Príspevky užívateľa

Ona netápala. Hhhhhh-! Podobne nepoctila odpoveďou ani slová, pri ktorých jej zmienka o Ossianovi dvihla žlč. Ak tu skutočne nejaký krutý boh existoval, a iného než krutého boha by si už asi nepredstavila, ten snáď ozaj poslal toho vlka ako zubatú do doliny. Šváb, čo jej hádzal polená pod nohy.
"Chceš pokoj. Zmysel života, ktorý ti ho prinesie. Ja to chápem," chlácholila ju, jemne si prekladajúc labku cez jej. "Vyber si ho ale prosím s rozvahou." Bola zúfalá, bola vyčerpaná - tak, ako keď sem prišla. Hádam by sa v opačnom prípade nezastavila na prahu tejto svorky, snáď spomedzi všetkých vo vesmíre. Lenže zúfalé rozhodnutie mohlo mať zúfalé následky. Bolo jej to jasné vo chvíli, čo sa dozvedela o Bellanninej prítomnosti v meste. Možno jej to mala povedať už vtedy, za horúca.
Opätovala jej mäkké objatie a zase sa raz o ňu obtrela huňatým lícom. "Ver tomu, čo máš pred očami." Neznelo to však ako príkaz, neznelo to chladne, navzdory pragmatickému obsahu. Pokojná, opäť o čosi medovejšia rada, ktorá nabádala vložiť sa do rúk lákavému teplu, ktoré prinášala. I keď od toho nehodlala celkom upustiť, Lesley sa po sprobovaní logickej argumentácie pomaly začínala uberať poslednou cestou, akú ešte pri ohýbaní Bellanniných myšlienok mohla skúsiť. Pripomenúť jej, že všetky tie nepríjemné hriešne pravdy vychádzali z niekoho, bez koho by sa tu mala podstatne horšie. Nechala by jej zatočiť poriadne hlavou všetkými pochybnosťami, ktoré do nej vlievala a až usúdila, že toho modrá viac neunesie, bola Lesley stále tou, ktorá v závese za tým prinášala aj úľavu od tých istých ťažkých myšlienok, ktoré vyvolávala.
"Vždy tu budem," šepla, prečesávajúc jej srsť na krku. Keď sykla od bolesti, vydala zo seba malé "shhhh" a po pár opatrných dotykoch v okolí zranení sa vo svojej činnosti presunula radšej tam, kde ju aspoň na pohľad nemalo čo bolieť. Idea vyčistiť jej rany bola predsa len pekná iba ak v básni a Lesley nijak zvlášť nelipla na tom žužlať jej chrasty. V ohybe sánky nič také nehrozilo, keď jej tam otlačila pár nežných pyštekov.

So zatajeným dychom ju počúvala a jej vnútorný nepokoj neustával. Je možné, že to zle odhadla, že toto bude ťažšie, než si to Lesley maľovala. Precenila sa snáď? Nie, to nikdy. Začínala však vlčici veriť, že v tejto chvíli skutočne nebola telesne ani psychicky vybavená na to, úspešne s ňou zviesť tento rozhovor. Musela sa zamyslieť. Možno v tomto prípade menej bude viac. Možno, až sa Bellanna zo svojho trestu zotaví, ten most, ktorý medzi nimi dnešný večer postavil tu ešte stále bude.
Naliehavý pohľad jej zmäkol a skleslo si ľahla priamo pred ňu, labky zrkadlovo natiahnuté pred sebou sa zľahka dotýkali tých jej. "A čo ti dáva najavo tým, že som teraz tu?" spýtala sa potichu, hľadiac jej do zmorených očí. V najťažšej chvíli, kedy sa neskrotná rebelka chcela konečne nechať zlomiť. Chcela znamenie? Tu ho mala.
Ak priznávala, že nemala viac silu ani odvahu bojovať, o čom teda boli všetky tie nedávne reči o utrpení pre božiu lásku? V tom chcela nájsť česť a zároveň strácala silu proti tomu bojovať? Nemohla to mať oboje. "Ten boj tu ale neskončí, Bell. Sama to vieš, čo ak toto nie je obrat za šťastím ale len ďalšou bolesťou v inom kabáte?"
Hovoríš o cti trpieť, no keď sa tvoje vlastné ideály stanú príliš ťažkými ich nasledovať, otočíš sa opačným smerom a ideš trpieť pre prijatie tých, čo ťa zlomili. Popravde ju to celkom štvalo. Tomu, že bola na pokraji síl Lesley rozumela, aj tomu, že to chcela vzdať. Lenže obe už videli, ako vyzerá život takého veriaceho, nebol to žiaden piknik. A to sa jej teraz stalo hodnejším bolesti, než mier, než spravodlivosť? Toto nebol obrat za úľavou od utrpenia, pretože žiadna neprichádzala. Aspoň nie, pokiaľ by sa Bellanna skutočne nepostavila medzi tých, ktorí tú bolesť spôsobovali. A ak to bol jej plán, nech zavrie oči a už ich neotvorí.
Sklopila zrak a empaticky si vzdychla. "Prepáč mi. Nechcem ti priťažovať, len...mám strach o nás obe. O Duinyho. Musíme držať spolu." Opatrne sa k nej prikmotrila ešte bližšie, jemne podberajúc hlávkou jej papuľu, túlila sa k nej. "Dáme ťa do poriadku, to ti sľubujem," šepla a po krátkej inšpekcii nosom v jej srsti jej oblizla škrabanec pod krkom.

Kto mlčí, ten svedčí. A Lesley mlčala, kým mohla, nechávajúc Bellannu samú napospas pravde, v nádeji, že sa k nej zvládne dopracovať sama. Nechcela na ňu tlačiť, no zároveň nesmela prestať. Avšak za predpokladu, že na tento rozhovor nezabudne, až po odpykaní trestu upadne do kómy.
"Ako môžem nespochybňovať? Ako sa mám na teba pozrieť a nepýtať sa, prečo toto všetko?" Ako by sa asi tvárila, keby sem prišla a videla Duinyho na dne bazéna? Bol by to len ďalší hriešnik, ktorý si musí vytrpieť božiu lásku? "Ty si vždy mala odvahu vzoprieť sa hlasnej väčšine. Nikdy, prisahám, nikdy by som to od teba nechcela na úkor Duinyho bezpečia. Nechcem vás stratiť. Toto miesto...vlci sa tu menia," nervózne sa obzrela, akoby sa k nim snáď zakrádal zlý duch. A možno aj, tu skutočne jeden nikdy nevedel. Začne to vlastným trestom a ak ho prijme? Raz príde cudzí, skôr či neskôr sa v tom bazéne ocitne ďalší nešťastník a Bellanna bude tou na brehu, bude jednou z nich. Navždy zmenená, úspešne zmanipulovaná kachlička do tejto nekonečnej červenej mozaiky, na nerozoznanie od ostatných. Len ďalší z mnohých nepriateľov, i keď možno stále s usmievavou maskou, pod ktorou sa skrývali ostré tesáky, obnažené vo chvíli, čo by sa dopustila, ako vraveli, "hriechu".
"Neposlali," pokrútila hlavou a trasľavo sa nadýchla, aby si trochu spevnila hlas, hoci stále hovorila potichu. "A ak ma moje slová dobehnú, nech je tak. Prišla som za tebou." Vedela čo riskovala, ba v tejto chvíli priam videla na vlastné oči, ako mohla dopadnúť. No bola to investícia, najhodnotnejšia práve tým, že to Lesley skutočne niečo stálo a Bellanna to mohla jasne vidieť. Musela to vidieť, musela cítiť, ako si drobná vlčica s dôverou vložila hrdlo do jej čeľustí, aby jej túto dôveru mohla splatiť.
Tam to riziko nekončilo, teraz sa nemohla vzdať. Kým bola modrá zaneprázdnená pomyselným tíšením svojho syna, Lesley zoskočila na dno bazéna ticho ako duch. Opatrne sa k nej priblížila, zatiaľ nenarúšajúc jej moment. "Viem, že si stále tam. Si matka. Si priateľka. Nedopustím, aby ťa zredukovali na jednu z oviec-" opatrne sa načiahla k jej labke.

Dívala sa na ňu skoro až sklamane. Nebolo to však sklamanie z toho, čomu by to Bell pravdepodobne pripísala. Úprimne ju bolelo vidieť, ako ďaleko až tá indoktrinácia zašla a desilo ju, že to nechala zájsť až sem. Prečo si doteraz nevšimla, že to bolo s Bellannou až také zlé? Mala to zaraziť skôr? Riskovala by. Aj teraz riskovala, no viac než inokedy jej hralo do karát, že modrá mala teraz všetky dôvody na to vieru znenávidieť a držať sa svojej, v tejto svorke azda jedinej kamarátky.
A bolo to náročné, videla jej vnútorný boj, ako sa snažila všemožne zavrieť oči pred strašidelnou pravdou o tom, ako ďaleko až krutosť reality môže zájsť. "Ale čo ak nemá?" šepla, ledva počuteľne a vyzerala, že nad tým sama premýšľa. Čo ak nijaký koniec tunela neexistuje a miesto hojivého svetla po tŕnistej ceste je len viac a viac bolesti a čím ďalej zájde, tým ťažšie je otočiť sa a vrátiť do bezpečia. "Nesledovať boha ktorý trestá lásku, trestá slobodu...kritické myslenie," zamračene potiahla nosom, oprúc si hlavu o chladné kachličky na brehu. "Bojím sa, Bell. Bojím sa, čo si zažiada nabudúce." Dúfala len, že Bellanna túto mentálnu gymnastiku v danom rozpoložení ustojí. Ešte stále riskovala, viac a viac, že sama jej kamarátka neunesie váhu jej slov a vzoprie sa, štekne po nej, možno ju dokonca obviní, no musela toto riziko podstúpiť. Na tomto rozhovore stála jej budúcnosť. Na jednej zlomenej zmätenej mysli. Hrôzostrašné.
Na chvíľu podobne ako Bell si len oprela hlavu a oddychovala, nechávajúc chladný vánok sušiť drobné cestičky po slzách. Pri ďalších slovách vztýčila uši. Mohla snáď dúfať v iskričku vzdoru? A čo s ňou? Ako s tým naložiť, keď Bellanna ešte sama váhala, neochotná takéto myšlienky prijať. Nechala si to odležať v hlave, než sa rozhovor zvrtol k Duinymu. "Tak som to-" chytro sa zase narovnala a pozrela dolu. Posledné, čo teraz potrebovala bolo ťahať do toho jej syna, nie takýmto spôsobom. Musel byť v bezpečí, ba čo viac, ideálne musel byť v bezpečí aj jej pričinením. "Nie nie Bell, tak tom to nemyslela, odpusť-" zakňučala.

Jej maska sa začínala kĺzať dole, no vedela o tom. Spomedzi všetkých minulých i budúcich nocí dnes uvažovala, že mohol byť vhodný čas na to vyjsť s pravdou von. Nie preto, že by na ňu snáď tlačilo nejaké svedomie, z toho titulu by si to pokojne vzala do hrobu. No ak jej mala Bellanna byť na niečo dobrá, skôr či neskôr sa musela postaviť na jej stranu a to s plným vedomím, čo to obnáša. Ani po celej tej dobe, Leslina ambícia nezostávala pri tom tu spokojne dožiť, na to si totiž vystačila s vlastným rozumom, nepotrebovala spojencov. Nie, ona chcela von.
Nechala ju tápať v svojich protiargumentoch, pátrať vo svojej mysli, ktorú teraz napádali Lesline slová ako zemetrasenie a delili ju na kusy, na dve polovice a snáď by modrá uvidela, aká malá a slabá tá idea viery v skutočnosti bola.
Bolo to to, čo cítila, keď jej lámali krídla - česť? Keď ju sem hodili ako špinu a nechali krvácať o hlade a o smäde? "Trpíš so cťou ak veríš...trpíš bez nej ak nie," A kde je rozdiel? Nebol, no chcela, aby na to vlčica prišla sama. Nemohla jej to všetko naraz natlačiť do hlavy, musel to byť trochu aj jej nápad. Opäť ju pohladila po čele a na chvíľu stiahla nohy zase sa breh bazéna, aby si utrela slzy a skontrolovala, či ich nik nesledoval.
Na chvíľu pookriala, no keď sa Bellanna ozvala znovu, strach sa jej očiach znovu prehĺbil. "Tak nehovor," prosebne šepla. "Ktokoľvek, len nie ty. Pokúsili sa ťa zlomiť a teraz to skúšajú znova...Bell ty si mi sľúbila, sľúbila si mi to," fňukla a krútiac hlavou sa zahľadela kdesi ponad bazén. "Nestrácaj sa mi-"

Pri okúsení konečne nejakého poriadneho mäsa blažene žmúrila očami. To bolo niečo! Aj v Kulte sa raz za čas našlo niečo čo nebolo potkan, no toto bolo čosi celkom iné. A možno jej tak chutilo už len preto, že to bolo tu. Kľudne by sa vzdala slnka aj naďalej a žila stále pod rúškou tmy, len keby tu aspoň smela zostať. Na mäkkom machu, bez popukaného asfaltu a ľudských odpadkov. Tu by jej možno ešte aj ten potkan chutil lepšie. Decentne, no s pôžitkom si uždibávala zo srny, držala sa pritom v rámci možností medzi "svojimi", aby jej nik nemal čo vytknúť, no zároveň nehodlala sedieť medzi nimi uväznená. Čas tohto krásneho večera sa krátil a táto trpká pichľavá myšlienka jej každých pár minút narušila náladu ako náhla hlasitá reklama, ktorá sa nedala skipnúť.
Podvihla podchvíľou hlavu, aby si premerala ostatných hodujúcich hostí, prípadne zistila, či si niekto nepremeriava ju. Potom sa na periférii mihlo modré oko. Tak modré, že poludňajšia obloha sa pri ňom zdala byť červená. Prečo ju lákalo? Veď modré oči mal kde kto. Prečo práve...a nie je aj trochu-? Tuho zažmúrila oči. Nedívaj sa tam. Nebudeme sa tam dívať, to ti len krutosť sveta ukazuje klamy, aby s snáď rýchlejšie bežala odkiaľ si prišla. Zhlboka sa nadýchla a povolila tvár, nech si nik nevšimne jej vnútorný boj. V ušiach jej však začínalo hučať, nemohla to potlačiť, nemohla sa ovládnuť - musela sa pozrieť ešte raz a poriadne, snáď by jej to dožičilo nejaký kľud. Bol to len planý poplach, zákerná vidina, určite. Zodvihla hlavu a pozrela sa ešte raz a poriadne.

Helen?

Bola by prisahala, že jej srdce na chvíľu prestalo biť. To nie je možné. To nie je možné, TO NIE JE-!! Hlava sa jej zatočila, trasľavo zalapala do dychu a nenápadne sa porúčala preč "od stola". Emócie, ktoré jej tu teraz hrozili boli hrôzostrašné. Mala strach im čeliť, o to viac práve v tejto chvíli, no jej telo sa pohybovalo samovoľne, ako posadnuté. Hrdlo jej celkom stiahlo a do očí sa jej hrnula horúčava, labky sa jej chveli. Vyšla von z uličky a meravo zízala na vlčicu niekoľko metrov pred ňou. Čierny šál na šiji ako poprášený snehom a na pleciach potriesnený krvou. Anjel krutej zimy, spokojný a krásny.
Chcela niečo povedať, chcela ju osloviť, plakať, kričať, no všetok zvuk jej zhynul ešte v hrdle.

Giuseppe x Danny
Seraphina x Apollyon
Hel x Enkidu

S hlbokým povzdychom tam ležala, naťahujúc k nej aj druhú labku a nežne jej prečesávala srsť na lícach. Jej otázku nechala pristáť do chvíle ticha a len na ňu bolestne hľadela. Všimla si škaredého uhryznutia za krkom a oblúkom sa mu vyhýbala. "Pozri na seba," šepla smutne. "Pozri na toto miesto, koľko nešťastia a prečo? Prečo bytosť tak mocná musí trvať na utrpení slabších," hútala si, oči žmúrila keď sa tak dívala dolu a slzy jej zahmlievali zrak.
"Čomu slúži trest, keď si nechcela zle?" Notak, preber sa! Nemohla byť predsa hrubá hranica medzi tyranským panovníkom a nedotknuteľným bohom, ktorý snáď bolesť nikdy nepocítil, a najmenšia neposlušnosť si žiadala krv. Hoci pre Lesley nebol nedotknuteľný preto, že by snáď verila v niečo mocné. Kto sa mohol dotknúť niečoho, čo neexistovalo? Bolo tak zvrátené vidieť niekoho, kto sa ešte nie tak dávno násilne vzoprel autoritám nastaviť hrdlo niečomu, čo si ten rešpekt zaslúžilo ešte menej, než ktorýkoľvek rozmaznaný vodca z mäsa a kostí.
"Čomu slúži tá strata farby v tvojich očiach, kam toto ešte povedie?" dych sa jej opäť začal zrýchľovať. Teraz to bola ona, kto sa chystal vymeniť si s Bell psychické rozpoloženie. "Ja chcem-" jej šepot preťal vzlyk. "Chcem naspäť tú vlčicu, ktorá hľadala v troskách zásoby na zimu. Nezaslúžila si si to anjelik, nezaslúžila-" pokrútila hlavou a slzy jej v tej chvíli už plynule stekali z tváre, aj keď sa snažila hovoriť potichu a v rámci možností pokojne.

Opätovala mučeníčke mäkký pohľad, keď sa k nej konečne odvážila podvihnúť hlavu, hoci len na krátky moment. Mesiac jej pražil do chrbta, snáď sa jej ten chudák Hati snažil poklepať na plece, nech mu prestane skákať do kapusty ešte viac, než to robila doteraz. Všetko, čo si z toho však Lesley odnášala boli lúče clivého mesačného svetla, ktoré jej presvecovali vlny srsti okolo tváre a na jej veľkých, chlácholivo sklopených ušiach, tvorili okolo nej priam svätožiaru. "Prišla som za tebou," povedala jemne a slzičku, ktorá jej pritom stiekla rýchlo utrela. Ak by som prišla slúžiť nejakému bohu, hladovala by som v tej jame s tebou, láska.
"Opatrne," sykla, no nezastavovala ju, keď sa dala za ňou plaziť, ťahajúc za sebou zlámané krídla. Spomedzi všetkého, čoho sa dnes Kult dopustil, na toto sa dívalo najťažšie. Nemuselo sa jednať o nikoho konkrétneho, v krídlach, dokonca aj pre neznaboha, akým bola, sa skrývala akási svätosť. Sloboda, niečo čo si za svoj nepodmienečný pobyt v meste naučila vážiť viac, než čokoľvek. Neverila že ten, kto s týmto prišiel bol schopný niečo ozaj rešpektovať, snáď ani toho boha nie. Toto bolo barbarské. "Nie...ty nemáš v srdci zaslúžiť si takýto trest, tvoje krídla-" rozochvene šepkala a protirečila tým nezmyslom, ktoré z nej ešte stále odkvapkávali. Snažila sa veriť tomu, že toto nebola ona. Že pravá Bellanna, ktorú si pamätala ešte z krutej zimy bola stále niekde pod všetkým tým strachom, ktorý ju teraz prehlušoval. Presne preto takto rozprávala. To nebola viera, možno by to nebola viera u dobrej väčšiny miestnych "veriacich". Bol to strach utýraného zvieraťa, ktoré sa všemožne snažilo predísť ďalšej bolesti.
Nechala ju prísť až tak blízko, ako sa bola ochotná doplahočiť. Lesline labky ešte stále prevísali cez okraj a keď bola modrá pod ňou, spustili sa nižšie, pokiaľ len dosiahli. Mäkká teplá labka sa sunula s páperovou nehou k jej tvári a jemne ju hladila, odhŕňajúc jej z čela krvou zlepenú ofinu. "Ak je toto božia vôľa-" povedala so stupňujúcim sa vzdorom, v kontraste s jej dotykmi, "Možno mojej vernosti nie je hoden."

Zamyslene pokrčila čelo. "Nie-" potichu hlesla a uhla pohľadom keď sa začala ospravedlňovať. Iste, za predpokladu, že bola Lesley, podľa svojej role poslušnou veriacou, mala by byť prinajmenšom pohoršená. Bola by, keby jej teraz za chrbtom niekto sedel, napríklad Ossian či Nirix. Preto sa tiež raz za čas poobzerala, či tam nik neobsmŕdal.
Čo jej však teraz chcela odkomunikovať bolo, že sem neprišla ako každý iný dozorca. Kamarátky-nekamarátky, Bellanna bola teraz doslova a do písmena na dne, bola v bolestiach, sotva myslela...toho bolo potrebné využiť. Nesmela sa z tejto skúsenosti pozviechať s tým že to bolo nutné a nedajboh si z toho odniesť nejaké "ponaučenie". Všetko, čo si smela odniesť bolo, že v najťažšej chvíli sa dalo oprieť iba a jedine na Lesley. "Prosím...prestaň," zamračene pokrútila hlavou a zhlboka sa nadýchla. Pri zmienke o korune zbystrila, no rozhodla si to nechať na neskôr. "Bell, ja ti nemám čo odpúšťať, neverím tomu, neverím, že ti toto bolo zaslúžené," šepkala, miestami aj skrze jej slová, ktoré sa už aj tak začínali opakovať. Opäť si ju premerala pohľadom, jej oči putujúc po jej zraneniach, od nôh, ku krku, až sa pri krídlach museli pod tlakom nových sĺz privrieť a vlčica potichu zavzlykala.
"Nie...nedopustíme to, nesmieš, prosím," potichu zakňučala a ľahla si na okraj, spúšťajúc cezeň labky, akoby si ich chcela omočiť v absentujúcej vode.

Bolo až surreálne vidieť ju takto a to navzdory tomu, že Bell nebola nevyhnutne tou najpozitívnejšou osobou, akú poznala. Toto však nebola ona, iba čo prázdna poničená schránka a pohľad vyhasnutý. Ešte stále jej však v ušiach rezonovala modlitba, či čo to dopekla bolo, čo pred chvíľou odriekala a možno dokonca viac než zármutok sa v nej začínal ozývať hnev. Nesmú ju zlomiť, nesmú. Lesley ju potrebovala.
Pár sekúnd si len vymieňali pohľad v napätom, nechutnom tichu. Ten lesk, ktorý sa z Belliných očí vytratil sa pomaly začínal násobiť u Lesley, nie však v radosti, ale v slzách. Roztrasene sa nadýchla, kým modrá ešte len habkala, podvedome krútiac hlavou. "Čo ti to urobili," zhrozene šepla. Bola to skôr rečnícka otázka, základné info už mala od Duinyho, ktorý ju na jej sklamanie presviedčal, že vražda dnes v skutočnosti nebola na programe. Čo Bell nevedela, že v takom prípade by za ňou Lesley prišla so zlatým vavrínovým vencom. Sťažka preglgla, než znovu prehovoila. "Je," pokývala rýchlo hlavou. "Je v bezpečí, neboj sa. Povedal mi, čo sa stalo, Bell-" posledné slová si nechala zamrieť v hrdle tak trochu cielene, chcela najprv počuť jej postoj, než by prišla s vlastným.

Ako sa pomaly približovala, uvedomila si, že z bazéna už bolo počuť hlas. Stiahla uši, ani to len neznelo ako Bellanna, i keď to bezpochyby rozprávala ona. A čo rozprávala? V tomto kritickom stave absolútne bludy, čo ju však vydesilo ešte viac bol ich náboženský ráz. Fanatické reči ako z tranzu. Podarilo sa im to, zlomili ju? Nie nie nie nie, to nedovolím-! Tvárou sa jej prehnala zúfalá grimasa a náhly pocit skoro až paniky ju konečne prinútil ísť sa na ňu pozrieť, pokúsiť sa to zaraziť, zachrániť, čo sa ešte dá.
Pri pohľade na to, čo ležalo na dne sa neubránila zalapaniu po dychu. Slová jej zmrzli v hrdle. Nebol to pekný pohľad. Lesley sa závratne zrýchlil dych, pri pachu zasušených zranení ju temer naplo, možno ani nie tak od hnusu, ako od strachu. Vždy vedela, že Kult bol schopný strašných vecí, no mimo ceremoniálov vĺčat to nikdy nevidela na vlastné oči. Teraz ju mrazilo a hoci to, že tým na dlažbe bola jej kamarátka jej nijako nepomáhalo, nedokázala v hlave utíšiť predstavu, že by tak mohla skončiť aj ona. Ak nie horšie. Sťažka preglgla a obehla okraj bazéna, nespúšťajúc z nej oči, aby sa dostala v rámci možností bližšie. Modrá vlčica neutíchala, opúšťala sa. "Bellanna!" zaúpela v snahe ju z toho vytrhnúť, vykláňajúc sa cez okraj a hlas sa jej zatriasol.

Srdce jej ešte stále silno búšilo. Od toho, čo sa jej doniesli tragické správy neubehlo veľa času, no dosť na to, aby aspoň pre začiatok obstarala Aiduina, ktorý mal teraz myseľ na šalát. A hoci si Lesley potrebovala zachovať chladnú hlavu, príliš za ním nezaostávala. Dialo sa práve to najhoršie alebo jedno z najhorších, čo mohla od života v Kulte očakávať a to hneď v dvojkombinácii - fyzické tresty a hrozba smrti po nejakom období kľudu opäť vztýčili svoju škaredú krvavú hlavu, ba čo viac, na jej kamarátku. Mala o Bellannu starosť, ako emočnú, tak pragmatickú. Nechcela o ňu prísť, ešte stále verila, že pokiaľ sa tu mohla s niekým cítiť relatívne bezpečne, bola by to práve ona s Duinym.
Chcela tu byť skôr a robiť, čo mohla. Ešte si nebola celkom istá, čo to konkrétne bude, nič menej musela počkať, kým od nej odtiahne Ossian. Teraz bol vzduch čistý. Preglgla a opatrne cupkala k bazénom. Bála sa čo uvidí, možno ani keby sa nejednalo o niekoho blízkeho by na to nemusela mať žalúdok. "B-Bell?" hlesla, ledva ju bolo počuť, než stihla prísť vôbec dostatočne blízko na to, aby videla cez okraj bazéna.

Večná škoda, že sa za ňou chystal Duiny s nepríjemnou novinkou spomedzi všetkých nocí práve teraz, keď tak spokojne búvala. Zvyčajne býval jej spánok dosť ľahký, čo bolo pochopiteľné vediac, s akými bytosťami tu dýchala jeden vzduch. Tak prečo to dnes šlo lepšie? Zákon schválnosti. Spiaca krásavica sa pri zvuku vlastného mena v spánku akurát tak pousmiala. Hehe, Lesely..
Vánok z mohutných krídel jej prečesol huňaté líca, keď pristál na konári pod ňou. Konečne začínala v slnečných snoch zostupovať nižšie. Nižšie do pekla. Zaklipkala očami a ešte nie celkom triezvo pozrela pod seba. "Dui-" než to stihla dopovedať, od prekvapenia zavrávorala a musela labkami oblapiť konár, aby sa mu nezgúľala do náručia. "Duiny," oslovila ho potichu a pri pohľade na jeho skľúčený výraz sa jej mozog začal zviechať o to rýchlejšie. Toto nebol ten jeho tradičný znepokojený kukuč, niečo muselo byť naozaj zle. "Čo sa ti stalo?" spýtala sa vzápätí, ukladajúc labky zase pod seba, aby sa mohla pohnúť ďalej.

Po chvíli ticha sa opäť pozrela na Duinyho a sledovala, ako šmejdil po zemi a hľadal semeinka. Rovno odhodlaný pustiť sa do tohoto projektu a urobiť toto nehostinné mieste znesiteľnjším. A samú ju prekvapilo, ako to zaťahalo za nitky na jej vlažnom srdci. Snaha, nádej, ochota skúsiť sa s okolnosťami vysporiadať, keď už ničím iným, tak aspoň takýmto spôsobom. Hádala, že mu takáto práca prišla vhod, len aby si svoje myšlienky odpútal k niečomu príjemnejšiemu. A Lesley sa tomu musela usmiať, prišlo jej to zlaté. A tragicky trpké.
Ešte stále ju to tu robilo sentimentálnou a modrý vĺčik jej to nezľahčoval. Nechcela tu robiť zlú náladu, veď vlastne ani nebola úplne zlá len...melancholická. Bola úprimne zvedavá, ako sa budú veci ďalej vyvíjať s týmito dvoma na palube. Nakoniec si znova ľahla ku stene a preložila si hlavu cez prednú labku, sledujúc ho. Bellannu pôjde navštíviť hneď ďalšiu noc, ak 'Hati' dopustí. Už toho dopustil požehnane.