Príspevky užívateľa

Opatrne sa zakrádala temnou chodbou. Už nejaký čas uplynul, čo zakotvila na tomto mieste, v tomto...Kulte. Jedna osudná noc jej prevrátila celý život naruby a to doslova, keďže sa musela naučiť spávať cez deň a bdieť v noci. Lebo prečo sa obrovským vyľudneným mestom plným bláznov predierať cez deň, keď v noci to bolo ešte stokrát horšie? Jediné dobré na tom bolo, že tajné smútky z tejto zápletky už ju pomaly prestávali baviť. Plač nič nevyrieši, ba čo viac ju mohol akurát priviesť do problémov ak by to v ostatných členoch vzbudilo dojem, že tu Lesley azda nechcela stráviť už ani minútu.
Celá táto skúsenosť sa črtala ako hororová verzia jej pobytu v sesterstve - bola zachránená pred zimou novým kolektívom, ibaže to nebol kolektív šarmantných slečien ale fanatických čudákov, ibaže to nebol tábor uprostred lesíka ale mesto duchov, ibaže odtiaľto už nesmela vystrčiť päty, inak ju zoderú z kože...! Ale inak to bolo úplne v poriadku. Na základe takýchto dojmov asi nikoho neprekvapí, že sa dosiaľ spoločnosti ostatných členov trochu zdráhala. Vedela, že sa im nemôže vyhýbať večne, jednak tušila, že po istom čase už aj taká spoločnosť bude lepšia než žiadna a jednak nechcela vzbudzovať podozrenie. Našťastie to ani z ich strany nevyzeralo, že by si šli kvôli nej nohy dolámať, čo bolo pre ňu výnimočne veľkou úľavou.
V tejto budove sa dnes v noci ocitla viac-menej náhodne, rozhodne to nebola jej vytúžená destinácia. No keď sa tak obšmietala popri vchode, za chrbtom jej čosi hrozne zavŕzgalo, hoci to bol možno len potkan prechádzajúci okolo - no a keď zastavila, bola už statočne vnútri nemocnice.

Navzdory neistote, ktorá jej teraz zvierala srdce bola za poskytnutú starostlivosť vďačná. Snažila sa pritom prehlušiť čoraz hlasnejšie otázky v jej hlave, ktoré jej sťažovali na tejto situácii hľadať pozitíva; prečo mal Nirix vôbec dôvod ju zachraňovať a kedy zas uvidí svoje nepokrvné sestry. Uvidí ich vôbec ešte? Ako sa asi zachová Majdalenka keď zistí, že je fuč? Nechcela na to teraz myslieť lebo tušila, že uspokojivej odpovede sa v tejto chvíli nedočká. Mala by sa sústrediť na to, že ešte aspoň bola nažive a koniec koncov - cudzinec mal zjavne záujem na to dohliadnuť, aj keď ju podľa jeho slov chcel bohvie k čomu, musela si priznať, že jej tá pozornosť bola celkom príjemná.
Ochotne sa nechala znova zababúšiť, po celý čas na neho upierajúc oči, až kým sa neuložil kúsok od nej. Kútiky jej cukli do malého úsmevu, hoci jej oči stále prezrádzali, že mala starosť. "Ďakujem vám," riekla, zase trošku zakuckala no nakoniec sa opatrne zakrútila do klbka a zavrela oči. Pravdu povediac sa bála ísť spať, netušiac v akom stave a na akom mieste sa zas zobudí, no choroba si na nej robila svoje a tak bola chtiac-nechtiac po niekoľkých minútach ako ovalená.

Lesley

- do Norestu dorazila, keď už bola zima v plnom prúde, v priesmyku ju našla Hel, ktorá ju priviedla do spoločenstva tulákov v dormanskom hvozde
- na plánovaní (tu už bola chorá) ani samotnom nájazde na azaryn sa priamo neúčastnila ale bola tam keď ho vymýšľali a potom im veľmi držala palce
- počas neprítomnosti sesterstva (okrem Sariane) bola v kritickom štádiu choroby objavená Nirixom, ktorý ju odniesol do Kultu, kde sa doliečila (hra ešte prebieha)

(Salome prišla až na sklonku zimy, našla na púšti zahrabaného Ossiana)

Penta by sa chcela poďakovať za nápaditú akciu, ktorá priniesla veľa možností pre dobré zápletky <3

Čím ďalej, tým viac Lesley dochádzalo, že najistejšou cestou prežiť túto situáciu bude odkývať Nirixovi na akúkoľvek báchorku, ktorá mu napadne. Na tom prečo nebolo nič zlé, no nie? Každý v niečo verí - Lesley verila, že Sariane na ňu bude dávať pozor, kým bol zvyšok sesterstva preč, hoci tá miesto toho zjavne šla niekam na dovolenku. Ak tomu mohla veriť ona, tento tu mohol veriť, že vlk spadol z mesiaca a postavil sídlisko. S tým nemala nijaký výsostný problém, pokým by sa ju pravda, na ten mesiac nerozhodol vystreliť. Každopádne už začínala celkom rozumieť, o aké spoločenstvo sa jednalo, predsa sa ešte nikdy s niečím ako kult nestretla.
"Ach tak on je teda...predovšetkým duchovným vodcom, ak správne rozumiem," sústredene pokývala hlavou. "Znie to pozoruhodne, musí byť teda-" uprostred vety ju vyrušil nečakaný nový záchvat kašľa, ktorý na moment otriasol celým jej drobným telom. Chytro zaryla papuľou do deky aby nekašľala Nirixovi rovno do tváre, no zdalo sa, že to už lezie aj naňho. Nerada by do mesta dovliekla epidémiu, no...technicky ju sem dovliekol on. "...veľmi mocný," konečne chrapľavo dokončila vetu.

Otázka jej nanešťastie vnukla miesto odpovedí ešte viac otázok. Pozorne ho počúvala, no zatiaľ jej z jeho slov ešte úplne nedochádzalo, kto bol ten Hati zač. Veľký vlk...no jasné, to všetko vysvetľuje! Postavil mesto? Prirodzene! O čom to ten chlapík rozpráva, veď mestá stavajú ľudia... v duchu jej nedalo nesúdiť jeho slová, hlavne keď si spomenula na jej vlastnú skúsenosť s obydliami podobnými tomu, kde sa práve nachádzali. Dobre si na ne spomínala, na hlučné kovové príšery ovládané ľuďmi, ktorí jej rodinu vyhnali z domova, aby vzniklo čosi podobné tomuto. A veruže sa už na tieto stavby chcela spýtať skôr, spýtať sa, či aj tuna majú ľudí, ale ako sa dopočula tohto absurdného tvrdenia, rozhodla sa radšej vlkovi neprasknúť jeho bublinu. Taká nezhoda by mohla vyvolať reakciu, ktorú si nemohla dovoliť.
Ani jeho ďalšie slová jej nepriniesli veľkú úľavu. Jej intuícia sa nakoniec predsa len nemýlila, nebol to len dobrý samaritán, niečo s ňou chcel! Bolo síce načase, aby jej zase niekto povedal, že je výnimočná, no v tomto kontexte sa jej to nezdalo. Svoje znepokojenie však na sebe nemienila dať znať a celý čas len sústredene počúvala a sem-tam prikývla. Keď sa k nej priblížil, placho sa o kúsoček stiahla, no už sa zas neschovávala. "Ja-ah...Lesley, volám sa Lesley," nervózne sa pousmiala, so stiahnutými ušami. "Odpusťte moju nechápavosť ale Hati je skutočný vlk? Niekde vo vašich radoch?" spýtala sa znova, hoci tušila, aká bude odpoveď. No nedalo jej to, nech jej ukáže toho hviezdneho staviteľa, ktorý všetko spraví!

Kým jej Nirix zmizol z dohľadu, podujala sa nakoniec vystrčiť hlavu úplne, aby jej trčali aj dlhé strapaté uši. Nevedela však, ako si to má vysvetliť, nikdy sa s takýmto spoločenstvom nestretla, nevedela či by sa jej malo uľaviť alebo čo najrýchlejšie vziať nohy na plecia. Pravda, ak by to aj bol ten prípad, nedostala by sa ani po dvere.
Zvedavo naňho vykúkala a už aj trochu naťahovala krk, skúmajúc čo priniesol tentoraz. Čuduj sa svete, bolo to niečo vábnejšie, než zdochnutý potkan, ohľadom ktorého bola Lesley nesmierne vďačná, že ju ho vlk nenútil žrať. Aspoň nie zatiaľ. Pozrela najprv hore naňho, potom na bylinky, ktoré najprv opatrne oňuchala, hoci všetko nasvedčovalo tomu, že jej skutočne nemienil ubližovať. Teda aspoň zatiaľ nie. A tak nakoniec predsa len nasúkala do seba tých pár smiešnych kvietkov a chytro si hltla aj trochu vody, inak by sa tou sušinou pravdepodobne zadusila. Bylinky-nebylinky, aj ten hlt vody jej rozodranému hrdlu rozhodne dobre padol. Po rozume jej zatiaľ behali ďalšie jeho slová. "Ďakujem," slušne poďakovala, pokorne kývnuc hlavou. "A Hati je..?" opäť sa na neho obrátila s neisto prižmúrenými očami. Snažila sa porozumieť, nie len pre vlastnú informovanosť ale aj pre jeho priazeň. Vyzeral tak...snaživo. A nezmohla by proti nemu nič, to najmenej čo mu teda mohla ponúknuť, bol pocit zadosťučinenia.

S ďalším prehovorom vlka k nej prekvapivo doľahli aj slová, ktoré jej dodali štipku istoty. Alebo skôr nádeje, istá si zatiaľ nemohla byť vôbec ničím. To ju primälo pomaličky vystrčiť hlávku spod deky, hoci zatiaľ len čiastočne tak, aby jej bolo aspoň vidno do tváre, ako naňho pokorne upierala veľké lesklé oči, ktoré ako obvykle nenápadne zmodrali. Mohol k nej byť ozaj tak štedrý? Moment a...a čo moje sestry? Nechali ma tam samu? Čo Sariane?
Z myšlienok ju vytrhli ďalšie jeho slová, hoci Lesley ešte stále spracovávala čo vravel predtým. "Vraveli ste...Kult?" naklonila hlavu do strany, nemala potuchy, o čom to hovoril.

Hoci to pravdepodobne spod prikrývok nebolo moc vidieť, pri zvuku jeho hlasu sa jemnučko striasla a stiahla uši ešte viac, než doposiaľ. Aj keď vedela, že musela pre vlastné dobro ostať na mieste, jej obavy sa nedali poprieť, ako si čoraz lepšie začínala uvedomovať situácie, v ktorej sa ocitla. Mlčala, až kým cudzinec celkom nestíchol, ešte vždy schovaná pod látkami. Snažila sa ani priveľmi nedýchať, aby sa znova nerozkašľala.
"...Kde som to? Kto-kto ste?" nakoniec sa spod prikrývky ozval tenký, zachrípnutý hlások, jej tón bol opatrný a plachý. Nerozprávala však poplašene alebo rýchlo, len to tak pomaly šepla.
Čo tým chcel povedať že "čo s ňou urobí"? To sa pýtal vážne on jej? Necítila sa teraz, ako niekto, kto by tu mal niečo vysvetľovať, skôr tu bola vydaná na milosť a nemilosť bohviekomu, bohviekde. A do toho sa neutíchal ohlasovať jej zdravotný stav, aj keď jej teplo rozhodne trošku pomohlo, ešte nemala ani zďaleka vyhrané.

Nie že by jej za uplynulý čas nedošlo, že niečo bolo inak. Azda niečo toho charakteru, že bola cudzím vlkom nesená bohvie kam? A kde je ten problém, že? Ten by pravdepodobne videla len, ak by bola zdravá. No okrem toho, že jej zdravotný stav neumožnil nijako protestovať, mala aj trochu strach. Ten bol však nejasný, na jednej strane sa bála o svoj život a radšej prijala aj to možné riziko že jej cudzinec v skutočnosti nechcel pomôcť, na druhej strane sa bála aj jeho. Tu bol však pocit chladu silnejšou motiváciou a prikrytej plášťom jej ani len nenapadlo sa vzďaľovať.
Iné to nebolo ani po príchode nevedno kam, hoci nutno pripomenúť, že drobná vlčica bola po celý čas letargická, temer spiaca. A to bolo do istej miery pre Nirixa šťastím, keď si dovolil podotknúť čosi ohľadom váhy jej maličkosti.
Trvalo to istú chvíľu, no strecha nad hlavou a ďalší hrejivý materiál ju pomaličky začínal trochu kriesiť, hoci bola stále veľmi vyčerpaná a predovšetkým chorá. Pod všetkými tými dekami sa stočila do guličky tak, že jej von trčal jedine ňufák a keď sa v jej blízkosti opäť ozval tlmený hlas, ani nad tým nerozmýšľala a prikmotrila sa k nemu. Nevedela kto je, čo je, tušila že Majdalenka to nie je ale to bolo teraz jedno.
Nakoniec sa ale predsa len prinútila vystrčiť hlavu von, ťahal ju tam akýsi pach. Spod deky vykúkala pomaly a opatrne ako slimák z ulity. Noštek sa povytiahol, oňuchal potkana a...stiahol sa zase pod perinu.

Sily ju už celkom opúšťali a keď na jej chrbte čosi pristálo, akási plachta, v prvej sekunde to jej zmeravená koža ani neucítila. Prišla na to až po chvíli, keď jej plášť dožičil nejaké to minimum tepla. Práve to však v Lesley vyvolalo ďalšiu triašku a kŕčovito sa pokúsila schúliť do klbka.
Bola tak mimo, že sa nad prítomnosťou niekoho úplne cudzieho ani nepozastavila. Nevedela kto to je, no v tomto stave nevedela ani kto to nie je, teda to nebola Sariane, ani Majdalenka, ani nikto, koho by poznala. Teraz jej to však, podobne ako pri jej prvom príchode do Norestu bolo tak jedno. V hlave jej hučala otupujúca bolesť, čo jej vlk rozprával tiež nevnímala, len počula akési vzdialené mumlanie. Aj oči mala po celý čas tuho zažmúrené, nechcela a nedokázala ich otvoriť, jednak jej mráz spaľoval vlhké viečka, ktoré keby roztvorila, azda by jej z očí ostali len dve ľadové kocky. A keby aj nie, na čo sa mala dívať? Získať podronejšie informácie o tom, ako sa jej život chýlil ku koncu, či už rukou mrazu alebo tesákmi čohokoľvek, čo ju tu vonku mohlo nájsť. Zvolila si preto radšej upokojujúcu nevedomosť v temnote zažmúrených očí a čakala až tá zima a rozpálené hrdlo pominú a smrť si ju vezme niekam do tepla. "Zima..." zaskučala potichu, možno až nepočuteľne a aj toto jedno slovko ju stálo priveľa dychu na to, aby znovu hrôzostrašne nezakašľala.

Netušila, koľko času už ubehlo. Keby to mala hodnotiť subjektívne, tvrdila by, že dni, odkedy celý zvyšok jej družiny s výnimkou Sariane opustil tábor a vydali sa na pozoruhodnú, avšak riskantnú misiu. Lesley to rozhodne nebolo ľahostajné, nepriečila sa tomu nápadu, no klamala by tvrdiac, že nemala starosť. Hlavne o Majdalenku, nie snáď preto, že by jej nezáležalo aj na jej sestrách, ale...akosi sa domnievala, že o Hel, Kiler a Verdandi nebolo až tak veľa dôvodov sa strachovať. Čosi, čo by jej terajšia spriaznená duša nemala nikdy počuť, no pri všetkej láske i úcte, Majduška na onej výprave v jej predstavách pripomínala animovanú postavičku dramaticky sa schovávajúcu za každý strom, pospevujúc si akúsi špiónsku melódiu.
Tieto myšlienky jej na celkovom zdravotnom stave vôbec nepridávali. A to bola práve len špička ľadovca - bála sa totiž aj o seba a jej strach sa stupňoval po každom záchvate kašľa, tak nechutne zákerného, akoby medzi ňou a patogénom bolo niečo osobné. Napriek tomu, že sa jej telo zúfalo dožadovalo kyslíka, temer sa zdráhala nadychovať, ten prúd chladného čerstvého vzduchu jej zmrazoval sliznicu a bolesť ešte väčšmi zhoršoval. Sariane pred časom odišla, po bylinky alebo čo, už bola kratšia aj o mentálnu podporu a keď jej skromný plamienok na zahriatie vyhasol, vlčici sa na pokraji kompletného vyčerpania nahrnuli slzy do očí.
Po chvíli ju nové mračno kašľa zahalilo opäť, trasúc s ňou celou ako s potkanom. Možno už od zimy blúznila, no rozhodla sa vykuknúť z nory von. Možno uvidí niečo...hocičo, čo by odpútalo jej pozornosť alebo jej dodalo nejakú nádej, možno uvidí svoje sestry ako sa víťazne vracajú z ťaženia, živé a zdravé alebo aspoň vracajúcu sa Sariane. Vlastne by ich možno mohla zavolať! Už bola horko-ťažko schopná poskladať v ubolenej hlávke jednu celistvú myšlienku a tak jej každý zlepenec náhodných slov prišiel ako geniálny nápad. Azda to ju prinútilo vydrať sa až von, pred úkryt. Keď sa ale zhlboka nadýchla, pripravená pravdepodobne neúspešne a nepočuteľne zavyť, jej dýchacie cesty opäť kruto zaprostestovali. Kašľala tak strašne až sa zosypala k zemi, v tom momente sa však stalo čosi hádam ešte horšie - za jej chrbtom sa ozval mäkký rachot rúcajúceho sa snehu a ľadu, to sa hrubá biela obruba vstupu do nory celkom zosypala. Darmo sa pokúšala hrabať, horko-ťažko urobila pár vratkých pohybov, než sa jej labky vzdali, bola rada že vôbec stojí, nie to ešte hrabať! Po celý čas husto a neúprosne snežilo a pomedzi smutné stromy zavíjal víchor. Vzdala to. Hlava sa jej točila, pred očami sa jej tmelo a všetko jej svalstvo celkom zvädlo. Než sa celá zošuchla do snehu, už ho vôkol seba ani necítila.

Helenka x Kettu <3

Roihu x Anjel - nehrala som ani s jedným a ľúbila som ich ako dvojicu tak po troch dňoch návratu na brloh, to o niečom svedčí

Asphodelle x Gulášik >:]

Na Kilerin postreh sa aj Lesley zatvárila trochu rozpačito. Čo sa jej nového domova týkalo, stále ešte nemala bohvieaký prehľad napríklad o tom, koľko vlkov a hlavne svoriek sa tu v okolí mohlo nachádzať. Tie museli vysokej zveri vykántriť najviac a pri tejto zime a nedostatku potravy...no ktovie, aká bola momentálna situácia s vysokou. Zrejme nie práve ružová. Nechcela ale hneď hádzať flintu do žita, hlavne nie po tom, čo už sa ponúkla svojimi schopnosťami bola by to hanba, keby ich nakoniec nemohla využiť.
"No...tak teda skúsme no," neurčito pokrčila plecami. "Možno po ceste narazíme aj na niečo menšie, už to je lepšie ako nič," skonštatovala a po chvíli ticha letmo kukla na Kiler a vykročila vpred. Hoci tajne dúfala, že sa staršia, skúsenejšia vlčica onedlho sama ujme vedenia.

Hľadela na ňu v tichosti, bez jednoznačného výrazu v tvári, čakala, čo z Majdalenky vypadne. Nie pohŕdavo, ani posmešne, ani nijakým iným karhavým spôsobom. Sama sa rozhodla situáciu riešiť tak, že počká až k nej vhodná reakcia sama príde, než aby vymyslela nejakú nevhodnú. A onedlho, s prvými rozochvenými slabikami jej novej známosti aj nejaká prišla - prvé sa začali smiať Lesline oči, zatrblietalo sa v nich čosi roztopašné, po chvíli ich nasledoval aj zvyšok jej tváre. Naozaj sa však nemienila smiať na Majdalenke, aspoň nie tak škaredo. No to, čo sa jej teraz rysovalo pred očami začínalo byť milšie, úsmevnejšie než onen samotný vtip.
Pravdu povediac, Lesley sa donedávna cítila v tejto situácii ako tá viac nesmelá a hoci jej táto pozícia neprekážala, bolo pre ňu zábavné odrazu vidieť gradujúce sa rozpaky na opačnej strane. Zároveň jej to všetko tiež odhalilo malý nový kúsok Majdalenkinej osobnosti, ktorú predsa len o tomto čase ešte nemohla úplne poznať, čo veľmi chcela. Týmto sa pred ňou obrysy poetickej oduševnenej vílky začínali pomaličky plniť farbami, ktoré navzdory jej možným obavám, Lesley prišli tak isto krásne, ako samotné farby jej blanitých krídel.
Ako ju tak sledovala s potmehúdskym úsmevom, nakoniec sa za jej obzerajúcou hlávkou otočil aj celý zvyšok tela, ktorý ešte prekvapivo neprimrzol k podkladu. Stála k nej teraz celá natočená a ešte ždy nevydala ani slovka. Tak trochu ju teraz hodlala potrápiť svojím tichom, nie však za trest, určite jej nechcela spôsobiť nijakú veľkú úzkosť.No nemohla si pomôcť a trošku sa povyžívať v jej vykrúcaní. Sledovala, ako sa z tej papuľky opäť začalo rinúť rečí a rečí, ten poplašený naliehavý podtón sa nedalo nevšimnúť. Vskutku utešené.
A ako si tak mlela svoje a šibala očami do všetkých strán, isto si ledva všimla Lesliných nenápadných krôčikov čoraz bližšie, pričom bol každý Majdalenkin plachý pohľad vystavený hrozbe očného kontaktu. Sama si nebola istá, čo pekného jej na toto celé povie, no rozhodne mienila byť tou menej výrečnou. Videla, že v tejto situácii nebola sama miernym trdlom a to ju značne upokojovalo, nemala jej to teda absolútne za zlé. Až keď si Majdalenka všimla jej blízkosti, Lesley sa zhovievavo zasmiala, prezrádzajúc, ako by mal znieť jej úprimný smiech. Krok zastavila len asi na sekundu a hneď na to pokračovala ďalej, popri nej, aj sa o ňu bokom trošku obšuchla. Namierené mala smerom k táboru, rozhodne sa však nemienila vrátiť sama.

Asi by jej tak ľahko neuverila, keby sa o striedmosti komplimentov vlčica vyjadrila nahlas. Bola tak...upokojujúco sfarbená, jej kožuch pôsobil ako mäkkučký oblak za jasnej noci, o veľkolepých krídlach nehovoriac. Proste Niekto. A ten niekto mal teraz už aj meno. "Bellanna," zopakovala si precítene pre seba a pousmiala sa nad ním. Pekne jej pristalo. "Potešenie na mojej strane," odvetila zdvorilo a pobrala sa bližšie. "Oh liečiteľka? To je pozoruhodné, také ušľachtilé povolanie." Na moment to primälo zamyslieť sa, ako to vlastne fungovalo v jej rodnej svorke. Tam ich však nebolo veľa, prevažne sa jednalo len o jej rodinu a tak sa všetci okosi starali jeden o druhého. Azda jej otec sa zdal, že o bylinkách vedel trochu viac, než ostatní.
"To veru nie som, aj keď to znie ako krásna predstava," zasmiala sa a pokrútila hlavou, prezerajúc si miestnosť. Akokoľvek už mala svoje najlepšie roky jednoznačne za sebou, Lesley sa páčila. Vôbec, ako asi všetko ľudského pôvodu. "Vlastne som sa tu okolo vždy len obšmietala, dnes som prvý raz dnu," dodala spokojne keď k nej podišla. Jej náznak vyhodnotila tak, že to chce otvoriť. Pravdu povediac tajne dúfala, že hoci ju Bellanna sama požiadala o pomoc, nebola od nej slabšia. To by sa už ale ozaj čudovala, už len súdiac ich výškovým rozdielom a skutočnosti, že Lesley bola svojou telesnou zdatnosťou dobrá skôr na okrasu. "Ak si tu nevhod ty, odteraz sme tu nevhod obidve," uškrnula sa, zapierajúc sa labkami do veka truhlice, ktorú sa im našťastie podarilo otvoriť a veko sa so škrípaním preklopilo na druhú stranu.