Príspevky užívateľa

Hariuha x Roihu



Feier x Hel



Ossian x Lesley



Ossian x Salome

Tentoraz vedel, že sa nemôže zatúlať na tak dlho, aby sa stihol otočiť a v žiadnom prípade sa neopakoval scenár, ktorý sa udial predtým. Nedopustí to a musí si dávať pozor. Stál pri vraku lodi, ale potom čo si ju prehliadol, jeho pozornosť plynulo prešla na oblohu. Hľadel na mesiac na nočnej oblohe, jemne zahalený v mrakoch chladnej jarnej noci. Zhlboka sa nadýchol toho morského nočného vzduchu.
Nemal tak dobrý pocit, z toho, že tu cítil toľko pachov pohromade, no bola noc a on nebol ďaleko od kraja. Spoliehal sa na svoj dar reči a prípadné problémy si vydiskutovať. Nebál sa podobných stretov, okoliu však venoval dostatočnú pozornosť predtým ako ju vycentroval na nočnú oblohu. Dýchal pomaly a pravidelne, zamýšľajúc sa. Nikdy mu nevadilo, že nemali zázemie, no tušil, že by bolo na čase Marion trochu upevniť základy a nebránil by sa, keby na to nebol sám, hoci nepochyboval o tom, že by to zvládol. No, beztak i keby ich celé pokolenie nasledovalo cestu ako on, jedine sebe a samozrejme jemu by dostatočne veril vo výchove svojej sestry, nech sa jednalo o akýkoľvek aspekt.

Ossian sa prepadol na samé dno svojej dôstojnosti, keď tu teraz vypľúval piesok a bol nechaný, už očividne napospas vlčicinej milosti. No, rozhodne i preňho to bolo ponaučením. Že nebol vždy nad vecou a rozhodne nebol vždy váženým Ossianom, ktorí sa tak v duchu aspoň cítil, hoc zvyčajne nepotreboval dať tento pocit tak výrazne najavo. Nuž, mohol akoby tristo rokov spokojne tancovať krásny poetický život, avšak teraz sa vrátil na zem. Priamo. Nepovzdychol, ale mal čo robiť aby sa premohol. " Milá sestra myslím, že obaja už dlhšie vieme, že máte tú moc." prehlásil snažiac sa neznieť popudene, čo mu pravda aj išlo. Už to bolo jedno. " Prial." doplnil po chvíľke odmlky a vyčkával, či sa s ním bude ešte zahrávať, alebo či aj ona dojde k rozumu. Nepochybne sa musela zabávať, ale ťažko mohol povedať, či by urobil to isté a s obeťou slnka alebo podobných problémov by sa taktiež naťahoval. Zvykol byť priamočiary, aspoň keď nebol v takejto trápnej situácii a pravdepodobne by v takejto situácii podal pomocnú ruku rovno bez rečí. No nasadila mu skutočného chrobáka do hlavy. Skúšala aj ona jeho charakter a nebolo to tak úplne od veci.

V živote videl mnoho vecí a zažil mnoho chvíľ, kedy sa necítil najlepšie. Či ho ponižovali doma, tí čo nemohli pochopiť jeho zmýšľanie, či to bol nevydarený pokus o bitku. Bol v situáciách kedy sa chcel prepadnúť pod zem, nič menej, teraz sa mu to podarilo.
S postupne pribúdajúcim pieskom na jeho tvári v duchu sluboval, že si už nikdy nedovolí chovať sa k niekomu povýšenecky, lebo si to už vďaka tomuto, nikdy tiež dovoliť môcť nebude. Hatiho veriaca ho zahrabávala pod zem a spolu s ním zahrabala aj všetku jeho dôstojnosť. Horšie to byť nemohlo. Nič nevidel, nemohol nič povedať, len premýšľal, že s azda takúto skúšku ani nezaslúžil. Vlčica sa preveľmi slušne rozlúčila a pri jej odchode Ossian v panike podvihol hlavu, aby si uvolnil papuľu, prudko otvoril oči, ktoré následne bolestivo zavrel hryzúc si do jazyka aby nezahrešil od tej odpornej štiplavej bolesti kvôli piesku v očiach. " Prosím vás pekne nenechávajte ma tu!"

"Aj ja som, to mi môžete veriť" poznamenal tichšie, akoby skôr pre seba, hoci vo všeobecnosti nemal rád huhňanie. Ospravedlnením mu bolo, že sa koniec koncov, necítil vo svojej koži a to jednoznačne z pochopiteľných dôvodov. Vlčica priveľmi spokojne súhlasila a on jej mohol venovať len ďalší svoj úsmev. V oranžovom oku sa mu zračilo, akési očákavenie, ktoré sa žial bohu nenaplnilo. Nakoľko sa pútnička rozhodla ukončiť tento rozhovor, dochádzali mu možnosti. Nebolo to vôbec dobré a osamelý kmet sa mohol pomaly zmieriť s tým, že tu ešte čochvíľu skysne. Neodpovedal hneď, naopak strnulým výrazom v tvári nechal pretrvávať hrobové ticho plné napätie. Toto bola jej hra a on mohol hrať len podľa jej pravidiel. "...dobre."

"To ja nemôžem vedieť samozrejme. Myslím, že Hati zdiela svoje plány s každým osobitne, nemožno to však celkom vylúčiť je tak? Nikdy neviete, či je stret s niekým hoc aj na pohľad nedôležitým súčasť niečoho väčšieho. Za mňa nejestvuje zanedbateľné zbytočné stretnutie, ktoré by azda mrhalo časom." premýšlaľ pre túto chvíľu, pre jeho situáciu trocha komplikovanejšie než mohol. Krátko nasilu sa pousmial. Urobil by výnimku a rád by bol aby bolo toto stretnutie bezpredmetné. Bol by radšej, keby bolo pre vlčicu tak nepodstatné, že by si ho hádam ani nemusela zapamätať, čo bola však naivná túžba. Keď rozhovor pokračoval, opäť samozrejme nastolil svoju nesmierne uvoľnenú tvár, akoby bol celý čas nad vecou. Čo iné mu tiež zostávalo. " Viem si predstaviť. Poskytuje dobrý úlryt iste, v podobných situáciách. Hoci je očividné, že ste dostatočne prezieravá, aby ste sa do takej v prvom rade nedostala." Skúsil jej zalichotiť, čo bol už v jeho očiach dosť ponižujúci krok, stále nie však nie taký ako priznať svoje zúfalstvo. Hoc, Ossian v skutočnosti nezúfal. Veď zúfať znamenalo obrátiť sa bohu chrbtom nie tak?

Pozmenila by som trocha mágiu, tvarovanie do hocijakých tvarov akých chce je už pri tom ako môže nechať narásť hocičo čo už videl, priveľa. Tiež by som spomenula, či môžu/nemôžu mať dané rastliny iné rozmery ako môžu mať v skutočnosti, povedala by som, že by nemali. Tiež si myslím, že by nemal vedieť nechať vyrásť napríklad stromy.
Inak ok.

PS: predstavme si, že tá správa je za Hel

Nečakal prv podobne dlhú odpoveď a jeho pozornému uchu tak neuniklo, že je na svoju rodinu vlčica patrične hrdá. Isteže, veď popisovala unikátne úlohy, ktoré dostali a toto pomenovanie by pravdepodobne každý nahradil niečím menej kvetnatým, keby to bolo inak.
"Predpokladám že vaše poslanie je tak aj dôvodom nášho stretnutia, nemám pravdu?" Spýtal sa, aby prejavil o danú tému trocha záujem. Táto otázka však nebola nijak falošná, skutočne bol zvedavý. Hneď ako prvé mu napadlo, že putuje práve kvôli tej unikátnej úlohe ako ju nazvala. Ale je bystrý. Vlčica sa opäť naklonila a on zostal neistý. Ťažko povedať, či si toto konanie neuvedomovala, alebo práve naopak.
"Och pravdaže nie je" odvetil dôstojne a odmlčal sa, čo vyvolalo jeden ďalší moment ticha, ktoré v tomto stretnutí pôsobilo podivne. Pohľad mu zbehol na vlčicin chrbát, kde už nejakú chvíľu registroval zmotanú látku.
"To je skutočne pekná celta. Pozná sa vo vás správny vandrák" Pousmial sa, aby navodil príjemný pocit, čo však nerobil veľmi často. Stihol už však tušiť, že u takejto osoby s podobným úsmevom ničoho nedosiahne. Keď však neskúsite, neviete.

"Isteže, dôvera má v tomto smere mimoriadne dôležitú úlohu a to si pravdaže uvedomujem." Uvedomoval si aj to, že Marion doposiaľ nevie svoju oddanosť Hatimu posunúť na prvé miesto. Neprekvapilo by ho, keby si ešte stále v hĺbke duši myslela, že aj ona je preňho najdôležitejšia na svete, hoci jej Ossian stihol naznačiť, že aj rodina má v tomto smere isté hranice. Zatiaľ jej to však nevyčítal až toľko. "Priviedla vás k tejto viere vaša rodina však? Rozsiahla?" Nebolo ťažké skúšať hádať, zvlášť pokiaľ už s niekoľkými veriacimi do činenia mal.
Pozoroval ako vlčica zmenila hoc nepatrne polohu tela. Nepozoroval ju, jeho pohľad sa úkosom stočil na blížiace sa slnko. Veľmi dobre. Bol mimoriadne znepokojený. Len čo pohľad vrátil naspäť k vlčici, pozrel sa jej hádam až do duše. Snažil sa zostať nad vecou, oči však museli prezrádzať, že mu bolo čoraz menej všetko jedno. Pohľad bol úpenlivý a dlhší ako chcel, akoby sám zaňho rozprával.

Pomaly mu začínalo dochádzať, že sa mu matka atlantíd veľmi nepomôže. Boli dve varianty, a to, že si uvedomovala, že by mohla,ale nechce, alebo že jej nenapadne, že má možnosť vyriešiť jeho problém. Vlčica vyzerala byť dostatočne múdra na to, aby a jednalo o prvú možnosť, ale jeden si nikdy nemohol byť istý. Oba prípady však znamenali, že ju ubde musieť požiadať o pomoc sám. to sa zdalo byť ale ako problém. Ossian sa naozaj snažil byť čo najpokornejší ako vedel. Ak ale jeho situácia mohla byť ešte o čosi potupnejšia ako už je, tak to bolo práve požiadať zúfalo niekoho o pomoc. A to nebolo optimálne.
" Prišlo by mi nezodpovedné priviesť ju na stopy Hatiho a nestarať sa, ako si na nej vedie. Ako niekto, kto nemal vieru zaužívanú doma viem, že to môže byť pre ňu zo začiatku obtiažne." Ešte to skúsil. Počkať a nabádať vlčicu, aby sa nad ním zľutovala bez toho, aby ju musel prosiť. " Môžem iba dúfať, že kým sa opäť zhliadneme, neurobí v rovnakom záujme hlúposť, ktorej by ľutovala."

"Hovoríte nepochybne pravdu." súhlasil Ossian a prikývol, bol rád, že mu vlčica tienila, lebo piesok z jeho tváre sa pomaly zhŕňal. On naozaj nechcel pôsobiť žalostne a hlavne zúfalo, nechcel byť na niekoho odkázaný, ale pochyboval o tom, že tu bude vlčica stáť celý deň, len čo je pravda.
" Hoci," načal uvoľneným tónom, akoby o nič nešlo. " Je pravda, že aj keď sa takejto skúšky nebojím, iné okolnosti by boli predsalen prívetivejšie." skonštatoval a nesmierne zamysleným pohľadom skenoval okolie. Sťažka si povzdychol. " Ja sa nebojím, ale dúfam, že podobnú skúšku nepripravil Hati aj sestre. Len ťažko na ňu teraz dohliadať a hoc sa snaží, ver či nie, nie je pripravená."

Cudzinka zdá sa nemala problém vyčkať až sa situácia upokojí a Ossian opäť nadobudne schopnosť dýchať. Postrehol, že nevyzerala, že by s ňou nejak pohlo, hoci jej pozornosť zdalo sa nepatrne ten cirkus pritiahol. Rozprávalo sa mu zle, preto keď otvoril ústa, znel omnoho viac zachrípnuto než by sa pri normálnom rozhovore patrilo. "Špecifický účel vravíte. V tom prípade-" zachripel a musel si odkašlať. " Prepáčte. V tom prípade budem dúfať že Vám aj naďalej bude priať. Žiadna púť, nech má význam aký chce aj keby nemala, nie je zanedbateľná." Zastrihal ušami, alebo teda aspoň tými koncami a pri pohľade na slnko kdesi za vlčiciným chrbtom bol rád, že ho zakrývala svojim tieňom. Všímavosť považoval za veľkú cnosť a postrehol aj malé detaily, ktorými mu zjednodušila túto situáciu. Jeden nemusel robiť veľké gestá, aby sa poznal jeho charakter.
"Hati na do mnou bdie nejaký čas vskutku. Ešte neviem aký cieľ má moja púť, pokiaľ tak mám zistiť, stane sa tak." Mal v hlave plán a tušil že sa čosi črtá, jeho pointa však spočívala v ceste za poznaním, nie ceste za konkrétnym cielom. Čo má byť sa stane, ale jeden tomu musel aj pomôcť. Nič nebolo zadarmo.
"Takisto ako vaša púť, je však prepletená rôznymi skúškami, nemám pravdu? Aj nečakanými. Ale kým to mám byť ja, kto má byť skúšaný, je to v poriadku. Som na to pripravený." Marion nebola vedel to, hoci sa snažil a dobre videl že i ona sa snaží ako môže. Bol by ale naivný, keby si myslel, že sa len odrazu v takom mladom veku nechala Hatim viesť z čistých dôvodov. To on mal na ňu vplyv a robila to kvôli nemu a to sa muselo zmeniť. A zmení, daj tomu čas.

Nebolo prekvapivé, že si ho premeriavala pohľadom, avšak z jej výrazu bolo len ťažko usúdiť, čo jej chodilo hlavou, z čoho by normálne nebol nadšený, no súdiac podľa tohto stretnutia, vedel, že keby sa zhodou okolností videli hocikedy inokedy, už horšie ako toto to nebude.
" Prirodzene" súhlasil, hoci jeho zúfalý akt, za čin premyslený veľmi nepovažoval a pochyboval tiež, že v tom čo neznáma nasledovníčka Hatiho poznamenala, nebolo nič myslené seriózne. Svoju poznámku však uhrala dobre, so všetkou vážnosťou a on sa nehodlal nechať zmiasť. Pokračoval v komunikácii, ako za všedného dňa. "Pochádzate teda zďaleka. Musí na tom niečo byť, keď ste sa po stopách Mesiaca vybrali na tak dlhú púť." Chcel znieť pokojne a neutrálne, sotva však stihol dopovedať, pri rozprávaní mu piesok zabehol do dýchacích ciest. Ossian v hlbinách piesku, vydával teraz zvuky, ktoré len ťažko prirovnať k doposiaľ objaveným. Dusiac sa, pokúsil sa vykašlať čo sa dalo, pričom sa kus piesku ktorým bol pokrytý odhrnul. Sivý poriadne nevedel, čoho sa má obávať skôr, či životných funkcií či slnečných lúčov a skutočne bolo možné v jeho tvári zbadať istý výrazný náznak znepokojenia.

Situácia neprišla trápna iba neznámej vlčici, rozhodne sa necítil teraz najdôstojnejšie, tobôž nie keď na jeho pozdrav reagovala prekvapivejšie než čakal. Zdravil takto zvyčajne každého, hoc nepredpokladal ani v najmenšom, žeby sa na to druhí chytili. Vždy to bola lotéria a nestávalo sa to často. Veď Hatiho cesty predsalen nesledovalo toľko duší čo by mohlo. O to oddanejšie však potom mohli byť. Jantárovými tmavými očami mu preblyslo čosi neurčité, emócia či hádam myšlienka, ktorú len ťažko zachytiť. No nijak inak svoje prekvapenie najavo dať nedal. " Máte asi pred sebou dlhú cestu však? Tunajšia krajina je nepredvídateľná." skonštatoval, narážajúc na jeho situáciu v kope piesku, avšak inak sa snažil nedať na sebe túto nepohodu poznať. Isteže, plášť by vyriešil teraz mnoho vecí, no nie všetci mali také vymoženosti. I tak bolo ale pozoruhodné, že cestovala za bieleho dňa už tak zavčasu. Možno mala naponáhlo.

Sivý vlk ukrytý v tieni piesku a to doslovne rozhodne pojem o čase strácal. Mal pocit že tu bol hádam celú večnosť a pritom bolo iba dopoludnie ako mohol predpokladať, ale z tohto uhlu ťažko usúdiť. Nesťažoval sa ale. Ani raz si v duchu nepovedal, že je to sakra práca, že už chce aby bola zase tma. Nereptal. Veď dobre vedel, že ho Hati skúša a on hodlal svoju vieru upevniť. So všetkou pokorou čakal na rozsudok v podobe trvácnosti pálivého slnka. Iste, kebyže má možnosť razom z tejto situácie odíde. Aj keby sa ale zázračné zatiahlo, nikdy by nestihol prejsť do skutočného tieňa včas. Tak čakal, osamelo, ako mnohé trpiace duše predtým a prijímal svoj osud. Ani on už nebol Ossian. Len osamelý kmet.
No bolo pravdou že mal aspoň kopu času na premýšlanie. Rozjímal nad ich výpravou, nad svojimi poznatkami. A keď nerozjímal, všímal si okolie, pokiaľ mu to teda zorný uhol dovoloval. Nebolo náhodou alebo možno aj bolo, že cudzia vlčica- ktorej pach sa pokúsil zachytiť lepšie a skoro sa zadusil, rozvážne nenáhlivo ako sa zdalo, kráčala priamo jeho smerom. Nevedel čo presne jej matka prikazala spraviť aby ju tak urputne nechcela sklamať, ale prišlo mu vhodné ju podporiť.
"Nech ťa Hati sprevádza." Mohla počuť spopod svojich nôh, s nepatrnou radosťou v hlase.