Príspevky užívateľa

Imamu spal celkom tvrdo. Vôbec nevnímal okolie a až pach čerstvej rybiny ho prebral. Sariane pri ňom znovu ležala a dávala pozor. Oceňoval jej lojalitu k pacientom. Vedela, ako sa o zranených postarať. Napokon si možno nájdu spoločnú reč.
Presunul sa k rybám a jednu k sebe pritiahol. Opatrne sa pokúsil narovnať a posadiť sa. Rany síce stále boleli, no už mal aspoň dosť síl, aby udržal väčšinu tela nad zemou. Sklonil hlavu k rybe a začal ju pomaly žrať. To slizké telo mu dole krkom šlo, jak blchy z kožuchu, no dojedol a potom pohliadol na liečiteľku. „Ďakujem.“ pokývol hlavou a zobral si ďalšiu rybu. Dával pozor, aby neprehltol žiadnu kosť. Nepotreboval sa tu ešte začať dusiť. Niekoľko rýb ešte zožral a potom si ľahol. Telo bolo ešte stále veľmi vyčerpané na to, aby bol v inej polohe, než ležmo. Položil hlavu na svoje labky a sledoval ticho vlčicu.

Pokrútil hlavou. „Nemohol by som. Je to božia povinnosť pomôcť chorému. Nezáleží, či to je vlk, vlčica, vĺča, nepriateľ alebo cudzinec... Svoj druh..“ zakašlal „si treba chrániť. Najmä mi šamani a liečitelia musíme byť nápomocní.“ pousmial sa na vlčicu a položil potom hlavu do trávy, kvôli čomu si znovu kýchol. Hlúpa alergia... Vzdychol a zdvihol oči, aby pohliadol na Sariane. „Dobre.“ súhlasil s jej návrhom na odpočinok. Mal na dneska dosť a potreboval svoje telo uvolniť a nechať relaxovať. Uložil si labky do pohodlnejšej polohy, chvíľu sledoval vlčicu, ktorá si k nemu ľahla. Bolo príjemné vedieť, že je niekto po jeho boku a dáva pozor. Už dlhšiu dobu sa nikto taký neobjavil a Imamu jej prítomnosť oceňoval nesmiernou vďačnosťou. No napokon ho ríša snov stiahla na svoju stranu a jeho oči sa zatvorili a zahalili svet do tmy.

Imamu ešte chvíľu hrýzol kôru, ktorá sa už zmenila na hmotu slín a stromu. Nejak sám blúdil v myšlienkach, takže celkom stratil pojem o okolí. Až pach rýb, ktoré mu vlčica doniesla, ho vytrhli z rozímania. Pomyslenie, že sa bude môcť znovu po dlhej dobe nažrať ho naplnila príjemným pocitom. I keď ryby nepatrili zrovna k najchutnejšej veci, ktorú kedy jedol, no bol vďačný, že mu Sariane zohnala aspoň tie. Predsa len... Mohla ho tu nechať zomrieť.
„Ďakujem.“ pozrel na ňu, keď dopovedala. Na pomoc nebol veľmi zvyknutý. Život ho naučil, ako sa o seba postarať, avšak tentoraz by skutočne bez pomoci asi zhynul. Vďačne sa natiahol k rybe a zahryzol sa do slizkého mäsa. Nebola to žiadna výhra, ale žalúdok to zaplní, tak čo. Ani dlho netrvalo a posledná ryba zmizla v jeho papuli. To znovu pohliadol na vlčicu a vďačne kývol hlavou. Ešte chvíľu si tu poleží, nechá pôsobiť obklady a zase sa môže vydať na prieskum!

Vlčica bol skutočne z rodiny liečitelov. Tak to Imamu mal skutočne šťastie. I keď v jeho rozpoložení sa nedalo o šťastí moc hovoriť. Ale vlčica vyzerala byť starostlivá a trpezlivá. Dva hlavné aspekty, ktoré liečitel potrebuje, aby mohol pomáhať.
Imamu iba nahybne ležal a snažil sa nestratiť vedomie.Bolo ťažké sa sústrediť, keď ste krvácali a v hlave vám hučalo ako v rozbúrenej vode. Ale nehodlal sa vzdať, nemohol, keď už mu sakra niekto pomáha tak mu tu neumrie predsa! Jemne pohol chvostom aby sa uistil, že si stále cíti končatiny a potom iba počal, kým sa Saraine vráti. Netrvalo jej to tak dlho, i keď pre Imamua to bola večnosť.
Napokon mu doniesla vŕbu proti bolesti, za čo vďačne kývol hlavou a tak ako mu povedala, začal hrýzť vŕbovú kôru. Aby sa zameral na niečo iné, než odpornú chuť kôry, zameral sa na malú lienku, ktorá liezla neďaleko po steble trávy a čakal, kým sa jeho záchranca vráti s rybami.

Vlčica vyzerala, že vie, čo robí. Zatiaľ, čo jej dával návrhy, aké byliny použiť, ona sa už pustila do zberu. Pravdepodobne sa vyzná... To je dobre. Aspoň ma tu neošetruje žiaden amatér. Pomyslel si a ticho ju sledoval, ako behá od jednej byliny k druhej a vyrába pastu na zranenia. Keď mu tam pastu natrela, konečne sa mu prihovorila. Bol rád, že pochopila, že mu musí hovoriť k uchu. Obvikle to vlci nechápali, nebavili sa s ním alebo okamžite odišli. Preto bol často odkázaný na seba, čo mu síce pomohlo v samostatnosti, no zato zatratil na možných priatelstvách. "Si vzdelaná. To sa mi páči. Vyzerá to, že sa vyznáš. Máš pravdu, je lepšie použiť biliny, čo sú naokolo, nejak ma hneď nenapadlo, že ty vlastne nemáš problém s pohybom ako ja..." pokúsil sa byť trochu vtipný, no stále hovoril ticho a s veľkými bolesťami, pri každom vyslovenom slove.
"Zvládnem neboj..." odpovedal jej a škaredo zakašľal. I tak som zvyknutý byť sám... Dplnil si v hlave. Ešte na ňu napokon pohliadol, pravdepodobne keď už bola na odchode a zavolal - "Pokiaľ nenájdeš vŕbu, skús pohľadať mak. Jeho semená su dobré na zmiernenie bolesti a tiež pomáhajú zaspať..." Potom už len položil hlavu do trávy a zavrel oči, aby nechal svoje telo vstrebať liečivé účinky bilinnej pasty.

Takže Sariane... Hmm zaujímavé meno. Snažil si zamestnať si myseľ, aby tam nestratil vedomie a tak teda upriamoval pozornosť na jej slová i pohyby. A ešte k tomu liečiteľka, ktorá mi chce dobrovoľne pomôcť? Ďakujem vám Bohovia nebies za tento dar... Lenže Imamu nemal moc čas na ďakovné slová, keďže Sariane nestrácala čas a hneď sa ho začala vypytovať a zisťovať príčinu jeho zranení. Najprv na ňu chcel vyšteknúť, že nie je hlupák, aby žral otrávené byliny. Typický Imamu s nevrlou maskou nasadenou na čumák by to hneď vypustil z huby, avšak teraz si o hádky vážne nestál, preto iba pokýval hlavou na znak nie. Predsa len, vlčica netušila, že i on je liečiteľ.
Keď k nemu cudzinka postrčila rybu, vďačne na ňu pozrel a natiahol sa za rybou, z ktorej si kúsok odhryzol. Mal problém, čo i len žuť bez toho, aby ho mučivá bolesť nezvierala v kŕčoch, no vedel, že keď zaženie hlad, kŕče pominú. Preto rybu postupne ohlodával, až tam nakoniec ostala len kostra a menšie zbytky mäsa prilepené na stavcoch a rebrách. „Ďakujem.“ poďakoval Sariane ticho a hlavu znovu položil do trávy, kde si okamžite kýchol, kvôli alergií. Sakra... Potrebujem to niečím utlmiť. Ale najprv by som mal povedať tej vlčici, čo robiť... Znovu na ňu pohliadol a riekol - „Som Imamu, šaman i liečiteľ, tak ako ty.“ pokývol hlavou a pokračoval. „Pokiaľ premýšľaš nad tým krvácaním, tak sa mi zle zráža krv.“ Silno zakašľal a trhol s telom od bolesti. „Najlepšie na to bude použiť alchemilku alebo kostihoj, z ktorého obklad by sa hodil na tú moju labu. Obe rastliny mám v kapse na chrbte, sú už nasušené, no výluh bude treba nechať odstáť, takže kým ich necháme vymáčať vo vode, skorocel bude najlepšou alternatívou na rýchle ošetrenie.“ rozhovoril sa, akoby išiel Sariane učiť všetky lekárske postupy. „Ten nájdeš na tejto lúke určite. Len si pohni, pretože tú krv v tele vážne udržať nedokážem.“ dodal ešte svojim bežným Imamuovským prostorekým slovom.

Chrobač síce Imamu našiel, no i tak mu v žalúdku ukrutne švŕkalo. Ochromený hladom, s nedostatkom krvi, ktorá stále unikala cez škrabance na jeho tele, si ani neuvedomil prítomnosť druhého vlka. Pardón, vlčice. Jej pach zaznamenal, až keď pri ňom zastala. Dovtedy ju nevidel, ani nepočul. A jak by asi mohol? V jeho stave a postihnutím sluchu a zraku nebolo možné, aby jej prítomnosť zaregistroval skôr. Bežne by sa asi každý vlk preľakol, teda i Imamuom prešiel nával adrenalínu, keď zacítil vlčicu, no nemal už silu so sebou ani myknúť, nedajbože vyskočiť na laby, aby sa prípadne obránil, pred nadchádzajúcim možným útokom. Avšak spolu s vlčicou zacítil i pach rybaciny. Zviera ležalo neďaleko od jeho čumáku a zdalo sa, že vlčica ho doniesla pre neho. Tiež zaregistroval nejaký zvuk, pravdepodobne naňho hovorila, no nahluchlý polomŕtvi Imamu nedokázal rozoznať jednotlivé slová.
S ťažkosťami otočil hlavu, tak aby sa mohol na cudzinku pozrieť. „Pokiaľ hovoríš na mňa, musíš buď hovoriť hlasnejšie alebo mi to povedz do ucha, inak ti nerozumiem, teda okrem huhlania absolútne nič.“ povedal ticho. Dalo sa rozoznať, že i obyčajné hovorenie mu robilo obrovský problém.

Netušil, ako dlho na tej lúke preležal. Možno to boli hodiny, možno dni. Ktovie? Avšak Imamu nebol schopný nabrať dostatok energie, aby vstal a pokračoval do neznáma. Už tak oslabený hladom, mu rany na tele stále jemne krvácali a zranená labka bolela stále viac a viac. No aspoň sa nachádzal pri vodnom zdroji, čo znamenalo, že sa sem možno pripletie akási korisť. No necítil nič, čo by sa podobalo na večeru.
Zdvihol hlavu a obzrel si priestor naokolo alebo skôr to, čo na tých pár metrov videl. Vzduch bol navlhnutý dažďom, ktorý sa zdal, že čoskoro spadne. Hmla sa iba zhustila a pofukoval chladný večerný vetrík. Musím sa rozhýbať, nemôžem tu ležať jak mrtvola. Pomaly sa zdvihol na laby, otriasol sa od zeme, ktorá sa mu zalepila do srsti a začal ovoniavať vzduch, či nezacíti pach, čo i len malej myšky, No nikde nič. Ak by sa mi podarilo nájsť tie bylinky... Ale v tomto stave neprejdem viac než na koniec tejto lúky. „No tak mysli, sakra!“ vynadal sám sebe.
Pred nosom mu zo stebla trávy odskočil lúčny koník a vtedy mu to trklo. Ďakujem za radu. Pohliadol na oblohu a vyslal poďakovanie predkom, za ich múdrosť. Potom sklonil čumák k zemi a začal tam hľadať hmyz. Možno nejaké dážďovky, či hocičo, čo by ho trochu zasýtilo, aby neumrel na vyhladovanie. A skutočne po chvíli našiel zopár drobných chrobáčikov, ktorých začal hltať. Napokon to možno celkom dobre dopadne...

//minulosť

Imamu sa pomaly šuchtal dopredu. Netušil, kam má vlastne namierené, len proste kráčal. Unavený, vyhladovaný a dehydrovaný sa snažil nepodľahnúť smrti. Jednu prednú labku držal vo vzduchu. Tiekla z nej červená tekutina. Na tele mal ďalších zopár rán, ktoré i keď neboli, až tak hlboké, krvácali veľmi silno. Nevnímal okolie, videl už rozmazane a zdalo sa mu, akoby ohluchol už nadobro.
Takto to teda vyzerá? Takto ukrutne ste sa cítili i vy, keď ste umierali? Toto je skutočne môj koniec? Pohliadol na oblohu zatiahnutú dažďovými mrakmi. Vzduch tu bol chladný a nasiaknutý pachom dažďa. Pokiaľ začne pršať, aspoň sa konečne budem môcť napiť... Premýšľal. No ak mi kožuch nasiakne vodou, tak pri mojom stave to do nového dňa nevydržím... Potriasol hlavou, aby zahnal tieto chmúrne myšlienky a pomaly začal krívať ďalej.
Povšimol si, že štrkovitý povrch s kosodrevinou nahradila trávnatá plocha. Vznášala sa tu jemná hmla, ktorá už tak krátkozrakému vlkovi, moc nepomohla. To Imamua však neodradilo. Smelo hopkal na troch krátkych nohách ďalej.
Uvedomil si, že sa k niečomu približuje. Tmavá šmuha sa stále zväčšovala a zväčšovala, až napokon rozoznal obrys stromu. Zmenil teda smer, aby nevrazil do kmeňu, čo sa dialo celkom často. Vo väčšine, keď sa pokúsil loviť veveričky, či nejakých letáčikov.
Keď pomyslel na chutné mäso tých ryšaviek, začali mu tiecť sliny. V žalúdku mu škvŕkalo, tak nahlas, až to počul i on. Kŕče sa už pomaly začínali prejavovať a nevedel, ako dlho ešte znesie niesť svoje vyziabnuté telíčko len na troch nohách.
Okolím sa niesol pach cudzích vlkov. Imamu síce dobre nevidel, ani nepočul, no čuch mal zato excelentný. Rozoznával, že tadiaľto prešlo už mnoho vlčích láb. Niektoré pachy boli celkom čerstvé, iné zas i niekoľko týždňov staré. Mal pocit, že tu cíti i prítomnosť iných členov jeho druhu, avšak svojim zmyslom už prestával veriť, keďže to kľudne mohli byť iba halucinácie vytvorené jeho unaveným mozgom. A i keby sa tu nejaký cudzí vlci nachádzali, nemal záujem o ich spoločnosť. Nie, keď bol v takomto stave.
Prešiel ešte zopár metrov a ucítil pach čerstvej vody. Najprv to iba prehliadol, keďže fatamorgána by sa v jeho stave mohla dostaviť veľmi ľahko. No čím bližšie bol, tým silnejšie sa okolím niesla vôňa lahodnej čerstvej vody.
Po pár metroch bol už schopný rozoznať nejaký žľab, v ktorom sa niečo pohybovalo a začul i šum, aký vydáva rieka. Akoby sa do Imamua vliala nová sila, rozbehol sa k rieke. Alebo tam skôr priskákal na troch zdravých končatinách. Temer do spenenej vody spadol, keďže sa pošmykol na mokrom brehu. Našťastie iba spadol na papuľu, z čoho sa rýchlo pozbieral znovu na laby, našiel si bezpečné miesto na státie, sklonil hlavu a začal hltať životodarnú tekutinu.
Chvostom nadšene vrtel, keď mu chladná voda stekala dolu hrdlom. Doteraz rátal s tým, že sa stretne so svojimi predkami na druhej strane, avšak teraz, keď konečne uhasil smäd, mal znovu nádej, že to prežije.
Odstúpil od rieky, celý zadychčaný, ako tú vodu hltal. Po odišiel zopár metrov ďalej, našiel si suchší kúsok trávy a zvalil tam ubolené telo. Ako sa zložil na zem, do nosa sa mu dostalo zopár trávnych semien, ktoré ho začali okamžite dráždiť a Imamu začal kýchať ako bláznivý.
Keď sa jeho organizmus rozhodol upokojiť, povzdychol si a len opatrne zložil hlavu na zem, kedy ho tráva znovu rozdráždila, avšak tentoraz už nie tak vážne. Musím nájsť byliny na zmiernenie... Pomyslel si. Ale najprv menší oddych... Natiahol všetky štyri labky a nechal svoje telo relaxovať.

Mágia:

Dux animarum

Mágia, ktorá dokáže jeho telo znehmotniť. Avšak nie v zmysle neviditeľnosti. Imamu sa totiž dokáže dostať pomocou mysle do sveta duší.
Za pomoci veľkého sústredenia na mieste, kde je ticho je schopný opustiť svoje telo a ako nehmotná duša sa dostať k zosnulým. V tejto podobe ho nemáte možnosť vidieť, či počuť. No on vás áno! Totiž svet duší sa nachádza všade tam, kde i ten reálny. Imamu vás teda počuje, cíti pachy, teplo i zimu, či vás vidí. Avšak nedokáže sa vás dotknúť alebo k vám prehovoriť. Presne tak, akoby sa stal jedným z mŕtvych. Teda vám nie je schopný ani ublížiť.
No tak ako k nám i zosnulé duše občas pošlú náznak toho, že sú tu s nami, tak i Imamu vie dať najavo, kde sa približne nachádza. Pokiaľ sa bude nachádzať blízko pri vás, môžete pocítiť náhly nával chladu, ktorý sa bude zväčšovať, čím bližšie pri vás Imamu bude. A taktiež môžete ucítiť jeho jedinečnú vôňu, či počuť šušťať lístie, i keď zrovna vietor fúkať nebude... Vo svete duší totiž niečo ako gravitácia nefunguje, keďže i samotné duše sú nehmotné, čiže Imamu sa môže ľubovoľne pohybovať vyškerím priestorom.
No nie je to zas tak jednoduché! Síce môže ako nehmotná entita poletovať okolím, či prechádzať cez predmety typu kamene, stromy, či rovno cez celú horu skrz. Avšak všetko ho to vyčerpáva omnoho viac, než obyčajné kráčanie a vyhýbanie sa prekážkam, tak ako keď je vo svojom tele. Musí si teda dobre rozmyslieť, kadiaľ prejde alebo ako veľmi vyčerpá svoju energiu. Totiž ako už bolo na začiatku spomenuté - svoje telo musí opustiť, aby sa do sveta duchovna dostal, takže pokiaľ vyčerpá moc energie, môže to pre neho skončiť veľmi nebezpečne. Totiž ak v duchovnom svete ostane moc dlho, môžu mu zlyhať isté orgány, dočasne sa dostaví amnézia, či mu začne krvácať z uší alebo nosu. Tiež je jeho telo úplne nechránené, keď sa nachádza vo svete duší. Pripomína vtedy mŕtvolu, ktorú by kdekto považoval za potravu, či dobrú obeť na precvičenie boja. A i keď Imamu bolesť v duchovnom stave necíti, každý útok na jeho telo mu uberie dvojnásobok energie ako bežne.
Ale čo je teda výhoda tejto mágie? Imamu je schopný hovoriť s inými dušami! Zrovna toto je jeho dar. Totiž v tomto svete sa nachádzajú všetky duše zosnulých a teda ak by ste si želali počuť nejakú správu od vášho mŕtveho príbuzného alebo kamaráta - Imamu vám toto želanie rád splní!
No pravdaže nie všetky duše sa nachádzajú na jednom mieste, preto i Imamu ich musí pohľadať, tak akoby by sa to udialo i vo svete živých. Preto si znovu musí dávať pozor, ako ďaleko zájde, aby sa stihol vrátiť k svojmu telu predtým, než stratí priveľa energie.
V tejto podobe je schopný vydržať hodinu, avšak to už je veľmi vyčerpaný a môže mu to ohroziť život(a to počítame, pokiaľ by iba stál na mieste bez pohnutia. Pri každom väčšom pohybe sa mu časová lehota skracuje.) Ak v duchovnej podobe ostane viac než pol hodinu - po prevtelení späť sa môžu dostaviť mdloby, bolehlav a v akútnejšom prípade zvracanie. Do pätnástich minút bude cítiť iba vyčerpanosť, či hlad a smäd.

Obrázok:

Vybratý z dostupných dizajnov pre Brloh - (Rowan) Ten vlk s kapsou a jelením parožím. (Nechcelo mi to sem vložiť obrázok tak som to sem napísala, dúfam že budete vedieť)

A ospravedlňujem sa, že to posielam na dvakrát, ale bolo to do jednej témy veľmi dlhé.

Meno: Imamu
Prezývka: Jeleň, Špunt
Vek: Mladý dospelý (3-6)
Pohlavie: Samec
Matka: Banafrit
Otec: Apollo
Súrodenci: Yoki

Charakteristika:

Na prvý pohľad vám bude Imamu pripomínať tajomného šamana z hôr, ktorý lieči ostatných. Možno sa vám bude zdať odťažitý, nezhovorčivý či mrzutý. No verte, že toto všetko je len pretvárka! V skutočnosti je to veľmi milý a nápomocný vlk, ale jedine ak si k nemu nájdete cestu. Nie je jednoduché pochopiť jeho zvyky, či porozumieť všetkému, o čom hovorí. Často si rozpráva sám pre seba alebo pokladá filozofické otázky ohľadom života. Ale keď si vás raz obľúbi, už sa ho nezbavíte.
Je to zvedavý tvor plný energie, ktorá neutícha. Optimista, ktorý často vidí veci až moc v dobrom svetle, i keď v skutočnosti sa dejú úplné hrôzy. Tento jeho optimizmus občas možno považovať za ľahostajnosť. Nerád sa stará o následky jeho činov, či slov, takže dosť často sa mu podarí rozhnevať, či uraziť iných. Ale zas naopak táto jeho výrečnosť má i svoje dobré stránky! Môžete sa spoľahnúť, že tento vlk vám klamať nikdy nebude. Pokiaľ vám niečo povie, či sa nejak zachová, tak to je v jeho očiach správne. Svoj názor v hube dlho nedrží a povie vám na rovinu, čo si o niečom/niekom myslí.
Aj keď vám možno bude pripomínať nevychovaného teenagera, verte, že je veľmi múdry. Vyzná sa v rôznych liečivých rastlinách a má úžasné orientačné zmysli! Pokiaľ sa s Imamuom vydáte na cestu, neobávajte sa, že sa niekde stratíte alebo umriete na infekciu v rane.
K prírode má veľmi blízko, jak už k neživej, tak i k živej. Miluje objavovať nové druhy rastlín a zvierat, či skúmať rôzne horniny. Pokiaľ ste teda milovník prírody, určite si s ním sadnete do noty. A tiež bude veľmi rád, ak ho nejakým novým poznatkom priučíte.
Ak hľadáte súpera do boja s Imamuom nerátajte. Tento drobný mierumilovný vĺčik totiž trpí hneď niekoľkými chorobami, ktoré mu znemožňujú stať sa rovnocenným sokom v bitke. Avšak to neznamená, že sa hneď vzdá! Bojovať vie, avšak sám potičky nevyhľadáva a radšej spory rieši slovne. Predsa len nikdy nevie, kedy ho jeho zlé zdravie zradí.
V skratke je to veselý mladý vlk, ktorý vám rád pomôže, zároveň i úžasný spoločník na cesty, pokiaľ sa radi dozvedáte nové poznatky o prírode, či duchovnom svete. A i keď je už od narodenia postihnutý, stále nachádza chuť do života.
Takže teraz smelo do spoznávania osobnosti tohto škriatka!

Zaujímavosti:

- Vonia po ihličí, sedmokráskach a lesnom mede. Táto jeho vôňa je jedinečná a je ju z jeho srsti cítiť stále, bez ohľadu na to, v akom prostredí sa nachádza.
- Dokáže vyskočiť neuveriteľne vysoko.
- Má hustú jemnú srsť.
- Rád zbiera rôzne predmety.
- Svoje parožie využíva pri boji, tak ako jelene.
- Od narodenia trpí hypakúziou(nahluchlosťou). Taktiež sa mu zle zráža krv(trpí hemofíliou), preto sa konfliktom s inými radšej vyhýba. A aby toho nebolo málo myopia(krátkozrakosť) tohto vlčka postihla tiež.
- Má heterochromiu očí, pričom ľavé má modré a pravé žlté oko.
- Vzrastovo je veľmi maličký. Dokonca i niektoré vlčice sú od neho vyššie. Dalo by sa ho prirovnať k 9-10 mesačnému vĺčaťu.
- Tiež má alergiu na rôzne trávne semená a na topoľ.
- Na krku má škaredú jazvu od zubov, ale nie je ju vidno, lebo ju zarástla srsť.