Príspevky užívateľa

Vo chvíli, ako sa ich hostiteľ rozhodol predstaviť širokej verejnosti, venovala mu až do posledného slovka všetku svoju pozornosť, podvedome pomaly kývajúc chvostom. Objekt jej veľkej zvedavosti, ako jeden z mnohých. Že budú na plese účastné aj autority jednotlivých svoriek jej bolo jasné a plánovala ich spoznať čo najviac, pokladajúc ich za osobnosti, ktoré jej nešťastnej situácii mohli potenciálne najviac pomôcť. Veru tak - Lesley na svoje nemalé ambície opúšťaní Kultu nezabudla, či už ju tu vonku mala čakať Majdalenka, alebo nie. To by sa jej teda pekne odvďačila za tragickú obetu, keby svoju krásnu nechala v meste nadobro zvädnúť, žiadne také!
Nechcela, aby panovníka jej entuziazmus akokoľvek zneistil a navyše by to nesvedčalo ani jej dôstojnosti - preto sa zdržala toho, aby sa za ním vrhla vo chvíli, ako by vydýchol posledné slovo príhovoru. Na druhej strane si ho však nemienila nechať ujsť. Nenútene si vykračovala davom, kohokoľvek, kto sa sa pri nej mihol dostatočne blízko počastovala oslnivým úsmevom a medzitým si približne udržiavala prehľad o tom, kde sa vážený pán Arrakis nachádzal. Jej stratégiu však ktosi nabúral, zdanlivo celkom bez úmyslu, a to dychberúco pôvabná cudzinka, ktorá si to nakráčala priamo skrz jej zorné pole. Lesley sa nestávalo často, že by za niekým tak bez rozmýšľania vytočila hlavu, no v tomto prípade isto nebola prvou ani poslednou. A kráse, tej sa rozumela, to bolo jej odborom. Panovník počká.
Ako to ale urobiť tak, aby sa za vlčicou trápne nenaháňala ako pes za údeným? I ona predsa mala svoju hrdosť. Zamyslene sa obrátila a v kráčala vlčiciným smerom paralelne, dosť ďaleko na to, aby ju skryli siluety ostatných hostí. Držala si prehľad a postupne traverzovala davom, až kým sa jej starostlivým prepočtom obe slečny neocitli celkom náhodou zoči-voči. "Oh, krásny večer prajem," zaklipkala modrými očami.

Tvrdiť, že sa Lesley na ples tešila by bolo slabé slovo. Tešila, nu - cítila toho mnoho, nedalo sa opomenúť mimo iné ani to trpké mravčenie pri srdci vo vedomí, že toto by bola prvá a zatiaľ posledná noc po dlhom čase, kedy smela opäť zas vykročiť mimo depresívnych, šedých tieňov mesta a ocitnúť sa v nejakej normálnej spoločnosti. Ba čo viac - v tomto prípade v spoločnosti, ktorú si predstavovala ako vyššiu, honosnejšiu a to od chvíle čo k jej huňatým ušiam po prvý raz dorazili zvesti o plese. Spoločnosť, ktorej túžila, ktorej potrebovala byť neodlúčiteľnou súčasťou.
Ach ako jej len búšilo srdce keď už z diaľky ona i celý nevyhnutný sprievod z Kultu uzreli tú hrejivú žiaru tancujúcu pomedzi stromy, ktoré obklopovali čistinku. Oči jej žiarili vzrušením, snažila sa v prítomnosti mesiáša a ostatných trpákov, ktorí sem mali potrebu prísť zachovať chladnú hlavu, no pozornému oku neušlo ako jastrila po všetkých vyzdobených kútoch, ako podvedome poklusávala a mávala chvostom už od druhej polovice ich cesty. Div jej do očí nevyhŕkli slzy z toľkej krásy, zhola odmietala teraz čo len pomyslieť na to, že do úsvitu bude musieť toto miesto znova opustiť. Akoby už jej srdce nebolo dosť zlámané!
Držala sa svojho doprovodu až do chvíle, kedy nedostala pokyn, či skôr povolenie vmiesiť sa medzi hostí. Pokukovala po všetkých prítomných ako dieťa pred výkladom hračkárstva. Všetci boli tak...tak pekní! Musela ich spoznať. Všetkých. Z tejto noci bude čerpať energiu najbližšie mesiace, tak nech je bohatá. Ani ona samozrejme na svoj vzhľad nezabudla, preboha, nezabudla by naň ani nad vlastným hrobom. Okolo uší sa jej skvela kvietkovaná tiara, ktorú našla už pomerne dávno v nákupnom centre a celkom si ju zamilovala. V meste a na dôvažok počas zimy sa živé kvety nehľadali ľahko, hoci ešte vždy mohla s malou dušičkou nakuknúť do Bellanniných zásob. Možno sa mýlila, no predpokladala, že by jej zlámaný anjelik nejakú tú kvetinku prepustil. Tiara však bola strieborná a nijaká zima pre ňu nepredstavovala prekážky. S šatami sa teda natrápila. Nechcela ísť v tmavom ako vdova...hoci ňou vlastne tak trochu bola ale to nebol duch, v ktorom chcela túto noc prežiť. Hoci by jej nič nespravilo väčšiu radosť ako prežiť túto chvíľu po boku Majdalenky. Nájsť v meste čosi čo už nebolo sprané alebo špinavé sa ukázalo ako hon na divé husy, no nakoniec sa vynašla. Pár tylových záclon, ktoré našla už síce bolo trochu zošednutých, no keď si ich okolo seba po hodinách a hodinách trápenia poskrúcala ako sa jej to páčilo, aj šeď sa ukázala nie ako chybička krásy ale v kontraste s jej pestrou srsťou ako elegancia holubích perutí.

Dívala sa naňho, trpezlivo čakajúc, čo z neho vypadne. Súhlasila sním - v tom zmysle, že keby si mala vymyslieť nejakého boha, nebol by to nejaký chudák, ktorému z celého šíreho sveta podlieha jedno rozpadávajúce sa smetisko. Vládol mesiacu a noci a mal tak veriacich koľko? Do dvadsať? Lúzer.
"No...veď Hati je predsa mocný, prečo by chcel tak málo prívržencov, aby im stačila kapacita tohto miesta?" zamrmlala si pre seba. S neochotnou grimasou pokrčila plecami pri jeho slovách o hlupákoch. Aj s tým vlastne s nadšením súhlasila, no nechcela pôsobiť okato, nemusel by jej to veriť. Toto bol predsa jej domov, že? Jej rodná hruda - niečo sa jej môže nezdať na mesiášovi, no azda by si o ňom nedovolila toto povedať henď zo sekundy na sekundu. Ostatne, ani Ossian by si nemal. Možno mal šťastie, že takto rozprával práve pred ňou ale - mal? To by mu ani sama nepotvrdila, rovnako, ako ani on jej.
"Má, áno," prikývla. "Omara, mesiášova sestra je našou apoštolkou." A rozmaznanou pizdou, ktorej to braček vybavil. "No nie som si celkom istá tým 'do sveta'. Aj pravidlá Kultu sú postavené na tom, že neradno odísť a jej úlohou je tvoriť veriacich, ktorí prídu žiť sem. Predpokladám že z obáv, že by vlci zatratili Hatiho, keby viac nežili pod dohľadom ostatných členov," zhlboka sa nadýchla a zamyslene vzdychla. Vlastne ju toto polemizovanie začínalo trošku baviť. "To asi nesvedčí o veľkej dôvere vo vlastných členov. Aj keď...nie, nedovolila by som si pochybovať o našich zákonoch." Nech sa na ňu pozrie - chúďa sväté dievča, ktoré chce slúžiť ale nemá ako v tejto idiotskej spoločnosti.

Zhovievavo pokrútila hlavou. "Čo tým chcem povedať je, že by ste sa nemali dať novými členmi zneistiť. Zdroj ich vedomostí môže byť všelijaký a dôveru Kultu je potreba si zaslúžiť. Aj keď verím, že sú obavy zbytočné a jedná sa o dobrých, skúsených veriacich, nie je dôvod sa podceňovať. Stále ste mesiášom, Hati si vás vybral z istého dôvodu a on sa predsa nemýli," chlácholivo zaševelila. Ešte to tak, aby sa Nirix dobrovoľne pred Ossianom rozvalil na chrbát, nechal sa nahradiť nejakým lepším klamárom, než bol on sám.
Lesley vedela, čo robí. No celkom ju prekvapilo, že to zdanlivo pochopil aj Nirix. Preto svoje zajačie úmysly nijako neadresovala a naopak nechápavo naklonila hlavu so všetkou nevinnosťou a stiahla svoju labku k sebe. Akoby malo byť na prostom prejave emočnej podpory niečo zlé. Jeho škoda.
Narovnala sa a pozrela pred seba na vodu. "Možno by nebolo na škodu zvoliť kompetentného člena Kultu, ktorý by ich vzal pod krídlo? Ak niet rodičov, ktorí by ich boli ochotní vychovať v duchu božom-" navrhla.

Pri jeho strohej odpovedi placho stiahla uši a uhla pohľadom pred seba. Odpustil si to klamstvo, že sa mu dá veriť, to si samozrejme všimla. Nie že by to pre ňu nejako menilo situáciu. "Hovorte." Ako rýchlo zabudol na to, že bol ešte stále omegou, pravda Lesley náročky vytvorila dynamiku, kde sa cítil nadriadený. "Vyjadril značný zmätok nad tým, že by Hati nechal niekoľko jednotlivcov svojej viery mimo Kult. On totiž tvrdí, že toto je Hatiho pozemské sídlo, že viera má byť sústredená len tu." Nepokojne sa zahniezdila. "A potom, čo mi dávalo najmenší zmysel - že vraj Hati sám tvrdil, že chce aby o našej viere nik mimo Kult nevedel," pošepkala mu.
Po chvíli dramatickej odmlky pokrútila hlavou. "Nerozumiem tomu. Veď aj samotný Kult má apoštolov. Myslíte, že je správne snažiť sa vieru konzervovať na jednom mieste?" naklonila v zamyslení hlavu.

"Ach, to je skvelé, ďakujem vám," nadšene pokývala hlavou. Aký asi bol v súčasnosti vzťah medzi Ossianom a mesiášom? Vzalo ju to k časom, kedy sa nebránila nápadu ich proti sebe čisto teoreticky poštvať, no od kázne sa nazdávala, že by to bolo len márnou snahou, keďže Nirixova nedôvera voči prevzdelaným nováčikom zrejme klesla. Hoci jej bolo Ossianove zanietenie proti srsti, na ich možnej súhre začínala vidieť aj pozitíva. Nirix nemal čas ani vybavenie na to, ju v niečom zaúčať, respektíve už ju naučil všetko, čo sám vedel. A toho nebolo veľa. Teraz si však predstavovala, že pri priebežnej snahe by sa za ňu azda jednej peknej hnusne neslnečnej noci Ossian prihovoril. Nepochybovala však, že ju to bude stáť ešte veľa práce.
"Vyhľadajte ma, kedy uznáte za vhodné. Budem vás očakávať," s týmito slovami skočila na tú rímsu, kde sa ešte pred dnešným neblahým stretnutím fintila, zašvihala chvostom a skočila na druhú stranu do chodby, kde ako bludička zmizla v tme. "Nech vás Hati sprevádza."

Keď podchvíľou privrela oči, rozmaznávajúc sa omamnou vôňou, myšlienky jej začínali blúdiť. Príjemné, krásne ale jedovaté ako sama táto rastlina. Teraz by prisahala, že navlas takto jej voňala aj Majdalenka, no krutou pravdou bolo, že to netušila. Už si poriadne nepamätala jej pach. Pamätala si jej úsmev, pestré odlesky jej krídel a to ustavičné kvákanie. Čo ak si o pár rokov nebude pamätať už ani to? Načo jej vôbec boli spomienky, ak by v nich vílka nezostala? Možno sa aj niekedy dostane na slobodu, pocíti teplo slnečných lúčov, no ale čo z toho? Čo z toho, keď ich nebude môcť zdieľať s ňou? Zase jej zovrelo hrdlo, musela rýchlo rozlepiť oči a zažmurkať, aby sa vrátila do reality. Už na toto miesto nechodievala. Spočiatku jej bolo bezpečným útočiskom, no teraz sa už aj naň viazalo priveľa nepekných spomienok na desiatky preplakaných nocí, div sa tu neutopila vo vlastných slzách. Aj keď tu bolo stále nádherne, aj teraz sa ukázalo, že tu nemohla ostať pridlho na to, aby si na to spomenula.
"Zvykneš si aj ty," odvetila potichu, trochu zastretým hlasom. "Považuj to tu za svoje, dobre Duiny? Ešte sa mi nestalo, že by som sem prišla a už tu ktosi bol. A nezabudni ukázať aj mame," usmiala sa. Pozviechala sa zo zeme a vrátila sa hlbšie do miestnosti, ďalej od okraja. "Oh," nastražila uši za jeho nápadom. "To mi nikdy nenapadlo," pousmiala sa. "Znie to ale ako krásny nápad. Už si to niekedy skúšal?"

Zhovievavo sa naňho usmievala, veď koniec-koncov, nič než zhovievavá s ním ani nemohla byť. Bolo to až smiešne, hoci pravda, aj ona by bola riadne vyhúkaná, keby, podľa jeho slov prestala byť videná len tak z ničoho nič. Vlastne, Lesley by asi bola hotová, keby si ju druhí prestali všímať. Aspoň vo všeobecnosti. Tu v Kulte by jej vlastne taká neviditeľnosť mohla zachrániť - ach panebože! Bože, kde už tá mohla byť, keby k tomu sprostému plášťu prišla skôr-!! Nie...nie, možno nie. Ibaže by sa zmierila s tým, že by ju už nikdy nikto neuzrel a ktovie, či by sa tak dalo žiť. No srdce jej stislo už len pri tej predstave, že by sa smela aspoň raz beztrestne prebehnúť po slniečku. Smiešne bolo akurát to, že sa všetky Ossianove starosti v konečnom dôsledku točili kolo jeho imaginárneho kamaráta.
Povzdychla si, aby sa striasla týchto myšlienok a opäť sa vrátila do reality. "Veď ste si vlastne pomohol sám," trochu trpko sa zasmiala a mykla plecom. Čosi jej však za tým napadlo. A bol to dobrý nápad, hoci sa jej doň príliš nechcelo. "Napadá mi ale...keby ste cítil potrebu mi to vynahradiť, čosi by sa našlo. A možno by to aj sám Hati ocenil," potmehúdsky sa naňho usmiala. "Pravda, ak by ste si našli pre mňa kúsok voľného času. Veľa som totiž premýšľala nad vašou kázňou pre pamiatku zosnulých a možno by sme sa mohli niekedy stretnúť, aby ste ma naučili o Hatim možno trošku viac? Len trošku, ak máte čas," zamrmlala a zaklipkala belasými očami. Možno ho aj preto Hati tak vehementne "trestal" - lebo sa jej dostatočne nevenoval, no to je nápad! Všetko to do seba zapadá.

Spokojne sa vystrela a pozametala huňatým chvostom kapotu auta, keď ocenil jej bravúrne zahraný entuziazmus. Na chvíľu nastalo ticho, pričom Lesley iba s neurčitým úsmevom kukala po okolí, akoby tam niekde mala napísaný ťahák. Vskutku ale, keď spomenul mesiáša jej čosi zaujímavé napadlo. Čosi, čím by mohla trošku zamiešať karty osudu v Kulte, ktovie.
"Oh-" hrklo v nej, akoby to náhle chcela vysloviť, no zastavila sa. Chcela, aby si Ossian všimol jej vnútroný konflikt. Pozrela na svoje labky a zanovito pokrčila čelo. "Viete, uhm...te-teraz, keď spomínate mesiáša, niečo mi napadlo, ja-" zahabkala a než by pokračovala obzrela sa do oboch strán, či boli skutočne sami a potom sa k nemu primrvila bližšie. "Asi by som vám to nemala hovoriť, ale chcela by som sa ozaj niečo viac naučiť...buďte opatrný s tým, čo navrhnete mesiášovi," šepla mu do uška. "Nedávno som s ním hovorila, zdal sa byť...znepokojený tým, že ktosi mimo Kultu zdieľal naše vierovyznanie. A povedal mi čosi, čo mi celkom nedávalo zmysel, najmä teraz, po rozhovore s vami." Opäť mu pozrela do očí. "Môžem vám veriť, Ossian?" Aká to naivná otázka.

So záujmom natrčila uši. Bolo počuť, ako jej Nirix kúsok po kúsočku otváral okienko do svojej mysle, kam by teda mile rada nazrela. Poznať jeho skryté starosti a slabosti, to bolo niečo pre Lesley. Hneď čosi šťavnatejšie, než to večné pusté kvákanie o viere a Hatim. Ešte vždy však samozrejme pôsobila uvoľnene, ako také ružové lekno na čírej hladine.
"Ach tak oni poznajú Hatiho?," začudovane stiahla uši. "Vari sa len nejedná o nejakých podvodníkov, Hati predsa vieru zasial iba v našom meste, preto ho postavil, že?" Áno, iste. V duchu sa celkom zabávala na tých bludoch, ktoré jej kedysi povedal a teraz mu ich smela dať skontrolovať ako slovo pánovo na zlatom podnose. A pritom, ani za slovo vzatej ateistke, akou bola Lesley, jeho domnienky nedávali zmysel. Načo im boli apoštoli, ak by Hati chcel vieru udržať v tajnosti? A čo za boha by to vôbec bolo, že by nechcel viac veriacich po celom svete? Teda Nirix, aspoň sa naučte lepšie si vymýšľať, uškrnula sa v duchu, bezpečne skrytá pod tým nevinným starostlivým výrazom.
"A čože je niečo zlého s našou mládežou? Nevšimla som si. Ak je niečo s čím dokážem pomôcť, viete, že som k dispozícii. S čímkoľvek," nežne sa usmiala a priložila labku k tej jeho, keď už sa na ne toľko díval.

Na to, ako sa pozastavil nad jej záhadnou poznámkou nereagovala. Rozhodne nemala v pláne sa mu teraz vyrozprávať o svojej mŕtvej priateľke, o nej dokonca ešte nepovedala ani Bellanne, šetrila si to na moment, kedy by jej to bolo aj k niečomu prospešné. Rýchlo po ňom hodila pohľadom. "Nebude to problém. Potom vám ho prinesiem nazad," odvetila a vzala si ho k sebe.
Pravdu povediac nemala nijakú chuť teraz trepať o viere. Teda nie že by ju to inokedy nejako náramne bavilo, no obzvlášť po uplynulých napínavých momentoch by ocenila aj nejakú tú chvíľku-dve mimo Ossianovej prítomnosti. Nebola už vystrašená, ani nahnevaná, len sa jej jednoducho nežiadalo. No dievča musí robiť, čo môže. Ach jaj.
"Môžete mi povedať čokoľvek, čo vám leží na srdci, neobťažuje ma to," upokojujúco sa naňho pousmiala. A vlastne, keby sa jej sám perspektívny kazateľ vyspovedal, nemala by nič proti. Znelo to ako vskutku zaujímavé privilégium, hoci sa obávala, že by zahŕňalo viac vykonštruovaného kvákania o Hatim, než nejakých šťavnatejších informácii. I z toho sa však mohla čo-to naučiť. "Prečo by vás Hati trestal, ste predsa vzorným veriacim?" chlácholivo namietla.

Tvrdou pravdou bolo, že práve Bellanna, ktorá čo ako bola sympatická, stále sa až tak dobre nepoznali, no bola v Kulte snáď jedinou osobou, do ktorej si Lesley trúfala vložiť čo len zrnko nádeje, že sa zachová správne. Tá dôvera pramenila celkom prosto zo skutočnosti, že sa jednalo o dospelú, pevne dúfajme samostatne zmýšľajúcu vlčicu, ktorá ešte nestrávila toľko času pod škodlivým vplyvom náboženstva. A možno by to niekomu prišlo absurdné, no to, že sa pred časom pokúsila o zneškondnenie vlastnej alfy nevztýčilo v Leslinej mysli nijaké červené vlajočky. Ak by sa o to isté pokúsila tu, nijako by si to u nej nepokašľala.
Bellannine slová chvály ju znenazdajky vzali na miesto, pred ktorým sa práve tejto noci pokúšala uniknúť. Tak láskavo sa na ňu usmievala, nepoľavilo to, no keď modrá zaváhala s vhodným prirovnaním, Lesley v tú ranu presne vedela, aké slovo mala na jazyku. Oči sa jej mäkko zaleskli, akoby dojatím no keď sa jeden bližšie prizrel, nebola to náhodou...bolesť? A možno niekomu, kto nepoznal celý kontext napovedala, že jej ono zamlčané slnko chýbalo. I to bolo svätou pravdou, no Lesley zašla teraz v spomienkach ešte o kus ďalej, než boli len prosté slnečné dni slobody.
"...s každým vychádzajúcim slnkom pomyslím len a len na teba - už ťa nikdy nebudem musieť hľadať, pretože pokým bude slnko svietiť, budeš tu so mnou aj ty.“
Hlas Majdalenky jej zarezonoval v ušiach, ako keby stála priamo za ňou. Mala pocit, akoby jej náhle srdce zovreli kombinačky, len-len že sa zdržala sĺz. Zrazu celý svet, akoby už tak nebol dosť šedý stratil ešte tú ostávajúcu farbu. Ako mohla prijať tieto slová, hoc aj myslené kamarátsky, keď boli tak blízke tomu, čo jej vravievala jej milovaná? Bellannino krídlo na svojom chrbte zrazu pocítila ako pichľavú deku. Cítila sa, akoby si zaslúžila radšej poriadne zmoknúť. A aký to bol pre Lesley vzácny, raritný pocit, cítiť sa previnilo.
Tieto pocity však nemohla nijako vyjadriť, nenáležalo jej to. Musela sa udržať v roli pokojnej a usmievavej bútľavej vŕby, nič iné nepovažovala za produktívne a tak ani ten úsmev počas celej tejto citovej horskej dráhy neustal. Prestaň sa tak cítiť, proste prestaň, nie je na to čas. Prestaň cítiť... Chytro nastražila uši čomukoľvek ďalšiemu, čím mohla modrá odpútať jej pozornosť. "Ah pravdaže, tiež ju mám rada," spokojne prikývla.

Meno postavy: Lesley
Akú rolu postava v akcii hrala: osloboditeľ (trošku obeť :D)
S kým a kde hrala: Ossian, Botanická záhrada
Koľko postov ( cca) celkovo pre akciu hrala: 7-8
Krátke zhrnutie príbehu: Ossian zakliaty plášťom sa pokúšal s Lesley nadviazať kontakt, aby ho odkliala, prostredníctvom posúvania kvetináčov a na smrť ju vydesil. Potom mu svitlo a preukázal sa náramkom, ktorý bolo vidieť keď si ho sňal. Keď z neho plášť opadol, zľakla sa ho a šľahla mu palicou
Dopad na postavu: Lesley sa oboznámila s prítomnosťou magického klacka (odmena za akciu z apríla) a svojou schopnosťou s ním niekomu šľahnúť. Keďže to bolo zaslúžené, nie je za to trestne stíhaná. Ponúkla sa, že Ossianovi opraví náramok. Mierna psychická ujma.

Palica dopadla na zem a Lesley ju v zmätku odstrčila za seba ďalej, akoby tým snáď mala zahladiť stopy o tom, že ho práve praštila. Sama ešte bola celkom zadýchaná, pravdu povediac, to že tu Ossian zrazu bol neznamenalo úplne koniec všetkým hrôzam. Iste, bolo fajn, že už vedela s kým mala dočinenia, no tento vlk nebol nejakým jej bezpečným prístavom. A jeho 'vysvetlenie' tomu tiež moc nepomohlo.
"Plášť? Nijaký som nevidela - ach Hati, ja som vás udrela prisilno," zahabkala zmätene aj previnilo. Hneď na to jej však docvaklo, o čom to mlel. Tak tie dvere a kochlíky, to bol všetko on? To celkom zmiernilo jej vlastný pocit viny. "Ja-ja vás teraz vidím, dobre?" pokúsila sa to uviesť na pravú mieru, no tam už do toho ťahal modlenie. Pajác. Potom vyrazil do preč a zase sa vrátil, Lesley iba bezradne sedela na zadku, hľadiac tam a späť naňho i na náramok. "Ukážte," spozornela a mierne sa zamračila. Jedno očko bolo pretrhnuté. "Viem to opraviť, raz ma to niekto...naučil," pri tých slovách jej tón akosi potemnel, keď sa jej vlastné slová zopakovali v hlave.

Neisto prešliapla, ani len netušila, že Ossian stál kúsok od nej kým hľadela na náramok ako zhypnotizovaná. Ktovie, čo očakávala, azda, že ten prízrak už pred ňou stihol skonzumovať sivého kazateľa a teraz tu toto vygrgol. To bola myšlienka, akej sa vlčica momentálne už bola aj ochotná chytiť a bežať s ňou a bežala by rýchlo. Našťastie, či možno aj nanešťastie túto hypotézu nestihla uplatniť, krátko na to ju totiž ktosi oslovil, dokonca menom, ktoré už si ledva pamätala, že ho vôbec má. Hlas za ušami ju z vnútorného zmätku vytrhol tak náhle, že nedokázala konať inak, než čisto inštinktívne. Hlavou jej šklblo za hlasom a s hlavou letel neodvratne aj papek. Nemala čas si uvedomiť, že vidí Ossiana, videla len nejakú čiernu šmuhu za sebou a pár očí pripomínajúcich žeravé uhlíky a prásk! - šľahla mu silno a úmyselne kres papuľu palicou.
"Ossian!" skríkla napol zhrozene, napol rozhorčene, keď jej vedenie konečne začalo trochu stíhať. Kde sa tu do pekla vzal?? Spravil toto vari naschvál? "Čo to- Koľko máte rokov?!" zaúpela, no počujúc jeho ďalšie slová sa sama preľakla, že ho tak ovalila. "Ossian-" riekla už mäkšie, stále znepokojene.