Príspevky užívateľa

Bezradne sedela a počúvala ho, hľadiac kamsi pred seba. Takže odpoveď znie, 'áno, budeme ťa tu držať proti tvojej vôli', pomyslela si. Lebo čo si budeme, nech to Nirix akokoľvek nábožne zaobalil, bolo to presne tak. Sariane sa na ňu vykašľala kým bola chorá, tento tu ju našiel a odniesol na miesto plné bláznov, snáď aby zvýšili počet členov, pretože Lesley sa nechcelo veriť, že by sa viac ako len pár vlkov dobrovoľne dalo na takýto život - po tme, v ľudskom väzení. A vodca si tu čučal a ľahkovážne jej o tom rozprával, akoby to boli pravidlá nejakej zvrátenej hry.
Musela však vziať rozum do hrsti. Nemohla sa tu pred ním zosypať či rozplakať že ona nebude a nechce, bohvie, čo by s ňou potom spravil. Neprestávala však dúfať, že táto "zmluva s diablom" mala aj nejaké zadné vrátka. "Prečo nesmiem von z mesta? Ja...mám tam priateľov, budú sa o mňa báť," obrátila sa k nemu, mágia v jej očiach nenápadne modrela ako obvykle. Uši mala zvesené, ozaj na neho hľadela ako zbité šteňa. No kto by sa pri pohľade na ňu neroztopil?

Opatrne sa obzerala po okolí. S objektmi ľudského pôvodu mala nejaké tie skúsenosti, nebolo to pre ňu nič nadpozemské, ako azda pre iných vlkov. Prišli jej často zaujímavé aj užitočné, no obsah práve tejto budovy zatiaľ nehodnotila veľmi priaznivo. Nič sa tu neblyšťalo, nič nebolo farebné alebo pohodlné, celkovo haraburdy pôsobiace buď nezaujímavo alebo priam desivo. Ona vlastne chcela byť v tejto chvíli kdesi v nákupnom centre, len o tom ešte nevedela. Keby s tým miestom už mala tú česť, ktovie či by odtiaľ ešte niekedy vyliezla.
Podchvíľou len zastala pred puknutým oknom a namrzene hľadela von na mesiac. Ževraj tam bol Hati, ten superhrdina, ktorý ju zachránil...to sotva. Tak sa pohrúžila do svojich myšlienok, že na moment prestala celkom dávať pozor na to, čo sa okolo nej dialo, čo bola hlavne v jej prípade veľká chyba. Na zvuk vlčkinho zvonivého hlásku Lesley so splašeným pišťaním vyletela na rovné nohy, div neskočila von oknom, a prudko sa zvrtla za hlasom. "Nechcela som rušiť, prisahám, len-!" začala sa zľaknuto obhajovať, než jej došlo, čo cudzinka vlastne vravela. Hneď na to potriasla hlavou a zase sa narovnala. "Volám sa Lesley," ticho sa predstavila, obzerajúc si mladú vlčicu. Nepôsobila zas nejak hrozivo.

Keď sa vedľa nej zniesol, vánok, ktorý vôkol seba rozvíril zavial dlhou srsťou na jej ušiach. O kúsoček ustúpila a na pozdrav ticho kývla hlavou. Tentoraz nechcela chodiť okolo horúcej kaše, ako by inak pre ňu bolo bežné ale radšej prešla rovno k veci.
"Vlastne, hľadala som konkrétne vás, Nirix," oznámila, ticho a pokojne. Ako správne postrehol, už bola viac-menej v poriadku, hoci na tom po telesnej aj psychickej stránke rozhodne mohla byť lepšie. "Aj za to by som sa vám chcela v prvom rade poďakovať, je...veľmi neisté, či by som bez vašej láskavosti bola ešte medzi živými," preniesla slušne. Mala dojem, že by bolo ideálne začať niečím, čo mu azda dvihne náladu.
"No ako ste správne podotkli, už nie som chorá no a...rada by som vedela, čo so mnou bude ďalej," s týmito slovami sa sentimentálne zahľadela do diaľky. V tejto chvíli sa netajila svojou neistotou, ešte nemala ani tušenia ako bude jej najbližšia budúcnosť vyzerať.

Dalo by sa statočne tvrdiť, že Lesley už svoj čas strávený v meste prenášala. Aspoň ona to tvrdila, na jej počudovanie však bola, zdá sa, jediná. Už od prvej noci strávenej na tomto bizarnom mieste vedela, že v jej záchrane bol nejaký háčik a Nirix, ktorý ju sem zatiahol sa tým ani príliš netajil. Choroba ju teraz viac neskľučovala, po nejakých záchvatoch kašľa alebo horúčke už nebolo ani chýru hoci bola teraz rozhodne pochudnutá a slabá. Dokonca sa už musela naučiť žrať aj potkany, keď čoskoro zistila, že z toho tu jedálniček bežne pozostával.
S Nirixom dosiaľ trávila bezkonkurenčne najviac času, čomu vďačila najmä jeho starostlivosť, hoci občas sa ňou zaoberala aj istá okrídlená vlčica, ktorej Lesley nebola schopná riadne pozrieť do očí - počnúc tým, že ich mala trikrát viac. Ostatným vlkom sa v rámci možností vyhýbala, stále si nebola istá v čom sa to ocitla, no nemala z toho najlepší pocit, aj keď sa ku každému chovala slušne. Aj teraz poslušne nasledovala svojho tamojšieho "patróna" a v očiach sa jej pohrávala starosť. Mesiáš jej sľúbil odpovede a ona ho nemienila nechať čokoľvek preskočiť.

Ani Lesley sa nedalo nevšimnúť ten rozruch, ktorý sa pomaly začínal formovať pri bazénoch. Vediac, čo už vedela o miestnom náboženstve to bolo rozhodne znepokojivé, pochybovala, že sa práve mala stať svedkom niečoho oku lahodivého - počnúc najmä pachom krvi, už mierne fermentujúcej, ktorý sa rozliehal do širokého okolia. Chcela mať ale o miestnom dianí prehľad, koniec-koncov, ak mala medzi týmito vlkmi prežiť, musela ich aj Hatiho poznať čo najlepšie.
S malou dušičkou sa teda prikradla bližšie. Nirix bol ešte vždy jediným, komu ako-tak dôverovala, respektíve jej bol najviac známy a v spoločnosti vlkov, ktorých doposiaľ radšej len sledovala z bezpečnej vzdialenosti bola pre ňu jeho prítomnosť vhodnou oporou. Akokoľvek sa nechcela dopustiť ničoho nevhodného, čo by mohlo ostatných pri ceremoniáli vyrušiť, predsa len sa prikmotrila bližšie k nemu. Dosť na toľko, aby ho mala v prípade potreby po ruke, ale zase dosť ďaleko, aby mu nezavadzala. Sem-tam po ňom spýtavo hodila očkom, no inak sa snažila tváriť v rámci možností pokojne a vyrovnane. Pri pomyslení, že spáry pomyselného Hatiho teraz siahli aj po bezpečí vĺčat jej však zovrelo hrdlo.

Opatrne sa zakrádala temnou chodbou. Už nejaký čas uplynul, čo zakotvila na tomto mieste, v tomto...Kulte. Jedna osudná noc jej prevrátila celý život naruby a to doslova, keďže sa musela naučiť spávať cez deň a bdieť v noci. Lebo prečo sa obrovským vyľudneným mestom plným bláznov predierať cez deň, keď v noci to bolo ešte stokrát horšie? Jediné dobré na tom bolo, že tajné smútky z tejto zápletky už ju pomaly prestávali baviť. Plač nič nevyrieši, ba čo viac ju mohol akurát priviesť do problémov ak by to v ostatných členoch vzbudilo dojem, že tu Lesley azda nechcela stráviť už ani minútu.
Celá táto skúsenosť sa črtala ako hororová verzia jej pobytu v sesterstve - bola zachránená pred zimou novým kolektívom, ibaže to nebol kolektív šarmantných slečien ale fanatických čudákov, ibaže to nebol tábor uprostred lesíka ale mesto duchov, ibaže odtiaľto už nesmela vystrčiť päty, inak ju zoderú z kože...! Ale inak to bolo úplne v poriadku. Na základe takýchto dojmov asi nikoho neprekvapí, že sa dosiaľ spoločnosti ostatných členov trochu zdráhala. Vedela, že sa im nemôže vyhýbať večne, jednak tušila, že po istom čase už aj taká spoločnosť bude lepšia než žiadna a jednak nechcela vzbudzovať podozrenie. Našťastie to ani z ich strany nevyzeralo, že by si šli kvôli nej nohy dolámať, čo bolo pre ňu výnimočne veľkou úľavou.
V tejto budove sa dnes v noci ocitla viac-menej náhodne, rozhodne to nebola jej vytúžená destinácia. No keď sa tak obšmietala popri vchode, za chrbtom jej čosi hrozne zavŕzgalo, hoci to bol možno len potkan prechádzajúci okolo - no a keď zastavila, bola už statočne vnútri nemocnice.

Navzdory neistote, ktorá jej teraz zvierala srdce bola za poskytnutú starostlivosť vďačná. Snažila sa pritom prehlušiť čoraz hlasnejšie otázky v jej hlave, ktoré jej sťažovali na tejto situácii hľadať pozitíva; prečo mal Nirix vôbec dôvod ju zachraňovať a kedy zas uvidí svoje nepokrvné sestry. Uvidí ich vôbec ešte? Ako sa asi zachová Majdalenka keď zistí, že je fuč? Nechcela na to teraz myslieť lebo tušila, že uspokojivej odpovede sa v tejto chvíli nedočká. Mala by sa sústrediť na to, že ešte aspoň bola nažive a koniec koncov - cudzinec mal zjavne záujem na to dohliadnuť, aj keď ju podľa jeho slov chcel bohvie k čomu, musela si priznať, že jej tá pozornosť bola celkom príjemná.
Ochotne sa nechala znova zababúšiť, po celý čas na neho upierajúc oči, až kým sa neuložil kúsok od nej. Kútiky jej cukli do malého úsmevu, hoci jej oči stále prezrádzali, že mala starosť. "Ďakujem vám," riekla, zase trošku zakuckala no nakoniec sa opatrne zakrútila do klbka a zavrela oči. Pravdu povediac sa bála ísť spať, netušiac v akom stave a na akom mieste sa zas zobudí, no choroba si na nej robila svoje a tak bola chtiac-nechtiac po niekoľkých minútach ako ovalená.

Lesley

- do Norestu dorazila, keď už bola zima v plnom prúde, v priesmyku ju našla Hel, ktorá ju priviedla do spoločenstva tulákov v dormanskom hvozde
- na plánovaní (tu už bola chorá) ani samotnom nájazde na azaryn sa priamo neúčastnila ale bola tam keď ho vymýšľali a potom im veľmi držala palce
- počas neprítomnosti sesterstva (okrem Sariane) bola v kritickom štádiu choroby objavená Nirixom, ktorý ju odniesol do Kultu, kde sa doliečila (hra ešte prebieha)

(Salome prišla až na sklonku zimy, našla na púšti zahrabaného Ossiana)

Penta by sa chcela poďakovať za nápaditú akciu, ktorá priniesla veľa možností pre dobré zápletky <3

Čím ďalej, tým viac Lesley dochádzalo, že najistejšou cestou prežiť túto situáciu bude odkývať Nirixovi na akúkoľvek báchorku, ktorá mu napadne. Na tom prečo nebolo nič zlé, no nie? Každý v niečo verí - Lesley verila, že Sariane na ňu bude dávať pozor, kým bol zvyšok sesterstva preč, hoci tá miesto toho zjavne šla niekam na dovolenku. Ak tomu mohla veriť ona, tento tu mohol veriť, že vlk spadol z mesiaca a postavil sídlisko. S tým nemala nijaký výsostný problém, pokým by sa ju pravda, na ten mesiac nerozhodol vystreliť. Každopádne už začínala celkom rozumieť, o aké spoločenstvo sa jednalo, predsa sa ešte nikdy s niečím ako kult nestretla.
"Ach tak on je teda...predovšetkým duchovným vodcom, ak správne rozumiem," sústredene pokývala hlavou. "Znie to pozoruhodne, musí byť teda-" uprostred vety ju vyrušil nečakaný nový záchvat kašľa, ktorý na moment otriasol celým jej drobným telom. Chytro zaryla papuľou do deky aby nekašľala Nirixovi rovno do tváre, no zdalo sa, že to už lezie aj naňho. Nerada by do mesta dovliekla epidémiu, no...technicky ju sem dovliekol on. "...veľmi mocný," konečne chrapľavo dokončila vetu.

Otázka jej nanešťastie vnukla miesto odpovedí ešte viac otázok. Pozorne ho počúvala, no zatiaľ jej z jeho slov ešte úplne nedochádzalo, kto bol ten Hati zač. Veľký vlk...no jasné, to všetko vysvetľuje! Postavil mesto? Prirodzene! O čom to ten chlapík rozpráva, veď mestá stavajú ľudia... v duchu jej nedalo nesúdiť jeho slová, hlavne keď si spomenula na jej vlastnú skúsenosť s obydliami podobnými tomu, kde sa práve nachádzali. Dobre si na ne spomínala, na hlučné kovové príšery ovládané ľuďmi, ktorí jej rodinu vyhnali z domova, aby vzniklo čosi podobné tomuto. A veruže sa už na tieto stavby chcela spýtať skôr, spýtať sa, či aj tuna majú ľudí, ale ako sa dopočula tohto absurdného tvrdenia, rozhodla sa radšej vlkovi neprasknúť jeho bublinu. Taká nezhoda by mohla vyvolať reakciu, ktorú si nemohla dovoliť.
Ani jeho ďalšie slová jej nepriniesli veľkú úľavu. Jej intuícia sa nakoniec predsa len nemýlila, nebol to len dobrý samaritán, niečo s ňou chcel! Bolo síce načase, aby jej zase niekto povedal, že je výnimočná, no v tomto kontexte sa jej to nezdalo. Svoje znepokojenie však na sebe nemienila dať znať a celý čas len sústredene počúvala a sem-tam prikývla. Keď sa k nej priblížil, placho sa o kúsoček stiahla, no už sa zas neschovávala. "Ja-ah...Lesley, volám sa Lesley," nervózne sa pousmiala, so stiahnutými ušami. "Odpusťte moju nechápavosť ale Hati je skutočný vlk? Niekde vo vašich radoch?" spýtala sa znova, hoci tušila, aká bude odpoveď. No nedalo jej to, nech jej ukáže toho hviezdneho staviteľa, ktorý všetko spraví!

Kým jej Nirix zmizol z dohľadu, podujala sa nakoniec vystrčiť hlavu úplne, aby jej trčali aj dlhé strapaté uši. Nevedela však, ako si to má vysvetliť, nikdy sa s takýmto spoločenstvom nestretla, nevedela či by sa jej malo uľaviť alebo čo najrýchlejšie vziať nohy na plecia. Pravda, ak by to aj bol ten prípad, nedostala by sa ani po dvere.
Zvedavo naňho vykúkala a už aj trochu naťahovala krk, skúmajúc čo priniesol tentoraz. Čuduj sa svete, bolo to niečo vábnejšie, než zdochnutý potkan, ohľadom ktorého bola Lesley nesmierne vďačná, že ju ho vlk nenútil žrať. Aspoň nie zatiaľ. Pozrela najprv hore naňho, potom na bylinky, ktoré najprv opatrne oňuchala, hoci všetko nasvedčovalo tomu, že jej skutočne nemienil ubližovať. Teda aspoň zatiaľ nie. A tak nakoniec predsa len nasúkala do seba tých pár smiešnych kvietkov a chytro si hltla aj trochu vody, inak by sa tou sušinou pravdepodobne zadusila. Bylinky-nebylinky, aj ten hlt vody jej rozodranému hrdlu rozhodne dobre padol. Po rozume jej zatiaľ behali ďalšie jeho slová. "Ďakujem," slušne poďakovala, pokorne kývnuc hlavou. "A Hati je..?" opäť sa na neho obrátila s neisto prižmúrenými očami. Snažila sa porozumieť, nie len pre vlastnú informovanosť ale aj pre jeho priazeň. Vyzeral tak...snaživo. A nezmohla by proti nemu nič, to najmenej čo mu teda mohla ponúknuť, bol pocit zadosťučinenia.

S ďalším prehovorom vlka k nej prekvapivo doľahli aj slová, ktoré jej dodali štipku istoty. Alebo skôr nádeje, istá si zatiaľ nemohla byť vôbec ničím. To ju primälo pomaličky vystrčiť hlávku spod deky, hoci zatiaľ len čiastočne tak, aby jej bolo aspoň vidno do tváre, ako naňho pokorne upierala veľké lesklé oči, ktoré ako obvykle nenápadne zmodrali. Mohol k nej byť ozaj tak štedrý? Moment a...a čo moje sestry? Nechali ma tam samu? Čo Sariane?
Z myšlienok ju vytrhli ďalšie jeho slová, hoci Lesley ešte stále spracovávala čo vravel predtým. "Vraveli ste...Kult?" naklonila hlavu do strany, nemala potuchy, o čom to hovoril.

Hoci to pravdepodobne spod prikrývok nebolo moc vidieť, pri zvuku jeho hlasu sa jemnučko striasla a stiahla uši ešte viac, než doposiaľ. Aj keď vedela, že musela pre vlastné dobro ostať na mieste, jej obavy sa nedali poprieť, ako si čoraz lepšie začínala uvedomovať situácie, v ktorej sa ocitla. Mlčala, až kým cudzinec celkom nestíchol, ešte vždy schovaná pod látkami. Snažila sa ani priveľmi nedýchať, aby sa znova nerozkašľala.
"...Kde som to? Kto-kto ste?" nakoniec sa spod prikrývky ozval tenký, zachrípnutý hlások, jej tón bol opatrný a plachý. Nerozprávala však poplašene alebo rýchlo, len to tak pomaly šepla.
Čo tým chcel povedať že "čo s ňou urobí"? To sa pýtal vážne on jej? Necítila sa teraz, ako niekto, kto by tu mal niečo vysvetľovať, skôr tu bola vydaná na milosť a nemilosť bohviekomu, bohviekde. A do toho sa neutíchal ohlasovať jej zdravotný stav, aj keď jej teplo rozhodne trošku pomohlo, ešte nemala ani zďaleka vyhrané.

Nie že by jej za uplynulý čas nedošlo, že niečo bolo inak. Azda niečo toho charakteru, že bola cudzím vlkom nesená bohvie kam? A kde je ten problém, že? Ten by pravdepodobne videla len, ak by bola zdravá. No okrem toho, že jej zdravotný stav neumožnil nijako protestovať, mala aj trochu strach. Ten bol však nejasný, na jednej strane sa bála o svoj život a radšej prijala aj to možné riziko že jej cudzinec v skutočnosti nechcel pomôcť, na druhej strane sa bála aj jeho. Tu bol však pocit chladu silnejšou motiváciou a prikrytej plášťom jej ani len nenapadlo sa vzďaľovať.
Iné to nebolo ani po príchode nevedno kam, hoci nutno pripomenúť, že drobná vlčica bola po celý čas letargická, temer spiaca. A to bolo do istej miery pre Nirixa šťastím, keď si dovolil podotknúť čosi ohľadom váhy jej maličkosti.
Trvalo to istú chvíľu, no strecha nad hlavou a ďalší hrejivý materiál ju pomaličky začínal trochu kriesiť, hoci bola stále veľmi vyčerpaná a predovšetkým chorá. Pod všetkými tými dekami sa stočila do guličky tak, že jej von trčal jedine ňufák a keď sa v jej blízkosti opäť ozval tlmený hlas, ani nad tým nerozmýšľala a prikmotrila sa k nemu. Nevedela kto je, čo je, tušila že Majdalenka to nie je ale to bolo teraz jedno.
Nakoniec sa ale predsa len prinútila vystrčiť hlavu von, ťahal ju tam akýsi pach. Spod deky vykúkala pomaly a opatrne ako slimák z ulity. Noštek sa povytiahol, oňuchal potkana a...stiahol sa zase pod perinu.

Sily ju už celkom opúšťali a keď na jej chrbte čosi pristálo, akási plachta, v prvej sekunde to jej zmeravená koža ani neucítila. Prišla na to až po chvíli, keď jej plášť dožičil nejaké to minimum tepla. Práve to však v Lesley vyvolalo ďalšiu triašku a kŕčovito sa pokúsila schúliť do klbka.
Bola tak mimo, že sa nad prítomnosťou niekoho úplne cudzieho ani nepozastavila. Nevedela kto to je, no v tomto stave nevedela ani kto to nie je, teda to nebola Sariane, ani Majdalenka, ani nikto, koho by poznala. Teraz jej to však, podobne ako pri jej prvom príchode do Norestu bolo tak jedno. V hlave jej hučala otupujúca bolesť, čo jej vlk rozprával tiež nevnímala, len počula akési vzdialené mumlanie. Aj oči mala po celý čas tuho zažmúrené, nechcela a nedokázala ich otvoriť, jednak jej mráz spaľoval vlhké viečka, ktoré keby roztvorila, azda by jej z očí ostali len dve ľadové kocky. A keby aj nie, na čo sa mala dívať? Získať podronejšie informácie o tom, ako sa jej život chýlil ku koncu, či už rukou mrazu alebo tesákmi čohokoľvek, čo ju tu vonku mohlo nájsť. Zvolila si preto radšej upokojujúcu nevedomosť v temnote zažmúrených očí a čakala až tá zima a rozpálené hrdlo pominú a smrť si ju vezme niekam do tepla. "Zima..." zaskučala potichu, možno až nepočuteľne a aj toto jedno slovko ju stálo priveľa dychu na to, aby znovu hrôzostrašne nezakašľala.