Príspevky užívateľa

V hlave jej pohrávalo príjemné vedomie, že už s týmito stretnutiami nemávala nijaký problém. Koniec-koncov, hoci sa jednalo o spoločnosť, ktorá nenarábala s morálkou na akú bola Lesley zvyknutá, boli to stále vlky z mäsa a kostí, nijaké strašidlá. A nič, čo by ona nedokázala zvládnuť. Začínala si medzi nimi veriť a bola vskutku rada, že túto schopnosť počas dospievania nestratila zlou výchovou. Kiež by za to mame s ockom bola schopná raz poďakovať. Iste by na ňu boli hrdí.
Nad otázkou vlčice sa srdečne zasmiala. "To som, áno. Dokonca som bola pri tvojom ceremoniáli," pokývala hlavou. Na jazyk sa jej tisli aj ďalšie reči, no sledujúc vlčku si vydedukovala, že na to možno ešte nie je vhodná chvíľa. Stále vyzerala akási nesvoja, hoci keď sa nad tým Lesley zamyslela - bolo to jedno z tých úbohých vĺčat, ktoré sa v tejto diere pravdepodobne narodili. Ktovie, čo všetko sa na takej bezbrannej dušičke už muselo podpísať. Pritom sama o sebe nebola nijako materinsky založená, no toto sa jej ani najmenej nepáčilo. "Volám sa Lesley," predstavila sa nakoniec.

Sústredene ju počúvala, hoci bolo pravdou, že ju pri zvuku ozveny v temnom tuneli trochu mrazilo, jej samotných slov sa nemala moc prečo báť. Akokoľvek bol vlčicin osud smutný, pre Lesley bolo výhodou, že vedeli takto nájsť spoločnú reč, kde na dôvažok dokázala bolestné spomienky utíšiť svojimi nevšednými modrými očami. Neprerušovala ju, až kým sa nedostali k hranici.
Pri pohľade na to, ako koľajnice viedli na otvorené priestranstvo jej zovrelo srdce. Bolo to, ako ukázať trojchodovú večeru niekomu so zašitými ústami. Tá šíra diaľ...prišla jej ako nekonečný oceán, no najväčšou tragédiou bolo, že predtým, než sa sem dostala jej to prišlo ako samozrejmosť. Ako sa len mýlila. "Drahý Hati...tak mu za život vďačíme obe," ticho riekla, aby zakryla nával kacírskych myšlienok. No tu už sa Noctra zvŕtala späť.
"Je ale hrozné, že si si musela prejsť niečím takým. Moja rodná svorka dlho žila v blízkosti ľudí no museli sme si dávať veľký pozor...ani to niekedy nestačilo," pri posledných slovách jej hlas tiež potemnel. "Sú to strašné bytosti. Bizarné."Dosť ju ale zaujímalo, či Noctra vedela to, čo Nirix nevedel. Že ľudia postavili toto mesto. Radšej sa ale zdržala slov, ktoré by boli v rozpore s Mesiášom, hoci sa skrz-naskrz mýlil. Nebolo by to prvý krát.
"Hm," zadumala sa. "Ah, kúsok odtiaľto som predtým zazrela miesto trochu husto zarastené - bolo tam veľa takých kovových domčekov s kolesami," kukla hore na Noctru a kývla chvostom. "Tam mi prišla hranica trochu nejasná tak som nešla ďalej."

Mŕtvolné ticho z ničoho nič preťal hlas. Mladý hlások. Bolo pri ňom na uváženie či priniesol úľavu lebo sám o sebe neznel nijak hrozivo, ozýval sa však v rozpadávajúcej sa pochmúrnej budove - no kto by tu nechcel počuť detský krik, ideálne vychádzajúci z nejakej posadnutej porcelánovej bábiky. No, aspoň sme sa nenachádzali v nemocnici, že?
Preto sa Lesley rozhodla, že sa sústredí na tú pozitívnu stránku a mimovoľne zastala. S nastraženými ušami sa obzrela za zvukom a pohľad jej okamžite zastal na odrastenej vlčke uprostred chodby, ako na ňu upierala veľké červené oči.
"Ach, ahoj," ozvala sa s prívetivým úsmevom a celkom sa k nej otočila. "Je všetko v poriadku?" zvedavo naklonila hlavu a podišla o čosi bližšie. Nebola zase vo veku, kedy by za ňou museli pobehovať rodičia, to isto nie. Len znela akosi neisto.

Po chvíli sa Lesley rozhodla zmeniť scenériu a pobrala sa preskúmať nejaký ďalší obchodík. Potichu prechádzala poschodím, ktoré bolo zatiaľ bezpečne nad vodou, hoci bolo otázne, či na niektorom zradnom úseku nebola podlaha na pokraji kolapsu. Preto sa pohybovala s patričnou opatrnosťou a držala sa radšej v blízkosti po väčšine vybitých až neexistujúcich výkladov.
Pachy navôkol pravdupovediac moc nevnímala, aj tak ich tu bolo toľko, starých aj nových, že sa v tom nedalo vyznať. Ako bohapusto prechádzala popri obchodoch, po každom len pozvoľna prebehla pohľadom a ani sa vo svojej chôdzi nezastavila. Keď šla práve okolo hračkárstva, to že očami zavadila aj o pomenšiu strapatú siluetu, zjavne vyhodnotila na prvý pohľad ako voľaké zúbožené plyšové zviera a mlčky si kráčala ďalej.

Akokoľvek si Lesley bola svojho vzhľadu vedomá a vskutku by ste ju nikdy nepočuli o svojej kráse pochybovať, brala na vedomie, že jej štýl sa v Kulte nenosil, aj to, že ju tu nejeden člen bol schopný uznať za nehodnú len na základe jej pestrého kožúška. Nepochádzalo to však od nikoho, čí názor by bol podstatný. Minimálne v tomto by ju asi nedokázal zneistiť ani samotný Hati, keby tu niekde vôbec bol.
"Nie je zrejme naším miestom posudzovať, čo za tým stojí. No osobne verím, že Hati hľadí najmä na rýdzosť vlčej duše," prehodila s malým úsmevom.
"Ak ťa to zaujíma," veselo pokrčila plecami, no na odpoveď príliš nečakala. Ona sa rozhodla, že ho to zaujíma. Tak. "Do Kultu som sa pridala za tejto zimy, akiste vieš, aká bola príšerná. Kým som žila tam vonku, ťažko som nachladla. Raz v noci za silného sneženia to bolo so mnou už naozaj zlé...nezostal pri mne nik, kto by mi pomohol prežiť," sústredene uprela oči na mesiac. "Hati to ale so mnou nikdy nevzdal. Priviedol ku mne mesiáša, aby ma zachránil. Vďačím im obom za všetko." Oči sa jej toľkým dojatím azda aj trocha zaleskli, keď sa obrátila zase k Baileymu, no pri jeho predstavení chytro zažmurkala a potriasla hlavou. "Och pardón, celkom som zabudla. Volám sa Lesley."

Usmiala sa a už celkom spokojne k nej podišla. Z niečoho, čo sa začalo ako scéna z hororového filmu, hoci na tie tu očividne nemala núdzu, sa začínalo vykresľovať celkom príjemné stretnutie. Ona predsa len Lesley nebola nijak chorobne nedôverčivá či zaujatá, len sa snažila na veci hľadieť realisticky. Nepochybovala o tom, že drvivá väčšina, ak nie všetci títo vlci by ju za úprimné vyjadrenie názoru upálili na hranici, no vedela ako sa správať - nikto z nich sa preto aktívne nepodieľal na jej mizérii. Nik, len Nirix. Ak im tento život vyhovoval, jej do toho nič. Hoci to, že tu narodené vĺčatá nikdy možnosť voľby nedostali bolo na silné uváženie.
Poslušne prikyvovala, kým kráčali do tunela. Momentálne by sa tam sama ani neodvážila, hoci bolo dobre vedieť kam skutočne viedol. Držala sa vedľa nej, pravda s osobným priestorom na pamäti a rozhodne sa nesnažila napredovať. Noctrine pokyny v nej vzbudzovali pocit, aký rozhodne neočakávala - cítila sa...bezpečne? Ako prosím? Nevravela ešte pred piatimi minútami, že je popravcom?
Z tohto bizarného zistenia ju vyrušili nie len jej ďalšie slová, ale aj belosť tesákov v tme, pod ktorými by sa rozhodne nechcela ocitnúť. Nepotlačili však Leslin náhly úprimný záujem. "Poznáte-ŠŠ ľudí?" nemotorne sa opravila a chytro nastražila uši. V tejto téme bola pomerne sčítaná.

Snáď nebolo nijakým prekvapením, že sa táto budova plná predmetov a materiálov od výmyslu sveta stala rýchlo jej obľúbeným miestom. Pravdaže to bol len vzdialený nárek od toho, ako to muselo vyzerať pred desiatkami rokov, než sa cez to prehnal nie len neúprosný zub času, ale aj kvantom kulťanov, potkanov, molí a inej hávede. Napriek tomu tu však pozorné očko vedelo ešte vždy nájsť niečo čo si ešte udržalo aký-taký tvar alebo trošku lesku či farby. A keď sa práve Lesley nechcelo socializovať, dokázala stráviť celé hodiny objavovaním takýchto maličkých pokladov, ktoré si potom vždy starostlivo schovala niekam za skriňu či pod uvoľnenú dlaždicu, aby jej to nikto nevyfúkol.

Bolo fajn, že si ju vlčica už všimla. Šlo o niečo, čo by normálne pokladala za samozrejmosť, najmä potom čo sa ukázala pred celým kultom na ceremoniáli, no na údiv svetu sa tu stále našli vlci, ktorí ju pri prvom stretnutí podozrievali za tuláčku. Nebolo to nič príjemné, zakaždým sa musieť obhajovať, len-len že by jednu neschytala. Navyše to však bola ich vlastná hanba, o členoch svorky by mali mať prehľad predovšetkým vyššie postavenia. Bolo aj v Lesleynom záujme ich poznať, hoci niektoré mená jej ešte unikali.
"Veľmi ma teší," pousmiala sa a prikývla na jej ďalšie slová. "Taký bol môj zámer, áno."
Pozorne si všímala ten rozdiel v chovaní Noctry a iných vyšších postavení, s ktorými už mala tú česť. Bola kľudná, vyrovnaná. Až na zamyslenie, čo potom robila v Kulte. Na rozdiel od iných si dominanciu nepresadzovala primitívnym vzbudzovaním strachu v niekom ako Lesley - teda v niekom, kto vyzeral, že by ho zastrašil aj komár. Miesto toho skutočne načúvala jej argumentom a dokonca jej vyšla v ústrety, aj keď vôbec nemusela. Takto sa budovala prirodzená autorita. "To je od vás láskavé, rada sa pozriem," prekvapene dvihla obočie a mávla chvostom.

Podvedome preglgla, keď k nej vlčica vykročila bližšie. Rýchlo na to však pookriala a nastražila uši. Navzdory okolnostiam, ktoré boli mierne znepokojujúce jej oslovenie bolo počuteľne prívetivejšie než väčšina tých, ktorých sa jej už v Kulte dostalo.
"Ja- Lesley," hlesla ostýchavo. "Bola som pri ceremoniáli vĺčat," dodala, možno si ju tam čierna všimla. Lesley si ju popravde odtiaľ pamätala najlepšie - ustarostenú matku jedného z hádzaných vĺčat. Inak o nej nevedela nič, no aj vo svorke, o ktorej mala z morálneho hľadiska veľmi slabú mienku s ňou na základe tejto jedinej spomienky sympatizovala azda najviac.
"Ospravedlňujem sa, len som bola zvedavá kam až siaha naše územie...budem si držať väčší odstup," odpovedala úprimne. Pokorne kývla hlavou a urobila krôčik vzad. Samozrejme bolo nanajvýš nežiadúce vyvolať podozrenie že by sa usilovala zdúchnuť...lebo nad tým v skutočnosti často premýšľala. No aj keby tu dnes nenatrafila na nikoho ďalšieho, nebola tak hlúpa aby sa dala vnohy. Ešte nie.

Ako šla tejto noci ďalej, všímala si, že bola vegetácia čoraz bujnejšia. To jej dodávalo predstavu, že sa blížila ku hraniciam mesta a teda aj istý náznak toho, že by mohla trochu spomaliť. V posledných dňoch, či presnejšie rečeno, posledných nociach sa zaoberala najmä samotnou rozlohou mesta, prechádzala ho krížom-krážom, aby získala o svojom "novom domove" čo najlepší prehľad.
Teraz stála na koľajniciach vedúcich do nekonečnej temnoty tunela, napoly zahaleného do zeleného brečtanového závesu. Niečo jej vravelo, že na druhom konci, bol koniec aj mestu. A tam nádherné zelené lúky bez odpadkov, ktoré každé ráno bozkávajú slnečné lúče.
Jemný závan nočného vánku jej prečesol vlnitú srsť na lícach, zatiaľ čo stále sústredene hľadela do čierňavy. Vial smerom od nej a tak z relatívnej diaľky ani neucítila pach, ktorý v tomto prípade nebol len nejakou značkou ale druhou prítomnou osobou. Čierna vlčica stála na pozadí tunela a celkom s ním splývala, až do chvíle, kedy ďalší závan vetra neprepustil cez konáre mesačný svit, ktorý sa jej odrazil v očiach. Až vtedy si ju Lesley všimla. Od šoku, že si prítomnosť vlčice doteraz nevšimla stuhla na mieste a nevydala ani hláska.

Polohlasne sa zasmiala a pomaly podišla až k nemu, aby tu po sebe nemuseli hulákať. Samozrejme pritom dbala na osobný priestor ich oboch. "V tom budeš mať asi pravdu," prikývla. "Aspoň čo sa týka kamufláže to musí byť užitočné. A možno aj Hati preferuje vo svojich radoch vlkov, ktorí sú čierni ako noc. Potom to ale znamená, že nás dvoch povolal aj napriek nášmu sfarbeniu," mrkla naňho s iskrou v oku. Cítila, ako z nej opadal už takmer všetok ostych. Vlk na ňu reagoval celkom prívetivo, tak hádala, že by mu jej prirodzený šarm nemusel byť proti srsti.
So záujmom naklonila hlavu pri jeho ďalších slovách. Než by sa ho stihla spýtať na detaily, sám ju predbehol. "Hmm," sentimentálne pozrela do diaľky na obrysy mesta. "Je to vlastne celkom milý príbeh. Dá sa tvrdiť, že to bola Hatiho milosť," povedala, nie príliš jednoznačne čo bolo aj jej zámerom. Pre ňu to nebol vôbec milý príbeh, skôr len začiatok rukojemníckej drámy. Stihla však už pochopiť, v akom svetle na to hľadeli Hatiho veriaci. Preto, aby si najprv získala jeho plnú pozornosť, nechcela všetko hneď na rovinu vysypať a radšej z toho utkať snáď nové vlastné evanjelium.

Z melancholického zamyslenia ju vyrušil hlas, ktorý ešte nepočula. Ostrý a strohý. Respektíve pravdepodobne áno, no nikdy nebol adresovaný práve jej. Asi bola za to aj rada. No už ubehlo celkom dosť času, odkedy začala táto nemilá etapa v jej živote, a preto tiež Lesley musela s nevôľou priznať, že čas strávený tu zrejme bude dosť dlhý na to, aby sa dal nazvať etapou. Na druhej strane to však znamenalo, že už nebola zďaleka tak ustráchaná a stihla už od veriacich všeličo odkukať.
S neutrálnym výrazom sa obzrela za vlčicou. Akokoľvek slušne pozdravila, netvárila sa najmilšie, čo Lesley trochu zarazilo a spýtavo na ňu podvihla obočie. "Pozdrav Hati aj vás, sestra," pokojne odvetila. Jej prístup sa jej dvakrát nepáčil, no tentoraz už sa cítila viac sebaistá na to, sa s ním vysporiadať po svojom. Nirix spomínal, že sú niektorí členovia Kultu drzí. Čo iné sa aj dalo čakať od tej sadistickej bandy? Hoci nepoznala cudzinkino meno, pamätala si ju z ceremoniálu. Práve ona bola jedným z tých, čo hádzali úbohé vĺčatá do krvavej zmesi. A na rozdiel od onej čiernej vlčice s tým nemala najmenší problém. Stopa číslo dva.
"To pravdaže som," zhovievavo sa pousmiala a pomaly vstala z miesta. Skutočne tu už nebola tak krátko. To si ju cudzinka vážne nikdy nevšimla? A práve ju? Mesto bolo veľké ale aj tak...

Na Lesley bolo vidieť, že prvotný infarkt ešte trochu predýchavala, hoci už nejačala ani nikam neutekala. Len tam tak trošku zhrbene stála a s malou dušičkou analyzovala tmavú cudzinku. Najprv rýchlo šibla pohľadom vpravo aj vľavo a neisto mávla huňatým chvostom, než sa jej výraz trochu uvoľnil a ona urobila maličký krok bližšie. Nechcela zas okupovať ani vlčicin osobný priestor. Temer sa jej šla ospravedlniť aj za to, že tak vypískla, no jej ďalšie slová Lesley vnukli, že aj takéto správanie mohlo byť trochu podozrivé. Našťastie sa jednalo o vlčicu s podobne nízkym postavením aby nad tým takto nešpekulovala, no to ona nevedela.
"Oh to nič, ja len...som v Kulte krátko," vysvetlila opatrne aj úprimne. Aj skalopevný veriaci by sa tu s jej jemnou konštitúciou cítil zraniteľne. "Omara, to je pekné meno," pousmiala sa. "Potešenie je na mojej strane."

Lesley trávila ďalšiu noc poflakovaním po meste. Veď aj ako inak, nič iné vlastne nemohla robiť. Mesiac prenikavo osvetľoval zarastené ulice a vietor šušťal v brečtane, do ktorého tu bolo zahalených niekoľko budov. Aspoň takéto úseky boli celkom pekné, len keby si mohla vybrať, čo jej esteticky náročné oči budú schopné vidieť a čo nie. Pravda, to by toho veľa nevidela. Len deravú skladačku s nejakým tým húštím a nočnou oblohou a mesiacom - ktorý napriek tomu, ako veľmi jej zavaril bol stále krásny ako Majdalenka. Nemohol za to.
Ako tak nad tým uvažovala, sadla si podchvíľou na múrik a hľadela naň. Ktosi by si azda myslel, že svoje veľké oči venovala Hatimu, čo by jej ostatne nebolo na škodu. Nech len vidia, ako sa urputne modlí. V skutočnosti sa však jej myseľ vlnila niekde celkom inde, niekde veľmi vysoko medzi modrastými lúčmi studeného svetla. Po tom, čo si tu už všetko vypočula a čoho bola svedkom nemala dvakrát v láske ideu náboženstva a tak váhala nad tým, či sa do nasledujúcej myšlienky vôbec púšťať - čím bol Mesiac? Cítil snáď niečo? Nemrzelo ho, koľko krvi títo vlci preliali tak mylne a zbytočne v mene jeho krásy? A chýbalo mu slnko, tak ako jej? Vždy celkom mimo ich dosah.