Príspevky užívateľa

Sledoval belasú vlčicu pohľadom plynulo tak ako pristávala dolu. To priplachtenie pôsobilo tak hladko a ľahko, akoby sa snáď vznášala a on si musel pomyslieť, že na tom čosi bolo. Na chvíľku by jej možno aj závidel- vedela byť blízko k oblohe ako chcela. No Ossian nezvykol závidieť, preto túto myšlienku zavrhol - byť niečomu blízko fyzicky predsa len ešte nemalo tak výpovednú hodnotu.
Pozorne si ju všimol, bez toho aby si ju nejak okato prezeral. Takto v tme bola jej srsť bledá, belasá ako mesiac, oči ako more, rohy, na pohľad ostré ako britvy. Harmonická postava i držanie tela mohlo naznačiť, že sa snáď môže jednať aj o celkom cieľavedomú a silnú vlčicu, hoci súčasne vytvárala dojem jemnosť a to ho zaujalo. Podľa škaredých jaziev, ktoré si nemohol nevšimnúť si prešla svojim. Nepýtal sa, hoc vedel, že každá jazva mala svoj príbeh. Niektoré ako znak hrdinstva, pripomienka bolesti, obety či snáď zrady. Alebo pripomienka hlúposti, ako to bolo v jeho prípade.
Vzhľad nebol jediné čo si Ossian všimol. Počul ako sebavedomo ho pozdravila, počul však aj to zaváhanie a akúsi opravu v jej pozdrave. Keby tak nebola urobila, ani by si nevšimol, že nevedela ako správne pozdraviť. Ale zdala sa byť odhodlaná a to sa rátalo. Hádal, že tu možno nebude dlho, tak ako on, lenže narozdiel od neho bolo toto všetko nové. Táto predstava sa mu páčila omnoho viac ako možnosť, že bola skutočne členkou kultu už nejakú dobu, iba stále nevedela o čom sa točí.
"Nech ťa Hati sprevádza sestra" zvyčajne volil oslovenie pocestný, avšak zrovna necestoval, čo by mohlo spôsobiť zmätok. "Nezvyk?" spýtal sa venujúc vlčici pokojný, chápavý pohľad.

Hladal Marion. Mal pocit, že akosi priveľmi nabrala na sebavedomí a nedržala sa ho tak, ako keď cestovali a to ho desilo. Jednak z možného dôvodu, že snáď strácal na sestru vplyv, čo nemohol dovoliť. Jednak z toho, že na ňu takto nevedel dozerať a to ho štvalo. Bol znepokojený, ale jeho výraz v tvári to nijak nemenilo, pretože sivý vlk nezvykol mrhať úsmevmi len pre krásnu noc. Zadumane vykračoval zarastenou húšťou pomedzi šroty, predieral sa, ale na to, že niekoho hľadal sa nijak zvlášť oduševnene neobzeral okolo seba ani nevetril. On sa vlastne len tak, pozeral, či náhodou tú hnedú žabu nezazrie. Dúfal, že si nezarobila na nejaký problém. Ako sám usúdil, húštie tu bolo po krajoch silné, možno len ťažko rozpoznať, pokiaľ presne boli ochotní tolerovať jej kroky, ako deviantke, či ako ich to Nirix- Mesiáš nazval. Ossianovi sa toto pomenovanie nepáčilo a sám si tak v duchu odmietal hovoriť. Vedel, že mu neprislúcha pomenovanie veriaci vzhľadom na postavenie, ktoré tu znamenalo, ale on to nevidel ako postavenie, ale ako stav duševný. Aj tak bolo možné, že vedel rovnako ako všetci ostatní tu, preto ho to trocha ponižovalo. To však ešte nevedel, nakoľko sa s nikým do hlbokého rozjímania zatiaľ nepustil.
" Au!" sykol od bolesti podráždene, keď na papraďou zarastenej ceste škaredo stúpil na kus plechu z auta. (Tetanus za tri, dva jedna..)

Už to bola chvíľa, čo vkročili so sestrou na prah tohto miesta odhodlaní slúžiť tu Hatimu. Ossian pravdaže odhodlaný stále bol, iba musel spracovať niektoré zaužívania a myšlienky ktoré voľne počul sem tam kolovať okolo. Bolo zvláštne, že hoci stretával po mimo druhých veriacich, do reči sa s nimi zatiaľ nedal. To bolo zvláštne i pri ňom, preto sa rozhodol, že to zmení. Chcel toho zistiť čo najviac o tunajších vlkoch, hlavne o ich viere. Predstavoval si, že navzájom jeden druhého niečomu priučia, no zatiaľ mal pocit, že sa môže v tomto i troška mýliť. Bol čím ďalej tým zvedavejší a bral to so všetkou vážnosťou. Meno Hatiho trebalo niesť svetom v správnom úctivom duchu a bolo to jeho povinnosťou, rozprávať a možno i poúčať o ňom, keď bolo treba.

Kráčal popod hrdzavé plechy starej továrne. Podobné stavby neboli pre tohto pútnika nič nové, hoci združené na jednom mieste ich vídal zriedka. Stretával sa najmä s traťou, zopár domami, spráchnivenými dielňami či telegrafnými stĺpmi ale počas svojej púte ani raz nenarazil na komplexné mesto. Zvláštne miesto pre vlky na zdržiavanie, ale pre Hatiho nasledovníkov malo svoje opodstatnenie, musel uznať. Vytváralo množstvo tieňa a útočiska, avšak zaiste priťahovalo aj pozornosť. Kto vie, koľko zbytočných stretov tu kvôli tomu už bolo, hoci on mal vždy aj na stretnutia s nechcenými návštevníkmi špecifický názor.

Za svoje pôsobenie ( ako to nazýval) v kulte sa zatiaľ vyhýbal označeniu svorka. Nepáčilo sa mu toto označenie, koniec koncov, vlky, ktorých združovala spoločná viera, tvorili oveľa hlbšie a zmysluplnejšie, komplexné spoločenstvo než by jeden nazval svorku. Svorka musela mať vodcu, alfu. I keď kult mal na starosti zodpovedný mesiáš, všetci- aspoň dúfal že všetci, vedeli, že ich skutočným pánom je Hati a zodpovedajú je jemu, hoc ich viedol skrz Mesiáša. Zvláštne stanovanie povinností, ale rozumel tomu, hoc sa predtým stretol s inými útvarmi. Zatiaľ veril v to, že Mesiáš je tu bratý ako pravá ruka Hatiho, pokiaľ by sa jednalo o klamnú mienku, že ide iba o postavenie alfy s viac duchovným pomenovaním, bol by sklamaný. Hoc koniec koncov, nemuselo to mať ďaleko od pravdy, podľa správanie, ktoré pozoroval pri ich prvom stretnutí. Rád by sa opäť s Nirixom porozprával, ako kolegovia, hoc vedel, že kolegami sa nemohli nazvať. Musel slová voliť opatrne, aj keď vedel že z hľadiska presvedčenia si mohli byť rovnocenní.
Medzi bordelom v továrni necítil čerstvý pach Mesiáša, za to však objavil kohosi nového. Zastavil v šere noci, zastrihal ušami a chvíľu vyčkával. Nemal pocit, že s touto osobou už hovoril, hoc keď ju zazrel, vedel, že už ju predtým zahliadol.

Bol ticho, hoc len chvíľku a nedal to navonok znať, v duchu sa zamračil. Zdalo sa že si je vodca- mesiáš tohto spoločenstva až príliš istý rozdielnosťou ich poznatkov. Akoby ich správnosť snáď mimovoľne popieral. Toto sivý vlk nemal rád a keby si predstavil seba na rovnakom mieste, bol by za to, že by nemohol byť tak skeptický a pokúsiť sa prv zvážiť tú dôveryhodnosť. Nie odbiť niekoho možno skúsenejšieho ako on vetou, všetky pravidlá nie sú rovnaké. Akoby snáď ani nešlo o podstatu viery. Tu Ossian vo svojich myšlienkach zľahka zakolísal a zaváhal. Preto že ale nechcel vopred vykonávať hocijaké predsudky a uzávery, zostal ticho a suverénne prikývol, že rozumie.
S Ossianom nebolo v tomto smere ťažké vychádzať. Hoci si za názorom stál, keď vedel že sa to nehodí, vedel zostať ticho.

Mesiáš prešiel k vete o Marioninom plášte, čo prv Ossiho zarazilo, v konečnom dôsledku ale rozumel prečo vrámci prevencie musela plast odovzdať. I on by bol možno skúšal jej vieru aj tomuto spôsobmi. Na sestru pozrel a nepatrne prikývol, aby vedela, že je to v poriadku.
Rozmýšľal či sa takto stručne vyjadroval Mesiáš o celom komplexe slnečného svetla aj pri vlkoch, ktorí nemali ani páru o tom prečo to tak je. V takom prípade by sa vôbec nemohli dat ani len nazvať skutočnými veriacimi, nie tak? Nuž niekto je Hatimu odovzdaný, niekto si myslí že je, zdá sa. Ale o tom pochyboval. Rozhodol sa veriť, že vstúpil medzi radu zanietencov, istým spôsobom odborníkov, ktorí zdieľajú rovnaký život ako on.

Spôsob akým sa vyjadroval, by mohol pripomenúť prijatie do nočného klubu ( keby Ossian samozrejme vedel čo to je). Nebol navyknutý na podobný, entuziazmus a troška sa mu zdalo, že pánovi mesiášovi možno mesiášstvo stúplo do hlavy. Ale tento pocit sa snažil potlačiť- nateraz. Nevedel či to chcelo byť vyhrážanie, varovanie. Možno pre omnoho mladšiu vekovú kategóriu, čo prv Ossiho celkom popudilo. Mesiáš nemohol byť omnoho starší ako on. Nuž však, čo na tom. Nepatrí sa súdiť na prvý pohľad. Prikývol. " Je nám cťou." odpovedal a pozrel na Marion a jemne jej kývol aby šla za ním. Nerád bol prehnane sentimentálny, ale bol na ňu ozaj hrdý, zvládla povedať presne to čo mala a dokonca jej netrebalo ani pomôcť. Možno ju troška inšpiroval, ale nepochyboval, že keby tu bola sama, s rovnakou hrdosťou by bola prijatá medzi svojich tiež. "Marion, vieš, že som ti doteraz mnoho vecí prepáčil, ale tu sa sranda končí vieš to." šepol tak, aby to zreteľne mohla počuť iba ona. Trocha sa na sestru pousmial, štuchol do jej pleca pokrytého fialovou látkou , plášťom vlniacim sa vy rytme jej chôdze a rezkejším krokom pridal za Nirixom.
" Mesiáš," oslovil ho. " Som vlkom, ktorý berie vážne svoje povinnosti a preto by som rád mal velmi jasno." I kvôli Marion. Pomyslel si. "Myslím, že by ste nám po ceste mohli predstaviť spomínané zaužívané pravidlá. Hoc verím, že sa mnohé zhodujú s tými s ktorými žijem ja i každý nasledovateľ veľkého."

To čo vlk pred nimi nevedel bolo práve to, že toto spoločenstvo bolo len zoskupením niečoho väčšieho. Hatiho pôsobenie siahalo oveľa ďalej než si dokázal prdstaviť a Ossian vedel, že musia existovať väčšie spoločenstvá veriace v jedno a to isté, než Kult, ako to nazval okrídlený hovorca Hatiho pred nimi pocestnými. No hovorca Hatiho. Dôveruj ale preveruj vravelo sa. A rovnako ako sa on pýtal, čo im môžu ponúknuť, to isté sa v duchu pýtal Ossian jeho. Prečo by som vás mal poctiť svojou prítomnosťou. Vedel, že chcel vstúpiť medzi tých, čo veria v rovnakú vec a pôsobiť pre Hatiho v úzkom spojení s nimi. No vedel to aj inak. Vlk musel rozpoznať, že sa Ossian nehodlal nechať ponížiť, napriek tomu že zostal pokojný. Vzíjomný rešpekt? To mohli obaja dosiahnuť ak sa dohodnú.
Nasledovníkovi Hatiho prikývol, pokúšajúc sa zachovať čo najneutrálnejší výraz a v žiadnom prípade sa netváriť ani troška povýšenecky, hoci mal trocha tú chuť.

"Zasvätil som Hatimu svoj život a on to vie. Už dlho putujem so záujmom zistiť čo najviac pre naplnenie osudu, ktorý mi pripravil. Ničomu som nerozumel brat môj, kým mi nasledovníci veľkého, rovnako ako vy, nedali poznať pravdu. Vízie, hlasy naberajúce zmysel. Nasledujem jeho stopy, udáva smer mojej ceste." sivý vlk sa krátko odmlčal, pozorujúc veriaceho reakcie. Potom pokračoval. " Priviedol ma sem a nebolo to náhodou. Služba v jeho mene akokoľvek si to žiada, je na prvom mieste. Moja sestra nasleduje toto poslanie so mnou." krátko na Marion pozrel vymieňajúc s ňou očný kontakt. " Ja tu však nie som preto aby som hovoril v jej mene." Bol na Marion hrdý, akokoľvek to nepripúšťal, darilo sa jej dobre.
"Moje vedomosti a odhodlanie by vám mohli postačiť ako odpoveď. V opačnom prípade sme ochotní to rešpektovať...Teda, priateľu. Moje meno je Ossian a hodlám slúžiť v mene najvyššieho."

Ossian sa cítil nekomfortne. Mimoriadne. Až bol prekavpený, ako ho dokázalo vĺča rozhodiť. No tak, vzchop sa, nedokážeš to vysvetliť dieťaťu? Hanbi sa. Podvihol obočie a v duchu si povzdychol. "Keď si o tom teda presvedčený, nedbám." nenamietal a na krátko sa odmlčal, akoby premýšľal ako tento rozhovor spraviť čo najkratší. Hoci, trebárs ho mladý prekvapí.
" Hati je vládca noci, mesiaca. Vlk ako prízrak, ako vyššia moc, vieš čo to znamená vyššia moc, isto. Dozerá na jeho nasledovníkov a stráži ich kroky, poveruje dôležitými úlohami v živote a vedie bezpečnou duchovnou cestou. Tým, ktorí ho nasledujú a ktorí ho počúvajú a šíria toto povedomie ďalej zaručí bezpečie, ochranu a dostane sa im odmeny, v pozemskom aj posmrtnom živote. Musia byť ale oddaní isteže. Naopak tých, ktorí sa dopustia prehrešku, hrubého či menej, ktorí zradia jeho vieru, tých nečaká nič dobrého, vedia ale že si takéto pokánia zaslúžia." nebolo to najlepšie ako mohol, ale snažil sa udržať konverzáciu na jednoduchej úrovni.

Zostával pokojný, i napriek tomu že tušil, že si ich ochvílu niekto nájde. Netušil, on v to dúfal. Hati vedie moje cesty. Pomyslel si. Zaviedol si ma sem, chcel si to tak a ja urobím všetko preto aby som slúžil v tvojom mene. Vnímal všetko okolo seba, pohyby, zvuky, pristátie hoc bolo tiché, kdesi za nimi, neotáčal sa však, až do chvíle, kedy na nich vlk neprehovoril. Ossian sa pomaly otočil, sýte oranžové oči mu vynikali v tme. V očiach mal pokoj aj energiu, vážnosť a odhodlanie.
"Nech vás Hati sprevádza." pozdravil strihajúc ušami. Veril, že teraz vlka prekvapil a že nečakal podobnú odpoveď. Ossian využívajúc moment, neprestával hoc svoju reč nijak nenáhlil. "I tuláci môžu svoje cesty zasvecovať najvyššiemu, nie tak? Myslím, že už viete čo nás sem privádza. Marion, pozdrav veriaceho ako sa sluší."

Schválené

Schválené

Schválené (nejde mi nalogovať sa na Hel z mobilu)

V rúšku noci kráčal po skalách. Hoci bol zvyknutý hýbať sa po tme a fungovať tak na dennej, respektíve nočnej báze, opatrnosti nikdy nebolo na zmar, zvlášť, keď stúpal vysoko, po úzkych cestičkách, ktoré miestami až zanikali. Kdesi hlboko pod sebou niekoľko svahov a skál dolu, videl veľkú vodnú plochu. Nevedel kam až siahala, ani ako hlboko skutočne bola, v tme len matne tušil, že je kdesi pri lese a pod horami.
Do hôr ho priviedla zvedavosť, no cestu skomplikoval smäd. Aby sa však dostal dolu k vode o ktorej vedel, musel cestu obísť. Ísť rovno dolu by bola smaovražda.
Sivý vlk, teraz osamelý a tichý, rovnako ako noc vôkol neho, kráčal po úzkej cestičke, dívajúc sa pod nohy. Kamene na svahu sa sem tam podlamovali a považoval ich za skutočne zrádne. Neraz sa stalo, že sa uvoľnili a rovno dolu sa zrútil kus kamenia či štrku. Ossian už teraz vedel, že i keď by si to rozmyslel, nebolo úplne rozumnej cesty späť.

Uprel pohľad na vĺča a jeho otázky. Nebol hlúpy, to vôbec nie, to sa muselo nechať, otázky, ktoré mu pokladal boli dostatočne rozumné na to aby mu neodpovedal ako malému decku ale vedel, že je príliš mladý na to aby pochopil odpoveď ktorú by bol dal niekomu vyspelému. Bola to zvláštna situácia a úprimne mal Ossianov obdiv, lebo ho dostal do situácie kedy nevedel odpovedať ( neviem odpovedať ja ale to je v poriadku xd)
"Nie je to IBA mesiac mladý princ. Je to ako podoba Hatiho. Zatiaľ ti nemôžem vysvetliť o čom hovorím. Možno keď budeš starší stretneme sa a opäť mi položíš túto otázku." odpovedal zamyslene a uhol pohľadom na obzor. " A možno, keď sa nabudúce stretneme budeš to ty, kto naučí nejakej múdrosti mňa."

Bola pravda, že sa stretol s vlkmi, ktoré neverili v nič. Ťažko povedať čo bolo ľahšie, ale súdil, že toto je aspoň konverzácia na úrovni a nie je len na smiech. Hoci, to bola vec, ktorá ho v žiadnom prípade netrápila. "Isteže." odvetil suverénne. " Sú takí, ktorým napovedá, vedie naše cesty a udáva nám poslanie. Potom sú tí, ktorým priamy kontakt s bohom mesiaca nebol určený. Ani tí však nezanevrú." postretal kade koho samozrejme, nie každý vedel priamo počuť Hatiho slová a predsa nasledoval jeho cestu. Musel sa nechať viesť tými, ktorí počúvali. A musel bolo v tomto prípade doslova povedané.
Sivý vlk pokrútil hlavou a celkom vážne na vlčicu pozrel. "Nie je mi súdené vkročiť na denné svetlo, Hati ním pohrdá. Ale nie je to iba o tom. Pokiaľ mesiac nie je vidno, je našou skúškou, životnou skúškou i tak zotrvať na jeho ceste. A hoc možno vtedy zasiahnuť nemôže, vedzte Zye'Ra, že všetko sa raz zráta." Už povedal až až, ale akosi vedel, že by tomu vlčica mohla do istej mieri rozumieť. A možno by bola predsalen raz mohla byť novou krvou na spoločnej ceste.

Sivý vlk úpenlivo sledoval mladú vlčicu, avšak nijakým spôsobom nerobil závery. Chvíľu bol na vážkach, či pokračovať v tejto konverzácii, avšak rozhodol sa zostať v pokoji a uvoľnene, trochu ako vždy býval- odmerane. Tento mladý tvor by možno potreboval naviesť na správnu cestu. A koniec koncov, on sám sa rád dozvedal nové veci- zvyklosti a kadejaké výmysly, ktorým boli druhí odovzdaní, možno rovnako tak ako bol on. Keby koniec koncov nešiel a nechcel sa učiť nové veci, možno by sa na cestu k Hatimu nikdy nedal a zostal by doma nešťastný sám so svojím nepokojom. Jeho cesta k Hatimu nebola jednoduchá a vyžadovala aj stále vyžaduje úsilie, ale mohla byť značne kvôli neochote skomplikovaná. Kto chce, ten si môže ísť za svojim cieľom, kto nie, mal by sa hanbiť.
"No, Veľkí Duchovia to nebudú." odpovedal na otázku o jeho viere a trocha aj záhadne prižmúril oči. Rozmýšľal ako najlepšie zhrnúť svoju odpoveď. "Bdie nadomnou sám mesiac. Hati, ktorý chráni cesty moje, aj iných a je mojou povinnosťou slúžiť v jeho mene. Chce to obetu, aj sebazaprenie, aby jeden dosiahol absolútnu spojitosť a dokázal svoju oddanosť, lebo lojalita... lojalita to je vec, ktorá preskúša charakter vlka a dokáže či si zaslúži nazývať sa jeho nasledovníkom. Viera žiadna viera, nie je len tak. Nemôže si niekto povedať že verí a že to stačí. I keď je to tak možno jednoduchšie." blysol na Zye'Ru očami a dovolil si usadiť sa v tráve, pohliadol na mesiac a chvíľu zostal ticho. " Bdie aj nad tými, ktorí o tom ešte nevedia. Pokiaľ vycíti ich potenciál."