Príspevky užívateľa

Schválené (nejde mi nalogovať sa na Hel z mobilu)

V rúšku noci kráčal po skalách. Hoci bol zvyknutý hýbať sa po tme a fungovať tak na dennej, respektíve nočnej báze, opatrnosti nikdy nebolo na zmar, zvlášť, keď stúpal vysoko, po úzkych cestičkách, ktoré miestami až zanikali. Kdesi hlboko pod sebou niekoľko svahov a skál dolu, videl veľkú vodnú plochu. Nevedel kam až siahala, ani ako hlboko skutočne bola, v tme len matne tušil, že je kdesi pri lese a pod horami.
Do hôr ho priviedla zvedavosť, no cestu skomplikoval smäd. Aby sa však dostal dolu k vode o ktorej vedel, musel cestu obísť. Ísť rovno dolu by bola smaovražda.
Sivý vlk, teraz osamelý a tichý, rovnako ako noc vôkol neho, kráčal po úzkej cestičke, dívajúc sa pod nohy. Kamene na svahu sa sem tam podlamovali a považoval ich za skutočne zrádne. Neraz sa stalo, že sa uvoľnili a rovno dolu sa zrútil kus kamenia či štrku. Ossian už teraz vedel, že i keď by si to rozmyslel, nebolo úplne rozumnej cesty späť.

Uprel pohľad na vĺča a jeho otázky. Nebol hlúpy, to vôbec nie, to sa muselo nechať, otázky, ktoré mu pokladal boli dostatočne rozumné na to aby mu neodpovedal ako malému decku ale vedel, že je príliš mladý na to aby pochopil odpoveď ktorú by bol dal niekomu vyspelému. Bola to zvláštna situácia a úprimne mal Ossianov obdiv, lebo ho dostal do situácie kedy nevedel odpovedať ( neviem odpovedať ja ale to je v poriadku xd)
"Nie je to IBA mesiac mladý princ. Je to ako podoba Hatiho. Zatiaľ ti nemôžem vysvetliť o čom hovorím. Možno keď budeš starší stretneme sa a opäť mi položíš túto otázku." odpovedal zamyslene a uhol pohľadom na obzor. " A možno, keď sa nabudúce stretneme budeš to ty, kto naučí nejakej múdrosti mňa."

Bola pravda, že sa stretol s vlkmi, ktoré neverili v nič. Ťažko povedať čo bolo ľahšie, ale súdil, že toto je aspoň konverzácia na úrovni a nie je len na smiech. Hoci, to bola vec, ktorá ho v žiadnom prípade netrápila. "Isteže." odvetil suverénne. " Sú takí, ktorým napovedá, vedie naše cesty a udáva nám poslanie. Potom sú tí, ktorým priamy kontakt s bohom mesiaca nebol určený. Ani tí však nezanevrú." postretal kade koho samozrejme, nie každý vedel priamo počuť Hatiho slová a predsa nasledoval jeho cestu. Musel sa nechať viesť tými, ktorí počúvali. A musel bolo v tomto prípade doslova povedané.
Sivý vlk pokrútil hlavou a celkom vážne na vlčicu pozrel. "Nie je mi súdené vkročiť na denné svetlo, Hati ním pohrdá. Ale nie je to iba o tom. Pokiaľ mesiac nie je vidno, je našou skúškou, životnou skúškou i tak zotrvať na jeho ceste. A hoc možno vtedy zasiahnuť nemôže, vedzte Zye'Ra, že všetko sa raz zráta." Už povedal až až, ale akosi vedel, že by tomu vlčica mohla do istej mieri rozumieť. A možno by bola predsalen raz mohla byť novou krvou na spoločnej ceste.

Sivý vlk úpenlivo sledoval mladú vlčicu, avšak nijakým spôsobom nerobil závery. Chvíľu bol na vážkach, či pokračovať v tejto konverzácii, avšak rozhodol sa zostať v pokoji a uvoľnene, trochu ako vždy býval- odmerane. Tento mladý tvor by možno potreboval naviesť na správnu cestu. A koniec koncov, on sám sa rád dozvedal nové veci- zvyklosti a kadejaké výmysly, ktorým boli druhí odovzdaní, možno rovnako tak ako bol on. Keby koniec koncov nešiel a nechcel sa učiť nové veci, možno by sa na cestu k Hatimu nikdy nedal a zostal by doma nešťastný sám so svojím nepokojom. Jeho cesta k Hatimu nebola jednoduchá a vyžadovala aj stále vyžaduje úsilie, ale mohla byť značne kvôli neochote skomplikovaná. Kto chce, ten si môže ísť za svojim cieľom, kto nie, mal by sa hanbiť.
"No, Veľkí Duchovia to nebudú." odpovedal na otázku o jeho viere a trocha aj záhadne prižmúril oči. Rozmýšľal ako najlepšie zhrnúť svoju odpoveď. "Bdie nadomnou sám mesiac. Hati, ktorý chráni cesty moje, aj iných a je mojou povinnosťou slúžiť v jeho mene. Chce to obetu, aj sebazaprenie, aby jeden dosiahol absolútnu spojitosť a dokázal svoju oddanosť, lebo lojalita... lojalita to je vec, ktorá preskúša charakter vlka a dokáže či si zaslúži nazývať sa jeho nasledovníkom. Viera žiadna viera, nie je len tak. Nemôže si niekto povedať že verí a že to stačí. I keď je to tak možno jednoduchšie." blysol na Zye'Ru očami a dovolil si usadiť sa v tráve, pohliadol na mesiac a chvíľu zostal ticho. " Bdie aj nad tými, ktorí o tom ešte nevedia. Pokiaľ vycíti ich potenciál."

Bol pripravený na tento deň, pravdaže. Čo to pozisťoval, vedel čo hľadal a čo chcel dosiahnuť. Sestra ho ubezpečovala, že h nesklame, ale on neodpovedal. Nebol to on koho mohla sklamať. Vedel, že je tu kvôli nemu, ale musí pochopiť, že sa odovzdáva Hatimu a za svoje činy sa bude zodpovedať Hatimu, nikomu inému. Rozhodne nie jemu. Možno ju viedol, a bude tak robiť aj naďalej, toto bola ale vážna vec. Bál sa, že sa bude Marion spoliehať na ich rovnakú krv.
"Už dávno sme obaja nasledovníci Hatiho, Marion. Keby nechcel aby sme kráčali v jeho stopách, neboli by sme tu. Hoci, veci sa môžu meniť. My teraz musíme v prvom rade urobiť dojem, na nich." hladiac do šera na nekončiace koľaje, miznúce v tme, ešte vždy ostával pokojne stáť. Cítil tie pachy, Cítil ich mnoho.

"...Ah tak." odvetil pomerne neisto, snažiac sa však znieť dostatočne chápavo. Okolie hneď potom preťalo hrobové ticho, na takúto odpoveď nebol pripravený. Čo za pohanské praktiky to tu boli? Teda, súdil, že asi nebudú rovnakého vierovyznania, avšak istým spôsobom ho to poburovalo. Nie preto že by snáď musela veriť v Hatiho rovnako ako on. Hoci mu prišli iné viery smiešne,( lebo neboli pravdivé samozrejme, ako inak že) chápal, že nie každý bol k Hatimu navedený, koniec koncov i on si musel k nemu nájsť cestu. Preto to mohlo niekomu prísť rovnako uletené. Avšak toto "vítanie mesiaca" miestami vyzeralo ako výsmech a to ho šokovalo a popravde aj rozladilo.
"Niekedy je menej viac, na čo toľká extravagantnosť?" vsunul sa do toho, keď hovorila o ešte honosnejšom obrade. Koniec koncov mala v niečom pravdu, myšlienka a zámer boli v tomto zmysle dôležité a tak asi nebolo moc podstatné ako to vyzeralo navonok. I tak, činy boli podstatné tiež a Ossianovi sa to priečilo. " Zye'Ra Au'Ro, viete. Tam u nás keď chceme vzdať poctu mesiacu, sedíme v tichosti, rozjímame a pozorujeme. A vedz že naše úmysly sú jednoznačné, ako tie vaše." Hocijakú zmienku o Veľkých Duchoch sa rozhodol naschvál ignorovať a ani úkosom nespomenúť. Mladej vlčici, napriek tomu, že bola v podstate ešte takmer šteňa, vykal. Predsa bola cudzia. On sám sa nepredstavil

To čo sa mu udialo pred očami bolo prinajmenšom pozoruhodné. Klamal by, keby tvrdil, že nebol ani troška znepokojený, priam naopak, bol znepokojený až až. Mal pocit, že by sa na toto asi nemal pozerať, ale zároveň veľmi chcel. Bol zvedavý čo to tam to stvorenie stvára a snažil sa počas tohto predstavenia uhádnuť prečo asi. Neprišiel na to. Nenapadala mu jediná rozumná vec, čím by to divné poskakovanie odôvodnil. Bolo to ako pozerať sa na niekoho pri otrave organizmu, postihujúcu nervový systém, avšak menej strnulo, viac plynulo.
Zaklipkal očami. Ani mu nenapadlo, že by sa mohlo jednať o nejaký rituál, hoci bola pravda, že to k tomu mohlo mať najbližšie. Vlnenie sa na zemi však nepovažoval za veľmi duchovné, preto sa k tejto myšlienke ani nepriblížil.
Rozhodol sa však, že toto musí vyšetriť, už len pre pobavenie, a keď nie, aspoň sa niečo dozvie. Rozvážnym krokom vykročil z tieňov budovy a potichu pomaly a pokojne sa priblížil k vlčici. Bola mladá, možno vo veku ako Marion.
"Nech vás Hati sprevádza." pozdravil slušne ako ma vo zvyku a svojmu pozdravu pri nerovnakej reakcii nehodlal nijak ďalej komentovať.
"Nedá mi neopýtať sa, dúfam, že sa nenahneváte." položil otázku kývajúc na jej úklon a tanečné manévre otravy strychnínom. Ďalej sa nepýtal, myslel, že je očividný.

Na rozhovor počas tejto cesty nebol úplne priestor, tak rovnako ako ona aj Ossian, bol mĺkvy celú cestu. Bol vďačný za pomoc, hoci ešte vždy cítiac sa mimoriadne potupene. Svoju aktuálnu úlohu však bral veľmi vážne. Zaujímal ho naozaj veľmi pôvod týchto ostatkov a dôvod, prečo ich nosí sebou, ale neodážil sa tentoraz spýtať. Ani potom, čo zamierili k najbližšiemu lesíku, kde stromy tvorili dokonalý tieň a kde mohol zostať. Len čo položil opatrne ostatky, aj celtu na zem a pomohol ju vlčici vystrieť aj uložiť nazad, pevne veril, že sa ich cesty delia.
"Neberte to v zlom, ale dúfam, že sa už nestretneme." povedal. Usúdil že si to dovoliť môže, očividne bola dostatočne inteligentná a všímavá an to aby vedela ako to myslel. "Nech Hati žehná vaše kroky."

Vlčici, okrídlenej vlčici sediacej obďaleč si všimol, keď pozoroval okolie zo svojej skrýše. Necítil sa byť nejak ohrozený, necítil sa, že by mal jej prítomnosť riešiť, alebo dať o sebe vedieť. len ticho nejakú dobu pozoroval ako sedí odovzdaná slnečným lúčom ako nič. N tvári sa mu zračilo mimovoľné zamračenie, ale nie preto, že by ňou snáď pohŕdal, bolo to čosi inštinktívne. Veď kto som aby som niekoho súdil? Dobre, vlastne to uňho nebolo tak nezvyčajné, ale toto boli situácie, kedy by sa mohol maximálne zamyslieť nad tým ako málo vlkov šliape v rovnakých stopách. Za to o to viac odovzdaní potom boli. Stál takto dlho, temer bez pohnutia, trpezlivo, kým slnko ozaj nezačalo poriadne zapadať, a hoci ho stále možno vidieť, na nebi sa pomaly zračila kdejaká hviezda, silueta mesiaca mohla byť v tej fialovej, červenej oblohe pomaly zreteľnejšia a okolie zahalili viac tiene než svetlo.

Ossian sa nešiel s deckom hádať, koniec koncov mohol sám usúdiť, že to nie je priveľmi zmysluplné. Preto odpovedal len pokrčením ramien a nechal mladého ďalej hádať. No čo on mohol vedieť. Trebárs bol Ossian srdečný ku všetkým koho stretol, hoc mladý mal pravdu, lebo aj v takom prípade si mohol narobiť kopu nepriateľov, ak nie ešte viac. Nebol k nikomu nevyhnutne milý, skôr mohol vyzerať priam ľahostajne a vezmite na to jed, že sa vedel aj dobre rozčúliť. Isto existovalo mnoho tých, čo ho nemali v láske. Už len kvôli jeho smeru. Takisto aj on.
"Má samozrejme aj také, ktoré mi nie sú známe. Mesiac je tvárny. Každý deň iný a predsa rovnaký. Spojitosť medzi mesiacom a vlkom je nepopierateľná. Nikdy si ju necítil, hm?" ušetril vĺča o výklade o Hatim, nakoľko by to mohlo byť ťažšie sústo, rozhodol sa preto zostať symbolický. V podstate to tak aj cítil.

Trosky starého hradu boli to najlepšie čo pútnika mohlo stretnúť. Ako brázdil mapujúc nové územie na ktorom chvíľu pobudol, ešte nevediac čo ho tu čaká. Aké veľké veci ho tu čakajú, hoc mal tušenie, že je táto oblasť preňho dôležitá. Preto tu koniec koncov ešte boli. Už to bol nejaký čas a pokiaľ mali s Marion odísť, mali tak urobiť dávno. On vedel, že ich tu niečo čaká. Nasledoval svoju intuíciu a nechal s a ňou viesť. Veď Hati mi ukáže správnu cestu. Hoc váhal čo ďalej, nemal priveľké obavy.
Pred slnečným svitom ho zachránili práve spomínané trosky, v ktorých strávil väčšinu dňa. Slnko už zapadalo, zvečerievalo sa, no stále hádzalo prenikavé zlatisté svetlo, ktoré pozoroval spod tieňa múrov, kde bol starostlivo schovaný každý jeho chlp na tele. Pamätal si dobu, kedy aj on brázdil svetlom ako nič, ale už zmúdrel. A s radosťou sa tohto vzdal. I tak nebolo nič prirodzenejšie než kráčať tmou s mesiacom za chrbtom.

"Vskutku nekradnem." odpovedal jednoduchou vetou a výraz v tvári uvoľnil. Nevedel nakoľko mu pán malý princ bude veriť, avšak mal dobré tušenie, že brať to po lopate bude v poriadku. Predsa sa dohodli a isto by bolo mimoriadne nepríjemné keby sa všetci dozvedeli že sa zľakol všakže. Hoc také malichernosti Ossian neriešil, s nejakým malým smradom trebalo hrať trocha ako na rovnakej úrovni. I tak bol nad vecou, hoci si toto sebavedomie a tak troška aj povýšeneckosť v duchu následne vyčítal. Nie je to správne a vráti sa ti to.
"Ja nemám nepriateľov." odpovedal päť jednoslovnou vetou. Nebola to tak úplne pravda, ale vyložene nepriateľmi by nikoho nenazval. Mal spory, to isto.
" More je nádherné. Mesiac sa od neho odráža a ty vidíš snáď aj jeho druhú stranu. Preto som tu." nevedel ako veľmi symbolicky dokázal Arrakis myslieť.

"Som normálny vlk, isteže." odpovedal pokojne pozerajúc sa bokom od vĺčaťa. Nebol si úplne istý ako dlho bude vedieť odpovedať na otázky tohto tvora, ale nemyslel si o sebe, že by mu snáď chýbala trpezlivosť, preto sa vopred neľakal. Musel sa správať slušne keď bol na cudzom území pravda.
"Vyzerám snáď že robím niečo zlé? Čo konkrétne?" podvihol obočie a uprel na malého princa oranžové oči. Princ. Naivné. Iste, boli vo svete všelijaké štruktúry a postavenia. Ale znelo mu to smiešne. Príliš dôležito. On vedel, že nejaké špeciálne pomenovanie nemalo skutočnú váhu. Keby sa tak nazval on, alebo jeho potomok, vyznelo by to ako prehrešenie, povyšovanie sa nad...ale hodnosti predsalen mali nejaké opodstatnenie.

Nech bol akokoľvek obozretný a dával si načas, vedel, že nemôže čakať večne. Nechcel čakať večne. Mesto ho volalo, mesiac mu svietil na cestu akoby hovoril, poď, poď, toto je tá cesta. Nie akoby. On vedel, že mu to hovorí.
Stál uprostred starých koľajníc, po tom čo hodnú chvíľu kráčali popri trati. Poetické nie? Nemali už kam ísť, tak im osud do cesty poslal túto trať. Dosky, betón i telegrafné stĺpy pozdĺž mu dodávali jasný smer. Isto si pamätali aj ich príchod na svet, mohli byť staré ako sám čas. Po ceste chvíľu cupkal nadšene, čím viac sa ale blížili, tým vážnejší bol. Súmrak bol tesne za nimi, mesiac sa zračil na oblohe, no stále nebola tak celkom hlboká noc. Nasledoval svoj plán v hlave, ktorý mal odkedy vyrazili, o ktorom ani nevedel že ho má.
Vážne zamyslene zastal na trati a zhlboka sa nadýchol. Srsťou mu prechádzal nočný vánok.
"Marion, ak to tu vyjde obom sa nám zmení život." odvetil prerušujúc dlhé ticho. Nečakal na sestrinu reakciu. Nemohla ma na to tak jasný názor ako on, aspoň to si myslel, možno ju podceňoval. Zobral si ju ale na starosť a tak ako veril, že na ňu Hati ochotne dohliada, tak veril, že je Ossianova zodpovednosť, ničia iná.
"Pokiaľ si ochotná ho pre toto obetovať." Jeho tón veľmi jasne hovoril, že však na výber nemala. Rozhodla sa v deň, keď s ním odišla.
Ticho sa rozpínalo vôkol a zdalo sa, že okrem dvoch zblúdilých vlkov nebolo v širokom okolí ani duše. Oni však tušili svoje.