Príspevky užívateľa

Kedysi táto oblasť patrila k Lesleiným najmenej obľúbeným. Teda, niežeby to tu teraz nejako zbožňovala, niežeby to zbožňovala kdekoľvek v Kulte, no pointou bolo, že už jej to nenaháňalo hrôzu. Zrejme sa jej kedysi nepáčilo, aké vysoké tu stále boli niektoré budovy. Iné si zas už podrobil zub času a o niekoľko metrov ich skosil, no to bol snáď ten kameň úrazu - mohli sa zrútiť snáď kedykoľvek. Cítila sa medzi nimi taká maličká. Bezmocná, priam. No to rozhodne nemali na svedomí iba činžiaky, bôľ z domnenej permanentnej straty svojich sestier ešte vždy ťažil jej srdce. Načo sa vôbec snažiť, pre koho tu prežívala ak nie pre Majdalenku, ktorú túžila zas vidieť.
Jediné, čo jej za posledný čas trochu pošteklilo myseľ bol príchod Bellanny - vlčice, ktorú síce nepoznala nijako dôverne, no prinajmenšom jej bola sympatická. No zatiaľ na sebe ešte akosi nemali šťastie, ktorému však Lesley v krátkom čase mala v pláne dopomôcť. Dôležitým pre ňu bolo, že ju spoznala ešte pred príchodom do Kultu, bola to pre Lesley istá nostalgická pripomienka krajších časov. Hoci by ju radšej videla žiť na omnoho krajšom mieste.

Mierne sa uchechtla nad jej poznámkou. "Tak do tá iste rozum," prikývla. "No keď sa tak nad tým zamyslím, ty si sa tu narodila, Suteki, je tak? Tipujem že si zrejme ešte nestretla dvoch vlkov s rovnakým menom." Pravda, vylúčené to nebolo. No s touto poznámkou sa pred Lesley otvorila celá paleta skutočností - keďže sa tu Suteki narodila, podľa zákonov Kultu ešte nevystrčila päty von z mesta. Nikdy si nezabehla do hôr, nevidela vodopád či nechytila rybu v potoku. Chudobný to život. Teda za predpokladu, že zákony Kultu dodržiavala. Lesley by ju však v opačnom prípade zďaleka neodsudzovala.
"Povedz, stretla si sa vlastne s niekým mimo Kultu?" zvedavo naklonila hlavu. Žeby tu snáď akýsi diabol pokúšal mladú myseľ zakázaným ovocím? Vlastne ani nie, hoci to Lesley určite prebehlo mysľou, no nebola tak hlúpa, aby sa o niečo také vyslovene snažila. Nakoniec by ju to istotne dobehlo, no bola to pekná predstava.

Celý okolitý svet sa ponoril do hmly a v ušiach jej tlmene pišťalo. Ako to mohlo takto dopadnúť? Prečo? To už jej nikdy nie je súdené pocítiť nejakú radosť, alebo aspoň úľavu? Nebola súdená sloboda, keď už nie jej, tak aspoň sestrám? Nedokázala si zrovnať myšlienky, potrebovala sa najprv poriadne vyplakať. No ani potom by to nebolo také jednoduché, na to ako sa preniesť cez takúto ranu sa nedá "prísť". Nebola to otázka inteligencie či vynaliezavosti, bola to záležitosť srdca a s tým nedokázala súperiť myseľ. Toto mohol pomaly po kúskoch zahojiť len čas. Bol v tom však háčik - čas Lesley nebol dopriaty. Nie v tichom zákutí mesta, kde neustále niekto obsmŕdal a dobiedzal do nej, akoby snáď vlastnou existenciou niekomu ubližovala. Ale dokonca ani tu, nad pomyselným hrobom jej lásky.
Blížiace sa zrýchlené kroky Nirixa sotva vnímala skrz vlastné vzlyky, no rozhodne jej neuniklo strkanie a nevraživý tón, ktoré prišli vzápätí. Cítila sa tak slabá, telesne aj psychicky, že najskôr len zvädnuto prešliapla, aby sa vôbec udržala na nohách a piskľavo vzlykla. Bol to teda chlap na pohľadanie, ten Nirix - skrehnutá mladá vlčica nikam neutekala, nikomu nič nerobila prechádzajúc si ďalším tvrdým úderom od života a on jej ešte bude nakladať. Hotový chrabrý rytier. Zato jej vzlyk neostal iba vzlykom a keď sa jej ovisnutá hlávka maličko vztýčila pysky sa jej ohrnuli a plač preťalo tiché, defenzívne zavrčanie. Toto si od neho nenechá. Nie teraz, keď si zaslúžila právo aspoň na to pár minút trúchliť. Ak si teda myslel, že jej týmto pomáhal, hlboko sa mýlil.
Čo ten vedel o tom, čím si prechádzala? Teraz už vediac, že pred odchodom do Azarynu videla svoje priateľky naposledy, skutočne ju mal nechať radšej umrieť!
"Nedotýkaj sa ma-" sykla po ňom, keď do nej znova strčil, no hlas sa jej podlomil. Nakoniec predsa dvihla tenkú labku a skúsila si utrieť slzy. "Ony sa nevrátia," hlesla, už o čosi krotkejšie. A ktovie prečo jej napadlo, napriek ťažobe osudu, že by mesiáša lepšie presvedčila o jej viere trochu iná verzia toho, čo sa podľa Lesley stalo so sesterstvom. Príliš si to nenechávala rozležať v hlave, proste to povedala. "Ony ma opustili," zamrmlala a trasľavo sa zhlboka nadýchla. "Bola som pre ne zbytočnou záťažou..."

Ne Lesleynej tvári sa črtal nefalšovaný záujem, či skôr zamyslenie. Pravda, to či by bola ktorákoľvek emócia falošná alebo nie by Bailey s najväčšou pravdepodobnosťou nerozoznal. Teraz však uvažovala nad jeho slovami. Nebudeme si však robiť plané nádeje - to, že by mohli skutočne mať svoje opodstatnenie v Hatiho existencii sa u nej nemalo veľké šance uchytiť. Skôr naopak, hľadala spôsob, akým racionalizovať aj toto. Vlastne je celkom zaujímavé, aký sa z nej postupom času strávenom v Kulte pomaličky stával jeden zarytý skeptik. Kedysi pred mnohými mesiacmi by sa totiž bola ochotná zasnívať nad tým, či je tu prítomná nejaká všemocná nadriadená sila, pre ktorú sú všetci smrteľníci len prostými bábkami. Alebo nad tým, či sa jej vietor nesnaží niečo pošepkať, nad tým, prečo je to všetko tak, a nie onak. Teraz? Nebolo by trúfalosťou tvrdiť, že nadprirodzeno mala sklony potláčať už len z trucu.
"Páni," vydýchla. "S tým by sa ale patrilo niečo robiť...ty si na poste veriaceho, však? Uvažoval si niekedy, že by si v hierarchii duchovných stúpol ešte vyššie?" vnukla mu za dúšok vrelej podpory, jemne búchajúc chvostom o zem.

Spokojne prikývla, cupkajúc popri Noctre smerom k ďalšej oblasti hraníc. Nutno podotknúť, že navzdory pokojnej atmosfére, a vďaka "Hatimu" aj za to, toto stretnutie patrilo k tým zaujímavejším. Ktovie, čím to bolo. Hádam len tou troškou sympatie, ktorej sa voči čiernej vlčici mohla nádejať, avšak vždy skôr v relatívnom slova zmysle.
"Určite," s úsmevom pritakala na jej úsudok. "Ktovie, ako toho docielil, že ľudí vyhnal. To je možno zaujímavá otázka pre niektorých našich vyšších duchovných," dumala si.
Po chvíli sa rozhodla premostiť k niečomu, čo by možno ani nemala chcieť vedieť. To, že bola Noctra popravcom jej napriek všeobecnej pohode po jej boku neprestávalo blikať v hlave ako varovná červená kontrolka. Tušila, že jej odpoveď ju nepoteší, no mohla Lesley potešiť vôbec nejaká odpoveď od tunajších vlkov? "Popravcovia sa venujú aj lovu potravy pre svorku, je tak?" pozrela na ňu zvedavo.

Na Baileyho uznanie vďačne žmurkla a zamávala chvostom. "Nuž, zrejme sa dá tvrdiť, že sem každého z nás priviedol nejakým spôsobom. Moja situácia len bola taká, aká bola. No myslím, že v Kulte sú pre neho všetci dôležití," skromne sa usmiala. "Myslím, že tu každý z nás má za účel zohrať istú úlohu," dodala. "Vlastne si spomínal, že ťa sem priviedli akési zvláštne okolnosti, ach a ako som ťa prerušila. Nože sa pochváľ," kamarátsky ho vyzvala.
Mlčky pokrútila hlavou. "Predovšetkým som netušila, že to tu existuje. To vieš, prišla som do Norestu počas zimy a tá mi nedovolila to tu veľmi skúmať. Nestihla som spoznať ani miestne svorky, než som sa tu ocitla." No to bol fakt. Však ona ich raz spozná, jedného dňa. Radšej by sa odkydala aj do samotného Azarynu, keby si len mohla vybrať. Hoci v takom prípade by si vyberala medzi blatom a mlákou.

Spokojne Omaru počúvala a s úsmevom prikyvovala, zatiaľ čo obe rezko vykročili von z budovy. Páčilo sa jej, že ju zaujímal aj život vonku, hoci Lesley dobre vedela, že ani tak pred ňou nesmela za žiadnych okolností vyjadriť, ako jej to chýbalo. Hoci pravda, už stihla povedať, že ju mesto strašilo ale to predsa malo svoj dôvod! To predsa s vierou v Hatiho nemalo nič spoločné.
Ale jazz hrajúci v jej hlave náhle stíchol, keď jej tmavá vlčica položila nemálo vážnu otázku. Nebolo to od veci, i keď Lesley prekvapilo, že to Omare docvaklo až teraz. Nu, zrejme si len trošku stála na vedení. Rovnako to však ani nebolo nič, na čo v tomto kontexte ľahko odpovedať - smutnou realitou bolo, že napriek tomu, že bola jej situácia nie len náročná ale ešte za ňu dokonca ani neniesla nijakú vinu, nebolo by múdre veriť, že by tu voči nej čo i len jeden vlk mohol pociťovať empatiu. Z tohto vedomia sa jej robilo až nevoľno.
Zastala a po drobnom zamyslenom zamračení sa nadýchla na odpoveď. "Ako som vravela nuž...neprišla som sem po vlastných. Toto rozhodnutie za mňa učinil Hati a skrze jeho vôľu ma sem priniesol mesiáš, v čase, kedy som nebola veľmi pri zmysloch. Ale nedívam sa na to tak, že by som tu bola nedobrovoľne. Neprišla som, lebo som o tomto mieste nevedela, to však neznamená že tu už v tejto chvíli nechcem ostať-" snažila sa vysvetliť, ešte stále s drobným, chlácholivým úsmevom. Aj keď si týmto chránila holý život, priala si, aby nemusela klamať. Aby sa mohla konečne niekomu zveriť o svojej bolesti vediac, že by ju potom nepodrazil. Ako sa len potrebovala konečne, po mesiacoch o niekoho oprieť a vyplakať sa. Lenže v tejto svorke nikdy nebude nik, komu by mohla takto veriť.
Tu však Omara prišla k záveru, ktorý už pochopiteľný nebol. To si odkiaľ vycucala? Lesley na ňu zmätene dvihla obočie, v duchu si rekapitulujúc všetko, čo jej už stihla povedať. Pokiaľ Omara nedokázala čítať myšlienky, nemala k tejto informácii ako prísť. "Čo prosím? Prečo by som-?" pestrá vlčica neveriacky zaklipkala očami a rovno popošla pred veriacu, aby jej stála pekne čelom. Modré oči jej svietili do tmy. "Omara," pozrela na ňu, v hlase mala temer výčitku. "Čo z toho, čo som povedala ti hovorí, že neverím? Ako by som mohla neveriť v niečo, čo ma zachránilo? On si ma vybral. Rovnako, ako vybral teba a všetkých dobrých veriacich." Lesley sa tvárila ublížene. Však aj sa tak aj cítila, vystavená takýmto šokom, takýmto neslýchaným obvineniam! Miestnych zákonov si bola dobre vedomá - jedno krivé slovo nejakého neprajníka a mohla byť o hlavu kratšia.

No hej, stromy, lúky...teraz v rozpuku jari ešte k tomu plné kvietkov a motýľov, vtáky štebotajúce v korunách, zurčiaci potôčik - na grc z toho, že? Komu sa žiadalo malebnej panenskej prírody, keď sa mohol radšej zabuchnúť v nejakej zatuchnutej diere a piť vodu zo stoky spolu s potkanmi? Nehovoriac o tom, že sotva čokoľvek iné než potkany žral. Nehovoriac o tom, že mu tvár už nikdy neohriali slnečné lúče? Veď toto tu bol dovolenkový rezort!
Lesley mala čo robiť, aby jej spokojný výraz nepoľavil, keď jej Omara tak výstižne pripomenula ako pekne svet vyzeral, než to všetko šlo takpovediac do kytek. A to jej dokonca ani nebolo dožičené vidieť Norest na jar - horko-ťažko si pretrpela zimou a potom už sotva videla aj čosi iné, než asfalt. Pravda, mesto si príroda brala k sebe tak-či tak, nejaká zeleň tu bola ale aj tak. Nebolo to ono, proste nie. Nebola slobodná, ba čo viac bola v nebezpečí. Aj keď sa jej všetci snažili nahovoriť opak.
"Tie trosky pri rieke? Tam to poznám!" veselo prikývla. "Bola som tam raz ešte počas zimy." Pri poklone na Omaru vďačne žmurkla. Očividne sa triafala do správnych slov až príliš dobre, no nemienila to meniť. Nadaného dole neudržíš. Navyše ju ešte nedávno sám Nirix podozrieval, že tu nechcela byť, takže ak sa o nej rozchýri dobré slovo, ako o zbožnej poslušnej veriacej, bude to len dobre.
"Mesiáš mi vieru predostrel veľmi jasne. Navyše, ak mi niekto zachráni kožu, potom isteže mu sľúbim vernosť, tak by sa mal zachovať každý," pokorne sa usmiala, len-len že by jej okolo hlavy nezasvietila svätožiara. Mesiáš jej predostrel trt. Mesiáš jej predostrel, že na mesiaci sedí Hati na zadku a stavia pre vlkov paneláky, aby tam mohli snoriť. Pre Lesley bolo zvláštne čo povedala - to o zvykaní na vieru. To sem skutočne vlci chodili len tak? Zavreli ich tu ako ju, až kým si "nezvykli"? Nakoľko sa potom viera v Kulte skutočne riešila? Bolo to celé len šarádou, aby nik nerozhneval možno dvoch-troch skalných veriacich? Konšpirácia to bola dobrá, no pravdu povediac, Lesley by to takto vyhovovalo. Ak Hatiho slovo slablo, jej šance na prežitie rástli.
"Och áno, poznám ľudí. Pravdaže, nie celkom zblízka, inak by som tu dnes asi nebola. Keď som ešte žila s rodinou mimo Norest, bývali sme v blízkosti mesta, veľmi podobnému tomuto. Akurát bolo obývané a zelene tam bolo oveľa menej. A ľudia skutočne sú desiví, nie len že chodia po dvoch nohách, ale dokonca ani nemajú srsť! Nikde, len trošku na hlave. A majú veľmi ploské tváre, akoby si plnou parou vrazila do steny," dala sa do vysvetľovania vcelku oduševnene. Úprimne jej dobre padlo, že sa mohla takto rozrozprávať o niečom, čo ju aj skutočne zaujímalo.

Mladá celkom ožívala, čo bolo pre Lesley vlastne príjemným rozvinutím deja. Prekvapene, no s úsmevom podvihla obočie nad vlčkiným rozbiehajúcim sa elánom. "No, veď tam aj tak bolo dosť plno, navyše si sa určite musela poriadne sústrediť, však?" spýtavo na ňu mrkla. Nevyzerala, že by v nej zmienka o ceremoniáli vyvolávala nejaké vojnové flashbacky, čo bolo pravdaže dobre. Teda to vyzeralo, že sa o tom môžu baviť. Lesley celkom zaujímalo, čo sa odohrávalo v mysli niekoho, kto sa tu ani nie tak dávno narodil.
"Suteki. Také pekné exotické meno," pousmiala sa nad tým a kývla páperovým chvostom. Veru bola rada, že oduté výrazy, ktoré sa tu medzi dospelými s obľubou nosili zjavne ešte nenačali prirodzenú šteňaciu dobromyseľnosť. Aspoň na základe tohto stretnutia nie.

S malým úškrnom ju počúvala. "To nemyslíš vážne, že veľké budovy - kde?" zasmiala sa, trúfajúc si na štipku sarkazmu. Mala dojem, že tu by to vedelo byť aj na osoh. Keď ale Omara zvážnela, nestrácala uvoľnený úsmev. Lesley a povedať pravdu? Takú ešte nehrali! Mala tých právd na každý chlp desať, no hoci sa v Kulte ešte ostýchala, pretvárku ovládala už dlho pred tým, ako jej život nabral tento nešťastný smer.
"Je toto dôvod, prečo prísť do Kultu? Architektúra?" pobavene pokrútila hlavou. "Ver mi, Omara, nemám v pláne sa skrývať večne - len mi chvíľu trvá, než si zvyknem, ale vedz, že naozaj chcem-" dala sa vysvetľovať, no posledné slová jej zastali v hlbokom nádychu. Pohľadom uhla k puknutému oknu, kde sa odrážal mesiac. "Je to mätúce, máš pravdu. No dôvodom prečo tu som je v podstate Hati a nič iné. A práve jeho som mala tú česť spoznať až keď som sa sem dostala," pozrela späť na vlčicu, už o čosi vážnejšie. "Keď som sem prišla počas tej hroznej zimy, bola som veľmi chorá, ešte som ani netušila, kto je Hati a čo je toto za miesto. Bol to Mesiáš, kto ma sem priniesol, v tom čase takmer mŕtvu, pretože si Hati prial, aby som prežila. Tak preto som tu. Nech je toto miesto akokoľvek podivné, je to Hatiho pôda a jemu vďačím za svoj život," dokončila s kývnutím hlavy. Nejakú pravdu jej dala. A konkrétne táto pravda bola Nirixova.
Keď sa neskôr Omara zmienila o nemocnici vlastnými slovami, Lesley sa na ňu zazubila znova. "Tak vidíš, ani tebe sa to tu nepáči," víťazoslávne na ňu kukla. "Možno to spravili desivé aby sa ľudia viac snažili udržať v zdraví a nemuseli sem chodiť." To, čo však hovorila rozhodne upútalo jej pozornosť. Lesley ľudí poznala relatívne dobre...no nie až tak dobre. "Odkiaľ to všetko vieš? Žila si s nimi? S ľuďmi..?"

Sústredene Bellannu vnímala, za sprievodu svojho všadeprítomného pokorného úsmevu. Aj jej samej to prišlo, akoby sa poznali už dlhšie, hoci na druhej strane to zrovna pre Lesley nebolo ničím nezvyčajným. Priateľstvá zvyčajne nadväzovala s gráciou, kde nebolo miesto pre jej šarm a spôsoby, tam si ešte vždy vedela dopomôcť svojou mágiou. A svet, čo ju mal rád bol svetom o toľko krajším.
"Ach vĺčatá? Tak to v tejto kose neradno podceniť," skalopevne súhlasila. Toľko vedela, že také deco vie ľahko zmrznúť. Taký bol rozsah jej rodičovskej príručky a z dobrého dôvodu - nemala ju v pláne v nijakej blízkej dobe použiť. "Mám tomu rozumieť tak, že si sama hrdou mamičkou?" vrúcne sa na ňu usmiala a mávla chvostom. Zanedlho na to však upútal jej pozornosť obsah truhlice, ktorú sa im spoločnými silami podarilo otvoriť. Pri pohľade na látky si Lesley musela v duchu vynadať, že túto miestnosť nestihla prebádať v predstihu. Koľko tu už kvasila? Pol dňa? A prečo? Aby sa mohla sentimentálne čumeť z okna? Ach, akoby sa už tak netrápila pocitom, že bola so svojimi sójovými nožičkami sesterstvu len na príťaž.
Dávala si ale dobrý pozor, aby sa ani jedna z týchto myšlienok neukázala v jej tvári, poctivo si udržiavala svoj dobroprajný výraz. Aj tak - chcela síce vždy pre seba to dobré, no nie nevyhnutne na úkor iných. Už vôbec nie nejakej blankytnej múzy, ktorá by sa musela vrátiť k deťom naprázdno. Sesterstvo sa obíde, navyše Bellanna bola liečiteľkou - to je kamarátka, aká sa vždy zíde! Lesley si verila, že keby veľmi chcela jednu deku od nej vydrankať, podarí sa jej to. No verila aj tomu, že jeden malý ústupok dnes môže jedného dňa viesť k zisku ešte väčšiemu. A tak teraz už s pokojom na duši sledovala úľavu v očiach belasej vlčice, až kým k jej otázka nedorazila k ušiam.
"Vlastne vôbec," pokrútila hlavou. "Objavila som sa tu len pred pár týždňami, táto zima...mi trochu skomplikovala plány. No akýmsi zázrakom nestrádam, zdá sa že aj takáto pohroma vie byť na niečo dobrá," sentimentálne si povzdychla. "Stmelila dokopy aj zopár miestnych tulákov."

Chvíľu len strnulo stála, modliac sa k všetkému možnému, hocičomu, snáď okrem toho nepodareného bastarda Hatiho, ktorý ju do tohto celého dostal. Takmer až mohla počuť želanú odozvu, ten melodický hlások istého živého striebra, to však bolo všetko len a len v Leslinej hlave. Nakoniec neochotne odtiahla pohľad k Nirixovi, ktorý na ňu prehovoril a mlčky prikývla. Keby len kamarátka... Poznal ju snáď?
No než by sa tejto nitky stihla poriadne chytiť, hlavou jej preblesla iná myšlienka. Spomienka, ako sa sestry vydali na lúpežný nájazd do Azarynu... Opäť sa zahľadela pred seba a bez ďalších slov vykročila čoraz rezkejšie ku konkrétnemu miestu - k nore, kde kedysi spávala. Odkedy uviazla v Kulte, spomienky na tú osudnú noc sa k nej vracali len striedmo, snáď akoby si podvedome ani nechcela spomenúť. Teraz sa však pred jej očami chtiac-nechtiac pri pohľade na každú povedomú skalu, peň či strom odvíjal stále ďalší kúsok orákula, ktoré jej doplnilo každý chýbajúci kúsok do skladačky. Ako ňou tej noci zmietali záchvaty kašľa a nikoho stále nikde nebolo. A potom...potom som vyšla von z nory. Zamračene dumala a nohy ju zaviedli bližšie. Spomenula si, ako sa za ňou pod ťarchou ľadu a snehu zrútil vstup do nory a nechal ju vonku mrznúť, až kým nebola vydaná na milosť, či v jej ponímaní skôr nemilosť okoloidúceho "mesiáša".
Neveriacky sa dívala na nepriechodný vstup do nory. Ani kameň sa na ňom nepohol. A vtedy si Lesley uvedomila niečo, čo ju zasiahlo tak tvrdo, že klesla na zadok. Srdce jej kleslo až k zemi a v hlave jej zrazu ostalo ohlušujúce ticho. Prvé, čo by vlčice urobili, keď dobehli späť do tábora by bolo dostať sa za ňou do nory. "Ony sa nevrátili," hlesla do prázdna. Azaryn. Zima. Ony...ony šli kradnúť do tej svorky, riskovali, ony...! So zovretým hrdlom cítila, ako sa jej horúčava tlačí do očí. "Nikto sa nevrátil," zopakovala a teraz už bol jej hlas podmáčaný predierajúcim sa plačom. Hrudník sa jej rozpínal čoraz hlbšie, snažila sa to predýchať, snažila sa byť statočná, ale katastrofické scenáre toho, čo jej priateľky mohlo na misii zastihnúť zamorili jej myseľ ako pleseň. Bezradne sa oprela o zosypanú kopu hliny a z očí jej vytryskli slzy. Ona ich chcela vidieť znova, chcela počuť ako sa smejú, chcela konečne vidieť ako sa nemusia viac predierať snehom ale keď nie to, tak chcela aspoň vedieť, že sú v poriadku. A teraz?
Majdalenka.
Než sa Nirix nazdal, doľahol k nemu srdcervúci nárek pastelovej vlčice, ktorá teraz vrazila hlavou do steny a hystericky hrabla prednými do hliny. "NIKTO SA NEVRÁTIL!! Nikto tu nie je a ani tu už nikto nikdy nebude-!" bolestne zavyla. Pravda, chudák mesiáš nepoznal k tejto situácii nijaký kontext.

Všímala si vlčkinu reč tela. I bez toho bolo očividné, že boli v približne rovnakom veku. Toto, a tiež fakt, že sa Omara javila ako veselý extrovert bolo pre Lesley dobrým znamením. Najmä keď už ju sám Nirix vystríhal, že niektorí členovia boli oprsklí. Ako ju tak počúvala naklonila hlávku a vzápätí ňou zavrtela. "Len veľmi málo, hlavne veľkým budovám ako je táto som sa dosiaľ radšej vyhýbala," nevinne sa uškrnula, behajúc očami po miestnosti. Hneď na to nastražia dlhé strapaté uši. "Ozaj?" zamávala spokojne chvostom. "Ale určite, to by bolo super!" súhlasila s úsmevom, ktorý už jej bol o dosť podobnejší. Nemienila síce strácať obozretnosť hoci...načo jej aj tá bola? Keby jej tu niekto, vrátane Omary, mal v pláne ublížiť, nezmohla by proti tomu absolútne nič. A tak sa svoj silný pud sebazáchovy usilovala zatlačiť čo najviac do úzadia svojej mysle a radšej sa s touto tu naladiť na jednu vlnu.

Už ani nečakala, že sa jej Nirix rozhodne vyhovieť. Skutočne to bola prazvláštna osobnosť - Lesley mu nemala v pláne odpustiť za utrpenie, ktoré jej spôsobil, vôbec ako aj život, na ktorý odsúdil tých v Kulte, ktorí nikdy nemali právo zvoliť si cestu podľa vlastnej vôle. Na druhej strane videla snahu ustúpiť a vyhovieť pri každej príležitosti...ako si môže niekto vo svojej podstate tak láskavý neuvedomovať všetko to strašné, čoho sa dopustil? Nebola to kvantová fyzika - ideológia Kultu jeho myseľ zmanipulovala rovnako, ako u ostatných členov. Možno tam aj sám vyrástol, ktovie. A takýto cyklus sa bude opakovať snáď naveky...zaujímalo ju, aký by asi bol, keby tam nikdy nežil.
Plané myšlienky. Teraz tu totiž bola jej chvíľa, prvá noc niečím špeciálna po dlhom čase, ktorý musela stráviť v meste. Tešila sa? Ťažko povedať. Rozhodne bola rozrušená, tak veľmi chcela svoje sestry zase vidieť, no drvila ju myšlienka, že sa do úsvitu nového dňa museli zase rozlúčiť. Bála sa pocitov, ktoré sa ju pri pohľade na ne chystali zaplaviť, ani sa jej v najmenšom nepáčilo, že toho Nirix musel byť svedkom. Netušila, ako im svoju situáciu vysvetlí, ako sa jej len podarí nahodiť úsmev dosť hodnoverný na to, aby ju už potom nehľadali a neriskovali svoje kožuchy na hraniciach mesta.
No v kútiku duše si priala, aby veci nabrali celkom iný spád. Priala si, aby sestry videli to tiché volanie o pomoc v jej očiach, aby smela padnúť Majdalenke do náručia, zatiaľ čo by Helenka a Verdandi urobili z Nirixa trhací kalendár. Nikdy predtým si nepriala niečiu smrť. Teraz? Stále to nebolo niečo, o čo by sa mala v pláne usilovať, no pravdu povediac jej to bolo jedno. Jeho život jej bol ľahostajný.
Srdce jej silno búšilo, ako vkročili do územie sesterstva, teraz keď sa sneh roztopil ho už temer nespoznávala. V hlave jej očakávaním zvonil celý orchester. Keď dorazili na miesto, pobehla o kúsok v pred, švihajúc chvostom od napätia a usilovne vetrila. Nebolo to dvakrát platné, pachy sa miesili jeden cez druhý, mnohé z nich nepoznala. No neboli tak silné, ako keď sa tu žilo. "Haló," ozvala sa, pomaly v nej začínala rásť nervozita. Nikto nikde. Úzkostlivo sa obzrela za Nirixom, akoby jej to mal vysvetliť. "Nie nie, ony sa ukážu ony...vždy tu boli," skalopevne hlesla. "Majdalenka?" zavolala trochu naliehavejšie a hlas sa jej zachvel.

V tvári jej ešte vždy pohrával pokojný úsmev, ako jej vlčica odpovedala. "Bez všetkého, rozumiem vám," kývla hlavou, až došla k nej. Pozorne si ju prezerala, snažiac sa ju odhadnúť. Videlo sa jej to na jedného z tých "typickejších" veriacich. Hrubých elitárov, ktorí na normálnych vlkov hľadeli z výšky. A úprimne, ona chápala, odkiaľ to pochádza. Je to príjemný pocit nájsť si dôvod povyšovať sa nad ostatných, aj pre ňu samotnú predstavoval isté pokušenie. A nie že by mu nejako zbožne odporovala. Svoju pokoru si udržiavala, nie preto aby sa stala druhou Matkou Terezou, ale preto, lebo sa jej tak oveľa jednoduchšie nadväzovali kladné vzťahy, ktoré považovala za cennejšie, než svoju hrdosť. Tušila, že práve na tú bude pri styku s Lailou musieť zabudnúť. Vždy lepšie, ako byť poctivý a mŕtvy.
"Vskutku oceňujem váš svedomitý prístup, sestra. Hati musí byť hrdý, že vlci ako vy chránia jeho svätyňu," dodala a opäť sa obrátila k mesiacu. Keď jej povedala, že sa tu narodila, o to viac jej bolo jasné jej správanie. "Skutočne? Potom...potom sa vás ani nikdy nedotklo slnko, je tak?" uprela na ňu modré oči s neskrývaným záujmom. "Hati mi dal druhú šancu, keď som bola počas uplynulej zimy veľmi chorá. Skrz nášho mesiáša ma priviedol do mesta." sentimentálne sa pousmiala. "Oh a volám sa Lesley."