Príspevky užívateľa

Noc bola ešte mladá, keď sa Lesley vydala užívať slobodu tvrdo pracovať pre blaho Hatiho detí a teda samozrejme aj seba samej. Tak krátko po vydrenom povýšení ju záhadné okolnosti prinútili v pátraní po svojej milovanej ešte počkať. Nebolo to celkom nevyhnutné, avšak jej sa teda vôbec nepáčila predstava, že by ich dojímavé znovustretnutie malo prebehnúť v cudzej koži. K čomu by to bolo, keby ju nemohla pritisnúť k vlastnému kožúšku, k čomu by to bolo, keby sa jej Majduška nemohla znova pozrieť do tých istých očí, ktoré naposledy videla už...ach jaj. Nebolo by to fér ani pre jednu z nich. A ešte by si vílka chuderka pomyslela, že si z nej niekto robí ale výsostne krutý vtip!
Teraz už nemienila strácať čas a klusala si pozdĺž rieky smerom k bývalému táboru. Azda by tam zamierila aj bez toho, aby jej to poradila Helenka. Aj za ňou musela ísť! Za všetkými! Koľko úžasných dverí plných príležitostí jej priniesla rola apoštola, nemohla si pomôcť ale cítiť záchvev šťastia čistejšieho a úprimnejšieho, ako už dávno nie. Takmer by si ten pocit až odoprela, vediac, že sa jednalo o 'privilégium', ktoré by malo byť pre každého vždy samozrejmosťou. Hnevala ju, do biela rozčuľovala predstava, že by za niečo takéto mala byť vďačná. I tak však vďačila jedine ak tak sebe. Nik iný v Kulte by jej túto možnosť nedoprial.
Čím ďalej šla, tým besnejšie začínali byť motýle v jej bruchu. Cítila sa, akoby šla na slepé rande a ono by sa to...vlastne tak trochu dalo aj nazvať. Ibaže Lesley nebola niekým, koho by sa bežne zmocnilo niečo ako tréma, vonkoncom nie pred milou, pred ktorou sa nemusela hanbiť azda za nič. Tento pocit však pochádzal odinakiaľ. Dobre si spomínala na to, keď túto istú cestu pred mnohými mesiacmi merala spolu s Nirixom a po návrate jej svet na tak dlhú dobu stratil všetku farbu. Dnes už vedela, že sa jednalo o drahý omyl, unáhlený úsudok, no ale čo ak? Čo ak tam zas nikoho nebude, čo potom? Čím viac nad tým uvažovala, tým horšie scenáre sa jej vykresľovali v mysli. Nebude pokojná, až kým ju neuvidí na vlastné oči. Ani potom nie, bude vlastne ona pokojná ešte niekedy v živote pri pomyslení na ňu? Tak ju to ťahalo za srdce, že sa tá hluchá depresia, v ktorej ešte pred plesom fungovala javila ako šetrnejšia alternatíva.
Prestaň. Zase sa opúšťaš, zamračila sa a prinútila sa na chvíľu spomaliť, až celkom zastavila. Viečka nechala klesnúť a zhlboka sa nadýchla. Tak ak je to taký problém, nemusíš tam ísť hneď.
Ale musím. Už trpela pridlho, to je to najmenej, čo môžem urobiť, už tak idem neskoro.
Vydýchla a otvorila pomaly oči, keď jej odraz chladnému mesačného svitu podráždil zrak. Na periférii sa čosi lesklo. A Lesley, tvor od prírody všetečný, sa vydal za vecičkou, ktorá sa trblietala v hustým krovím.

Nekomfortne prečesávala čudáčku očami a tým, že ju práve kvalitne súdila sa už príliš netajila ani pred Nirixom. Veď aj načo, keď sa s ním o tom chystala rozprávať. Jej laxný komentár ju skoro až naštval ako veriacu, až sa toho sama zľakla. Dalo by sa to pokladať za príznak toho, že jej pevná vôľa sa láme? Nie. Dalo sa však povšimnúť, že za ten dlhý čas strávený v Kulte sa klamstvom po klamstve z prostej role vzornej veriacej stávala alternatívna osobnosť. Na svoje ambície však nezabúdala a ešte vždy by tu flákačov vítala s otvorenou náručou. Toto jej ale jednoducho nestálo za ten risk, ak už nič iné, Hatiho verných prívržencov už aspoň mala dosť naštudovaných na to, aby ich vedela manipulovať. Ak by náhodou Medore boh v päte toľko neležal, robilo ju to o to ťažšie ovladateľnou.
Keď jej Nirix pošepol svoj plán, povzdychla a netrpezlivo prikývla. Najradšej by bola, keby tú stvoru nechal pekne čakať na vrátnici a nepúšťal ju hneď s otvoreným náručím cez hranice. Keď ťa s tvojou naivitou doteraz nik nezabil, to snáď ten boh naozaj existuje. Iné vysvetlenie nevidím, ponosovala sa v duchu, nechápajúc, ako mohol byť v pohode s tým, že nechal niekoho takého za svojím chrbtom. To si ešte také tintítko ako Lesley mohol najať ako bodyguarda, lebo aj ona mala v sebe dosť ostria na to, aby z nej nespustila oči ani na sekundu.
Musela sa premôcť, aby si nepľasla labkou po čele, keď Medore oznámil, že sa musia ešte porozprávať. Tak dík. Ak má hentá v sebe čo len troška rozumu, hneď je jej jasné, že chcem niečo riešiť. Pekný spôsob, ako si na chrbát nasadiť terč. Nuž ale teraz už mali aspoň to súkromie, aby mohla slobodne spustiť. Rozhodne svoj hlas držala čo najtichší, aby ju tá šesťuchá potvora nezachytila. "Nepríde vám trochu drzá?" pípla s prižmúrenými očami. "Obdivujem, že by ste tak mnohým poskytli miesto ale...ak sa bude voči vám chovať takto bez rešpektu už na poste devianta, pravdupovediac sa trochu obávam, kam to povedie. Správa sa, akoby jej to tu patrilo a potom o Hatiho skúške povie 'nech už to mám za sebou'? Mala by byť poctená," napriek svojej kritike, ktorú výnimočne považovala aj za objektívne prospešnú pre Kult, znela ešte vždy pokorne a opatrne. "Ak na tom trváte, samozrejme s ňou skúšku podstúpim no odporučila by som, aby potom svoj záver ešte skonzultovala s Ossianom. Má dobrý vkus na nových členov, sám ma v tom zaúčal, keď som študovala na apoštola," nesmelo sa pousmiala, snáď aby ho popchla aspoň k tomuto nápadu.

v tele Fäoline! (akcia)

Netrvalo dlho a narazila na prekážku. Čo prekážku, priam železničnú závoru - stál tu totiž samotný vodca Azarynu, ako sa jej podarilo vyšpehovať ešte na plese. Osud to očividne zariadil tak, aby si pri tomto sociálnom experimente prešla skúškou ohňom hneď pri prvom pokuse. Lesley kráčala stále vpred, to posledné, čo by teraz mala urobiť by bolo dať na sebe znať svoju neistotu. Výraz si preto držala viac-menej neutrálny, spokojný, jej krok rázny ale pozvoľný. Žiaľ, čo ako bola dobrou herečkou, tu holt nemala ako vedieť, čo to vôbec mala hrať. Či bola pôvodná vlastníčka tejto kože milá či drzá, múdra či hlúpa. Mohla sa akurát tak modliť, že títo dvaja neboli starí manželia alebo v nejakom inom intenzívnom vzťahu, o ktorom zatiaľ nemala tušenia.
Možno bolo dobré, že alfu stretla už teraz na začiatku, minimálne by bolo v najhoršom prípade asi lepšie, keby vznietila podozrenie ešte tu, kde sa mohla otočiť a spakovať sa jednoduchšie, než keby jej spadla maska uprostred cudzieho teriória, obklopená ďalšími napajedenými členmi.
"Zdravím," odkývala mu pokojne a pre istotu trochu spomalila svoje kroky. Tak takto sa volám - Fäoline! Ďakujem šéfe. To však znamenalo viac, než len to, že už by sa vedela normálne predstaviť. To meno jej bolo známe. Po už prvotnom podozrení podľa toho, ako sa ponášala na istú nechválne známu kulťanku Lesley viac nemala žiadnych pochýb. Bola v koži Bellanninej dcéry! No toto.
Nad jeho otázkou neurčito strihla uchom a spytujúco pokrčila čelo. "Potrebujem dozor?" spýtala sa s drobným úsmevom. Nechcela byť drzá, ani jej to tak neprišlo. Mala sa snáď zvaliť na chrbát? Ako to chodilo v normálnych svorkách? Hádam len nie tak!

Keď ju oblizla na líci, Lesley podvedome párkrát podvedome pozmetala chvostom dno bazéna. Sama by nevedela s istotou povedať, či ten dobrý pocit pochádzal z vedomia, že jej úsilie malo na Bellannu efekt, alebo...po tak dlhom čase bol fyzický kontakt ako tento objektívne vítaný. A že sa spomedzi celého osadenstva Kultu od modrej vítal najľahšie. Jej prosba vyvolala v herečke nový nával emócii, pri predstave, že by si jej kamarátka musela znovu prejsť takou zdrvujúcou stratou. "Nie-" zahriakla ju a hlas sa jej zatriasol. "Nie nie nie, nikdy, anjelik," šepla jej do srsti, chytro krútiac hlavou, než sa kúsoček odtiahla. "Nikdy." V modrých očiach sa jej opäť leskla mokrá vrstvička, ktorá aj jednu slzu prepustila dolu lícom, keď sa k nej nahla, aby jej opatrne oblizla nos. Následne sa o ňu opäť hrejivo oprela.
"Dáme ťa do poriadku, hneď ako to bude možné, uvidíš," šepkala jej. "Už to máš čo chvíľu za sebou, nedopustím, aby ťa zlomili, Bell. Si silnejšia, než si myslíš. A ja sa postarám, aby si viac netrpela." Vedela, že čas, ktorý si mohla dovoliť stráviť takýmto riskovaním sa chýlil ku koncu. Vráti sa na breh, ale nie hneď. Patrne by to veľmi nestvrdilo jej sľub, že nikdy neodíde, hm?
"Dobre," hlesla a v zamyslení trochu pokrčila obočie. "Ja tebe tiež."

Šlo by asi bezpečne tvrdiť, že táto vlčica sa Lesley nepáčila. A to bolo už čo povedať, ona by snáď na každej ženskej našla niečo, čo by stálo za pochvalu. Kde vôbec začať? Pri nerovnomerne rozložených súčiastkach, ktorých mala niekde priveľa a niekde zas primálo, alebo pri surovom spôsobe, akým sa chovala. Nemusela byť vulgárna, aby jej prišla drzá. Aspoň na pomery rozhovoru s mesiášom. Isteže by aj Lesley rada neraz povedala Nirixovi, čo si o ňom myslí, lenže toto bola iná záležitosť. Nirix bol na poste vodcu mierny. Ľahko ovladateľný a predvídateľný. Preto bolo v jej záujme nie len, aby na tom poste zotrval, ale aby to rešpektovali aj ostatní. Ani chýbajúcimi očami si ju Medora nijako nezískala. Hneď jej bolo jasné, že keby sa veci vymkli spod kontroly, nemohla by sa pred ňou chrániť mágiou. Na načo je taký vlk? Bol to vôbec vlk? Nebolo tu to panoptikum dosť veľké?
Keď sa k nej pohlo mesiášovo krídlo, ani sa na nič nepýtala a rovno sa pod neho šuchla. Výnimočne ani nešlo o ťah, ktorým by sa mu chcela zalíškať, skutočne teraz trvala na tom, mať pri sebe nejaký živý štít. Až potom k nemu spýtavo dvihla veľké modré oči, ktoré len s námahou skrývali zhrozenie. Vskutku, Lesley prišla ako duch svätý. A či už by mal byť svätý alebo nie, Nirix očividne chcel, aby sa dnes duchom naozaj stala. Beztak však vystrúhala rozpačitý úsmev. Nejasnosti? A to akože o čom? Či má radšej deti na raňajky alebo na večeru? "Ak si to Hati praje, vďačne tak učiním," hlesla. Chcela mu toho ale povedať viac, čo by však nerada hovorila v prítomnosti onej kreatúry. Preto využila aspoň jej hendikepu tým, že sa jemne dotkla mesiášovej laby, kyvkajúc hlavou do strany naznačujúc mu, či by najskôr nemohli oni dvaja na slovíčko.

Mladá apoštolka svižne klusala po kamenistom teréne. Jeden by povedal, že takému tintítku turistika nebude voňať, vlastne by si to svojho času myslela aj sama Lesley, nebyť jej nepodmienečného pobytu v Kulte. Bola vlastne ako také rozmaznané dieťa, ktorému sa nikdy nič nechcelo, až kým mu ktosi nedalo poriadne zaracha. A aká bola zrazu príroda krásna a nijaký kopec nebol príliš strmý! Skutočne boli veci, ktorých si naučila vážiť viac. To by znelo veľmi zdravo a výchovne, nebyť faktu, že tá pracovitosť, ambície a schopnosť tešiť sa z maličkostí prišla ruka v ruke s nemalým množstvom pohnútok a vlastností, ktoré jej dušu, ak nejakú ešte mala, odievali do nepekných odtieňov šedej.
Ona s tým však už v tejto chvíli dokázala spávať. Najmä vďaka nim mohla teraz robiť, okrem iného, aj toto. Spokojne zašvihala chvostom, behajúc očami po malebnej scenérii, hoci jej ešte stále chýbalo slniečko. Podišla bližšie ku brehu plesa a po oblých skalách vykúkajúcich z vody preskackala až na tú najvzdialenejšiu od brehu, aby mala útulné miesto na dúšok čistej vody.

Nechcela už myslieť vôbec na nič. Na Kult, na Bellannu, na nijaké žabomyšie vojny, všetko čo chcela, bolo byť tu pri svojej kamarátke. Mať ich tu všetky. Môcť odtiaľto odísť bez toho, aby sa za nimi obzrelo jediné neprajné oko a zaspať zase raz medzi nimi v teple ich malého tábora. Zas nechala tĺcť srdce o čosi teplejšie, to ktoré patrilo mladšej Lesley, keď ešte nebola skazená krutosťou sveta. Nemusela kuť intrigy, mohla sa proste oprieť o Helenku a ticho plakať. A aj keď jej stískalo srdce, bol to tak nepopísateľne dobrý pocit, môcť tú masku zložiť aspoň jediný raz, čo už jej temer zrástla s tvárou a nechať padať úprimné slzy, za ktoré sa nemusela báť nijakých podozrievavých pohľadov. Skoro by už zabudla na to, ako strašne to potrebovala, nebáť sa niekomu dôverovať. Dalo by sa argumentovať tým, že aj o Bellannu sa už smela oprieť, no Lesley vedela, že k tomuto ten vzťah nikdy ani nepričuchne. Helenku nemohol nik nehradiť.
"Čo sa stalo?" zakňučala a hlas sa jej rovno aj zlomil. "Myslela som...my-myslela som, že ste sa nevrátili z Az-!" zalapala po dychu a utrela si slzy.

Lesley sa už hodnú chvíľu zanovito pokúšala udržať v spánku v jednom z neďalekých domčekov. Mala takpovediac tenké uši, navyše, čo ako by to rada poprela, hoci sa Kultu nepodarilo zlomiť jej vieru v samu seba, čosi jej život v tomto prekliatom meste predsa len zmenil. Či chcela alebo nie, musela v noci bdieť, rozhodne aspoň častejšie než spať a preto, keď si raz za čas dovolila dopriať trochu odpočinku aj počas noci - teda vtedy, kedy to bolo zdravé a normálne, silou zvyku žiaľ už ten spánok ani za moc nestál.
Nespokojne sa prevalila na chrbát až ticho zavŕzgali staré parkety a zadné labky mala nonšalantne opreté o stenu. Zaklipkala očami a rozospato sa zamračila na mesačné svetlo prenikajúce cez puknuté okno.
Keď vyšla von z domu, neočakávala publikum. Preto jej na niektorých miestach ešte srsť stála dupkom, jedno okoprivreté, uši nerovnako strapaté. Pre krásu sa trpelo, málokto by si však uvedomil, o čo ťažšie bolo si ju udržať na mieste, ako toto. Fňuk.
Až po pár krokoch úspešne zaostrila na samotného Nirixa, ktorý sedel vlastne vôbec nie ďaleko pred ňou. Mladou vlčicou hrklo a chytro sa otriasla, aby si aspoň námatkovo dostala srsť do poriadku a oblizla si labku ako mačka, aby si upravila strapatú šticu. Hoci odmietala vyzerať ako nejaká divá Bára, nešla sa z jeho prítomnosti až tak zlbázniť - on jej ten vlk totiž svojho času už naznačil, že nemal nijaký vkus.
"Pozdrav vás Hati, Nirix-" uvoľnene ho oslovila keď podišla bližšie, avšak až tu si akýmsi nedopatrením konečne všimla, že nebol sám. Keby to bolo možné pozorovať, z tváre by jej zmizla všetka farba. Stvorenie, ktoré sedelo obďaleč pripomínalo kresbu psychiatrického pacienta, inak by sa ho ani nepokúsila popísať. Lesley zacukalo kútikmi a s výrazom srnky tesne pred tým než ju zrazí auto sa priplichtila k boku mesiáša.

v tele Fäoline! (akcia)

Po úspešnom a evidentne legálnom prekonaní hraníc postupovala ďalej. Ešte stále sa trochu zdráhala nadväzovať reč s ostatnými, hoci tušila, že sa tomu nevyhne. Nemohla vedieť, ako dlho toto dobrodružstvo potrvá, čo ju na jednej strane znervózňovalo, netušiac kde sa práve nachádzalo jej telo a čo s ním kto stváral, na druhej strane sa v tejto novej koži pomaly začínala cítiť pohodlnejšie. Po rozhovore s alfou si verila viac. Dalo by sa tvrdiť, že ak sa dostala bez nejakej pohromy cez vedúceho už to bude len ľahšie, to však Lesley nemohla tvrdiť, poznajúc Nirixa. Ten ju už dávno presvedčil, že vodcovstvo vlka nerobilo najmúdrejším, najsilnejším či najhrozivejším. Hoci situáciu nemohla podceniť, toto tu predsa nemohlo byť náročnejšie, než život v Kulte, že? Rozhodne to tak nepôsobilo, neverila tomu.
Studený, no slnečný deň plynul a do cesty jej privial ďalšieho vlka. Zhlboka sa nadýchla a sama mu vyšla v ústrety, predsa ak tu z toho chcela niečo skutočne mať, nemohla svoj drahocenný čas premárniť len tým, že by sa kochala prírodou. "Zdravím," oslovila ďalšieho okrídlenca a uvoľnene mávla chvostom. No čím sa to líšilo od jej chronickej pretvárky v meste? Skoro ničím, akurát tu musela zistiť, za koho to vlastne hrala a dúfať, že stratégia pokus-omyl ju nepripraví o hlavu.

"Tam vonku aj tak nie je o čo stáť."
Povedala kedysi čierna vlčica, s ktorou tu bola. Lesley sa tomu široko usmievala, skoro až s hrdosťou, vediac ako sa len mýlila. Stála na samom okraji hraníc tam, kde ešte okraj starého tunela vrhal do jasnej noci tieň a delil ju od šírej nočnej pláne poprášenej snehom. Hľadela von do noci a vychutnávala si tento moment, vedomie, že teraz už smela, hoci aj dočasne urobiť niečo, za čo jej už tak dlho hrozila smrť. Ako sladko chutil progres, skoro až tak sladko ako idea slobody, ku ktorej nová mladá apoštolka neprestávala vzhliadať.
Bude to pre ňu silný zážitok, ocitnúť sa zase tam vonku. Chcela si ho vychutnať, preto ešte váhala a hriala sa v očakávaní a istote, že teraz to už naozaj príde. Nijaký ostrý výkrik nenaruší moment, kedy mesto opustí. Učiní tak bez strachu a výčitiek. Aj keď bola sloboda stále neúplná, nemohla sa z nej netešiť, aj keď bolo absolútne tragické, že taká banalita ako prebehnúť sa po lúke sa pre ňu stala vzácnosťou, o ktorú musela bojovať vyše roka každučký deň. Ako len nenávidela Kult.
Prehltla a s hlbokým nádychom opatrne urobila krôčik vpred. Vedela, že to bolo celkom iracionálne, no prisahala by, že už to prvé došliapnutie na svet mimo mesta bolo mäkšie. Ešte raz sa obzrela do tmy, či tu nik nešmíroval jej slabú chvíľku, neschopná potlačiť rozcítený úsmev. Nikde nikoho. No tak poď dievča. Už nestrácala čas láskyplným zízaním do krajiny, oťaže povolili a ona sa voľne rozbehla preč. Bežala a bežala a vietor jej priateľsky strapatil vlnky na lícach, bežala tak rýchlo ako ešte nikdy a nechcela už v živote zastaviť. Láska počkaj na mňa, vydrž-! Ja si ťa nájdem, to ti prisahám...Majdalenka.

v tele Fäoline! (akcia)

Trosky Othamu -->

Neisto, no na pohľad pokojne sa blížila k hraniciam, čerpajúc pritom nie len zo svojho čuchu ale i z matných spomienok na dávnu krutú zimu. Pravda, takto ďaleko sa nikdy predtým nedostala. To jej pripomenulo, že keď už, alebo v tejto chvíli skôr kým mala tú možnosť prekročiť hranice mesta, mala by začať pomýšľať na zmapovanie širokého okolia miesto toho, aby sa len bohapusto preháňala po lúkach. To sa predsa dalo pekne skĺbiť, že? Ak chcela jedného dňa dať Kultu navždy zbohom, musela presne vedieť, kam pobeží, poznať územie aspoň v rámci možností lepšie než nepriateľ.
Hoci jej myšlienky boli ako obvykle pragmatické, v tejto chvíli ich podlievalo nepotlačiteľné vzrušenie. Nemohla si pomôcť - bolo tak krásne skoré ráno, obloha bola jasná, vtáky štebotali a nesmelé skoré lúče jej hladili chrbát. Scenéria nemala chybu, avšak Lesley sa z novo-nadobudnutej slobodnej vôle rozhodla okoreniť si to tým, že mierila priamo na územie svorky, kde sa mohla len domnievať, že mala povolený vstup. V opačnom prípade jej bolo dobre známe, že by to miestni nebrali veľmi s humorom. Musela dúfať, že ju nos a ženská intuícia nesklamú.

v tele Fäoline! (akcia)

rieka Cayna -->

Len čo z diaľky zazrela povedomé obrysy starej dobrej zrúcaniny, dala sa s úľavou do behu. Tak predsa nebola ďaleko, vlastne vôbec! Som dobrá no, som proste DOBRÁ, tešila sa zo svojej samostatnosti, ktorá ju opäť raz priviedla bližšie k rozlúsknutiu problému. Ako tak klusala, zavše si skúšala roztiahnuť vypožičané krídla a odlepiť sa od zeme. Nešlo jej to nejako preborne, no vlastne ju celkom bavilo si to skúšať - pobehla a odrazila sa od zeme, raz skúšala trepotať, raz plachtiť, aby prišla na to, čo fungovalo lepšie. Než sa jej podarilo zo tri metre nemotorne preplachtiť sotva pol metra nad zemou, bola pri troskách. S podobným úbytkom grácie si krídla zase zložila a podchvíľou sa usadila na brehu.
Kde len teraz mohla byť jej drahocenná telesná schránka? Bol jej dočasný obyvateľ dosť rozumný na to aby si zrátal dve a dve a šiel s ňou aspoň do mesta? Vedel, ako sa veci majú? Pravdepodobne nie. A Lesley mala starosť, bála sa a uvedomovala si, čo za paseku mohol niekto neznalý napáchať v Kulte pod jej maskou. Všetka jej snaha mohla vyjsť navnivoč, hoc len pár zle mierenými vetami, ak nie horšie. Tak čo tu ešte robila? Prečo sa vôbec zastavovala, prečo neuháňala do mesta ako o život, aby sa tomuto pokúsila predísť?
Zore bledlo a vlčica zadržala dych, stále nehybne na brehu. Srdce jej začínalo búšiť čoraz silnejšie, snažilo sa ju varovať, prebudiť ju z tranzu všetkými červenými výkričníkmi, ktoré jej bzučali v hlave. No nemohla sa pohnúť, nešlo to. Nedokázala sa stiahnuť a ísť sa aspoň schovať do tieňa. Čo ako táto situácia nebola optimálna, bolo čoraz ťažšie ignorovať aj isté výhody, ktorý jej tento prevlek prinášal. Už to nebola ona, striasla sa svojej identity, svojich záväzkov. Svojich okov. Nech toto kúzlo, ktoré jej komplikovalo život znamenalo čokoľvek, nech bolo aj predzvesťou jej záhuby, o to viac by mala využiť jeho klady, nie? Už nechcela utekať, spomedzi všetkých chvíľ, kedy si zvolila počúvať myseľ a byť radšej opatrná, aspoň teraz nie. Ostala sedieť.

Sedela tam dlho. Pysky nepatrne pootvorené, akoby snáď čakala na niečí bozk, dych mala zatajený a oči sa jej leskli. Vlci v Kulte uctievali mesiac a ona tú ideu neznášala, toto však bolo najbližšie k náboženstvu, ako sa za celý život mohla dostať - keď hľadela, ako sa jasná hrejivá guľa vynárala spoza horizontu a odháňala z krajiny všetok nepriateľský tieň. Toto bolo posvätné. Nádherné. Nevedela od neho odtrhnúť oči a keď jej tvár konečne pohladil prvý ostrý lúč, slza jej po líci skutočne stiekla. Toto si nevyžadovalo nijaké zbytočné utrpenie či pokánie, nezväzovalo jej slobodnú vôľu, nežiadalo si zásluhy či obety, lebo toto bolo samotným nezištným vykúpením. Toto bolo jej nebeské kráľovstvo, ktoré jej pred rokmi prišlo tak všedné a samozrejmé, nikdy by si nepredstavila, že pre ňu jedného dňa bude jediný dotyk slnečných lúčov takým pokladom. Kráľovstvo, ktoré jej bolo odopreté. Zatiaľ.

Zhlboka si vzdychla a nechala viečka klesnúť, pričom sa jej okamžite zmocnil iracionálny strach, že až ich otvorí, bude zase noc. Zamračila sa a zamyslene si pretrela vlhké oči. Ťažko povedať, či rezignovala, alebo ju skúsenosť, ktorú práve prežívala inšpirovala využiť výhody tejto bizarnej situácie, kým v nej bola. Kým ju nestihli dôsledky. Krátko na to zalovila nosom vo 'svojom' kožuchu. Prítomný pach svorky jej bol povedomý. Z plesu? Nebol to Nihil. Možno jej trochu pripomínal Asphodelle. Bola snáď potenciálna dcéra Bellanny v Azaryne? Aké ironické.

--> rieka Igna

(valentín akcia - premena na Faoline)

Celý svet sa s ňou zatočil, akoby ju niekto bol šmaril na lopatky, no nestalo sa tak. Lesley sa podlomili všetky štyri nohy a div do rieky, ktorú mala hneď pod nosom nehodila tyčku. Hlavu jej motalo, akoby ju niekto ovalil a rovno kydla na zadok. Čo sa to...Kde sa to?! Ihneď pookriala a s vytreštenými očami dvihla hlavu, obzerajúc sa po okolí. Čo je to za miesto? V živote tu nebola. Nebyť práve v totálnom zmätku, aj by sa jej tu celkom páčilo- Ako som sa sem dostala? Čo sa stalo? Hrudník sa jej rýchlo sťahoval a rozpínal, zatiaľ však nestrácala hlavu. Možno jej už po tom všetkom boli veci trochu viac v paži, pokiaľ to len nemalo súvis s Kultom. Alebo malo? Po meste nebolo ani chýru, vlastne tu široko-ďaleko nikoho nebolo.
Nuž hádam ju to nezabije, ak sa dá na nohy a pokúsi sa tu tomu prísť na kĺb, že? A tak sa postavila. Chcela si to tu prešmejdiť, zorientovať sa, hlavne sa presvedčiť, že tu na ňu niekto nešil nejakú búdu, neurobila však ani krok, než si uvedomila ďalšiu, podstatne významnejšiu zmenu. Cítila na sebe toho akosi...viac. Akoby mala labky aj na chrbte, čo do frasa - nie. Obzrela sa za svojím telom a div jej oči nevyleteli z jamiek. To nebolo jej telo-! Bolo to sivé a strakaté a malo to krídla a- "ČO-?!" rozhorčene zjačala do éteru, keď jej došlo, že ešte aj hlas mala iný. Tak tu už pre Lesley ozaj začínala končiť všetka sranda. Potriasla neveriacky hlavou a vrátila sa k vode, aby sa opatrne pozrela na svoj odraz. Na vode cudzia tvár, hoci emócie absolútneho zdesenia boli zaručene jej vlastné. Moja tvár, moja krásna tvár, kde je-!? hysačila v duchu dobrých pár minút, poskakujúc vystresovane po brehu, dívajúc sa na vodu znova a znova v nádeji, že to bol len zlý sen a čochvíľa sa prebudí.
Nakoniec sa predsa len porazenecky zložila do trávy a dumala. Ako k tomu došlo, čo urobila? Naposledy...bola tiež pri rieke. Napila sa z rieky. Preboha no a? Aj tu bola pri rieke, no hej, inú spojitosť nevidela, aspoň nie v nedávnych udalostiach. Žiaľ keď sa skúsila napiť znovu, nič sa nezmenilo. Tak počkať...ak ja som sa premiestnila sem, neostalo moje telo pri meste? A...a...táto vlčica- Už jej to pomaly dochádzalo, respektíve mala teóriu. Opäť sa vytiahla na nohy, vetrila, snažila sa zorientovať, žiaľ nebola nijaký silný zálesák. Všetko, čo vedela z oblohy ako-tak vyčítať boli veľmi v hrubom svetové strany. Rieku lemovali hory, bolo tu akosi zimšie...mohla byť severne od mesta? Mohla. Čerta starého, mohla byť na opačnom konci zemegule, no predsa tu nemohla ostať sedieť do súdneho dňa. Tam vonku sa predsa niekto producíruje v jej koži, inými slovami zažíva neskutočný glow-up, na ktorý nemal nárok!
Vydala sa teda pozdĺž rieky v nádeji, že aspoň zistí, kde sa nachádza. Ako kráčala, všímala si vlastností tej schránky v ktorej sa ocitla. Bola mladá, mladšia ako...Lesley. Vyššia, okrídlená - nutno uznať, že zas tak zle nevyzerala. A ten roh na hlave. Zamračila sa. Tá podoba s Bellannou sa nedala ignorovať. Bola to snáď náhoda? Vedela, že sa tam vonku nachádzali jej zvyšné vĺčatá.

--> Trosky Othamu

Mladá apoštolka svižne priklusala ku brehu rieky a spokojne sa vydýchala po krátkom behu. Ešte stále zo seba nedostala všetko vzrušenie z nových privilégií, ktoré si vyslúžila. Pravda to, že jej takúto iskru do života vniesol fakt, že po vyše roku v krutom zajatí jej nehrozila smrť ak sa rozhodla prejsť mimo mesta, bolo na zaplakanie. Dobre si túto tvrdú iróniu uvedomovala, no tak tomu bolo už žalostne dlhý čas a našťastie bola Lesley mentálne dosť obratná na to, aby tieto skutočnosti prijímala s chladnou hlavou, ba niekedy až s humorom. To samozrejme ale stále neznamenalo, že takýto život prijala za novú normu. Aj keď sa jej dostalo úľavy, nebolo to dosť. Možno to nikdy nebude dosť. V tom meste však nedožije, to už mala vryté v každej kosti svojho tela.
S podobným odhodlaním sa pozrela po krajine, celkom jednoznačne otočená od mesta preč, aby jej nezabáralo do výhľadu svoje škaredé čierne tesáky. Už sa aj tak musela vrátiť, noc už nebola mladá. Rieka ju vyprevadila až ku hraniciam Kultu. Tu si ešte naposledy zhlboka povzdychla a než by sa stratila medzi stavbami, sklonila sa k čírej hladine a vtiahla seba osviežujúci hlt vody.

premena na Faoline (in 3, 2, 1...)

Stála tam ako obarená a mala pocit, akoby zastal čas. Nebola si celkom istá, čo cíti. Úľavu? Radosť? Srdce ju bolelo a to sa ešte sotva stihla zamyslieť čo to znamenalo, vidieť tu Helenku, že tu možno mohla vidieť aj ostatné, že mohla vidieť Majd-!! Zízala na ňu veľkými lesklými očami a z tranzu ju prebral až jej hlas. Lesley s námahou prehltla a zadné nohy sa jej na moment podlomili, než sa vzchopila a nenápadne sa vykradla za vlčicou. Stále mala pocit, akoby ju niekto ovalil panvicou po hlave, došľapovala tak mäkko, akoby kráčala po oblakoch, ani sa necítila. Na tom nezáležalo, všetko čo teraz potrebovala bolo ísť k nej - vidieť ju, počuť ju, dotknúť sa jej, aby sa uistila, že je skutočná. Že život bol niekedy aj dobrý.
Vysoký zasnežený smrek doprial dievčatám azda dostatočné súkromie na to, aby sa svojím vítaním nemuseli príliš tajiť. Keď sa spoza neho vynorila čierna hlava, Lesley jej nedala ani pol šance na to, niečo povedať. Bezhlasne zavzlykala a akoby z posledných síl sa k nej chytro prikmotrila, priložiac, či skôr zaboriac si čelo ho huňe na jej krku. Bola to skutočne ona, pozrela sa cez zaslzené oči na zem, ako sa okolo Helenkiných láb topil sneh a Lesley cuklo pysky do úsmevu. Alebo to bolo ďalším vzlykom, ktorý vydala - hlasnejší, naliehavejší, až sa jej celé krehké telo zachvelo. Tuho zažmúrila oči a celá sa jej hodila na plece, obtáčajúc svoju labku okolo jej.