Príspevky užívateľa

Bol to podobne ako jeden z mnohých dní, kedy sa mu Hati snažil niečo povedať a on neotvoril svoju myseľ dostatočne. Žeby cítil vo vzduchu hriech No to ťažko, nemal takú schopnosť, ale keď sa prebudil z nepokojného spánku , v sne sa opäť vracajúc na púšť zaliatu slnkom, na ktorej cítiť pach krvi a smrti, ktorá pražila a spaľovala všetko živé čo prezentovalo jeho vieru, ostal nepokojný. Hati, čo sa mi snažíš povedať? spýtal sa v duchu, opäť hľadiac cez škáru pri akýchsi troskách neďaleko mosta. A možno skutočne mal byť už teraz veštcom, pretože vedel vo svojej intuícii čítať a vedel, vedel, že to nie je len tak. I keď by to niekto nazval hlúposťou. Mal pocit, že počuje rachot. Nie nie pocit, vedel to. Ossian vzal plášť, aby sa skryl pred slnkom a napriek tomu kráčal medzi tieňmi domov, zvyknutý vyhýbať sa mu. i s plášťom sa mu vystavoval len keď musel.
Neklamala ho intuícia, ako nikdy pred tým. Hati mu opäť hovoril, že sa niečo stane/stalo, nevedel. Prišiel aby objavil už druhé mŕtve telo za krátky čas. Zamrazilo ho na šiji a chvíľu zostal stáť, meravo, len kus od Bellanny, ktorej teraz nepovedal ani slovo, hoci k tomu nebolo iného dôvodu než to, že bol zaujatý tým čo videl. Ďalšie Hatiho dieťa ktorého život vyhasol. Ako sa to stalo? Zhrešila? Vzal si ju Hati ako trest? Alebo bol tento čin čin Skollov a pomaly sa vtieral do slabších duší, ktoré pochybovali o svojej viere. Pomohol k tomu niekto? Či sa jednalo o znamenie? Videl i Lailinho syna, ktorý sa skláňal nad vlčicou a keď si uvedomil, že mladík ležal na slnku, hoc možno jednal zo šoku, zježili sa mu chlpy na chrbte. . "Nevystavuj sa sln-" v polke vety sa zarazil. Aj cez jednanie pod vplyvom emócii sa nemohol odpúšťať hriech a bol by dal labu do ohňa za to, že si Lailin syn zaslúžil obyčajne aj poza ucho. A možno ani teraz sa celkom nevyhne následkom. Ešte nevedel, ako sa rozhodne, keď k tejto téme dôjde. No Ossian mal jednať v záujem Hatiho, nie sa nechať citovo ovplyvniť. Teraz však odbehol ku kraju mosta a vzal špinavý starý kus plachty, ktorá tu povievala vždy keď chodil okolo. S trhnutím povolila. Bellanne ju nemohol poskytnúť, pretože to bolo proti pravidlám kultu, mladý Abraxas však vždy bol považovaný za veriaceho, aj keď by sa o tom možno Ossian hádal. Podišiel k nemu a prehodil mu plachtu cez telo, aby ho zbavil slnečného svetla. " Teraz nič nesmôžeš. Ak žila svoj život vo viere, budeme sa modliť, aby vystúpila k Hatiho pravici. Pomôž mi, dostaneme ju zo svetla. Nech nie je vystavená hanbe." povedal s pevným hlasom. Chcel odtiaľ dostať ako ju, pretože to bolo neúctivé, tak mladého vlka.
"Bellanna, skúsiš zohnať mesiáša?" spytoval sa belavej vlčici. Uvedomoval si, že nemohla brázdiť ulicami ako chcela, ale mohla ho zavolať

Škrela ho ich zmarená výprava a aj to, že sa vlčica zranila. Nevyčítal jej to, ale musel priznať že mal obavy a to sa mu nestávalo často. Spomenul si na otázku svojej sestry, ktorá ho svojou prítomnosťou na nihilskom plese prekvapila tak, že o tom ani nehovoril. Dokonca ani Marion. Nespomenul si teraz len na to, ako mu dohovárala, že ju všetko mrzelo, hoci kto vie či skutočne bolo čo. On sa v skutočnosti nehneval, iba išiel svojou cestou. Jedinou správnou. Heidi sa však spýtala tiež na to, či sú so Salome nejak spätí a on si už ani nepamätal či na to reagoval. Bola to ale zvláštna otázka a on sa aj teraz cítil zvláštne, najmä pokiaľ mu viac ako na misii záležalo na tom, aby dopravil domov túto vlčicu živú. Niekto za tým mohol hľadať hlbší význam ale pravdou bolo, že Ossian nemal mnoho kamarátov, ktorých by tak mohol nazvať. Pre neho bol koncept priateľstva iný ako bol trebárs pre Nirixa, čo bol z dôvodov prečo tu nenechal Salome zrúbať sa opäť do snehu a prečo bolo preňho odpustiteľné, že dnes neuspeli. Pretože bola možno jedna z mála, ktorí si aj Hatiho odpustenie zaslúžili.
"Čo myslíte-" zháčil sa, keď mu opäť preblysla hlavou narážka Heidi. Aj keď vedel čo myslela, nezvykol viesť podobné rozhovory a prebehol mu z nich mráz po chrbte. Len krátko, no predsa mu kládol istý význam.

Posledné dni bol v jednom kole. Od udalosti na jeseň uplynula naozaj rozsiahla doba ale on nemal čas skúmať ďalej príčiny oného činu belavej vlčice. Povedala mu meno, meno ktoré nepoznal Nirix no mal ho poznať a Ossian už vtedy vedel, že si musí túto informáciu overiť. No dalo sa? Udial sa nihilský ples. Bola tam Heidi. Heidi, ktorá prišla bohvie prečo a on sa obával aby sa nestalo, že citovo ovplyvní Marion. Vrtalo mu hlavou, prečo tu Heidi bola a bol rozpoltený. Bola tu sestra Salomina, i keď sa o nej nerozprávali. I so Salome nastala zvláštna situácia, ale vedel, že tá sa utrasie, nešlo v konečnom dôsledku o nič podstatné, aspoň si to nahováral. Bola tu Omara, bývalá apoštolka. Mala vĺčatá a toto vĺča niekto uniesol. Musel skrátka uznať, že nebol čas prísť za Salominou sesternicou- ako zistil. Ale dnes si ten čas našiel a cielene ju vyhľadal .
"Pozdrav vás Hati sestra. Dovolíte?" spýtal sa, či ju nebude vyrušovať, no jeho reč tela z tejto otázky urobila iba pro formu.

Poznať bývalých mesiášov kultu by asi mal každý jeho člen, nie to ešte súčasný mesiáš, preto sa musel zamyslieť, či si predsalen belavá vlčica nevymýšľala. Že by ale bola až tak dobrá klamárka. Takmer s istotou by tvrdil, že sotva. Niečo na tom muselo byť a koniec koncov, mohli sa naskytnúť aspekty, kvôli ktorým Nirix nemal vedomosti o mnohých veciach, ako vedel. Vrátane minulosti kultu. A navyše, prisnil sa mu sen s menom, ktoré vyslovil, nebude to len tak. " Mesiáš ešte pred tebou. Predtým." povedal takmer s istotou, aby znel rozhodne, napriek tomu, že nevedel či je to pravda a pokiaľ bola, nevedel, kedy presne tu spomínaný Vinquist bol. Nemohol to vedieť. Ale už vedel koho sa to spýta.

Mlčky kráčal pomaly smerom naspäť a v diaľke sa rysovali obrysy mesta. Vedel, že nebude trvať dlho a celkom sa rozvidnie. Videl, že bola plavá vlčica ponurá. Rozumel tomu, aj on by bol. Nie by. Aj on bol. Aj on bol sklamaný z toho že sklamal Hatiho, ale dobre si uvedomoval, že nemôžu za každú cenu riskovať život všetkých troch, vrátane vĺčaťa, ak by išli ďalej zranení. Nevedel však ako by to vlčici povedal, preto väčšinu cesty išiel potichu aj on s viditeľne nedobrou náladou a sem tam pozoroval, či netreba Salome pomôcť. Držal sa blízko.
"Sú situácie ktoré neovplyvníte. A Hati nám to odpustí. To vĺča sa vráti naspäť." sľúbil jej a možno to bolo hlúpe a nerozvážne. Sľúbiť niečo čo nemohol isto vedieť či splniť bolo riskantné.

Poznal sestru a sestra dobre poznala jeho. Preto nebolo treba žiadnych slov na to, aby sa pustila do toho čo má a na to aby si aj Ossian mohol spoločné rozjímanie a modlitby užiť. Nebolo to v podstate nič nového, no predsa bol ceremoniál troška iný ako ostatné modlitby a hneď ako si sestra lahla do klbka, vedel, že jej musela byť informácia nedobre podaná. " Nelíhaj si Mari. Sadni si a pohľad na nášho pána na nebi. Bdi, nespi. Toto je i skúška zotrvačnosti." Upozornil ju a možno aj prvý, možno dokonca aj posledný krát ju oslovil jemnejšie, necelým menom. Ale on bol hrdý na to že sa sem dostala a že ju Mesiáš pripustil k skúške. Pre ňu to skutočne bola skúška viery, iste.
"Bdi a modli sa k Hatimu. Rozjímaj nad tým čo ti dal, aké ti dáva poslanie, modli sa. Počas celých dvoch dní a nocí, v úplnej tichosti. Ja budem tu."

Zvraštil obočie a rovnako ako vlčica i on pozrel na obzor, potom však smeroval svoju pozornosť letmo na Salome. Hati jej žehnaj za jej odhodlanie. Toto odhodlanie a presvedčenie obdivoval, ale v každom prípade mohla nastať situácia kedy trebalo prestať. Obzvlášť ak by tým riskovali svoj, jeho aj Saphirin život. "Nevzdáme."sľúbil. Pokiaľ bude musieť pôjde pokojne aj na hranice prízračných, ale najprv sa museli dostať naspäť domov. Možno ju mal ísť nechať samú a plniť vôľu Hatiho. Možno si to nemusel odôvodňovať tým že by sám veľa nezmohol. Aj on si uvedomoa že sa dobrovoľne rozhodol dohliadnut na bezpečie veriacej a oddialiť tak úlohu čo dostal? Zhrešil práve? Nebol si istý a popravde sam od seba takú situáciu nečakal. No aspoň tým veriacej splatí svoj dlh, I keď o to nestála. Šiel popri jej boku, aby sa oň vedela oprieť ak by to potrebovala. A pokiaľ sa jej noha podlomila, strhol sa aby nezletela na zem i keď tým možno riskoval krk.

Pozoroval vlčicu a čoraz viac sa utvrdzoval v tom že je to veľmi veľmi zlý nápad. Ako mu chromá chcela pomôcť spacifikovať niekoho? Ossian nebol žiaden zbabelec ale neoplýval nijakými mimoriadnymi možno ani priemernými schopnosťami násilnej pacifikácie. Uvedomoval si, že Salome pravdepodobne nechcela byť nútená uznať že v niečom sklamala a možno to bude i ťažko niesť. Hati im to však odpustí, Ossian v to veril. Nemalo zmysel sa náhlit ďalej keď sa mohli zabiť. Keď tam niekde zostanú uväznení? V horách v snehu, pretože sa konateľka Hatiho vôle nebude vládať pohnúť?
Pokrútil hlavou a podišiel k vlčici, dúfajúc že mu neodkusne ucho.
"Niekedy najväčšou skúškou je vedieť kedy prestať. Ideme domov. Mŕtva budete Hatimu zbytočná" upozornil ju a pohliadol jej do očí, aby vedela že to myslí vážne. "Čím skôr sa vrátime, tým skôr Nirix vyšle niekoho k prízračným. Poďte"

Mozgové bunky akoby si v tejto chvíli zobrali dovolenku a jemu sa dookola v hlave točilo koliesko, ktoré zmietlo prúdom akúkoľvek reakciu, ktorá by mu azda mohla napadnúť. Bolo to trápne ticho, možno viac pre Heidi ako preňho pretože on to nestíhal vnímať. Všimol si Salomino zmätenie aj všetky otázky ktoré položila, ale dobre spravila, že ich adresovala vlčici, nie jemu. On nebol schopný jej odpovedať. Vyjavene pozeral na sestru akoby spadla z oblohy. Na sestru.
So zvyškom rodiny ho považovali za chorú myseľ, bol o tom presvedčený a navyše nedokázali pochopiť, ako mohol malej Marion tak pobláznit hlavu! Marion bola jediná kto počúvala čo hovoril, jediná kto sa o to zaujímal a to ona poznala správnu cestu, ktorú pre ňu Hati prichystal. Ona sa mu odovzdala.
Tak čo tu Heidi chcela? Žiadne staré účty medzi sebou nemali, nemali medzi sebou v podstate v tejto chvíli už nič. A predsa pocítil divný pocit, možno podobný úlave že ju videl.
Sivý vlk sa zhlboka nadýchol a pozrel vlčici ktorá bola ako jeho odraz v zrkadle hlboko do očí. "Je v poriadku. Je šťastná, že žije pod svetlom pána. Obaja sme. Niečo čo nedokážete pochopiť." Pripomenul jej ako sa veci majú a oka prižmúril. Možno jediná obava skutočná obava bola tá, že pokiaľ Marion zistí že prišla ich sestra ich rodina sem, bude to slabá chvíľka a ona zakopne. A i keď jej dôveroval a dôveroval aj v silu jej viery, bolo to niečo čo ho desilo a čo nemohol dopustiť. Pohľad mu zvolnel
"Toto je Heidi, sestra z kraja, ktoré som kedysi nazýval domovom" adresoval Salome, neupúšťal však pohľad z Heidiných žltých očí. I ju zdobili rodinné pierka a koža. A bola to časť, ktorú nosil Ossian možno sentimentálne, možno ako upomienku. To čo bol prapôvod toho, že tak robil nikdy nikomu neprezradí.
"Hei-" prečo si prišla? Chcel sa spýtať ale tá otázka plynulo odznela. Krátko pozrel na zem, akoby tam hľadal odpovede.

Mal pocit, že mu od nervov celkom prestalo tĺcť srdce, aspoň si to tak predstavoval. Keď pomohol plavej vlčici dostať sa spod snehu a ona sa hýbala, i prehovorila, skutočne mu odľahlo, doteraz aj zabudol na dákeho únoscu i uneseného potomka Omary. Sláva tebe pane, najvyšší na nebesiach. Poďakoval Hatimu v duchu a vyskúšal si vydýchnuť. Adrenalín pominul, šlo to. " Som," I on pociťoval ako bol zľahka doodieraný, no, len on sám mohol tvrdiť, že bol v poriadku. Podlomenie Salominej nohy, ani epistaxis rozhodne nekoordinovali s pojmom- nič mi nie je. Ossian sa zamračil, premeral si ju, potom pohliadol smerom kde sledovali Ciela s vĺčaťom. Nevidel ich. Musel aj on zbadať lavínu, možno aj ich, už boli určite dávno preč. Navyše pokiaľ by ich aj v takomto stave našli, nebudú sa vedieť vrátiť späť, ani by nič nezmohli. " Takto nemôžete ísť ďalej. A ja vás domov nenechám ísť samú." povedal, pokojne ale nekompromisne. Dych mal ešte stále zrýchlený.

Prestal vnímať čas. Ocitol sa v otrasnej situácii a panika sa ho pri pocite, že sa zadusí zmocňovala. Musel sa odtiaľto dostať, čo najskôr. Ale čo ak to nepôjde? čo ak je tak hlboko, že sa na povrch nedostane? Udusí sa tu? Zamrzne? Takto skončí jeho púť? Hati by si predsa nevyžiadal jeho život tak priskoro, on ešte neskončil! Ossian hrabal čo mu sily stačili, na jeho šťastie, nemal zranené nič, hoc bol trocha obúchaný. Dokázal ale hrabať a byť to Hatiho zásah, že ho lavína zasiahla okrajovo, nebol pod zemou tak hlboko. Keď pocítil zmenu prostredia a jeho hlava sa vynorila na vzduch zalapal po dychu a pratal sa von. Srdce mu búšilo od šoku a pocítil ako adrenalín postupne utíchal. Možno mal aj pocit, že sa od stresu zloží na mieste, uvedomil si však fakt, že plavá vlčica bola stále pod snehom. Pohotovostný mód naskočil opäť ako nič.
"Salome!" zopakoval brodiac sa k miestu, kde videl, že ju lavína strhla. Vetril. Kto vie, či ju kosodrevina zachytila, alebo putovala kus nižšie ako on. Nie. Ďaleko nešla, veľká to vďaka. Tu je to. Zhíkol v duchu, neváhajúc a okamžite začal hrabať. Ešte že hrabať vedel veľmi dobre! Teraz mu prišlo na um modliť sa. No možno to boli skôr drobné výčitky, dúfajúc, že nájde vlčicu bez zlomeného väzu a dýchajúcu. " Všemocný Hati, vyslyš ma." sykol prosebne hrabajúc hľadajúc známku plavej srsti pod horou snehu. Nezaslúži si, aby si si ju zobral, ešte nie. Jej úloha ešte neskončila, sám to vieš.
Nevedel čo konkrétne odhalil v snehu, inštinktívne ponoril hlavu dnu, snažiac sa uchopiť srsť do zovretia a pomôcť jej vytiahnuť ju von. Prosím ži.

Podobne ako ona, prestával vnímať zvyšok plesu okolo nich a i keď hlas počul, nejak mu nedochádzalo, že niekto volá naňho. Pociťoval niečo zvláštne, čo si doposiaľ pri tejto vlčici neuvedomil a so záujmom to sledoval. Rovnako tak musel uznať že si túto aktivitu začínal užívať a dokonca natoľko, že adresoval Salome i krátk pokývanie chvostom.
To, že niečo nie je ako má si uvedomil, keď sa vlčica otočila a postupovala k niekomu inému. Prv bol zmätený. A potom? Bol zmätený ešte viac. Zovretie žalúdka, ktoré pocítil, keď si uvedomil, kto pred nimi stál a koho nepredpokladal, že ešte niekedy uvidí, bol neopísateľný. To nie je možné. Prečo, prečo by ušla takú cestu až sem? Čo mal urobiť aby ho nechali na pokoji žiť život odovzdaný bohu, žiť a plniť si poslanie, ktoré tento pútnik sebou niesol. Nebol si istý ako sa cíti. Nezanevrel na ňu, koniec koncov ani po tom čase, aj keď sa s rodinou nerozišli v dobrom. Cítil však aj predtým, že si boli cudzí a dnes to pociťoval ešte viac.
Keď sa Salome otočila zmätene naspäť, mohla vidieť Ossiana bledého ako stenu, keby mohol, s očami vyvalenými zarazený s výrazom čo hovoril jediné. Čo do riti sa deje.
"Heidi-" jeho tón bol neurčitý, ťažko čitateľný. Pôsobil prekvapene zvláštnym zmierlivým spôsobom, nič menej sa najpokojnejší osamelý kmet rozhodne necítil pokojne.

Mráz mu prebehol po chrbte a trvalo pár sekúnd, kým si uvedomil, čo sa deje. Zažil v živote mnoho ťažkostí a mnoho skúšok s ktorými sa potýkal, no čeliť mrazivej istej smrti obávanej každým kto vstúpil v zime do hôr, bolo niečo na čo doposiaľ nepomyslel. Aj on, Hatiho služobník mal právo na chvíľu sa stať obyčajnou biednou dušou a aj on mal právo sa báť v tejto chvíli smrti. Štipka nikdy neodchádzajúceho zdravého rozumu ho prinútila rozbehnúť sa. Snažil sa bežať ako o život, napriek nepohodlnému povrchu, pocítil istú úzkosť keď si uvedomil, že nemožno utiecť dolu. I tak by to nebolo zrovna bezpečné. Cieľ bol jediný, dostať sa mimo jej dosah. Bol dostatočne odhodlaný aby si toto uvedomoval. Vždy si predstavoval, že by sa pred blízkym stretnutím so smrťou modlil k Hatimu ako pravý služobník ich pána. Modliť sa mu v tejto chvíli ani len neprebehlo mysľou.
Boli temer na konci, v relatívne bezpečnejšej časti, no keď sa sivý vlk otočil aby sa pozrel či Salome stíhala, videl len ako ju prúd lavíny strhol a hustý sneh pochoval za živa. " Salōmē !!" skríkol so skutočnou hrôzou v hlave a zastavil. Zastavil. V tej chvíli to bol aj on, kto sa ocitol v snežnom hrobe.

Či bol Nirix kompetentný vo výchove zrovna Omariných deti bolo diskutabilné. Koniec koncov aj jej vieru mal na starosti. A ako skončila? Toto však sivý vlk nechal len v svojej hlave. Boli myšlienky, ktoré nemohol vyslovovať nahlas. V tomto zmysle sa nedalo nikomu veriť. Bol by náchylný povedať to priamo Nirixovi a i keď by to mohlo skončiť ako nepríjemná konverzácia s nijakým iným úmyslom by ju pravda nezačal. No akákoľvek tretia strana mohla jeho slová mesiašovi interpretovať odlišne čo by sa nemuselo žehliť ľahko. Nasledoval ju.
"Neľutuj sa toľko." Poznamenal popod nos keď sa posťažovala, či tu hádam vidí alebo počuje po nociach zúfalé volanie otca šteniat. Čo by len nechcela. A fakt že mala toto za potreby podotknúť hovoril svoje. Nepovedal to však ako privelkú výčitku.
"Prečo by si im mala klamať? Čím skôr budú vedieť že otca nemajú tým lepšie. Navyše je Nirix predsa tvojim bratom. Nebude im to náhodou podozrivé ak im to neskôr niekto povie?" Spýtavo zastrihal ušami, čakajúc či ho vlcica zavedie priamo k nim

Ossian pohľadom zaostreným na cieľ spustil len nachvílu pozornosť, keď sa vlčica dala na to predstaviť mu ich najbližšie kroky. Nešiel sa hádať, bola to dobrá stratégia a on sám len sotva dokázal vymyslieť lepšiu. Prikývol že rozumie q dal sa za Salome, snažiac sa postupovať potichu. V snehu to nebol problém, moc nevŕzgal, nebol tak tuhý aj napriek tomu, že málo stále mrznút bola ešte noc. Ešte mali čas. Možno práve fakt že sneh nebol tak tuhý akoby mohol, mal indikovať to aby sa na mieste otočili. Prirodzene to neurobili. Svah sa zvážal relatívne strmo no nie tak aby bol neprejditelný či priveľmi ohrozujúci. Postupovali smerom dole a Ossian už teraz premýšľal, čo urobia v prípade, že si ich únosca všimne skôr. Nebola by to Optimálna situácia. Nič menej ani to čo nastalo nebola tak celkom Optimálna situácia. Ohrozenie vplyvom uvolneného snehu si osamelý kmet nevšimol. Stačilo málo chybných krokov!