Príspevky užívateľa

Vypočul si vlčicu pozorne a nedovolil si ju prerušovať. Nemal rád, keď niekto druhých prerušoval, dával by tak totiž najavo, že ho v skutočnosti nezaujíma na čo sa pýta. A to potom odrádzalo od toho, aby jeden hovoril. Videl, že Bellanna potrebovala hovoriť a dať zo seba čosi von, isto. Možno sa mu to zdalo ale on si nemyslel, že sa mýlil. Chápavo prikývol a keď spomenula svoje zvyšné deti, ktoré neboli očividne súčasťou kultu, pootočil hlavou. Dal si dokopy dve a dve.
" A teba trápi, ako sa im darí, keď ich teraz nemôžeš chrániť" povedal napol presvedčene, napol s otázkou v hlase a snažil sa čítať jej reč tela.

Stále pozorne sledoval čo sa bude diať a keď sa Lesley rozhodla prehodnotiť svoje životné rozhodnutia a radšej sa vybrala po svojom, Ossian zhíkol vyplašenejšie, než by chcel. Rozbehol sa k dverám, až posunutý kochlík zhodil a zakopol on, stále však stihol byť dostatočne rýchly na to, aby dobehol k dverám a zabuchol ich. " Nikam nejdeš!" vyhŕkol po nej, akoby mu snáď mala rozumieť. Uvedomil si, že dvere zabuchol tak, že sám seba vymkol vonku a nešťastne si oprel hlavu o trám. Uvažuj, no tak uvažuj. Potiahol ich, opatrne, aby dvere pootvoril

Videl, že vlčica bola nesvoja, čomu napovedal aj jej intenzívne vyslovená otázka, ktorou chcela zistiť, či je to zlé. Sivý vlk bol pokojný a pozoroval koľaje, po jej otázke, jej zatiaľ nevenoval nijakú spätnú väzbu. Vlastne ju nechcel stresovať, mal pocit, že sa tak stalo už dostatočne, v roztržke, ktorú spôsobila i ona i apoštolka kultu. Najmä apoštolka kultu, trval na svojom.
"Sledoval som tieto koľaje, keď ma priviedli sem, nevedel som ani sekundu na svojej púti, kam ma zavedú. Naša cesta môže byť niekedy zdĺhavá a plná prekážok, ktorých formou nás Hati skúša. Je normálne, že občas zaváhaš, najmä ak svoju cestu začínaš." aj keď bolo nevyhnutné aby sa naučila skúšky prekonávať s pokorou a viac vo viere nepochybovala. Odpúšťať sa nedalo večne. Ossian pohliadol Bellanne do očí a trocha sa sklonil, skúmavo ju pozoroval, akoby jej pozeral až do duše. " Tak, trápi ťa to. Viem to. Môžeš so mnou hovoriť Bellanna, sme priatelia."

So zatajeným dychom pozoroval, reakciu jemnej vlčice a veľmi moc dúfal, aby to nebrala na ľahkú váhu. Nevedel úplne ako mu to pomôže, no aspoň bude vedieť, že tu nie je sama. Hoci...nevystraší ju? Čo ak ju vystraší? Ak odoženie zatial jedinú osobu, ktorá ho aspoň troška vníma, tak to bude riadny prúser. Musel však riskovať.
S očami dokorán sledoval, ako sa priblížila bližšie a pomaly posunul ďalší z kochlíkov. Nezlakni sa prosím nezľakni sa.
"Lesley," povedal i keď vedel, že ho nepočula. Dýchal zhlboka aby ho netrafil šľak na mieste.

Obzrel sa pomerne nespokojne vôkol seba, nie štýlom, akoby sa snáď bál, aby ich niekto nepočul, ale naopak formou, akoby si prezeral na aké pohanské miesto sa to dostal. " Veď práve." zamrmlal a nepochyboval o tom, že vlčici ako Salōmē neunikol podtext tohto prostého slovného spojenia.
Jej cesta a poslanie boli úctyhodné a Ossian ju za to obdivoval. On sám putoval za účelom plnenia Hatiho vôle, ale v podstate nemal až tak konkrétny ciel, na ktorý sa mal zamerať a preto necítil taký nátlak. Muselo to byť mimoriadne náročné a predsa bola plavá vlčica poctená svojou úlohou. Tak ako by mala byť. Isto, ako predpokladal, jednalo sa o jej rodinného príslušníka. Keď rozprávala, Ossianov výraz v tvári poľavil a bolo v ňom možno zazrieť uznanie voči jej ceste.
"Verím, že s vašou službou nie je spokojný iba sám Hati, ale bola veľkým gestom aj pre vašu matku. Vychovať dcéru, ktorá zaistí pokoj vašej duši v mene Hatiho.." nedokončil, dokonca sa však nepatrne pousmial, avšak len kútikom pyskov.
"Je dobré, že vám Hati vnúkol zostať tu, vieme, že je to za potreby. A koniec koncov, služby v Hatiho mene nikdy nie sú dokončené, hoci sa určite nájdu takí, ktorí vykonajú úctyhodnú službu Hatimu a cítia sa, že ich cesta je naplnená a môžu poľaviť. Je to len ukážka ich vlastnej pýchy."

Upútalo ho, ako vlčica vravela, že sa ich kňažka starala aj o fyzické zdravie veriacich. Nenapadlo mu, že možno majú o niekoho, kto sa vyzná do umenia liečiteľstva pre málo. Bol tu teraz niekto, kto dokázal liečiť, alebo boli veriaci odkázaní sami na seba, pokiaľ sa ich zdravie zhoršilo. Iste, Hati si niekedy povolal k sebe veriacich, ktorých čas nadišiel, no nechávať ich napospas zraneniu či chorobe, nebolo bohviečo a to hovoril Ossian, ktorý v Hatiho rozhodnutia veril."Ste však napriek tomu jedna z mála, ktorú tu vidím so záujmom vedieť viac. A to sa ráta. Keď budem môcť, oboznámim mesiáša s týmto problémom, nemyslím, že si t však zatiaľ môžem dovoliť." Najťažšou úlohou na jeho púti pod mesiacom bolo teraz držať sa pri zemi a potlačiť svoju pýchu a myslel si, že to vedel aj Nirix.

"No, na tom možno aj niečo bude." odpovedal zamyslene. Mladá vlčica mala pravdu. Nikdy by nenechal vlastné dieťa aby sa z neho stal taký pohan. Hoci, Hati vedel mať zmysel pre humor a možno by sa mu to v živote práve z tohto odhodlania vrátilo ako najväčšie zlyhanie. Dúfal, že sa to nikdy nestane.
Z jej náhleho návrhu respektíve prosbe, ktorú mu položila viac menej ako oznam. Pootočil hlavou a kútikom oka na ňu pohliadol.
"Dobre." odpovedal súhlasne po krátkej odmlke, keď pozrel opäť pred seba. Chvíľu tak sedel, potom sa postavil a pristavil pri vlčici.
" Dokonči tú modlitbu. Ako uznáš za vhodné."

Možno bola Lesley skutočne očarujúcou partiou, pri ktorej sa jeden skrátka cítil mimoriadne príjemne, avšak aktuálne sa Ossian príjemne naozaj necítil. Už vôbec nie, keď odignorovala jeho prítomnosť, hoci to z pochopiteľných dôvodov tak nejak čakal. " Haló!" zaúpel nešťastne a pobehol k vlčici, skoro až po jej boku. " Prosím." dohováral jej, jediné čo sa však mohlo zdať vlčici podozrivé bolo náhle šušťanie rastlín v botanickej záhrade, ktoré sa mihlo z ničoho nič. Sivý vlk zastavil a zhlboka povzdychol, keď mu nad hlavou zasvietila žiarovka. Pobehol opäť a skočil do jednej z vyvýšených miest s nasadeným pralesom, odkiaľ zhodil akýsi hlinený kochlík, v ktorom kedysi mohlo byť čosi zelené.,

"Drahí bratia a sestry, stojíme tu pred hrobami našich zosnulých predkov"

Či bol Ossian nervózny? I tak by sa dal jeho stav nazvať, hoci ho celkom viditeľne nedal najavo. Cítil sa byť poctený že môže dnes spraviť omšu k príležitosti nielen oslavy Hatiho slávy ale i pamiatky mŕtvym a svoju úlohu bral veľmi vážne. Vedel však tiež, že síce tu už bol nejakú dobu, trvá než si naň veriaci zvyknú. Boli tu takí, ktorých nepoznal po mene, pretože s nimi nemal zatiaľ česť hovoriť, boli tu takí ktorých naopak poznal už veľmi dobre. Prebehol pokojným pohľadom okolie a pohľad mu prv spočinul ako na Marion ako na Bellanne. Stihol sa tiež krátko pozastaviť nad plavou vlčicou Salome. Ossian vedel čo robí, nepochyboval o sebe že je schopný pre túto úlohu. Vedel však, že i ona patrí k tým, ktorí sa vyznajú a berú celú vec vážne. Bolo to dobré, bol rád že niekoho takého spoznal, bol však aj trocha nervózny, pretože teraz jeho kázeň musela byt perfektná. Neperemýšlaj tak sebecky. Vyčítal si a pokračoval.

"Nepoznal som našich zosnulých bratov a sestry, ktorí tu žili. No i oni slúžili Hatimu a kráčali pod jeho mesiacom a i oni žili preto aby v posmrtnom živote stáli po jeho pravici. Pretože ako On pravil, pochválení budú tí, ktorí budú verne slúžiť a odmenení majú byť za svoje služby.
A v ten deň pútnici, Hatiho zvestovatelia trúchlili nad padlými synmi, ktorí sa dostali do roztržky s bezbožníkmi. Pretože však položili život za hájenie Hatiho mena, on povedal. 'Netrúchlite pretože vasi synovia slúžili verne v mene božiom, odmenení budú a ich miesto náleží večne pri mojej pravici. Potrestaní budú tí, ktorí pošpinili moje meno a dopustili sa zločinu proti mne. V krutosti musia trpieť.' A tí čo kráčali pod slnkom a hanili meno Hatiho museli zaplatiť za chladný čin.
Prosme preto za našich bratov a sestry a modlime sa spolu, aby aj oni vystúpili k nášmu pánovi."
Odmlčal sa a povzbudivo avšak decentne kývol na Bellu so synom a na Rue, mladú vlčicu narodenú v kulte, ktorá ho požiadala pred nedávnom o pomoc. Veril, že spraví pokroky ktoré boli treba.

Pociťoval spokojnosť, keď sa mohol rozprávať s niekým pre koho bol Hati rovnako dôležitý ako preňho. Nevídal takých vlkov v kulte zatiaľ vôbec a bol z toho viditeľne sklamaný. Keby vedel, že Salome si taktiež povšimla tohto správania údajných veriacich, bol by s ňou rozhovor o svojom sklamaní s radosťou započal. " Isteže, prioritou by to malo byť však za každých okolností, myslím, že sa na tom zhodneme."
Nepatrne sa pousmial, keď ho vlčica chytila za slovo, ale nehneval sa tomu. " To samozrejme nie je na škodu." poznamenal, ako svoju odpoveď na jej poznámku avšak ďalej ju nechal rozprávať, pretože sa rozhodla predsa zodpovedať jeho otázku, ktorú položil kupodivu z celkom prachobyčajného dôvodu a to to, že bol zvedavý. Zastrihal sivými ušami a zostal potichu, len zľahka prikývol keď dohovorila.
"Nevadilo by vám keď-" pokúsil sa spýtať, ale potriasol hlavou a odmlčal sa. Mal by sa vyjadrovať slušne a s nadhľadom, nie ako puberťák, ktorý nevedel čo hovoril. " Nie je toľkých, kto by sa takto obetoval na dlhej ceste, je špeciálny dôvod a musí byť veľmi dôležitý, prečo ste pozostatky prenášali tak dlhú cestu. Komu patrili, Salome? Pokiaľ vám neprekáža táto otázka."

S niečím medzi depkou a pobúrením pobehoval po meste ako splašený. Koho stretol, ten odignoroval jeho prítomnosť a Ossian nechcel ani za svet priznať, že ho skrátka nikto nevidí, i keď to vedel. Možno zomrel. Možno zomrel. A navždy bude brázdiť mestom. " Za čo ma trestáš?" povedal tentoraz nahlas a pohliadol na oblohu. Zavrčal, bol rozčúlený. Bol rozčúlený a čo bolo horšie, začínal byť tak frustrovaný, že nechýbalo vela a hneval by sa i na Hatiho. Neuvedomoval si to, ale bol nepríjemný už teraz. " Za čo, ma trestáš." zvýraznil ešte raz nasrdene, keď ho vyrušil zvuk krokov, kedy okamžite spozornel. Bez rozmýšlania sa rozbehol tadial kde to počul a takmer prešiel cez belavú pôvabnú vlčicu s najchlpatejšími ušami na svete.
" Haló!" skríkol v nervoch a už znel nešťastne. Už vedel, že ani ona si ho nebude všímať.

Pre Ossiana bola pocta podieľať sa na takejto slávnosti sviatosti božej. Jednak preto, lebo to bol veľmi dôležitý deň a nebolo dňa kedy by netúžil s ostatnými Hatiho služobníkmi stáť v spoločnej modlitbe, nie to ju ešte sám konať. Znamenalo to tiež, že Nirix konečne pochopil Ossiho vedomosti a nielen sa s nimi zmieril, dokonca mu začínal veriť. A to sa rátalo.
Prikývol. " Tak ako si želáš mesiáš." povedal pomerne úctivo, podišiel taktiež kus preč, keď sa Nirix rozišiel. Bol rád, že mu povedal, že v neho verí a preukázal mu túto dôveru. Hoci sivý vlk na to už neodpovedal nič. Musí ísť premýšlať, ale až po tom čo sa trocha vyspí.

Vzhľadom na to, aká protivná pred chvíľou vlčica bola, bol vlastne veľký pokrok, že dobrovoľne začala a opakovala to čo on. Rozhodol sa byť zhovievavý a to veľmi, čo nezvykol, aspoň nemal pocit, že by zvykol. Nebolo to vlastne vôbec také strašné, snažila sa zapamätať si čo najviac.
"Nemaj obavy, mohlo to byť aj horšie." zažartoval aby to odľahčil avšak potom pokýval hlavou. " Nie si márna. Vieš, keby si bola moja dcéra, trval by som na tom, aby si všetko vedela zarecitovať ako sa má. Ale pre tvoje šťastie nie si. Zatiaľ nie je potrebné, aby si poznala modlitby naspamäť." ubezpečil ju, pokojne sediac.
" Začala si dobre, postačí keď sa zamyslíš a dopovieš čo sama chceš."

Ossian si nebol istý ako sa cítil, keď vôkol neho Nirix začal krúžit ako sup okolo mŕtvoly. Zostal však stáť nehybne len jeho bystré oči kopírovali Mesiášove kroky. Počúval ho po celý čas, ako hovoril o pamiatke mŕtvych ktorí dnes mohli stáť po boku Hatiho. Či tak bolo vedel iba najvyšší, každý kto však svoj život Hatimu odovzdal túžil po smrti byť hoden stáť po jeho pravici.
Keby bol Ossian býval vedel, že Nirixa nezaujímalo toľko čo rozprával, možno by sa cítil i sklamane. Avšak len do momentu, kedy by sa čierno-biely vlk dostal k tomu o čo mu šlo. Ossianovi sa na moment zdvihla energia vo výraze a mal čo robiť aby neodpovedal neuvážene. "Chceš aby som vykonal kázeň pri príležitosti spomienky na zosnulých?" Uistil sa a čakal hoc aj na hocaké pokývnutie " Bude mi cťou"

"Iste, ako uznáš za vhodné" odpovedal, avšak kdesi vo svojom vnútri vedel, že tak úplne sestre na výber nedával. Teoreticky ju do ničoho nenútil, avšak si bol takmer istý že dá na jeho slovo. Takmer. Možno nemal byť toľko presvedčený o veciach čo nemuseli byť samozrejmosťou.
V jej otázke o Bellanne vyčítal podtext, ktorý musel okamžite napraviť, či bol alebo nebol pravdivý. "Sme priatelia áno" uviedol na správnu tému aby si snáď sestra nevysvetlila jeho záujem ako čosi iné.
Sám sa plížil za zvieraťom v hùští pod kanálom pri moste, až spoza kadejakej neidentifikovatelnej kombinácie trávy a odpadu vybehol zatúlaný zajac. Vytrielil po ňom skoro okamžite hoci chvíľu zaváhal, veril však aj v Marionine schopnosti.