Príspevky užívateľa
< návrat spät
Ako šla tejto noci ďalej, všímala si, že bola vegetácia čoraz bujnejšia. To jej dodávalo predstavu, že sa blížila ku hraniciam mesta a teda aj istý náznak toho, že by mohla trochu spomaliť. V posledných dňoch, či presnejšie rečeno, posledných nociach sa zaoberala najmä samotnou rozlohou mesta, prechádzala ho krížom-krážom, aby získala o svojom "novom domove" čo najlepší prehľad.
Teraz stála na koľajniciach vedúcich do nekonečnej temnoty tunela, napoly zahaleného do zeleného brečtanového závesu. Niečo jej vravelo, že na druhom konci, bol koniec aj mestu. A tam nádherné zelené lúky bez odpadkov, ktoré každé ráno bozkávajú slnečné lúče.
Jemný závan nočného vánku jej prečesol vlnitú srsť na lícach, zatiaľ čo stále sústredene hľadela do čierňavy. Vial smerom od nej a tak z relatívnej diaľky ani neucítila pach, ktorý v tomto prípade nebol len nejakou značkou ale druhou prítomnou osobou. Čierna vlčica stála na pozadí tunela a celkom s ním splývala, až do chvíle, kedy ďalší závan vetra neprepustil cez konáre mesačný svit, ktorý sa jej odrazil v očiach. Až vtedy si ju Lesley všimla. Od šoku, že si prítomnosť vlčice doteraz nevšimla stuhla na mieste a nevydala ani hláska.
Polohlasne sa zasmiala a pomaly podišla až k nemu, aby tu po sebe nemuseli hulákať. Samozrejme pritom dbala na osobný priestor ich oboch. "V tom budeš mať asi pravdu," prikývla. "Aspoň čo sa týka kamufláže to musí byť užitočné. A možno aj Hati preferuje vo svojich radoch vlkov, ktorí sú čierni ako noc. Potom to ale znamená, že nás dvoch povolal aj napriek nášmu sfarbeniu," mrkla naňho s iskrou v oku. Cítila, ako z nej opadal už takmer všetok ostych. Vlk na ňu reagoval celkom prívetivo, tak hádala, že by mu jej prirodzený šarm nemusel byť proti srsti.
So záujmom naklonila hlavu pri jeho ďalších slovách. Než by sa ho stihla spýtať na detaily, sám ju predbehol. "Hmm," sentimentálne pozrela do diaľky na obrysy mesta. "Je to vlastne celkom milý príbeh. Dá sa tvrdiť, že to bola Hatiho milosť," povedala, nie príliš jednoznačne čo bolo aj jej zámerom. Pre ňu to nebol vôbec milý príbeh, skôr len začiatok rukojemníckej drámy. Stihla však už pochopiť, v akom svetle na to hľadeli Hatiho veriaci. Preto, aby si najprv získala jeho plnú pozornosť, nechcela všetko hneď na rovinu vysypať a radšej z toho utkať snáď nové vlastné evanjelium.
Z melancholického zamyslenia ju vyrušil hlas, ktorý ešte nepočula. Ostrý a strohý. Respektíve pravdepodobne áno, no nikdy nebol adresovaný práve jej. Asi bola za to aj rada. No už ubehlo celkom dosť času, odkedy začala táto nemilá etapa v jej živote, a preto tiež Lesley musela s nevôľou priznať, že čas strávený tu zrejme bude dosť dlhý na to, aby sa dal nazvať etapou. Na druhej strane to však znamenalo, že už nebola zďaleka tak ustráchaná a stihla už od veriacich všeličo odkukať.
S neutrálnym výrazom sa obzrela za vlčicou. Akokoľvek slušne pozdravila, netvárila sa najmilšie, čo Lesley trochu zarazilo a spýtavo na ňu podvihla obočie. "Pozdrav Hati aj vás, sestra," pokojne odvetila. Jej prístup sa jej dvakrát nepáčil, no tentoraz už sa cítila viac sebaistá na to, sa s ním vysporiadať po svojom. Nirix spomínal, že sú niektorí členovia Kultu drzí. Čo iné sa aj dalo čakať od tej sadistickej bandy? Hoci nepoznala cudzinkino meno, pamätala si ju z ceremoniálu. Práve ona bola jedným z tých, čo hádzali úbohé vĺčatá do krvavej zmesi. A na rozdiel od onej čiernej vlčice s tým nemala najmenší problém. Stopa číslo dva.
"To pravdaže som," zhovievavo sa pousmiala a pomaly vstala z miesta. Skutočne tu už nebola tak krátko. To si ju cudzinka vážne nikdy nevšimla? A práve ju? Mesto bolo veľké ale aj tak...
Na Lesley bolo vidieť, že prvotný infarkt ešte trochu predýchavala, hoci už nejačala ani nikam neutekala. Len tam tak trošku zhrbene stála a s malou dušičkou analyzovala tmavú cudzinku. Najprv rýchlo šibla pohľadom vpravo aj vľavo a neisto mávla huňatým chvostom, než sa jej výraz trochu uvoľnil a ona urobila maličký krok bližšie. Nechcela zas okupovať ani vlčicin osobný priestor. Temer sa jej šla ospravedlniť aj za to, že tak vypískla, no jej ďalšie slová Lesley vnukli, že aj takéto správanie mohlo byť trochu podozrivé. Našťastie sa jednalo o vlčicu s podobne nízkym postavením aby nad tým takto nešpekulovala, no to ona nevedela.
"Oh to nič, ja len...som v Kulte krátko," vysvetlila opatrne aj úprimne. Aj skalopevný veriaci by sa tu s jej jemnou konštitúciou cítil zraniteľne. "Omara, to je pekné meno," pousmiala sa. "Potešenie je na mojej strane."
Lesley trávila ďalšiu noc poflakovaním po meste. Veď aj ako inak, nič iné vlastne nemohla robiť. Mesiac prenikavo osvetľoval zarastené ulice a vietor šušťal v brečtane, do ktorého tu bolo zahalených niekoľko budov. Aspoň takéto úseky boli celkom pekné, len keby si mohla vybrať, čo jej esteticky náročné oči budú schopné vidieť a čo nie. Pravda, to by toho veľa nevidela. Len deravú skladačku s nejakým tým húštím a nočnou oblohou a mesiacom - ktorý napriek tomu, ako veľmi jej zavaril bol stále krásny ako Majdalenka. Nemohol za to.
Ako tak nad tým uvažovala, sadla si podchvíľou na múrik a hľadela naň. Ktosi by si azda myslel, že svoje veľké oči venovala Hatimu, čo by jej ostatne nebolo na škodu. Nech len vidia, ako sa urputne modlí. V skutočnosti sa však jej myseľ vlnila niekde celkom inde, niekde veľmi vysoko medzi modrastými lúčmi studeného svetla. Po tom, čo si tu už všetko vypočula a čoho bola svedkom nemala dvakrát v láske ideu náboženstva a tak váhala nad tým, či sa do nasledujúcej myšlienky vôbec púšťať - čím bol Mesiac? Cítil snáď niečo? Nemrzelo ho, koľko krvi títo vlci preliali tak mylne a zbytočne v mene jeho krásy? A chýbalo mu slnko, tak ako jej? Vždy celkom mimo ich dosah.
Ešte naňho chvíľu hľadela, ako sa pomaly dával na odchod. Nerozumela, čomu nerozumel. A to napriek tomu, že už si zvládla Nirixovu myseľ ako-tak zmapovať podľa jeho rečí na činov - pár vecí mu rozhodne unikalo. Jedna vec bola, že to, ako Lesley skončila pokladal za čosi úžasné, za šancu konečne viesť "poriadny a zmysluplný" život. Očividne sa však vôbec nedokázal vložiť do kože tých, ktorých musela nechať za sebou bez jediného slovka. Bolo to pre ňu až fascinujúce sledovať, no bola by oveľa radšej, keby sa jej to netýkalo. No ako by aj mohol, keď asi celý život strávil na takomto mieste? Bol to cirkus plný pomätencov, tak principál nemohol byť o nič lepší, ba naopak.
"Ako votrelca," povedala potichu, no počuteľne, než odišiel. A to myslela pre dobro ich oboch. Nechcel tam ísť sám. Ako únoscu. To slovo bolo oveľa výstižnejšie, no radšej si ho nechala pre seba.
poprosila by som obyčajného maznáčika pre Lesley (mačku) - pokiaľ možno by som si rada zakreslila, ďakujem :]
Čoskoro si ho všimla, len malý moment predtým, než ju sám oslovil. Že toľko nesplýval s tmou ako väčšina osadenstva Kultu bolo pre Lesley príjemnou zmenou. To že ju tu raz za čas zmohla neistota, či to, na čo sa práve dívala bol vlk alebo iba tieň jej s privykaním dvakrát nepomáhalo.
"Pozdrav Hati," ozvala sa za ním s malým úsmevom. Akej hodnosti bol netušila, no beztak nebolo na škodu dať na sebe znať svoju lojalitu voči Hatimu. Či skutočne existovala si nechávala pre seba. "Ty zase v porovnaní s inými celkom normálne. Ale tak pekne, normálne," tiež sa tomu uškrnula a s mávnutím huňatého chovsta prikročila trochu bližšie. Pôsobil na ňu zatiaľ relatívne sympaticky. Či skôr neškodne. Tieto vlastnosti šli v Kulte ruka v ruke, hlavne ak ste vyzerali, ako Lesley.
Sústredene ho počúvala, hoci podchvíľou sa začala snažiť držať trochu na uzde. Jednak nechcela, aby to vyzeralo, že sa tak veľmi chce dostať preč z mesta hoci...zas až taká dobrá byť nemohla. Ba priam naopak, tentoraz jej snaha zakamuflovať jej skutočné úmysly bola celkom zbytočná. No dalo sa jej to zazlievať? Bolo toho stále príliš veľa a príliš skoro. Nirix ani len netušil, že túto mladú slečnu tak nemilosrdne vytrhol zo začínajúceho, tak utešeného ľúbostného puta..!
Majdalenka-
"Oh. Samozrejme, iste," čo najrýchlejšie schladla a sadla si zase na zadok. "Bude, ako povie Hati. No...ste si istý, že by vás vypočuli ako cudzinca?" naklonila hlavu do strany. Úprimne jej touto otázkou nešlo o to ho presvedčiť, aby mohla ísť tiež, aj keď to chcela. Nechcela tlačiť na pílu ale musela sa spýtať. Možno by to totiž bol pre Nirixa šok ale ona sa o svoje sestry veľmi nebála. On si totiž asi ešte nepredstavil, ako by asi zareagovala pätica nespútaných vlčíc, keď by im nejaký chlapík prišiel len tak ledabolo oznámiť, že uzamkol jednu z nich bohvie kde. Z toho by mali iste veľkú radosť, len či by odtiaľ ešte odišiel po vlastných. Lenže to by si vlk ako Nirix neuvedomil, než by preňho bolo neskoro.
Z predstáv o tom, ako mu Helenka upravuje exteriér, ktoré sa jej ostatne nijak zvlášť nepriečili, ju vytrhla jeho snaha zmeniť tému. Zažmurkala a s miernym úsmevom naňho pozrela. "Myslím, že áno. Ak by mi ešte niečo napadlo, dám vám pravdaže vedieť. V každom prípade vám ďakujem za ochotu...pokúsim sa to Hatimu oplatiť," pokorne kývla hlavou. Vedela, čo sa ešte mohla spýtať. Čo by s ňou bolo, keby sa na toto celé vykašľala, zbalila si svojich päť pastelových sliviek a v záplave slnečných lúčov opustila toto smetisko venujúc Hatimu isté gesto, neveľmi vystihujúce dámu. Pravda, samotná otázka by znela trochu inak ale jednako, odpoveď na ňu počuť nechcela. Už takto sa jej ťažko spávalo.
Spočiatku k nej ďalšie jeho slová doliehali trochu zahmlene. Predsa len už mala aký-taký odhad, čo jej na to Nirix asi povie, aspoň si to myslela. To však len dovtedy, kým dokončil prvú vetu. Pár sekúnd jej trvalo, než sa jej obsah jeho slov usadil v hlave. Zarazene našpicovala uši otočila sa k nemu.
"Čo-čože?" neveriacky zažmurkala. "To myslíte vážne? Môžme ich ísť pozrieť?" v jej tvári zatiaľ nebolo badať ani veľmi nadšenia, pretože mu ešte neverila. Prečo by to pre ňu robil? Veď ešte pred minútou jej to horekoval o tom, ako nesmie odísť z mesta, zrazu sa smie ísť ohlásiť sesterstvu? V tejto chvíli ani nenačrela do toho, čo by to vlastne znamenalo a čo by im v takom prípade mala povedať. Najmä vediac, že sa musela potom zase vrátiť do mesta. Ale to ju teraz ešte netrápilo, bola príliš prekvapená.
"Ja...som si istá, že by sa im veľmi uľavilo, po tom čo som zmizla chorá bez stopy, mohli...mohli by sme predísť tomu, aby ma potom hľadali priamo tu-" rozhodla sa jeho nápad obhájiť skôr, než by si to stačil rozmyslieť. Ostatne ani toto nebolo optimálne pre ňu ani pre sesterstvo, no bolo to príliš nečakané na to, aby si to Lesley nechala len tak prepásť. "Skutočne by to ale Hatimu nevadilo?" spytovala sa ešte.
Meravo tam čušala, bez nejakého určitého výrazu v tvári. To bolo ale v tejto chvíli len dobre. V hlave sa jej toho práve odohrávalo mnoho. Nebolo ťažké dovtípiť sa, čo bolo hlavným účelom tohto podujatia. Zbavovali sa slabých článkov. Čo ostatne neznelo ako idea exkluzívna pre Kult, kdekoľvek by sa vlci najmä v takto náročných podmienkach uchýlili k tak ťažkému rozhodnutiu. Na to ale bola Lesley príliš mäkká, aj keď to mohlo byť z pragmatického hľadiska rozumné, akokoľvek smutné. Navyše tu ani na moment nezabúdala na náboženský kontext toho celého. No robili by to títo vlci, keby v žiadneho boha neverili? Potenciálnu odpoveď sa bála vyriecť aj v súkromí vlastných myšlienok.
Okrem úbohých vĺčat si starostlivo prezerala aj tváre prítomných dospelákov. Niektorým to zdanlivo bolo až na srandu, iní si zachovali aspoň nejakú dôstojnosť. Hlavnou skutočnosťou pre ňu však bolo, že nik navonok nepochyboval. Všetci prijímali dianie pred nimi, za ktoré boli zodpovední ako absolútnu samozrejmosť, ako východ slnka - nespochybniteľný a absolútny. Paradoxne práve tento príklad, ktorý jej v mysli skrsol ako prvý bolo pravdepodobne niečo, čo by nejeden z týchto pomätencov ochotne spochybnil. Ktosi však upútal jej pozornosť viac, bola to čierna vlčica, jedna z tých, ktorí tri mláďatá uvrhli do ľadovej krvi. Ako sa bála, chvela, tá preukrutná starosť v jej očiach - bola to matka, o tom niet pochýb. Aj ona tam stála a nemohla inak než bezmocne sa prizerať, ako jej potomok bojuje o holý život len tak pre nič za nič. A Lesley nebola nikdy priam rodičovským typom, na to sa asi mala príliš rada, no teraz nemohla ignorovať jej emócie, bála sa spolu s vlčicou, bála sa o ňu možno ešte viac, než o jej vĺča. Našťastie, než sa spamätala bolo po všetkom. Ako sa trojo telíčok ponorilo, trojo sa vynorilo a ani jedno hore bruškom. Aj podaktorí ostatní si zdá sa vydýchli. Jej mladé srdce ešte stále trochu stískalo, po tom, čoho bola svedkom. Niečo jej však hovorilo, že sa musí pripraviť na horšie.
Netrvalo dlho a do uší sa jej dostal zvuk približujúceho sa vlka. Zatiaľ sa ale neopovážila pratať, skôr mierne zamrzla, čakajúc, kto asi vylezie z tieňa. Na jej, v prvej sekunde ešte celkom milé prekvapenie cudzinec vyzeral celkom...milo. Tuším ho už aj niekde zazrela, najskôr na ceremoniáli vĺčat. Och áno to bola zaujímavá udalosť, prinajmenšom. Keď takto zaobchádzali s mláďatami, ktoré navyše nikomu nič nespravili, ľahko sa dovtípiť, ako by asi skončil vlk v nepriazni týchto indivíduí.
Zvedavo natiahla krk, keď sa ukázal, ešte vždy na svojom mieste. Pravdu povediac sa nechcela priveľmi hmýriť, ľahko by sa mohla pošmyknúť a kydnúť na zem. "Pozdrav Hati," slušne sa ohlásila, dosiaľ však bez odozvy. Nedalo sa povedať, že by z jeho výrazu sršalo potešenie a tak Lesley mierne sklopila uši a trochu sa prihrbila. Nechcela ale zase pôsobiť ustrašene, len nie drzo. Možno tu ani nemala čo robiť. Ona tu vlastne absolútne nemala čo robiť, keby bola úprimná, dala by mu v tom za pravdu. Ale na tú tu už dobrých pár týždňov nebolo miesto. Ostatne, bola tu aj iná pravda, tá pre ňu smutnejšia. "Deviant, áno. volám sa Lesely," odvetila s malou dušičkou.
Vonku sa začínalo zmietať celkom slušné vetrisko, ktoré ešte aj tu vnútri zavše zakvílilo pomedzi železné trámy a popraskané okná. Primerané ročnému obdobiu, najmä keď sa teraz teploty začínali pomaly ale isto dvíhať. Práve ono zariadilo, že sa sem Lesley uchýlila, inak sa jej budova príliš nepozdávala. Na druhej strane už si na svoj nový "domov" začínala zvykať, ak sa to tak teda dalo nazvať. Pri najmenšom sa už toľko neľakala každého tieňa a po nadviazaní malej hŕstky známostí už necítila takú potrebu ukryť sa v smetiaku vždy, keď niekto šiel okolo.
Opatrne preliezala masy hrdzavého haraburdia, pokúšajúc sa neurobiť veľký hluk alebo sa na niečom fajne neporezať. V rámci možností sa chcela vyštverať niekam vyššie, aby mala nad priestorom lepší prehľad. Po chvíli sa jej podarilo vydriapať na zvarenú trojicu potrubí, ktoré viedli miestnosťou vo výške asi jeden a pol metra. Nemotorne sa ta usadila, či skôr zvalila, lapajúc po dychu, čo jej zabezpečilo plný dúšok zaprášeného vzduchu, páchnuceho hrdzou. Prv, než by to stihla potlačiť si piskľavo kýchla, až sa to rozoznelo po celej továrni. Ktokoľvek tu bol s ňou už o nej nepochybne vedel. Pri tej predstave rýchlo zneistela, no ostala na mieste.
Očividne padla kosa na kameň. To úplne nečakala, no zase Lesley nečaka plno vecí, ktoré sa odohrali za posledný mesiac. Samé nepríjemné novinky, na toto nebola zvyknutá. Áno, áno, Hati postavil mesto, blá blá blá... v duchu mala sto chutí mu odpapuľovať ako pubertiak, ktorým ostatne stále bola. Našťastie bola aj celkom dobrou herečkou, kým teda mala jasno v tom, čo má vlastne hrať. Jej rozpor sa na jej tvári ale neprejavil, len na neho stále skleslo hľadela. Dotiahnuť sem pod rúškou dobrej vôle aj jej slobodné túlavé sestry...ešte to tak, to by sa jej určite od srdca poďakovali.
Naveľa trpko stisla pysky a pomaly sa od neho odvrátila. Povzdychla si a výraz sa jej pomaly trochu uvoľnil. "O Hatiho viere ale neradno presviedčať druhých, nie? On...on si ma vybral, tak ste vraveli? Mali by sem prísť kvôli nemu, nie kvôli mne. To by bolo sebecké," skonštatovala už o čosi pokojnejšie. Bolo jasné, že na Nirixa musela trochu inak.
"Nechcem ho nahnevať, ani vás. Len je to pre mňa všetko stále veľmi čerstvé," zodvihla hlavu k nočnej oblohe. "Predsa by som to tu neopustila...chcem byť vďačná, tak-tak ak si Hati želá, aby som tu ostala, urobím to," zamrmlala, stále ešte znejúc trochu smutne, no nemienila ho už toľko vydierať. Hoci Nirix robil teraz presne to isté, to jej rozhodne neuniklo - pomohol jej, to áno, a teraz si robil nároky na jej slobodu? Ona jeho ani Hatiho nikdy o nič neprosila!
V porovnaní s nemocnicou sa jej tu páčilo o dosť viac. Hoci veľkým železným konštrukciám ani zamak nerozumela, akurát jej niektoré trošku pripomínali tie hlučné stroje, ktoré ju kedysi s jej rodinou vyhnali z domova. No na miestach, kde ich ešte celkom nezožrala hrdza boli aj trošku farebné, čo predstavovalo u Lesley body k dobru. Najviac sa jej páčili umelé zvieratká na deckej manéži. Motkala sa pomedzi ne, každé si starostlivo prezrela a v duchu ich podľa mechanických poškodení zoraďovala od najhoršie zachovalého po najlepšie. Takto sa zabávala ešte hodnú chvíľu, než jej do nosa udrel cudzí pach. Pravda, to nebolo nič mimoriadne, väčšina vlkov tu pre ňu bola ešte cudzia, hoci ako jej odporúčal Nirix, potrebovala sa začať trošku socializovať. Príliš im síce nedôverovala, no kamarát sa vždy zišiel. Opatrne zoskočila späť na zem a poobzerala sa, či vlka niekde zazrie.