Príspevky užívateľa

Po nejakom čase sa vlčko zo svojho pelechu vyhrabal. Bolo by dobré sa pohnúť. Síce toto miesto vyzeralo útulne, on bol cestovateľ. Prechádzal územiami, pomáhal zraneným, no nikdy sa neusadil. Okrem toho potreboval rozhýbať svoju nohu. Stále bolela menej a menej, ale potrebovala si zas zvyknúť na záťaž tela. Návlek ešte držal, ale už začínala koža páchnuť mŕtvolným smradom. Asi budem musieť pohľadať niečo na nový návlek... Potriasol hlavou a začal sa po lese rozhliadať. Stačilo by, ak by našiel čerstvejšiu zdochlinu srny alebo iného zvieraťa, ktorého koža je dosť pevná.
Imamu prešiel obrovským kusom lesa, ale nenašiel ani živáčka. Cítil v okolí rôzne zvery, no ani jedno nebola zdochlina kopytníka. Možno keby sa poobzerám v astrálnom svete? Niekde by som mohol zachytiť dušu... Kývol nad svojím nápadom a porozhliadol sa po nejakom vhodnom mieste, kde by si zložil telo. Keď už bol na mieste, schúlil sa do klbka, aby to vyzeralo, že spí. Zavrel oči a keď ich znovu otvoril, cítil sa ľahučký ako vzduch.
Rýchlo sa odrazil od zeme a vzniesol sa do povetria, kde sa potom rozbehol. Vďaka nulovej váhe a žiadnym prekážkam sa mu podarilo prebehnúť veľkú časť lesa, ale všetky duše patrili iba malým hlodavcom či vtákom. Ešte mu však ostávalo dosť času, dokým to začne byť nebezpečné a tak sa rozhodol zabehnúť na lúku pred lesom. Tam to najprv nebolo o nič lepšie, iba samé zajace a hlodavci, no potom si všimol srny, ktorá postávala na mieste a hneď vedľa nej čerstvé telo. Musela byť stará alebo chorá. Zhodnotil Imamu. Ale nie je to tak ďaleko, takže čas vyraziť. Otočil sa a zamieril k lesu, kde pohľadal vlastné telo, do ktorého sa napokon ponoril.
Hlava ho po návrate mierne bolela a v žalúdku mu začalo vyhrávať. "Neboj sa, hneď sa k potrave dostaneme," uistil brucho a vydal sa na lúku.

//Podhorská lúka

//Jelenia pláň (cez Podhorskú lúku)

Pod korunami stromov sa Imamu cítil bezpečne. Otvorené priestranstvá boli pre postihnutého vlka nebezpečné. V lese mal možnosť sa schovať, bolo tu viac pachov, ktoré ten jeho prekývali viac, tak ako i pri nehostinnom počasí.
Vždy sa tu našli nejaké vypadnuté vtáčatká z hniezda, či vajcia vtákov, ktoré mali hniezda na zemi. Nejaká tá ohlodaná kosť či mŕtva myš. Alebo našiel bobule, na ktorých sa tiež rád kŕmil.
Svetlý sa začal rozhliadať po nejakom pni, na ktorý by si mohol rozložiť byliny a pripraviť si protialergickú zmes. Šťastie sa na neho dnes usmialo a onedlho zbadal zlomený strom, na ktorý si mohol veci pohodlne vyložiť.
Sadol si na zem a zo svojej kapsy povyťahoval zväzky byliniek. Z niektorých si pripravil rozžutú zmes, ostatné odložil späť. Potom zmes požil . Skontroloval si návlek, ktorý ešte statočne držal na mieste a keď mal o seba postarané, začal sa rozhliadať po nejakom tom machu, z ktorého by si spravil lôžko, aby si mohol zložiť telo. Laba ešte potrebovala odpočívať.
V ihličnatom lese sa mach nehľadal najjednoduchšie ale napokon si provizórne lôžko utvoril, ľahol si a pozoroval tichý život lesa.

//Severná lúka (cez Planinu husí)

Konečne sám - toto bolo to pravé orechové. Nikým nerušený, iba on a myšlienky. Tak ako vždy... Povzdychol si. Znovu stretnúť vlka nebolo tak hrozné. Potriasol hlavou. Samotár, si šaman samotár, nikoho nepotrebuješ. Ty si ten, ktorého potrebujú! Rozhodne si kývol a zameral sa na tie machule, ktoré pred sebou videl. Všade to stále vyzeralo iba ako nekonečná pláň, no niečo ho viedlo vpred. Nejaký šiesty zmysel, ktorý vedel, že ísť za nosom prinesie výsledok. Okrem toho stále nezačalo pršať a nebola tma, takže času dosť. Niekde sa tu musia objaviť stromy.
Čím viac kráčal, tým menej vnímal bolesť v labke. Síce musel ostávať iba pri kroku, už skoro nebolo poznať, že kríva. Ostatné rany sa mu už dávno zahojili. Keď tak by sa pod srsťou nejaká tá jazva našla, inak bol zdravý ako rybička. Teraz už len vyrobiť zmesy na alergiu. Dumal, keď vtom v diaľke zahliadol zelenú, vysokú machulu, podobnú stromu. Bingo! Zavrtel chvostom a pomaly sa tam začal vláčiť. V lese bude najlepší úkryt a budem mať čas vyrobiť si lieky na alergie. Premýšľal nad rozložením času, kým sa dostal konečne na hranicu, kde sa končila nekonečná pláň a začínal ihličnatý les.

//Les na úpätí (cez Podhorskú lúku)

Keď vlk otvoril oči, nebo bolo jemne zatiahnuté mračnami. Vyzeralo, že sa schyľuje k dažďu, cez ktorý tu určite ležať nechcel, ešte by nachladol a to by bolo popritom všetkom už Imamuov hrob.
Vlčko si dlho zívol a porozhliadol sa naokolo. Všade sa rozprestierala iba nekonečná tráva. "Toto nie je najlepšie..." zamrmlal si a opatrne sa postavil. Končatiny mal stuhnuté a dosť bolelo, keď sa naťahoval. Laba s návlekom už bolela menej, ale stále pri rýchlom nášľape cítil nepríjemné pichnutie.
Pomaly a pekne opatrne. Opakoval si v hlave, keď krivkal nekonečnou pláňou. Musel dávať pozor na každý krok, ale postupne napredoval. A dokonca netrvalo ani tak dlho, kým spozoroval slabý obrys hôr. Tak cez to nejdem. Potriasol hlavu a vydal sa okolo nich. Našťastie nekonečná pláň viedla celou cestou okolo, až do kotliny za severnou stranou hôr.
"Vďaka horám tu nebude fúkať, tak silno, ak by sa zdvihol vietor," poznamenal sám pre seba a pokračoval nekonečnou pláňou. Už sa cítil, akoby chodil v bludisku. Všade iba krátka tráva lúk, nikde žiaden strom. Našťastie bol najedený z tých rýb, tak aspoň od tej starosti mal upustené.

//Jelenia pláň (cez Planinu husí)

Pozorne vlčicu sledoval celú dobu, čo návlek pripravovala. Chcel si zapamätať ako ho vyrobiť - predsa len sa mu v budúcnosti určite zíde. Predstava, že to má byť ryba ho síce odpudzovala, ale ak to malo pomôcť, tak budiš. Občas musel prejsť aj nechutnosti, aby si pomohol. Napríklad, tak ako keď vyrábal zmesy byliniek. Nie vždy mu bolo pochuti hrýzť tie horké či inak nechutné byle, ale ak si chcel pomôcť musel to prežiť.
Pokýval hlavou na súhlas, keď mu o použití návleku dohovorila. Síce nevedel, kde nájde nejaký vhodný materiál na výrobu, keďže srny ani ryby loviť nevedel, ale niečo už časom vymyslí. Dúfal však, že noha sa mu zahojí, dokým ten návlek od Sariane bude existovať.
"Ďakujem ti za všetko." Úprimne sa na vlčicu zahľadel. "Jak za záchranu života, tak i za jedlo, byliny a novému priučeniu. Určite ti tvoju láskavosť niekedy oplatím a rád pomôžem z čímkoľvek bude treba," usmial sa na sivú. Chápal, že týmto sa ich cesty na čas rozlučujú. Možno ho to i trochu mrzelo, strávil s ňou mnoho času, no na druhú stranu bol samotár a rád trávil čas s prírodou a nie ostatnými vlkmi. "Myslím, že týmto sa teda naše stretnutie končí. Ešte raz ti za všetko ďakujem a dávaj si pozor na svojích cestách Sariane," venoval jej ešte formálny odzrav. Pokiaľ už nič iné vlčica ďalej nevravela, položil si napokon hlavu do trávy a zavrel oči. Potreboval si po tom všetkom poriadne odpočinúť.

Imamu nemal svorky v láske. Nepriniesli mu do života nič dobré. Už ich pár stretol a síce Sariane potvrdila, že sú tam priateľskí, no radšej by sa im i tak vyhol.
Vedel ako dlaha funguje, ale vlčici do reči neskákal a nechal ju dopovedať. Vedel, že to aspoň bez pokusu nenechá - chápal to, tiež by pacienta nenechal si poradiť samého, keď mu vedel ešte pomôcť - preto súhlasil. "Dobre teda, môžme to skúsiť, času sme tu strávili veľa, pár ďalších minút nás nezabije." Potom sa pokúsil o menší úsmev, no jeho ego to neprežívalo. Poradil by som si aj sám... Avšak musel jej ďakovať, že tu s ním je. Pravdepodobne by už bol dávno mŕtvy, keby sa tu sivá nezjaví.
Naokolo už rástlo plno bylín, jar v plnom prúde, jedine čo nepríjemný vietor fučal. Ten Imamuovi však neprekážal, viac mu robili problém rastúce kvety a tráva, ktoré ho nútili kýchať, ale nato mal byliny. Použije ich, až sa so Sar rozlúčia.
"Ako dlho ten návlek vydrží? Aby som vedel či ho mám vymeniť alebo či si ho môžem nechať na nohe, dokým nebude vporiadku?" Silno zakašľal a potom i kýchol. Tá alergia ma raz zabije, prisahám! Zahromžil v duchu a uprel oči na vlčicu.

Sariane mala pravdu. Liečitelia boli zvyknutí sa o seba starať sami a tak isto i Imamu. Vždy bol vyvrhel, nezapadal a jeho postihnutia mu nikdy neprilepšili, hlavne preto sa pobral cestou, ktorou kráčal doteraz - šaman. Nechcel vidieť iných trpieť bez pomoci, nezniesol to. Možno to bolo jeho minulosťou, možno pretože sa riadil pravidlom, že každý si zaslúži právo žiť a to i tí najkrutejší. Naučil sa postarať sám o seba a síce začiatky neboli ľahké, ale samostatnosť, ktorú tým získal, oceňoval každý deň.
"Svorkám sa snažím vyhýbať." odkašľal si. "A ten návlek?" So záujmom na ňu uprel svoje rôznofarebné oči. "Nikdy som o tom nepočul. Väčšinou som používal na podporu nôh dlahy, vždy zabrali." riekol. "Ale rád sa naučím niečomu novému, aj keď vážne, tá noha je už viac menej vporiadku, iba s ňou nemôžem skákať a rýchlo utekať, čo sa prežiť dá." blabotal ďalej smerom k vlčici. "Postarám sa o to už." zakončil s úsmevom. Jeho ego už teraz znášalo ťažko, že sa o neho vlčica starala a síce bol vďačný, cítil sa neschopne a to nedokázal prehrýzť. Žil len vďaka Sariane, ale to stačilo, o tieto maličkosti sa postará aj sám.

Vlčica súhlasila s jeho návrhom. Bol rád, že ho tam nenechala vykrvácať a určite by ocenil jej pomoc na cestách. Nechcel sa však veľmi zbližovať. Už ho za život zradilo mnoho vlkov a pri jeho diagnózach sa nemohol spoliehať na nikoho iba na samého seba. Avšak mať "známosti" sa vyplatilo - hlavne medzi liečitelmi a šamanmi.
Bolo milé vidieť, ako sa starala o svojho pacienta. Odpratala rybie kosti, nosila mu bylinky a skutočne tu s ním strávila dlhý čas, kým sa mu polepšilo. Teraz, ako čas plynul, cítil, že sa mu stav zlepšil. Z rán boli už iba chrasty, labka stále trochu bolela, ale už by bol schopný chodiť relatívne normálne.
Pohliadol na sivú vlčicu. "Pravda. Ale, aby som pravdu povedal, takto zle som na tom nebol už veľmi dlho. Vypadneš z cviku, vieš." uchechtol sa. Napadnutie pumou nebola sranda. Bolo to prvýkrát, čo sa s tým stretol a síce už zranenia od tej mačky liečil, ale nikdy nie na samom sebe. Novému sa však vždy dalo priučiť.
Aký dlhý čas tam na tej lúke strávili, nepostrehol. Mohli to byť dni, možno mesiace. Vnímal zmenu počasia, deň a noc plynuli a striedali sa. Zranenia sa zahojili a jediné, čo ostalo bola mierna bolesť v labke, keď na ňu silno dopadol.
Posadil sa a pohliadol na Sariane. "Je zvláštne, keď sa o mňa stará niekto iný ako ja sám," podotkol a usmial sa "ale príjemná zmena." zašvihal párkrát chvostom.

Sariane vyzerala byť na seba hrdá, a vlastne aj mala byť za čo. Skutočne Imamuovi práve zachránila život a síce jeho liečitelské ego bolo stále mierne urazené, ten mladý vlk jej ďakoval za život nesmierne. "Dúfam, že na seba niekedy natrafíme, ale snáď už nie za takýchto okolností." uchechtol sa a oblizol si nos. Skutočne, ak sa teraz vylieči, bol by rád, ak by sa s vlčicou ešte dakedy stretli. Mohla by ho tu povodiť, navzájom by sa mohli naučiť nejaké liečitelské vychytávky - napríklad... Bolo by toho mnoho. Možno by dokonca mal i záujem sa naučiť loviť ryby. Síce mu z nich bolo zle, ale pomohlo by to jeho zdraviu, aspoň ako občasnú prevenciu. "Ale určite ocením, ak ma tu niekedy prevedieš, poukazuješ miesta, kde nájsť byliny, či naučíš nejaké nové recepty?" nadvihol obočie a šibalsky sa na Sariane pozrel. Bolo by fajn, ak by si našiel istú poistku, ktorá by mu prípadne v čase takomto napomohla.
Keď vlčica odstúpila, Imamu sa pustil do jedla. Tie slizké potvory mu išli krkom ťažko, ale aspoň si mohol bez práce plniť žalúdok. Stále lepšie ako mŕtve potkany či vtáčatká, čo vypadli z hniezda. Začínal být stále vďačnejší za tieto šupináče. Kútikom oka, popritom sledoval sivú vlčicu, ktorá sa tam prechádzala, naháňala muchy či lístie. Bola plná energie, podobne ako on. Síce jej závidel jej bezchybné zdravie, avšak i on sa miloval zabávať, aj keď musel dávať väčší pozor, kam šliape a kde sa nachádza. No i tak sa dalo vyžiť.
Zdvihol hlavu od zvyškových kostí slizkých pstruhov. "Ďakujem." povedal polohlasne, zatiaľ čo Sariane skontrolovala jeho rany. "Skutočne netuším, čo by som bez teba teraz robil..." zamyslel sa na chvíľu a potom sa zasmial "alebo skôr či by som vôbec ešte niečo robil." Úsmevne narážajúc na jeho 'skoro smrť.'

Imamu súhlasil s návrhmi sivej vlčice. Bol rád, že to tu mala takto obhliadnuté a vedela, čo kde rastie. On sám nemal najmenšieho poňatia, avšak zdalo sa, že táto zem nebola taká, ako tie, ktorými predtým prechádzal. Žili tu svorky a zrejme sa tu vlci zdržiavali väčšinu svojho života. Pokiaľ sa teda dostane z tejto prekérnej situácie, vydá sa na prieskum. A možno sa pridá Sariane k nemu. "Bol by som rád. Ak poznáš nejaké náhrady, kľudne ich môžeš doniesť. Zíde sa mi teraz čokoľvek." Milo na vlčicu pozrel a zastrihal uchom. Otravovala ho mucha, ktorá očividne ešte nezamrzla. Nenávidel ich, bzučiace malé ~ ale zároveň vedel, že patria do kolobehu prírody a majú dôležitú úlohu na udržanie rovnováhy.
Očividne, ani Sariane nebola najlepší lovec. Nad jej poznámkou, že spadne na vlastný nos, sa uchechtol. "Tak to začíname mať, stále viac spoločného." podotkol a zašvyhal chvostom. No i tak tu bol rozdiel, keďže Sariane aspoň vedela loviť ryby. On bol rád, keď ulovil nejakú tú myš... Ale na taký život bol zvyknutý a stále vedel vyžiť, tak prečo to meniť?
Keď vlčica zmyzla z Imamuvho dohladu - ktorý bol už tak mizerný - znovu si lahol do suchej trávy, ktorá sa už začínala sfarbovať do odtieňov jesene. Čakal celkom dlho, dokonca asi aj zaspal, keďže ho prebral, až pach rybiny, ktorá sa rozliala všade naokolo, keď Sariane roztrhla veľký list lopúchu. To si však nevšímal, bol rád, že má znovu, čo jesť a ešte k tomu, vedľa rýb sa nachádzala obrovská zbierka byliniek, ktoré mu vydržia, určite až do začiatku jara. Radostne začal mávať chvostom a posadil sa. Vďačne na vlčicu pozrel a poďakoval. "Vyzerá to úžasne. Ďakujem ti Sariane!" pokývol zase vďačne hlavou a lačne pozrel na šupinaté vodné tvory, čakajúc na odpoveď, po ktorej sa chystal pustiť do jedla.

Vlčica veľmi pekne pochopila, že musí k nemu hovoriť, ako k hluchému. Tým vlastne aj z časti bol, dalo sa povedať. Občas Imamu šklbol uchom, keďže jej dych ho občas šteklil na chĺpkoch v ušiach. Nevnímal to však a iba Sariane počúval a snažil sa zachytiť, čo najviac. "Tak bez ginka sa dokážem obísť. I tak ho moc nepoužívam, keďže ho iba občas nájdem. Ten zlatobyľ... Bude asi chýbať viac, no na jar ho môžem ísť natrhať. A s tymianom? Neviem, či teraz chcem ísť do hôr. Ale ďakujem, určite tieto znalosti raz využijem!" usmial sa a priateľsky zastrihal uškami. Bolo milé znovu naraziť, na tak nápomocného vlka. Skutočne jej vzdával veľký rešpekt a vďaku za život.
Čo Imamua prekvapovalo, že vlčica sa pravdepodobne živila najviac rybinou. Nechápal, ako jej to môže chutiť, no proti gustu žiaden dišputát. On napríklad tiež často pojedal lesné plody alebo zvyšky nejakej mŕtvoly, len aby hladom nepošiel. Preto sa nechystal Sariane súdiť. "Keď sa znovu dostanem do formy, tak sa možno niečo pokúsim chytiť. I keď zajace a bažanti sú na mňa, až priveľmi rýchli. Vo väčšine mi ujdú." priznal svoj nedokonalý talent lovu. Bohužiaľ toto chodí spolu s nedoslýchavosťou a krátkozrakosťou. No i tak stále žil a to bolo hlavné. Hlad či nehlad, podstatné že stále dýchal a srdce mu tlklo v hrudi.
Na návrh Sariane Imamu súhlasne kývol hlavou. Bol rád, že mu vlčica takto vypomáha a síce sa možno cítil trochu zle, že ho vkuse obskakuje, no už tu bola a ponúkla sa, tak prečo to nevyužiť. "Dobrý nápad. Ja počkám teda tu." stihol jej ešte povedať, predtým, než sa vydala hľadať bylinky.

Sariane vyzerala, že to tu má docela zbehnuté. Bol rád, že zrovna ona na neho narazila a tiež, že mu bola ochotná poradiť a pomôcť. I keď sa cítil trápne, že si nedokázal pomôcť sám, no čo mal robiť? Jedine tu ležať a čakať na záchranu, ktorá napokon i prišla v podobe sivej vlčice.
"Budem vďačný, ak ma po okolí prevedieš a ukážeš miesta, kde tie byliny rastú. A ano, je tu zopár bylín, ktoré sa mi začínajú zo zásob míňať." Opatrne som sa vyrovnal a posadil na zadok. Chvost som nechal, nech sa volne rozvaluje na tráve a uprel som na vlčicu svoje zraky. "Napríklad zlatobyľ alebo harmanček. Pestrec.. taktiež ginko, i keď tie stromy som našiel iba párkrát v živote. Občas tymián, ale i ten nenachádzam často." vymenoval jej tam hodnú časť zoznamu bylín. Dúfal, že aspoň nejaké z nich tu budú rásť, keďže ich nutne potreboval pred zimou doplniť. A ktovie, či ešte vôbec budú rásť. Predsa len, jeseň už bola v plnom prúde a väčšina rastlín začínala pomaly odkvytať.
Správa, že vlčica nie je moc dobrý lovec a ryby budú hlavné menu na jedálničku, Imamua moc nepotešila. Avšak mohol sa sťažovať? Konečne sa aspoň mohol normálne najesť, ešte k tomu výživného mäsa. A síce sa mu chcelo po každom súste vracať, ale i tak bol za to jedlo rád. Sám si lovil ťažko, takže sa teraz cítil ako boh, keď ani labkou nemusel pohnúť a žrádlo mu do papule padalo samo. "To je vporiadku. Síce to nie je moja preferovaná strava, ale aspoň sa konečne môžem výdatne najesť. Pretože úprimne... Sám mám dosť problém niečo nájsť, natož uloviť." uchechtol sa. Vedel, že má v živote nevýhodu, kvôli postihnutiam, ale i tak si zo seba rád robil žarty. I keď ho toto hladovanie - najmä počas zimi - už niekoľkokrát skoro stálo život, musel sa na to dívať z pozitívnej stránky a nie znepríjemňovať si život vedením, že ho jeho handicapy raz dostanú do hrobu.

Mierne sa Imamuove ego urazilo, keď ho začala poučovať o žihľave. Vedel to aj sám a nepoužíval ju často, čo to prepočula, keď hovoril, že ich normálne neberie, iba ak sa náhodou vážnejšie zraní? Nechal si však uštipačný komentár pre seba a ďalej počúval jej rady.
"Levanduľu zvyknem používať, však nie vždy ju viem nájsť. Tie ostatné znejú zaujímavo. A áno.. Arniku som už dlhšiu dobu nikde nevidel. Možno tiež preto, lebo vo vyššie položených miestach sa snažím nezdržiavať, keďže tam je terén zákerný." Jemne si odkašľal a pozrel na vlčicu. "Ale bol by som vďačný, ak by si mi ukázala, kde ich tu viem pohľadať." Vždy sa predsa hodilo vedieť, kde ich na novom území nájsť.
Jej ďalší návrh už ale nebol tak lákavý. Imamu moc rybám neholdoval. Sám ich ani nevedel loviť. Párkrát sa o to v minulosti pokúsil a skončil on sám vo vode. Okrem toho mu ich mäso nešmakovalo. Bolo to slizké a studené. A síce by to mohlo hocijak pomôcť, ryby sa snažil z jedálničku vynechávať. "Voda a jej obyvatelia nie su niečo, čomu som fanúšik." zamrmlal. "Okrem toho sa to tam všade šmýka a dochádzalo by k úrazom. Lest sú bezpečnejšie, čo sa týka úkrytu a mam tu aspoň väčší výber koristi, než len tie slizké potvorky..." zafunel.

Vlčica tiež vedela, aké sú tie mačky prefíkané. S pumamy naozaj nebola sranda, hlavne nie pre nahluchlého vlka, akým bol Imamu. Keby nestál po vetre, určite by jej pach zacítil, avšak takto ostal na tom brale stáť úplne nechránený. Ešte šťastie, že jej unikol...
"Žihľavu, Rebríček, pivonky... Alebo potom čo nájdem čerstvo v prírode. Avšak všetko to používam, až keď sa nejak zraním. Keďže väčšinou sa mi nič nedeje, až na tieto ojedinelé prípady som sa stále dokázal zraneniam vyhnúť." odkašlal si. Stále ho to bolelo, avšak začínal pociťovať úľavu. Napokon sa so životom lúčiť nemusí...
To, keď Sariane hovorila o upravení stravy, Iamamua pobavilo. "A nie neskúšal. Ja som rád, keď sa mi vôbec niečo podarí uloviť, takže jem to čo sa dá." Pobavene pokrútil hlavou a pozrel na vlčicu. "Naučil som sa s mojimi handicapmi žiť. Nie je to nič, čo by som nedokázal vyriešiť. A síce občas hladujem alebo krvácam... Nie je to nič ojedinelé, tak ako pri iných samotároch bez svorky." švihne chvostom, čím do vzduchu rozvíri travné semená, z ktorých začne kýchať. Hlúpa alergia... Pomyslí si a namosúrene odfrkne.

Keď dojedol, vlčica k nemu podišla. Bol rád, že chápe, že musí hovoriť k jeho uchu. Normálne to vlci nechápali, či sa mu za to posmievali. Už ako malý bol terč pre šikanu. Lenže z toho sa už otriasol. Netrápili ho negramotný bezmozgovia, ktorý sa mu posmievali. „Áno, mám zopár bylín nasušených. A vo väčšine fungujú- sú v kapse, čo mám na chrbte. Normálne som si schopný pomôcť a okrem toho - toto bolo iba tretíkrát, čo som bol v takomto zlom stave. Bežne si dávam pozor.“ pokrčil plecami. „Nemôžem za to, že tam bola puma.“ povzdychol si a švihol chvostom. Skutočne nemohol za to, že tá puma zaútočila. Len tak, tak jej ušiel, no už tak bol v dosť zlom stave a sám by si nebol schopný pomôcť. Jeho ego bolo mierne urazené, že sa nebol schopný zachrániť sám, ale na druhú stranu ďakoval všetkým duchom po jeho boku, že mu do cesty priviedli Sariane. Nebyť jej, už by z neho bolo žrádlo pre vrany.