Príspevky užívateľa

Hoci mala pohľad ešte chvíľu odovzdane upretý k mesiacu, doširoka sa usmiala Ossianovmu uznaniu. Musela s ním súhlasiť, stať sa apoštolom by bolo optimálne, pre Lesley však z iných dôvodov. Dávno samozrejme vedela, že nadobro zdrhnúť v momente, kedy bude mať povolené vychádzky mimo mesta by jej neprinieslo nijaký osoh, no mohla si zatiaľ len predstavovať, aké bude ťažké sa potom vrátiť späť na územie znova a znova. I tak sa jej to videlo ako najrozumnejší krok v jej plánoch.
Kým sa tam dostane, bude ešte potrebovať spracovať niekoľko členov Kultu. A hoci bol Ossian zatiaľ iba deviantom, jeho aura v nej vzbudzovala dojem, že to raz kamsi dotiahne. A keby aj nie, mať o priaznivca naviac nebolo nikdy na škodu. Preto si nenechala ujsť ani len ten krátky prejav bolesti. "Oh, ste v poriadku?" spýtala sa starostlivo, skláňajúc sa o čosi bližšie. Inštinktívne pritom dvihla vlastnú labku a jemnučko ňou podobrala Ossianovu, aby sa mohla pozrieť. Či to skôr len naznačila, než opäť spýtavo dvihla modré oči k tých jeho.
Nad jeho ďalšími slovami trochu rezignovane povzdychla. Keby jej skutočne šlo o tú duchovnú stránku, poslala by ho s takými rečami o "snahe" niekam, teda aspoň v duchu. "To sa vám povie, keď už ste toho precestoval," namietla. "Ja som o Hatim ani len netušila, kým ma mesiáš nepriviedol do Kultu. Asi jediný ma o ňom niečo naučil, ale...chcela by som vedieť viac. Chcela by som Hatiho skutočne spoznať," znovu si povzdychla, no na pozadí jej hlasu a malého úsmevu sa črtala nádej. Ak chcel zdieľať skúsenosti, toto bola jej skúsenosť. A ak si na múdra o Hatim potrpel, nemohla sa dočkať, až mu porozpráva tie kecy čo jej nabulikal Nirix.

Netušila, koľko času už ubehlo. Čo však bolo horšie, netušila ani koľko jej to tu ešte potrvá. Ale ktovie, možno keby poznala realitu, akurát by ju viac sklamala. To jej realita spôsobovala v poslednom čase často. Lesley bola teraz hlboko pohrúžená do svojich myšlienok, zatiaľ čo akýmsi zázrakom stále čušala na mieste presne podľa pravidiel. Netreba však pripomínať, že sa cítila otrasne. Temer sa až bála úspešného konca, pretože znamenal, že sa jej strnulá kostra bude musieť pohnúť a to ju bude celkom určite bolieť ako šľak. Cítila sa chorá. V hlave jej zvonilo, žalúdok mala ako sušenú slivku. Skúšala sa na to za posledné dni pripraviť. Šla na to s rozumom a na hlad a smäd sa postupne začala vopred privykať, nažrať sa pred tým totiž do popuku jej neprišlo ako najlepší nápad. Tak či onak v tomto štádiu už azda ani nemala dosť energie na to zúfať si, aspoň nie po telesnej stránke. Všetko čo v nej ešte ostávalo investovala do toho, aby sa urdžala v sede a pri vedomí.
Čo sa stalo v mojom živote, že som sa dostala práve sem? Ja som predsa v živote nikomu nič neurobila, prekliala snáď mojich rodičov nejaká bosorka? Ach, rodičia...mama, ocko - keby ste len vedeli. Keby ste videli, ako je s vašou Lesley zaobchádzané.
Nebuďte nešťastní. Aj keď sa už zrejme nestretneme, ja nikdy nezľavím z toho, čo ste mňa a Cicera naučili. Sme princ a princezná a zaslúžime si svet. Nenecháme nikoho presvedčiť nás o opaku - vďaka nám je svet krajší a ostatní to buď otvorene príijmu, alebo sa to so závisťou pokúsia poprieť. Naša prítomnosť je cena hodna lásky a pohodlia...
Zem si zapamätá každú slzu, ktorú uroním. Nech sa v nich utopia všetci tí, ktorí ich vyvolali, keď sa raz zazorí. Vtedy sa otočím slnku čelom, aby mi usušilo tvár a tiene zo mňa opadnú, na zem za môj chrbát, kam patria. Obrátim svet naruby, len aby mi bolo vynahradené všetko utrpenie. Hovoria o hriechoch, no tým najväčším bolo, že sa na mňa opovážili siahnuť.
Že sa modlia k Hatimu? Raz sa budú modliť ku mne za moje odpustenie.
Vlastná myseľ ju vzala na miesta, ktoré nepoznala. No ešte vždy to boli jej myšlienky, také, ktoré bežne spali ako nečinná sopka. Nebýval na ne čas, akurát teraz bol čas to jediné, čo mala k dispozícii. A ktovie. Bola tak unavená, že si ich už ani nebude pamätať, keď sa po ceremoniáli konečne nažerie a hlavne vyspí. Vrátia sa zase tam, odkiaľ prišli. Nikdy však celkom neodídu.

Keď obe vlčice dorazili do skladu a úspešne sa poistili, že ich tu nebude rušiť nijaké denné svetlo, rituál mohol započať. Na dôvažok ostatných vypočítavých dôvodov, prečo si zvoliť za paladina práve Omaru, bola Lesley spokojná so svojou voľbou aj preto, že jej prítomnosť poskytovala aspoň nejaké nepatrné svetlo. Predpokladala totiž, že v stopercentnej tme by sa jej zatočila hlava. I tak to však bol nechutný pocit - nevedieť kde je stena, kde je strop. Už ani tej zemi úplne neverila, keď nijakú nevidela, hoci ju samozrejme mala stále pod nohami.
A tak si sadla, v rámci možností pohodlne, ani poriadne nevedela či bola otočená k stene alebo do stredu miestnosti. Akurát mohla ešte vždy periférne vidieť modré odlesky jej spoločníčky. Nastal čas, kedy sa vlci mali oddať svojím myšlienkam a modlitbám k Hatimu, dať sa na nerušenú duchovnú púť a siahnuť do hĺbky svojej duše. Keby sa Lesley niekto pýtal, ani by si nebola dvakrát istá, či je nejakú dušu vôbec mala. Možno práve za tým sa skrývala jej nejedna vlastnosť. A tak sa vydala do hĺbky svojej mysle. Radšej by tam najskôr poslala pokusného králika, keby sa to dalo. Všetko v čo momentálne dúfala bolo, že jej krehký organizmus túto skúsenosť fyzicky ustojí a že sa pritom sama načisto nezblázni.

To, že sa Lesley nezvykla zamýšľať nad vierou, vonkoncom nad tým, ako ju zlepšiť nebolo nijakým prekvapením, aspoň teda nie pre ňu. Práve preto sa nijak nevzrušovala nad tým, že ani jej rozhovory s inými neboli možno hodné členov niečoho, čo si hovorilo "Kult". Jej to prišlo fanatické už tak, ako bolo, no nemala to s čím porovnať, predovšetkým nemala nijakú chuť vidieť vlkov do náboženstva ešte zažratejších. Ossian jej teraz ponúkol novú perspektívu, ktorá bola vlastne presným protipólom jej vlastnej. Túžiť to tom, aby sa venovali Hatimu ešte viac. No čo bolo viac, než toto? To Lesley netušila. Ani to veľmi nechcela vedieť, no to čo ona chcela sa v Kulte stalo bezpredmetným už veľmi dávno.
"Dúfam, že tu nájdete vhodného partnera na rozjímanie. No kým som tu len ja uhm..." okúňala sa, a nie že by sa skutočne hanbila, no výnimočne potrebovala nejaký reakčný čas, aby niečo zmysluplné vypotila. Ak si však Ossian myslel, že sa pri ňom ostýcha, tak nech. Vyzeral ako niekto, komu by sa to mohlo pozdávať. "Vlastne by som tiež chcela byť vierozvestcom. U nás sa im hovorí apoštoli. Chcela som šíriť slovo božie, ak by to Hati dopustil, ale čo do skúseností, nemám ich veľa," skromne priznala, pozerajúc s očakávaním na mesiac. So zatajeným dychom čakala, či sa na to sivý vlk chytí.

Keby len blázon. Hriešnik. Nepriateľ svorky, dokonca niekto, kto si nezaslúžil žiť len kvôli prostým slovám. Ako to, že to nikto nevidel? Tak primitívny, krátkozraký, zaostalý pohľad na svet. Najviac ju na tom fascinovalo, že hoci pravidlá Kultu v konečnom dôsledku vždy vyúsťovali v krutosť, fyzické či psychické muky, nie všetci členovia jej prišli fundamentálne zlí. Dokonca na čele s mesiášom. Ako to, že si ani on nespytoval svedomie? A možno spytoval, možno sa len bál, rovnako ako ona, že by ho za to ostatní hnali. Alebo sa bál samotného Hatiho, ak v neho skutočne veril. Toto primälo Lesley zamyslieť sa nad tým, či tu skutočne jediná zmýšľala takto. Pod maskou tu možno žila polovica členov. A ona, pokračujúc v hraní svojej role nebola od nich o nič lepšia. "Mal by," zamyslene sa zachmúrila a na moment zaváhala s pootvorenou papuľkou, než vypustila ďalšie slová. "Tento svet nemá v láske pravdu. Nakoniec je každý len rád že je, a tak mu nestojí za to riskovať a vyriecť niečo proti spoločnosti. A je možné, že v skutočnosti v Nihile viacerí zdieľali tvoje myšlienky, no mali aj napriek tvojej odvahe priveľký strach sa vyjadriť. Bell...niečo mi sľúb, dobre?" pozrela na ňu so značnou vážnosťou. Volila teraz slová veľmi opatrne. "Pokúsili sa ťa zlomiť, aby si zľavila zo svojich zásad. Podrž si ich. Sľúb mi, že sa ani v budúcnosti nenecháš zastrašiť hlasnou väčšinou." V jej hlase bolo niečo iné, niečo rýdze. Lesley nikdy neznela falošne, ani keď práve nevravela pravdu. No už dlho nepovedala nič skutočne od srdca, ako teraz.
Sťažka si povzdychla a odvrátila od nej ten intenzívny pohľad, možno sama trochu vykoľajená z toho, ako surový moment to práve vyvolala. Povedala to ale v nádeji, že Bellanne tieto slová zaznejú v mysli raz v budúcnosti, kedy jej možno bude prikázané utopiť vĺča, popraviť nevercu alebo...alebo priniesť svoju pastelovú kamarátku späť do mesta, živú alebo mŕtvu.
No nebola si istá, či takáto zmena tónu svedčala jej sladkej persóne, ktorá tu bola na rozsievanie malých plytkých radostí. Ťažko sa k nej teraz vracalo a tak si svoj vážny výraz musela ešte pár minút podržať, aby si snáď Bellanna nepomyslela, že tu mala dočinenia s viac než jednou osobnosťou v jednom tele. "Hej," šepla už podstatne mäkkšie a jemne jej nosom utrela slzu z líca. "Za nič sa neospravedlňuj, ja sa teším, že si sa mi zverila." Hoci jej nič zlého nepriala, pravdu povediac to ale ani nebolo niečo, čo by ju na nasledujúce týždne uvrhlo do depresie. Bolo jej to ľúto, no bolo jej tak ľúto aj plno ďalších vecí. Podvedome sa s nimi snažila vedieť žiť. Tušila, že bude horšie. "Raz ich uvidíš. Dovtedy vedz, že tu nie si sama, dobre? Je tu s tebou Duiny a som tu s tebou ja, vždy tu budem. A ver mi, že aj ja ťa tu potrebujem," melancholicky sa uškrnula. Medzitým začínalo pršať. Lesley na svojom hodvábnom kožuchu nestrpela vodu, najmä keď nemusela lebo prístrešie bolo od nich na pár metrov. No rýchlo si uvedomila, že zatiaľ vlastne nemokla. To, že kvapky začínali kropiť Bellannu bolo síce mrzuté, no jej svedomie rýchlo stíchlo, keď si ju modrá tak hrejivo privinula. Joj na toto by si veru zvykla. Keď bude chcieť Bellanna ísť dnu, pôjdu dnu, no Lesley sa na to tak šťastne zababušená neopovážila nič namietať, iba ak spokojne zamručala.

Už vedela, že tento koncept jej ešte chvíľu bude vŕtať v hlave. To, že by o Hatim, vyslovene o Hatim vedeli vlci s rôznych kútov sveta rozhodne bolo podozrivé, priam príznačné. Možno si to vymyslel dávno niekto mimo mesta. Možno sa to od neho rozšírilo lebo nedržal vlkov uväznených na jednom mieste, napadlo jej, no ešte stále to znelo trochu slabo. Neznížila by sa k tomu, aby pokladala Hatiho za niečo skutočné. No keby aj bol - boh, ktorý na ňu a mnohých ďalších dopustil toľko nešťastia, krutý boh nebol hoden jej úcty.
Pohľad jej trochu zahanbene klesol k labkám ako rozmýšľala nad jeho otázkou. Nebolo to niečo, na čo by ju pripravili rozhovory s ostatnými členmi, ba ani so samotným Nirixom. No tu sa zjavne potýkala s vlkom, ktorý nech už bolo toto náboženstvo valídne alebo nie - vedel o ňom viac. Lesley sa však za svoju neznalosť rozhodla postaviť, aj tak to bola vizitka vyšších postavení Kulte, nie je tak?
"A-asi som sa nad tým predtým takto nezamýšľala." zamrmlala zamyslene, než do toho znova rýpol. Nu, reagovať reagovala. Papuľka sa jej roztiahla do rozpačitého úsmevu, akoby si práve potiahla na skúške blbú otázku. A snáď by jej to za ten kukuč vedel odpustiť.
"To o ňom musíte veľa vedieť," zbystrila a opäť natrčila uši, ktoré mala ešte pri spovedaní stiahnuté. "Azda viac, než niektorí miestni," doložila, ako si to možno predstavoval. Vo vnútri z toho radosť nemala, bála sa, aké by to mohlo mať v budúcnosti následky. Prísnejšie opatrenia? Ale možno predbiehala. Nie každý v Kulte sa vedel tak šikovne votrieť do priazne ako ona, tak sa dalo predpokladať, že Ossiana nebudú všetci ochotní vypočuť.

Venovala mu povzbudivý, azda až rodičovský úsmev. Málokedy sa stalo, že by sa Lesley prejavila akýmkoľvek spôsobom rodičovsky. Na druhej strane, všetko bolo možné keď to už bolo v mene hereckého výkonu. Veď jediná vec lepšia než mama sú dve mamy, že? "Dúfam, že sa ti bude páčiť," empaticky na neho mrkla ako sa dala do kroku.
Zakrátko dorazili k mohutnej bytovke, ktorá sa nijak zvlášť nelíšila od ostatných. Ešte raz hodila na Duinyho kontrolný pohľad, či náhodou nemal v pláne vycúvať a následne vkročila z tmy do ešte väčšej tmy. Ani Lesley to nebolo dvakrát príjemné, hoci svojím spôsobom jej tu aj taký strachopud ako Aiduin dodával na istote. Už len vediac, že ak sa niečo pokazí celkom určite to od neho bude počuť. Vyštverali sa rýchlo na druhé poschodie, aby sa čo najskôr dostali k aspoň nejakému svetlu do jedného z bytov. Keď pobehla k zadebneným dverám, otočila sa k Duinymu. "Ako vidíš, cez tento vchod sa nedostaneme," skonštatovala s prísľubom v hlase. "Ale-!" prešla pár metrov ďalej, kde bola o stenu opretá machom prežraná drevená doska. Strčila do nej a nechala ju zvaliť na zem, pričom sa za ňou odhalila celkom mohutná diera v stene, cez ktorú by sa mal dajako prepchať aj vyšší vlk. Už viac neotáľala a so spokojným chichotom prebehla skrz.
Za stenou sa nachádzala miestnosť z väčšej časti deravá. Podlaha a jedna bočná stena boli v celku, no z múru, ktorý delil miestnosť od vonkajšieho sveta nezostávalo takmer nič. Väčšia časť stropu bola obrastená vistériou, spúšťajúcou dolu svoje nádherné husté kvety ako záclonu, cez ktorú sa mihotal svit mesiaca.

Lesley po celý čas nadšene prikyvovala, div sa na sebe samej nezačala od zúfalstva rehotať. Kto by však nepochopil tú radosť a vzrušenie, keď sa niekomu dostalo Hatiho priazne, že? To bolo niečo nenormálne úžasné. Ešte úžasnejší bol samotný priebeh onoho ceremoniálu. Už s tým bola samozrejme oboznámená, no to nijak nebránilo tomu vnútornému zaskučaniu, keď jej to Omara musela zopakovať. Dva dni o hlade a o smäde v temnote, jupí jaj! Bárs aj na týždeň!
"Veď kto iný, než ty. My už tak kryjeme jedna druhej chrbát, čo?" srdečne sa zasmiala. K tomuto zážitku si Lesley vybrala pivnicu alebo čosi na ten spôsob, ktorá prislúchala čomusi, čo bola kedysi azda kaviareň. Interiér si pamätala podľa chladničky hrdzavej až strach, napriek tomu pre ňu toto miesto patrilo k tým relatívne sympatickejším. Aspoň tá časť obrátená do ulice. V sklade, kam už nedosiahlo nijaké svetlo to už také dobré nebolo, no snáď ju aspoň mohlo upokojovať vedomie, že sa nachádzala tak blízko niečoho prívetivého. Hravo drgla Omaru nazad a pobrali sa na dané miesto.

Zamyslene k nemu natrčila strapaté ucho. "To určite znie ako dobrá rada," skonštatovala. Aspoň vo všeobecnosti faktom bolo, že vyššie postavenia, ba len obyčajní veriaci sa neraz s chuťou pozerali na deviantov z výšky. Očividne im ich vymyté mozgy kŕmili ich tlsté egá. "Mám tomu rozumieť tak, že s vašou sestrou už máte predošlé skúsenosti...s Hatim?" nadvihla skúmavo obočie. Dosiaľ sa ešte s niečím takým nestretla, každý, kto sa sem nejakým nedopatrením dostal bol v náboženstve zelenáč. Koniec-koncov, Hati bol pre ňu miestnym výmyslom. Samozrejme, že bol. Alebo snáď nie?

Po prihodení svojich vlastných prísad do tohoto bublajúceho kotla sa mienila Lesley chvíľu len nečinne prizerať, čo z toho bude. Spokojne sledovala, ako sa Omarine zereničky rozšírili pri pohľade do jej očí. Nutno podotknúť, že na každého pôsobil jej pohľad trošku inak. Hoci mu nik len tak neunikol, niektorých si dokázala podmaniť ľahšie ako iných. Na jej prekvapenie, no taktiež úľavu, Omara patrila k tej poddajnejšej skupine, čo bolo maximálne vhodné pri ostrej metrovej fanatičke. Dokonca natoľko, že v sebe našla slová tak pokorné a rozvážne, že by to snáď sama Lesley nepovedala lepšie. S blahosklonným úsmevom sledovala jej reakciu, ešte s jedným uchom vnímajúc Ossiana, ktorý sa do toho vložil.
Musela uznať, že hovoril múdro, skoro si to až žiadalo jej rešpektu. Ten pocit v nej vzbudzoval nával vzdoru, nebolo jej to však moc platné, vediac, že sa tu bude musieť aspoň navonok chovať s rešpektom voči ostatným členom ešte hodnú chvíľu. Prirodzenú autoritu dosiaľ rozpoznávala a do značnej miery aj akceptovala u Noctry a v istom bode sa rozhodla, že to stačí. Čím dlhšie tu bola, tým patetickejšie jej prišla idea prijatia viery. Už len z toho trucu.
"Tak výborne," skonštatovala, venujúc Omare hrdý úsmev k jej počinu. Toho, že mienila preberať vieru s Duinym sa príliš neobávala, vedela, že pri tej diskusii už jej upokojujúca aura nebude prítomná a bohvie ako sa k nemu za takých okolností bude Omara správať. Navyše po tomto výstupe pochybovala, že ktosi tak opatrný ako Duiny jej ponuku prijme. Zato Ossian ju teda nepotešil tým, čo navrhol Bellanne. Od začiatku sa jej dvakrát nepozdával. Na to, čo od neho počula, sa pomaly a meravo naklonila, aby sa so svojím chlácholivým úsmevom dostala do Bellaninho zorného poľa. Tu si na cudzom území starý pán, hromžila vduchu no nedala to znať. Nájdi si vlastnú, ktorej budeš vymývať mozog, táto je moja! Nehodlala odtiaľto odísť bez aspoň jedného traumatizovaného vlka okolo krku - mala to byť Bellanna, nie len preto, lebo k nej Lesley chcela mať blízko, ale keď šla ona, pravdepodobne by šiel aj Aiduin.

Netrvalo dlho a situácia okolo bazéna aj v ňom začínala hustnúť. Lesley však pravdu povediac nemienila venovať zápasiacim vĺčatám viac pozornosti, než si ich špliechanie a kňučanie vynútilo. Bolo to ako zatmenie Slnka; prirovnanie v tamto kontexte priam poetické - nedalo sa ich ignorovať, no bolo lepšie nedívať sa priamo na ne. Aspoň lepšie pre ňu. A mrzelo ju to, ešte viac než samotný ceremoniál ju mrzelo, že vôbec mali to ohromné nešťastie sa narodiť práve do tejto svorky. Vedela, že ani s jedným z týchto problémov nemohla nič urobiť a tak keď nemohla pomôcť im, pomohla aspoň sebe tým, že hrala len nečinnú muchu na stene.
Očividne to Bellanna vnímala odlišne. Jej odvážny krok vpred si samozrejme všimla a vediac, že sa jednalo o liečiteľku i matku sa tomu vôbec nečudovala. Dúfala však pre jej dobro, že si tento krok všimlo čo najmenej členov. To, že vedľa jej kamarátky zakotvil Ossian ju tiež nejak hovadsky netešilo, no musela uznať, že sa dal stiuáciu riešiť pokiaľ možno diskrétne. Medzitým sa aj sama Lesley váhavo pohla z miesta, hoci ešte vždy stála na opačnom brehu. Nechcela robiť scény, vedela že to verejnej mienke o Bellanne neprospeje, vedela však aj to, že jej by to prospieť mohlo. Možno. Prejaviť takúto iniciatívu počas ceremoniálu mohlo byť malé plus. Našťastie sa nakoniec vôbec nemusela rozhodnúť pre jedno alebo druhé, nakoľko kým by vôbec prišla na miesto činu, jeden vlk stihol Bellanne pomôcť a v závese za tým to druhý vlk stihol pohnojiť. Omara. Jasné, prečo nie? Prečo by sa mesiášova ctená sestrička do všetkého nepchala? Lesley spomalila a chvíľu len sledovala dozvuk malej drámy, ktorú vyvolala. Na to by jej bolo, robiť ramená na nových členov.
Paradoxne sa však rozhodla vybrať práve za ňou. Kamarátku ako Bellannu si mienila držať blízko, zbrklú rozbušku ako Omaru bližšie. Veď aj preto jej bola duchovnou sestrou. Pomaly a nenápadne prešla davom až na ich stranu, pričom si zastala kúsoček od Omary, ktorá ju tak delila od okrídlenej vlčice. "Hej," šepla jej a jemne ju štuchla do pleca, aby jej pozrela do očí. Opäť jej upokojujúco zmodrali, čoho mienila využiť. "Nadaj sa ňou rozhodiť. Reprezentuješ nás," povzbudivo na ňu žmurkla a pousmiala sa.

Než Omara stačila dovyť, Lesley náhlivo vyhupla spoza rohu paneláka a rezko cupitala k nej. "Som tu, som tu-!" ohlásila spokojne a pri pohľade na ňu kamarátsky zašvihala chvostom. Dnes v noci sa po čase, ktorý jej pripadal ako večnosť, konečne smela aj ona posunúť hoci len o krôčik vyššie v miestnej hierarchii. Hoci to pre ňu bolo dlho očakávanou úľavou, bola si vedomá aj tej irónie - snažiť sa preraziť v kolektíve, ktorým toľko pohŕdala. A tu ešte ani tá sranda nekončila, chcelo to potom vyššie a vyššie a vyššie! Až kým sa z nej nestane kráľovná bláznov a potom nech si najhorúcejšie slnko berie toto smetisko. "Dúfam, že si príliš dlho nečakala," slušne sa ostýchala.

Neznášala, že ešte aj v tejto chvíli musela niečo hrať. Hoci slzy celkom jasne hrané neboli. Neznášala však, že ani v tejto temer intímnej chvíli zo seba nemohla striasť tú masku. Neholdovala náboženstvám, to bol bezpečne stanovený fakt, no ak by pre ňu bolo niečo sväté, tak toto. Táto chvíľa. Akákoľvek, teraz o to vzácnejšia spomienka na Majdalenku. To bolo pre ňu niečo, čo chránila, k čomu nesmela preniknúť nijaká krivda. Preto, spomedzi všetkých falošných výstupov jej tento prišiel nehanebný. Snáď prvý raz v živote bola zo svojho správania zhnusená.
Aspoň že si Nirix dal povedať. Celkom ju to prekvapilo, no nebola v rozpoložení nad tým teraz žasnúť. V konečnom dôsledku mu aj tak musela urobiť po vôli pre vlastné dobro. Musela sa vzchopiť a nikoho nezaujímalo, že na to bolo príliš skoro. Potiahla nosom a trochu sa narovnala. Zrútená stena do nory zaliata v chladnom prítmí na ňu bezcitne zízala, bol to vlastne pomník. Šli tam aj kvôli mne. Chceli, aby som žila - tak budem žiť. Zaťala zuby a vzápätí pozrela na Nirixa. Oči sa jej rozcítene leskli, no bola v nich aj akási iskra guráže. Zhlboka sa nadýchla, ešte stále trošku roztrasene a zas vydýchla. Pristúpila k nemu a zľahka sa mu oprela o plece. "Ďakujem vám...ďakujem, že ste tu so mnou," zamrmlala smutne, no už s ňou aspoň prestávali mykať vzlyky.
Vzápätí jej pohľad skĺzol k labkám. Na jednej mala ešte stále prútený náramok od Majdy, cez ktorý si medzičasom prevliekla drobnú maticu, ktorú našla v meste. Zamračila sa. Mysľou jej preletel nápad. Odstúpila od Nirixa a podišla k neďalekému suchému kroviu. Odhodlane sa vystrela, teraz už s výrazom, ktorý odplašil akékoľvek zvyšky emócií. "Tá vlčica, ktorú ste tu v zime našli Nirix, je preč." Pozrela prísne na náramok, stiahla si ho z labky a zavesila ho na konárik. "Už ma s ňou nebude nič spájať. Moje miesto je v Kulte a moje srdce pri Hatim," skalopevne prehlásila a vrátila sa k nemu. "Poďme domov."

Iste asi nebolo vlka, ktorý by občas neocenil nejakú tú chvíľku len pre seba. S tým nemohla nesúhlasiť, hoci v tomto prípade chuť byť osamote nepramenila ani tak z prirodzenej potreby, než zo silnejšej či slabšej antipatie. To však teraz nemalo zmysel rozmazávať, navyše Lesley krátko na to upútal Bellannin veľavravný úškrn, ktorý bol pri tomto horko-sladkom stretnutí vítaným osviežením. "Pôjdem rovno za tebou," zasmiala sa a zašvihala chvostom.
Naďalej pozorne načúvala, pričom sa modrá odpichla s ďalšou potenciálne hodnotnou informáciou. Ryšavého okrídleného šamana si budeme pamätať. Možno sa raz hodí. Bol to šikovný opis, teda za predpokladu že v Nihilskej svorke nesídlila početná rodina lietajúcich ryšavých čarodejníkov.
Rýchlo sa v myšlienkach vrátila na zem, keď Bellanna hodila podľadom po svojich jazvách. Lesline oči ju nasledovali a ona si rýchlo sčítala dve a dve, nad čím sa podvedome mierne zamračila. Potom sa zamyslene zahľadela do ulice. "Tí, čo vidia pravdu sú často čiernou ovcou," ticho skonštatovala. "Je to osamelá cesta. Krutá." Nepokúšala sa tým poukázať práve na seba, hoci presne seba videla v tejto pozícii, pokiaľ šlo o Kult. Každý, v kom ešte ostal smietok zdravého úsudku sa príliš bál prehovoriť. Koniec-koncov aj ona sama. Aj keď ju nešťastie jej kamarátky v najmenšom netešilo, nemohla si odpustiť vyhľadávať medzi nimi podobné strasti, ktoré mohli zdieľať. To bol ten pravý oheň na ukutie spojenectva. Samozrejme konkrétne toto zatiaľ zdieľať nemohla.
Opäť sa otočila k Bellanne, ktorej emócie sa čoraz väčšmi roztápali. Zľahka sa k nej pritúlila, cítila ako sa začína chvieť. "Je mi to tak ľúto Bell," skrúšene zamrmlala. "Možno..možno ich ešte niekedy stretneš, svet je malý. Možno Hati dopustí a všetko sa napraví...alebo aspoň niečo z toho," dala sa utešovať.

Na rozdiel od väčšiny prítomných, Lesley k tejto tradícii nechovala nijaké sympatie. Jediné dobré bolo, že už aspoň nechytala paniku, ako keď toho bola svedkom prvý krát. Trápilo ju skôr niečo iné, jej malý projekt - Bellana & Aiduin sa sem pravdaže dostavili tiež. Bola tu o trochu skôr než oni, a tak sa ocitli na opačnej strane bazénov. Len čo sa im pohľady pretli, zašvihala na pozdrav chvostom. Celkovo si navzdory jej vnútorným pocitom udržiavala profesionálny pokojný úsmev, akoby práve vôbec nestála na brehu bazéna plného krvi.
Možno bolo i na niečo dobré, že sa priamo k Bellanne okamžite nedostala. Netušila totiž ešte, ako jej túto scénu vysvetliť tak, aby sa pred ňou nevykreslila ako psychopat no zároveň aby tým neurazila okolostojacich psychopatov. Všimla si, že sa tejto úlohy zhostila Omara, jej duchovná sestra. Lesley musela uznať, že sa z nej stal pomerne typický kulťan, mohla teda šípiť, že z jej odpovede modrá fešanda radosť mať nebude. Táto noc predstavovala skúšku ohňom pre ich žalúdky, ukážka toho, čím Kult v skutočnosti bol. Ľutovala ich za to, no zároveň pre bola pre ňu ich reakcia kľúčová. Medzitým po očku sledovala hlavné hviezdy dnešného večera, ktoré sa už doslova na verímboha zrútili do vody.