Príspevky užívateľa

Sústredene Bellannu vnímala, za sprievodu svojho všadeprítomného pokorného úsmevu. Aj jej samej to prišlo, akoby sa poznali už dlhšie, hoci na druhej strane to zrovna pre Lesley nebolo ničím nezvyčajným. Priateľstvá zvyčajne nadväzovala s gráciou, kde nebolo miesto pre jej šarm a spôsoby, tam si ešte vždy vedela dopomôcť svojou mágiou. A svet, čo ju mal rád bol svetom o toľko krajším.
"Ach vĺčatá? Tak to v tejto kose neradno podceniť," skalopevne súhlasila. Toľko vedela, že také deco vie ľahko zmrznúť. Taký bol rozsah jej rodičovskej príručky a z dobrého dôvodu - nemala ju v pláne v nijakej blízkej dobe použiť. "Mám tomu rozumieť tak, že si sama hrdou mamičkou?" vrúcne sa na ňu usmiala a mávla chvostom. Zanedlho na to však upútal jej pozornosť obsah truhlice, ktorú sa im spoločnými silami podarilo otvoriť. Pri pohľade na látky si Lesley musela v duchu vynadať, že túto miestnosť nestihla prebádať v predstihu. Koľko tu už kvasila? Pol dňa? A prečo? Aby sa mohla sentimentálne čumeť z okna? Ach, akoby sa už tak netrápila pocitom, že bola so svojimi sójovými nožičkami sesterstvu len na príťaž.
Dávala si ale dobrý pozor, aby sa ani jedna z týchto myšlienok neukázala v jej tvári, poctivo si udržiavala svoj dobroprajný výraz. Aj tak - chcela síce vždy pre seba to dobré, no nie nevyhnutne na úkor iných. Už vôbec nie nejakej blankytnej múzy, ktorá by sa musela vrátiť k deťom naprázdno. Sesterstvo sa obíde, navyše Bellanna bola liečiteľkou - to je kamarátka, aká sa vždy zíde! Lesley si verila, že keby veľmi chcela jednu deku od nej vydrankať, podarí sa jej to. No verila aj tomu, že jeden malý ústupok dnes môže jedného dňa viesť k zisku ešte väčšiemu. A tak teraz už s pokojom na duši sledovala úľavu v očiach belasej vlčice, až kým k jej otázka nedorazila k ušiam.
"Vlastne vôbec," pokrútila hlavou. "Objavila som sa tu len pred pár týždňami, táto zima...mi trochu skomplikovala plány. No akýmsi zázrakom nestrádam, zdá sa že aj takáto pohroma vie byť na niečo dobrá," sentimentálne si povzdychla. "Stmelila dokopy aj zopár miestnych tulákov."

Chvíľu len strnulo stála, modliac sa k všetkému možnému, hocičomu, snáď okrem toho nepodareného bastarda Hatiho, ktorý ju do tohto celého dostal. Takmer až mohla počuť želanú odozvu, ten melodický hlások istého živého striebra, to však bolo všetko len a len v Leslinej hlave. Nakoniec neochotne odtiahla pohľad k Nirixovi, ktorý na ňu prehovoril a mlčky prikývla. Keby len kamarátka... Poznal ju snáď?
No než by sa tejto nitky stihla poriadne chytiť, hlavou jej preblesla iná myšlienka. Spomienka, ako sa sestry vydali na lúpežný nájazd do Azarynu... Opäť sa zahľadela pred seba a bez ďalších slov vykročila čoraz rezkejšie ku konkrétnemu miestu - k nore, kde kedysi spávala. Odkedy uviazla v Kulte, spomienky na tú osudnú noc sa k nej vracali len striedmo, snáď akoby si podvedome ani nechcela spomenúť. Teraz sa však pred jej očami chtiac-nechtiac pri pohľade na každú povedomú skalu, peň či strom odvíjal stále ďalší kúsok orákula, ktoré jej doplnilo každý chýbajúci kúsok do skladačky. Ako ňou tej noci zmietali záchvaty kašľa a nikoho stále nikde nebolo. A potom...potom som vyšla von z nory. Zamračene dumala a nohy ju zaviedli bližšie. Spomenula si, ako sa za ňou pod ťarchou ľadu a snehu zrútil vstup do nory a nechal ju vonku mrznúť, až kým nebola vydaná na milosť, či v jej ponímaní skôr nemilosť okoloidúceho "mesiáša".
Neveriacky sa dívala na nepriechodný vstup do nory. Ani kameň sa na ňom nepohol. A vtedy si Lesley uvedomila niečo, čo ju zasiahlo tak tvrdo, že klesla na zadok. Srdce jej kleslo až k zemi a v hlave jej zrazu ostalo ohlušujúce ticho. Prvé, čo by vlčice urobili, keď dobehli späť do tábora by bolo dostať sa za ňou do nory. "Ony sa nevrátili," hlesla do prázdna. Azaryn. Zima. Ony...ony šli kradnúť do tej svorky, riskovali, ony...! So zovretým hrdlom cítila, ako sa jej horúčava tlačí do očí. "Nikto sa nevrátil," zopakovala a teraz už bol jej hlas podmáčaný predierajúcim sa plačom. Hrudník sa jej rozpínal čoraz hlbšie, snažila sa to predýchať, snažila sa byť statočná, ale katastrofické scenáre toho, čo jej priateľky mohlo na misii zastihnúť zamorili jej myseľ ako pleseň. Bezradne sa oprela o zosypanú kopu hliny a z očí jej vytryskli slzy. Ona ich chcela vidieť znova, chcela počuť ako sa smejú, chcela konečne vidieť ako sa nemusia viac predierať snehom ale keď nie to, tak chcela aspoň vedieť, že sú v poriadku. A teraz?
Majdalenka.
Než sa Nirix nazdal, doľahol k nemu srdcervúci nárek pastelovej vlčice, ktorá teraz vrazila hlavou do steny a hystericky hrabla prednými do hliny. "NIKTO SA NEVRÁTIL!! Nikto tu nie je a ani tu už nikto nikdy nebude-!" bolestne zavyla. Pravda, chudák mesiáš nepoznal k tejto situácii nijaký kontext.

Všímala si vlčkinu reč tela. I bez toho bolo očividné, že boli v približne rovnakom veku. Toto, a tiež fakt, že sa Omara javila ako veselý extrovert bolo pre Lesley dobrým znamením. Najmä keď už ju sám Nirix vystríhal, že niektorí členovia boli oprsklí. Ako ju tak počúvala naklonila hlávku a vzápätí ňou zavrtela. "Len veľmi málo, hlavne veľkým budovám ako je táto som sa dosiaľ radšej vyhýbala," nevinne sa uškrnula, behajúc očami po miestnosti. Hneď na to nastražia dlhé strapaté uši. "Ozaj?" zamávala spokojne chvostom. "Ale určite, to by bolo super!" súhlasila s úsmevom, ktorý už jej bol o dosť podobnejší. Nemienila síce strácať obozretnosť hoci...načo jej aj tá bola? Keby jej tu niekto, vrátane Omary, mal v pláne ublížiť, nezmohla by proti tomu absolútne nič. A tak sa svoj silný pud sebazáchovy usilovala zatlačiť čo najviac do úzadia svojej mysle a radšej sa s touto tu naladiť na jednu vlnu.

Už ani nečakala, že sa jej Nirix rozhodne vyhovieť. Skutočne to bola prazvláštna osobnosť - Lesley mu nemala v pláne odpustiť za utrpenie, ktoré jej spôsobil, vôbec ako aj život, na ktorý odsúdil tých v Kulte, ktorí nikdy nemali právo zvoliť si cestu podľa vlastnej vôle. Na druhej strane videla snahu ustúpiť a vyhovieť pri každej príležitosti...ako si môže niekto vo svojej podstate tak láskavý neuvedomovať všetko to strašné, čoho sa dopustil? Nebola to kvantová fyzika - ideológia Kultu jeho myseľ zmanipulovala rovnako, ako u ostatných členov. Možno tam aj sám vyrástol, ktovie. A takýto cyklus sa bude opakovať snáď naveky...zaujímalo ju, aký by asi bol, keby tam nikdy nežil.
Plané myšlienky. Teraz tu totiž bola jej chvíľa, prvá noc niečím špeciálna po dlhom čase, ktorý musela stráviť v meste. Tešila sa? Ťažko povedať. Rozhodne bola rozrušená, tak veľmi chcela svoje sestry zase vidieť, no drvila ju myšlienka, že sa do úsvitu nového dňa museli zase rozlúčiť. Bála sa pocitov, ktoré sa ju pri pohľade na ne chystali zaplaviť, ani sa jej v najmenšom nepáčilo, že toho Nirix musel byť svedkom. Netušila, ako im svoju situáciu vysvetlí, ako sa jej len podarí nahodiť úsmev dosť hodnoverný na to, aby ju už potom nehľadali a neriskovali svoje kožuchy na hraniciach mesta.
No v kútiku duše si priala, aby veci nabrali celkom iný spád. Priala si, aby sestry videli to tiché volanie o pomoc v jej očiach, aby smela padnúť Majdalenke do náručia, zatiaľ čo by Helenka a Verdandi urobili z Nirixa trhací kalendár. Nikdy predtým si nepriala niečiu smrť. Teraz? Stále to nebolo niečo, o čo by sa mala v pláne usilovať, no pravdu povediac jej to bolo jedno. Jeho život jej bol ľahostajný.
Srdce jej silno búšilo, ako vkročili do územie sesterstva, teraz keď sa sneh roztopil ho už temer nespoznávala. V hlave jej očakávaním zvonil celý orchester. Keď dorazili na miesto, pobehla o kúsok v pred, švihajúc chvostom od napätia a usilovne vetrila. Nebolo to dvakrát platné, pachy sa miesili jeden cez druhý, mnohé z nich nepoznala. No neboli tak silné, ako keď sa tu žilo. "Haló," ozvala sa, pomaly v nej začínala rásť nervozita. Nikto nikde. Úzkostlivo sa obzrela za Nirixom, akoby jej to mal vysvetliť. "Nie nie, ony sa ukážu ony...vždy tu boli," skalopevne hlesla. "Majdalenka?" zavolala trochu naliehavejšie a hlas sa jej zachvel.

V tvári jej ešte vždy pohrával pokojný úsmev, ako jej vlčica odpovedala. "Bez všetkého, rozumiem vám," kývla hlavou, až došla k nej. Pozorne si ju prezerala, snažiac sa ju odhadnúť. Videlo sa jej to na jedného z tých "typickejších" veriacich. Hrubých elitárov, ktorí na normálnych vlkov hľadeli z výšky. A úprimne, ona chápala, odkiaľ to pochádza. Je to príjemný pocit nájsť si dôvod povyšovať sa nad ostatných, aj pre ňu samotnú predstavoval isté pokušenie. A nie že by mu nejako zbožne odporovala. Svoju pokoru si udržiavala, nie preto aby sa stala druhou Matkou Terezou, ale preto, lebo sa jej tak oveľa jednoduchšie nadväzovali kladné vzťahy, ktoré považovala za cennejšie, než svoju hrdosť. Tušila, že práve na tú bude pri styku s Lailou musieť zabudnúť. Vždy lepšie, ako byť poctivý a mŕtvy.
"Vskutku oceňujem váš svedomitý prístup, sestra. Hati musí byť hrdý, že vlci ako vy chránia jeho svätyňu," dodala a opäť sa obrátila k mesiacu. Keď jej povedala, že sa tu narodila, o to viac jej bolo jasné jej správanie. "Skutočne? Potom...potom sa vás ani nikdy nedotklo slnko, je tak?" uprela na ňu modré oči s neskrývaným záujmom. "Hati mi dal druhú šancu, keď som bola počas uplynulej zimy veľmi chorá. Skrz nášho mesiáša ma priviedol do mesta." sentimentálne sa pousmiala. "Oh a volám sa Lesley."

V hlave jej pohrávalo príjemné vedomie, že už s týmito stretnutiami nemávala nijaký problém. Koniec-koncov, hoci sa jednalo o spoločnosť, ktorá nenarábala s morálkou na akú bola Lesley zvyknutá, boli to stále vlky z mäsa a kostí, nijaké strašidlá. A nič, čo by ona nedokázala zvládnuť. Začínala si medzi nimi veriť a bola vskutku rada, že túto schopnosť počas dospievania nestratila zlou výchovou. Kiež by za to mame s ockom bola schopná raz poďakovať. Iste by na ňu boli hrdí.
Nad otázkou vlčice sa srdečne zasmiala. "To som, áno. Dokonca som bola pri tvojom ceremoniáli," pokývala hlavou. Na jazyk sa jej tisli aj ďalšie reči, no sledujúc vlčku si vydedukovala, že na to možno ešte nie je vhodná chvíľa. Stále vyzerala akási nesvoja, hoci keď sa nad tým Lesley zamyslela - bolo to jedno z tých úbohých vĺčat, ktoré sa v tejto diere pravdepodobne narodili. Ktovie, čo všetko sa na takej bezbrannej dušičke už muselo podpísať. Pritom sama o sebe nebola nijako materinsky založená, no toto sa jej ani najmenej nepáčilo. "Volám sa Lesley," predstavila sa nakoniec.

Sústredene ju počúvala, hoci bolo pravdou, že ju pri zvuku ozveny v temnom tuneli trochu mrazilo, jej samotných slov sa nemala moc prečo báť. Akokoľvek bol vlčicin osud smutný, pre Lesley bolo výhodou, že vedeli takto nájsť spoločnú reč, kde na dôvažok dokázala bolestné spomienky utíšiť svojimi nevšednými modrými očami. Neprerušovala ju, až kým sa nedostali k hranici.
Pri pohľade na to, ako koľajnice viedli na otvorené priestranstvo jej zovrelo srdce. Bolo to, ako ukázať trojchodovú večeru niekomu so zašitými ústami. Tá šíra diaľ...prišla jej ako nekonečný oceán, no najväčšou tragédiou bolo, že predtým, než sa sem dostala jej to prišlo ako samozrejmosť. Ako sa len mýlila. "Drahý Hati...tak mu za život vďačíme obe," ticho riekla, aby zakryla nával kacírskych myšlienok. No tu už sa Noctra zvŕtala späť.
"Je ale hrozné, že si si musela prejsť niečím takým. Moja rodná svorka dlho žila v blízkosti ľudí no museli sme si dávať veľký pozor...ani to niekedy nestačilo," pri posledných slovách jej hlas tiež potemnel. "Sú to strašné bytosti. Bizarné."Dosť ju ale zaujímalo, či Noctra vedela to, čo Nirix nevedel. Že ľudia postavili toto mesto. Radšej sa ale zdržala slov, ktoré by boli v rozpore s Mesiášom, hoci sa skrz-naskrz mýlil. Nebolo by to prvý krát.
"Hm," zadumala sa. "Ah, kúsok odtiaľto som predtým zazrela miesto trochu husto zarastené - bolo tam veľa takých kovových domčekov s kolesami," kukla hore na Noctru a kývla chvostom. "Tam mi prišla hranica trochu nejasná tak som nešla ďalej."

Mŕtvolné ticho z ničoho nič preťal hlas. Mladý hlások. Bolo pri ňom na uváženie či priniesol úľavu lebo sám o sebe neznel nijak hrozivo, ozýval sa však v rozpadávajúcej sa pochmúrnej budove - no kto by tu nechcel počuť detský krik, ideálne vychádzajúci z nejakej posadnutej porcelánovej bábiky. No, aspoň sme sa nenachádzali v nemocnici, že?
Preto sa Lesley rozhodla, že sa sústredí na tú pozitívnu stránku a mimovoľne zastala. S nastraženými ušami sa obzrela za zvukom a pohľad jej okamžite zastal na odrastenej vlčke uprostred chodby, ako na ňu upierala veľké červené oči.
"Ach, ahoj," ozvala sa s prívetivým úsmevom a celkom sa k nej otočila. "Je všetko v poriadku?" zvedavo naklonila hlavu a podišla o čosi bližšie. Nebola zase vo veku, kedy by za ňou museli pobehovať rodičia, to isto nie. Len znela akosi neisto.

Po chvíli sa Lesley rozhodla zmeniť scenériu a pobrala sa preskúmať nejaký ďalší obchodík. Potichu prechádzala poschodím, ktoré bolo zatiaľ bezpečne nad vodou, hoci bolo otázne, či na niektorom zradnom úseku nebola podlaha na pokraji kolapsu. Preto sa pohybovala s patričnou opatrnosťou a držala sa radšej v blízkosti po väčšine vybitých až neexistujúcich výkladov.
Pachy navôkol pravdupovediac moc nevnímala, aj tak ich tu bolo toľko, starých aj nových, že sa v tom nedalo vyznať. Ako bohapusto prechádzala popri obchodoch, po každom len pozvoľna prebehla pohľadom a ani sa vo svojej chôdzi nezastavila. Keď šla práve okolo hračkárstva, to že očami zavadila aj o pomenšiu strapatú siluetu, zjavne vyhodnotila na prvý pohľad ako voľaké zúbožené plyšové zviera a mlčky si kráčala ďalej.

Akokoľvek si Lesley bola svojho vzhľadu vedomá a vskutku by ste ju nikdy nepočuli o svojej kráse pochybovať, brala na vedomie, že jej štýl sa v Kulte nenosil, aj to, že ju tu nejeden člen bol schopný uznať za nehodnú len na základe jej pestrého kožúška. Nepochádzalo to však od nikoho, čí názor by bol podstatný. Minimálne v tomto by ju asi nedokázal zneistiť ani samotný Hati, keby tu niekde vôbec bol.
"Nie je zrejme naším miestom posudzovať, čo za tým stojí. No osobne verím, že Hati hľadí najmä na rýdzosť vlčej duše," prehodila s malým úsmevom.
"Ak ťa to zaujíma," veselo pokrčila plecami, no na odpoveď príliš nečakala. Ona sa rozhodla, že ho to zaujíma. Tak. "Do Kultu som sa pridala za tejto zimy, akiste vieš, aká bola príšerná. Kým som žila tam vonku, ťažko som nachladla. Raz v noci za silného sneženia to bolo so mnou už naozaj zlé...nezostal pri mne nik, kto by mi pomohol prežiť," sústredene uprela oči na mesiac. "Hati to ale so mnou nikdy nevzdal. Priviedol ku mne mesiáša, aby ma zachránil. Vďačím im obom za všetko." Oči sa jej toľkým dojatím azda aj trocha zaleskli, keď sa obrátila zase k Baileymu, no pri jeho predstavení chytro zažmurkala a potriasla hlavou. "Och pardón, celkom som zabudla. Volám sa Lesley."

Usmiala sa a už celkom spokojne k nej podišla. Z niečoho, čo sa začalo ako scéna z hororového filmu, hoci na tie tu očividne nemala núdzu, sa začínalo vykresľovať celkom príjemné stretnutie. Ona predsa len Lesley nebola nijak chorobne nedôverčivá či zaujatá, len sa snažila na veci hľadieť realisticky. Nepochybovala o tom, že drvivá väčšina, ak nie všetci títo vlci by ju za úprimné vyjadrenie názoru upálili na hranici, no vedela ako sa správať - nikto z nich sa preto aktívne nepodieľal na jej mizérii. Nik, len Nirix. Ak im tento život vyhovoval, jej do toho nič. Hoci to, že tu narodené vĺčatá nikdy možnosť voľby nedostali bolo na silné uváženie.
Poslušne prikyvovala, kým kráčali do tunela. Momentálne by sa tam sama ani neodvážila, hoci bolo dobre vedieť kam skutočne viedol. Držala sa vedľa nej, pravda s osobným priestorom na pamäti a rozhodne sa nesnažila napredovať. Noctrine pokyny v nej vzbudzovali pocit, aký rozhodne neočakávala - cítila sa...bezpečne? Ako prosím? Nevravela ešte pred piatimi minútami, že je popravcom?
Z tohto bizarného zistenia ju vyrušili nie len jej ďalšie slová, ale aj belosť tesákov v tme, pod ktorými by sa rozhodne nechcela ocitnúť. Nepotlačili však Leslin náhly úprimný záujem. "Poznáte-ŠŠ ľudí?" nemotorne sa opravila a chytro nastražila uši. V tejto téme bola pomerne sčítaná.

Snáď nebolo nijakým prekvapením, že sa táto budova plná predmetov a materiálov od výmyslu sveta stala rýchlo jej obľúbeným miestom. Pravdaže to bol len vzdialený nárek od toho, ako to muselo vyzerať pred desiatkami rokov, než sa cez to prehnal nie len neúprosný zub času, ale aj kvantom kulťanov, potkanov, molí a inej hávede. Napriek tomu tu však pozorné očko vedelo ešte vždy nájsť niečo čo si ešte udržalo aký-taký tvar alebo trošku lesku či farby. A keď sa práve Lesley nechcelo socializovať, dokázala stráviť celé hodiny objavovaním takýchto maličkých pokladov, ktoré si potom vždy starostlivo schovala niekam za skriňu či pod uvoľnenú dlaždicu, aby jej to nikto nevyfúkol.

Bolo fajn, že si ju vlčica už všimla. Šlo o niečo, čo by normálne pokladala za samozrejmosť, najmä potom čo sa ukázala pred celým kultom na ceremoniáli, no na údiv svetu sa tu stále našli vlci, ktorí ju pri prvom stretnutí podozrievali za tuláčku. Nebolo to nič príjemné, zakaždým sa musieť obhajovať, len-len že by jednu neschytala. Navyše to však bola ich vlastná hanba, o členoch svorky by mali mať prehľad predovšetkým vyššie postavenia. Bolo aj v Lesleynom záujme ich poznať, hoci niektoré mená jej ešte unikali.
"Veľmi ma teší," pousmiala sa a prikývla na jej ďalšie slová. "Taký bol môj zámer, áno."
Pozorne si všímala ten rozdiel v chovaní Noctry a iných vyšších postavení, s ktorými už mala tú česť. Bola kľudná, vyrovnaná. Až na zamyslenie, čo potom robila v Kulte. Na rozdiel od iných si dominanciu nepresadzovala primitívnym vzbudzovaním strachu v niekom ako Lesley - teda v niekom, kto vyzeral, že by ho zastrašil aj komár. Miesto toho skutočne načúvala jej argumentom a dokonca jej vyšla v ústrety, aj keď vôbec nemusela. Takto sa budovala prirodzená autorita. "To je od vás láskavé, rada sa pozriem," prekvapene dvihla obočie a mávla chvostom.

Podvedome preglgla, keď k nej vlčica vykročila bližšie. Rýchlo na to však pookriala a nastražila uši. Navzdory okolnostiam, ktoré boli mierne znepokojujúce jej oslovenie bolo počuteľne prívetivejšie než väčšina tých, ktorých sa jej už v Kulte dostalo.
"Ja- Lesley," hlesla ostýchavo. "Bola som pri ceremoniáli vĺčat," dodala, možno si ju tam čierna všimla. Lesley si ju popravde odtiaľ pamätala najlepšie - ustarostenú matku jedného z hádzaných vĺčat. Inak o nej nevedela nič, no aj vo svorke, o ktorej mala z morálneho hľadiska veľmi slabú mienku s ňou na základe tejto jedinej spomienky sympatizovala azda najviac.
"Ospravedlňujem sa, len som bola zvedavá kam až siaha naše územie...budem si držať väčší odstup," odpovedala úprimne. Pokorne kývla hlavou a urobila krôčik vzad. Samozrejme bolo nanajvýš nežiadúce vyvolať podozrenie že by sa usilovala zdúchnuť...lebo nad tým v skutočnosti často premýšľala. No aj keby tu dnes nenatrafila na nikoho ďalšieho, nebola tak hlúpa aby sa dala vnohy. Ešte nie.