Príspevky užívateľa

Na prvý pocit absolútne pokojný večer. Ossian bol hore už zavčasu, ešte pred zotmením a vyčkával kráčajúc v tieňoch. Po krátkej modlitbe alebo snáď krátkom monológu z Hatim sa vybral už za tmy ulicami mesta. Prechádzajúc okolo knižnice, inštinktívne vkročil dnu. Akoby tu niekto bol, vydal sa za ním. "Pozdrav vás Hati" rozhodol sa ohlásiť, keď zistil, źe nevidí ba ani nepočuje nikoho. Nič. Sivý vlk sa pokojne rozhliadol kol dokola. Bolo v podstate zavčasu, čo sem šiel, nevidel ani nohy, až podozrivé ticho. I tak by bol prisahal, že kohosi videl. Už keď sa to rozhodol nechať tak, s myšlienkou, že sa zrejme len dobre nevyspal, zrak mu spomínal na tmavom plášti so zlatistým lemom, ktorý sa len tak volal v tom prachu medzi knihami. Ani len nezaváhal a vydal sa pristupujúc k nemu. "Neuveritelné" zafrflal v domnienke, že tu plášt niekto zabudol a pohodil. Rozhodujúc sa očarujúcemu predmetu aj jeho majitelovi urobiť láskavosť , vzal ho, že ho zavesí na čisté miesto, kde si ho niekto nájde.
Čo keby..? Hádam nebude prenášať plášť v hube. Ossian to nesmieš. Ale čo keby áno? Akoby ho to snáď volalo. Prehodil si ho len na sekundu naozaj.
"Som zlý a nezodpovedný " zahriakol sa, a rozhodol sa nad týmto prehreškom kajať. Nie prehrešok voči Hatimu, ale voči autorite kultu, nech bol Nirix aký chcel. Hanbil sa teraz ako pes a keď si išiel dat plast dolu, zistil že to nejde. Je toto snáď vtip? Možno to tak ma byt, je to pekný plášť. Možno mal byť môj. Pokúsil sa bezúspešne opäť látku snať. A to máš za dobré skutky Ossian. Posťažoval si a znepokojene pozrel okolo. Musí nájsť niekoho doverného komu môže tento problém zdediť bez toho aby mal problém.

Ossian ucítil krátky pocit rozhorčenia a krivdy, za to že ho Mesiáš nazval nováčikopm. Možno tu nebol dlho, ale nováčikom sa nazvať nemohol a vedeli to veľmi dobre obidvaja. Rozhodol sa ale prijať tento rozhovor s pokorou a preniesť sa cez vlastnú hrdosť. Ty vieš Hati, že s úctou prijímam tvoje skúšky. Buď si istý, že sa na mňa môžeš spoľahnúť. Sľúbil v duchu nielen veľkému Hatimu, ale tak trocha aj sebe samému, aby si pripomenul, že sa mu tto všetko deje z istého dôvodu. Nič nebolo nechané náhode a možno to vedel aj Nirix. Možno aj on sám chcel vedieť, ako bude sivý pútnik reagovať na takéto nepríhodné oslovenia a pocit menejcennosti. Mohol si byť istý, že urobí čo je jeho silách. Zatiaľ.
"Nie je dôvod sa sťažovať, koniec koncov, na Hatiho svätej pôde som doma. Aj moja sestra sa rýchlo adaptovala a chce byť prospešná ako Hatimu, tak i vám." odpovedal skôr zdvorilostne a kývol k Mesiášovi, s otázkou či si snáď môže prisadnúť. Nečakal tak celkom na odpoveď, no usadil sa v dostatočnej nerešpektujúcej blízkosti a chvíľu hľadel ku knihám.
"Mám radosť keď môžem zdielať svoje myšlienky i modlitby s Hatiho služobníkmi, i keď.." odmlčal sa a pohliadol na Nirixa oranžovými očami. Zračila sa mu v nich starosť.

Marion mala šťastie, že sa na ceremoniály ukázala, inak by jej bol vyčistil žalúdok až by sa len tak zaprášilo. Musela mať na pamäti, že hocikedy sa jednalo o konanie v mene Hatiho, nech bolo akokoľvek nazvané dobrovoľným, o to skôr si trebalo dať záležať a chodiť. A načas. Toto by nebola len dobrá rada pre Hatiho nasledovateľa, ale i pre bežný život, nakoľko sa takéto nepísané pravidlá vzťahovali na všeobecné fungovanie.
"Nabudúce načas Marion." pripomenul jej a už ho poznala tak dobre, že musela vedieť, o čom hovoril. Už jej to ďalej však nevyčítal a jeho prísny pohľad čo chvílu zotrval, napokon zmäkol venoval sestre poloúsmev. Počkal na ňu. " Videla si tam ten cirkus? " Sľúb mi, že sa tak nikdy nebudeš chovať, napadlo mu, ale nevyslovil to

Nedalo sa povedať, že by sivý vlk, cielene nasledoval Mesiáša. Keď ale zahliadol tmavú postavu s dračími krídlami, spozornel a jeho kroky potichu viedli priamo za ním. Bolo vždy dobré udržiavať kontakt s ostatnými Hatiho služobníkmi a to v tomto prípade s tmi, ktorí mali nejaké slovo, nakoľko mal pre Nirixa sám pár požiadaviek, o ktorých si zatiaľ nebol tak celkom istý, či je pravý čas.
Nielen služobníci s väčším slovom boli pre intenzívny kontakt dôležití, ba priam naopak. Ossian chcel udržiavať kontakt s každým. Prečo? Pretože Hatiho služobníci nemohli byť služobníkmi, veriacimi, bratmi i sestrami bez kvantity, a najmä kvality ich služieb. A v prípade niektorých najmä mladých členov kultu, sa o kvalite viery nedalo hovoriť, čo ho zhrozilo. Vedel, že im má čo ponúknuť, vedel toho veľa, nehodlal ale robiť naprieky, zvlášť pre dobré vzťahy, ktoré tu boli zdalo sa dôležité. Napriek tomu si mohol dovoliť myslieť si svoje. A veruže si myslel.
Keby mu ale Nirix dôveroval natoľko, že mu dovolí robiť verejné bohoslužby, to by bolo dobrým krokom. Učiť viere Bellannu, to bolo niečo iné. Kázať hromadne? Napriek tomu, že vedel, že má na to kompetencie, si uvedomoval, že je drzosť si to v tejto chvíli dovoliť. Tak čakal.
" Pozdrav vás Hati." povedal po chvíľke, stojac vo dverách knižnice. Hoc bola zapadaná prachom, zdala sa byť akosi viac v celku než naposledy čo šiel okolo.
Zamyslel sa, kedy Mesiáša videl takto priamo naposledy. Bolo to na ceremoniály mladých vĺčat. Veľmi dúfal, že si všimol Bellaninho posunu a okamžitej náprave svojich pohnútok, Ossian bol na ňu v podstate svojim spôsobom hrdý. Sebecky dúfal, že si všimol aj ako Oss situáciu pokojne zachránil a dúfal v to, že si všimol, ako sa jeho mladá apoštolka nevie správať. Ossian bol z toho stále zľahka pobúrený, ale mal pochopenie i pre horlivé povahy. Tu však zbrklosť a výbušnosť predsa nemala čo robiť, tobôž nie na takýchto miestach a čakal, že by mala byť na to aspoň upozornená.
Len čo však Nirixa pozdravil, myšlienky mu zabehli k inému mladému veriacemu a tou bola mladá vlčica Rue. Ossian sám nevedel, ako začať túto konverzáciu, ale vedel že musí. Stále bol z toho stretnutie nemilo prekvapený.

Videl, ako sklonila zrak k nohám a tušil, že sa nad tým musela úprimne zamyslieť. Nejak jej to nevyčítal, toto nebola jej vina, pokiaľ sa v tom nepohybovala dlho. Bola to vizitka len a len tých, ktorí boli zodpovední za správnu edukáciu a Ossianovi to čím ďalej tým viac začínalo dochádzať. Na jej odpoveď iba prikývol, akoby pohadzujúc ramenami, nemo hovoriac Nuž...
Spôsob, akým naňho pozrela vzápätí v ňom vyvolal pocit, ktorý ťažko opísať. Úsmev vlčici venoval naspäť, bez toho aby nad tým nejak uvažoval. " Myslím že viem, za ten čas, toho viem veľa, no dúfal som tiež, že nájdem takých, s ktorými si môžem skúsenosti vymieňať. I zdielať." Keby ste len vedela. Pomyslel si, pri jej druhej vete, takisto ako hovoril, naznačoval, že bol zľahka zhrozený tým, že tu očividne vedel viac, než samotní vrchní predstavení, ktorí Hatiho mali reprezentovať. Ach jaj.

"Hm, rozumiem vám, aj ja sa k modlitbám zvyknem uchyľovať i na súkromnejších miestach. Ale tu, volal ma sem, vedel som, že je i tu to správne miesto. Nebol som ničím rušený." doplnil a pohliadol na vitráž. Úctivo sa uklonil a podišiel trocha ďalej od oltáru, bližšie ku vchodu malého kostola, vyskakujúc prednými nohami na ďalšiu z lavíc. Vedel byť nerušený za každých okolností, keď tak chcel a za tento dar ticha, bol mimoriadne vďačný. "Som Ossian," predstavil sa, skoro až blahosklonne, aby dal dôraz na to, že sa snáď v živote nevideli, ako dúfal, že to uzavrú. Nechcel to povedať nahlas, aby nebol za blbého, samozrejme. To by bola hádam ešte trápnejšie situácia, než v... ale to nemohlo predčiť zdalo sa nič. Nejako rýchlo si prestal oný incident brať s pokorou. Vyčítal si.

Možno viac neveriacky než chcel natiahol kus hlavu dopredu a znepokojene, až pohoršene stiahol uši. Ako, ako nemohla veriaca vedieť čo je modlenie? Ako to vôbec mohol niekto, konkrétne jej rodičia, jej rodina, priatelia, a hlavne jej MESIÁŠ dopustiť. " To nemyslíš vážne." povedal vyčítavo, tu končila všetka sranda. " Skús sa zamyslieť nad tým, čo si teraz povedala. A vedz že si dosť stará na to, aby si sama prišla na svoju otázku. Toto nie je v poriadku." odvrkol , avšak potom hlas opäť skludnil. Možno to nebola jej vina, pravdaže. " Treba to napraviť, Rue," povedal pokojne, avšak príkazom, nie ako nižšie postavený, ale ako starší a skúsenejší vo viere, než bola ona.

I keď mohli mať mnohí pochybnosti, že pokiaľ s nimi Hati nekomunikoval, pokiaľ nemali ten dar, nepatrili k nemu. Nebolo to tak. Slúžiť mu mohli aj inak a bolo iba na nich aká bola ich viera silná. "Isteže. Hati má miesto pre každého kto to s ním myslí úprimne. Nemusí ho nutne počuť. A rozozná faloš." Ossian sa však vo vnútri bál momentu, ktorý mohol nastať a to takom, že Hatiho prestane počuť. I napriek tomu, čo vravel, zažíval teraz odmlku, a znervózňovalo ho to. Nebral to, že by sa mu obrátil chrbtom, ale obával sa, aby sa tak nestalo.
Bledá vlčica, bola veľmi bystrá, a bolo to zrejme aj preto, koľko si toho z minulosti v sebe niesla. " Presne tak," odpovedal, keď mu zodpovedala jeho otázku o posolstve, ktoré jej rozprával.
"Modlenie? Upieraj myseľ k Hatimu, rozprávaj k nemu, zdieľaj mu myšlienky, v tichosti, osamote, tam kde cítiš pokoj. Uvažuj nad vierou a otvor sa mu. Zvyčajne sa modlím keď som sám, ale som ochotný spraviť modlitbu verejnú- pre teba a tvojho syna. Aby si vedela čo ďalej." Myšlienka verejných modlitieb ho napĺňala, považoval to za čosi, čo nesmelo chýbať, v rozvoji viery.

Ešte vždy dával malú, veľmi malú ale stále šancu tomu, že si na ich stretnutie nespomína. Jeho nádej sa však pomaly ale isto vytrácala, kým si však nebude celkom istý, nič nie je stratené. Prikývol pokojne. "Iste," hovorila smrteľne vážne bez štipky pobavenia a on bol z toho popravde nervózny. I on si však dokázal zachovať dôstojnú tvár, hoci ani ich druhé stretnutie neodštartoval zrovna najserióznejšie. "Prišli ste sa pomodliť, sestra?" Riekol a otočil sa, upierajúc oči k vitráži. Nachvílu ich zavrel a jemne kývol hlavou, akoby sa snáď s Hatim na dnes lúčil. Keď sa pozrel naspäť na Hatiho služobníčku, počkal kým odpovedá, pozoroval jej reakcie, aj tie najnepatrnejšie, aby vedel na čom je.
Dúfam že sa už nestretneme. Povedal vtedy. Hati vedel mať zmysel pre humor, tým si bol teda teraz už istý.

Nedôverčivým pohľadom súdiac mladú vlčicu si ju premeral a podvihol obočie. Isto? hovoril jeho pohľad. Neskúšaj ma ošáliť. " Myslím, že každý môže nevedomky pochybiť. Treba dávať pozor na to ako veci vravíš. Je na samotnom Hatim ako prijme krivdu, ale myslím, že po úprimnom kajaní sa zo svojich hriechov, možno dlhšej modlitbe, ti to odpustí." Ťažko povedať Ossian, hoci konáš v jeho mene, jeho vôľu. Kto však si, aby si zaň hovoril?
Prikývol nepatrne. V chaotickej zmene správania sa mladej vlčice nevedel dobre čítať jej podtext a tak zostával pri tom čo počul. " Každý deň. Ďakujem Hatimu, že nadomnou stojí a ľutujem svojich hriechov. Aj krátka modlitba občas postačí, myslím, že by si to mala skúsiť. Moja malá sestra sa modlí každý večer. Je len na tebe čo v modlitbe zahrnieš a čo povieš." navrhol, i ked jeho rozhovory s Hatim boli dlhotrvajúce, napĺňali občas aj veľkú časť noci, alebo dňa, keď sa modlil aj v čase, kedy Hati nemal dosah na pôdu sveta. Najintenzívnejšie sa modlil počas novu lebo počas novu prichádzali zlé znamenia. Počas novu tí skúšaní vierou mohli obzvlášť pochybiť.

Ossianov výraz zostával nemenný priam kamenný, no t pozorní by si mohli všimnúť ako je viac a viac strnulý. Nebol si istý ako naložiť s takou hanebnou situáciou a takým prístupom, ale mal chuť dať tej mladej poriadne za uši. Ani malé vĺča nemalo takto hovoriť, tobôž nie keď vyrastalo tu a tým sa to ešte dalo odpustiť. Ale takejto puberťáčke? " Príde vám na tom snáď niečo smiešne? Je vám Hati na smiech?" upresnil svoju otázku so zachovaným pokojom, i keď bol vovnútri popudený.
" A viete Rue, že vysmievať sa bohu a nebrať ho vážne, môžeme považovať za vskutku trestuhodné? " Ako s stým naložiť? Bolo mnoho možností, mohol to poznamenať Nirixovi, keď s ním bude hovoriť a možno to aj urobí, rozmyslí si to. Je to koniec koncov aj v jeho záujme a je to hlavne jeho vizitka. Mohol jej navrhnúť spôsob ako sa kajať za svoje hriechy ale nemohol jej to dať rozkazom, i keď by rád, mohol len odporúčiť. Vedel, že komandovať niekoho v Hatiho mene si na tomto postavení nemohol dovoliť sám od seba a zožieralo ho to. Bol ale ochotný risknúť všetky následky, lebo svoje konanie vedel dobre obhájiť. Nepáči sa vám, že deviant robí poriadky s malými rebelantami, ktorí pošpinili Hatiho meno? No mali by ste to byť vy, kto sa v prvom rade zaujíma o to, čo si vaši veriaci berú do huby, keď vyslovujú meno božie.

V absolútnom spojení s Hatim, ako svoju tichú auru on sám vnímal, nebol schopný vnímať niečo iné, tak sa mohla hnedá vlčica snažiť rozprávať koľko chcela.
Nebýval nepozorný, ale teraz bola aj po účinku svojej mágie jeho pozornosť odvedená čisto Hatimu a keď si predtým nevšimol už tak tichých krokov, nevšimol si ani prítomnosť známej vlčice za ním. Skôr než mu stihol do nosa udrieť jej pach sa mu za chrtom ozval nečakaný hlas.
Ossian sebou možno až prehnane v šoku mykol, hlas ho celkom vytrhol zo zamyslenia a vrátil naspäť do reality. Noha mu skĺzla z lavice a dopadla na zem. "J**em ti," zahrešil a chvíľu predýchaval náhly šok. " Pozdrav vás Hati," pozdravil vlčicu a otočil sa už naozaj, celkom schádzajúc z modlitebnej lavice. Len čo v plavej štíhlej vlčici s maskou tmavou ako noc spoznal známu tvár, urobilo sa mu akosi nevoľno. Bol kdesi na rozmedzí, aby sa hneď otočil naspäť, v nádeji že ho nespoznala. Bez plášťa vyzerala trocha inak, ale predsa to nebol nik iný ako osoba, v ktorej rukách sa jeho osud ocitol, tam na púšti. Možno si ma nepamätá.

"Ale kdeže," pokrútil hlavou a nad hlúpou otázkou mladej vlčice sa vo vnútri pobavil. Cítil zároveň však, že to možno vlčica pociťuje ako nepríjemné otázky plné nátlaku. On tomu nerozumel tak úplne, ale zároveň si bol vedomý, že rozhovor ohladom viery mohol byť stresujúci pre niekoho, kto do nej mal byť a nebol až tak do hĺbky zaučený. " Rozprávať sa o náboženstve mi prináša radosť." vysvetlil bez úsmevu, vyslovujúc to celkom vážne, hoci keby nepoložila paranoidnú otázku tak ako urobila, takúto reakciu by nevykonal. " Koniec koncov, je to niečo čo nás všetkých do hĺbky spája. Tak?" čakal opäť odpoveď na jeho predošlé otázky, dúfal, že sa ich tentoraz dočká. Jej neochota a nezdielavosť mu ani prinajmenšom nerobila radosť. "Prišiel som do mesta pred nejakým časom, ale áno, asi tomu nie ej moc dlho. Nič menej nováčikom u nášho pána rozhodne nie som. Moje meno je Ossian." odvetil a celkom pokojne si sadol vedľa, ignorujúc výhražný pokus o vtip. S touto bude veľa práce.

Po jednom intenzívnom prepšanom dni, ktorý prespal schovaný v akejsi dobre zašitej stuhnuté pivnici, vyšiel večer keď zapadlo slnko von. Nebola celkom tma, skôr šero a sivý vlk kráčal popri moste, ba priam pod ním, cez napršané mláky a rozbahnenú pôdu. Pierko zavesené na nohe sa mu do bahna namáčalo čo ho netešilo, veľmi si však pomôcť nemohol. Už nepršalo, hoci sem tam padla z oblakov ešte kvapka či dve. Obloha bola stále zatiahnuté, boli ale úseky, kedy sa mraky rozostúpili a na moment ju odhalili. Pri prechádzaní popod most mu prešiel nosom známy pach. Sivý vlk troška pobehol tak aby videl, na vysoký svah naspäť hore však nevyšiel. "Tu,"ohlásil sa upierajuc pohľad hore na most, čakajúc že jeho sestra dorazí za ním

Hoci tmavá blcica razantne zmenila svoj postoj, zdalo sa akoby chcela Bellannu s jej synom urážať a ponižovanie za to že sú neveriaci. Neboli. Keby boli neveriaci, neboli by sem prišli, on Bellannu spovedal, keď povedala že si myslí že ju sem priviedol Hati, že ju tu chcel, pripisoval tomu veľkú dôležitosť. Boli veci, s ktorými sa s ňou nedokázal zhodnúť a nedokázal ich pochopiť aj cez to sa však snažil. Ossian nikdy nemal deti, nikdy nemal partnerku. Iba svoju sestru ľúbil nadovšetko no ani len ona nemohla zasahovať do jeho vzťahu s bohom. Tvrdil by že sa to nezmení a nikdy a malo by to tak byť a to isté povie raz Bellanne. Bola ale rozrušená a ona na ňu nechcel byť viac nepríjemný.
"Tí, ktorých miluješ Bellanna, musia mať veľké šťastie" Povedal a venoval jej napriek svojej večne vážnej tvári, úsmev. Pozor Ossian, nech na ňu nezačneš byť až príliš mäkký. Obľúbil si túto vlčicu, musel si ale dobre pripomínať že nesmel nechať dobrým pocitom zatemnit myseľ a byť až príliš zhovievavý