Príspevky užívateľa

Kým Ossian premýšľal, Lesley si k sebe opatrne pritiahla paličku nasledovateľku. Nič iné nemala bližšie, tak musela prekusnúť to, že bola pravdepodobne niečím posadnutá. Čakala čo bude a hoci sa stále triasla, pokúšala sa v sebe nájsť ešte nejakú vôľu sa brániť, alebo aspoň kričať. To si ale radšej šetrila, bála sa robiť krik, aby tým ešte neurýchlila svoju záhubu.
Keď k nej niečo malé šuchlo, zase sebou šklbla a zacúvala - už však nemala kam a temer sa postavila na zadné. Papek schmatla do zubov a civela na miesto, kde videla čosi letieť. Bolo to teraz z časti zahalené trsom púpavy a trvalo ešte celkom chvíľu, než vôbec zvážila priblížiť sa k tomu. Bola presvedčená, že sa jednalo o návnadu. Stačí, že sa toho chytí a cvak! Netušila, čo za cvaknutie by to bolo a čo by jej spôsobilo no netúžila to zistiť. Na druhej strane, načo by príšera potrebovala návnadu? Veď Lesley sa nikde neskrývala, keby ju niečo chcelo zdrapiť, kým bola schúlená v kúte malo na to všetky príležitosti na svete. Opatrne sa pozviechala a po špičkách vykročila vpred. Nemala veľmi možnosť sa od predmetu vzdialiť tak, ako by chcela, no predsa okolo neho opisovala malú kružnicu. Palicu si niesla pevne zo sebou. Keď popošla o kúsok ďalej, pod púpavou sa ukázala akási hnedá kožená šnúrka s perím. Kde už to len videla. Váhavo zastala a zamračila sa. "O-Ossian?" šepla placho, stále civiac na náramok.

Letela z jednej strany na druhú ako živé striebro, doslova sa odrážala od stien. Všetko, čo jej k tomu stačilo bolo, že stále počula za sebou niečo šušťať. Snáď netreba spomínať, že mozog jej teraz fungoval inak, než normálne. Skôr, než by si všimla, že palica zastavila, spozorovala čosi iné a zafklekovala ako formula. Dvere boli zase otvorené. Ibaže teraz už sa Lesley príliš bála k nim vrátiť, mohli by sa zabuchnúť znova a ešte jej niečo uťať. Alebo sa to zlé zlo mohlo skrývať za nimi a čakať, kým za ním polezie.
Najpravdepodobnejšia jej však prišla tá najhoršia možnosť - že to vliezlo zase nazad do miestnosti. Už ju to nepustí von. Čo to má byť, čo s ňou len bude?! Oči mala vytreštené, srsť naježenú ani čo by ju potriasla elektrika a už jej nenapadlo nič iné, než proste zaliezť do kúta. Tam sa skrčila pod trs akýchsi veľkých listov a celá sa triasla.

Vzadu to opäť za šušťalo a ďalší kvetináč tresol na zem. "Ooookej, okej, okej, okej okej, okej, okej-!" začala si pre seba splašene ševeliť, aby sa upokojila, kým razantne pridala do kroku. Stále však nechcela vyslovene bežať, akoby sa bála, že to niečo potom vyštartuje za ňou. A aj vyštartovalo. Než stihla prekročiť prach, dvere sa jej zatresli pred nosom, až jej zavialo dlhou srsťou. Tep úbohej vlčice začínal rapídne stúpať. Zvrtla sa na päte a uháňala od dverí preč, najlepšie k nejakej stene, kde ju nič nemohlo prekvapiť. Než by však zastala, všimla si ešte čohosi - akejsi obyčajnej palice, ktorá sa ťahala po zemi za ňou. Ako taká odťatá ruka z mrtvoly. Normálne by to Lesley až tak nerozhodilo, no teraz jej strachom IQ kleslo na úroveň koňa, ktorý sa bál vlastného tieňa. A keď znova bezhlavo vyštartovala, kus dreva sa rovnako ako tieň pohol za ňou.

Zrejme to bolo celé len v jej hlave, no v miestnosti razom zavládlo hrobové ticho. Ako pred búrkou, ako ten moment v hororovom filme sekundu predtým, než sa stane niečo desivé. A hoci tým Lesley očakávala jumpscare, nijak ju to pred ním neobrnilo, lebo toto nebol film. Teraz už bola ostražitá, možno až priveľmi. Chlpaté uši mala natrčené ako satelity a keď zaznelo ďalšie trenie kochlíka po múre, rýchlo sa cukla a uskočila. Srsť na krku sa jej začínala dvíhať.
Nanešťastie nemala veľký záujem o to prísť tejto záhade na kĺb, skôr chcela od toho všetkého preč a hodiť to za hlavu. A keď jej došlo, že ju tu vlastne nik nedržal, presne to sa rozhodla podniknúť. Z hlboka sa nadýchla a nonšalantne vykročila smerom k otvoreným dverám.

Keď okolo nej zašušťal porast, ištinktívne sa obzrela. No bolo to krátko a tak blízko, že sa nazdala, že to bol asi len jej chvost, alebo závan jej chvostom. Tak si z toho nakoniec nič nerobila a pokračovala v činnosti. Beztak v meste už videla veľa podozrivého a desivého, postupne sa to naučila odventilovať natoľko, že mohla byť až mierne nevšímavou. Nebyť však toho, strach by sa na nej podpísal oveľa výraznejšie.
Krátko na to ju však vyrušil zvuk terakotového kochlíka, ktorý sa s tichým vrznutím posunul po rímse a zletel na zem, kde sa rozbil na pár kusov. Lesley opäť dvihla hlavu a podozrievavo prižmúrila oči. Nikde nikoho nevidela, ani prievan tu nemohol byť toľký, aby pohol kvetináčom. Váhavo zoskočila a šla sa prizrieť bližšie. Potom sa opäť narovnala a prebehla miestnosť pohľadom. Dúfala, že si z nej len nejaké decká robia srandu.

Lesley sa samozrejme prišla ukázať, čo viac, ona sa prišla vzdelávať. Naoko. Pevne dúfala, že predmetom dnešného zhromaždenia nebude nijaké krviprelievanie alebo iné traumatizujúce aktivity. Za takého predpokladu verejné podujatie vítala. Aspoň teda v tom zmysle, že to pre ňu bolo dobrou príležitosťou dať o sebe vedieť, ukázať všetkým, aká je Hatimu oddaná. To, že to mohlo utvrdzovať vieru v ostatných vlkoch, ako takú parazitickú cystu, aby boli potom viac motivovaní ísť jej jedného dňa po krku, bola zas druhá vec.
Keď dal Nirix slovo Ossianovi, zbystrila a oči jej rýchlo pristáli na tmavom vlkovi. Veru, zdalo sa, že jej prvý dojem z neho sa neplietol, keď mu už aj Mesiáš preukázal toľkúto dôveru, zrejme to ozaj nebol len tak hocikto. Našťastie sa Lesley nazdávala, že ona sama mala Ossiana načatého celkom dobre a tak, aby jej snaha opäť dopadla na úrodnú pôdu, začala si to teraz raziť skrz dav ostatných veriacich až do prvého radu, aby naňho dobre videla. A hlavne aby on videl dobre na ňu. Spôsobne sa usadila a s úsmevom plným očakávania hltala každé jeho slovo. Hoci to bolo v princípe len divadlo, dávala ozajstný pozor na to, čo vravel. Chcela si toho zapamätať čo najviac, aby to potom vedela uplatniť a blysnúť sa.

Lesley moc nevnímala. Nie to, ako plynul čas, ani Omaru nie, ona už ani o sebe samej nevedela. Bola by si priala večný koniec tohto pozemského utrpenia, no to by najprv musela ešte vedieť, kerá je. Len tak čušala na mieste, oči otvorené, no akési bez života, až pôsobila nedobre vypchaté zviera v múzeu a pravdepodobne tak aj vyzerala. Zrejme si už ani nespoínala na to, že si jej spoločníčka zopárkrát odbehla do bufetu, čo bolo jej jediné šťastie-!
Zvuky Omarinho hlasu k nej doliehali, ho dobré dve minúty si ich vôbec nespojila s realitou. Asi sa domnievala, že je to celé len v jej hlave. Potom do nej vlčica jemne drgla, na čo sa Lesley ohla ani šikmá veža v Pise. Azda by sa rovno aj prevrátila, keby sa dovtedy nestihla spamätať. "Čo t-" zachripela skrz vyprahnuté hrdlo. "Omr..Omara," Zavrávorala a s námahou sa predkročila prednými labkami, aby nezletela na zem, Potom sa opatrne skúsila postaviť bez toho, aby jej chrbtica nepraskla ako konárik. Cítila sa ako deväťdesiatročná.
"Mešiás...iste, ďakujem, idem." Vytiahla sa konečne na nohy, ktoré jej dosiaľ, div sa svete, nezarástli do zeme a dezorientovane sa začala motkať smerom k východu. "Ďakujem, že si moja...palacinka."

Súcitne si povzdychla nad jeho slovami. Bola k nemu otočená, no kým na ňu sám nepozrel, radšej mu nezízala rovno do tváre. Aj keď bol Nirix vzhľadom na jeho vedúce postavenie jemnejšieho charakteru, pripúšťala aj možnosť, že by o svojich starostiach nemusel chcieť hovoriť, azda už len pre svoje chlapské ego. Pravda, ak nejaké mal.
"Vlci sa naučili, že sa dá na vás spoľahnúť a zaslúžene. No nie je fér, aby vás brali za samozrejmosť," skonštatovala. Rada sa stavala do role mentálnej podpory, až ju to samú prekvapovalo. Kedysi totiž nič nechcela viac, než aby sa o ňu niekto staral. Teraz si taký luxus už nemohla dovoliť, na druhej strane však rýchlo prišla na to, že ju láskavosť nič nestojí. Spomedzi všetkých úloh vo svorke, byť peknou tváričkou, ktorá vie každého učičíkať bolo pre ňu tým najlepším. "Posledné obdobie muselo byť pre vás náročné. Už len s tým, koľko k nám prišlo nových členov...ako to zvládate?" starostlivo naňho kukla.

Po chvíli aj ona sama trochu vypla a nechala sa pokochať peknou scenériou. Pomaly sa presúvala naprieč miestnosťou, sledujúc, ako sa svetlo menilo a tancovalo pomedzi jednotlivé kvietky. Musela si však dávať dobrý pozor. najmä na rozdiel od Duinyho, aby takýmto tempom nezašla priďaleko. Okraj prepadliny by mohol byť zradný. A tak sa posadila na perifériu miestnosti do lilavého tieňa, hneď vedľa mohutnej kvietkovanej hrivy, ktorá ju z jednej strany hladila po líčku. Lesley nebola práve všetkými desiatimi pre náboženstvá, ba nebola ani poverčivá. No keby chcela v niečo veriť, povedala by, že práve tieto kvety Vistérie, či akejkoľvek inej ťahavej rastliny boli ako vlasy nádhernej bohyne, ako sa skláňa nad svojimi deťmi. Nu, chlapa by ste v Leslynom imaginárnom panteóne hľadali asi ťažko.
"Kmienky sú hrubé, musí tu už rásť dlhé roky," skonštatovala s nádejou, že ich rastlinka neopustí ani na rok. Mlčky zdieľala Duinyho údiv. Pravda, ona sama sa pokladala za chodiaci dôkaz toho, že krása mohla prežiť aj tu v meste. Len za akú cenu. "Prepáč, že som ťa sem vliekla cez budovu, viem, mohol si sem aj vyletieť. No neviem, či by som ťa vedela inak nasmerovať," trochu previnilo sa uškrnula. Tušila, že plachý nováčik sa poschodia viac nedotkne, no ani sa mu nečudovala.

Lesley si z jej drobnej narážky nerobila nič. Ona bola práve naopak nadmieru spokojná s tým, že nezapadala, pretože to v jej preklade znamenalo, že bola jednoducho pekná. Pestrá a huňatá a nevzbudzovala hrôzu. "Nie, veru nie. A vlastne som toho prešla celkom dosť, než som sa sem dostala," spokojne sa zasmiala. Svoje lákavé rozumy o vonkajšom svete si zatiaľ nechávala pre seba, čakajúc, či sa toho mladá náhodou nechytí. Predsa by jej neodoprela odpovede na zvedavé otázky, že? Zároveň by však mala čisté svedomie.
"Vieš z tvojej vekovej skupiny som tu ešte veľa vlkov nevidela. Čím si tu taká mladá veriaca kráti čas? So starými je tu asi trochu nuda, čo?" nadhodila mladícky a trochu sa uškrnula. Však medzi nimi vekový rozdiel ani až taký nebol, kľudne by jej mohla byť staršou sestrou.

Ossian boľavú nohu promptne zamietol pod koberec, ako aj predvídala. Nu, čo by robila, keby chcel nejaké zranenie naozaj zdieľať? Nebola medikom, mohla mu to nanajvýš tak pofúkať. A to jej rozhodne prebleslo hlavou už len pre tú srandu, lebo súdiac podľa jeho reakcie, nemusel by to prežiť.
Keď sa opäť rozhovoril, Lesley svoj pohľad odvrátila zamyslene do neurčita. "Je to trochu zložitejšie, povedala by som," odvetila. "V čase, keď som prišla sme tu mali kňažku, no vládla tu vtedy akási nákaza a tak sa starala len o fyzické zdravie členov. Čo bolo samozrejme úctyhodné, no ani neskôr som ju nikdy nevidela zaúčať ostatných viere. Potom si ju Hati náhle povolal," povzdychla. A bol to fakt, napriek tomu ako ochotne jej Nirix zrekapituloval o všetkých dosažiteľných postoch v Kulte, členov s nejakou špecializáciou to bolo momentálne pramálo. Sudca a popravca - postavenia vzchádzajúce prednostne z fyzickej sily mali čo robiť, aby mesto nemuselo žiť len na potkanoch, za čo bola ostatne rada, lebo vidieť ich plniť ich hlavnú funkciu ozaj nemala zapotreby. Všetci ostatní akosi len tupo zízali na mesiac a chrápali cez deň a vrčali na každý pohyb lístka vo vetre, no nikde žiaden kazateľ. Zamračila sa a sklamane pokrútila hlavou. "Ťažko to obhájiť, máte úplnú pravdu. Okrem úplných základov od mesiáša si tu každý veriaci vykladá vieru prakticky po svojom," zahanbene zašomrala.

Lesley sa obšmietala pomedzi brečtanom obrastené ruiny našľapujúc na čisté miesta s gráciou baletky. Kde-tu sa jej ešte podarilo nájsť nejaký ten kvietok ktorý pod mikroklímou budovy ešte vydržal, odtrhla si ho a vplietla do srsti na krku, chvoste alebo za uško. Malo to svoj účel, teraz hlavne terapeutický lebo Lesley navzdory tomu, že ju tu každý poznal ako peknú vysmiatu tváričku, keď práve nemusela nikoho očarovávať, dala svojím mimickým svalom pohov a úsmev jej zvädol. Nie že by teraz nejako zásadne trúchlila skôr len na nič moc nemyslela. Snažila sa udržať si náladu na neutráli alebo vyššie vyhľadávaním drobných krás navôkol, v prípade Kultu ozaj len drobných, ak vynecháme teda Bellannu.
Po Ossianovi jej nebolo samozrejme chýru ani slychu a miesto akejkoľvek odpovede len zašvihala chvostom s pohľadom upretým do temnej chodby. Azda sa aj dívala priamo skrz neho. Potom však iba vyskočila na nízky múrik s čakankou v zuboch, ktorú si začala inštalovať do huňatého goliera.

Opäť si zosumarizovala situáciu, kontrolujúc po očku dramatický krúžok ako na brehu, tak ten v bazénoch. Vĺčatá, predovšetkým väčšie z nich dávalo svojím nariekaním zabrať aj jej citom, a to ani nebola zaprisahanou matkou, ako Bellanna. Neznášala, čo sa tu dialo, no pre vlastné dobro sa musela udržať nad vecou. Naďalej sa teda držala v blízkosti oboch modrých okrídlencov; tým, že Omara v sebe udusila svoj arogantný výstup už sa vymanila z Leslinej opatery a tá ju nemienila ďalej riešiť. Pravda, pokiaľ si to mohla dovoliť, nedalo sa teda ani tvrdiť, že by sa čiernej vlčici nejako otočila chrbtom. Len sa od nej nonšalantne vzdialila, dúfajúc, že si čoskoro pôjde po svojom. Keď sa jej videlo, že sa do nich Omara nebude viac navážať, prikmotrila sa až celkom k Bellanne, z opačnej strany ako stál Ossian.
Zľahka sa o ňu obšuchla plecom, sama si nebola istá, či si modrá vôbec všimla že k nej prišla bližšie. "Pokojne, Bell. Nie si tu sama...ani oni nie," chlácholivo šepla, kým jej pohľad opäť skĺzol k bazénu. Jedno vĺča už bolo na brehu, dokonca sa načahovalo pomôcť svojmu vyľakanému súrodencovi. Aké pekné a zároveň smutné vidieť tú neskazenú detskú dobrotu. No čo z nich vyrastie? Koľko potrvá, až možno raz jeden druhého znenávidia v súperení o priazeň nejakého naničhodného boha? Prestanú sa riadiť univerzálnym zákonom lásky, ktorý vymenia ze "božie zákony", ktoré, stavila by sa, vymyslel nejaký smrteľník, aby mohol strachom manipulovať ostatných. K tomu, čo jej povedal Ossian sa na neho usmiala a s rovnakým úsmevom sa presunula nazad k Bellanne. Potom sa ešte otočila za jej synom, ktorý už zjavne stihol disociovať z celej svojej podoby. "Duiny?" opatrne zamrmlala jeho smerom, už len aby vedela, či vôbec vnímal.
Na Nirixove zvýšenie hlasu sa inštinktívne strhla, ani čo by už očakávala výprask. Nemala po správnosti veľmi dôvod sa ho obávať, skôr ju prekvapilo, že si vedel takto dupnúť. Hoci však na ňu teraz nebolo zle, ba ešte sa zdalo, že ju aj s Ossianom pochválil, mala z toho zmiešané pocity. Celkom rada videla, že Omare vypláchol žalúdok, no snaha o zvýšenie morálky v Kulte nebola celkom ambíciou, ktorú by s mesiášom zdieľala.

Spokojne podvihla obočie a zamávala chvostom nad jeho odpoveďou, znejúcou o čosi kamarátskejšie, než by čakala. Pritom Nirix, na to, že bol vodcom Kultu vystupoval zvyčajne prívetivo, možno však s istou rezervou, ktorá plynula najskôr z jeho postavenia.
Než si k nemu stačila sadnúť, mesiáš sa inštinktívne nastavil na to, že by sa mu prišla vyspovedať. Nebolo to tak. Lesley sa za ním vybrala s úmyslom si pokecať, no nebolo nič, čo by ona osobne potrebovala riešiť. Nemala problém, teda aspoň nie taký, ktorý by náležal jeho ušiam. Práve naopak, skôr mienila upustiť od toho opakujúceho sa konceptu, kde sa ona trápila a on si s tým lámal hlavu.
"Robíte česť svojmu postu, Nirix," podotkla chlácholivo a sadla si, hľadiac na rieku spolu s ním. "No občas vás chce niekto vidieť aj len tak. Bez toho, aby ste museli niečo riešiť," jemne sa zasmiala.
Jeho automatická odpoveď jej vnukla domnienku, že už asi sotva robil niečo, čo sa netýkalo spravovania svorky. Pri pomyslení, že by sa s ním nik nezaoberal, pokiaľ od neho niečo nechcel jej ho prišlo skoro až ľúto. Bola však rada za tento objav, ak by sa jej potvrdil ako pravdivý. Ak chcel mesiáš malú kamarátku, bola tu preňho. Jej mágia, čeriaca sa z modrých očí bola to pravé orechové na pocuchané nervy.

Zamyslene prechádzala po moste, hľadiac na tmavý horizont. Vlastne mala relatívne dobrú náladu. Na to, že bola ešte stále v Kulte a na to, že ju ešte stále občas pichlo pri srdci pri pomyslení na nebohé sesterstvo a hlavne Majdalenku. No ak tu s osudmi vlkov narábala nejaká vyššia sila - Hati, či čokoľvek iné, čo by Lesley aj tak s úsmevom spochybnila; bola k nej takáto sila zhovievavá. Kým sa totiž musela potýkať so svojím žiaľom, do života jej pribudlo niekoľko zaujímavých známostí, ktoré ju priviedli k iným myšlienkam, ba v prípade Bellanny aj k nejakému komfortu. Vo vzduchu bolo cítiť akúsi novú energiu, ktorú predtým Kult nemal, aspoň ona to tak vnímala. Tušila, že sa tak skoro nezačne znova nudiť. A sama si nebola istá, či budú potenciálne nadchádzajúce udalosti dobré alebo zlé, to zrejme netušil nikto, no udržiavalo to jej psychický stav nad bodom mrazu.
Dnes v noci nemala úplne v pláne niekoho vyhľadať, skôr si mienila nájsť nejaké ako-tak pekné miesto a utriediť si myšlienky. Do rany jej však nevdojak prišiel Nirix, ktorý ju na mieste, kde si chcela odpočinúť, nevedomky predbehol. Nebol to však zas ten najhorší vlk, akého tu mohla stretnúť. Vlastne s ním už dlho nehovorila, od tej poslednej udalosti, ktorá síce nebola ani zďaleka príjemná, no v konečnom dôsledku neuškodila ich vzťahu tak, ako by si Lesley pôvodne myslela. Nirix nebol prvý, ani druhý, ani desiaty vlk, ktorého prítomnosť by hľadala v čase núdze, keby si mohla vybrať kohokoľvek. Na to však, že jej technicky zničil život by ho len ťažko mohla mať radšej. Takže si mohol gratulovať. "Pozdrav vás Hati," s úsmevom pozdravila, sledujúc ako sám sentimentálne hľadel z mosta. "Neruším?" spýtala sa, než by podišla bližšie.