Príspevky užívateľa

Nestávalo sa tak často, že by bol tak presvedčený a v podstate milo prekvapený z niečieho zanietenia a musela to byť Hatiho voľba že sem zamierila rovnako aj to, že sa tu stretli, ešte predtým, než ju stihol do hĺbky viery zasvätiť niekto iný, kto by ju snáď mohol možno i pokaziť? Bolo to istým spôsobom ako s Marion a Ossian hodlal túto úlohu brať vážne. Čo si mi to prichystal? Spytoval sa v duchu jeho boha a pozorne počúval Bellannu, v tichosti prikyvoval. Neodpovedal na nič čo sa pýtala, nechal ju rozprávať celý čas, do konca.
Tešil sa z jej sebavedomej odpovede na jeho otázku. Ano. Dobre, na tom sa dalo stavať a pokiaľ im Hati týmto spôsobom skrížil cestu zámerne, dá si záležať na tom, aby jej bol sprievodcom, pokiaľ bude chcieť.
"Hati nás stavia mnohým skúškam, hoci sa môžu zdať ťažké a kruté, majú opodstatnenie. Skúšajú tvoju zotrvačnosť vo viere, tvoje odhodlanie. Tak ako som si mnohými prešiel ja, i ty si si možno prešla svojimi, ani si len nevedela, že je to tak. Naučiť sa ich s pokorou znášať chcelo čas. Naučiť sa Hatimu načúvať a nechať ho viesť svoje kroky. Máš pred sebou veľa práce milá Bellanna, ale pokiaľ o to stojíš, môžem ti byť sprievodcom." navrhol, musela ale pochopiť, že i keby to náhodou v tomto meste nebralo okolie tak vážne, on bude a to mimoriadne vážne. Pozrel jej do očí hlboko vážnym pohľadom po chvílke zrak však odvrátil a zašvihal chvostom. " Poď sa prejsť," navrhol a vydal sa von z továrne, kráčajúc popri jej kraji.
" Aby som ti zodpovedal predošlú otázku. Myslím, že u mňa to bolo čosi iné. Od začiatku sa so mnou Hati pokúšal spojiť, cítil som ho. Spojenie s mesiacom, šumy v hlave, nevedel som to však ničomu pripísať. Keď som odišiel a začal putovať za vlkmi, ktoré podobné veci popisovali, zistil som viac a nabralo mi to zmysel. To bolo momentom, kedy sa moje spojenie s bohom zjasnilo, prehĺbilo."

Videl, ako zacúvala a s rešpektom prikývol, tiež urobil krôčik dozadu, pokiaľ mu to kapota dovoľovala. Neuvedomoval si, že ju možno znepokojuje, on sa pri pohľade do vlčiciných očí cítil naopak mimoriadne dobre, až by takmer zabudol prečo tu je. Už ho nejak prestala srať porezaná noha, hoci ju sem ta mimovoľne pri pevnejšom dotyku dvihol, ale vlastne sa vôbec necítil zle, čo sa mu nestávalo až tak často v prítomnosti cudzích- vlastne snáď ani väčšiny známych. Slová ktoré volila naznačovali, že možno bude azda v kulte na vyššom postavení, pokiaľ bola pobúrená, že ju obchádzali informácie.
"Mne sa zas naopak doposiaľ nikto neunúval jasne vymedziť kde sa na tejto strane nachádzajú hranice." odpovedal rovnakou formuláciou, inak by snáď volil lepšie slová. Mal by si dávať pozor na to čo hovorí, preto bol pripravený dodať, že mal Mesiáš zrejme veľa práce, aj keď to bola samozrejme hlúposť.
"Lesley," zopakoval. Vlčici také meno sedelo, dodávalo jej ešte na jemnosti. To už nepovedal, všímal si však pozorne aj takéto drobnosti.
"Nemáte sa za čo ospravedlňovať, robíte poctivo svoju prácu. Ja tu hľadám sestru. Nerád by som, aby sa dostala do zbytočných problémov." spomenul si razom aj na Marion a opäť pozrel po lese.

Úsmev sa rozhodol vlčici opätovať, hoci tak nemal vždy vo zvyku. " Ossian," predstavil sa taktiež a chápavo prikývol. Bol proste dobrý, odhadol ju mimoriadne správne a bol rád, že doložila, že je to pre ňu nové a že sa nejedná o niekoho, kto si hovorí Hatiho služobníkom a neslúži mu.
"Aj ja som na toto miesto zavítal nedávno. Líšime sa tak len v tom, že kráčam pod svitom veľkého už dávno predtým." Vysvetlil veľmi krátko ako sa veci majú. Zdala sa byť kludná, napriek zrejmej neistote, ktorú snáď musela pociťovať.
Všímal si malých vecí a všímal si ich pozorne a v akomsi pomyslenom rebríčku usporadúval informácie, zaraďujúc vlky do jednotlivých políc. Veľmi sa mu rátalo, že napriek tomu, že bola nová, sa zdala byť veľmi otvorená, ochotná k tomu aby poznala viac, podľa toho čo hovorila. Toho sa trebalo chytiť kým sa dalo, Ossian oceňoval snahu. "Nemaj obavy Bellanna, pred pár rokmi som bol na tom podobne, trvá kým pochopíš skutočnú podstatu tejto viery ." Zahľadel sa na strop, akoby tam hľadal niekde dieru medzi plechmi, strechou, či náhodou nezazrie biely mesiac, avšak bez úspešne. " Vravievam, že Najvyšší chcel aby som k nemu našiel cestu. Čo myslíš? Myslíš že to tak chcel i pri tebe Bellanna?" upierajúc na ňu tekvicový pohľad, zľahka oči prižmúril, bol však stále uvoľnený. Kútik mal zľahka podvihnutý, neusmieval sa ale, akoby čakal čo mu bledá vlčica odpovie. Keď sa jej raz rovnakú otázku spýta opäť a odpovie mu že je to tak, bude na dobrej ceste. Na ceste boli koniec koncov všetci. Pútnici. Vždy sa dalo vedieť viac. Vždy sa dalo urobiť viac, preto počas ich pozemského života nikdy skutočne nekončila.

Otázka od veriacej mu prv prišla pomerne zbytočná. Už sa tu pohyboval nejakú chvíľu a musel aspoň trochu nabrať pach z okolia. Možno si to neuvedomovala. " Aj vás sestra." odzdravil a vytrvalý očný kontakt prerušil. Pozdravila ho ako sa patrí a on si zaumienil, že kým nestretne každého veriaceho na tomto mieste, pravdepodobne nebude zdraviť prvý, aby si ich týmto spôsobom rýchlo preskúšal. Predsalen po zvláštnom prvom rozhovore s mesiášom mal k tomu dôvod, už len čisto zo zvedavosti. Pamätal si ten rozhovor veľmi dobre a bude ho mať najskôr na pamäti večne. Nebol to dobrý prvý dojem, ale predsa sa tomu rozhodol dať šancu, keď už ušli takú diaľku. A boli tak odhodlaní. A kvôli Marion. Marion... krátko sa zamračil pozerajúc kamsi do kríkov, keď s peknou vlčicou opäť nadviazal očný kontakt.
" Zdá sa, že som. Teda nie som cudzinec." odpovedal jej, rozhodujúc sa vkročiť za ňou na kapotu auta, aby nemusel dvíhať zrak. "Moje meno je Ossian. Prezradíte mi to vaše?"

So zvraštenou tvárou si labku krátko prehliadol a mrzuto ustúpil bližšie. Bola porezaná, ale vedel, že to nebude nič vážne. Zaregistroval až po chvíli, že má pozorovateľa, o ktorom prv nemal ani poňatia a uvedomil si to, až keď útla vlčica doskočila na kapotu auta. Pozornosť jej venoval ale až vtedy, keď sa posunul z miesta kde bol " napadnutý". Uprel na slečnu oči, zostal ale ticho, bol zvedavý či a ako ho pozdraví, už keď sa prišiel pozrieť.
Medzitým ju rýchlo preskenoval. Bola nezvyčajná a to aj na to všetko čo už videl. Jakživ nevidel ta strapaté uši. Srsť jej pôsobila až hodvábne k jej jemnej postave, jeden by si až pomyslel, že do nej fúkne a rozpadne sa. I keď však pôsobila veľmi zraniteľne, niečo na nej bolo. Nevedel tomu pripísať dôvod ani správne pomenovanie, ale čosi ho zaujalo.

Sledoval belasú vlčicu pohľadom plynulo tak ako pristávala dolu. To priplachtenie pôsobilo tak hladko a ľahko, akoby sa snáď vznášala a on si musel pomyslieť, že na tom čosi bolo. Na chvíľku by jej možno aj závidel- vedela byť blízko k oblohe ako chcela. No Ossian nezvykol závidieť, preto túto myšlienku zavrhol - byť niečomu blízko fyzicky predsa len ešte nemalo tak výpovednú hodnotu.
Pozorne si ju všimol, bez toho aby si ju nejak okato prezeral. Takto v tme bola jej srsť bledá, belasá ako mesiac, oči ako more, rohy, na pohľad ostré ako britvy. Harmonická postava i držanie tela mohlo naznačiť, že sa snáď môže jednať aj o celkom cieľavedomú a silnú vlčicu, hoci súčasne vytvárala dojem jemnosť a to ho zaujalo. Podľa škaredých jaziev, ktoré si nemohol nevšimnúť si prešla svojim. Nepýtal sa, hoc vedel, že každá jazva mala svoj príbeh. Niektoré ako znak hrdinstva, pripomienka bolesti, obety či snáď zrady. Alebo pripomienka hlúposti, ako to bolo v jeho prípade.
Vzhľad nebol jediné čo si Ossian všimol. Počul ako sebavedomo ho pozdravila, počul však aj to zaváhanie a akúsi opravu v jej pozdrave. Keby tak nebola urobila, ani by si nevšimol, že nevedela ako správne pozdraviť. Ale zdala sa byť odhodlaná a to sa rátalo. Hádal, že tu možno nebude dlho, tak ako on, lenže narozdiel od neho bolo toto všetko nové. Táto predstava sa mu páčila omnoho viac ako možnosť, že bola skutočne členkou kultu už nejakú dobu, iba stále nevedela o čom sa točí.
"Nech ťa Hati sprevádza sestra" zvyčajne volil oslovenie pocestný, avšak zrovna necestoval, čo by mohlo spôsobiť zmätok. "Nezvyk?" spýtal sa venujúc vlčici pokojný, chápavý pohľad.

Hladal Marion. Mal pocit, že akosi priveľmi nabrala na sebavedomí a nedržala sa ho tak, ako keď cestovali a to ho desilo. Jednak z možného dôvodu, že snáď strácal na sestru vplyv, čo nemohol dovoliť. Jednak z toho, že na ňu takto nevedel dozerať a to ho štvalo. Bol znepokojený, ale jeho výraz v tvári to nijak nemenilo, pretože sivý vlk nezvykol mrhať úsmevmi len pre krásnu noc. Zadumane vykračoval zarastenou húšťou pomedzi šroty, predieral sa, ale na to, že niekoho hľadal sa nijak zvlášť oduševnene neobzeral okolo seba ani nevetril. On sa vlastne len tak, pozeral, či náhodou tú hnedú žabu nezazrie. Dúfal, že si nezarobila na nejaký problém. Ako sám usúdil, húštie tu bolo po krajoch silné, možno len ťažko rozpoznať, pokiaľ presne boli ochotní tolerovať jej kroky, ako deviantke, či ako ich to Nirix- Mesiáš nazval. Ossianovi sa toto pomenovanie nepáčilo a sám si tak v duchu odmietal hovoriť. Vedel, že mu neprislúcha pomenovanie veriaci vzhľadom na postavenie, ktoré tu znamenalo, ale on to nevidel ako postavenie, ale ako stav duševný. Aj tak bolo možné, že vedel rovnako ako všetci ostatní tu, preto ho to trocha ponižovalo. To však ešte nevedel, nakoľko sa s nikým do hlbokého rozjímania zatiaľ nepustil.
" Au!" sykol od bolesti podráždene, keď na papraďou zarastenej ceste škaredo stúpil na kus plechu z auta. (Tetanus za tri, dva jedna..)

Už to bola chvíľa, čo vkročili so sestrou na prah tohto miesta odhodlaní slúžiť tu Hatimu. Ossian pravdaže odhodlaný stále bol, iba musel spracovať niektoré zaužívania a myšlienky ktoré voľne počul sem tam kolovať okolo. Bolo zvláštne, že hoci stretával po mimo druhých veriacich, do reči sa s nimi zatiaľ nedal. To bolo zvláštne i pri ňom, preto sa rozhodol, že to zmení. Chcel toho zistiť čo najviac o tunajších vlkoch, hlavne o ich viere. Predstavoval si, že navzájom jeden druhého niečomu priučia, no zatiaľ mal pocit, že sa môže v tomto i troška mýliť. Bol čím ďalej tým zvedavejší a bral to so všetkou vážnosťou. Meno Hatiho trebalo niesť svetom v správnom úctivom duchu a bolo to jeho povinnosťou, rozprávať a možno i poúčať o ňom, keď bolo treba.

Kráčal popod hrdzavé plechy starej továrne. Podobné stavby neboli pre tohto pútnika nič nové, hoci združené na jednom mieste ich vídal zriedka. Stretával sa najmä s traťou, zopár domami, spráchnivenými dielňami či telegrafnými stĺpmi ale počas svojej púte ani raz nenarazil na komplexné mesto. Zvláštne miesto pre vlky na zdržiavanie, ale pre Hatiho nasledovníkov malo svoje opodstatnenie, musel uznať. Vytváralo množstvo tieňa a útočiska, avšak zaiste priťahovalo aj pozornosť. Kto vie, koľko zbytočných stretov tu kvôli tomu už bolo, hoci on mal vždy aj na stretnutia s nechcenými návštevníkmi špecifický názor.

Za svoje pôsobenie ( ako to nazýval) v kulte sa zatiaľ vyhýbal označeniu svorka. Nepáčilo sa mu toto označenie, koniec koncov, vlky, ktorých združovala spoločná viera, tvorili oveľa hlbšie a zmysluplnejšie, komplexné spoločenstvo než by jeden nazval svorku. Svorka musela mať vodcu, alfu. I keď kult mal na starosti zodpovedný mesiáš, všetci- aspoň dúfal že všetci, vedeli, že ich skutočným pánom je Hati a zodpovedajú je jemu, hoc ich viedol skrz Mesiáša. Zvláštne stanovanie povinností, ale rozumel tomu, hoc sa predtým stretol s inými útvarmi. Zatiaľ veril v to, že Mesiáš je tu bratý ako pravá ruka Hatiho, pokiaľ by sa jednalo o klamnú mienku, že ide iba o postavenie alfy s viac duchovným pomenovaním, bol by sklamaný. Hoc koniec koncov, nemuselo to mať ďaleko od pravdy, podľa správanie, ktoré pozoroval pri ich prvom stretnutí. Rád by sa opäť s Nirixom porozprával, ako kolegovia, hoc vedel, že kolegami sa nemohli nazvať. Musel slová voliť opatrne, aj keď vedel že z hľadiska presvedčenia si mohli byť rovnocenní.
Medzi bordelom v továrni necítil čerstvý pach Mesiáša, za to však objavil kohosi nového. Zastavil v šere noci, zastrihal ušami a chvíľu vyčkával. Nemal pocit, že s touto osobou už hovoril, hoc keď ju zazrel, vedel, že už ju predtým zahliadol.

Bol ticho, hoc len chvíľku a nedal to navonok znať, v duchu sa zamračil. Zdalo sa že si je vodca- mesiáš tohto spoločenstva až príliš istý rozdielnosťou ich poznatkov. Akoby ich správnosť snáď mimovoľne popieral. Toto sivý vlk nemal rád a keby si predstavil seba na rovnakom mieste, bol by za to, že by nemohol byť tak skeptický a pokúsiť sa prv zvážiť tú dôveryhodnosť. Nie odbiť niekoho možno skúsenejšieho ako on vetou, všetky pravidlá nie sú rovnaké. Akoby snáď ani nešlo o podstatu viery. Tu Ossian vo svojich myšlienkach zľahka zakolísal a zaváhal. Preto že ale nechcel vopred vykonávať hocijaké predsudky a uzávery, zostal ticho a suverénne prikývol, že rozumie.
S Ossianom nebolo v tomto smere ťažké vychádzať. Hoci si za názorom stál, keď vedel že sa to nehodí, vedel zostať ticho.

Mesiáš prešiel k vete o Marioninom plášte, čo prv Ossiho zarazilo, v konečnom dôsledku ale rozumel prečo vrámci prevencie musela plast odovzdať. I on by bol možno skúšal jej vieru aj tomuto spôsobmi. Na sestru pozrel a nepatrne prikývol, aby vedela, že je to v poriadku.
Rozmýšľal či sa takto stručne vyjadroval Mesiáš o celom komplexe slnečného svetla aj pri vlkoch, ktorí nemali ani páru o tom prečo to tak je. V takom prípade by sa vôbec nemohli dat ani len nazvať skutočnými veriacimi, nie tak? Nuž niekto je Hatimu odovzdaný, niekto si myslí že je, zdá sa. Ale o tom pochyboval. Rozhodol sa veriť, že vstúpil medzi radu zanietencov, istým spôsobom odborníkov, ktorí zdieľajú rovnaký život ako on.

Spôsob akým sa vyjadroval, by mohol pripomenúť prijatie do nočného klubu ( keby Ossian samozrejme vedel čo to je). Nebol navyknutý na podobný, entuziazmus a troška sa mu zdalo, že pánovi mesiášovi možno mesiášstvo stúplo do hlavy. Ale tento pocit sa snažil potlačiť- nateraz. Nevedel či to chcelo byť vyhrážanie, varovanie. Možno pre omnoho mladšiu vekovú kategóriu, čo prv Ossiho celkom popudilo. Mesiáš nemohol byť omnoho starší ako on. Nuž však, čo na tom. Nepatrí sa súdiť na prvý pohľad. Prikývol. " Je nám cťou." odpovedal a pozrel na Marion a jemne jej kývol aby šla za ním. Nerád bol prehnane sentimentálny, ale bol na ňu ozaj hrdý, zvládla povedať presne to čo mala a dokonca jej netrebalo ani pomôcť. Možno ju troška inšpiroval, ale nepochyboval, že keby tu bola sama, s rovnakou hrdosťou by bola prijatá medzi svojich tiež. "Marion, vieš, že som ti doteraz mnoho vecí prepáčil, ale tu sa sranda končí vieš to." šepol tak, aby to zreteľne mohla počuť iba ona. Trocha sa na sestru pousmial, štuchol do jej pleca pokrytého fialovou látkou , plášťom vlniacim sa vy rytme jej chôdze a rezkejším krokom pridal za Nirixom.
" Mesiáš," oslovil ho. " Som vlkom, ktorý berie vážne svoje povinnosti a preto by som rád mal velmi jasno." I kvôli Marion. Pomyslel si. "Myslím, že by ste nám po ceste mohli predstaviť spomínané zaužívané pravidlá. Hoc verím, že sa mnohé zhodujú s tými s ktorými žijem ja i každý nasledovateľ veľkého."

To čo vlk pred nimi nevedel bolo práve to, že toto spoločenstvo bolo len zoskupením niečoho väčšieho. Hatiho pôsobenie siahalo oveľa ďalej než si dokázal prdstaviť a Ossian vedel, že musia existovať väčšie spoločenstvá veriace v jedno a to isté, než Kult, ako to nazval okrídlený hovorca Hatiho pred nimi pocestnými. No hovorca Hatiho. Dôveruj ale preveruj vravelo sa. A rovnako ako sa on pýtal, čo im môžu ponúknuť, to isté sa v duchu pýtal Ossian jeho. Prečo by som vás mal poctiť svojou prítomnosťou. Vedel, že chcel vstúpiť medzi tých, čo veria v rovnakú vec a pôsobiť pre Hatiho v úzkom spojení s nimi. No vedel to aj inak. Vlk musel rozpoznať, že sa Ossian nehodlal nechať ponížiť, napriek tomu že zostal pokojný. Vzíjomný rešpekt? To mohli obaja dosiahnuť ak sa dohodnú.
Nasledovníkovi Hatiho prikývol, pokúšajúc sa zachovať čo najneutrálnejší výraz a v žiadnom prípade sa netváriť ani troška povýšenecky, hoci mal trocha tú chuť.

"Zasvätil som Hatimu svoj život a on to vie. Už dlho putujem so záujmom zistiť čo najviac pre naplnenie osudu, ktorý mi pripravil. Ničomu som nerozumel brat môj, kým mi nasledovníci veľkého, rovnako ako vy, nedali poznať pravdu. Vízie, hlasy naberajúce zmysel. Nasledujem jeho stopy, udáva smer mojej ceste." sivý vlk sa krátko odmlčal, pozorujúc veriaceho reakcie. Potom pokračoval. " Priviedol ma sem a nebolo to náhodou. Služba v jeho mene akokoľvek si to žiada, je na prvom mieste. Moja sestra nasleduje toto poslanie so mnou." krátko na Marion pozrel vymieňajúc s ňou očný kontakt. " Ja tu však nie som preto aby som hovoril v jej mene." Bol na Marion hrdý, akokoľvek to nepripúšťal, darilo sa jej dobre.
"Moje vedomosti a odhodlanie by vám mohli postačiť ako odpoveď. V opačnom prípade sme ochotní to rešpektovať...Teda, priateľu. Moje meno je Ossian a hodlám slúžiť v mene najvyššieho."

Ossian sa cítil nekomfortne. Mimoriadne. Až bol prekavpený, ako ho dokázalo vĺča rozhodiť. No tak, vzchop sa, nedokážeš to vysvetliť dieťaťu? Hanbi sa. Podvihol obočie a v duchu si povzdychol. "Keď si o tom teda presvedčený, nedbám." nenamietal a na krátko sa odmlčal, akoby premýšľal ako tento rozhovor spraviť čo najkratší. Hoci, trebárs ho mladý prekvapí.
" Hati je vládca noci, mesiaca. Vlk ako prízrak, ako vyššia moc, vieš čo to znamená vyššia moc, isto. Dozerá na jeho nasledovníkov a stráži ich kroky, poveruje dôležitými úlohami v živote a vedie bezpečnou duchovnou cestou. Tým, ktorí ho nasledujú a ktorí ho počúvajú a šíria toto povedomie ďalej zaručí bezpečie, ochranu a dostane sa im odmeny, v pozemskom aj posmrtnom živote. Musia byť ale oddaní isteže. Naopak tých, ktorí sa dopustia prehrešku, hrubého či menej, ktorí zradia jeho vieru, tých nečaká nič dobrého, vedia ale že si takéto pokánia zaslúžia." nebolo to najlepšie ako mohol, ale snažil sa udržať konverzáciu na jednoduchej úrovni.

Zostával pokojný, i napriek tomu že tušil, že si ich ochvílu niekto nájde. Netušil, on v to dúfal. Hati vedie moje cesty. Pomyslel si. Zaviedol si ma sem, chcel si to tak a ja urobím všetko preto aby som slúžil v tvojom mene. Vnímal všetko okolo seba, pohyby, zvuky, pristátie hoc bolo tiché, kdesi za nimi, neotáčal sa však, až do chvíle, kedy na nich vlk neprehovoril. Ossian sa pomaly otočil, sýte oranžové oči mu vynikali v tme. V očiach mal pokoj aj energiu, vážnosť a odhodlanie.
"Nech vás Hati sprevádza." pozdravil strihajúc ušami. Veril, že teraz vlka prekvapil a že nečakal podobnú odpoveď. Ossian využívajúc moment, neprestával hoc svoju reč nijak nenáhlil. "I tuláci môžu svoje cesty zasvecovať najvyššiemu, nie tak? Myslím, že už viete čo nás sem privádza. Marion, pozdrav veriaceho ako sa sluší."

Schválené

Schválené