Príspevky užívateľa

Bolo tomu už dlhšiu dobu, čo sa naposledy tak veselila, snáď to bolo ešte doma s rodinou, než sa museli odsťahovať. Snáď určite. A to nie že by bol život nejako ťažký, koniec-koncov, jediná zlá vec, čo sa Lesley kedy stala bolo, že raz zablúdila. A teraz to tak dokonca vyzeralo, že hoci bol onen zásah osudu, respektíve počasia, dočasne nepríjemný - priviedlo ju to sem. Tu a teraz by na celej tej záležitosti nenašla čosi negatívneho ani mikroskopom.
"To by ma teda zaujímalo, ktorá z nás všetkých by sa stala matkou predstavenou!" zvesela hútala ďalej, celkom na palube Majdalenkiných výmyslov, poháňajúc ich ďalej a ďalej. "Asi by to bola samotná zakladateľka, ktorá by to vlastne bola? Kiler? Alebo niekto iný?"Nebol to ten strohý formálny rozhovor, na aké bola naučená ale nefiltrovaná lavína výplodov dvoch pojašených dievok. Skoro akoby bola zase vĺčaťom, ktoré si ešte nevedelo dávať pozor na jazyk, nepoznalo to sväto-sväté "malo by ťa byť viac vidieť ako počuť".
"Hmmm no ja si nemyslím, že by to len tak niekto vedel povedať tak pekne ako ty! A aké je to ohromné šťastie, keď má niekto taký dar slova a nebojí sa ho ukázať," štebotala na oplátku a mávajúcim chvostom šteklila naprášené záveje snehu, víriac tak okolo seba vločky. "Však tých rokov veľa ešte nebolo, bola by to smola stretnúť ťa až na staré kolená. No ako by som ťa aj umlčala medom, keď ti ide od papuľky jedna radosť a nič sa nelepí!" tešila sa z toho celého, zimu snáď už ani necítila, ako ju to všetko nabilo energiou a ani nevedela poriadne postáť na jednom mieste.

Toto miesto Lesley objavila už krátko na to, čo zavítala to tuláckeho "sesterstva" s Hel. Ostatne, len čo niekto vyšiel spomedzi najhustejších húštin, bolo ťažké si murovanú obludu nevšimnúť. Obludou však pre ňu nebola, pravdu povediac ju veľmi zaujala, vedela totiž, ako vyzerajú ľudské hniezda. Pred tými bytosťami mala patričný zdravý rešpekt, neverila im, no bola na nich aj veľmi zvedavá. Mávali tie najzaujímavejšie veci - materiály a predmety bizarného tvaru neznámeho využitia, niektoré aj esteticky veľmi potešujúce. No všetky jej predošlé návštevy tohoto miesta pozostávali skôr z opatrného obzerania z väčšej či menšej diaľky. Až dnes sa nakoniec presvedčila, že tu už dvojnohé lysé bytosti zrejme dávno neprebývali. Ani to tu po nich nepáchlo a budova sa na viacerých miestach rozpadávala.
Teraz už mala za sebou niekoľko hodinovú dôkladnú prehliadku a odpočívala na najvyššom poschodí, v miestnosti, ktorej celá stena už bola rozpadnutá a prepúšťala dnu plno denného svetla. Po chvíli však do jej chlpatých ušísk dorazili zvuky cudzích labiek, čo ju prirodzene donútilo zase sa pozbierať. Nenápadne sa plížila za zdrojom a netrvalo dlho, než si všimla dlhého huňatého chvosta medzi ošumelými múrmi. Asi by sa mala aj trochu obávať, no ako sa ešte pár sekúnd prizerala...takú vlčicu hádam ešte nikdy nevidela. Bola to vôbec vlčica? Azda by jej čosi tak pôvabné nechcelo ublížiť. "Zdravíčko," mimovoľne sa ozvala, nechcela znieť nijak zvlášť prenikavo, aby ju zbytočne nevydesila.

Už si predtým Majdalenku kútikom oka všimla v ich hlúčiku, teda jej zvonivý prejav nebolo niečím dosiaľ nepočutým. Keď sa tak oduševnene rozhovorila, bola ako živé striebro a za to bola Lesley rada. Aj ona si rada pokvákala, no všeobecne sa zo zvyku snažila držať aspoň trošku pri zemi. Jej štatistika ukazovala, že bolo istejšie vychádzať z pozície pasívnejšej, než bol oponent. Menej sa tým pokazilo, ak si chcela niekoho získať. Tu však mala nádejné tušenie, že si svoje rozumy nebude musieť nechávať pre seba.
"Tak je, sestra Majdalenka," zasmiala sa. "Znie to ale vtipne, sme ako rád uzimených sestier! Vyznávame boj tepla voči chladu-" chichotala sa ďalej. Sľubovala si od tohto stretnutia, že bude teda aspoň o čosi hlučnejšie než šachový turnaj, no to teda túto osôbku podcenila! Vypočula si už všeličo na svoju maličkosť, všeličo pekné, lichotivé a akokoľvek ju to tešilo, nebolo to ani niečím mimoriadnym. Sama sa poznala. Čo sa však ďalej ozvalo na jej adresu ju temer posadilo na zadok. Našťastie len temer, nerada by premokla ešte viac, už tak sa pohybovala medzi závejmi akoby boli plné jedu, aby toho nenasiakla viac, než bolo nevyhnutné. Jej ďalšia replika sa zasekla kdesi za povytiahnutými kútikmi prekvapeného úsmevu. Oči jej zažiarili a uši až zahanbene nechala na moment klesnúť pozdĺž hlavy.
"Prepána, ja- ďakujem zlatko, tak pekne mi snáď ešte predtým nikto nepovedal," hlesla, od úžasu ešte podvihla jednu labku. "To si o mne pobrala tak rýchlo? Ani neviem, čo na to povedať," usmievala sa ako slniečko na hnoji, nestávalo sa často, že by ju niekto takto prekvapil. Zvláštne. Ale rozhodne utešené. "Ťažko uveriť, že je tu zima ešte stále s nami, pri niekom tak vrúcnom už sa to malo všetko začať topiť!" Toľko vydržalo jej "neviem čo na to povedať".

Keď jej Kiler otázku opätovala, potmehúdsky sa uškrnula. Hoci to bolo v podstate bezpredmetné, keďže celkom úprimne sa za tým výrazom neskrýval nijaký výmysel, snáď len spôsob, akým si udržať starenkinu pozornosť. Pravda na starenku, akokoľvek ju tu a tam zrádzali šedinky, vyzerala, že mala ešte elánu dosť. Čo jej Lesley samozrejme priala, hoci sa sama vduchu hrozila predstavy, ako by asi ona dopadla, dožiť sa tak úctyhodnejšieho veku. Prišla by o svoju krásu? O svoj hodvábny kožúšok a iskričky v očiach? Lepšie nad tým nepremýšľať, aj tak by sa nevedela rozhodnúť či predbehnúť zub času a opustiť svet, kým bude ešte nejakého pôvabu, za akým trúchliť alebo či sa na takéto azda extrémne rozhodnutie nemala príliš rada, šediny-nešediny.
Nie, na takéto depresívne špekulácie teraz vôbec nebola vhodná chvíľa. "Teda to je od teba šľachetné," uznanlivo kývla hlavou. "Myslíš, že by som vedela nejako pomôcť? Máš už niečo konkrétne vyhliadnuté?" zvedavo, aj s trošku ostýchavým tónom naklonila hlavu. Bolo jej jasné, že nevyzerala zrovna ako vraždiaci stroj, no bola si vedomá aj spôsobu, akým by teoreticky vedela prispieť. Pravda, potrebovala aj niečiu pomoc, sily mala totiž asi ako statnejší zajac.

Dnešok sa doposiaľ pre Lesley črtal byť jedným z tých nepríjemnejších - aspoň čo sa počasia týkalo. Hoci bola celé dni zima ako v ruskom filme, občasné jasno až polojasno ju mohlo aspoň psychicky zahriať, rozdúchať iskričku jej estetického cítenia pri pohľade na trblietavé zasnežené kopce a konáre prehýbajúce sa pod snehom a ľadom. Ibaže dnes bolo ako na potvoru zase zamračené a ešte aj trochu snežilo. A niežeby to nemohlo byť pekné, ale bolo to aj mokré. Aby to bolo pekné, nemusela by sa toho chytať.
Pravdaže, aj keď u tejto slečny sa takmer vždy dalo nájsť čosi, na čo by sa mohla sťažovať, dobre si uvedomovala svoje šťastie byť tu, v kolektíve. A aj keď sa nie vždy unúvala nadväzovať dlhodobé priateľstvá, či nedajboh záväzky, vedela, že Hel si prinajmenšom zapamätá ako dobrosrdečnú hrdinku a kamarátku.
Aj keď vo chvíľach, kedy sa dievčence potrebovali pomknúť aby sa vyhli najväčšiemu chladu, bol neraz priestor k rozhovoru, ešte sa celkom so všetkými nepoznala. Aspoň nie na úrovni vyššej od dvoch-troch prehodených sloviek. Opäť sa raz trošku vzdialila od bodu, kde sa všetci najviac zdržovali, tentoraz by ju však počasie a sebaláska nenechali kráčať tak ďaleko, ako minule. Azda aj preto čoskoro narazila na známu postavičku a s úsmevom sa pobrala bližšie. Bola to mladá slečna, pôsobila aj podobne jemne ako Lesley, aspoň jej to tak prišlo. "Ahoj! Majdalenka, však?" oslovila ju, keď už bola dostatočne blízko. Všimla si, že sa tam s čímsi babrala.

Taktiež zamávala chvostom, keď si ju Kiler všimla a pobrala sa bližšie. "To som," uvoľnene sa zasmiala. Pravdu povediac, nemala ešte plnú predstavu o tom, ako bude jej dnešok vyzerať a tak trochu zháňala niekoho, kto by jej ju dal. Na rozdiel od postaršej vlčice sa u nej zatiaľ nerodil šľachetný nápad zháňať potravu, teda nie že by nechcela prispieť, nechcela aby to vyzeralo, že prišla len vyžierať. Ale čo si budeme klamať - pokiaľ situácia nevyžadovala naliehavo opak, najviac ju potešilo, keď so zverou vybabral niekto iný.
Stále jej bývala zima, hlavne keď sa práve k niekomu nelepila, ale ani to sa nedalo robiť večne, a tak čoskoro nuda prevážila pocit chladu a vyhnala ju z tábora. "Kam si sa vybrala?" zvedavo sa na ňu usmiala, keď prišla až celkom k nej.

samci: Gilgamesh, Ghu'Lass, Lokki von Lindau

samice: Bellanna, Asphodelle, Suteki-shin

Bolo tomu už pár dní, čo sa Lesley podarilo vmiesiť do neveľkého kolektívu tunajších tulákov. Pravdaže si vzhľadom na svoje predošlú situáciu nesťažovala, nebyť Hel, ľahko sa teraz už mohla viac ponášať na mrazené filety. Zbežne sa už teda poznala s členmi tejto "družiny", no dosiaľ nebol akosi čas bližšie sa s každým zoznámiť. Aj preto sa potešila, keď v rámci krátkej vychádzky kúsok od tábora narazila na známy pach. "Kiler," riekla na pozdrav a spokojne vyklusala smerom k tmavošedej siluete neďaleko hlúčika stromov.

Chtiac-nechtiac, nebola by to prvá chladná noc osamote, keby dnes na Hel nemala to šťastie, hoci v takom prípade mohla byť aj jej posledná. Veľmi jej ale chýbalo mať niekoho nablízku, vo všeobecnosti nemala rada samotu ani ticho, okrem raritných prípadov, kedy boli naopak potrebné. Teraz jej to prichodilo takmer, ako keď predtým zaspávala s rodinou. Pravda to nebolo celkom rovnaké, no na to, ako mimoriadne krátko poznala Hel to k tomu malo prekvapujúco blízko. "Dobrú noc Helenka," s úsmevom zívla, zamľaskala a po chvíli tiež tvrdo zadriemala.

Uložila si tenké nôžky pod seba ako mačka, aby jej neobmŕzali, rovnako ešte okolo seba obmotala chvost, ktorý jej, div sa svete aj maličko uschol. Aj tak ale stále vyzerala ako zmoknuté kura. Keď sa k nej Hel pritisla, spokojne sa zahniezdila, azda sa z nej ozvalo aj čosi na spôsob pradenia. "Tak, do svitania asi nehodláme vyraziť, či áno?" pousmiala sa. Možno nebol v rámci teploty úplne najlepší nápad ešte ju znižovať spánkom ale aj tak sa odtiaľto moc nemali ako pohnúť bez toho, aby si ešte nepohoršili. "Mohlo by nám to dobre padnúť."

Začínala sa pri Hel cítiť ozaj dobre, a nie len preto, že jej v poslednej chvíli pomohla hoci čo si budeme klamať, malo to na tom svoj podiel. Páčilo sa jej, čo povedala - na jednej strane to bolo úprimné a realistické, nefúkala jej práškový cukor do očí. A na napriek tomu jej to skutočne dodalo celkom dobrý pocit. Zlatý stred. Vskutku toto ešte nebol koniec sveta. Pravdu povediac ju takáto náhla láskavosť po dlhom čase aj trošku rozcítila, predsa len z kameňa nebola. Zavše aj trochu pozametala chvostom.
"Asi máš pravdu, nejako vždy bolo aj bude," skonštatovala a po chvíli si o ňu vďačne obtrela hlavu. "Si ku mne tak milá Helen. Som rada, že to dopadlo aspoň takto." Chvíľu na ňu ticho hľadela lesklými očami, než jej pohľad zase spočinul kdesi v neurčitku a viečka jej mierne klesli. Vonku sa už medzičasom zotmelo.

Mierne sa pousmiala, keď sa ju Helen pokúsila povzbudiť. Tam vonku ju zármutok a panika musel prejsť čo najrýchlejšie, nemala čas sa s tým vysporiadať - najprv sa totiž musela postarať sama o seba, čo jednak trvalo a jednak sa ukázalo, že jej to nešlo priam najhladšie. Krátko jej úsmev nevydržal a po chvíli znova trošku povzdychla.
"Hm, ktovie. Všetko je možné, ale radšej sa na to nechcem spoliehať. Len dúfam, že sú v poriadku," odvetila. Hlavne dúfala, že sa nik ďalší nestratil, v jej prípade to pravdaže tiež bola pohroma, no už tomu tak bolo, že si ju musela vyriešiť sama. Sebe mohla pomôcť, asi by sa ale bála ešte väčšmi, keby sa miesto nej stratil napríklad braček Cicero. "Prepáč, že tu kazím náladu. Len je to divné, vieš nebolo vylúčené, že by som sa raz sama nevybrala do sveta ako to robí väčšina, ale takto som to nechcela."

Prišlo jej trochu zvláštne, ako sa o skupinke vyjadrila. "Ale iste, kto by o to nestál?" usmiala sa, aj trochu zašvihala chvostom o chladnú zem. "Pravda, nechcem vám tam nejako prekážať, ale veľmi by mi to pomohlo," priznala. Keď jej Hel poďakovala, oblizla škrabanec ešte raz, než si spokojne ľahla a uložila hlavu na predné labky.
"Vieš, už som išla veľmi dlho sama. Asi pár týždňov, sama neviem," zamrmlala zamyslene. "Putovali sme s rodinnou svorkou za novým teritóriom, keď nás vyhnali ľudia. Len potom prišlo toto počasie a...stratila som sa im." Dala sa do rozprávania a aj jej prišlo trochu smutno. Bolo tomu už dosť dlho, čo ak ich už nikdy neuvidí?

Pozorne počúvala, sem-tam kývla hlavou. Tak skupina priateľov...to znelo azda aj lepšie než svorka. Asi to vylučovalo toľké záväzky a pravidlá, nie? Tá predstava sa jej celkom páčila, hoci bolo jasné, že v tejto chvíli okolo seba potrebovala kolektív ešte viac než inokedy, nechcela z núdze skončiť niekde, odkiaľ by sa už tak ľahko nedostala. "Oh, to znie dobre. Tam ideme, keď prestane snežiť?" spýtala sa s nádejou v hlase a naklonila hlavu do strany. Hádam by ju tu Hel nakoniec nenechala samu.
Keď sa vyjadrila ohľadom škrabanca, Lesley sa rozhodla pokúsiť si ešte trochu šplhnúť. Nenápadne sa priplichtila ešte o kúsoček bližšie, aby na vlčicu dosiahla a než by stačila čokoľvek namietnuť, opatrne jej ho oblizla, snáď nech ju to toľko nebolí.

Tak sa sústredila na to, že jej bola zima, až temer zabudla, že bola ešte k tomu aj hladná. Pravda, veľmi rýchlo si zase spomenula a keď sa pred ňou ocitol mŕtvy králik, jej stiahnutý žalúdok poďakoval ešte prv než ona hlučným zaškvŕkaním na čo sa zahanbene zhrbila. "Ozaj? Teda ja...ďakujem-" prekvapene hlesla a odtrhla si zo stehna úlovku trochu mäsa. Rozhodne jej padlo vhod, a našťastie pre obe vlčice, Lesley toľko stravy ani nevyžadovala. "Priateľov? Je vás tam vonku-vlastne isteže je vás viac ale...je tam svorka? Alebo niečo?" spozornela zvedavo. Ak by sa k takémuto kolektívu mohla prichýliť, bolo by to optimálne. Hoci bola tak trochu vyžírkou, vedela aj prispieť. Koniec-koncov, ak by sa jej nepodarilo k nikomu prikmotriť, musela by si loviť tak či tak. Nemala na to úplne formu, hoci vedela pobehnúť, na hocičo väčšie než zajac bola prinajmenšom teraz príliš slabá. Mala však aj eso v rukáve - svoju mágiu.
"Si v poriadku?" trepla ešte, ňuchajúc smerom k zraneniu, čo nebola práve najduchaplnejšia otázka, keďže bola vlčica očividne škrabnutá, no očividne z toho ani neumierala.