš zhltol začul na blízku mrmlanie, avšak slová nedokázal rozoznať. Aj tak ale otočil hlavou smerom, odkiaľ zvuk prišiel a zbadal vlčicu vysokú ako hora - teda z jeho pohľadu tak vyzerala, keďže bola kľudne i o dve hlavy vyššia. Nevyzerala, že by plánovala útočiť a Imamuovi by sa partner na lov hodil.
Vlk si oblyzol papulu od zvyšnej krvy, vstal a šuchtavými krokmi zamieril k tmavej vlčici, ktorá tam na neho čumákovala so slovami: "Netuším, čo si hovorila, takže buď krič alebo mi to hovor pri ušiach priamo inak z toho rozhovoru nebude nič." Zamrmlal, keďže opakovať pri každom stretnutí túto vec, bola otrava, no na tvári mal nahodený v celku priateľský výraz.
Zastavil cca meter pred vlčicou, predsa len ju nepoznal a stále sa mohla rozhodnúť po ňom skočiť a kývol hlavou na pozdrav: "Zdravím, som Imamu. A jak oslovujú teba?"

Imamu sa zobudil do chladného, ale slnečného rána. Sám si nebol istý, koľko času v tomto lese už strávil. Boli to hodiny? Dni? Možno i mesiace, kto vie? Bolo očividné, že zima je už temer pri konci. Stromy začínali pučať, kvietky kvitnúť, sneh, ten už sa dalo nájsť ťažko.
Jeleň sa pomaly pozbieral zo zeme a otriasol sa. Potom sa prehol v chrbte a začal si preťahovať všetky končatiny, ktoré mu počas spánku stuhli. Jeho rannú rozcvičku napokon zakončil jedným veľkým zívnutím a ako čerešničku dodal malé mľasknutie. Potom zamieril k riečke, ktorá cez les pretekala, sklonil hlavu a začal si usrkávať. Žalúdok sa zatiaľ celkom držal, i keď by určite prijal aspoň nejaký olovrant a tak sa Imamu vybral na menšiu vychádzku po lese, pátrajúc po nejakej ospalej myši či hrabošovi, ktorú môže prekvapiť a ukojiť nespokojné brucho.
Prechádzky cez les miloval, hlavne takto začiatkom jara, kedy sa mohol kochať zobúdzajúcou sa prírodou, príjemným spevom vtáčikov a slnečnými lúčmi, ktoré cez koruny stromov presvecovali. Najmä však toto obdobie miloval, pretože to bol čas, kedy vedel najlepšie rozpoznať pachy. Keďže ostatné zmyslové orgány mal oslabené, čuch bol jeho najlepším priateľom a v čerstvom jarnom vzduchu toho dokázal vystopovať neskutočne veľa.
Netrvalo dlho a už tu zacítil malú myš, ktorá sa kŕmila na nejakom oriešku. Nezaváhal a na jeho vlastné prekvapenie sa mu podarilo ju chytiť. Zhltol ju na dva hryzy a začal stopovať ďalšie. Jaro musel využiť, čo najviac, keďže okrem leta to bolo jediné obdobie, kedy bol schopný sa plnohodnotne najesť.

Imamu hltal dychtivo vodu. Bolehlav ho už prešiel a žiadne postmagické symptómy ho už neotravovali. Zrovna keď zdvihol hlavu od hladiny, zahalil ho tieň. Bolo to omnoho väčšie než hocijaký dravec, avšak kvôli svojmu zlému zraku Imamu zachytil iba čiernu machulu na pár sekúnd, ktorá zas zmizla za stromami. Jeleňa to mierne znepokojilo, no napokon potriasol hlavou a rozišiel sa pri brehu rieky lesom. Síce ostával v strehu, keďže si stále nebol istý, čo sa to tam nad jeho hlavou myhlo, ale dúfal, že to nebolo niečo vlkožravé.
Napokon sa od brehu rieky vzdialil a zamotal sa viac pomedzi stromy. Čas sa blížil k noci, les sa stmieval, dáždik ustupoval a vlčko si začal hľadať miesto na prenocovanie. V šere to pre Imamua bola nočná mora. Jeho zlý zrak ho úplne zrádzal a musel sa najviac spoliehať na čuch. To, čo pred sebou videl ostro, boli iba jeho vlastné laby. Čo ho ale vytrhlo z jeho pátrania po pohodlnom peliešku bol pach, ktorý sa nachádzal niekde pred ním. Vlk! Imamu začal byť v strehu. Nie že by sa chcel vrhnúť do bity, avšak v tme si musel dávať pozor dvakrát toľko. S ušami vzpriamenými dopredu, nosom na hliadke sa skoro poslepiačky začal opatrne ďalej zakrádať lesom, snažiac sa nepútať mnoho pozornosti.