Príspevky užívateľa

S príchodom svetla prišiel i jemný dáždik. Nič nepríjemné, iba malé kvapôčky dopadajúce na vlčkovu srsť. Dodávalo to do estetiky tohto momentu.
Imamu sa konečne dostal preč z hôr a ocitol sa v lese na nížine. Potreboval vodu. Jeho telo na tom bolo už vporiadku, no ešte stále ho bolela hlava. Tá výprava za Dudkom bola skutočne náročná. Avšak bol rád, že ho našiel. Precvičil si s tým svoju mágiu a ešte aj potešil Rufusa. Tak ako by správny šaman mal.
Trmácal sa lesom už hodnú chvíľu. Na dohľad toho moc nenachádzal a počuť počul iba hlasné tóniny spevavcov. Niekedy skutočne nenávidel svoje postihnutia. Boli tak obmedzujúce v každodennom živote. Avšak nechcel ešte hádzať flintu do žita. Zapojil ňufák a začal vetriť. Vzduch bol nasiaknutý vlhkosťou a tak sa mu ťažko zaznamenávali pachy. Keď teda stopovanie nezabralo, znovu sa rozišiel neurčitým smerom, kde konečne v diaľke zaznamenal podlhovastý tvar niečoho, čo vyzeralo ako riečka. Radostne zavrtel chvostom a prešiel do poklusu.
Akonáhle sa dostal k vode, bez váhania sklonil hlavu a začal chlípať priezračnú tekutinu. Jeho hrdlo zalial chlad a cítil ako mu tlak z hlavy postupne ustupuje. Ďakujem duchovia. Pohliadol na oblohu s tichým poďakovaním, potom znovu sklonil hlavu a začal ďalej piť.

Rufus sa nakoniec rozhodol ísť sám. Imamu vlka sledoval, dokým nezmizol v diaľke a potom si vybral cestu, ktorá viedla do hôr. Nechcel ísť rovnakým smerom ako vlčko. Predsa, keď si zvolil byť radšej o samote.
Imamuovi netrvalo dlho, kým začal stúpať strmým vrchom a predierať sa pomedzi stromy v horách. Všetko sa zdalo byť tak pokojné, jedine čo prvý ranný spev vtákov bolo počuť. Jemný vánok prefukoval jeleňovi srsť a vôňa lesa sa mu zarývala do nozdier. "Ach áno, ďakujem duchovia za toto príjemné ráno," prehovoril k oblohe, ktorá medzi stromami presvitala.
Na cestu Imamu vyrazil ešte za tmy a teraz bol niekde v polovici, keď sa plne rozvidnilo. Hľadal zdroj pitnej vody, no ako naschvál nikde ani mláčka. Postupoval ďalej a ďalej, dokým sa strminy nezačali znižovať a on začal schádzať dole z hôr k lesu.

//Kotlina -> Mladý les (cez Šedé hory)

Imamu rozumel, že sa chcel vlk vrátiť. Keď o tom počúval, niekde hlboko v jeho srdci ho bodlo. Svorka... Niečo, čo pre každého vlka znamenalo domov. Miesto, kam sa vlci vracali, aby mohli byť so svojimi, rodinou či už pokrvnou alebo zviazanou vernosťou k alfe. Jeleň bol samotárom rád. Nikto a nič ho neviazalo, nemusel sa nikam vracať, nikoho nemusel počúvať. Robil veci, ktoré sám považoval za správne, avšak to slovo, tá spomienka, ktorá mu vždy nabehla späť do hlavy a vyvolala tú nepríjemnú tlmenú bolesť v hrudi.
Vlčko potriasol hlavou a premiestnil svoj pohľad z diaľky na Rufusa. "Rozumiem. Pokiaľ chceš, môžem ťa odprevadiť k hraniciam vášho územia, nemám nijak obzvlášť vybratý smer, kadiaľ chcem ďalej cestovať a aspoň sa môžem porozhliadnuť po vodnom zdroji," pousmial sa a počkal či Rufus bude s návrhom súhlasiť. Napokon možno potreboval byť už o samote, ale takto aspoň zistí, či bude mať o spoločnosť na cestu z údolia postarané alebo nie.

Imamu ocenil, že Rufus si spomenul a začal mu rozprávať bližšie u ucha. Z typu, ako mu rozprával, pochopil, že Rufus je ešte skutočne mladý. Síce pri Iamamuovi vyzeral výškou i statnosťou staršie, avšak podľa jeho slov Imamu odhadoval, že iba nedávno dosiahol dospelosť. Nijak obzvlášť mu to však nevadilo. Ako šaman sa naučil neodsudzovať, tak isto, ako i kvôli svojim problémom. S mladými bola vo väčšine však väčšia sranda. Síce mohli mať občas hlúpe otázočky, ale Imamu bol rád, že má spoločnosť. Kým sa dostal do tejto zeme, väčšinou mladí boli práve tí, ktorí s ním ostávali na potulkách dlhšie, než starí a mrzutí vlci. Predsa, vo väčšine mali práve oni viac chuť objavovať, než seniori.
"Súhlasím. Spoznávať nových vlkov môže byť aj zábava. Skutočne sa len potvrdzuje, že sme všetci rôznorodí a to nielen v povahe," narážal tým na jeho a Rufusovu zaujímavú genetiku.

Keď Rufus odmietol, Imamu iba mykol plecami a začal žrať. Pokiaľ si druhý vlk nechcel dať, aspoň viac ostane pre neho.
Keď dojedol, cítil sa omnoho viac fit. Jediné, čo ho omáhalo bol mierny bolehlav, ktorý však so zapitím vody ustúpi. Nebolo to nič, s čím by si už neporadil.
Pristúpil k Rufusovi znova bližšie, aby sa mu poďakoval, no ten začal novú konverzáciu. Voda teda asi ešte počká... Pomyslel si Jeleň a sadol si. Nechcel telo ešte moc namáhať. Predsa musel byť so svojím zdravím a energiu veľmi opatrný.
Rufusa počul tlmene. Určite to nebolo ideálne, ale chápal. Ľahko jeden pozabudol, že počuje zle. Sariane nie, avšak pochopiteľne, keďže bola liečiteľka a to z vlastnej skúsenosti vedel, že liečitelia vždy dávali pozor na všetky aspekty a postihnutia pacienta. Stále Rufusov hlas, ale vedel zachytiť, takže vôbec mu odpoveď netrvala dlho. "Neviem. O svojich predkoch viem málo. Moje parožie je to jediné, čo je jeleňom podobné a síce funguje v rovnakom využití a taktiež ho viem zhodiť, no nikdy sme..." Pri slovu sme sa zháčil. Staré spomienky na jeho rodinu mu celkom bodali do srdca. Nikdy nebol medzi nimi chcený a teda používať možné číslo mu bolo proti srsti. Keď si však uvedomil, že Rufus stále čaká na odpoveď, rýchlo dokončil: "Nikdy to nebolo tak, že by som mal k jeleňom blízko. Alebo by som s nimi nažíval, takže asi to je iba nejakou božskou vôľou," pokrčil plecami. Nemal šajna, prečo mal parožie alebo prečo napríklad jeho sestra a matka nemali. Muselo sa to niesť z otcovej strany, keďže i on parožie mal. Avšak o jeho rodičoch či prarodičoch nič nevedel, keďže bol asi ten posledný, na koho by otec mrhal slovami o histórii rodiny. Moc ho to však netrápilo. Bol rád, tak ako bol a hlbší zmysel za svojím výzorom nikdy nehľadal.

Imamu si hlavu položil späť do trávi a zdvihol ju, až keď ucítil srnčie mäso pri ňufáku. Pomaly si potravu pritiahol bližšie a začal si zobať malé kúsky. Čím viac zjedol, tým živšie vyzeral až sa napokon postupne posadil a pooblizoval si papuľu od zvyšnej krvi. "Ďakujem." Kývol na Rufusa jemne hlavou. Už sa cítil o poznanie lepšie. Síce by ešte maratón neodbehol, ale bol aspoň schopný sa zdvihnúť na nohy a dať si viac z mäsa.
Pár krokmi sa presunul k mŕtvemu zvieraťu a otočil svoj zrak na vtákovlka. "Ak chceš, kľudne si daj aj ty. Nie je to nič moc, no aspoň zaženie najväčší hľad," ponúkol mu a potom sa sám pustil do trhania mäsa na kusy.

Imamuovi bola zima. Všade bola tma a ticho a on nič necítil. Akoby nebol vo svojom tele. Chytal z toho paniku. Nevedel sa hýbať, nemohol spraviť nič, iba čakať. Nebol si vedomý toho, čo sa deje, netušil, kde sa nachádzal. Čas tu akoby stál a nič sa nedialo, až do jednej chvíle, kedy jeho telom niečo silne otriaslo a on zniva otvoril oči.
Farby naokolo, teplo a silné lúče slnka mu doniesli do tela veľa adrenalínu. Chvíľu mu trvalo, kým sa zorientoval a vedel znovu zaostriť na veci naokolo. V nose ho šteklili steblá trávi a medzi nimi zazrel guču srsti na nohách. Rufus! Teraz si už začínal rozpamätávať, čo sa stalo.
Jeho telo bolo slabé, nemal emergiu, aby sa postavil či posadil alebo čo i len nadvihol hlavu. Preto iba zamrmlal tichým hlasom, dúfajúc, že to Rufus zaregistrujte. "Srna... Jedlo. Mäso," vyriekol pár slov, snažiac sa Rufusovi napovedať, aby mu doniesol kus z mŕtvej srnky, na ktorej sa Imamu predtým kŕmil. V takto zlom stave ešte nebol. Možno k tomu prispieval i fakt, že bol iba pár týždňov po zotavení a nohu mal stále v návleku. Možno i fakt, že cestoval skutočne dlho. Každopádne teraz potreboval energiu, čo znamenalo jedlo. Keď už sa bude schopný postaviť, potom sa vydá pohľadať vodu a mal by byť v poriadku. Na teraz si však vlčko nebol istý ničím.

"Dobre," prikývol Imamu. Bol odhodlaný nájsť Rufusovho otca. Síce zahynul už pred nejakou dobou, ale Rufus bol jeho synom a mohol sa riadiť podľa jeho pachu.
Imamu od vlka poodišiel asi tri, štyri kroky a schúlil sa tam do klbka, potom otočil svoj pohľad na vlčka a ešte ho poprosil: "Teraz budem musieť byť absolútne v tichu, aby som sa mohol sústrediť na oddelenie svojej duše od môjho tela. Tvojou úlohou teda bude iba ostať potichu a dohliadnuť na mohe telo, kým sa pokúsim nájsť Dudka." S týmito slovami si napokon Jeleň položil hlavu do trávi a zavrel oči.
Vynaložil najväčšiu sústredenosť na použitie mágie a o pár sekúnd jeho telo ostalo nehybne ležať, zatiaľ čo sa Imamu naň a na Rufusa díval. Na nič vlk nečakal a začal vetriť vzduchom. Cítil Rufusovu dušu, jej pach a podľa neho sa snažil zachytiť i ten Dudkov. Zabralo mu to chvíľu, keďže okolie bolo nasiaknuté mnohými pachmi, ale podarilo sa mu zacítiť slabú a starú sropu, po ktorej sa okamžite vydal. Brodil sa trávou a narážal na rôzne iné pachy. Kde tu zbadal nejakého toho ducha mŕtveho králika či myši, avšak sústredil sa iba na pach Rufusovho otca.
Z obrovskej lúky sa dostal konečne k miestu, kde bolo Dudka cítiť silnejšie. To Imamuovi napovedalo, že tu na tomto mieste musel odísť na večný odpočinok. Imamu sa odrazil od zeme a vzniesol sa do vzduchu, aby mal lepší rozhľad. Dudka však zatiaľ nikde nezbadal. Pustil sa teda do pátrania, znova na zemi a po chvíli sa zastavil a začal na Dudka volať. Trvalo niekoľko minút, kým konečne zacítil pach podobný tomu Rufusovmu a napokon sa tam objavil i Dudek alebo teda skôr iba jeho duša. Vlk ho nepoznal, bolo pochopiteľné, že bol zo začiatku zmätený, avšak Imamu mu všetko vysvetlil a napokon mu zdelil i Rufusov odkaz. Dudek vyzeral byť potešený, možno i dojatý a po Imamuovi tiež poslal správu svojmu synovi. Celé toto stretnutie bolo dosti zdĺhavé a Imamu na ceste späť už šprintoval lúkami, aby sa, čo najrýchlejšie vrátil k svojmu telu. V očiach sa mu zaleskla radosť, keď zbadal Rufusa a svoje nehybné telo opodiaľ. Neváhal ani sekundu a akonáhle sa k nemu dostal, opatrne sa do tela znovu navrátil.
Jeleň rýchlo otvoril oči a zdvihol hlavu. Okamžite svoj zrak otočil na Rufusa a s úľavou mu spadol kameň zo srdca, keď zistil, že je späť v živom svete. Cítil silné vyčerpanie, hlava sa mu točila a začínal sa mu zdvíhať žalúdok. Toto bolo skutočne veľmi veľké sústo, ale pre úbohého Rufusa to sprvail rád.
Opatrne sa posadil. Pred očami sa mu začínalo zahmlievať, no nútil sa ostať pri vedomí. "Dudek..." Imamu zakašlal, no donútil sa pokračovať, "Dudek ti tiež odkazuje, že ťa má rád." Po týchto slovách Jeleňa naplo a vyvrátil obsah svojho žalúdka. Bola to obrovská záťaž na jeho telo. Nohy ho už nevedeli viac udržať a on sa zrútil k zemi, upadajúc do krátkeho bezvedomia.

Keď sa pustil Rufus do rozprávania, Imamuovi bolo s každým jeho ďalším slovom viac nevoľno od žalúdka. Chcelo sa mu zvracať pri myšlienke, že niekoho otec, takto kruto zahynul. Cítil z Rufusa žiaľ a vôbec mu to nezazlieval. Skutočne bolo i Jeleňovi ľúto, ako jeho nebožtík otec dopadol. Preto bez jediného zaváhania, keď mu Rufus oznámil, čo by chcel otcovi zdeliť, pritakal. Dojímalo ho, ako veľmi sa mladému za otcom cnie. "To určite môžem. Ale ešte predtým by som rád vedel, ako sa tvoj otec volal?" zahľadel sa do Rufusovich smutných očí. Keby mohol, rád by si to z mladým vlčkom vymenil. Cítil jeho žiaľ a rád by ho, neho zbavil. Možno napokon by to s časti spravil aj pre seba. Okúsiť, aké to je, keď sa niekomu cnie za rodinou. Imamu nemal o svojej rodine potuchy. Nikdy medzi nimi nebol chcený. A vždy mu to dávali kruto najavo. On k svojmu otcovi vzťah nemal, iba hnev, ktorý bol však pochovaný hlboko v jeho srdci. Netušil, či jeho príbuzní vôbec ešte žijú. Moc sa s týmito myšlienkami, ale nechcel zaťažovať. Teraz mal inú prioritu a to nájsť Rufusovho otca. Pohliadol teda na mladého vlčka s uisťujúcim pohľadom a počkal, až mu oboznámi otcove meno, potom sa bude môcť Imamu pustiť do práce.

Medicus... To bolo skutočne zaujímavé pomenovanie pre liečiteľa. Zaujalo ho taktiež spojenie slov "u nás." Patril Rufus k nejakej svorke? Alebo k nejakej patril v minulosti, tak ako Imamu? Avšak než sa ho stihol na toto Jeleň spýtať, Rufus ho predbehol s jeho otázkou. "No..." Imamu začal premýšľať ako začne. Hovoriť s nejakou dušou by mu nevadilo, bol čerstvo najedený a energia sa mu už navrátila. Skôr nevedel, ako mu priblíži, ako jeho mágia vlastne funguje. "Áno, viem s mŕtvymi komunikovať a áno viem sa spojiť s niekým, s kým sa chceš porozprávať, ale má to istý háčik. Duša, musí byť niekde nablízku, pretože dlhé cesty sú veľmi vyčerpávajúce a nebezpečné, za ďalšie, musíš mi dať presné otázky, ktoré chceš od daného zosnulého zodpovedať, pretože kým ja budem v astrálnom svete, nebudem s tebou vedieť komunikovať," skúsil mu zatiaľ aspoň okrajovo načrtnúť, ako by to cca prebiehalo. Inak však s pomocou problém nemal. Nie vždy sa predsa našiel niekto, kto mohol fungovať ako poštový holub medzi astrálnym svetom a živými.
Imamua fascinovala Rufusova mágia. Lietať voľne ako vták... To muselo byť skutočne fascinujúce. Občas si i sám Jeleň prial vedieť lietať. Obloha, tá voľnosť a ticho, ktoré muselo jedného zaliať. To bolo niečo o čom Imamu fantazíroval od malička. "V rodine? Ty žiješ niekde so svojou rodinou?" opýtal sa zvedavo. Rufus všeobecne pôsobil mlado a tak by vlčka ani moc nedivilo, keby mal niekde svoju svorku.

Operený nevedel, čo šaman a duchovný radca znamenali. Značilo, zemusel byť buď veľmi mladý alebo sa to v tejto zemi nepoužívalo. Keď však sa spýtal, či sú to zvieratá, donútil Imamua sa uchechtnúť. Zatiaľ nestretol nikoho, kto by si myslel, že šaman je zviera, či dokonca, že duchovný radca! Imamu iba pobavene zatriasol hlavou. "Nie, nie sú to žiadne zvieratá. Šaman, to je vlastne liečiteľ a duchovný radca... To môže mať mnoho vysvetlení, ale v skratke sa dá opísať ako niekto, kto ostatným radí pomocou zosnulých duší," vysvetlil mu.
"Teší ma, Rufus," pozdravil vlka znovu, keď sa predstavil. Vyzeral zaujímavo a hlavne dosť mlado. Síce ani Imamu nebol nejaký starec, no Rufus mu pripadal ako prerastené vĺča v istých smeroch. Avšak možno na bežné správanie mladého vlka nebol len zvyknutý, keďže musel rýchlo dospieť, aby prežil sám.
Zo záujmom si začal prezerať jeho krídla. "Vieš s nimi aj lietať?" Zo záujmom položil otázku. Ešte nikdy nevidel, že by nejaký vlk dokázal lietať a pokiaľ Rufus vedel, rád by to videl a niečomu novému sa naučil.

Operenec nevyzeral veľmi nadšený myšlienkou, že má prísť bližšie. Chápal to, sám nebol rád, že aby niekomu rozumel, musel mu dotyčný rozprávať blízko uší. Avšak jeho intuícia, ktorú pravdepodobne niesol každý šaman či liečiteľ, možno dokonca každý vlk, mu vravela, že zrovna tento jedinec nebude hrozbou. Tak isto ako Imamu nebol hrozbou pre neho. Násilie nepodporoval, sám bol ten, ktorý bol nútený pred bojmi zdrhať ako posera, aby si zachránil kožu. A síce možno jeho vždy mierne mrzutý výraz tváre by jednoho neprilákal, nikdy by na nikoho nazaútočil, pokiaľ mal inú možnosť.
Nad cudzincovou poznámkou sa zvláštne pousmial. Nevedel, či to skutočne nemyslel nijak zle alebo si len uťahoval, ale nevadilo mu to. Za svoj život počul už horšie veci, než to, že vyzerá zvláštne. To o jeho pachu - áno, Imamu bol jedinečný svojou vôňou. Pokiaľ by si ho jeden nepamätal podľa malého vzrastu, parožia a modrej hrivy, tak jeho pach by spoznal na míle. Nebolo to časté, aby jeden vlk voňal ako les a lúka zároveň, bez toho, aby zanechával nejaký vlku podobný odér. "Nie, to je vporiadku. Tiež som ešte nevidel okrídleného vlka, ale asi koľko krajov toľko druhov, však?" uchechtol sa. "Som Imamu, šaman a duchovný radca." Často sa takto nepredstavoval, pretože nedostával otázky typu, kto je? Možno druhý vlk bude viac pokojný, pokiaľ bude vedieť, že je liečiteľ. To zvyklo väčšinu presvedčiť, že nepredstavuje žiadne nebezpečenstvo. "A kto si ty?" naklonil vlčko hlavu mierne na stranu a premeral si mladého od hlavy po päty. Taktiež mal kapsu, tak ako on. Kto vie, či si tam tiež zbieral rôzne predmety a bylinky, tak ako to robil Imamu?

Vlk nevyzeral, že by sa chystal zaútočiť. Pekne pomaly prišiel bližšie, no nie moc, aby Imamuovu osobnú zónu nerušil. Vlčko teda uznal, že asi je len zvedavý. A popravde, keď si ho obhliadol viac, aj on začal mať otázky. Prečo má ten vlk krídla? Vie ich použiť? Narodil sa normálne alebo sa vyliahol z vajca, tak ako vtáky?
Keď cudzinec prehovoril, Imamu nebol nadšený. Pozdrav ešte odčítať dokázal, dokonca zaregistroval, že vravel niečo o jeleňovi, ale mohol iba tipovať. Pochyboval, že poznal jeho prezývku, takže sa pravdepodobne pýtal kvôli parožiu? "Nie, jeleň nie som," pokrútil hlavou, "a pokiaľ chceš, aby som ti rozumel, tak prídi aspoň bližšie, pri najlepšom mi to povedz rovno do ucha, pretože v odčítaní vážne nie som dobrý." Hneď na vlka vyvalil. Ak by chcel viesť dlhší rozhovor, určite ho celý nebude schopný odčítať z jeho tváre.

Prvý raz za dlhý čas mal Imamu viac jedla, než sa mu do žalúdka zmestilo. Vlkovi bolo divné, že keď bol najedený, stále tam bolo dosť mäsa pre dvoch vlkov minimálne. Možno by som si to mohol odvliecť do toho lesa. Je tam príjemne a môžem tam chvíľu pobudnúť, kým aspoň vyrobím ten návlek... Sadol si a premýšľal.
Svetlú srsť na hrudi mal celú od krvi, tak isto ako papuľu. Tak si ich začal čistiť. V jednom momente otočil hlavu, aby si pooblizoval bočnú stranu hrudníku, keď kútikom oka zahliadol šmuhu neďaleko. Okamžite nastražil uši a spozornel. Nevedel na diaľku rozoznať, čo to presne bolo, no podla pachu to značilo vlka.
Nervózne švihol chvostom a postavil sa na laby. Prišlo mu čudné, že tam cudzinec iba stál a sledoval ho. Možno chcel iba z tej srny, ale mohol byť i nepriateľský. Imamu sa rozhodol počkať, čo sa vlk rozhodne urobiť. Ak by zaútočil, pokúsi sa zdrhnúť, ak bude iba hladný, nemá problem sa s korisťou rozdeliť. Jedine, čo si vezme kus kože na ten návlek. Aj tak hlad zahnal nadlho.

//Les na úpätí

Keď vstúpil na lúku, osvietilo ho príjemné slniečko. Jemný vánok mu začal čechrať srsť. Avšak kvôli vyšším travinám naokolo sa zdvihli do povetria i semená, ktoré ho donútili zase kašľať. Nebolo však také intenzívne, ako keď bol bez medicíny.
Pri kroku sa snažil pokladať váhu aj na jeho zranenú nohu. Občas sa mu síce podlomila alebo to zabolelo, až poskočil, no snažil sa ju rozcvičiť, čo najviac. A mal čas, nič ho nenaháňalo, bol to úplne pokojný deň. Nemusel sa obávať.
Po zopár minútach mu do nosa udrel pach mŕtvoly. Okamžite sa na stopu zameral a nahodil rýchlejší krok. Nechcel, aby ak by boli nejaký vlci či iné šelmy v okolí, ucítili pach mäsa. Keď sa pri tele zastavil,vyzeralo nedotknuté. Musela zomrieť nedávno. Pomyslel si a sklonil hlavu, aby sa nažral. Srnu nejedol už veľmi dlho, no s jarou prichádzalo viac potravy. Nechcel ju však celú poničiť a tak veľmi opatrne rozpáral jej kožu, aby sa dostal dovnútra. Keď dojem vezmem tú kožu. Teraz si len pamätať, ako ten návlek Siranie vyrobila. Dumal, popritom ako prežúval srnčacie mäso.