Príspevky užívateľa

Lesley sa na Ossiana doširoka usmiala. Posielam nezvykol byť v rozpakoch ale čo s ním tento úsmev robil bolo preň nepochopitelné, až sa sám seba preľakol. Nestávalo sa mu bežne že by snáď nemal čo povedať a nevedel nájsť spôsob akým v rozhovore pokračovať. Nielenže teraz nevedel čo, nevedel ani ako zostať nad vecou. Keď sa mu dotkla labky a uprela naň krásne modré oči, zostal ako obarený. Prisahal by že by sa mu zastavil tep a pohľad už tak zľahka neistý zmäkol. "Ja...iste" odpovedal a sotva mu snáď bolo rozumieť. Keď jej dotyk povolil, labu nech stále zdvihnutú akoby snáď zabudol že ju má. Jedinou pripomienkou bolo homplájúce sa pierko, ktoré ho šteklilo na vankúšoch, kým opatrne nohu opäť nepoložil.
"Hm nuž," potriasol hlavou a prekvapene zažmurkal. "Nuž to je ale smutné. Čakal by som, že Hatiho služobníci budú klásť väčší dôraz na vzdelanie nových sestier a bratov. Akoby si snáď ani neuvedomovali aké je to dôležité však?" Odpovedal a trocha si dokonca odfrkol, I keď ho momentálne zaplavovali najpríjemnejšie pocity ako kedy vôbec, zostal z danej informácie popudený. "Je veľmi milé že napriek tomu chcete vedieť viac. Apoštol má koniec koncov vedieť čo káže. Niežeby to ostatné dôležité i tie menej dôležité poslania ospravedlňovalo od nedostatku duchovných vedomostí"

Trať. Pamätala si snáď ich príchod na svet. Kolaje ako zanikajú v hustom poraste tak aj smerujúce kamsi do neznáma. Začalo to traťou a traťou to bude i pokračovať. Prechádzal popri železničných elektrických stĺpoch a s istým obdivom im venoval krátku pozornosť. Potom sa odpratal pomaly kamsi do tunela, tak aby aj keď príde deň, nedotkli sa ho hriechy Skölla.
Trpezlivo čakal kým dorazí osoba, ktorá ho dnes mala strážiť. Byť spojený duchovne také čosi trebalo rešpektovať. O podobných zvykoch počul už predtým a bral ich so všetkou vážnosťou, hoci sa s dajme rituálom nestretol zoči voči. Ossian musel uznať, že sa mu takáto forma skúšky, ako mesiášom tak samotným pánom páčila. Bdieť a modliť sa, otvoriť myseľ Hatimu, postiť sa a zotrvať i únavu i hlad, zostať mĺkvo stáť.. Po prvý raz čo bol v meste bol milo prekvapený, ako sa zachoval takýto zvyk. Rovnako tak, nech mal predsudky či podozrievavosť voči Nirixovi aké chcel, vedel že i on ich mal voči, nemohol to skryť, hoci Ossian celkom nepochopil prečo. Nie, vlastne pochopil ale nechcel to rozoberať. Nirix mu totiž i napriek tomu umožnil dnes podstúpiť tento rituál čo znamenalo ze sa mu rozhodol veriť.
S namalovanými pásmi pod očami vyčkával až kým nezapočul blížiace sa kroky. Deviant, ako nedôstojne to pre Ossiho znelo, škrelo to jeho hrdosť ale rozhodol sa už keď sem vkročil, že i to boli skúšky jeho viery a on ich prekusne a zotrvá. Veril v Hatiho rozhodnutia a jeho cesty. Oddal sa mu a nebol dôvod pochybovať.
"Pozdrav vás Hati bratu" pozdravil prichádzajúceho Mesiáša. Nevedel, že podstúpi ritual s ním a rozmýšľal prečo tomu tak bolo.

Snažil sa počúvať drobnú vlčicu pozorne ale popravde pri prvej vete tomu veľa nedal. Bol akosi rozptýlený, bolo mu príjemne a navyše pozoroval tie veľké chlpaté uši, že na moment zabudol, že sa rozprávali. Určite by bol inak niečo povedal, pretože jeho poznámku nemienil vysloviť akoby jej spoločnosť nebola dostatočne dobrá. Bol by sa možno aj zahriakol že sa tak nehovorí, keďže si to však neuvedomil, nezbadal problém žiadny.
"Vynikajúca ambícia" odpovedal uznanlivo, keď začal opäť dávať pozor. Upútalo ho, že bola tu, nedostalo sa jej poriadnej výuky, pretože to tu tak očividne chodilo, čo keby mal na svedomí, od hanby by sa prepadol. Divil sa, že tu Hati doposiaľ nespustil nijakú katastrofu, hoci o takych prípadoch trestov neslýchal často.
Upútalo ho však to, že i napriek tomu chcela vieru šíriť ďalej. Nuž, ako sa to vezme, chcela. Chcela naozaj? Hovoriť sa hovorí, ale keď k tomu dôjde, čo bola pre to aby vedela viac ochotná robiť? To boli otázky, ktoré sa spytoval každého s podobným záujmom a popravde spytoval sa to i seba sám. Prešliapol trocha prudšie keďže bol rozhovorom zaujatý a nepekne stúpil na porezanú labu. Šklbol sebou a podvihol ju.
"Je to len na vašej snahe. Nemyslite si že som sa ja so skúsenosťami narodil. Niekde ich koniec koncov nabrať musíte, závisí čo preto urobíte. Obdivujem podobné ciele, lebo ich zdá sa, toľko nevídať" doplnil a jemne pokýval hlavou. Preňho bolo hlásanie božieho slová zmyslom existencie. I tak, keby si mal vybrať by zvolil pôsobenie hlavne tu, lebo i medzi veriacimi to bolo za potreby.

Po ceremoniály v bazénoch sa v tichosti rozišli. Bol rád že Nirix vyhrešil Omaru za jej správanie, hoci možno vybuchol rovnako ako ona, dôležité však bolo že si mladá vlcica uvedomí ako sa nemôže spravat. Také správanie sa nemôže tolerovať. Nemohlo sa tolerovať ani Bellanne, hoci jej bol v tejto chvíli schopný odpustiť mnoho vecí. Zatiaľ.
Preto ju koniec koncov na správanie aj upozornil. Z bazénov gyrazili rovno spolu a po celý po celý čas až k železničnej trati neprehovoril ani slovo. Nemal pocit, že by mal, mala v hlave určite mnoho myšlienok, zmätok, bola podráždená a možno i nešťastná. Možno sa naň aj hnevala no predsa sa rozhodla ísť svojvoľne s ním čo pokladal za svoj osobný úspech. Ak ku dôverovala, znamenalo to, že sa ľahšie priučí aj viere, vedel to už predtým. Bola ochotná sa učiť a prehrýzť kvôli tomu veci ktoré jej doposiaľ prišli normálne. A Ossian na oplátku za jej prístup toleroval to, že si musela zvykať.

Veriť v Hatiho vlastným spôsobom. Iste, ešte to tak. Ano, vieru možno vykladať rôzne a možno sa podľa nej rôzne riadiť ale boli dôležité, dôležité pravidlá a zaužívanie, ktoré nemohol nik skrátka ignorovať. " Keď sa niekto rozhodne, že verí v Hatiho ale rád sa vyvaľuje na slniečku, je to v poriadku, lebo si povie že verí v Hatiho? Nemyslím si." povedal zamračene a pohoršene si odfrkol. " Ešte to tak, také decko by som zabudol, niekde veľmi ďaleko." nebola to pravda jasne a aj on si možno trocha uvedomil, že vychováva príliš okato a možno až moc než by sa patrilo. " Ale vlastne áno vskutku, máš pravdu, Toto nie je tvoja vina, ale vina tvojich rodičov a, a kohokolvek zodpovedného za výchovu tunajšej mládeže. Hanba" precedil cez zuby, keď si uvedomil, že sa vlčica zasmiala. " Ty sa mi smeješ?"

Na prvý pocit absolútne pokojný večer. Ossian bol hore už zavčasu, ešte pred zotmením a vyčkával kráčajúc v tieňoch. Po krátkej modlitbe alebo snáď krátkom monológu z Hatim sa vybral už za tmy ulicami mesta. Prechádzajúc okolo knižnice, inštinktívne vkročil dnu. Akoby tu niekto bol, vydal sa za ním. "Pozdrav vás Hati" rozhodol sa ohlásiť, keď zistil, źe nevidí ba ani nepočuje nikoho. Nič. Sivý vlk sa pokojne rozhliadol kol dokola. Bolo v podstate zavčasu, čo sem šiel, nevidel ani nohy, až podozrivé ticho. I tak by bol prisahal, že kohosi videl. Už keď sa to rozhodol nechať tak, s myšlienkou, že sa zrejme len dobre nevyspal, zrak mu spomínal na tmavom plášti so zlatistým lemom, ktorý sa len tak volal v tom prachu medzi knihami. Ani len nezaváhal a vydal sa pristupujúc k nemu. "Neuveritelné" zafrflal v domnienke, že tu plášt niekto zabudol a pohodil. Rozhodujúc sa očarujúcemu predmetu aj jeho majitelovi urobiť láskavosť , vzal ho, že ho zavesí na čisté miesto, kde si ho niekto nájde.
Čo keby..? Hádam nebude prenášať plášť v hube. Ossian to nesmieš. Ale čo keby áno? Akoby ho to snáď volalo. Prehodil si ho len na sekundu naozaj.
"Som zlý a nezodpovedný " zahriakol sa, a rozhodol sa nad týmto prehreškom kajať. Nie prehrešok voči Hatimu, ale voči autorite kultu, nech bol Nirix aký chcel. Hanbil sa teraz ako pes a keď si išiel dat plast dolu, zistil že to nejde. Je toto snáď vtip? Možno to tak ma byt, je to pekný plášť. Možno mal byť môj. Pokúsil sa bezúspešne opäť látku snať. A to máš za dobré skutky Ossian. Posťažoval si a znepokojene pozrel okolo. Musí nájsť niekoho doverného komu môže tento problém zdediť bez toho aby mal problém.

Ossian ucítil krátky pocit rozhorčenia a krivdy, za to že ho Mesiáš nazval nováčikopm. Možno tu nebol dlho, ale nováčikom sa nazvať nemohol a vedeli to veľmi dobre obidvaja. Rozhodol sa ale prijať tento rozhovor s pokorou a preniesť sa cez vlastnú hrdosť. Ty vieš Hati, že s úctou prijímam tvoje skúšky. Buď si istý, že sa na mňa môžeš spoľahnúť. Sľúbil v duchu nielen veľkému Hatimu, ale tak trocha aj sebe samému, aby si pripomenul, že sa mu tto všetko deje z istého dôvodu. Nič nebolo nechané náhode a možno to vedel aj Nirix. Možno aj on sám chcel vedieť, ako bude sivý pútnik reagovať na takéto nepríhodné oslovenia a pocit menejcennosti. Mohol si byť istý, že urobí čo je jeho silách. Zatiaľ.
"Nie je dôvod sa sťažovať, koniec koncov, na Hatiho svätej pôde som doma. Aj moja sestra sa rýchlo adaptovala a chce byť prospešná ako Hatimu, tak i vám." odpovedal skôr zdvorilostne a kývol k Mesiášovi, s otázkou či si snáď môže prisadnúť. Nečakal tak celkom na odpoveď, no usadil sa v dostatočnej nerešpektujúcej blízkosti a chvíľu hľadel ku knihám.
"Mám radosť keď môžem zdielať svoje myšlienky i modlitby s Hatiho služobníkmi, i keď.." odmlčal sa a pohliadol na Nirixa oranžovými očami. Zračila sa mu v nich starosť.

Marion mala šťastie, že sa na ceremoniály ukázala, inak by jej bol vyčistil žalúdok až by sa len tak zaprášilo. Musela mať na pamäti, že hocikedy sa jednalo o konanie v mene Hatiho, nech bolo akokoľvek nazvané dobrovoľným, o to skôr si trebalo dať záležať a chodiť. A načas. Toto by nebola len dobrá rada pre Hatiho nasledovateľa, ale i pre bežný život, nakoľko sa takéto nepísané pravidlá vzťahovali na všeobecné fungovanie.
"Nabudúce načas Marion." pripomenul jej a už ho poznala tak dobre, že musela vedieť, o čom hovoril. Už jej to ďalej však nevyčítal a jeho prísny pohľad čo chvílu zotrval, napokon zmäkol venoval sestre poloúsmev. Počkal na ňu. " Videla si tam ten cirkus? " Sľúb mi, že sa tak nikdy nebudeš chovať, napadlo mu, ale nevyslovil to

Nedalo sa povedať, že by sivý vlk, cielene nasledoval Mesiáša. Keď ale zahliadol tmavú postavu s dračími krídlami, spozornel a jeho kroky potichu viedli priamo za ním. Bolo vždy dobré udržiavať kontakt s ostatnými Hatiho služobníkmi a to v tomto prípade s tmi, ktorí mali nejaké slovo, nakoľko mal pre Nirixa sám pár požiadaviek, o ktorých si zatiaľ nebol tak celkom istý, či je pravý čas.
Nielen služobníci s väčším slovom boli pre intenzívny kontakt dôležití, ba priam naopak. Ossian chcel udržiavať kontakt s každým. Prečo? Pretože Hatiho služobníci nemohli byť služobníkmi, veriacimi, bratmi i sestrami bez kvantity, a najmä kvality ich služieb. A v prípade niektorých najmä mladých členov kultu, sa o kvalite viery nedalo hovoriť, čo ho zhrozilo. Vedel, že im má čo ponúknuť, vedel toho veľa, nehodlal ale robiť naprieky, zvlášť pre dobré vzťahy, ktoré tu boli zdalo sa dôležité. Napriek tomu si mohol dovoliť myslieť si svoje. A veruže si myslel.
Keby mu ale Nirix dôveroval natoľko, že mu dovolí robiť verejné bohoslužby, to by bolo dobrým krokom. Učiť viere Bellannu, to bolo niečo iné. Kázať hromadne? Napriek tomu, že vedel, že má na to kompetencie, si uvedomoval, že je drzosť si to v tejto chvíli dovoliť. Tak čakal.
" Pozdrav vás Hati." povedal po chvíľke, stojac vo dverách knižnice. Hoc bola zapadaná prachom, zdala sa byť akosi viac v celku než naposledy čo šiel okolo.
Zamyslel sa, kedy Mesiáša videl takto priamo naposledy. Bolo to na ceremoniály mladých vĺčat. Veľmi dúfal, že si všimol Bellaninho posunu a okamžitej náprave svojich pohnútok, Ossian bol na ňu v podstate svojim spôsobom hrdý. Sebecky dúfal, že si všimol aj ako Oss situáciu pokojne zachránil a dúfal v to, že si všimol, ako sa jeho mladá apoštolka nevie správať. Ossian bol z toho stále zľahka pobúrený, ale mal pochopenie i pre horlivé povahy. Tu však zbrklosť a výbušnosť predsa nemala čo robiť, tobôž nie na takýchto miestach a čakal, že by mala byť na to aspoň upozornená.
Len čo však Nirixa pozdravil, myšlienky mu zabehli k inému mladému veriacemu a tou bola mladá vlčica Rue. Ossian sám nevedel, ako začať túto konverzáciu, ale vedel že musí. Stále bol z toho stretnutie nemilo prekvapený.

Videl, ako sklonila zrak k nohám a tušil, že sa nad tým musela úprimne zamyslieť. Nejak jej to nevyčítal, toto nebola jej vina, pokiaľ sa v tom nepohybovala dlho. Bola to vizitka len a len tých, ktorí boli zodpovední za správnu edukáciu a Ossianovi to čím ďalej tým viac začínalo dochádzať. Na jej odpoveď iba prikývol, akoby pohadzujúc ramenami, nemo hovoriac Nuž...
Spôsob, akým naňho pozrela vzápätí v ňom vyvolal pocit, ktorý ťažko opísať. Úsmev vlčici venoval naspäť, bez toho aby nad tým nejak uvažoval. " Myslím že viem, za ten čas, toho viem veľa, no dúfal som tiež, že nájdem takých, s ktorými si môžem skúsenosti vymieňať. I zdielať." Keby ste len vedela. Pomyslel si, pri jej druhej vete, takisto ako hovoril, naznačoval, že bol zľahka zhrozený tým, že tu očividne vedel viac, než samotní vrchní predstavení, ktorí Hatiho mali reprezentovať. Ach jaj.

"Hm, rozumiem vám, aj ja sa k modlitbám zvyknem uchyľovať i na súkromnejších miestach. Ale tu, volal ma sem, vedel som, že je i tu to správne miesto. Nebol som ničím rušený." doplnil a pohliadol na vitráž. Úctivo sa uklonil a podišiel trocha ďalej od oltáru, bližšie ku vchodu malého kostola, vyskakujúc prednými nohami na ďalšiu z lavíc. Vedel byť nerušený za každých okolností, keď tak chcel a za tento dar ticha, bol mimoriadne vďačný. "Som Ossian," predstavil sa, skoro až blahosklonne, aby dal dôraz na to, že sa snáď v živote nevideli, ako dúfal, že to uzavrú. Nechcel to povedať nahlas, aby nebol za blbého, samozrejme. To by bola hádam ešte trápnejšie situácia, než v... ale to nemohlo predčiť zdalo sa nič. Nejako rýchlo si prestal oný incident brať s pokorou. Vyčítal si.

Možno viac neveriacky než chcel natiahol kus hlavu dopredu a znepokojene, až pohoršene stiahol uši. Ako, ako nemohla veriaca vedieť čo je modlenie? Ako to vôbec mohol niekto, konkrétne jej rodičia, jej rodina, priatelia, a hlavne jej MESIÁŠ dopustiť. " To nemyslíš vážne." povedal vyčítavo, tu končila všetka sranda. " Skús sa zamyslieť nad tým, čo si teraz povedala. A vedz že si dosť stará na to, aby si sama prišla na svoju otázku. Toto nie je v poriadku." odvrkol , avšak potom hlas opäť skludnil. Možno to nebola jej vina, pravdaže. " Treba to napraviť, Rue," povedal pokojne, avšak príkazom, nie ako nižšie postavený, ale ako starší a skúsenejší vo viere, než bola ona.

I keď mohli mať mnohí pochybnosti, že pokiaľ s nimi Hati nekomunikoval, pokiaľ nemali ten dar, nepatrili k nemu. Nebolo to tak. Slúžiť mu mohli aj inak a bolo iba na nich aká bola ich viera silná. "Isteže. Hati má miesto pre každého kto to s ním myslí úprimne. Nemusí ho nutne počuť. A rozozná faloš." Ossian sa však vo vnútri bál momentu, ktorý mohol nastať a to takom, že Hatiho prestane počuť. I napriek tomu, čo vravel, zažíval teraz odmlku, a znervózňovalo ho to. Nebral to, že by sa mu obrátil chrbtom, ale obával sa, aby sa tak nestalo.
Bledá vlčica, bola veľmi bystrá, a bolo to zrejme aj preto, koľko si toho z minulosti v sebe niesla. " Presne tak," odpovedal, keď mu zodpovedala jeho otázku o posolstve, ktoré jej rozprával.
"Modlenie? Upieraj myseľ k Hatimu, rozprávaj k nemu, zdieľaj mu myšlienky, v tichosti, osamote, tam kde cítiš pokoj. Uvažuj nad vierou a otvor sa mu. Zvyčajne sa modlím keď som sám, ale som ochotný spraviť modlitbu verejnú- pre teba a tvojho syna. Aby si vedela čo ďalej." Myšlienka verejných modlitieb ho napĺňala, považoval to za čosi, čo nesmelo chýbať, v rozvoji viery.

Ešte vždy dával malú, veľmi malú ale stále šancu tomu, že si na ich stretnutie nespomína. Jeho nádej sa však pomaly ale isto vytrácala, kým si však nebude celkom istý, nič nie je stratené. Prikývol pokojne. "Iste," hovorila smrteľne vážne bez štipky pobavenia a on bol z toho popravde nervózny. I on si však dokázal zachovať dôstojnú tvár, hoci ani ich druhé stretnutie neodštartoval zrovna najserióznejšie. "Prišli ste sa pomodliť, sestra?" Riekol a otočil sa, upierajúc oči k vitráži. Nachvílu ich zavrel a jemne kývol hlavou, akoby sa snáď s Hatim na dnes lúčil. Keď sa pozrel naspäť na Hatiho služobníčku, počkal kým odpovedá, pozoroval jej reakcie, aj tie najnepatrnejšie, aby vedel na čom je.
Dúfam že sa už nestretneme. Povedal vtedy. Hati vedel mať zmysel pre humor, tým si bol teda teraz už istý.

Nedôverčivým pohľadom súdiac mladú vlčicu si ju premeral a podvihol obočie. Isto? hovoril jeho pohľad. Neskúšaj ma ošáliť. " Myslím, že každý môže nevedomky pochybiť. Treba dávať pozor na to ako veci vravíš. Je na samotnom Hatim ako prijme krivdu, ale myslím, že po úprimnom kajaní sa zo svojich hriechov, možno dlhšej modlitbe, ti to odpustí." Ťažko povedať Ossian, hoci konáš v jeho mene, jeho vôľu. Kto však si, aby si zaň hovoril?
Prikývol nepatrne. V chaotickej zmene správania sa mladej vlčice nevedel dobre čítať jej podtext a tak zostával pri tom čo počul. " Každý deň. Ďakujem Hatimu, že nadomnou stojí a ľutujem svojich hriechov. Aj krátka modlitba občas postačí, myslím, že by si to mala skúsiť. Moja malá sestra sa modlí každý večer. Je len na tebe čo v modlitbe zahrnieš a čo povieš." navrhol, i ked jeho rozhovory s Hatim boli dlhotrvajúce, napĺňali občas aj veľkú časť noci, alebo dňa, keď sa modlil aj v čase, kedy Hati nemal dosah na pôdu sveta. Najintenzívnejšie sa modlil počas novu lebo počas novu prichádzali zlé znamenia. Počas novu tí skúšaní vierou mohli obzvlášť pochybiť.