Príspevky užívateľa

Omarine vĺčará mal tú česť pozrieť tesne po ich narodení a neskôr bol žiaľ zamestnaný, hoci ich vídal, netrávil ich pozorovaním toľko času, koľko si pôvodne zaumienil. Nemôžeš stíhať všetko, upozornil sám seba. Keď teraz stál pred bazénmi, v hlave mu vírili myšlienky na Saphire, nezvestné vĺča, ktoré sa im nepodarilo zachrániť a z čoho mal nepochybne výčitky. Pohliadol na Omaru, úkosom. Pociťoval, že nebolo jednoduché ako si myslel, stáť jej tvárou tvár potom čo zlyhal pri prísľube navrátenia jej potomka, nech bola hriešnik alebo nie. Avšak Ossian bol silný. Takéto neistoty razom hodil za hlavu. " Pozdrav Vás Hati." povedal, vymieňajúc si pohľad s plavou vlčicou, ktorá spolu s ním vykonávala ceremoniál pri druhom vĺčati. Aké ironické, že zrovna oni dvaja, ktorí sa vydali na záchranu jej potomka, zrovna oni majú na starosti ceremoniál zvyšných dvoch. Pokiaľ tu nes uhynú, je to jednoznačné- Hati rozhodol nad osudom všetkých vĺčat narodených z hriechu. Prikročil k Lumine, vidiacemu vĺčaťu a uprel na ňu oranžové oči, zamysleným pohľadom skúmajúc či je asi hodná prežitia. " Máš strach dieťa?"

Nestávalo sa tak často, že by mal pocit, že rozpráva inou rečou, no presne to teraz pociťoval. Možno to boli ženské hormóny, nálada a tak ďalej, ale mal pocit, že Heidi absolutne nerozumela ničomu, ani slovu, ktoré sa jej snažil povedať a všetko tá ženská prekrúcala. Ako to že sme súrodenci? Preblyslo mu hlavou, keď začala podráždene blabotať, sťažovať sa a byť rozčúlená a dokonca, div sa svete, pri Hatim, ešte začala aj plakať. Ossian bol v nemom úžase, stál ako obarený a popravde, bál sa čo i len ceknúť, pretože tušil, že to spustí ďalšiu nežiadanú reakciu. Uvažuj.
"Heidi, láskavo sa upokoj." povedal najnebezpečnejšiu vetu, ktorú možno rozladenej emočne labilnej vlčici povedať a keby to mohol vrátiť späť, v sekunde na to by si to rozmyslel.
"V prvom rade si odpusť využívania Hatiho mena nadarmo, neskrývaj zaň svoje názory. Nepoznáš Hatiho, teda nemáš právo tvrdiť, čo by si myslel." Toto bola vec, čo ho dopálila. " S Marion som strávil veľa času a možno ti to príde nereálne, ale skutočne mi záleží na tom, aby bola v bezpečí. Bojím sa o u nerozumieš? Nechcem aby zišla z cesty, na ktorej je. Ja-" a aj Ossianovi ktorý bol doposial nad vecou sa hlas divne prelomil. " Snažm sa neprestajne viesť ju a učiť našej viere, ktorá je aj tou jej. Ale čo ak som neurobil dosť? Stojí to za risk?" spytoval sa. Nechcel pochybovať o viere svojej sestry ale toto bola nová situácia s ktorou by sa stretla a stretnutie s Heidi jej mohlo priviesť nadšenie, či výčitky, čo prehodnocovanie života a to nebolo správne. To ju koniec koncov mohlo stáť i život a Ossian by s tým neurobil nič, pretože sa Hatimu zaprisahala a slúbila, prisahala, že bude verne slúžiť. Veril, že by sa mohla Marion taktiež hnevať, keby vedela, že o nej pochyboval, ale v skutočnosti bol len opatrný. Povzdychol si.
" Ani ja nie som tvoj nepriateľ Heidi. Daj mi čas. Prosím." pozrel sestre do očí, a už v nich nebola zlosť alebo pohŕdanie. Akoby rezignoval. " Nikdy som nebol na nikoho viac hrdý ako na našu sestru, to mi môžeš veriť. Dotiahne to ďaleko."

Ossian vložil rovnaké úsilie do ceremoniálovej modtliby, aké vložil, keď ju sám vykonával, aké vložil do Marioninho ceremoniálu a aké by vložil do každej inej. Modliť sa znamená milovať, pretože boh je láska. A zaslúžil si, aby aj on bral cudzí ceremoniál vážne. Nielen preto, že to bola pocta Hatimu, hoci to bolo to najpodstatnejšie, najdôležitejší dôvod, ktorý mohol hocikto nájsť a ktorý by mal automaticky považovať za významný. I preto, pretože dozorom na ceremoniály sa stával spojeným s tým čo ho podnikal. A duchovný bratia a sestry nemohli brať jeden druhého na ľahkú váhu. Bellannu začal od jej príchodu viesť cestou viery a bol jej sprievodcom a cestou viery ju viedol i teraz.
Počas modlitieb, tichých modlitieb prešiel nejaký čas, od noci ku dňu a chvíľa pred nimi ešte zostávala.
Prirodzene, to nebolo fyzicky jednoduché ani pre Ossiana, túto obetu však rád podstupoval. Daj nech počuje slovo božie a z tvojich slov konám proti tým, čo sa prehrešili. Len tvoje slovo je sväté.
Upriamil pohľad na vlčicu. Ešte zostával nejaký čas. Vyzerala, že si počína dobre.

I Ossian si myslel, že netrebalo narúšať ticho, ktoré spolu zdielali. Jeho myšlienky však boli hlasné a nedali mu pokoja a možno aj to vyvolalo dojem, že nebol v pohode. Teda určite nebol, na to si práve prešli obaja náročným dňom, no zo všetkých miest kde by chcel azda v tejto chvíli byť bolo toto to najlepšie, ani o tom sám nevedel.
Sem tam hodil očkom na vlčicu, ktorá sa nezdala, že by sa chystala skutočne oddychovať, ako by jej možno odporúčil. Ossian mal hlavu položenú na nohách, no nezaspal, mal oči otvorené a keď Salome prehovorila, pozorne napriamil uši. Keď sa však v polovici vety zasekla a rozhodla sa nepokračovať, nebolo mu celkom známe prečo. Isto, spomienky na domov museli občas bolieť. On nebol pri spomienkach na domovinu sentimentálny, pretože nebolo prečo. Nič ho tam nedržalo. Iba teraz, Heidiným príchodom na plese nad tým začal premýšlať.
"Zaujíma ma to." ubezpečil ju, keby dôvod toho že stíchla, bolo, že hovorí niečo nepodstatné, čo si pravda prekvapivo nemyslel.

Mohla si klamať koľko chcela, pochyboval, že je iného dôvodu, než Hatiho volaním, možno ju však nevolal preto, aby sa pridala k jeho púti, ale preto, aby ju varoval, nech sa drží ďalej. Toto totižto v akomkoľvek scenári nemohlo dobre dopadnúť.
Heidi bola Ossianovi až priveľmi podobná, viac než by chcel priznať. Nebolo to iba obdobným vzhľadom. I keď sa ich povahy aj nadstavenia v mnohom líšili, v istom bode nemohli poprieť, že boli bratom a sestrou ako sa patrí. Tým bola potreba vyjadriť svoj nesúhlas, sprevádzaná ostrým pohľadom, ktorý bol rovnaký ako ten jeho. Darmo, nemohol by ju zaprieť, ani kebyže chcel. Ale by v skutočnosti nechcel. I keď sa obával jej dopadu na Marion a ako by aj nechcene mohla ovplyvniť sestrino zmýšlanie, i keď sa obával čo znamenal jej príchod a i keď bol jeho život zasvätený bohu a Hati bol jedinou skutočne dôležitou osobou na ktorej záležalo za každých okolností, nemohol tvrdiť, že by bol vyložene nerád, že sestru po toľkej dobe vidí. Toto ale navonok nedal najavo a nesúhlas vyjadril rovnako ako ona.
"Jej miesto je presne tam kde je a je najbezpečnejším, ktoré môže byť. Chráni ju Hati, nezabúdaj. No s prijatím zodpovednosti za vieru prichádzajú tiež zodpovednosti za naše skutky a pravidlá, ktoré sú nadstavené v dávnych dobách. A naopak niektoré, ktoré sú pravidlami tunajšími drahá sestra. Nemyslím si, že by si cielene, chcela Marion ovplyvniť. Aj keď ju nepoznáš možno tak dobre ako ja, niečo o nej vieš a vieš, že by mohla byť sentimentálna a potom konať hlúpe rozhodnutia. Aj bez tvojho úmyselného zásahu." vysvetlil a jeho tón bol ostrý sťa britva, nebol však výhražný. Hovoril fakty ktoré nešlo poprieť, ktoré museli byť aj pre ňu rozumné a veril, že mala dosť zdravého úsudku aby sa tak stalo. Napokon pohľad zmiernil, uvoľnil. " Avšak keď príde správny čas a bude na túto skúšku pripravená, o tvojom príchode jej poviem."

Bola skutočne jeho zásluha, že tu Salome sedela, no nehodlal to ďalej rozpitvávať, pretože to najmenej čo mohol urobiť bolo nechať to tak. On to musel urobiť, vedel že musí, pre Hatiho, pre seba, i keď by to nepriznal, nedokázal by odpustiť ani on sám sebe, natož aby mu odpustil Hati, keby ju nechal zomrieť. Ako odpoveď na jej poďakovanie prikývol a keď mu dala zvolenie na to aby zaujal takzvaný pohov, uprel na ňu jemne prižmúrené oko, pohľadom v ktorom mohol jeden len hádať čo si asi myslel a čo znamenal. Potom sa uvoľnil a klesol k zemi, opatrne si podložil jednu labu pod seba, druhá ostala natiahnutá.
"Ani som si to nestihol uvedomiť. Myslím že nie. Možno povrchovo" Ano, bol trocha obitý a mal narazené rameno a poškrabané predlaktie, no nepociťoval vážne zranenia. Doškretý však samozrejme z kamenia bol a špeciálne lopatky, končatiny a trocha aj tvár mu zdobili fragmenty krvi. Keby sa týchto drobných poranení dotkol, štípali by zaručene.
Čo však skutočne bol, bol mimoriadne vyčerpaný a tým viac pochmúrnou náladou, ktorá ho zdeptala a uberala mu na energii.

Súdiac ju pohľadom stál v tichosti s výrazom do istej mieri nespokojným. Aj veci, čo hovorila na plese, ako ju to mrzelo, ako by jej mohol odpustiť, boli to nezmysly. Čo ťa mrzelo Heidi? Nebolo nič na čo by mal ťažké srdce, nič z čoho by mal zlý pocit či pocit krivdy. Skrátka tam nebolo nič. Či dobré alebo zlé, všetko to nechal za sebou. I tak tu stála a keby jej nezáležalo na tom, aby sa veci podľa jej názoru urovnali, nechala by si tie bláboly pre seba. Spomínajúc vietor, snažila sa ospravedlniť svoje správanie ale nerozumela tomu, že myslel vážne, keď vravel, že nie je čo. Ospravedlňovala to kvôli samej sebe, áno. Tak to muselo byť. A predsa mu prišlo pokrytecké, že spochybňovala jeho osud, jeho cestu pod mesiacom a sama si prichystala hlúposť, ktorou sa mu priblíži. Vietor ju volal. To určite. Možno mu chcela porozumieť, v jeho očiach, to však bolo pokrytectvo.
"Išli, to sme si hádam uvedomili už veľmi dávno Heidi. Ja to viem. Prišiel som sem konať to čo mi nariadil Hati a je mi súdené konať podľa jeho vôle. Tomu však nemôžeš porozumieť, keby si mohla, dokázala by si tak už dávno." napomenul ju a zhlboka sa nadýchol.
"Ale ja na teba nemám ťažké srdce. Tak ako nechcem zmazať to, že si mi sestrou, nezmažem ani to kam ma viedli moje kroky." Chcel sa spýtať na hlúposti o vetre, ktoré si nahovárala. Pokiaľ cítila, že ju sem čosi ťahalo, nebol to vietor. Bol to Hati. Len si to nechcela priznať, len tomu nedokázala porozumieť a on možno v kútiku duše ani nechcel, aby tomu rozumela. Z viacerých dôvody. Jednak nebola tak tvárna ako Marion a ťažko sa mu verilo, že by sa dokázala Hatim naplno odovzdať. Pokiaľ sa tak má stať stane sa a on tomu pomôže, nie však teraz. No druhý dôvod, bola samotná Marion. Marion i keď ju Ossian viedol dobre a bola vernou Hatiho služobníčkou, bola predsalen ľahko ovplyvniteľná. Emotívna. A do hriechu sa mohla nechať stiahnuť jednoduchšie, než by mu bolo milé.
"Vietor vravíš. Keď myslíš." odmlčal sa a venoval sestre priamy pohľad, vážny, to čo sa chystal povedať myslel veľmi vážne. " Heidi drž sa od mesta ďalej. A od Marion. Keby vedela, že tu si, nepochybne by ťa chcela vidieť. A keby ťa videla, mohla by začať spochybňovať svoje miesto. A i keď by to boli iba pubertálne výlevy, ktoré nehodlám tolerovať, nechcem aby našu sestru stáli život. Je dobrou služobníčkou nášho boha. A tak to musí zostať."

Nepociťoval jej slová mierené naň ako krivdu, ani ako výčitku, respektíve by jej rozumel, aj keď si za svojím rozhodnutím stál. Keby si však predstavil seba v opačnej situácii, pravdepodobne by taktiež chcel, aby sa vydala Salome za cielom, dokončiť ich úlohu a nechala to tak. Preto, keby aj nedoplnila, že svoje slová tak nemyslela, by sa ho to nedotklo. " To nechcel nikto. Som však rád, že ste nažive" odpovedal vetou, ktorou by neobdaril každého.
Rozhodol sa ju viac nepresviedčať o tom, aby ho nechala pomôcť, pokiaľ sa rozhodla vysporiadať sa so zranením sama, tak budiš, ona sama poznala svoje sily dostatočne a preto nemal mať čo pochýb o jej úsudku. Zostal ticho, sediac v kúte, hoc nesedel ako vždy rovno a s hrdosťou, ale podopieral sa, odpočívajúc, aspoň trocha. Premýšľal čo ju viedlo k tomu, aby ho sem priviedla. Bol by si myslel, že chcela o niečom hovoriť, niečo vyriešiť, ale už sa tak nezdalo. Preto mohol iba hádať. No padlo mu dobre, že nemusel stáť teraz tvárou tvár hocikomu, aj z tých čo vedeli aj z tých čo nie, že sa vydal na neúspešnú výpravu. Hanbil sa? Možno.

Zdala sa byť nervóznejšia ako obyčajne, respektíve niečo nehralo no, bez toho aby Ossian poznal vbšetky okolnosti, ktoré sa stali to nemohol sám vedieť, preto napokon došiel k tomuto záveru. Bellanna narobila zopár hlúpych rozhodnutí, za ktoré ako tvrdila tak celkom nemohla, no stále pociťovala pocit viny a hlavne, hlavne tlak na to, aby sa tentoraz preukázala ako hodná dôvery. Pociťovala tlak od mesiáša, odôvodnený. Určite bol dôvod na to, aby boli voči nej ostražití, tento dôvod mal možno každý člen kultu, ale zvlášť tí, ktorí boli do diania zaangažovaní, teda Nirix, Salome a Ossian, ktorého trpezlivosť a vôľa dávať druhú šancu boli na tenkom ľade. Bellanna teda bola pod tlakom, nechcela to pokaziť. To bol jeho záver. Tak.
Nebol šťastný, že to tak bolo, no nedalo sa s tým teraz nič robiť iba sa pustiť do ceremoniálu, do ktorého mala vstupovať oveľa ochotnejšie. Ako Marion. Marion bola vzorovým príkladom, to isté však tak nejak čakal aj od belavej vlčici, ktorú taktiež viedol a myslel, že odviedol dobrú prácu. Tlak, Predsalen to bol tlak.
Prikývol a sám zašiel kus za ňu, do tieňa a modlil sa v duchu, dozerajúc na vlčicu pozorne, aby videl každý, každý prešlap.

Nad tým, čo povie sestre, keď ju znova uvidí, vlastne čo povie všetkým premýšľal mnoho nocí. Bolo tomu tak odkedy sa vydali s Marion definitívne z oblasti, ktorú kedysi nazýval domov, boli to hypotetické úvahy, čo by povedal, keby ich znova videl. Tie zamietol pod koberec s myšlienkou, že sa tak nestane a nechal minulosť za sebou. Premýšľal čo povie, keď si po strete s Heidi na plese uvedomil, že Hatiho zmysel pre humor mu nedovolí tak celkom uniknúť od minulosti ako chcel. A odvtedy, i keď sa venoval dôležitejším činnostiam a jeho hlava bola plne zaneprázdnená a musela poctivo pracovať a myslieť, i tak si našiel čas, aby sa pozastavil nad jednou z ďalších vecí, ktorá ho zužovala a trápila, po plese dokonca mátala. Heidi.
Najviac ho desilo, že po tom ako sa vyjadrovala na nihilskom plese, ako nadšene znela možno plná nádeje, že sa znova vidia a hlavne ako odrazu našla pochopenia pre jeho život, z toho všetkého mal toľké zmiešané pocity, že si uvedomoval, že nemá tušenie, čo by povedal.
Teraz, keď stál sestre zoči voči a ona vyriekla prvú váhavú vetu, ktorá bola istotne počiatok mnohých nevyslovených viet, vedel však presne čo.
"Nemám na teba ťažké srdce. Ostatne som nikdy nemal." Pohol sa ďalej a nechal to tak, nechal rodinu tak a nasledoval skutočnú jedinú lásku, zmysel života a tým bola viera. Hati. A keď toto nedokázali pochopiť súrodenci ani matka či otec, nebolo sa nad čím pozastavovať. Pohol sa ďalej.
"Myslím ale, že nemôžem skryť prekvapenie z tvojho príchodu. Prečo si tu, Heidi?"

Možno by bol schopný mladý vlk rozprávať zrozumiteľnejšie, keby Nirix chvíľu, ešte chvíľu počkal. Ale nie on musel prísť v ten pravý moment ako vždy. I keď ostatne, to Ossian poslal Bellannu, aby ho našla a priviedla, bolo dobre, že tu bol. Sivý vlk na jeho príchod krátkym pohľadom, no potom sa venoval mladému Abraxasovi a pozorne počúval, čo sa im snažil povedať. Najuprenejším ustarosteným pohľadom pozrel na slnkom presvietený most. Akoby bol Ossian presvedčený, že sa im slnko smeje, zamračil sa, v jeho pohľade bolo čosi osobné. Neuniklo mu tiež, že bol celý most slnkom zaliaty tak, že len málo zostávalo skryté. I fakt, že to Abraxas vypichol, no bol vystresovaný a Ossian tomu neprikladal nijaký význam.
Možno by predsa na tieto fakty upriamil pozornosť, keby zostal mladý vlk naďalej ticho, on však začal panikáriť, rozprávať a nerozprával sa s nikým z nich. Ossian prekvapene uhol, bol zaskočený, skenoval mladého pohľadom a občas si ho vymenil s Nirixom a so zosnulou deviantkou.
Vôkol sa ozývalo občasné vytie, šum veta, ktorý teraz vnímal viac ako inokedy a divné napätie, no nebolo to jediným zvukom, ktoré Abraxas počul, aspoň to tak vyzeralo. A i keď Ossian nevedel o čo sa jedná, spomenul si na ich rozhovor, kedy si myslel, že sa mu mladý delikvent vysmieval.
Potreboval aby nepanikáril a ak skutočne počul, čo oni nie, potreboval preto, aby to nepočul. Sústredil sa na ticho okolo seba, myseľ si vyčistil ako sa dalo a z jeho vedomia, Nirixova i Zanina prítomnosť celkom zanikla. I okolité zvuky, všetko čo ho mohlo rozptylovať, zmizlo to. A kedže presunúť toto ticho i na druhú osobu bolo náročnejšie, než by sa mohlo zdať, Abraxas mohol pocítiť najuprenejší pohľad najoranžovejších očí, aké doteraz mohol kedy vidieť. Sústredil sa na to, aby sa ticho rozlialo tiež vôkol neho, aby sa upokojil, aspoň na chvíľu.

Bol príliš ustarostený a zamyslený na to, aby s Nirixom zdieľal všetky svoje myšlienkové pochody a pokým si ich pravdivosť neoverí a nevykoná relevantné závery, tak len málo vlkov skutočne bude mať šancu nazrieť mu do mysle a vypočuť si čím sa zaoberá. Ešte netušil, že ak v sebe bude toľko držať domnienky a snažiť sa okolnosti vyšetriť sám, bude na dobrej ceste aby mu preplo.
Nirix však nepochybne sám nevedel, ako vážne a odhodlane bral Ossian svoju úlohu.
"Nie, aspoň o tom zatiaľ neviem" odpovedal zamyslene a snažil sa to ďalej nerozpytvávať. Keď nevedel, tak nevedel, aj keď si jednoducho musel overiť to čo počul. Pretože boli dve varianty, že si to vymyslela aby ho zmiatla, čo ho v tejto chvíli neprekvapovalo, alebo, že aspoň to o Vinquistovi hovorila pravdu q znamenalo to, že Nirix nepoznal históriu vlastného domova. A to bol porovnatelný škandál.

Nerád navštevoval vnútro nákupného centra. Brodil sa v relatívne plytkej vode, ale bola zanesená od špiny a kadejake plesne a v zimnom období bola mrazivá. I tak sem dnes smerovali jeho kroky a keď zacítil prítomnosť mladej kulťanky narodenej pod Hatiho svetom, ktorej bolo však dovolené pod ním skutočne žiť až jeho príchodom, jeho kroky nabrali jasný smer. Z vody vyšiel na schodisko- na eskalátor a s nechuťou si nohy otriasol. "Pozdrav ťa Hati, Rue" Povedal i keď už poznal jej celé meno, tak sa mu predstavila a svojou snahou usúdil, že si zaslúžila aby ju tak volal. Videl, že robila pokroky čo bolo jedine správne. "Povedz, stretla si sa s Marion pri príležitosti vašej spoločnej modtlitby? Či sa vari moja sestra flákala?" Jasne si pamätal, že I Rue, i Marion odporúčil spoločne strávený čas s rovesníkmi od ktorých sa bolo možno vzájomne niečo naučiť. No musel priznať, že na sestru sa mu darilo dozerať omnoho menej, akoby sa mu žiadalo, i keď nepochyboval o tom, že prestáva naplno potrebovať jeho dozor.

Rozhodne si ako každý starší brat prial aby Marionin ceremoniál išiel dobre a aby jej Modlitba bola úctyhodná a hodná pre Hatiho tak ako ju učil. Jeho prácou bolo tiež však dozerať na to, aby videl akúkoľvek chybu, aj keď nepochyboval o tom, ako dobre ju Hati, on a koniec koncov i ona sama pripravili, vždy za každých okolností musel rátať s tým že mohla nastať chyba, zakopnutie, ktoré buď iba vypichne, skoriguje, ako na začiatku, alebo odpíše.
Pre jeho potešenie, neprišlo.
Pane vyslyš nás, pretože sme tvojimi služobníkmi a túžime plniť tvoje priania. Budem hlásať tvoju vôľu a plniť tvoje slovo, ak mi ty všemocný pane ukážeš smer. Ty pane, si mi udal cestu ktorou kráčam i poslanie ktoré mám, prosím vyslyš ma q s príchodom správneho času, daj, aby ho aj tvoja nová služobníčka poznala, pretože aj ona túži vykonávať tak ako si žiadaš. Vyslyš nás.
Upierajúc pohľad na sestru vyčkal až vedel, že skončila. Nevyzerala nešťastne z hladu a z únavy a tak to malo byť. Pretože kto nachádzal šťastie v modlitbe nachádzal šťastie v Hatim.
"Upovedomíme Mesiáša, že si hodná stáť pred Hatiho tvárou a jemu slúžiť. I keď nachádzame v modlitbách hlbší zmysel ako on sám" šepol poslednú vetu potichu, pretože jej to povedať mohol, uvedomovala si sama ako sa veci v skutočnosti mali." Potom si môžeš oddýchnuť"

Reakcie Salominej sesternice sa mu dostalo takmer okamžite a takej ako už len zo slušnosti očakával. Očakával tiež však rovnaké nadstavenie, rovnaké zodpovedný prístup k viere aký by očakával od rodiny Irae Dei. Salome položila latku, štandard vysoko, no niečo nutilo sivého vlka automaticky čakať že sa to obdivuhodné nadstavenie nesie v rodine. I keď sa ale Lailah zdala byť rozumnejšia v deji viery, viac ako iní veriaci, nesmel ale zabúdať na fakt, že vyrastala tu a on nemal potuchy, aké vplyvy, respektíve aká Hatiho pravá ruka a akí služobníci ovplyvňovali jej výchovu. Nesmel zabúdať ani na to, akú robotu zatiaľ odvádzala pri vlastných potomkoch a okamžite si spomenul na toho drzého fagana, ktorému sľúbil, že sa s jeho matkou veľmi rád porozpráva. Neprišiel však kvôli nemu- zatiaľ.
Ossian si teda prisadol, keď na to kývla a i keď letmým pohladom, upieral na ňu pozorne zrak.
"Ako sa vám pozdávala očistná omša po našej účasti na pohanskej akcii, na ktorej mesiáš tak trval, aby sme sa jej účastnili? Nespomínam si, či som vás na omši videl" Rozumel Nirixovej iniciatíve aby išli i medzi svet, nachádzať Hatiho deti, ktoré o svojej ceste zatiaľ nevedeli, no celkový dojem z plesu budil v Ossianovi husiu kožu. A Nirix si možno navonok až moc užíval spoločenskú akciu tohto typu.