Príspevky užívateľa

Stále nevedela celkom uchopiť, čo sa vlastne stalo. Na papieri asi áno, ale zoči-voči Majdalenke? Rozumela aj nerozumela. No jej odpoveď priniesla Lesley príjemný pocit bezpečia a pomaly cítila ako v nej ustupoval ten strach z neznáma. Veď ako by to mohlo vzísť v čokoľvek zlé po boku tej rozkošnej poetickej duše pred ňou? "Ďakujem ti," šepla. V tejto chvíli už bola síce súčasťou kolektívu, drahého sesterstva, ktorému dôverovala, že sa jej hlavne teraz v núdzi neotočí chrbtom. Ale toto bolo predsa len čosi navyše, iné. Čosi bližšie, dôvernejšie...vrelšie. Pri všetkom, čo počula sa dokonca aj jej pomaličky rojili v mysli isté predstavy; na sklonku dňa neskorého leta uľahnúť jedna vedľa druhej v peknej nore - v takej, odkiaľ je aj trošku vidieť na okolitú krajinku. Oprieť si o seba hlávky a sledovať ako posledné slnečné lúče skĺznu o čosi nižšie, počúvať krotký čľapot potoka a cvrčky. Ano pravda - Lesley sa dala pomerne ľahko rozptýliť skôr vizuálnou stránkou toho celého, no o koľko by bolo krajšie vnímať to všetko ešte v spoločnosti niekoho tak drahého?
Aj sa chcela ešte raz pritúliť, len tak do nej láskyplne drgnúť, no nakoniec sa zastavila. Predsa na to ešte bude času dosť, je tak? O to krajšie bude si počkať.
A tak mala v mysli ešte nejaký moment-dva ružovú hmlu, ktorá zakrývala okolo nej všetko, čo by sa netýkalo Majdalenky. Tá však onedlho vykročila, na čo horko-ťažko stihla Lesley zareagovať. Skoro akoby na sekundu postojačky zadriemala, k čomu ju posledný letmý božtek len viac postrčil. A potom sa hlas jej spoločníčky ozval znova. Nuž, hlas bol jej, no na chvíľu sa jej až nezdalo, že by aj slová boli jej. Čože, čo? Tak sa predtým zasnívala, že bola teraz celkom zmätená. Akoby ju niekto sladko spiacu zrazu oblial kýblom ľadovej vody. Čo?
Kŕčovito sa za ňou obzrela, nohy mala ešte stále na pôvodnom mieste, aničoby tam bola primrzla. Pookriala, zaklipkala očami a vtiahla do seba dúšok studeného vzduchu. Ach, to mal byť vtip. Ako len Majdalenka prišla k tomuto načasovaniu radšej nerozoberala a chytro sa driapala do reality, do ktorej ju náhle uvrhla a zasmiala sa. Ani sa sama nepočula ako to znelo ale pravdepodobne nie moc vierohodne. No v danej chvíli by zo seba nedostala nič lepšie, ani keby si vypočula najlepší vtip na svete.

Taktiež sa naoko poobzreala okolo seba, akoby mala na tejto snehovej pustatine kedykoľvek uzrieť nejakú koriť. No kiež by. "Vlastne...nie som úplne najzdatnejší lovec. Aspoň nie v pravom slova zmysle-!" ozvala sa, než prešla podľadom k vlčici a veľavýznamne na ňu kukla. "Pravda, so zajacmi nemám problém. Ale keby sa nám podarilo vystopovať aj niečo väčšie, je tu ešte niečo, čo by som mohla skúsiť. Už sa mi to raz podarilo ale potrebovala by som pomoc," dodala a prešla pár krokov, znova vetriac. "Vedela by som väčšiu korisť zadržať mágiou a ty by si nemusela utekať, len ju zadrhnúť. Ja na to sama nemám dosť sily, ak sa bavíme o vysokej," navrhla, no zarovno ako rozprávala začínala nadobúdať pocit, že nájsť tu srnu alebo nedajboh jeleňa nebude jednoduché.

Zmes skoro protikladných pocitov sa v nej neprestávala miešať a mala mierne obavy, či do seba niekedy splynú a bude z toho môcť uzniesť nejaký záver, ktorý by mohla Majdalenke ponúknuť. Snáď nemiešala olej s vodou, keď si na jednej strane chcela ponechať a pestovať niečo, čo ju napĺňalo príjemným pocitom, no zároveň sa bála, ako asi vyzerá tá odvrátená strana toho celého, odvrátená od slnka. Predsa len bola Lesley mladá, v tomto ohľade neskúsená a akokoľvek ju hladili po duši slová, ktoré počúvala na svoju adresu, niesli so sebou aj určitý tlak a zodpovednosť. Ako keď by rodič do nebies chválil svojho potomka za nejaký talent a boli mu predostrené očakávania - z čoho plynula tá láska a zosype sa to všetko ako domček z karát, až sa tieto očakávania prestanú napĺňať?
Cítila sa z toho trochu nervózne, nevedela čo povedať, dokonca už jej došli aj chvály na protiútok. Tie isto ešte dokázala vymyslieť, no práve teraz už nie, to bolo skrátka príliš mnoho lásky naraz, príliš rýchlo. A tak len mlčky počúvala a tvár jej horela.
O to viac, keď sa Majdalenka podujala pristúpiť bližšie. Pred dotykom neuhla, len zatajila dych a mierne prižmúrila očká. Zdráhala sa vykonať akýkoľvek pohyb - akoby na nej pristál motýľ, ktorého nechcela odplašiť, no aj sama bola ostýchavá. hútajúc, koľko to asi potrvá, až sa v týchto pocitoch udomácni a už to bude schopná brať výlučne z tej príjemnej stránky. Tá tu nepochybne bola cítiť už teraz, no nebola jediná. Na rozdiel od Majdalenky nemala na čo spomínať, nemala to k čomu prirovnať. Nanajvýš si tak vedela zmyslieť, ako priepastne odlišné to bolo od pocitu, keď jej kedysi prečesávala hlávku jej mama.
Na pyskoch jej pohrával nevinný, skoro až naivný úsmev, neisté oči v očakávaní upreté na Majdalenku. Pravdu povediac, dúfala v nejaké inštrukcie, že možno Majdalenka vedela aspoň o trošku viac než ona a mohla ju akosi usmerniť. Všetko, čo Lesley vedela bolo, že jej pri nej bolo dobre.
"To ani ja nechcem," zamrmlala nesmelo. "Pravdu povediac, aj ja sa trošku bojím, toto všetko...je to pre mňa, bolo by to pre mňa veľmi nové, Majdalenka, a ešte celkom neviem, ako to prijať. Chcem byť ale s tebou, tiež ťa chcem spoznať," povedala úprimne. Rozhodne by si nechcela vyklamať cestu k niečomu, na čo by nebola pripravená. O to radšej bola za jej slová. To, že možno na ňu chcela týmto spôsobom dať pozor, postrážiť a zaistiť, že to pre ňu nebude zlá skúsenosť z rýchlika Lesley značne upokojovalo. Chcela sa nechať viesť a po ceste ju neprestávať zahrňovať všetkou podporou, ktorej by bola schopná.

Zo všetkého najviac sa teraz snažila zbytočne nemyslieť. S každým pokojným výdychom zo seba vypustiť aj všetky potenciálne myšlienky, ktoré sa snažili túto situáciu analyzovať, zahryznúť sa do nej a parazitovať na tom pocite blaženosti. Našťastie na tom boli veci, ku ktorým by sa pochyby nemohli tak ľahko dostať, pravdepodobne vôbec - že ju tak nádherne hrialo na duši i na tele byť blízko Majdalenky, cítiť na tvári jej mäkkučký kožúšok. A pozrieť sa jej do tváre, ktorá bola ako domovom - ako hrejivý čerstvo upečený chlieb poliaty medom, ako plná náruč lúčnych kvetov.
Lenže cítila dobre aj jej emócie. Počula ich pod všetkou tou srsťou, v tlkote jej srdca aj v dychu, možno dokonca aj v jej myšlienkach. Boli tak...ťažké, akokoľvek hrejivé no fyzicky ťažké a Lesley mala dojem, že zatiaľ čo ona pridŕžala celý ten kolos jednou labkou, opatrne a zvedavo ako motýľa, ostatná časť tej tiahy bola všetka na Majdalenkinom chrbte, v ktorom snáď už prašťali kosti. Brala to ľahšie, než ona? Nechcela. A aj ju to začínalo trochu znervózňovať. Bolo tak krásne cítiť sa ľúbená, však aj ona chcela Majdalenke opätovať čo sa len dalo, chcela s ňou pobudnúť a azda vidieť, kam táto neznáma cesta až spela. O to viac, keď od nej počula zvuk vlastného mena, vysloveného tak blažene, že sa ozaj cítila ako dcéra slnka posedávajúca v oblakoch. A v tomto pocite chcela zotrvať, no bála sa, že ho možno nebude vedieť v plnej miere vrátiť. Čo ak nie? Bolo by to sebecké, zotrvať v tomto, lebo jej to robilo dobre? A čo prepána s Majdalenkou??
Všetko sa to zbehlo tak ukrutne rýchlo. Padlo jedno pekné slovo, padlo druhé na odvetu a zrazu boli tu. Vždy si zakladala na dobrých vzťahoch, tak v jej hlave neexistoval dôvod prečo tíšiť niečie nadšenie. Bolo to návykové, počúvať na seba chvály a lichôtky, rovnako bolo návykové ich oplácať a vidieť tú radosť vo vlčicinej tvári. Bála sa o ňu. Čo ak to nevyjde? Čo ak to nebude podľa predstáv možno ani jednej z nich? Toľko si toho vydiskutovala, nahrala toľko zlatých bodov k svojmu kontu a zrazu nevedela, čo si s nimi počať. Toľko zodpovednosti a predsa-! Cítiac to tuhé objatie nedokázala nemyslieť na vlastné šťastie, nechala by sa ňou rozmaznávať až by od samej lásky zhnila.
Ty hlúpy sobec.
A tak sa nakoniec vzdala, neodolala. Aj keď v kútiku duše ju ešte hlodala vina a obavy, nemohla si neužívať tú pozornosť ešte aspoň na chvíľku. Hoci keď jej tvár orámovali Majdalenkine krídla a všetko sa tak prenádherne rozžiarilo akoby sedeli medzi dvoma vitrážovými oknami. Vo vlastnom paláci, len ony dve a už odtiaľ nechcela nikdy odísť. Nedalo sa nepoobzerať po všetkých tých farbách, aspoň až vlčica znovu neprehovorila. Lesley sa mäkko usmiala, aj jej sa leskli oči. Priblížila sa k nej, no len maličko. Tak blízko a predsa tak ďaleko, akosi jej len jemnučko ovoňala špičku nosa, než jej zase pozrela do očí. Uši mala láskyplne sklopené a pomaly mávala chvostom. "Nemusíš sa nikam náhliť," riekla. "Už si ma našla," dodala nežne a opäť sa stiahla. Cítila, že by bolo možno vhodné tento moment pomaly končiť, má sa predsa končiť v najlepšom, že?

Uplynulo už pár dní, čo sa Lesley prestala cítiť vo svojej koži a dnešok žiaľ nebol iný. Načasovanie to bolo absolútne na figu, už len počnúc ich mrazivou situáciou, kedy sa beztak mohli modliť o prežitie do nasledujúceho týždňa. Mala byť pri sile, schopná nejako prispieť, no nie len to. Rysovalo sa jej čosi tak krásne po boku Majdalenky a miesto toho, aby sa z toho mohla naplno radovať, už sa temer bála vyliezať von. Pravda ešte sa jej zavše podarilo dokopať von, nechcela vyzerať chorá. Nechcela hlavne byť chorá. Keby to malo byť vo veľkej svorke, kde bolo dostatok jedla a súcich členov, až tak by ju to netrápilo, vtedy by bol čas sa o ňu starať a ochotne by si nechala pomôcť. Stále by sa o seba bála, možno aj o druhých, no s lepšou prognózou by si možno aj celkom rada povegetila pár dní, než vyzdravie. Lenže div sa svete, na tejto malej skupinke, na sesterstve, jej záležalo, nechcela ich ťahať dole keď už tak mali so zimou toľko práce.
Aj teraz, do príchodu Helenky polihovala blízko Majdalenky, investujúc svoju ostávajúcu energiu do podporovania jej vtipov. Nie že by neboli dobré, no mala ten pocit, že tú podporu potrebovali a tak zo seba odhodlane súkala čo najvierohodnejší smiech, alebo sa aspoň usmievala na milú komediantku. Pre jej boľavé priedušky to ale nebol nijaký piknik a občas sa jej miesto aplauzu dostalo len kašľa. Rovnako sa rozkašľala, keď Verdandi zhíkla, avšak od šoku, tak sa chvíľu pučili obe, pekne družne.
Na Majdalenkin odhodlaný prehovor sa len bolestne usmiala, pobúchajúc chvostom o chladnú zem. Teraz ju ešte viac škrelo, že bola podľa všetkého chorá. Takýto plán vyžadoval prácu, ktorej bola za dobrého zdravia schopná aj ona, mohla niečo konečne urobiť, mohla nejak zdržať vlkov zo svorky, kým by jej kamarátky uchmatli jedlo. Aj bežať vedela celkom rýchlo. Ale takto? Chcela sa spýtať, či je na tom pláne niečo, čoho by bola schopná, no bála sa, že tým len poukáže na svoj stav. A svoju zbytočnosť. A tak si radšej šetrila hlasivky, až by sa jej niekto mienil pýtať.

Tak sa zdalo, že jej maličkosť už vyskúšala všetky obranné mechanizmy, aké len boli po ruke - tú neschopnosť bez hmýrenia postáť na mieste, našuchorenú kožušinku, kmitajúci chvost a zrýchlený tep, ktorý sa jej ozýval v hlave...už nevládala. Kde mala vziať energiu na to všetko? Netušila, ako s tým inak naložiť, čím iným sa len rozptýliť od nových emócii ktoré ju pomaly ale isto začínali spaľovať, akoby stála na podpálenej hranici a oheň sa k nej blížil čoraz bližšie. Bola to pre Lesley veľká neznáma - čo sa stane, čo uvidí na druhej strane až ju tie pocity dostihnú. Zistí, že to všetko len zle pochopila a celé to bol len výplod jej mladistvej mysle? Ale ako by mohla Majdalenke neveriť každé slovo? Kiež by.
"Ale tak nehovor, inak to budem ja, kto si radšej zalepí papuľu medom-" nežne ju zahriakla, no než jej intonácia stačila klesnúť, jej dlhé uši sa zvedavo otrčili k Majdalenke, ktorej tón sa zmenil. Bol menej rozjašený, skoro až vážnejší, no stále ľahký a mäkký ako hodváb a cítila v ňom o to väčšiu potrebu počúvať. A s každým ďalším slovkom, ktoré zaznelo jej plachá vrtkavosť hasla, ba dokonca sa aj konečne posadila. Či do snehu, či do horúceho piesku nemala najmenšej potuchy. Už sa tým plameňom nepotrebovala za každú cenu vyhnúť, nech tam aj bolo niečo, čoho by sa mala báť, nebolo to podstatné. Uši jej v tej blaženosti klesali, akoby tam hádam ani nemala chrupavku a v očiach sa jej trblietal celý vesmír. Majduška, to by si pre mňa urobila? Mala čo povedať, hoci bolo otázne ako nahlas by svoje myšlienky bola ochotná vypustiť von.
Než by sa na čokoľvek zmohla, obe sa zdanlivo museli z tohto tranzu prebudiť, čo bolo na Lesley aj vidieť, ako chytro zažmurkala očami. "Ah ty myslíš tie hradby za lesom? Ešte som sa celkom zblízka neodvážila, rada pôjdem!" nadšene pokývala hlavou. Ani sa neunúvala zamýšľať nad tým, o aký typ vychádzky sa jednalo, šla by za ňou aj do siedmeho pekla!
Bolo toho tak veľa, čo za posledných len niekoľko minút potrebovala vstrebať, no predsa len ju stále všetko okolo Majdalenky zaujímalo a tak sa poslušne utíšila a starostlivo počúvala jej inštrukcie. Sama nič neplietla, no napriek tomu sa sem-tam mrkla na vlastné labky, predstavujúc si, ako robí všetky tie ohyby a kľučky. Veľmi sa snažila všetko si zapamätať no dialo sa jej toho v hlave toľko...no snažila sa. Úpenlivo sledovala, ako sa jej rovno pred očami rodilo to umelecké dielko, prútiky akoby sa preplietali takmer celkom sami, ako im Majdalenka našepkávala. A ani nevedela ako, zrazu bola scenéria zase iná. Nepamätala si, čo sa udialo medzi poslednou spomienkou, v ktorej ešte zaplietala a súčasnosťou, kde ju držala za labku. Ešte ju nepustila, no už teraz sa Lesley cítila osamelo, až sa ich dotyk preruší. Sedela rovno pred ňou a bolo jej za ňou smutno. Predbežne.
Všetko stíchlo, ani vietor sa neopovážil vŕzgať na holých konároch. A až teraz si všimla, že ešte počas inštruktáže povykuklo slnko, ktoré teraz z časti osvetľovalo vlčicinu tvár. Lesley sa neusmievala, okraje pyskov jej vlastne asi bolo ledva vidno. Bola tak sústredená, zachytená v danej chvíli, že nedokázala nič, len dívať sa jej do očí nezvyčajne roztiahnutými zreničkami. Už nevedela na nič myslieť, a tak bolo konečne jednoduché proste sa k nej opatrne prisunúť, až celkom blízko. Nosom prečesla jej kožúšok na krku a hlávka jej spočinula jemne opretá pod čeľusťou Majdalenky.

Ani Lesley si nenechala ujsť jediného Majdalenkinho výrazu, aj keď šlo len o drobnučké zmeny v jej tvári. Len čo jej pohľad spočinul náhodou niekde inde, trebárs na náramkoch, chytro sa vrátila zase k jej očiam, ktoré tak žiarili nadšením. Kde sa tu len vzala, začínala sa v duchu spytovať. Kto si takúto vílu, hoc aj nelietavú, nechal ujsť? Hľadela na ňu a nemohla uveriť, že sa spoznali len dnes. Bolo to ako byť doma, akoby ju poznala už od narodenia - len lepšie. A do toho mäkkučkého medového ksychtíku slová, ktoré sa jej jednotlivo vrývali do pamäte, až sa bála, že si okrem nich nebude schopná zapamätať už nikdy nič. Už bolo ozaj ťažko udržať si chladnú hlavu a opätovať vždy nejakú poetickú odpoveď, keď aj jej srdiečko búšilo ostošesť a srsť na krku sa jej dvíhala do nadýchaného šálu, že vyzerala ako obláčik. Už len žmúrila k sebe viečka, hoci stále chcela z novej známosti vidieť aspoň kúsoček a tak jej to chcela vrátiť, no jazyk jej zväzoval ostýchavý chichot. Darmo si kryla rozpálenú tvár labkou.
"Oh do čerta s celými nebesami, omnoho radšej by som sedela tu na zemi vedľa teba," zamrmlala so stiahnutými ušami. "Ach tak ona je liečiteľka? Ano tá s prúžkami, to som si teda mohla všimnúť...S...Sariane! Mám to!" hvizdla, keď sa jej konečne podarilo rozpamätať. Tak to teda bolo; Sariane liečila, Hel lovila, Kiler lovila, Verdandi isto tiež a snáď aj Majdalenka, hoci pôsobila krehučko, neodvážila by sa ju takto podceniť. Lesley nanešťastie, tu bola v porovnaní s nimi iba ak tak na okrasu. A nie že by prekypovala chuťou loviť od svitu do mrku, však jej to samej ani nešlo, no určite nechcela, aby ju tu mali za lenivú. Dlho ju však táto úvaha netrápila, akoby aj mohla, keď sa Majdalenke oči zas tak rozžiarili, azda ešte viac než predtým.
"Vážne? Ty žartuješ, o tom som ešte ani nepočula a to som takéhoto umenia veľký fanúšik! Teba snáď ozaj zoslalo samo nebo," radovala sa ako malé šteňa a oči uprierala na jej malý výrobok. "Že sa vôbec pýtaš, isteže!"

Výraz sa jej z roztopašného úsmevu na moment zmenil v úsmev jemnejší, no oči mala v úžase otvorené dokorán, keď Majdalenka krátko odprezentovala svoje blanité krídelká. Tak nádherne sa leskli, u chrobáčikov, ktoré si takéto už tak skrývali pred svetom pod krovkami boli primalé na to, aby ich mohla vlčica pozorovať. Ale v takýchto rozmeroch - no páni. Leslyn vnútorný umelec jasal na plné hrdlo, ako hrali všetkými farbami. Dokonca aj teraz, keď zdrojov svetla v tomto počasí moc nebolo.
"Ach tak to je škoda," na moment z empatie posmutnela, no nechcela za to kaziť náladu. Aj ju trošku zaujímalo, či to tak mala Majdalenka v rodine - či aj jej príbuzní mali nevládne krídelká alebo s nimi možno nemohla lietať výlučne ona? Nevhodnejšiu otázku by jej snáď ani nemohla položiť, to našťastie dobre vedela. "Tak to dúfam, že nebudeš ďaleko," zachichotala sa, hoci hneď aj na sekundu placho skrčila plecia. "Tak aspoň ťa nám nebo nevezme. To je nešťastie pre slnko, že sa ti nemôže bližšie prizrieť," dodala sladko, a pravdu povediac sa čudovala sebe samej, aké ódy pre ňu bola schopná produkovať. Šlo to akosi samo, Majdalenka to celé rozbehla a Lesley zjavne nemohla inak, než skočiť do toho utrhnutého vagóna hneď za ňou. Nijaké báchorky to ale neboli, to pozor!
"Nuž nejakého tepla sa nám predsa len dostáva, k tomu netreba ani spomínať jedna na druhú-" s úškrnom prikývla, "Hmm a ešte Helen! Tá červienka, to ona ma priviedla. Teda tej vďačím za všetko. A ešte tá šedá slečna, ako sa volá? Niečo na S-" dumala, sama sa prehľadom o ich vzácnom sesterstve nemohla moc chváliť. To všetko ju ale prestalo trápiť, akonáhle jej spoločníčka prešla témou k čomusi, čo zahŕňalo náramky. Tu Lesley zažiarili oči znova, nech sa jednalo o čokoľvek, bolo to pekné a dokonca to vedelo byť pekné aj na nej. To by boli hneď dve pekné veci naraz! "Majdelenka to je - no to je krásne. To je ozaj obdivuhodné, kde si sa to naučila?" chvost sa jej zase divo rozkýval, ešte si aj trošku zacupkala na mieste, no nechcela vôkol seba robiť chaos. "Ach neboj sa, jar predsa zase príde, len treba vydržať," spokojne dokončila jej vetu, ako si ju ona predstavovala.

Nadôvažok všetkého sa ešte pritrafilo jemné rozoberanie ostatných z kolektívu. To bolo niečo pre Lesley, teda nie že by chcela niekoho vyslovene ohovárať, to musela mať ozaj pádny dôvod ale rada druhých rozoberala, ako v zlom tak aj v dobrom. Aj napriek tomu, že s Verdandi si ešte nestačili poriadne nájsť chvíľku pre seba a moc dobre ju nepoznala. Na jednej strane by sa mohla odvolať na jej impozantnú výšku zahalenú čierňavou. Ibaže strach z takýchto vecí nebol celkom jej prípad, na to bola predsa len trošku naivná, ak sa teda vlk nerútil priamo na ňu s rozďavenou papuľou. Skôr mala o to väčšie pohnútky byť s takými exemplármi zadobre. Však mať po boku takého fajného ochrankára, to by bolo na nezaplatenie. Pokým tam dosiaľ nepatrila Verdandi, asi by sa v prípade hrozby prvej schovala pod nohy Helenke. Holt Lesley bola všeličím, no veľkou hrdinkou veru nie. Aspoň nie po telesnej stránke, na to sa mala priveľmi rada.
"Tak Verdandi vravíš. Teda z nej ide rešpekt, to treba uznať. Ja som s ňou teda ešte veľa sloviek neprehodila, no ako adeptka na pani vedúcu znie sľubne," pokývala sústredene hlavou. "Však na autorite nie je nič zlé, jeden sa tak cíti aj bezpečnejšie," mierne sa uškrnula. Však čo na tom nebolo pravdou? Z toho čo videla, bola dotyčná beztak dôstojná a elegantná, tá schopnosť zakrútiť nepriateľovi krkom jej ešte dodávala iskru. Ak tú schopnosť mala. No zrejme už boli obe dosť ponorené vo svojich roztopašných mysliach, aby v to verili.
"Tak ak som sa už zaslúžila o toľkúto hodnosť, to mi ani netreba v živote ďalšie ambície," zasmiala sa. "Mne zase tvoje krídelká pripomínajú, ako keď slnko zasvieti cez ľadové cencúle, pri pohľade na ne aj stojí za to tú zimu pretrpieť."

Keď sa vlčica inštinktívne skrčila, Lesley pre istotu o kúsoček cúvla, aby bolo jasné, že nezvestovala nijakú hrozbu. Pravda, hoci ona sama súdila cudzinku podľa zovňajšku ako pravdepodobne mierumilovnú, alebo aspoň nie agresívnu bytosť, u nej to platilo o to viac - jej pastelová maličkosť bola ešte o dobrých dvadsať centimetrov nižšia. Omyl s cukrovou vatou by bol celkom na mieste.
Keď jej odpovedala, opadla z nej väčšina ostychu a prekročila prah miestnosti. Než by ale stačila sama vyriecť niečo lichotivé, čo ostatne mala v pláne, len sa nechcela príliš ponáhľať, bola predbehnutá. Vyfúkla zo seba akési nečujné prekvapené zasmiatie, jej tvár na moment zamrazená v pootvorenom úsmeve a uši jej nevinne klesli. "No teda - ďakujem, ďakujem pekne-" zmohla sa na nádych a jemne zažmurkala. O tom či za cez srsť trošku začervenala by sa dalo špekulovať, no pri jej typicky červených líčkach to bolo bezpredmetné. "To veru ani ja, s anjelom som sa ešte takto nestretla," uvoľnene sa zasmiala. Možno to bolo trochu priodvážne, normálne by bola asi zdržanlivejšia ale keď už to takto začalo, azda si mohla dovoliť tresnúť niečo naspäť. Nie že by netvrdila pravdu. "Ja sa ospravedlňujem, ak som ťa pri niečom vyrušila. Volám sa Lesley," slušne sa predstavila a kývla hlavou.

Bolo tomu už dlhšiu dobu, čo sa naposledy tak veselila, snáď to bolo ešte doma s rodinou, než sa museli odsťahovať. Snáď určite. A to nie že by bol život nejako ťažký, koniec-koncov, jediná zlá vec, čo sa Lesley kedy stala bolo, že raz zablúdila. A teraz to tak dokonca vyzeralo, že hoci bol onen zásah osudu, respektíve počasia, dočasne nepríjemný - priviedlo ju to sem. Tu a teraz by na celej tej záležitosti nenašla čosi negatívneho ani mikroskopom.
"To by ma teda zaujímalo, ktorá z nás všetkých by sa stala matkou predstavenou!" zvesela hútala ďalej, celkom na palube Majdalenkiných výmyslov, poháňajúc ich ďalej a ďalej. "Asi by to bola samotná zakladateľka, ktorá by to vlastne bola? Kiler? Alebo niekto iný?"Nebol to ten strohý formálny rozhovor, na aké bola naučená ale nefiltrovaná lavína výplodov dvoch pojašených dievok. Skoro akoby bola zase vĺčaťom, ktoré si ešte nevedelo dávať pozor na jazyk, nepoznalo to sväto-sväté "malo by ťa byť viac vidieť ako počuť".
"Hmmm no ja si nemyslím, že by to len tak niekto vedel povedať tak pekne ako ty! A aké je to ohromné šťastie, keď má niekto taký dar slova a nebojí sa ho ukázať," štebotala na oplátku a mávajúcim chvostom šteklila naprášené záveje snehu, víriac tak okolo seba vločky. "Však tých rokov veľa ešte nebolo, bola by to smola stretnúť ťa až na staré kolená. No ako by som ťa aj umlčala medom, keď ti ide od papuľky jedna radosť a nič sa nelepí!" tešila sa z toho celého, zimu snáď už ani necítila, ako ju to všetko nabilo energiou a ani nevedela poriadne postáť na jednom mieste.

Toto miesto Lesley objavila už krátko na to, čo zavítala to tuláckeho "sesterstva" s Hel. Ostatne, len čo niekto vyšiel spomedzi najhustejších húštin, bolo ťažké si murovanú obludu nevšimnúť. Obludou však pre ňu nebola, pravdu povediac ju veľmi zaujala, vedela totiž, ako vyzerajú ľudské hniezda. Pred tými bytosťami mala patričný zdravý rešpekt, neverila im, no bola na nich aj veľmi zvedavá. Mávali tie najzaujímavejšie veci - materiály a predmety bizarného tvaru neznámeho využitia, niektoré aj esteticky veľmi potešujúce. No všetky jej predošlé návštevy tohoto miesta pozostávali skôr z opatrného obzerania z väčšej či menšej diaľky. Až dnes sa nakoniec presvedčila, že tu už dvojnohé lysé bytosti zrejme dávno neprebývali. Ani to tu po nich nepáchlo a budova sa na viacerých miestach rozpadávala.
Teraz už mala za sebou niekoľko hodinovú dôkladnú prehliadku a odpočívala na najvyššom poschodí, v miestnosti, ktorej celá stena už bola rozpadnutá a prepúšťala dnu plno denného svetla. Po chvíli však do jej chlpatých ušísk dorazili zvuky cudzích labiek, čo ju prirodzene donútilo zase sa pozbierať. Nenápadne sa plížila za zdrojom a netrvalo dlho, než si všimla dlhého huňatého chvosta medzi ošumelými múrmi. Asi by sa mala aj trochu obávať, no ako sa ešte pár sekúnd prizerala...takú vlčicu hádam ešte nikdy nevidela. Bola to vôbec vlčica? Azda by jej čosi tak pôvabné nechcelo ublížiť. "Zdravíčko," mimovoľne sa ozvala, nechcela znieť nijak zvlášť prenikavo, aby ju zbytočne nevydesila.

Už si predtým Majdalenku kútikom oka všimla v ich hlúčiku, teda jej zvonivý prejav nebolo niečím dosiaľ nepočutým. Keď sa tak oduševnene rozhovorila, bola ako živé striebro a za to bola Lesley rada. Aj ona si rada pokvákala, no všeobecne sa zo zvyku snažila držať aspoň trošku pri zemi. Jej štatistika ukazovala, že bolo istejšie vychádzať z pozície pasívnejšej, než bol oponent. Menej sa tým pokazilo, ak si chcela niekoho získať. Tu však mala nádejné tušenie, že si svoje rozumy nebude musieť nechávať pre seba.
"Tak je, sestra Majdalenka," zasmiala sa. "Znie to ale vtipne, sme ako rád uzimených sestier! Vyznávame boj tepla voči chladu-" chichotala sa ďalej. Sľubovala si od tohto stretnutia, že bude teda aspoň o čosi hlučnejšie než šachový turnaj, no to teda túto osôbku podcenila! Vypočula si už všeličo na svoju maličkosť, všeličo pekné, lichotivé a akokoľvek ju to tešilo, nebolo to ani niečím mimoriadnym. Sama sa poznala. Čo sa však ďalej ozvalo na jej adresu ju temer posadilo na zadok. Našťastie len temer, nerada by premokla ešte viac, už tak sa pohybovala medzi závejmi akoby boli plné jedu, aby toho nenasiakla viac, než bolo nevyhnutné. Jej ďalšia replika sa zasekla kdesi za povytiahnutými kútikmi prekvapeného úsmevu. Oči jej zažiarili a uši až zahanbene nechala na moment klesnúť pozdĺž hlavy.
"Prepána, ja- ďakujem zlatko, tak pekne mi snáď ešte predtým nikto nepovedal," hlesla, od úžasu ešte podvihla jednu labku. "To si o mne pobrala tak rýchlo? Ani neviem, čo na to povedať," usmievala sa ako slniečko na hnoji, nestávalo sa často, že by ju niekto takto prekvapil. Zvláštne. Ale rozhodne utešené. "Ťažko uveriť, že je tu zima ešte stále s nami, pri niekom tak vrúcnom už sa to malo všetko začať topiť!" Toľko vydržalo jej "neviem čo na to povedať".

Keď jej Kiler otázku opätovala, potmehúdsky sa uškrnula. Hoci to bolo v podstate bezpredmetné, keďže celkom úprimne sa za tým výrazom neskrýval nijaký výmysel, snáď len spôsob, akým si udržať starenkinu pozornosť. Pravda na starenku, akokoľvek ju tu a tam zrádzali šedinky, vyzerala, že mala ešte elánu dosť. Čo jej Lesley samozrejme priala, hoci sa sama vduchu hrozila predstavy, ako by asi ona dopadla, dožiť sa tak úctyhodnejšieho veku. Prišla by o svoju krásu? O svoj hodvábny kožúšok a iskričky v očiach? Lepšie nad tým nepremýšľať, aj tak by sa nevedela rozhodnúť či predbehnúť zub času a opustiť svet, kým bude ešte nejakého pôvabu, za akým trúchliť alebo či sa na takéto azda extrémne rozhodnutie nemala príliš rada, šediny-nešediny.
Nie, na takéto depresívne špekulácie teraz vôbec nebola vhodná chvíľa. "Teda to je od teba šľachetné," uznanlivo kývla hlavou. "Myslíš, že by som vedela nejako pomôcť? Máš už niečo konkrétne vyhliadnuté?" zvedavo, aj s trošku ostýchavým tónom naklonila hlavu. Bolo jej jasné, že nevyzerala zrovna ako vraždiaci stroj, no bola si vedomá aj spôsobu, akým by teoreticky vedela prispieť. Pravda, potrebovala aj niečiu pomoc, sily mala totiž asi ako statnejší zajac.

Dnešok sa doposiaľ pre Lesley črtal byť jedným z tých nepríjemnejších - aspoň čo sa počasia týkalo. Hoci bola celé dni zima ako v ruskom filme, občasné jasno až polojasno ju mohlo aspoň psychicky zahriať, rozdúchať iskričku jej estetického cítenia pri pohľade na trblietavé zasnežené kopce a konáre prehýbajúce sa pod snehom a ľadom. Ibaže dnes bolo ako na potvoru zase zamračené a ešte aj trochu snežilo. A niežeby to nemohlo byť pekné, ale bolo to aj mokré. Aby to bolo pekné, nemusela by sa toho chytať.
Pravdaže, aj keď u tejto slečny sa takmer vždy dalo nájsť čosi, na čo by sa mohla sťažovať, dobre si uvedomovala svoje šťastie byť tu, v kolektíve. A aj keď sa nie vždy unúvala nadväzovať dlhodobé priateľstvá, či nedajboh záväzky, vedela, že Hel si prinajmenšom zapamätá ako dobrosrdečnú hrdinku a kamarátku.
Aj keď vo chvíľach, kedy sa dievčence potrebovali pomknúť aby sa vyhli najväčšiemu chladu, bol neraz priestor k rozhovoru, ešte sa celkom so všetkými nepoznala. Aspoň nie na úrovni vyššej od dvoch-troch prehodených sloviek. Opäť sa raz trošku vzdialila od bodu, kde sa všetci najviac zdržovali, tentoraz by ju však počasie a sebaláska nenechali kráčať tak ďaleko, ako minule. Azda aj preto čoskoro narazila na známu postavičku a s úsmevom sa pobrala bližšie. Bola to mladá slečna, pôsobila aj podobne jemne ako Lesley, aspoň jej to tak prišlo. "Ahoj! Majdalenka, však?" oslovila ju, keď už bola dostatočne blízko. Všimla si, že sa tam s čímsi babrala.