Príspevky užívateľa

Lesley sa samozrejme prišla ukázať, čo viac, ona sa prišla vzdelávať. Naoko. Pevne dúfala, že predmetom dnešného zhromaždenia nebude nijaké krviprelievanie alebo iné traumatizujúce aktivity. Za takého predpokladu verejné podujatie vítala. Aspoň teda v tom zmysle, že to pre ňu bolo dobrou príležitosťou dať o sebe vedieť, ukázať všetkým, aká je Hatimu oddaná. To, že to mohlo utvrdzovať vieru v ostatných vlkoch, ako takú parazitickú cystu, aby boli potom viac motivovaní ísť jej jedného dňa po krku, bola zas druhá vec.
Keď dal Nirix slovo Ossianovi, zbystrila a oči jej rýchlo pristáli na tmavom vlkovi. Veru, zdalo sa, že jej prvý dojem z neho sa neplietol, keď mu už aj Mesiáš preukázal toľkúto dôveru, zrejme to ozaj nebol len tak hocikto. Našťastie sa Lesley nazdávala, že ona sama mala Ossiana načatého celkom dobre a tak, aby jej snaha opäť dopadla na úrodnú pôdu, začala si to teraz raziť skrz dav ostatných veriacich až do prvého radu, aby naňho dobre videla. A hlavne aby on videl dobre na ňu. Spôsobne sa usadila a s úsmevom plným očakávania hltala každé jeho slovo. Hoci to bolo v princípe len divadlo, dávala ozajstný pozor na to, čo vravel. Chcela si toho zapamätať čo najviac, aby to potom vedela uplatniť a blysnúť sa.

Lesley moc nevnímala. Nie to, ako plynul čas, ani Omaru nie, ona už ani o sebe samej nevedela. Bola by si priala večný koniec tohto pozemského utrpenia, no to by najprv musela ešte vedieť, kerá je. Len tak čušala na mieste, oči otvorené, no akési bez života, až pôsobila nedobre vypchaté zviera v múzeu a pravdepodobne tak aj vyzerala. Zrejme si už ani nespoínala na to, že si jej spoločníčka zopárkrát odbehla do bufetu, čo bolo jej jediné šťastie-!
Zvuky Omarinho hlasu k nej doliehali, ho dobré dve minúty si ich vôbec nespojila s realitou. Asi sa domnievala, že je to celé len v jej hlave. Potom do nej vlčica jemne drgla, na čo sa Lesley ohla ani šikmá veža v Pise. Azda by sa rovno aj prevrátila, keby sa dovtedy nestihla spamätať. "Čo t-" zachripela skrz vyprahnuté hrdlo. "Omr..Omara," Zavrávorala a s námahou sa predkročila prednými labkami, aby nezletela na zem, Potom sa opatrne skúsila postaviť bez toho, aby jej chrbtica nepraskla ako konárik. Cítila sa ako deväťdesiatročná.
"Mešiás...iste, ďakujem, idem." Vytiahla sa konečne na nohy, ktoré jej dosiaľ, div sa svete, nezarástli do zeme a dezorientovane sa začala motkať smerom k východu. "Ďakujem, že si moja...palacinka."

Súcitne si povzdychla nad jeho slovami. Bola k nemu otočená, no kým na ňu sám nepozrel, radšej mu nezízala rovno do tváre. Aj keď bol Nirix vzhľadom na jeho vedúce postavenie jemnejšieho charakteru, pripúšťala aj možnosť, že by o svojich starostiach nemusel chcieť hovoriť, azda už len pre svoje chlapské ego. Pravda, ak nejaké mal.
"Vlci sa naučili, že sa dá na vás spoľahnúť a zaslúžene. No nie je fér, aby vás brali za samozrejmosť," skonštatovala. Rada sa stavala do role mentálnej podpory, až ju to samú prekvapovalo. Kedysi totiž nič nechcela viac, než aby sa o ňu niekto staral. Teraz si taký luxus už nemohla dovoliť, na druhej strane však rýchlo prišla na to, že ju láskavosť nič nestojí. Spomedzi všetkých úloh vo svorke, byť peknou tváričkou, ktorá vie každého učičíkať bolo pre ňu tým najlepším. "Posledné obdobie muselo byť pre vás náročné. Už len s tým, koľko k nám prišlo nových členov...ako to zvládate?" starostlivo naňho kukla.

Po chvíli aj ona sama trochu vypla a nechala sa pokochať peknou scenériou. Pomaly sa presúvala naprieč miestnosťou, sledujúc, ako sa svetlo menilo a tancovalo pomedzi jednotlivé kvietky. Musela si však dávať dobrý pozor. najmä na rozdiel od Duinyho, aby takýmto tempom nezašla priďaleko. Okraj prepadliny by mohol byť zradný. A tak sa posadila na perifériu miestnosti do lilavého tieňa, hneď vedľa mohutnej kvietkovanej hrivy, ktorá ju z jednej strany hladila po líčku. Lesley nebola práve všetkými desiatimi pre náboženstvá, ba nebola ani poverčivá. No keby chcela v niečo veriť, povedala by, že práve tieto kvety Vistérie, či akejkoľvek inej ťahavej rastliny boli ako vlasy nádhernej bohyne, ako sa skláňa nad svojimi deťmi. Nu, chlapa by ste v Leslynom imaginárnom panteóne hľadali asi ťažko.
"Kmienky sú hrubé, musí tu už rásť dlhé roky," skonštatovala s nádejou, že ich rastlinka neopustí ani na rok. Mlčky zdieľala Duinyho údiv. Pravda, ona sama sa pokladala za chodiaci dôkaz toho, že krása mohla prežiť aj tu v meste. Len za akú cenu. "Prepáč, že som ťa sem vliekla cez budovu, viem, mohol si sem aj vyletieť. No neviem, či by som ťa vedela inak nasmerovať," trochu previnilo sa uškrnula. Tušila, že plachý nováčik sa poschodia viac nedotkne, no ani sa mu nečudovala.

Lesley si z jej drobnej narážky nerobila nič. Ona bola práve naopak nadmieru spokojná s tým, že nezapadala, pretože to v jej preklade znamenalo, že bola jednoducho pekná. Pestrá a huňatá a nevzbudzovala hrôzu. "Nie, veru nie. A vlastne som toho prešla celkom dosť, než som sa sem dostala," spokojne sa zasmiala. Svoje lákavé rozumy o vonkajšom svete si zatiaľ nechávala pre seba, čakajúc, či sa toho mladá náhodou nechytí. Predsa by jej neodoprela odpovede na zvedavé otázky, že? Zároveň by však mala čisté svedomie.
"Vieš z tvojej vekovej skupiny som tu ešte veľa vlkov nevidela. Čím si tu taká mladá veriaca kráti čas? So starými je tu asi trochu nuda, čo?" nadhodila mladícky a trochu sa uškrnula. Však medzi nimi vekový rozdiel ani až taký nebol, kľudne by jej mohla byť staršou sestrou.

Ossian boľavú nohu promptne zamietol pod koberec, ako aj predvídala. Nu, čo by robila, keby chcel nejaké zranenie naozaj zdieľať? Nebola medikom, mohla mu to nanajvýš tak pofúkať. A to jej rozhodne prebleslo hlavou už len pre tú srandu, lebo súdiac podľa jeho reakcie, nemusel by to prežiť.
Keď sa opäť rozhovoril, Lesley svoj pohľad odvrátila zamyslene do neurčita. "Je to trochu zložitejšie, povedala by som," odvetila. "V čase, keď som prišla sme tu mali kňažku, no vládla tu vtedy akási nákaza a tak sa starala len o fyzické zdravie členov. Čo bolo samozrejme úctyhodné, no ani neskôr som ju nikdy nevidela zaúčať ostatných viere. Potom si ju Hati náhle povolal," povzdychla. A bol to fakt, napriek tomu ako ochotne jej Nirix zrekapituloval o všetkých dosažiteľných postoch v Kulte, členov s nejakou špecializáciou to bolo momentálne pramálo. Sudca a popravca - postavenia vzchádzajúce prednostne z fyzickej sily mali čo robiť, aby mesto nemuselo žiť len na potkanoch, za čo bola ostatne rada, lebo vidieť ich plniť ich hlavnú funkciu ozaj nemala zapotreby. Všetci ostatní akosi len tupo zízali na mesiac a chrápali cez deň a vrčali na každý pohyb lístka vo vetre, no nikde žiaden kazateľ. Zamračila sa a sklamane pokrútila hlavou. "Ťažko to obhájiť, máte úplnú pravdu. Okrem úplných základov od mesiáša si tu každý veriaci vykladá vieru prakticky po svojom," zahanbene zašomrala.

Lesley sa obšmietala pomedzi brečtanom obrastené ruiny našľapujúc na čisté miesta s gráciou baletky. Kde-tu sa jej ešte podarilo nájsť nejaký ten kvietok ktorý pod mikroklímou budovy ešte vydržal, odtrhla si ho a vplietla do srsti na krku, chvoste alebo za uško. Malo to svoj účel, teraz hlavne terapeutický lebo Lesley navzdory tomu, že ju tu každý poznal ako peknú vysmiatu tváričku, keď práve nemusela nikoho očarovávať, dala svojím mimickým svalom pohov a úsmev jej zvädol. Nie že by teraz nejako zásadne trúchlila skôr len na nič moc nemyslela. Snažila sa udržať si náladu na neutráli alebo vyššie vyhľadávaním drobných krás navôkol, v prípade Kultu ozaj len drobných, ak vynecháme teda Bellannu.
Po Ossianovi jej nebolo samozrejme chýru ani slychu a miesto akejkoľvek odpovede len zašvihala chvostom s pohľadom upretým do temnej chodby. Azda sa aj dívala priamo skrz neho. Potom však iba vyskočila na nízky múrik s čakankou v zuboch, ktorú si začala inštalovať do huňatého goliera.

Opäť si zosumarizovala situáciu, kontrolujúc po očku dramatický krúžok ako na brehu, tak ten v bazénoch. Vĺčatá, predovšetkým väčšie z nich dávalo svojím nariekaním zabrať aj jej citom, a to ani nebola zaprisahanou matkou, ako Bellanna. Neznášala, čo sa tu dialo, no pre vlastné dobro sa musela udržať nad vecou. Naďalej sa teda držala v blízkosti oboch modrých okrídlencov; tým, že Omara v sebe udusila svoj arogantný výstup už sa vymanila z Leslinej opatery a tá ju nemienila ďalej riešiť. Pravda, pokiaľ si to mohla dovoliť, nedalo sa teda ani tvrdiť, že by sa čiernej vlčici nejako otočila chrbtom. Len sa od nej nonšalantne vzdialila, dúfajúc, že si čoskoro pôjde po svojom. Keď sa jej videlo, že sa do nich Omara nebude viac navážať, prikmotrila sa až celkom k Bellanne, z opačnej strany ako stál Ossian.
Zľahka sa o ňu obšuchla plecom, sama si nebola istá, či si modrá vôbec všimla že k nej prišla bližšie. "Pokojne, Bell. Nie si tu sama...ani oni nie," chlácholivo šepla, kým jej pohľad opäť skĺzol k bazénu. Jedno vĺča už bolo na brehu, dokonca sa načahovalo pomôcť svojmu vyľakanému súrodencovi. Aké pekné a zároveň smutné vidieť tú neskazenú detskú dobrotu. No čo z nich vyrastie? Koľko potrvá, až možno raz jeden druhého znenávidia v súperení o priazeň nejakého naničhodného boha? Prestanú sa riadiť univerzálnym zákonom lásky, ktorý vymenia ze "božie zákony", ktoré, stavila by sa, vymyslel nejaký smrteľník, aby mohol strachom manipulovať ostatných. K tomu, čo jej povedal Ossian sa na neho usmiala a s rovnakým úsmevom sa presunula nazad k Bellanne. Potom sa ešte otočila za jej synom, ktorý už zjavne stihol disociovať z celej svojej podoby. "Duiny?" opatrne zamrmlala jeho smerom, už len aby vedela, či vôbec vnímal.
Na Nirixove zvýšenie hlasu sa inštinktívne strhla, ani čo by už očakávala výprask. Nemala po správnosti veľmi dôvod sa ho obávať, skôr ju prekvapilo, že si vedel takto dupnúť. Hoci však na ňu teraz nebolo zle, ba ešte sa zdalo, že ju aj s Ossianom pochválil, mala z toho zmiešané pocity. Celkom rada videla, že Omare vypláchol žalúdok, no snaha o zvýšenie morálky v Kulte nebola celkom ambíciou, ktorú by s mesiášom zdieľala.

Spokojne podvihla obočie a zamávala chvostom nad jeho odpoveďou, znejúcou o čosi kamarátskejšie, než by čakala. Pritom Nirix, na to, že bol vodcom Kultu vystupoval zvyčajne prívetivo, možno však s istou rezervou, ktorá plynula najskôr z jeho postavenia.
Než si k nemu stačila sadnúť, mesiáš sa inštinktívne nastavil na to, že by sa mu prišla vyspovedať. Nebolo to tak. Lesley sa za ním vybrala s úmyslom si pokecať, no nebolo nič, čo by ona osobne potrebovala riešiť. Nemala problém, teda aspoň nie taký, ktorý by náležal jeho ušiam. Práve naopak, skôr mienila upustiť od toho opakujúceho sa konceptu, kde sa ona trápila a on si s tým lámal hlavu.
"Robíte česť svojmu postu, Nirix," podotkla chlácholivo a sadla si, hľadiac na rieku spolu s ním. "No občas vás chce niekto vidieť aj len tak. Bez toho, aby ste museli niečo riešiť," jemne sa zasmiala.
Jeho automatická odpoveď jej vnukla domnienku, že už asi sotva robil niečo, čo sa netýkalo spravovania svorky. Pri pomyslení, že by sa s ním nik nezaoberal, pokiaľ od neho niečo nechcel jej ho prišlo skoro až ľúto. Bola však rada za tento objav, ak by sa jej potvrdil ako pravdivý. Ak chcel mesiáš malú kamarátku, bola tu preňho. Jej mágia, čeriaca sa z modrých očí bola to pravé orechové na pocuchané nervy.

Zamyslene prechádzala po moste, hľadiac na tmavý horizont. Vlastne mala relatívne dobrú náladu. Na to, že bola ešte stále v Kulte a na to, že ju ešte stále občas pichlo pri srdci pri pomyslení na nebohé sesterstvo a hlavne Majdalenku. No ak tu s osudmi vlkov narábala nejaká vyššia sila - Hati, či čokoľvek iné, čo by Lesley aj tak s úsmevom spochybnila; bola k nej takáto sila zhovievavá. Kým sa totiž musela potýkať so svojím žiaľom, do života jej pribudlo niekoľko zaujímavých známostí, ktoré ju priviedli k iným myšlienkam, ba v prípade Bellanny aj k nejakému komfortu. Vo vzduchu bolo cítiť akúsi novú energiu, ktorú predtým Kult nemal, aspoň ona to tak vnímala. Tušila, že sa tak skoro nezačne znova nudiť. A sama si nebola istá, či budú potenciálne nadchádzajúce udalosti dobré alebo zlé, to zrejme netušil nikto, no udržiavalo to jej psychický stav nad bodom mrazu.
Dnes v noci nemala úplne v pláne niekoho vyhľadať, skôr si mienila nájsť nejaké ako-tak pekné miesto a utriediť si myšlienky. Do rany jej však nevdojak prišiel Nirix, ktorý ju na mieste, kde si chcela odpočinúť, nevedomky predbehol. Nebol to však zas ten najhorší vlk, akého tu mohla stretnúť. Vlastne s ním už dlho nehovorila, od tej poslednej udalosti, ktorá síce nebola ani zďaleka príjemná, no v konečnom dôsledku neuškodila ich vzťahu tak, ako by si Lesley pôvodne myslela. Nirix nebol prvý, ani druhý, ani desiaty vlk, ktorého prítomnosť by hľadala v čase núdze, keby si mohla vybrať kohokoľvek. Na to však, že jej technicky zničil život by ho len ťažko mohla mať radšej. Takže si mohol gratulovať. "Pozdrav vás Hati," s úsmevom pozdravila, sledujúc ako sám sentimentálne hľadel z mosta. "Neruším?" spýtala sa, než by podišla bližšie.

Hoci mala pohľad ešte chvíľu odovzdane upretý k mesiacu, doširoka sa usmiala Ossianovmu uznaniu. Musela s ním súhlasiť, stať sa apoštolom by bolo optimálne, pre Lesley však z iných dôvodov. Dávno samozrejme vedela, že nadobro zdrhnúť v momente, kedy bude mať povolené vychádzky mimo mesta by jej neprinieslo nijaký osoh, no mohla si zatiaľ len predstavovať, aké bude ťažké sa potom vrátiť späť na územie znova a znova. I tak sa jej to videlo ako najrozumnejší krok v jej plánoch.
Kým sa tam dostane, bude ešte potrebovať spracovať niekoľko členov Kultu. A hoci bol Ossian zatiaľ iba deviantom, jeho aura v nej vzbudzovala dojem, že to raz kamsi dotiahne. A keby aj nie, mať o priaznivca naviac nebolo nikdy na škodu. Preto si nenechala ujsť ani len ten krátky prejav bolesti. "Oh, ste v poriadku?" spýtala sa starostlivo, skláňajúc sa o čosi bližšie. Inštinktívne pritom dvihla vlastnú labku a jemnučko ňou podobrala Ossianovu, aby sa mohla pozrieť. Či to skôr len naznačila, než opäť spýtavo dvihla modré oči k tých jeho.
Nad jeho ďalšími slovami trochu rezignovane povzdychla. Keby jej skutočne šlo o tú duchovnú stránku, poslala by ho s takými rečami o "snahe" niekam, teda aspoň v duchu. "To sa vám povie, keď už ste toho precestoval," namietla. "Ja som o Hatim ani len netušila, kým ma mesiáš nepriviedol do Kultu. Asi jediný ma o ňom niečo naučil, ale...chcela by som vedieť viac. Chcela by som Hatiho skutočne spoznať," znovu si povzdychla, no na pozadí jej hlasu a malého úsmevu sa črtala nádej. Ak chcel zdieľať skúsenosti, toto bola jej skúsenosť. A ak si na múdra o Hatim potrpel, nemohla sa dočkať, až mu porozpráva tie kecy čo jej nabulikal Nirix.

Netušila, koľko času už ubehlo. Čo však bolo horšie, netušila ani koľko jej to tu ešte potrvá. Ale ktovie, možno keby poznala realitu, akurát by ju viac sklamala. To jej realita spôsobovala v poslednom čase často. Lesley bola teraz hlboko pohrúžená do svojich myšlienok, zatiaľ čo akýmsi zázrakom stále čušala na mieste presne podľa pravidiel. Netreba však pripomínať, že sa cítila otrasne. Temer sa až bála úspešného konca, pretože znamenal, že sa jej strnulá kostra bude musieť pohnúť a to ju bude celkom určite bolieť ako šľak. Cítila sa chorá. V hlave jej zvonilo, žalúdok mala ako sušenú slivku. Skúšala sa na to za posledné dni pripraviť. Šla na to s rozumom a na hlad a smäd sa postupne začala vopred privykať, nažrať sa pred tým totiž do popuku jej neprišlo ako najlepší nápad. Tak či onak v tomto štádiu už azda ani nemala dosť energie na to zúfať si, aspoň nie po telesnej stránke. Všetko čo v nej ešte ostávalo investovala do toho, aby sa urdžala v sede a pri vedomí.
Čo sa stalo v mojom živote, že som sa dostala práve sem? Ja som predsa v živote nikomu nič neurobila, prekliala snáď mojich rodičov nejaká bosorka? Ach, rodičia...mama, ocko - keby ste len vedeli. Keby ste videli, ako je s vašou Lesley zaobchádzané.
Nebuďte nešťastní. Aj keď sa už zrejme nestretneme, ja nikdy nezľavím z toho, čo ste mňa a Cicera naučili. Sme princ a princezná a zaslúžime si svet. Nenecháme nikoho presvedčiť nás o opaku - vďaka nám je svet krajší a ostatní to buď otvorene príijmu, alebo sa to so závisťou pokúsia poprieť. Naša prítomnosť je cena hodna lásky a pohodlia...
Zem si zapamätá každú slzu, ktorú uroním. Nech sa v nich utopia všetci tí, ktorí ich vyvolali, keď sa raz zazorí. Vtedy sa otočím slnku čelom, aby mi usušilo tvár a tiene zo mňa opadnú, na zem za môj chrbát, kam patria. Obrátim svet naruby, len aby mi bolo vynahradené všetko utrpenie. Hovoria o hriechoch, no tým najväčším bolo, že sa na mňa opovážili siahnuť.
Že sa modlia k Hatimu? Raz sa budú modliť ku mne za moje odpustenie.
Vlastná myseľ ju vzala na miesta, ktoré nepoznala. No ešte vždy to boli jej myšlienky, také, ktoré bežne spali ako nečinná sopka. Nebýval na ne čas, akurát teraz bol čas to jediné, čo mala k dispozícii. A ktovie. Bola tak unavená, že si ich už ani nebude pamätať, keď sa po ceremoniáli konečne nažerie a hlavne vyspí. Vrátia sa zase tam, odkiaľ prišli. Nikdy však celkom neodídu.

Keď obe vlčice dorazili do skladu a úspešne sa poistili, že ich tu nebude rušiť nijaké denné svetlo, rituál mohol započať. Na dôvažok ostatných vypočítavých dôvodov, prečo si zvoliť za paladina práve Omaru, bola Lesley spokojná so svojou voľbou aj preto, že jej prítomnosť poskytovala aspoň nejaké nepatrné svetlo. Predpokladala totiž, že v stopercentnej tme by sa jej zatočila hlava. I tak to však bol nechutný pocit - nevedieť kde je stena, kde je strop. Už ani tej zemi úplne neverila, keď nijakú nevidela, hoci ju samozrejme mala stále pod nohami.
A tak si sadla, v rámci možností pohodlne, ani poriadne nevedela či bola otočená k stene alebo do stredu miestnosti. Akurát mohla ešte vždy periférne vidieť modré odlesky jej spoločníčky. Nastal čas, kedy sa vlci mali oddať svojím myšlienkam a modlitbám k Hatimu, dať sa na nerušenú duchovnú púť a siahnuť do hĺbky svojej duše. Keby sa Lesley niekto pýtal, ani by si nebola dvakrát istá, či je nejakú dušu vôbec mala. Možno práve za tým sa skrývala jej nejedna vlastnosť. A tak sa vydala do hĺbky svojej mysle. Radšej by tam najskôr poslala pokusného králika, keby sa to dalo. Všetko v čo momentálne dúfala bolo, že jej krehký organizmus túto skúsenosť fyzicky ustojí a že sa pritom sama načisto nezblázni.

To, že sa Lesley nezvykla zamýšľať nad vierou, vonkoncom nad tým, ako ju zlepšiť nebolo nijakým prekvapením, aspoň teda nie pre ňu. Práve preto sa nijak nevzrušovala nad tým, že ani jej rozhovory s inými neboli možno hodné členov niečoho, čo si hovorilo "Kult". Jej to prišlo fanatické už tak, ako bolo, no nemala to s čím porovnať, predovšetkým nemala nijakú chuť vidieť vlkov do náboženstva ešte zažratejších. Ossian jej teraz ponúkol novú perspektívu, ktorá bola vlastne presným protipólom jej vlastnej. Túžiť to tom, aby sa venovali Hatimu ešte viac. No čo bolo viac, než toto? To Lesley netušila. Ani to veľmi nechcela vedieť, no to čo ona chcela sa v Kulte stalo bezpredmetným už veľmi dávno.
"Dúfam, že tu nájdete vhodného partnera na rozjímanie. No kým som tu len ja uhm..." okúňala sa, a nie že by sa skutočne hanbila, no výnimočne potrebovala nejaký reakčný čas, aby niečo zmysluplné vypotila. Ak si však Ossian myslel, že sa pri ňom ostýcha, tak nech. Vyzeral ako niekto, komu by sa to mohlo pozdávať. "Vlastne by som tiež chcela byť vierozvestcom. U nás sa im hovorí apoštoli. Chcela som šíriť slovo božie, ak by to Hati dopustil, ale čo do skúseností, nemám ich veľa," skromne priznala, pozerajúc s očakávaním na mesiac. So zatajeným dychom čakala, či sa na to sivý vlk chytí.

Keby len blázon. Hriešnik. Nepriateľ svorky, dokonca niekto, kto si nezaslúžil žiť len kvôli prostým slovám. Ako to, že to nikto nevidel? Tak primitívny, krátkozraký, zaostalý pohľad na svet. Najviac ju na tom fascinovalo, že hoci pravidlá Kultu v konečnom dôsledku vždy vyúsťovali v krutosť, fyzické či psychické muky, nie všetci členovia jej prišli fundamentálne zlí. Dokonca na čele s mesiášom. Ako to, že si ani on nespytoval svedomie? A možno spytoval, možno sa len bál, rovnako ako ona, že by ho za to ostatní hnali. Alebo sa bál samotného Hatiho, ak v neho skutočne veril. Toto primälo Lesley zamyslieť sa nad tým, či tu skutočne jediná zmýšľala takto. Pod maskou tu možno žila polovica členov. A ona, pokračujúc v hraní svojej role nebola od nich o nič lepšia. "Mal by," zamyslene sa zachmúrila a na moment zaváhala s pootvorenou papuľkou, než vypustila ďalšie slová. "Tento svet nemá v láske pravdu. Nakoniec je každý len rád že je, a tak mu nestojí za to riskovať a vyriecť niečo proti spoločnosti. A je možné, že v skutočnosti v Nihile viacerí zdieľali tvoje myšlienky, no mali aj napriek tvojej odvahe priveľký strach sa vyjadriť. Bell...niečo mi sľúb, dobre?" pozrela na ňu so značnou vážnosťou. Volila teraz slová veľmi opatrne. "Pokúsili sa ťa zlomiť, aby si zľavila zo svojich zásad. Podrž si ich. Sľúb mi, že sa ani v budúcnosti nenecháš zastrašiť hlasnou väčšinou." V jej hlase bolo niečo iné, niečo rýdze. Lesley nikdy neznela falošne, ani keď práve nevravela pravdu. No už dlho nepovedala nič skutočne od srdca, ako teraz.
Sťažka si povzdychla a odvrátila od nej ten intenzívny pohľad, možno sama trochu vykoľajená z toho, ako surový moment to práve vyvolala. Povedala to ale v nádeji, že Bellanne tieto slová zaznejú v mysli raz v budúcnosti, kedy jej možno bude prikázané utopiť vĺča, popraviť nevercu alebo...alebo priniesť svoju pastelovú kamarátku späť do mesta, živú alebo mŕtvu.
No nebola si istá, či takáto zmena tónu svedčala jej sladkej persóne, ktorá tu bola na rozsievanie malých plytkých radostí. Ťažko sa k nej teraz vracalo a tak si svoj vážny výraz musela ešte pár minút podržať, aby si snáď Bellanna nepomyslela, že tu mala dočinenia s viac než jednou osobnosťou v jednom tele. "Hej," šepla už podstatne mäkkšie a jemne jej nosom utrela slzu z líca. "Za nič sa neospravedlňuj, ja sa teším, že si sa mi zverila." Hoci jej nič zlého nepriala, pravdu povediac to ale ani nebolo niečo, čo by ju na nasledujúce týždne uvrhlo do depresie. Bolo jej to ľúto, no bolo jej tak ľúto aj plno ďalších vecí. Podvedome sa s nimi snažila vedieť žiť. Tušila, že bude horšie. "Raz ich uvidíš. Dovtedy vedz, že tu nie si sama, dobre? Je tu s tebou Duiny a som tu s tebou ja, vždy tu budem. A ver mi, že aj ja ťa tu potrebujem," melancholicky sa uškrnula. Medzitým začínalo pršať. Lesley na svojom hodvábnom kožuchu nestrpela vodu, najmä keď nemusela lebo prístrešie bolo od nich na pár metrov. No rýchlo si uvedomila, že zatiaľ vlastne nemokla. To, že kvapky začínali kropiť Bellannu bolo síce mrzuté, no jej svedomie rýchlo stíchlo, keď si ju modrá tak hrejivo privinula. Joj na toto by si veru zvykla. Keď bude chcieť Bellanna ísť dnu, pôjdu dnu, no Lesley sa na to tak šťastne zababušená neopovážila nič namietať, iba ak spokojne zamručala.