Príspevky užívateľa

Keď sa nad tým tak zamyslela, vlastne sa začínala trochu obávať jej reakcie, až vysvitne, že Kult snáď azda nebol tou najlepšou voľbou. O tom pravda, ako bola Bellanna schopná pripustiť si chybu nevedela nič, no vedela o Duinym. Lesley mala materinský pud hoden iba ak kukučky. Keby však bolo jej decko uväznené v Kulte, sama by hodila hysák.
Na jej otázku jej pohľad tiež klesol k zemi. Rozhodla sa, že skrátka neprizná farbu viac, než Bellanna a tak bude ich riziko obvinenia rovnako veľké. V kútiku duše tušila, že až sa v budúcnosti naskytne šanca odtiaľto úspešne zmiznúť s tlčúcim srdcom, jej morálne zásady pôjdu stranou. Modrú vlčicu mala rada a rozhodne ju teraz chcela pri sebe, no nemohla jej nič skutočne prisľúbiť, netušiac čo prinesie budúcnosť. Už teraz tu toho mala plné zuby, hoci zdanlivé zmiznutie Majdalenky jej motiváciu vôbec k čomukoľvek značne podkoplo. A vôbec by sa nečudovala, keby o pár mesiacov Bellanna zmýšľala rovnako. "Nebudem ti klamať...tá zmena nie je jednoduchá. Hoci je pravdou, že mi miesto ako je toto nebolo celkom cudzie, no spočiatku, keď si k tomu pripočítaš tú tmu..." trochu rezignovane si povzdychla, no pre odľahčenie jej mierne cukalo kútiky to ironického úsmevu. Je to tak, ako to je. A v tomto štádiu už jej to neraz prišlo tak hrozné, až to bolo smiešne. Alebo už prichádzala o rozum.
"Oh Bell," empaticky hlesla a priplichtila sa bližšie. Videla, že sa blížil ďalší príliv emócii a tentoraz ho nemienila prepásť. Jemne sa o Bellannu oprela, bola to akási pozvánka k objatiu, no nechcela ju hneď stískať pre prípad, že to na ňu bolo priveľa. "Ako by ťa niekto mohol opustiť?" zaševelila nežne. Aj keď sa Bellanna mohla zdráhať plaču, Lesley na to bola plne pripravená. Niet nad bonding time.

Pri jej vlastnom výklade viery Lesley zatajila dych. Jednou z mála dobrých vecí na Kulte bolo, že hoci tu každý po každom nepekne jastril očami, azda v nádeji, že konečne bude môcť dôjsť k verejnej poprave, samotný duchovný život veriacich sa tu nejak ohromne nenosil. Lesley sa nad tým neraz s údivom pozastavila, hoci toto bol jej prvý a dúfajme posledný kult, očakávala by trochu viac...kultúry. Okrem Nirixových báchoriek o vlkovi, ktorý v stručnosti žil na mesiaci a staval ľudské mestá, aby v nich žili iní vlci zatiaľ nezakopla o nikoho, kto by v jej ponímaní žil a dýchal vierou. Aspoň nikto, kto by sa podľa toho choval. To jej osobne pravda vôbec nevadilo, čím menej tu vlci vedeli o vlastnej viere, tým lepšie sa jej o nej klamalo. No celkom ju zaujímalo, ako sa Bellanna zatvári, keď na to sama príde.
Chápavo pokývala hlavou. "Nuž...Kult je útočiskom pre každého, bez rozdielu. Nepochybujem o tom, že nie si jediná, kto sa tu dal hľadať nový začiatok," skonštatovala. To, že sa jej domov v Nihile zunoval bolo fér, hoci to samozrejme nemohla sama posúdiť. No nech sa tu verilo v čokoľvek, jej to neprišlo ako svetlé zajtrajšky. Že tu miestni čudáci z širokého okolia hľadali azyl bolo pravdou, no v nič lepšie ich to nezmenilo. Stále to boli čudáci, len zhromaždení na jednom, rovnako čudnom a nepriaznivom mieste. Snáď s výnimkou tých bezradných duší ktoré len nevedeli, do čoho idú. A Lesley si začínala byť čoraz viac istá, že to bol aj Bellannin prípad a ak nie jej, tak Duinyho určite. Lenže čo s tým teraz? Bolo už prineskoro na to, aby im vykričala, že sa dopustili osudnej chyby, ba čo viac, že Bellanna, nech mohla byť akokoľvek milujúcou matkou stiahla svojho syna do tejto patálie so sebou. Mohla sa len nečinne prizerať, ako na to sami prídu. A hoci by pre nich bolo šťastnejším koncom skutočne prijať vieru a splynúť s miestnym kolektívom, Lesley by šla proti všetkým svojim inštinktom, keby im v tom mala pomôcť. Nemohla si sama sebe kopať ešte väčšiu jamu.
Pri jej malom návale sĺz rýchlo spozornela, venujúc jej chlácholivý úsmev. Pri jej posledných slovách však maličko ovädol. "Znieš celkom ako ja, keď som sem prišla." A znelo by tak aj to nevyslovené "ale".

Lesley sa dlhodobo nevedela rozhodnúť, či sa jej v tejto časti páčilo viac alebo menej. Lebo povedzme si úprimne, niekde v meste sa jej vyslovene nepáčilo, akurát boli miesta, kde bola viac či menej ochotná vkročiť. Tu sa jej páčilo väčšie množstvo zelenie, no na druhej strane jej tu bolo toľko, že sem veľakrát nedosvietil ani ten nepodarený mesiac. Ale nie, ty nie si nepodarený. Nemôžeš za to, čo si o tebe navymýšľali, zamyslene pozrela na náznak studenej žiary kdesi za vrcholkami stromov, ako si hovela na hrdzou prežranej kapote. Snovala snáď vlastné malé vierovyznanie? Sotva, skôr sa cítila neraz tak sama, že si domýšľala takýchto imaginárnych kamarátov. Ak niekoho uctievala, tak len samu seba. A nemienila v tom byť sama.
Zo zamyslenia ju vyrušil pohyb v húští. Neutekala, no zavše sa trochu prikrčila. Nepotrebovala ďalšieho kohúta na smetisku, aby jej začal preveľmi dôležito vysvetľovať, že je ako deviantka blízko hraníc. Ano vedela. Nebola slepá ani sprostá, kam by chodila? Keby jej to bolo na niečo platné, nezostal by tu po nej ani kúdoľ prachu.
Krátko na to sa však ozval aj zvuk utrpenia, čo však bolo zaujímavejšie, v hlase, ktorý pravdepodobne nepoznala. Zvedavo natrčila ucho. Nirix to isto nebol a vlastne veľa ďalších samčích hlasov v kulte nepoznala. Potom sa medzi vrakmi mihlo čosi tmavé. Lesley premkla zvedavosť a potichu sa zošuchla dole z auta, nasledujúc pach cudzinca. Nevedno či jej čas strávený v Kulte dodal na guráži alebo jej len už bolo v tejto chvíli fuk či ju tu niekto zadrhne - vyskočila na inú kapotu pár metrov od vlka a zvedavo pozrela do húštia, čo bude.

Zvedavo nastražila uši a aj si trochu pobúchala chvostom o spráchnivenú zárubňu. "Tak to je skvelé, určite sa tam čoskoro uvidíme," zaradovala sa. Vskutku, napriek Ballaniným vratkým úsmevom, stále cítila vo vzduchu značnú ťažobu. Aj keď ju dosť zaujímalo, kto ju tak doriadil, nemusela sa jej hneď vypytovať aby bolo jasné, že si prešla peklom. Ani nechcela, všimla si, ako si držala jazvy skryté pod krídlami. Navyše tušila, že sa jej modrá eventuálne zdôverí, ak by tomu malo niečo zabrániť, tak práve naliehanie. Lenže nebola jediná, kto tu trpel a tak Lesley ani úplne netrvala na tom, aby z toho silou-mocou robili veselicu.
"Oh," hlesla dojato nad jej malým vyznaním, klipkajúc lesknúcimi sa očami. Snáď pritom pocítila isté déja vu. Ale prečo? Vzápätí sa srdečne zasmiala nad jej poznámkou, ktorá ju však vo vnútri udrela hneď z dvoch strán. To, že z Kultu nebolo úniku bola stokrát obohraná, a predsa stále desivá scéna, hoci teraz, keď tu bola Bell, nadobúdala pocit, že by sa mohla aj nejako zaujímavo vyvinúť. No ten malý prísľub, hoc aj žartovne podaný...nemohla si pomôcť, no akosi ju zavial k Majdalenke. Jeden starý sľub, ktorý si priala dodržať viac než čokoľvek nahradil nový, ktorý si odmietala pripustiť. Pravda, nie ani tak voči Bellanne, ako voči samotnému Kultu. Rozhodne v nej príchod belasej vlčice vzbudzoval istú starosť, zároveň však v sebe nemohla potlačiť aj isté sebecké uspokojenie - že keď už musela trčať v tomto pekle, aspoň už v ňom viac netrčala sama. A podivuhodne, už jej ani nik iný než Bellanna neostával.
"Oh, to nič, to už je dávno za mnou," ľahkovážne mávla labkou. "Ako sama vravíš, zima si každého z nás niečím podrobila. Kult sa mi stal domovom a ja sa teším, až budem schopná Hatimu splatiť jeho štedrosť." Vskutku sa na to teším. "No a teraz sa ukázala byť ešte väčšia, keď si tu so mnou," súhlasne zamávala chvostom. "Ale Bell...asi vieš, čo sa ťa spýtam, povedz - ako si ty prišla k viere, hm?" zvedavo naklonila hlavu do strany.

Obavy, že sa Kultu podarí, ak už náhodou doteraz nepodarilo zmanipulovať Bellannu a pretvoriť aj jej kamarátku v ďalšieho pomäteného inkvizítora očividne zamestnali Lesley príliš nadlho. Uvažovala však aj nad tým, koľko zdravého rozumu v nej ešte ostalo. Preto si nešla hneď zlámať nohy, aby ju presvedčila o vlastnej viere - svoje "pochybnosti" o Kulte nemohla povedať nahlas. Jednoducho nie. No v kútiku duše dúfala, že by s modrou vedeli dospieť v nevyslovenému porozumeniu; že pokiaľ sú to len ony dve, Hatiho môžu nechať za dverami.
"Nie nie, niet sa za čo ospravedlňovať," rýchlo pookriala a opatrne priložila svoju labku k tej, ktorá vyzerala menej boľavo. "Len som sa zamyslela. Bell...netušila som, ako si na tom. Všetko, čo som vedela je, že ste tu niekde v meste, s istým oneskorením," previnilo pokrútila hlavou. Teraz už sa opovážila očkom trochu hodiť aj po jej jazvách, než na ňu uprela modré oči ako kopnuté šťeňa. "No nebudem sa vyhovárať, mala som tu byť skôr. Kult ma kedysi podržal v stave núdze, a ja...chýbala si mi. No asi som nerátala s tým, že by som aj ja tak chýbala tebe." tiež sa o kúsok odtiahla a zaryla pohľadom do zeme.
Zhlboka si povzdychla, keď Bellanna radšej zmenila tému. Bola za to rada, hoci to bola téma, pri ktorej si tiež musela dobre premyslieť čo povie a to rýchlo. "Nejaký čas po tom, čo sme sa stretli som ochorela, no...nebolo to nič príjemné, nemala som okolo seba dostatok pomoci. A vtedy ma našiel Nirix, priniesol ma sem a dohliadol na to, aby som sa uzdravila. Vravel, že ma Hati potreboval živú a tak som ostala," spokojne sa usmiala. S okľukou pritom vynechala tragický koniec jej najbližších pri nájazde na Ignis a fakt, že ju sem Nirix dotiahol v bezvedomí a potom ju nenechal odísť. Kozmetický detail.

Nutno si pripomenúť, že na rozdiel od Bellanny, Lesley mala toľko času na vstrebanie jej príchodu, koľko si len mohla zažiadať. A veruže ho vstrebávala, zmiešané pocity ju z toho neopúšťali doteraz, keby však o jej príchode nevedela vopred, asi by sa tiež zachovala podstatne inak. Súcitne na ňu hľadela, vidieť ako to Bellanna prežívala bolo pravdu povediac pozoruhodné. Ona vždy takmer s vedeckým záujmom pozorovala svoj vplyv na ostatných, koniec-koncov z neho prakticky žila.
"Aj ja teba," vrúcne sa usmiala, než ju vlčica vtiahla do objatia. Mierne ju to zaskočilo, no nijak to na sebe nedala znať. Lesley nebola nijaký asociál, pozornosť aj dotyk si vlastne náramne užívala a akosi jej až teraz došlo, ako jej ten prostý fyzický kontakt chýbal. Niekto, hocikto, o koho by sa mohla oprieť a sama sa vyplakať. Miesto toho vídala len podozrievavé nevraživé pohľady a nikomu sa nemohla zdôveriť. Pravdepodobne by to už neriskla ani s Bellannou, no oči sa jej zaleskli a srdce jej stislo. Nanešťastie krátko na to, čo si o ňu oprela hlávku, modrá sa od nej pohla preč. A tak len nečujne potiahla nosom a preglgla, aby zahnala guču v hrdle.
"Hati" a "viera" neboli práve slová, ktoré teraz potrebovala počuť, obzvlášť od nej. No vo svojej nešťastnej roli šťastného člena Kultu musela reagovať rýchlo a poslušne prikyvovala, keď sa opäť rozhovorila. Iste...Hati. Takto krátko trvalo zvítanie dvoch kamarátok, než sa z neho stalo len stretnutie dvoch veriacich. Nechcela tomu veriť. A možno to bola jej vina, možno keby vynaložila viac úsilia Bellannu vyhľadať skôr možno...! Lesley ostala ticho, snažiac sa odsledovať, čo sa jej asi hnalo hlavou. Všimla si tú jemnú ale náhlu zmenu vo vzduchu, našťastie prv, než by na ňu vytasila jeden zo svojich nacvičených chválospevov na Hatiho. Bolo niečo, čo jej nechcela povedať? Možno to isté, čo sa Lesley bála povedať jej, Duinymu alebo hocikomu inému? Aj keď jej uhla pohľadom, neprestávala nasledovať jej oči a ostávala blízko pri nej.

Zrak jej na vlčici pristál takmer okamžite, rovnako, ako jej netrvalo dlho všimnúť si, že bolo s Bellannou niečo podstatne inak. Že bola doráňaná, spálená. Rozhodne si včas uvedomila, že nebolo dobrým úvodom do stretnutia to hneď komentovať a vlastne by sa aj rada tvárila, že nič nevidela. No nestihla zabrániť maličkej reakcii; pyskoch mierne pootvorených v nemom úžase a starosťou v očiach. No to sa dalo ľahko pripísať aj ich samotnému stretnutiu.
Klapačku zas pekne zavrela a výraz jej zmäkol, keď si vlčica očividne stále pamätala jej meno. To na jednej strane Lesley vo všeobecnosti pokladala za samozrejmosť, no v tejto chvíli sa v nej našla aj štipka pokory a smela byť za to úprimne vďačná. Napäto doklusala až na prah domčeka, nespúšťajúc z nej oči. "No...už to tak vyzerá," maličko sa uchechtla, však tomu ani sama doteraz nevedela uveriť. "Je tomu už niekoľko mesiacov, od zimy," dodala, tak trochu trpko. "Tvoj príchod ma ale prekvapil snáď ešte viac. Chcela som-" nervózne si odkašľala, "Chcela som ťa vidieť, odkedy som sa to dopočula no akosi sme na seba nemali šťastie." Bola to pravda, už sa pred nedávnom za ňou vydala, no náhoda jej to v rozľahlom meste akosi nepriala a jej stopárske zručnosti boli mizerné.

Spočiatku ani neregistrovala, že ulicou ktosi prechádzal. Aj tak teraz netúžila nikoho vidieť a tak aj s prvými hláskami len zanovito sklopila zrak. Až potom sa zamyslela nad tým, komu hlas naozaj patril. Nebol to hlas, ktorý by tu počúvala bežne a tak jej slimačím tempom docvaklo, komu patril.
"Bellanna?" hlesla do tmy, viac menej pre seba, takže je otázne, či ju bolo počuť až na ulicu. Keby sa jednalo o niekoho iného, azda by sa ani neunúvala vstávať. No výnimočne sa jednalo o niekoho, koho mala úprimný záujem vyhľadať, na rozdiel od stálic Kultu, ktorým sa viac než čokoľvek iné chcela len votrieť do priazne. Toto bolo pre Lesley viac osobné, a samu ju to zarážalo, keď sa dosiaľ stretli iba raz. No zrejme nešlo o to, koľkokrát ale kedy. Nie len že bola Bellanna čerstvým členom, teda v dobrej viere dosiaľ neskazená báchorkami a praktikami Kultu, bola žijúcou spomienkou na život, ktorý ešte dával zmysel. Akýsi suvenír z lepších čias.
Postavila sa teda a opatrne zdupkala dolu schodmi, ktorých vrzgot prezradil jej prítomnosť. Rozhodne sa však nemala v pláne zakrádať. Zastala na prízemí, hľadiac von skrz vchod, na ktorom už dávno chýbali dvere.

Lesley zvedavo nastražila uši, keď prejavil tak náhle záujem. Pravdaže, bola za to rada. Jednak dostala šancu sa blysnúť ako kamoška a jednak jej očividne aspoň trochu dôveroval. Alebo možno len tak zúfalo potreboval vidieť niečo pekné. Teda pekné miesto. Ju už predsa videl.
"Výborne teda," zľahka sa zasmiala nad jeho entuziazmom a sústredene sa vôkol nich poobzerala, aby sa zorientovala. A teoreticky, nechcela úplne, aby ich niekto sledoval. "Je to len o pár budov ďalej - to sú tie veľké kamenné útvary," dala sa po ceste vysvetľovať. "No...vlastne je to vo vnútri jednej z nich, nevadí?" starostlivo naňho kukla. Dokonca ani ona spočiatku nerada chodila dovnútra týchto objektov, a to mala ľudí okukaných lepšie než väčšina vlkov.
Pri jeho nasledujúcej otázke si opäť premyslela, ako zareaguje. Nie že by v nej v súvislosti s postavením vrel akýsi hnev, to nie, no sama si všímala, koľko času už strávila na poste devianta. Hrala to snáď zle? Veď ju súčasná apoštolka celkom vychválila, aj Noctra sa zdala byť spokojná. Zrejme sa Nirixovi už dlhšie neprisnilo. Tentoraz však svoju dilemu nedala navonok znať. "Vieš, všetko je tu v rukách Božích. Ak sa za mňa Hati dlhšie neprihovoril, zrejme len skúša moju vieru. Mne nakoniec stačí, že smiem žiť na jeho pôde," pokorne skonštatovala, opäť raz pod rúškou vzornej veriacej.

Lesley si našla chvíľu pre seba. Vlastne, na niekoho, kto si rád robil výhodné konexie to robila pomerne často. Aj tak sa od svojho nešťastného príchodu neposunula vôbec nikam, ba čo viac, od zistenia, že jej sestry boli zrejme navždy preč, akosi sa jej podarilo klesnúť na duchu ešte hlbšie. Stále však robila to isté - vyplakala sa, nejako svoje trápenie chytro upratala pod sladký úsmev, než by si jej nespokojnosti niekto všimol a sfúkol ju za to. Potom pobudla nejaký čas na očiach verejnosti, snažiac sa presvedčiť ostatných členov o rýdzosti svojej viery a takto fungovala, až kým jej bolesť nezačala zas presakovať na povrch. V tejto fáze sa nachádzala práve teraz, preto ležala na povale jedného zo schátraných domčekov a skrz veľkú dieru v streche melancholicky hľadela na zelenú krajinu v diaľke. Od svojich myšlienok sa svedomito odvracala, aj tak bola jedna depresívnejšia než druhá. Nepotrebovala od hlasu vo svojej hlave tisíci raz počuť, že je všetko stratené. Skormútene povzdychla a zložila si hlávku na predné laby.

Pri Duinyho otázke sa v prvom momente zatvárila, ako niekto, kto si na skúške potiahol zlú otázku - rozpačito sa uškrnula a oči jej uhli stranou. Také banálne herecké pošmyknutie, hanba! Bolo však treba uznať, že to bolo na zamyslenie. Sama trúba vyhlásila, že sú tu aj pekné miesta, vari ju len nováčik nenachytal na hruškách tak rýchlo? Ako na potvoru jej v prvom momente napadli len tie najhoršie - nemocnica, továreň, čierno-čierny zívajúci tunel na železnici...musela mu ponúknuť niečo užitočné. Aby ju mal rád. Keď už dosiaľ nevedela ustriehnuť vhodnú chvíľu na zalíškanie sa vyšším postaveniam, snáď okrem mesiáša, ktorého správanie v jej prítomnosti bolo...špeciálne. Tak aspoň sformuje alianciu s odpadlíkmi, ktorí ako ona, zjavne ani nevedeli čo tu robia. A potom jej konečne svitlo. Bolo tu miesto, dokonca nablízku, ktoré malo pre Lesley aj estetickú hodnotu. Bolo do istej miery utajené a za normálnych okolností by to niekomu len tak nevykvákala, súkromie jej bývalo dopriate málokedy. No hoci vedela, že ani Aiduinovi si nemohla dovoliť slepo dôverovať, pôsobil ako niekto, kto by s ňou ťahal za jeden povraz. Malá obeta by vedela byť v budúcnosti prospešná.
V očiach sa jej radostne zablyslo a zas víťazoslávne pozrela naňho. "Vlastne viem o niečom peknom kúsok odtiaľto," vyhlásila a zašvihala chvostom. "Nie je úplne ľahké sa tam dostať, no ak chceš, môžeme sa ísť pozrieť." Uvedomovala si, že to mohlo znieť podozrivo. Aspoň niekomu tak nervóznemu, ako on - napriek tomu, že onen návrh pochádzal od chodiacej cukrovej vaty.
"Veriaca som...v tom zmysle, že verím v Hatiho," uchechtla sa. "Inak som ale na poste devianta, ako ty," vysvetlila.

Chápavo prikývla, udržujúc si svoj pokojný úsmev a stručne si vĺčika prezrela. Dosť ju zaujímalo, prečo nakoniec aj s jeho maminkou pristáli práve tu, spomedzi všetkých otrasných miest, ktoré si mohli vybrať. Nevyzeral ako niekto, koho sem dotiahla viera v Hatiho, možno Bellannu áno? Bola by radšej, keby tomu tak nebolo, nerada by, aby sa ešte aj z jednej z jej kamarátok stal len ďalší inkvizítor. Na druhej strane, pre nich by to bol ten lepší prípad - neveriaci to tu rozhodne nemali jednoduché.
"To je celkom normálne, aj mne chvíľočku trvalo, než som si zvykla," odvetila zhovievavo a krátko sa obzrela po pustej ulici. "Mesto je...rozhodne iné, než na čo je väčšina nových členov zvyknutá. No po čase je možné nájsť v ňom istý šarm," dodala. Haha, že 'šarm'. Bolo to tak otrasné, že jej to v poslednom čase v stave postupnej rezignácie začínalo pripadať až komické. Ona, taká jemná kvetinka a žila si na smetisku.
"Ani nie, niekoľko mesiacov. Od zimy. Hádam, že v porovnaní s vyššími postaveniami je to dosť krátko," pousmiala sa. A predsa jej ten čas prišiel ako celá večnosť. Nebolo dobré sa za tým ohliadať, no nazrieť do najpravdepodobnejšej budúcnosti a vidieť tu celý zvyšok života bolo ešte horšie. Nie, tak to nebude, niečo sa zmení. Musí.

<<< železnica

Sústredene počúvala a prikyvovala ako vzorný žiačik. Túto oblasť už vlastne predtým navštívila, hoci to sa vzťahovalo na veľkú časť mesta - nebola tu predsa len až tak krátko, aj keď ani nie dlho. No tak či tak to tu bolo na okraji, tak nebolo na škodu sa dozvedieť od ktorého bodu už majú nárok na to jej utrhnúť hlavu.
"To dá rozum," zamyslela sa. "Veď už len keby bolo treba chytiť nejakého dezertéra...vlastne, našiel sa tu už niekto taký?" spýtala sa s istou trpkosťou v hlase - nech je jasné, že takými zhlboka opovrhovala.
Bolo možno aj trochu na zamyslenie ako by sa Lesley zachovala, keby sa tu objavil ktosi s podobnou mienkou o Kulte ako ona. Bola by tajným spojencom, alebo by naopak poukázala na neveru nejakého chudáka aby sama posilnila svoje miesto v Kulte, svoju vierohodnosť? Toť otázka.

Na Lesley nebolo treba dvakrát volať, ihneď otočila hlávku za cudzím hlasom a pružne sa vydala vlkovi v ústrety. Teda to nebol nijaký záprdok, čo jej prišlo celkom vtipné vzhľadom na to, že jediné, s čím si ho mohla spojiť bola zmienka Bellanny o vĺčatách ešte pred mnohými mesiacmi v zime. Bol jedným z nich, o tom niet pochýb.
"Ahoj," ulicou zaznel jej zvonivý hlas. Tentoraz sa s tradičnejším "pozdrav Hati" nepárala, azda si ho šetrila pre vyššie postavenia. Rozhodne jej dobre padlo, že tu bol konečne niekto novší než ona. Od jej nešťastného príchodu do Kultu nezablúdil temer žiaden nováčik, čo bolo šťastím pre nich, ju to však väznilo na chvoste hierarchie. Ani toto jej postavenie automaticky nezvýšilo, no aspoň aj na mieste devianta už vedela ako to chodí. Pevne teda dúfala, že aspoň tento mladík ju neprišiel kontrolovať, či o všetkom klamala správne. To ale neznamenalo, že sa svoju rolu počestnej veriacej chystala zanedbať.
"Nemôžem nesúhlasiť," s úsmevom prikývla až podišla bližšie. Očividne sa tu ešte úplne neudomácnil, s čím rozhodne súcitila. Radšej si teda udržala zdvorilý odstup. "Prišiel si k nám spolu so slečnou Bellannou, je tak? Už tomu bude pár týždňov," pokojne podotkla. "Som Lesley," predstavila sa, upierajúc na neho modré oči.

V okamihu ako sa Omara podrobila jej námietke Leslin ukrivdený výraz zmäkol. Pravda, ona ani predtým na vlčicu nespustila nijaký krik, no bolo jej v hlase poznať, že to myslí vážne. To si iste Omara uvedomovala, Takéto obvinenie mohlo ľahko byť otázkou života a smrti, preto tu končila všetka sranda.
Jej nasledujúce slová boli namiešané tak trefne, že sa na tom aj Lesley musela schuti zasmiať. Ani sama presne nevedela, čo , ešte k tomu jej spomedzi všetkých vlkov, na tom prišlo tak vtipné. Zrejme na smiala z irónie, krutej, no v danej chvíli tak hmatateľne výraznej, že ani jej sa na tom nedalo nesmiať. Kráčala po tak tenkom ľade, pre pripomínal skôr igelit. "Ešte to tak," zachichotala sa. "Vieš si niekoho takého predstaviť? Podľa mňa by tu dlho nevydržal, nie keď je tu ktosi tak ostražitý, ako ty," mrkla na ňu.
"Nuž asi musím uznať, že na samotnom pýtaní nie je nič tak zlé, koniec-koncov voči nevercom si treba držať oči a uši otvorené. Hej, možno raz niekoho takého odhalíš a poženieš k spravodlivosti-" veľavýznamne na ňu pozrela.