Príspevky užívateľa

"Mhm, znamenalo," prikývla. "Aj preto som odtiaľ musela odísť, začínalo ich byť priveľa-" No, o ľuďoch by sa vedela rozrozprávať, vlastne to bola jedna z tých bezpečných no zaujímavejších tém, ktoré smela vytasiť aj pri väčšine skalných veriacich. Snáď okrem Nirixa, ktorý si podľa všetkého žil vo svojej bubline a pre vysoké postavenie sa mu ju neopovážila prasknúť. Práve jeho by však náramne rada vyviedla z omylu, mudrlanta. "Je to trochu na dlhšie ale hej - keď ťa nabudúce prídem pozrieť pod most, môžem vám s Duinym o tom porozprávať," kamarátsky na ňu žmurkla.
Bola ozaj rada, že Bellanna nevŕtala hlbšie do jej vyhýbavej odpovede. Sama si nebola istá, či si toho všimla ale to bolo v konečnom dôsledku jedno. "Bola. Kedysi sopm žila v malom rodinnom klane, potom...potom som prišla do Norestu počas zimy a prichýlila ma partia tuláčiek. Nikdy som nebola rada sama," povzdychla si tiež. Kult bol skutočne unikátnym spoločenstvom - v negatívnom slova zmysle. Hádam to bolo podložené tým, že vlci ktorí sem prišli dobrovoľne boli po väčšine od prírody asociálmi, z ktorých chýbajúce slnečné svetlo vysávalo dušu.
S nehasnúcim záujmom nastražila uši, hoci nechcela vyzerať až príliš zvedavo, aby ju neznervóznila. Jej obočie však vystrelilo nahor hneď ako spolemula istú nechválne známu svorku. "Ignis.." podvedome zamrmlala a trochu sa nad tým zamračila. Pri tej súvislosti jej zovrelo hrdlo, no zároveň bola aj trošku rada, že sa medzi nimi mohla nájsť ďalšia spoločná reč. Nestávalo sa často, že by sa niekto dal jej popísať celý svoj životný príbeh a Lesley si nemohla pomôcť - túžila z toho vyťažiť, lákalo ju to ako žiarovka nočného motýľa. Všetko, čo modrá povedala si starostlivo zapísala do pamäti, aby si jej osobnosť vedela lepšie zmapovať. Videla ten vzdor v jej očiach, tú krivdu. Pravda, skladačka to ešte stále nebola kompletná a zrejme ani nikdy nebude, ako čo sa týka ako Bellanny, tak toho, čo sa presne stalo. Pri posledných slovách zarazene zvesila uši. Navzdory tomu, čo by však Bellanna mohla čakať, necítila strach, ani odpor. Samej jej to bolo zvláštne. No za posledné mesiace sa idea vraždy...začínala v jej mysli akosi potichu normalizovať. Alebo to pre ňu aspoň nebolo tabu. Rozhodne ju zaujalo, že Bellanna mala v sebe vôľu čosi také spáchať. Všimla si, že čakala na jej reakciu, nervózna, čo jej na to asi tak povie. Pokorne zaklipkala očami a pokynula jej nosom, aby pokračovala.

Skúmavo natočila hlávku pri jeho odpovedi. Žeby malá sťažnosť? Možno nie, mohla si to iba namýšľať. Nič-menej, karhať ho za to nemienila. "Oh. Nuž tak nie ste jediný, kto mal tento problém," poznamenala a sadla si. Konečne pritom odlepila oči z tých jeho a radšej sa dívala do húštia pred nimi. Prisahala by, že ich aj potom ešte chvíľu videla, ako keby sa dlho pozerala do slnka.
"Vo všeobecnosti, chcete sa držať tam, kam ešte siahajú objekty ľudského pôvodu. Práve tu je tá hranica skôr pomyselná, ani ja by som ju nevedela presne určiť. Kým ste však na nižšom postavení, niektorí členovia vám môžu dávať za zlé, že ste tu. S podozrenia o útek," vysvetlila.
Pri jeho poklone sa spokojne usmiala. Ani to nebola jej práca, vlastne, ako už správne podotkla tu ani sama nemala byť. Nebolo to nič, za čo by mohla odvisnúť, aspoň v to dúfala, akurát by sa musela zas s niekým handrkovať. A čo. Bola tu už dosť dlho na to, aby z nej opadla väčšina nedôvery. "Ak na ňu narazím, dám jej vedieť."

Bolo zvláštne, že spomedzi všetkých veľkých, zastrašujúcich až bizarných indivíduí v Kulte, ten, čo na Lesley pôsobil znepokojujúco, bol práve takýto obyčajný jano. Nie že by sa ho nejako bála, no veľmi rýchlo sa z nej vytratil ten pocit istoty, ktorý stál a padal na tom, že tu žila dlhšie. Jeho neodbytné oči predčili jej vlastné, až dokonca sama zabúdala, že jej pohľad mal tiež na druhých istý efekt.
Keď k nej vyskočil na kapotu, celkom určite sa jej videl príliš blízko. Nebola si istá čo robiť, zoskočiť hneď na zem jej zdalo nezdvorilé a nie že by sa dotyčný práve choval ako najväčší džentlmen, no ona kvôli nemu nemienila znížiť z vlastného štandardu. Dopriala si však aspoň o trochu viac osobného priestoru, aspoň ako jej kapota dovolila a zaspätkovala od neho o kúsok preč.
"Isteže. Musíte ospravedlniť moje vypytovanie, sme blízko hraníc a nik sa ma v tomto meste ešte neunúval informovať o vašom príchode," zamrmlala, neuhýbajúc pred jeho pohľadom, aj keď by celkom rada. "Som Lesley," predstavila sa.

Mierne sa uškrnula nad Bellanniným zúfaním. "Žiaden vlk by miestne objekty nevedel všetky pomenovať. Dokonca ani ja, a to som v blízkosti podobného mesta kedysi žila. Ani nebolo opustené," odvetila. Skutočne to bol celkom iný pocit, byť pri stavbách celkom zblízka alebo dokonca vo vnútri. Pri zaľudnenom meste to neprichádzalo do úvahy, no ani tu v opustenom jej to nepripadalo o moc lepšie. Azda keby bol deň a keby tu bola s kamarátkami a keby odtiaľto smela kedykoľvek odísť, prečo nie?
"Hmm tichý, povedala by som," neutrálne si povzdychla, hľadiac von do pustej ulice. "No pre väčšinu vlkov je to presne to, čo potrebovali. Pre tých, čo v tme ožívajú a oddávajú sa Hatimu, aj preto možno občas môžu byť trochu menej prívetiví. Nedávam im to za zlé." Opäť pritom celkom mimovoľne obišla svoj vlastný názor. Mohla jej celkom jednoducho povedať, že je to tu super, že každá noc strávená v Hatiho službách je dobrá noc, avšak spomedzi všetkých vlkov sa práve Bellanne zdráhala takto klamať. Chcela totiž, aby k nej bola aj modrá čo najúprimnejšia a to sa nestane, ak by sa Lesley vykreslila len ako ďalší poslušný fanatik.
Keď cez ňu prehodila hebké krídlo, neubránila sa príjemnému pocitu a blažene privrela oči. Kľudne by si takto aj podriemkala, hoci teraz sa pravdaže musela udržať v realite. "Na také straty sa asi nikdy nedá celkom zvyknúť," smutne zamrmlala a pozorne počúvala, čo mala ďalšie na srdci. "To všetko..?" spýtavo na ňu dvihla zrak. Iste, sama od seba by sa nevypytovala, no teraz sa jej videlo, že sa k tomu Bell chýlila akosi samovoľne. V tom jej predsa nebude brániť.

Prekvapilo ju, ako nonšalantne vlk naložil so situáciou. Nepokúšala sa nejako silou-mocou strašiť či robiť hluk, no čakala že ako väčšina cudzincov v meste sebou aspoň cukne. To aby ho potom mohla preveľmi šarmantne upokojiť. Ani to ticho sa jej nepáčilo, ten absolútny pokoj, aký prejavoval. Nepôsobil však upokojujúco, skôr akoby bol nad vecou na jej úkor. Oči mu do tmy svietili ani z vyrezanej tekvice a mala pocit, že jej videl až do žalúdka. Netvárila sa ale nejako ustrašene, neustupovala, len trochu zmierlivo sklopila uši.
"Oh, kde mám spôsoby, uhm-" ostýchavo zaklipkala očami a odkašľala si. "Pozdrav vás Hati," slušne pozdravila, keď jej došlo že naňho tak trochu zízala. Hoci po správnosti ju mal ako dámu pozdraviť prvý. "Ste členom Kultu, cudzinec?" Keby nebol, mal by vlastne šťastnú noc. Lesley bola na takomto mieste najlepším priateľom kacíra, hoci by tu samozrejme nikoho neprechovávala. No rozhodne by pri štvaní bola podstatne slušnejšia než snáď hocikto iný. Samej jej liezlo na nervy, keď ju po príchode, dlho po príchode tiež niekto stále takto kontroloval no spýtala sa, aby ju to nedostalo do problému.

Keď sa nad tým tak zamyslela, vlastne sa začínala trochu obávať jej reakcie, až vysvitne, že Kult snáď azda nebol tou najlepšou voľbou. O tom pravda, ako bola Bellanna schopná pripustiť si chybu nevedela nič, no vedela o Duinym. Lesley mala materinský pud hoden iba ak kukučky. Keby však bolo jej decko uväznené v Kulte, sama by hodila hysák.
Na jej otázku jej pohľad tiež klesol k zemi. Rozhodla sa, že skrátka neprizná farbu viac, než Bellanna a tak bude ich riziko obvinenia rovnako veľké. V kútiku duše tušila, že až sa v budúcnosti naskytne šanca odtiaľto úspešne zmiznúť s tlčúcim srdcom, jej morálne zásady pôjdu stranou. Modrú vlčicu mala rada a rozhodne ju teraz chcela pri sebe, no nemohla jej nič skutočne prisľúbiť, netušiac čo prinesie budúcnosť. Už teraz tu toho mala plné zuby, hoci zdanlivé zmiznutie Majdalenky jej motiváciu vôbec k čomukoľvek značne podkoplo. A vôbec by sa nečudovala, keby o pár mesiacov Bellanna zmýšľala rovnako. "Nebudem ti klamať...tá zmena nie je jednoduchá. Hoci je pravdou, že mi miesto ako je toto nebolo celkom cudzie, no spočiatku, keď si k tomu pripočítaš tú tmu..." trochu rezignovane si povzdychla, no pre odľahčenie jej mierne cukalo kútiky to ironického úsmevu. Je to tak, ako to je. A v tomto štádiu už jej to neraz prišlo tak hrozné, až to bolo smiešne. Alebo už prichádzala o rozum.
"Oh Bell," empaticky hlesla a priplichtila sa bližšie. Videla, že sa blížil ďalší príliv emócii a tentoraz ho nemienila prepásť. Jemne sa o Bellannu oprela, bola to akási pozvánka k objatiu, no nechcela ju hneď stískať pre prípad, že to na ňu bolo priveľa. "Ako by ťa niekto mohol opustiť?" zaševelila nežne. Aj keď sa Bellanna mohla zdráhať plaču, Lesley na to bola plne pripravená. Niet nad bonding time.

Pri jej vlastnom výklade viery Lesley zatajila dych. Jednou z mála dobrých vecí na Kulte bolo, že hoci tu každý po každom nepekne jastril očami, azda v nádeji, že konečne bude môcť dôjsť k verejnej poprave, samotný duchovný život veriacich sa tu nejak ohromne nenosil. Lesley sa nad tým neraz s údivom pozastavila, hoci toto bol jej prvý a dúfajme posledný kult, očakávala by trochu viac...kultúry. Okrem Nirixových báchoriek o vlkovi, ktorý v stručnosti žil na mesiaci a staval ľudské mestá, aby v nich žili iní vlci zatiaľ nezakopla o nikoho, kto by v jej ponímaní žil a dýchal vierou. Aspoň nikto, kto by sa podľa toho choval. To jej osobne pravda vôbec nevadilo, čím menej tu vlci vedeli o vlastnej viere, tým lepšie sa jej o nej klamalo. No celkom ju zaujímalo, ako sa Bellanna zatvári, keď na to sama príde.
Chápavo pokývala hlavou. "Nuž...Kult je útočiskom pre každého, bez rozdielu. Nepochybujem o tom, že nie si jediná, kto sa tu dal hľadať nový začiatok," skonštatovala. To, že sa jej domov v Nihile zunoval bolo fér, hoci to samozrejme nemohla sama posúdiť. No nech sa tu verilo v čokoľvek, jej to neprišlo ako svetlé zajtrajšky. Že tu miestni čudáci z širokého okolia hľadali azyl bolo pravdou, no v nič lepšie ich to nezmenilo. Stále to boli čudáci, len zhromaždení na jednom, rovnako čudnom a nepriaznivom mieste. Snáď s výnimkou tých bezradných duší ktoré len nevedeli, do čoho idú. A Lesley si začínala byť čoraz viac istá, že to bol aj Bellannin prípad a ak nie jej, tak Duinyho určite. Lenže čo s tým teraz? Bolo už prineskoro na to, aby im vykričala, že sa dopustili osudnej chyby, ba čo viac, že Bellanna, nech mohla byť akokoľvek milujúcou matkou stiahla svojho syna do tejto patálie so sebou. Mohla sa len nečinne prizerať, ako na to sami prídu. A hoci by pre nich bolo šťastnejším koncom skutočne prijať vieru a splynúť s miestnym kolektívom, Lesley by šla proti všetkým svojim inštinktom, keby im v tom mala pomôcť. Nemohla si sama sebe kopať ešte väčšiu jamu.
Pri jej malom návale sĺz rýchlo spozornela, venujúc jej chlácholivý úsmev. Pri jej posledných slovách však maličko ovädol. "Znieš celkom ako ja, keď som sem prišla." A znelo by tak aj to nevyslovené "ale".

Lesley sa dlhodobo nevedela rozhodnúť, či sa jej v tejto časti páčilo viac alebo menej. Lebo povedzme si úprimne, niekde v meste sa jej vyslovene nepáčilo, akurát boli miesta, kde bola viac či menej ochotná vkročiť. Tu sa jej páčilo väčšie množstvo zelenie, no na druhej strane jej tu bolo toľko, že sem veľakrát nedosvietil ani ten nepodarený mesiac. Ale nie, ty nie si nepodarený. Nemôžeš za to, čo si o tebe navymýšľali, zamyslene pozrela na náznak studenej žiary kdesi za vrcholkami stromov, ako si hovela na hrdzou prežranej kapote. Snovala snáď vlastné malé vierovyznanie? Sotva, skôr sa cítila neraz tak sama, že si domýšľala takýchto imaginárnych kamarátov. Ak niekoho uctievala, tak len samu seba. A nemienila v tom byť sama.
Zo zamyslenia ju vyrušil pohyb v húští. Neutekala, no zavše sa trochu prikrčila. Nepotrebovala ďalšieho kohúta na smetisku, aby jej začal preveľmi dôležito vysvetľovať, že je ako deviantka blízko hraníc. Ano vedela. Nebola slepá ani sprostá, kam by chodila? Keby jej to bolo na niečo platné, nezostal by tu po nej ani kúdoľ prachu.
Krátko na to sa však ozval aj zvuk utrpenia, čo však bolo zaujímavejšie, v hlase, ktorý pravdepodobne nepoznala. Zvedavo natrčila ucho. Nirix to isto nebol a vlastne veľa ďalších samčích hlasov v kulte nepoznala. Potom sa medzi vrakmi mihlo čosi tmavé. Lesley premkla zvedavosť a potichu sa zošuchla dole z auta, nasledujúc pach cudzinca. Nevedno či jej čas strávený v Kulte dodal na guráži alebo jej len už bolo v tejto chvíli fuk či ju tu niekto zadrhne - vyskočila na inú kapotu pár metrov od vlka a zvedavo pozrela do húštia, čo bude.

Zvedavo nastražila uši a aj si trochu pobúchala chvostom o spráchnivenú zárubňu. "Tak to je skvelé, určite sa tam čoskoro uvidíme," zaradovala sa. Vskutku, napriek Ballaniným vratkým úsmevom, stále cítila vo vzduchu značnú ťažobu. Aj keď ju dosť zaujímalo, kto ju tak doriadil, nemusela sa jej hneď vypytovať aby bolo jasné, že si prešla peklom. Ani nechcela, všimla si, ako si držala jazvy skryté pod krídlami. Navyše tušila, že sa jej modrá eventuálne zdôverí, ak by tomu malo niečo zabrániť, tak práve naliehanie. Lenže nebola jediná, kto tu trpel a tak Lesley ani úplne netrvala na tom, aby z toho silou-mocou robili veselicu.
"Oh," hlesla dojato nad jej malým vyznaním, klipkajúc lesknúcimi sa očami. Snáď pritom pocítila isté déja vu. Ale prečo? Vzápätí sa srdečne zasmiala nad jej poznámkou, ktorá ju však vo vnútri udrela hneď z dvoch strán. To, že z Kultu nebolo úniku bola stokrát obohraná, a predsa stále desivá scéna, hoci teraz, keď tu bola Bell, nadobúdala pocit, že by sa mohla aj nejako zaujímavo vyvinúť. No ten malý prísľub, hoc aj žartovne podaný...nemohla si pomôcť, no akosi ju zavial k Majdalenke. Jeden starý sľub, ktorý si priala dodržať viac než čokoľvek nahradil nový, ktorý si odmietala pripustiť. Pravda, nie ani tak voči Bellanne, ako voči samotnému Kultu. Rozhodne v nej príchod belasej vlčice vzbudzoval istú starosť, zároveň však v sebe nemohla potlačiť aj isté sebecké uspokojenie - že keď už musela trčať v tomto pekle, aspoň už v ňom viac netrčala sama. A podivuhodne, už jej ani nik iný než Bellanna neostával.
"Oh, to nič, to už je dávno za mnou," ľahkovážne mávla labkou. "Ako sama vravíš, zima si každého z nás niečím podrobila. Kult sa mi stal domovom a ja sa teším, až budem schopná Hatimu splatiť jeho štedrosť." Vskutku sa na to teším. "No a teraz sa ukázala byť ešte väčšia, keď si tu so mnou," súhlasne zamávala chvostom. "Ale Bell...asi vieš, čo sa ťa spýtam, povedz - ako si ty prišla k viere, hm?" zvedavo naklonila hlavu do strany.

Obavy, že sa Kultu podarí, ak už náhodou doteraz nepodarilo zmanipulovať Bellannu a pretvoriť aj jej kamarátku v ďalšieho pomäteného inkvizítora očividne zamestnali Lesley príliš nadlho. Uvažovala však aj nad tým, koľko zdravého rozumu v nej ešte ostalo. Preto si nešla hneď zlámať nohy, aby ju presvedčila o vlastnej viere - svoje "pochybnosti" o Kulte nemohla povedať nahlas. Jednoducho nie. No v kútiku duše dúfala, že by s modrou vedeli dospieť v nevyslovenému porozumeniu; že pokiaľ sú to len ony dve, Hatiho môžu nechať za dverami.
"Nie nie, niet sa za čo ospravedlňovať," rýchlo pookriala a opatrne priložila svoju labku k tej, ktorá vyzerala menej boľavo. "Len som sa zamyslela. Bell...netušila som, ako si na tom. Všetko, čo som vedela je, že ste tu niekde v meste, s istým oneskorením," previnilo pokrútila hlavou. Teraz už sa opovážila očkom trochu hodiť aj po jej jazvách, než na ňu uprela modré oči ako kopnuté šťeňa. "No nebudem sa vyhovárať, mala som tu byť skôr. Kult ma kedysi podržal v stave núdze, a ja...chýbala si mi. No asi som nerátala s tým, že by som aj ja tak chýbala tebe." tiež sa o kúsok odtiahla a zaryla pohľadom do zeme.
Zhlboka si povzdychla, keď Bellanna radšej zmenila tému. Bola za to rada, hoci to bola téma, pri ktorej si tiež musela dobre premyslieť čo povie a to rýchlo. "Nejaký čas po tom, čo sme sa stretli som ochorela, no...nebolo to nič príjemné, nemala som okolo seba dostatok pomoci. A vtedy ma našiel Nirix, priniesol ma sem a dohliadol na to, aby som sa uzdravila. Vravel, že ma Hati potreboval živú a tak som ostala," spokojne sa usmiala. S okľukou pritom vynechala tragický koniec jej najbližších pri nájazde na Ignis a fakt, že ju sem Nirix dotiahol v bezvedomí a potom ju nenechal odísť. Kozmetický detail.

Nutno si pripomenúť, že na rozdiel od Bellanny, Lesley mala toľko času na vstrebanie jej príchodu, koľko si len mohla zažiadať. A veruže ho vstrebávala, zmiešané pocity ju z toho neopúšťali doteraz, keby však o jej príchode nevedela vopred, asi by sa tiež zachovala podstatne inak. Súcitne na ňu hľadela, vidieť ako to Bellanna prežívala bolo pravdu povediac pozoruhodné. Ona vždy takmer s vedeckým záujmom pozorovala svoj vplyv na ostatných, koniec-koncov z neho prakticky žila.
"Aj ja teba," vrúcne sa usmiala, než ju vlčica vtiahla do objatia. Mierne ju to zaskočilo, no nijak to na sebe nedala znať. Lesley nebola nijaký asociál, pozornosť aj dotyk si vlastne náramne užívala a akosi jej až teraz došlo, ako jej ten prostý fyzický kontakt chýbal. Niekto, hocikto, o koho by sa mohla oprieť a sama sa vyplakať. Miesto toho vídala len podozrievavé nevraživé pohľady a nikomu sa nemohla zdôveriť. Pravdepodobne by to už neriskla ani s Bellannou, no oči sa jej zaleskli a srdce jej stislo. Nanešťastie krátko na to, čo si o ňu oprela hlávku, modrá sa od nej pohla preč. A tak len nečujne potiahla nosom a preglgla, aby zahnala guču v hrdle.
"Hati" a "viera" neboli práve slová, ktoré teraz potrebovala počuť, obzvlášť od nej. No vo svojej nešťastnej roli šťastného člena Kultu musela reagovať rýchlo a poslušne prikyvovala, keď sa opäť rozhovorila. Iste...Hati. Takto krátko trvalo zvítanie dvoch kamarátok, než sa z neho stalo len stretnutie dvoch veriacich. Nechcela tomu veriť. A možno to bola jej vina, možno keby vynaložila viac úsilia Bellannu vyhľadať skôr možno...! Lesley ostala ticho, snažiac sa odsledovať, čo sa jej asi hnalo hlavou. Všimla si tú jemnú ale náhlu zmenu vo vzduchu, našťastie prv, než by na ňu vytasila jeden zo svojich nacvičených chválospevov na Hatiho. Bolo niečo, čo jej nechcela povedať? Možno to isté, čo sa Lesley bála povedať jej, Duinymu alebo hocikomu inému? Aj keď jej uhla pohľadom, neprestávala nasledovať jej oči a ostávala blízko pri nej.

Zrak jej na vlčici pristál takmer okamžite, rovnako, ako jej netrvalo dlho všimnúť si, že bolo s Bellannou niečo podstatne inak. Že bola doráňaná, spálená. Rozhodne si včas uvedomila, že nebolo dobrým úvodom do stretnutia to hneď komentovať a vlastne by sa aj rada tvárila, že nič nevidela. No nestihla zabrániť maličkej reakcii; pyskoch mierne pootvorených v nemom úžase a starosťou v očiach. No to sa dalo ľahko pripísať aj ich samotnému stretnutiu.
Klapačku zas pekne zavrela a výraz jej zmäkol, keď si vlčica očividne stále pamätala jej meno. To na jednej strane Lesley vo všeobecnosti pokladala za samozrejmosť, no v tejto chvíli sa v nej našla aj štipka pokory a smela byť za to úprimne vďačná. Napäto doklusala až na prah domčeka, nespúšťajúc z nej oči. "No...už to tak vyzerá," maličko sa uchechtla, však tomu ani sama doteraz nevedela uveriť. "Je tomu už niekoľko mesiacov, od zimy," dodala, tak trochu trpko. "Tvoj príchod ma ale prekvapil snáď ešte viac. Chcela som-" nervózne si odkašľala, "Chcela som ťa vidieť, odkedy som sa to dopočula no akosi sme na seba nemali šťastie." Bola to pravda, už sa pred nedávnom za ňou vydala, no náhoda jej to v rozľahlom meste akosi nepriala a jej stopárske zručnosti boli mizerné.

Spočiatku ani neregistrovala, že ulicou ktosi prechádzal. Aj tak teraz netúžila nikoho vidieť a tak aj s prvými hláskami len zanovito sklopila zrak. Až potom sa zamyslela nad tým, komu hlas naozaj patril. Nebol to hlas, ktorý by tu počúvala bežne a tak jej slimačím tempom docvaklo, komu patril.
"Bellanna?" hlesla do tmy, viac menej pre seba, takže je otázne, či ju bolo počuť až na ulicu. Keby sa jednalo o niekoho iného, azda by sa ani neunúvala vstávať. No výnimočne sa jednalo o niekoho, koho mala úprimný záujem vyhľadať, na rozdiel od stálic Kultu, ktorým sa viac než čokoľvek iné chcela len votrieť do priazne. Toto bolo pre Lesley viac osobné, a samu ju to zarážalo, keď sa dosiaľ stretli iba raz. No zrejme nešlo o to, koľkokrát ale kedy. Nie len že bola Bellanna čerstvým členom, teda v dobrej viere dosiaľ neskazená báchorkami a praktikami Kultu, bola žijúcou spomienkou na život, ktorý ešte dával zmysel. Akýsi suvenír z lepších čias.
Postavila sa teda a opatrne zdupkala dolu schodmi, ktorých vrzgot prezradil jej prítomnosť. Rozhodne sa však nemala v pláne zakrádať. Zastala na prízemí, hľadiac von skrz vchod, na ktorom už dávno chýbali dvere.

Lesley zvedavo nastražila uši, keď prejavil tak náhle záujem. Pravdaže, bola za to rada. Jednak dostala šancu sa blysnúť ako kamoška a jednak jej očividne aspoň trochu dôveroval. Alebo možno len tak zúfalo potreboval vidieť niečo pekné. Teda pekné miesto. Ju už predsa videl.
"Výborne teda," zľahka sa zasmiala nad jeho entuziazmom a sústredene sa vôkol nich poobzerala, aby sa zorientovala. A teoreticky, nechcela úplne, aby ich niekto sledoval. "Je to len o pár budov ďalej - to sú tie veľké kamenné útvary," dala sa po ceste vysvetľovať. "No...vlastne je to vo vnútri jednej z nich, nevadí?" starostlivo naňho kukla. Dokonca ani ona spočiatku nerada chodila dovnútra týchto objektov, a to mala ľudí okukaných lepšie než väčšina vlkov.
Pri jeho nasledujúcej otázke si opäť premyslela, ako zareaguje. Nie že by v nej v súvislosti s postavením vrel akýsi hnev, to nie, no sama si všímala, koľko času už strávila na poste devianta. Hrala to snáď zle? Veď ju súčasná apoštolka celkom vychválila, aj Noctra sa zdala byť spokojná. Zrejme sa Nirixovi už dlhšie neprisnilo. Tentoraz však svoju dilemu nedala navonok znať. "Vieš, všetko je tu v rukách Božích. Ak sa za mňa Hati dlhšie neprihovoril, zrejme len skúša moju vieru. Mne nakoniec stačí, že smiem žiť na jeho pôde," pokorne skonštatovala, opäť raz pod rúškou vzornej veriacej.

Lesley si našla chvíľu pre seba. Vlastne, na niekoho, kto si rád robil výhodné konexie to robila pomerne často. Aj tak sa od svojho nešťastného príchodu neposunula vôbec nikam, ba čo viac, od zistenia, že jej sestry boli zrejme navždy preč, akosi sa jej podarilo klesnúť na duchu ešte hlbšie. Stále však robila to isté - vyplakala sa, nejako svoje trápenie chytro upratala pod sladký úsmev, než by si jej nespokojnosti niekto všimol a sfúkol ju za to. Potom pobudla nejaký čas na očiach verejnosti, snažiac sa presvedčiť ostatných členov o rýdzosti svojej viery a takto fungovala, až kým jej bolesť nezačala zas presakovať na povrch. V tejto fáze sa nachádzala práve teraz, preto ležala na povale jedného zo schátraných domčekov a skrz veľkú dieru v streche melancholicky hľadela na zelenú krajinu v diaľke. Od svojich myšlienok sa svedomito odvracala, aj tak bola jedna depresívnejšia než druhá. Nepotrebovala od hlasu vo svojej hlave tisíci raz počuť, že je všetko stratené. Skormútene povzdychla a zložila si hlávku na predné laby.