Príspevky užívateľa

Taktiež zamávala chvostom, keď si ju Kiler všimla a pobrala sa bližšie. "To som," uvoľnene sa zasmiala. Pravdu povediac, nemala ešte plnú predstavu o tom, ako bude jej dnešok vyzerať a tak trochu zháňala niekoho, kto by jej ju dal. Na rozdiel od postaršej vlčice sa u nej zatiaľ nerodil šľachetný nápad zháňať potravu, teda nie že by nechcela prispieť, nechcela aby to vyzeralo, že prišla len vyžierať. Ale čo si budeme klamať - pokiaľ situácia nevyžadovala naliehavo opak, najviac ju potešilo, keď so zverou vybabral niekto iný.
Stále jej bývala zima, hlavne keď sa práve k niekomu nelepila, ale ani to sa nedalo robiť večne, a tak čoskoro nuda prevážila pocit chladu a vyhnala ju z tábora. "Kam si sa vybrala?" zvedavo sa na ňu usmiala, keď prišla až celkom k nej.

samci: Gilgamesh, Ghu'Lass, Lokki von Lindau

samice: Bellanna, Asphodelle, Suteki-shin

Bolo tomu už pár dní, čo sa Lesley podarilo vmiesiť do neveľkého kolektívu tunajších tulákov. Pravdaže si vzhľadom na svoje predošlú situáciu nesťažovala, nebyť Hel, ľahko sa teraz už mohla viac ponášať na mrazené filety. Zbežne sa už teda poznala s členmi tejto "družiny", no dosiaľ nebol akosi čas bližšie sa s každým zoznámiť. Aj preto sa potešila, keď v rámci krátkej vychádzky kúsok od tábora narazila na známy pach. "Kiler," riekla na pozdrav a spokojne vyklusala smerom k tmavošedej siluete neďaleko hlúčika stromov.

Chtiac-nechtiac, nebola by to prvá chladná noc osamote, keby dnes na Hel nemala to šťastie, hoci v takom prípade mohla byť aj jej posledná. Veľmi jej ale chýbalo mať niekoho nablízku, vo všeobecnosti nemala rada samotu ani ticho, okrem raritných prípadov, kedy boli naopak potrebné. Teraz jej to prichodilo takmer, ako keď predtým zaspávala s rodinou. Pravda to nebolo celkom rovnaké, no na to, ako mimoriadne krátko poznala Hel to k tomu malo prekvapujúco blízko. "Dobrú noc Helenka," s úsmevom zívla, zamľaskala a po chvíli tiež tvrdo zadriemala.

Uložila si tenké nôžky pod seba ako mačka, aby jej neobmŕzali, rovnako ešte okolo seba obmotala chvost, ktorý jej, div sa svete aj maličko uschol. Aj tak ale stále vyzerala ako zmoknuté kura. Keď sa k nej Hel pritisla, spokojne sa zahniezdila, azda sa z nej ozvalo aj čosi na spôsob pradenia. "Tak, do svitania asi nehodláme vyraziť, či áno?" pousmiala sa. Možno nebol v rámci teploty úplne najlepší nápad ešte ju znižovať spánkom ale aj tak sa odtiaľto moc nemali ako pohnúť bez toho, aby si ešte nepohoršili. "Mohlo by nám to dobre padnúť."

Začínala sa pri Hel cítiť ozaj dobre, a nie len preto, že jej v poslednej chvíli pomohla hoci čo si budeme klamať, malo to na tom svoj podiel. Páčilo sa jej, čo povedala - na jednej strane to bolo úprimné a realistické, nefúkala jej práškový cukor do očí. A na napriek tomu jej to skutočne dodalo celkom dobrý pocit. Zlatý stred. Vskutku toto ešte nebol koniec sveta. Pravdu povediac ju takáto náhla láskavosť po dlhom čase aj trošku rozcítila, predsa len z kameňa nebola. Zavše aj trochu pozametala chvostom.
"Asi máš pravdu, nejako vždy bolo aj bude," skonštatovala a po chvíli si o ňu vďačne obtrela hlavu. "Si ku mne tak milá Helen. Som rada, že to dopadlo aspoň takto." Chvíľu na ňu ticho hľadela lesklými očami, než jej pohľad zase spočinul kdesi v neurčitku a viečka jej mierne klesli. Vonku sa už medzičasom zotmelo.

Mierne sa pousmiala, keď sa ju Helen pokúsila povzbudiť. Tam vonku ju zármutok a panika musel prejsť čo najrýchlejšie, nemala čas sa s tým vysporiadať - najprv sa totiž musela postarať sama o seba, čo jednak trvalo a jednak sa ukázalo, že jej to nešlo priam najhladšie. Krátko jej úsmev nevydržal a po chvíli znova trošku povzdychla.
"Hm, ktovie. Všetko je možné, ale radšej sa na to nechcem spoliehať. Len dúfam, že sú v poriadku," odvetila. Hlavne dúfala, že sa nik ďalší nestratil, v jej prípade to pravdaže tiež bola pohroma, no už tomu tak bolo, že si ju musela vyriešiť sama. Sebe mohla pomôcť, asi by sa ale bála ešte väčšmi, keby sa miesto nej stratil napríklad braček Cicero. "Prepáč, že tu kazím náladu. Len je to divné, vieš nebolo vylúčené, že by som sa raz sama nevybrala do sveta ako to robí väčšina, ale takto som to nechcela."

Prišlo jej trochu zvláštne, ako sa o skupinke vyjadrila. "Ale iste, kto by o to nestál?" usmiala sa, aj trochu zašvihala chvostom o chladnú zem. "Pravda, nechcem vám tam nejako prekážať, ale veľmi by mi to pomohlo," priznala. Keď jej Hel poďakovala, oblizla škrabanec ešte raz, než si spokojne ľahla a uložila hlavu na predné labky.
"Vieš, už som išla veľmi dlho sama. Asi pár týždňov, sama neviem," zamrmlala zamyslene. "Putovali sme s rodinnou svorkou za novým teritóriom, keď nás vyhnali ľudia. Len potom prišlo toto počasie a...stratila som sa im." Dala sa do rozprávania a aj jej prišlo trochu smutno. Bolo tomu už dosť dlho, čo ak ich už nikdy neuvidí?

Pozorne počúvala, sem-tam kývla hlavou. Tak skupina priateľov...to znelo azda aj lepšie než svorka. Asi to vylučovalo toľké záväzky a pravidlá, nie? Tá predstava sa jej celkom páčila, hoci bolo jasné, že v tejto chvíli okolo seba potrebovala kolektív ešte viac než inokedy, nechcela z núdze skončiť niekde, odkiaľ by sa už tak ľahko nedostala. "Oh, to znie dobre. Tam ideme, keď prestane snežiť?" spýtala sa s nádejou v hlase a naklonila hlavu do strany. Hádam by ju tu Hel nakoniec nenechala samu.
Keď sa vyjadrila ohľadom škrabanca, Lesley sa rozhodla pokúsiť si ešte trochu šplhnúť. Nenápadne sa priplichtila ešte o kúsoček bližšie, aby na vlčicu dosiahla a než by stačila čokoľvek namietnuť, opatrne jej ho oblizla, snáď nech ju to toľko nebolí.

Tak sa sústredila na to, že jej bola zima, až temer zabudla, že bola ešte k tomu aj hladná. Pravda, veľmi rýchlo si zase spomenula a keď sa pred ňou ocitol mŕtvy králik, jej stiahnutý žalúdok poďakoval ešte prv než ona hlučným zaškvŕkaním na čo sa zahanbene zhrbila. "Ozaj? Teda ja...ďakujem-" prekvapene hlesla a odtrhla si zo stehna úlovku trochu mäsa. Rozhodne jej padlo vhod, a našťastie pre obe vlčice, Lesley toľko stravy ani nevyžadovala. "Priateľov? Je vás tam vonku-vlastne isteže je vás viac ale...je tam svorka? Alebo niečo?" spozornela zvedavo. Ak by sa k takémuto kolektívu mohla prichýliť, bolo by to optimálne. Hoci bola tak trochu vyžírkou, vedela aj prispieť. Koniec-koncov, ak by sa jej nepodarilo k nikomu prikmotriť, musela by si loviť tak či tak. Nemala na to úplne formu, hoci vedela pobehnúť, na hocičo väčšie než zajac bola prinajmenšom teraz príliš slabá. Mala však aj eso v rukáve - svoju mágiu.
"Si v poriadku?" trepla ešte, ňuchajúc smerom k zraneniu, čo nebola práve najduchaplnejšia otázka, keďže bola vlčica očividne škrabnutá, no očividne z toho ani neumierala.

Len veľmi neochotne pred seba pritiahla svoj huňatý chvost, ktorý bol beztak z väčšej časti premočený, ale aspoň na kúskoch si oň mohla oprieť labky, nebolo to také nepríjemné ako na studenej skale. Ako len neznášala byť mokrá, ba v tejto chvíli mokrá aj uzimená. Neznášala to. Helen, nech už bola kýmkoľvek nemala ani poňatia o koľko krajšia by Lesley bola, nebyť vodou a mrazom zlepených pramienkov inak saténovej vlnitej srsti, na ktorej si toľko zakladala. To nebolo nič vyhradené pre onoho dobrého samaritána, to musel u Lesley vidieť úplne každý, že bola pekná!
"Helen, to je pekné meno," povedala mäkko a pousmiala sa na ňu. Akokoľvek jej bola vďačná za pomoc, robila všetko preto, aby sa vlčici chcelo pomáhať naďalej. Preto na ňu po jej otázke nezabudla pokorne uprieť veľké, belasé oči. "Nuž, komu by nebola v tomto počasí," jemne a trochu skleslo sa uchechtla so sklopenými ušami a bolo vidno, ako sa jej okolo krku od zimy stavajú chĺpky. Z ľavej strany, kde sedela Hel, cítila nejaké teplo a pravdu povediac by sa najradšej zahrabala rovno pod vlčicu. Zatiaľ sa však neopovážila hrnúť ešte bližšie.

poprosím úkryt pre Lesley, rada by som ale počkala než sa dostane do kultu, takže info pošlem neskôr (pravdepodobne cez ticket) :D

ďakujeem <3

Do tej doby jej akosi ani poriadne nedošlo, že sa čochvíľa začne stmievať. Skôr by to pripisovala tomu, že sa azda jej stmieva pred očami. Teraz však už aj vlčica musela zjavne improvizovať, keď sa ohliadala po nejakom úkryte. Keď ho našli, pobrala sa za ňou aby si "vnútri" mohla aspoň konečne sadnúť. Aj to bol možno slabý výraz, keď jej len zrazu kompletne ochabla celá zadná polovička.
"Myslím, v rámci možností," zamrmlala na jej otázku, obzerajúc si vankúšiky na predných labkách. Boli takmer fialové, čo napriek jej pastelovému sfarbeniu nebolo v poriadku. "Mimochodom, volám sa Lesley," nadhodila a podvedome si prisadla trošku bližšie, sledujúc, čo sa deje vonku.

Poštuchávalo ju nutkanie spýtať sa, kam vlastne idú. Ale to by bola zrejme hlúpa otázka, tak či onak šli niekde, kde to Lesley nepoznala, odpoveď, nech by bola akokoľvek špecifická by jej neposkytla nič. Ale nech, výnimočne sa rečnenia ochotne zdržala, každý dych jej bol teraz drahý. Možno sa jej to ticho až tak nepáčilo, predsa len bolo pre ňu upokojujúce, keď na ňu cudzinka rozprávala - keď na ňu po týždňoch samoty ktokoľvek rozprával.
Miesto toho sa musela uspokojiť počúvaním cudzích párov nôh. Aj to bolo fajn, slepo niekoho nasledovať mohlo byť pre druhých otravou, no Lesley sa celkom rada nechala viesť. Prišlo jej to temer, akoby bola zase bezstarostným vĺčaťom. A tak mlčky cupkala vedľa nej, trochu sa aj bála, či vlčici toľké čušanie neprišlo nezdvorilé, ale ona sa naozaj len snažila zbytočne nehltať chladný vzduch. Len s nádejou sledovala, ako sa reliéf pomaličky začínal meniť.

Ako snežilo čoraz usedavejšie, stupňovalo sa aj vedomie, že na pomoci cudzinca už bola celkom odkázaná, možno aj životne. Pravdepodobne životne. A zvyčajne by pri prvom stretnutí dbala na slušné chovanie ale teraz jej to bolo práve tak jedno, ako vysokej tmavej cudzinke, ku ktorej sa konečne pretĺkla snehom. Nezmohla sa na iné, než kostrbaté prikývnutie.
Keď jej naznačila, aby ju nasledovala, rozhorel sa v nej plamienok nádeje. Skutočne všetko, len nie tu zostať, vlčica očividne mala plán, po ktorom nebolo u Lesley ani chýru. Podarilo sa jej teda trochu pridať, aby ju dobehla. "Ďakujem, ďakujem veľmi pekne," zastonala podchvíľou, nebola si ešte úplne istá za čo ďakuje, ale už viditeľný záujem o jej problémy stačil.