Príspevky užívateľa

Zvečerievalo sa a hoci bolo stále slnko na obzore, väčšina lúky bola teraz pokrytá tieňom. Sivý vlk sa vymotal z húštia a vysokej trávy, ale priveľmi hore ešte nevychádzal. Pomaly sa blížil kamsi, kde sa tráva znižovala, aby videl na to, kde proiadne je. Prespal skrytý v tráve väčšinu dňa, opäť sa rozdelujúc so svojou sestrou. Dnes zoženie podvečer potravu a potom bude zisťovať čo je v okolí. Držali ho nad vodou zvesti o meste. A veruže sa tam ešte nepriblížil, mal viac väčšie tušenie, že tam nájdu to čo hľadajú. AK to skutočne bude čo hľadajú.
Ossian bol obozretný a opatrný vlk. Hoc rozvážny by možno bolo lepšie pomenovanie. Kráčajúc trávou, si tmavej hory chlpu, rozhodne vyššej a silnejšej než on všimol už skôr a váhal, či pristúpiť a či nie. Napokon jeho hlava kúsok obďaleč vykukla z vysokej trávy s pokojným voľným výrazom a zamrmalala " Nech vás Hati sprevádza." povedal ako na dennom poriadku a veril, že jeho pozdrav nepôsobil naliehavo, fanaticky ani nijak zvlášť špeciálne, čo by bol nerád.

Ossian taký bol. Síce naň vychrlil malý vlk množstvo otázok, zvlášť o jeho prítomnosti tu- čo presvedčilo sivého vlka, že tu ako to býva, nebývajú cudzinci možno tak vítaní, neodpovedal na túto tému vĺčaťu nič, iba naň úkosom uprel oranžové oko.
" Budem mlčať ako hrob." sľúbil a zľahka sa pousmial. " Pokiaľ ty nikomu nepovieš, že si ma tu našiel." Niečo za niečo predsa, tak to žiaľ vo svete fungovalo, a kto to malého naučí keď nie takáto situácia? Ossian zastrihal zvedavo ušami. "Tieňov sa nemusíš báť. Ani toho čo sa v nich skrýva." prehovoril po chvíľke veľmi poučne a zamyslene, kým uprel zrak opäť na oblohu. " Rodičia asi nevedia, že si tu, však? Nič sa neboj, nie je to moja starosť, preto nemám dôvod to riešiť"

Prehodila cez neho celtu tak, aby mu zakrývala telo a on nemal potrebu ešte otáľať.
Nech mu to prišlo akokoľvek zvláštne, čo najopatrnejšie, ako od neho žiadala, so všetkou úctou uchopil zvyšné kosti, snažiac sa ich uložiť čo najbezpečnejšie, pri čom niektoré sám zvieral v čelustiach. Mal z toho v akýsi zvláštny pocit, ale nič nekomentoval a pokorne prikývol, že môžu vyraziť. Nepýtal sa kam, bolo to jednoznačné. To on bol ten, ktorý sa potreboval dostať preč. Preto rátal s tým, že len čo dorazia do prvého lesa, ich cesty sa rozídu. Pri predstave, že bude zas všetko po starom a na tento incident sa zabudne, sa mu uľavilo. Hoci bola pravda, že rád spoznal Hatiho nasledovníčku, za takýchto okolností bude však rád, keď naňho zabudne. Bolo to pravdepodobne celkom naivné prianie.

Jedna z Ossianových dobrých vlastností bola, že mu mozog pracoval obyčajne pomerne rýchlo a dobre vyhodnocoval situácie. nenechal sa len tak niečím zaskočiť, a ak aj zaskočený bol, vedel rýchlo reagovať. Ako traz. Ossian nečakal, že sa z celty vykotúlajú kosti- vlčie kosti treba podotknúť a v prvej chvíli si ani nevedel predstaviť na čo by ich so sebou táto pútnička nosila. Kým mu prebehli v hlave všetky možné dohady, chvíľu nehovoril nič a mohol sa zdať byť troška zaskočený. Rýchlo sa však spamätal, súdiac, že to najmenej čo môže urobiť je nepýtať sa a tváriť sa, že je t všetko úplne normálne. " Pravdaže." odpovedal ochotne. Kto vie, možno sa raz aj opýta.

Tmavý sivý vlk so zádumčivým pohľadom sledoval oblohu, keď ho z tichého zamyslenia prerušilo písknutie, ktoré ho vrátilo do reality, že na svete nie je sám. Ossian mal rád ticho, mal rád, keď počul ako sa mu mesiac prihovára, keď mu udával smer a držal nad ním dozor. Bolo to niečo osobné, nachádzal tu pokoj v duši.
Hlas, ktorý sa ozval nepatril nikomu veľkému. Ani pach, ktorý mu udrel do nosa, ani silueta v tme, ktorú videl, keď vĺča vstúpilo do vraku lode.
" Dobrý podvečer, mládežník." pozdravil, vyhýbajúc sa tentokrát osloveniu, Nech ťa hati sprevádza, ktorým začínal rozhovory. tak malé vĺča by tomu nerozumelo, nech si myslí, že je už veľkým vlkom, ako len chce.

Hariuha x Roihu



Feier x Hel



Ossian x Lesley



Ossian x Salome

Tentoraz vedel, že sa nemôže zatúlať na tak dlho, aby sa stihol otočiť a v žiadnom prípade sa neopakoval scenár, ktorý sa udial predtým. Nedopustí to a musí si dávať pozor. Stál pri vraku lodi, ale potom čo si ju prehliadol, jeho pozornosť plynulo prešla na oblohu. Hľadel na mesiac na nočnej oblohe, jemne zahalený v mrakoch chladnej jarnej noci. Zhlboka sa nadýchol toho morského nočného vzduchu.
Nemal tak dobrý pocit, z toho, že tu cítil toľko pachov pohromade, no bola noc a on nebol ďaleko od kraja. Spoliehal sa na svoj dar reči a prípadné problémy si vydiskutovať. Nebál sa podobných stretov, okoliu však venoval dostatočnú pozornosť predtým ako ju vycentroval na nočnú oblohu. Dýchal pomaly a pravidelne, zamýšľajúc sa. Nikdy mu nevadilo, že nemali zázemie, no tušil, že by bolo na čase Marion trochu upevniť základy a nebránil by sa, keby na to nebol sám, hoci nepochyboval o tom, že by to zvládol. No, beztak i keby ich celé pokolenie nasledovalo cestu ako on, jedine sebe a samozrejme jemu by dostatočne veril vo výchove svojej sestry, nech sa jednalo o akýkoľvek aspekt.

Ossian sa prepadol na samé dno svojej dôstojnosti, keď tu teraz vypľúval piesok a bol nechaný, už očividne napospas vlčicinej milosti. No, rozhodne i preňho to bolo ponaučením. Že nebol vždy nad vecou a rozhodne nebol vždy váženým Ossianom, ktorí sa tak v duchu aspoň cítil, hoc zvyčajne nepotreboval dať tento pocit tak výrazne najavo. Nuž, mohol akoby tristo rokov spokojne tancovať krásny poetický život, avšak teraz sa vrátil na zem. Priamo. Nepovzdychol, ale mal čo robiť aby sa premohol. " Milá sestra myslím, že obaja už dlhšie vieme, že máte tú moc." prehlásil snažiac sa neznieť popudene, čo mu pravda aj išlo. Už to bolo jedno. " Prial." doplnil po chvíľke odmlky a vyčkával, či sa s ním bude ešte zahrávať, alebo či aj ona dojde k rozumu. Nepochybne sa musela zabávať, ale ťažko mohol povedať, či by urobil to isté a s obeťou slnka alebo podobných problémov by sa taktiež naťahoval. Zvykol byť priamočiary, aspoň keď nebol v takejto trápnej situácii a pravdepodobne by v takejto situácii podal pomocnú ruku rovno bez rečí. No nasadila mu skutočného chrobáka do hlavy. Skúšala aj ona jeho charakter a nebolo to tak úplne od veci.

V živote videl mnoho vecí a zažil mnoho chvíľ, kedy sa necítil najlepšie. Či ho ponižovali doma, tí čo nemohli pochopiť jeho zmýšľanie, či to bol nevydarený pokus o bitku. Bol v situáciách kedy sa chcel prepadnúť pod zem, nič menej, teraz sa mu to podarilo.
S postupne pribúdajúcim pieskom na jeho tvári v duchu sluboval, že si už nikdy nedovolí chovať sa k niekomu povýšenecky, lebo si to už vďaka tomuto, nikdy tiež dovoliť môcť nebude. Hatiho veriaca ho zahrabávala pod zem a spolu s ním zahrabala aj všetku jeho dôstojnosť. Horšie to byť nemohlo. Nič nevidel, nemohol nič povedať, len premýšľal, že s azda takúto skúšku ani nezaslúžil. Vlčica sa preveľmi slušne rozlúčila a pri jej odchode Ossian v panike podvihol hlavu, aby si uvolnil papuľu, prudko otvoril oči, ktoré následne bolestivo zavrel hryzúc si do jazyka aby nezahrešil od tej odpornej štiplavej bolesti kvôli piesku v očiach. " Prosím vás pekne nenechávajte ma tu!"

"Aj ja som, to mi môžete veriť" poznamenal tichšie, akoby skôr pre seba, hoci vo všeobecnosti nemal rád huhňanie. Ospravedlnením mu bolo, že sa koniec koncov, necítil vo svojej koži a to jednoznačne z pochopiteľných dôvodov. Vlčica priveľmi spokojne súhlasila a on jej mohol venovať len ďalší svoj úsmev. V oranžovom oku sa mu zračilo, akési očákavenie, ktoré sa žial bohu nenaplnilo. Nakoľko sa pútnička rozhodla ukončiť tento rozhovor, dochádzali mu možnosti. Nebolo to vôbec dobré a osamelý kmet sa mohol pomaly zmieriť s tým, že tu ešte čochvíľu skysne. Neodpovedal hneď, naopak strnulým výrazom v tvári nechal pretrvávať hrobové ticho plné napätie. Toto bola jej hra a on mohol hrať len podľa jej pravidiel. "...dobre."

"To ja nemôžem vedieť samozrejme. Myslím, že Hati zdiela svoje plány s každým osobitne, nemožno to však celkom vylúčiť je tak? Nikdy neviete, či je stret s niekým hoc aj na pohľad nedôležitým súčasť niečoho väčšieho. Za mňa nejestvuje zanedbateľné zbytočné stretnutie, ktoré by azda mrhalo časom." premýšlaľ pre túto chvíľu, pre jeho situáciu trocha komplikovanejšie než mohol. Krátko nasilu sa pousmial. Urobil by výnimku a rád by bol aby bolo toto stretnutie bezpredmetné. Bol by radšej, keby bolo pre vlčicu tak nepodstatné, že by si ho hádam ani nemusela zapamätať, čo bola však naivná túžba. Keď rozhovor pokračoval, opäť samozrejme nastolil svoju nesmierne uvoľnenú tvár, akoby bol celý čas nad vecou. Čo iné mu tiež zostávalo. " Viem si predstaviť. Poskytuje dobrý úlryt iste, v podobných situáciách. Hoci je očividné, že ste dostatočne prezieravá, aby ste sa do takej v prvom rade nedostala." Skúsil jej zalichotiť, čo bol už v jeho očiach dosť ponižujúci krok, stále nie však nie taký ako priznať svoje zúfalstvo. Hoc, Ossian v skutočnosti nezúfal. Veď zúfať znamenalo obrátiť sa bohu chrbtom nie tak?

Pozmenila by som trocha mágiu, tvarovanie do hocijakých tvarov akých chce je už pri tom ako môže nechať narásť hocičo čo už videl, priveľa. Tiež by som spomenula, či môžu/nemôžu mať dané rastliny iné rozmery ako môžu mať v skutočnosti, povedala by som, že by nemali. Tiež si myslím, že by nemal vedieť nechať vyrásť napríklad stromy.
Inak ok.

PS: predstavme si, že tá správa je za Hel

Nečakal prv podobne dlhú odpoveď a jeho pozornému uchu tak neuniklo, že je na svoju rodinu vlčica patrične hrdá. Isteže, veď popisovala unikátne úlohy, ktoré dostali a toto pomenovanie by pravdepodobne každý nahradil niečím menej kvetnatým, keby to bolo inak.
"Predpokladám že vaše poslanie je tak aj dôvodom nášho stretnutia, nemám pravdu?" Spýtal sa, aby prejavil o danú tému trocha záujem. Táto otázka však nebola nijak falošná, skutočne bol zvedavý. Hneď ako prvé mu napadlo, že putuje práve kvôli tej unikátnej úlohe ako ju nazvala. Ale je bystrý. Vlčica sa opäť naklonila a on zostal neistý. Ťažko povedať, či si toto konanie neuvedomovala, alebo práve naopak.
"Och pravdaže nie je" odvetil dôstojne a odmlčal sa, čo vyvolalo jeden ďalší moment ticha, ktoré v tomto stretnutí pôsobilo podivne. Pohľad mu zbehol na vlčicin chrbát, kde už nejakú chvíľu registroval zmotanú látku.
"To je skutočne pekná celta. Pozná sa vo vás správny vandrák" Pousmial sa, aby navodil príjemný pocit, čo však nerobil veľmi často. Stihol už však tušiť, že u takejto osoby s podobným úsmevom ničoho nedosiahne. Keď však neskúsite, neviete.

"Isteže, dôvera má v tomto smere mimoriadne dôležitú úlohu a to si pravdaže uvedomujem." Uvedomoval si aj to, že Marion doposiaľ nevie svoju oddanosť Hatimu posunúť na prvé miesto. Neprekvapilo by ho, keby si ešte stále v hĺbke duši myslela, že aj ona je preňho najdôležitejšia na svete, hoci jej Ossian stihol naznačiť, že aj rodina má v tomto smere isté hranice. Zatiaľ jej to však nevyčítal až toľko. "Priviedla vás k tejto viere vaša rodina však? Rozsiahla?" Nebolo ťažké skúšať hádať, zvlášť pokiaľ už s niekoľkými veriacimi do činenia mal.
Pozoroval ako vlčica zmenila hoc nepatrne polohu tela. Nepozoroval ju, jeho pohľad sa úkosom stočil na blížiace sa slnko. Veľmi dobre. Bol mimoriadne znepokojený. Len čo pohľad vrátil naspäť k vlčici, pozrel sa jej hádam až do duše. Snažil sa zostať nad vecou, oči však museli prezrádzať, že mu bolo čoraz menej všetko jedno. Pohľad bol úpenlivý a dlhší ako chcel, akoby sám zaňho rozprával.

Pomaly mu začínalo dochádzať, že sa mu matka atlantíd veľmi nepomôže. Boli dve varianty, a to, že si uvedomovala, že by mohla,ale nechce, alebo že jej nenapadne, že má možnosť vyriešiť jeho problém. Vlčica vyzerala byť dostatočne múdra na to, aby a jednalo o prvú možnosť, ale jeden si nikdy nemohol byť istý. Oba prípady však znamenali, že ju ubde musieť požiadať o pomoc sám. to sa zdalo byť ale ako problém. Ossian sa naozaj snažil byť čo najpokornejší ako vedel. Ak ale jeho situácia mohla byť ešte o čosi potupnejšia ako už je, tak to bolo práve požiadať zúfalo niekoho o pomoc. A to nebolo optimálne.
" Prišlo by mi nezodpovedné priviesť ju na stopy Hatiho a nestarať sa, ako si na nej vedie. Ako niekto, kto nemal vieru zaužívanú doma viem, že to môže byť pre ňu zo začiatku obtiažne." Ešte to skúsil. Počkať a nabádať vlčicu, aby sa nad ním zľutovala bez toho, aby ju musel prosiť. " Môžem iba dúfať, že kým sa opäť zhliadneme, neurobí v rovnakom záujme hlúposť, ktorej by ľutovala."