Príspevky užívateľa

Bol pripravený na tento deň, pravdaže. Čo to pozisťoval, vedel čo hľadal a čo chcel dosiahnuť. Sestra ho ubezpečovala, že h nesklame, ale on neodpovedal. Nebol to on koho mohla sklamať. Vedel, že je tu kvôli nemu, ale musí pochopiť, že sa odovzdáva Hatimu a za svoje činy sa bude zodpovedať Hatimu, nikomu inému. Rozhodne nie jemu. Možno ju viedol, a bude tak robiť aj naďalej, toto bola ale vážna vec. Bál sa, že sa bude Marion spoliehať na ich rovnakú krv.
"Už dávno sme obaja nasledovníci Hatiho, Marion. Keby nechcel aby sme kráčali v jeho stopách, neboli by sme tu. Hoci, veci sa môžu meniť. My teraz musíme v prvom rade urobiť dojem, na nich." hladiac do šera na nekončiace koľaje, miznúce v tme, ešte vždy ostával pokojne stáť. Cítil tie pachy, Cítil ich mnoho.

"...Ah tak." odvetil pomerne neisto, snažiac sa však znieť dostatočne chápavo. Okolie hneď potom preťalo hrobové ticho, na takúto odpoveď nebol pripravený. Čo za pohanské praktiky to tu boli? Teda, súdil, že asi nebudú rovnakého vierovyznania, avšak istým spôsobom ho to poburovalo. Nie preto že by snáď musela veriť v Hatiho rovnako ako on. Hoci mu prišli iné viery smiešne,( lebo neboli pravdivé samozrejme, ako inak že) chápal, že nie každý bol k Hatimu navedený, koniec koncov i on si musel k nemu nájsť cestu. Preto to mohlo niekomu prísť rovnako uletené. Avšak toto "vítanie mesiaca" miestami vyzeralo ako výsmech a to ho šokovalo a popravde aj rozladilo.
"Niekedy je menej viac, na čo toľká extravagantnosť?" vsunul sa do toho, keď hovorila o ešte honosnejšom obrade. Koniec koncov mala v niečom pravdu, myšlienka a zámer boli v tomto zmysle dôležité a tak asi nebolo moc podstatné ako to vyzeralo navonok. I tak, činy boli podstatné tiež a Ossianovi sa to priečilo. " Zye'Ra Au'Ro, viete. Tam u nás keď chceme vzdať poctu mesiacu, sedíme v tichosti, rozjímame a pozorujeme. A vedz že naše úmysly sú jednoznačné, ako tie vaše." Hocijakú zmienku o Veľkých Duchoch sa rozhodol naschvál ignorovať a ani úkosom nespomenúť. Mladej vlčici, napriek tomu, že bola v podstate ešte takmer šteňa, vykal. Predsa bola cudzia. On sám sa nepredstavil

To čo sa mu udialo pred očami bolo prinajmenšom pozoruhodné. Klamal by, keby tvrdil, že nebol ani troška znepokojený, priam naopak, bol znepokojený až až. Mal pocit, že by sa na toto asi nemal pozerať, ale zároveň veľmi chcel. Bol zvedavý čo to tam to stvorenie stvára a snažil sa počas tohto predstavenia uhádnuť prečo asi. Neprišiel na to. Nenapadala mu jediná rozumná vec, čím by to divné poskakovanie odôvodnil. Bolo to ako pozerať sa na niekoho pri otrave organizmu, postihujúcu nervový systém, avšak menej strnulo, viac plynulo.
Zaklipkal očami. Ani mu nenapadlo, že by sa mohlo jednať o nejaký rituál, hoci bola pravda, že to k tomu mohlo mať najbližšie. Vlnenie sa na zemi však nepovažoval za veľmi duchovné, preto sa k tejto myšlienke ani nepriblížil.
Rozhodol sa však, že toto musí vyšetriť, už len pre pobavenie, a keď nie, aspoň sa niečo dozvie. Rozvážnym krokom vykročil z tieňov budovy a potichu pomaly a pokojne sa priblížil k vlčici. Bola mladá, možno vo veku ako Marion.
"Nech vás Hati sprevádza." pozdravil slušne ako ma vo zvyku a svojmu pozdravu pri nerovnakej reakcii nehodlal nijak ďalej komentovať.
"Nedá mi neopýtať sa, dúfam, že sa nenahneváte." položil otázku kývajúc na jej úklon a tanečné manévre otravy strychnínom. Ďalej sa nepýtal, myslel, že je očividný.

Na rozhovor počas tejto cesty nebol úplne priestor, tak rovnako ako ona aj Ossian, bol mĺkvy celú cestu. Bol vďačný za pomoc, hoci ešte vždy cítiac sa mimoriadne potupene. Svoju aktuálnu úlohu však bral veľmi vážne. Zaujímal ho naozaj veľmi pôvod týchto ostatkov a dôvod, prečo ich nosí sebou, ale neodážil sa tentoraz spýtať. Ani potom, čo zamierili k najbližšiemu lesíku, kde stromy tvorili dokonalý tieň a kde mohol zostať. Len čo položil opatrne ostatky, aj celtu na zem a pomohol ju vlčici vystrieť aj uložiť nazad, pevne veril, že sa ich cesty delia.
"Neberte to v zlom, ale dúfam, že sa už nestretneme." povedal. Usúdil že si to dovoliť môže, očividne bola dostatočne inteligentná a všímavá an to aby vedela ako to myslel. "Nech Hati žehná vaše kroky."

Vlčici, okrídlenej vlčici sediacej obďaleč si všimol, keď pozoroval okolie zo svojej skrýše. Necítil sa byť nejak ohrozený, necítil sa, že by mal jej prítomnosť riešiť, alebo dať o sebe vedieť. len ticho nejakú dobu pozoroval ako sedí odovzdaná slnečným lúčom ako nič. N tvári sa mu zračilo mimovoľné zamračenie, ale nie preto, že by ňou snáď pohŕdal, bolo to čosi inštinktívne. Veď kto som aby som niekoho súdil? Dobre, vlastne to uňho nebolo tak nezvyčajné, ale toto boli situácie, kedy by sa mohol maximálne zamyslieť nad tým ako málo vlkov šliape v rovnakých stopách. Za to o to viac odovzdaní potom boli. Stál takto dlho, temer bez pohnutia, trpezlivo, kým slnko ozaj nezačalo poriadne zapadať, a hoci ho stále možno vidieť, na nebi sa pomaly zračila kdejaká hviezda, silueta mesiaca mohla byť v tej fialovej, červenej oblohe pomaly zreteľnejšia a okolie zahalili viac tiene než svetlo.

Ossian sa nešiel s deckom hádať, koniec koncov mohol sám usúdiť, že to nie je priveľmi zmysluplné. Preto odpovedal len pokrčením ramien a nechal mladého ďalej hádať. No čo on mohol vedieť. Trebárs bol Ossian srdečný ku všetkým koho stretol, hoc mladý mal pravdu, lebo aj v takom prípade si mohol narobiť kopu nepriateľov, ak nie ešte viac. Nebol k nikomu nevyhnutne milý, skôr mohol vyzerať priam ľahostajne a vezmite na to jed, že sa vedel aj dobre rozčúliť. Isto existovalo mnoho tých, čo ho nemali v láske. Už len kvôli jeho smeru. Takisto aj on.
"Má samozrejme aj také, ktoré mi nie sú známe. Mesiac je tvárny. Každý deň iný a predsa rovnaký. Spojitosť medzi mesiacom a vlkom je nepopierateľná. Nikdy si ju necítil, hm?" ušetril vĺča o výklade o Hatim, nakoľko by to mohlo byť ťažšie sústo, rozhodol sa preto zostať symbolický. V podstate to tak aj cítil.

Trosky starého hradu boli to najlepšie čo pútnika mohlo stretnúť. Ako brázdil mapujúc nové územie na ktorom chvíľu pobudol, ešte nevediac čo ho tu čaká. Aké veľké veci ho tu čakajú, hoc mal tušenie, že je táto oblasť preňho dôležitá. Preto tu koniec koncov ešte boli. Už to bol nejaký čas a pokiaľ mali s Marion odísť, mali tak urobiť dávno. On vedel, že ich tu niečo čaká. Nasledoval svoju intuíciu a nechal s a ňou viesť. Veď Hati mi ukáže správnu cestu. Hoc váhal čo ďalej, nemal priveľké obavy.
Pred slnečným svitom ho zachránili práve spomínané trosky, v ktorých strávil väčšinu dňa. Slnko už zapadalo, zvečerievalo sa, no stále hádzalo prenikavé zlatisté svetlo, ktoré pozoroval spod tieňa múrov, kde bol starostlivo schovaný každý jeho chlp na tele. Pamätal si dobu, kedy aj on brázdil svetlom ako nič, ale už zmúdrel. A s radosťou sa tohto vzdal. I tak nebolo nič prirodzenejšie než kráčať tmou s mesiacom za chrbtom.

"Vskutku nekradnem." odpovedal jednoduchou vetou a výraz v tvári uvoľnil. Nevedel nakoľko mu pán malý princ bude veriť, avšak mal dobré tušenie, že brať to po lopate bude v poriadku. Predsa sa dohodli a isto by bolo mimoriadne nepríjemné keby sa všetci dozvedeli že sa zľakol všakže. Hoc také malichernosti Ossian neriešil, s nejakým malým smradom trebalo hrať trocha ako na rovnakej úrovni. I tak bol nad vecou, hoci si toto sebavedomie a tak troška aj povýšeneckosť v duchu následne vyčítal. Nie je to správne a vráti sa ti to.
"Ja nemám nepriateľov." odpovedal päť jednoslovnou vetou. Nebola to tak úplne pravda, ale vyložene nepriateľmi by nikoho nenazval. Mal spory, to isto.
" More je nádherné. Mesiac sa od neho odráža a ty vidíš snáď aj jeho druhú stranu. Preto som tu." nevedel ako veľmi symbolicky dokázal Arrakis myslieť.

"Som normálny vlk, isteže." odpovedal pokojne pozerajúc sa bokom od vĺčaťa. Nebol si úplne istý ako dlho bude vedieť odpovedať na otázky tohto tvora, ale nemyslel si o sebe, že by mu snáď chýbala trpezlivosť, preto sa vopred neľakal. Musel sa správať slušne keď bol na cudzom území pravda.
"Vyzerám snáď že robím niečo zlé? Čo konkrétne?" podvihol obočie a uprel na malého princa oranžové oči. Princ. Naivné. Iste, boli vo svete všelijaké štruktúry a postavenia. Ale znelo mu to smiešne. Príliš dôležito. On vedel, že nejaké špeciálne pomenovanie nemalo skutočnú váhu. Keby sa tak nazval on, alebo jeho potomok, vyznelo by to ako prehrešenie, povyšovanie sa nad...ale hodnosti predsalen mali nejaké opodstatnenie.

Nech bol akokoľvek obozretný a dával si načas, vedel, že nemôže čakať večne. Nechcel čakať večne. Mesto ho volalo, mesiac mu svietil na cestu akoby hovoril, poď, poď, toto je tá cesta. Nie akoby. On vedel, že mu to hovorí.
Stál uprostred starých koľajníc, po tom čo hodnú chvíľu kráčali popri trati. Poetické nie? Nemali už kam ísť, tak im osud do cesty poslal túto trať. Dosky, betón i telegrafné stĺpy pozdĺž mu dodávali jasný smer. Isto si pamätali aj ich príchod na svet, mohli byť staré ako sám čas. Po ceste chvíľu cupkal nadšene, čím viac sa ale blížili, tým vážnejší bol. Súmrak bol tesne za nimi, mesiac sa zračil na oblohe, no stále nebola tak celkom hlboká noc. Nasledoval svoj plán v hlave, ktorý mal odkedy vyrazili, o ktorom ani nevedel že ho má.
Vážne zamyslene zastal na trati a zhlboka sa nadýchol. Srsťou mu prechádzal nočný vánok.
"Marion, ak to tu vyjde obom sa nám zmení život." odvetil prerušujúc dlhé ticho. Nečakal na sestrinu reakciu. Nemohla ma na to tak jasný názor ako on, aspoň to si myslel, možno ju podceňoval. Zobral si ju ale na starosť a tak ako veril, že na ňu Hati ochotne dohliada, tak veril, že je Ossianova zodpovednosť, ničia iná.
"Pokiaľ si ochotná ho pre toto obetovať." Jeho tón veľmi jasne hovoril, že však na výber nemala. Rozhodla sa v deň, keď s ním odišla.
Ticho sa rozpínalo vôkol a zdalo sa, že okrem dvoch zblúdilých vlkov nebolo v širokom okolí ani duše. Oni však tušili svoje.

Zvečerievalo sa a hoci bolo stále slnko na obzore, väčšina lúky bola teraz pokrytá tieňom. Sivý vlk sa vymotal z húštia a vysokej trávy, ale priveľmi hore ešte nevychádzal. Pomaly sa blížil kamsi, kde sa tráva znižovala, aby videl na to, kde proiadne je. Prespal skrytý v tráve väčšinu dňa, opäť sa rozdelujúc so svojou sestrou. Dnes zoženie podvečer potravu a potom bude zisťovať čo je v okolí. Držali ho nad vodou zvesti o meste. A veruže sa tam ešte nepriblížil, mal viac väčšie tušenie, že tam nájdu to čo hľadajú. AK to skutočne bude čo hľadajú.
Ossian bol obozretný a opatrný vlk. Hoc rozvážny by možno bolo lepšie pomenovanie. Kráčajúc trávou, si tmavej hory chlpu, rozhodne vyššej a silnejšej než on všimol už skôr a váhal, či pristúpiť a či nie. Napokon jeho hlava kúsok obďaleč vykukla z vysokej trávy s pokojným voľným výrazom a zamrmalala " Nech vás Hati sprevádza." povedal ako na dennom poriadku a veril, že jeho pozdrav nepôsobil naliehavo, fanaticky ani nijak zvlášť špeciálne, čo by bol nerád.

Ossian taký bol. Síce naň vychrlil malý vlk množstvo otázok, zvlášť o jeho prítomnosti tu- čo presvedčilo sivého vlka, že tu ako to býva, nebývajú cudzinci možno tak vítaní, neodpovedal na túto tému vĺčaťu nič, iba naň úkosom uprel oranžové oko.
" Budem mlčať ako hrob." sľúbil a zľahka sa pousmial. " Pokiaľ ty nikomu nepovieš, že si ma tu našiel." Niečo za niečo predsa, tak to žiaľ vo svete fungovalo, a kto to malého naučí keď nie takáto situácia? Ossian zastrihal zvedavo ušami. "Tieňov sa nemusíš báť. Ani toho čo sa v nich skrýva." prehovoril po chvíľke veľmi poučne a zamyslene, kým uprel zrak opäť na oblohu. " Rodičia asi nevedia, že si tu, však? Nič sa neboj, nie je to moja starosť, preto nemám dôvod to riešiť"

Prehodila cez neho celtu tak, aby mu zakrývala telo a on nemal potrebu ešte otáľať.
Nech mu to prišlo akokoľvek zvláštne, čo najopatrnejšie, ako od neho žiadala, so všetkou úctou uchopil zvyšné kosti, snažiac sa ich uložiť čo najbezpečnejšie, pri čom niektoré sám zvieral v čelustiach. Mal z toho v akýsi zvláštny pocit, ale nič nekomentoval a pokorne prikývol, že môžu vyraziť. Nepýtal sa kam, bolo to jednoznačné. To on bol ten, ktorý sa potreboval dostať preč. Preto rátal s tým, že len čo dorazia do prvého lesa, ich cesty sa rozídu. Pri predstave, že bude zas všetko po starom a na tento incident sa zabudne, sa mu uľavilo. Hoci bola pravda, že rád spoznal Hatiho nasledovníčku, za takýchto okolností bude však rád, keď naňho zabudne. Bolo to pravdepodobne celkom naivné prianie.

Jedna z Ossianových dobrých vlastností bola, že mu mozog pracoval obyčajne pomerne rýchlo a dobre vyhodnocoval situácie. nenechal sa len tak niečím zaskočiť, a ak aj zaskočený bol, vedel rýchlo reagovať. Ako traz. Ossian nečakal, že sa z celty vykotúlajú kosti- vlčie kosti treba podotknúť a v prvej chvíli si ani nevedel predstaviť na čo by ich so sebou táto pútnička nosila. Kým mu prebehli v hlave všetky možné dohady, chvíľu nehovoril nič a mohol sa zdať byť troška zaskočený. Rýchlo sa však spamätal, súdiac, že to najmenej čo môže urobiť je nepýtať sa a tváriť sa, že je t všetko úplne normálne. " Pravdaže." odpovedal ochotne. Kto vie, možno sa raz aj opýta.

Tmavý sivý vlk so zádumčivým pohľadom sledoval oblohu, keď ho z tichého zamyslenia prerušilo písknutie, ktoré ho vrátilo do reality, že na svete nie je sám. Ossian mal rád ticho, mal rád, keď počul ako sa mu mesiac prihovára, keď mu udával smer a držal nad ním dozor. Bolo to niečo osobné, nachádzal tu pokoj v duši.
Hlas, ktorý sa ozval nepatril nikomu veľkému. Ani pach, ktorý mu udrel do nosa, ani silueta v tme, ktorú videl, keď vĺča vstúpilo do vraku lode.
" Dobrý podvečer, mládežník." pozdravil, vyhýbajúc sa tentokrát osloveniu, Nech ťa hati sprevádza, ktorým začínal rozhovory. tak malé vĺča by tomu nerozumelo, nech si myslí, že je už veľkým vlkom, ako len chce.