Príspevky užívateľa

Meno postavy: Ossian
Akú rolu hral: zakliata
S kým a kde hral: Lesley, botanická záhrada
Koľko postov cca : 10
Krátke zhrnutie : Ossian našiel plášť ktorý ho spravil neviditeľným. Par postov bol nešťastný z toho, že ho nikto nevidí a myslel si že je asi mŕtvy, mysli si tiez že ho Hati potrestal a že sa hnevá.V botanickej našiel Lesley a rozhodol sa že jej dá o sebe vedieť. Vydesil ju na smrť lebo nevedel ako inak, vyslovila jeho meno až keď si sňal svoj náramok ktorý sa jej tak zjavil a ona ho identifikovala.
Dopad na postavu: Ossian sa teraz ide modliť lebo sa Hati vraj hnevá. Preňho to bolo varovanie, možno zlé znamenie, ktoré nebude brat na ľahkú váhu

V tichosti sklonil hlavu jemne k zemi a priveľmi oči, modlil sa v duchu a očakával že tak urobia všetci prítomní. Možno chcel veľa a musí sa zmieriť aspoň s tým aby zostali v tichosti a nevyrušovali priebeh tichých modlitieb. Ako aj niektorí z ďalších kulťanov, on tiež nemal rodinu, ktorej by mohol venovať svoje modlitby, no nebolo to dôležité. Bolo to pre druhých zosnulých, pre pochválenie hodných Hatiho mena a v prvom rade to boli modlitby pre Hatiho a jeho slávu. Pretože jeho moc bola nepopieratelne veľká a on ju obdivoval. Jeden by sa mohol modliť i za tých, ktorí boli naveky vyhnaní a potrestaní k večného utrpeniu v samote. Ossian sa za spásu takýchto hriešnikov nemodlil. Pretože bol dôvod, prečo zhrešili natoľko aby urazili boha a neboli hodní jeho kráľovstva.
"Pane, ty si najvyšší z najvyšších a tvoja sláva je večná. Ty rozhoduješ medzi životom a smrťou a ty vedieš kroky, ktorými vstupujeme na tvoju púť. Veríme v tvoje rozhodnutia a v tvojom mene strestáme tých, ktorí nie sú hodní zazrieť tvoju slávu. Prosíme ťa daj, aby sme aj my raz vystúpili k tvojej pravici, pretože ty si zmyslom našej púte." Ossian o sebe dávno vedel, že splní aj to prvé aj posledné pokiaľ to bude len Hati chcieť. Aj keby mal položiť v tejto chvíli vlastný život, nespochybňoval ho.
Očami preletel prítomných. Videl dobre kto čo robil a ako sa správal, slečna Pierrot, ako mu sama povedala sa s ochotou prišla vzdelávať a to ho tešilo. Očami zabehol naspäť k Sālomē, aby z nej vyčítal čo si myslí o jeho kázni a keď videl jej skutočne prísny pohľad na moment spýtavo zastrihal ušami. Bolo to v poriadku? Za normálnych okolností by mu ani nenapadlo položit si tuto otazku a pochybovat o tom, ale vlčica bola pomerne znepokojivá. Pohľadom však presedlal na Rue. Nevedel čo sa honí hlavou mladej vlčice ale povzbudivým pohľadom hoci bez úsmevu na ňu kývol.
" Prosíme ťa, vyslyš nás" doplnil a kývol v prvom rade na ňu, aby to zopakovala, vzťahovalo sa to však na všetkých prítomných.

Odpovedi, ktorú chcel sa mu nedostalo, aj keď vytušil, že mohla a možno aj chcela povedať viac. Nespravila tak a on ju nemohol nútiť, I keď jej povedal, že mu môže dôverovať. Dôverovať ako dôverovať teda. Mohla ňu veriť v to, že sa pokúsi nájsť pochopenie pre jej myšlienky sprevádzané minulosťou a pokúsi sa jej vyjsť v ústrety aby jej pomohol. Priateľstvo s Ossianom však bolo vratké, na čo však vlcica možno stihla prísť aj sama.
"Celá naša cesta je skúškou. Nikdy v skutočnosti nepolaví, tak ako nesmie poľaviť naša viera. Je len na nás ako sa cez ne prenesieme a ako ich vnímame. Čo sa mesiášovej nedôvery týka, ostatne, má viesť kult k tomu aby v ňom boli silní duchovní služobníci Hatiho, jeho úlohou je aby ho nesklamal." Plnil si mesiáš túto úlohu tak ako mal? Ossian by možno aj trocha pochyboval.
"Hati je tvojim domovom a záchranou, musíš ho však nechať a prijať to. S ním prijať tradície a pravidlá a podla nich žiť. Rozumiem však Bellanna, že je ťažké im porozumieť. Ale nebojím sa" odpovedal sivý vlk trocha povzdbudivejšie než doteraz. Hati by mohol mat oddaný služobníčku, ktorá ňu je schopná dať svoju lásku a dušu. Pretože Ossian videl koľkej lásky bola predsa belavá vlčica schopná.

Nechal mladú vlčicu aby dokončila modlitbu vlastnými slovami a kupodivu ani nenamietala, možno trocha váhala, ale v konečnom dôsledku povedala skoro to čo on. Znamenalo to, že je celkom bystrá a isto jej to aj dávalo zmysel, iba bola zozačiatku v privelkom strese a pociťovala veľký tlak. Rád by povedal, že to bude mať teraz pri nom jednoduchšie a on sa pokúsi na ňu tlak nevyvíjať, keď ho však poprosila aby ju učil, vedel, že jej to povedať nemôže. On hude dbať na to, by to čo robila robí poriadne.
Prikývol, spokojne. "Veľmi dobre." Odpovedal bez štipky irónie. Pomaly sa vybral na odchod. Naposledy na vlcicu pohliadol ohnivými očami. " Keď bude na oblohe svietiť polmesiac, príď hneď večer ku kostolu. Započneme noc spoločnou modlitbou aj s mojou sestrou. Medzitým premýšľaj. Spytuj si svedomie a pýtaj sa ako môžeš Hatimu poslúžiť. Môžeš ma vyhľadať hocikedy keď si nebudeš istá"

Necítil nijakú ujmu na zdraví, avšak keď to Lesley spomenula, aj sa preľakol, či je naozaj pri zmysloch. Takto on sa predsa nesprával. Pokrútil hlavou a nemo posunul jej náramok. " Niekto," zopakoval ako polo otázku, no ťažko povedať, či sa tak dala brať. " Je to len hlúpy kus kože" odpovedal, aby si nerobila starosti, ale v skutočnosti bol rád, že sa ponúkla aby to spravila. Jeho pohľad tomu nasvedčoval, aj keď ústa hovorili niečo iné. Keď sa takto na Lesley pozrel, začala ho opúšťať úzkosť, ktorú pociťoval a opäť ho zľahka zaplavoval pokoj, ktorý si akosi s touto vlčicou už tak nejak spájal.
"Myslím, že ma tým Hati trestal." odpovedal a už nehovoril o náramku, a keď sa tak mohlo na prvý pohľad zdať. Hovoril sklamane, ešte aby nie. On vždy robil všetko preto, aby kráčal v stopách Hatiho, aby bol jeho služobníkom, na ktorého je spoľah a nerozumel tomu, čo sa stalo, že mal dôvod ho potrestať. " Neviem prečo vám to hovorím."

Počúval a pohlaď mu na moment klesol. Nevedel sa do Bellanny vžiť, pretože vlastnú rodinu mimo Marion už dávno nemal a nebol ani rovnaká povaha ako ona. Nepovažoval ju za nevyhnutne mäkkú, ale bolo vidno, že jej emócie a jej srdce mohli byť občas jej slabosť. Vnímal každé slovo a ich podtext a rozumel čo mu vravela.
"Mesiášove rozhodnutie nevykonať tak, je forma skúšky tvojej osoby. Ako veľmi dokážeš zostať silná keď si zraniteľná." odmlčal sa. Mala by sa upnúť na vieru a dôverovať Hatimu ale muselo to byť ťažké. On sám sa potýkal z mnohými skúškami, ale vedel si predstaviť, že táto mohla byť mimoriadne ťažká, hneď zo začiatku. Každý si nesieme svojich démonov, ktorí nás prenasledujú. Zamyslel sa.
Opatrne volil slová, akoby konal s čímsi krehkým, pretože tušil, ako mohla neuváženosť situáciu zhoršiť. V jeho hlase bol zujem a istá dávka starosti, hoci celkom súcitným sa nazvať nedal. Muselo jej to ale stačiť, kto ho poznal, mohol vedieť, že je to viac než dosť.
" Bellanna," začal vážiac svoje slová. " Čo sa stalo?" Vedel, že musela vedieť presne na čo sa pýta, no i tak otázku upresnil. " Viem dobre, možno viac ako ty, že to že si sem prišla je Hatiho voľba a volal ťa na svoju cestu. A má to tak byť. Tvoja láska k rodine by ti však nedovolila opustiť ju, nie tak? Prečo si Hatimu rozhodla načúvať teda zrovna v takej chvíli?"

Trhol sebou, keď dostal papekom po hlave a uhol inštinktívne hlavou, hoci mu to veľmi nepomohlo. Zaslúžil si to, samozrejme, preto sa rozhodol nevenovať tomu pozornosť, hoci ho líce riadne štípalo. Nepovedal však na to nič, iba nemo pozrel očami na moment do zeme.
"Ja- celú noc chodím po meste a nikto ma nevidí a- to ten prekliaty plášť, uväznil ma. Som zúfalý, Slečna Pierrot som zúfalý, potreboval som, aby ma niekto konečne videl a neviem prečo sa to- Musím sa ísť pomodliť. Hneď." Ak urobil niečo čo Hatiho nahnevalo, musel sa kajať a prosiť o odpustenie, celkom na to zabudol. Bol vykoľajený a bolo to vidieť. Zhlboka sa nadýchol, dal sa na odchod, no vrátil sa, lebo si uvedomil, že to nie je vhodné. " prepáčte." zopakoval a uchopil svoj náramok, neisto ho položil na svoju labu- " Asi je pokazený.." zamumlal. Bolela ho hlava. Cítil sa zvláštne

So zatajeným dychom sa ani len nepohol, keď si vlčica všimla jeho náramku. Bola vyplašená, no i tak dokázala rozpoznať čí bol. Bol by si v duchu vydýchol, avšak bol zaskočený a tak mlčky stál, keď periférne videl, ako sa plášť ktorí mu nešiel sňať, pomaly objavil a rozplynul akoby tu nikdy predtým nebol. " Slečna Pierrot," odpovedal zaskočene a úprimne zahanbene stiahol uši až skoro splývali s krkom. Čo to narobil, cítil sa sa otrasne a to nepredpokladal, že by niekedy mohol urobiť niečo vďaka čomu bude mať toľké výčitky svedomia. Nevedel čo povedať, tak chvíľu iba pozeral, dúfajúc v akýkoľvek náznak, že ho vlčica tentoraz už aj počula aj videla. Srdce mu bilo ako divé, ani si to neuvedomil ale aj on bol vyplašený z toho čo sa s ním stalo. Adrenalín z potreby prekonať dané prekliatie alebo čo to chcelo byť pomaly pominul a on pocítil ako mu z návalu nervov došlo skoro až zle.
"Slečna Pierrot, prepáčte mi to. Nechcel som, ne-neviem čo sa stalo,"

Napäto čakal a keď zastavila, snažil sa opäť zaujať jej pozornosť. Dokonca sa chvíľu preľakol keď videl, že jej pohľad spočinul opäť na dverách. Myklo ním, že sa tam rozbehne skôr než ona, avšak vlčica sa tentoraz nepohla ku dverám. Keď sa schúlila popod listy, uvedomil si, že od neho nebolo vôbec fér, že jej spôsobil takúto pravdepodobne životnú traumu a napriek jeho neoptimálnej situácii ho to úprimne zamrzelo. Chvíľu na triasiacu sa vlčku zarazene hľadel s výčitkami svedomia a nebol si tak celkom istý, čo robiť. Prehnal si to. povedal si a bezradne poobzeral. Nevedel čo robiť, toto nebola cesta. Trocha zahanbene a trocha rezignovane pozrel na zem pod nohy. Chvíľu ta zízal, keď mu ako balvan do hlavy vrazila prvá rozumná myšlienka tohto večera. Vyčítal si, že tak nespravil skôr. Pokúsil sa uvoľniť si kožený náramok s havraními pierkami na nohe a bol trocha prchký. Nerád by ho roztrhol, ale bolo mu to v tejto chvíli takmer jedno. Hneď ako ho uchopil do papule, hodil ho kamsi pred vlčicu a dúfal, že nezostane neviditeľný ako on sám. Nevedel či to zaberie, ale modlil sa aby sa ta stalo.

Lesley zmenila smer a bežala do opačnej strany, z čoho si Ossi vydýchol. Keby sa dostala von, pravdepodobne by ju už nedostihol. Kým sa pokúšal dostať zase naspäť dnu, nevšimol si čo sa dialo v skleníkoch, avšak keď konečne pootvoril dvere a vkĺzol naspäť, zostal stáť zarazene. Pohľad na vyplašenú vlčicu, ktorá behala a za ňou sa posúval akýsi drobný kus dreva ho donútil zostať zarazene stáť. Nebol si tak celkom istý čo sa práve dialo ale bol si tak na percent istý, že s týmto už on nemá čo do činenia. No jeden nikdy nevie a labku na slnko by za to teda nedal. Chvíľu nevedel čo má robiť, potom pobehol a skúsil palicu uchopiť, čím ju nachvíľu zastavil, úchop však netrval veľmi dlho. Bolo by dobré, keby sa Lesley pokúsila trocha upokojiť. Bolo by to veľmi dobré, hoci tomu nepomáhal ani on ani podivný papek.

Vypočul si vlčicu pozorne a nedovolil si ju prerušovať. Nemal rád, keď niekto druhých prerušoval, dával by tak totiž najavo, že ho v skutočnosti nezaujíma na čo sa pýta. A to potom odrádzalo od toho, aby jeden hovoril. Videl, že Bellanna potrebovala hovoriť a dať zo seba čosi von, isto. Možno sa mu to zdalo ale on si nemyslel, že sa mýlil. Chápavo prikývol a keď spomenula svoje zvyšné deti, ktoré neboli očividne súčasťou kultu, pootočil hlavou. Dal si dokopy dve a dve.
" A teba trápi, ako sa im darí, keď ich teraz nemôžeš chrániť" povedal napol presvedčene, napol s otázkou v hlase a snažil sa čítať jej reč tela.

Stále pozorne sledoval čo sa bude diať a keď sa Lesley rozhodla prehodnotiť svoje životné rozhodnutia a radšej sa vybrala po svojom, Ossian zhíkol vyplašenejšie, než by chcel. Rozbehol sa k dverám, až posunutý kochlík zhodil a zakopol on, stále však stihol byť dostatočne rýchly na to, aby dobehol k dverám a zabuchol ich. " Nikam nejdeš!" vyhŕkol po nej, akoby mu snáď mala rozumieť. Uvedomil si, že dvere zabuchol tak, že sám seba vymkol vonku a nešťastne si oprel hlavu o trám. Uvažuj, no tak uvažuj. Potiahol ich, opatrne, aby dvere pootvoril

Videl, že vlčica bola nesvoja, čomu napovedal aj jej intenzívne vyslovená otázka, ktorou chcela zistiť, či je to zlé. Sivý vlk bol pokojný a pozoroval koľaje, po jej otázke, jej zatiaľ nevenoval nijakú spätnú väzbu. Vlastne ju nechcel stresovať, mal pocit, že sa tak stalo už dostatočne, v roztržke, ktorú spôsobila i ona i apoštolka kultu. Najmä apoštolka kultu, trval na svojom.
"Sledoval som tieto koľaje, keď ma priviedli sem, nevedel som ani sekundu na svojej púti, kam ma zavedú. Naša cesta môže byť niekedy zdĺhavá a plná prekážok, ktorých formou nás Hati skúša. Je normálne, že občas zaváhaš, najmä ak svoju cestu začínaš." aj keď bolo nevyhnutné aby sa naučila skúšky prekonávať s pokorou a viac vo viere nepochybovala. Odpúšťať sa nedalo večne. Ossian pohliadol Bellanne do očí a trocha sa sklonil, skúmavo ju pozoroval, akoby jej pozeral až do duše. " Tak, trápi ťa to. Viem to. Môžeš so mnou hovoriť Bellanna, sme priatelia."

So zatajeným dychom pozoroval, reakciu jemnej vlčice a veľmi moc dúfal, aby to nebrala na ľahkú váhu. Nevedel úplne ako mu to pomôže, no aspoň bude vedieť, že tu nie je sama. Hoci...nevystraší ju? Čo ak ju vystraší? Ak odoženie zatial jedinú osobu, ktorá ho aspoň troška vníma, tak to bude riadny prúser. Musel však riskovať.
S očami dokorán sledoval, ako sa priblížila bližšie a pomaly posunul ďalší z kochlíkov. Nezlakni sa prosím nezľakni sa.
"Lesley," povedal i keď vedel, že ho nepočula. Dýchal zhlboka aby ho netrafil šľak na mieste.

Obzrel sa pomerne nespokojne vôkol seba, nie štýlom, akoby sa snáď bál, aby ich niekto nepočul, ale naopak formou, akoby si prezeral na aké pohanské miesto sa to dostal. " Veď práve." zamrmlal a nepochyboval o tom, že vlčici ako Salōmē neunikol podtext tohto prostého slovného spojenia.
Jej cesta a poslanie boli úctyhodné a Ossian ju za to obdivoval. On sám putoval za účelom plnenia Hatiho vôle, ale v podstate nemal až tak konkrétny ciel, na ktorý sa mal zamerať a preto necítil taký nátlak. Muselo to byť mimoriadne náročné a predsa bola plavá vlčica poctená svojou úlohou. Tak ako by mala byť. Isto, ako predpokladal, jednalo sa o jej rodinného príslušníka. Keď rozprávala, Ossianov výraz v tvári poľavil a bolo v ňom možno zazrieť uznanie voči jej ceste.
"Verím, že s vašou službou nie je spokojný iba sám Hati, ale bola veľkým gestom aj pre vašu matku. Vychovať dcéru, ktorá zaistí pokoj vašej duši v mene Hatiho.." nedokončil, dokonca sa však nepatrne pousmial, avšak len kútikom pyskov.
"Je dobré, že vám Hati vnúkol zostať tu, vieme, že je to za potreby. A koniec koncov, služby v Hatiho mene nikdy nie sú dokončené, hoci sa určite nájdu takí, ktorí vykonajú úctyhodnú službu Hatimu a cítia sa, že ich cesta je naplnená a môžu poľaviť. Je to len ukážka ich vlastnej pýchy."