Príspevky užívateľa

Váha tela samca na neho dolahla viacej než by mu bolo milé; Ravonnymu chýbala chuť do jedla a bol tak na svoju stavbu tela a vek pomerne chudí. Jemu samotnému to akosi nedochádzalo, lebo v odraze vody či teraz už ladu to nebolo na ňom práve vidieť. Hariuha to teraz však mohol cítiť. Keď na neho dopadol, Ravonny tak sykol a jeho telo na okamih stuhlo. Pred sebou zazrel čiernu šmuhu, havraní prízrak, ktorá sa vyrútila na Hariuhu no zmenila smer v poslednú sekundu, keď Ravonnymu sa dostal do ňufáka pach jeho útočníka. ,,Hariuha," riekol ,,už som sa ťa chystal nabodnúť rohom," poznamenal až zamračene. To by bolo pre oboch nepríjemná situácia. ,,Ako si to urob- začal, no bol prerušený:,,Ouch. Drtíš mi krídla. Mohol by si zo mňa zliesť?" ak už dosť možne nebol v procese. Ravonny by každopádne neocenil ak by mu zostali nefunkčné i keď po dnešnom tréningu očakával nejaké stuhnuté, bolestivé miesta. Všetko záležalo samozrejme na tom, ako tvrdo na neho jeho učitel pôjde. On sa nebude sťažovať.

,,Moje meno je Ravonny," predstavil sa mu naspäť, hneď na to zahrnutý vĺčkovimi otázkami o jeho krídlach. Asteri sa ním zaisto zdal byť fascinovaný - akoby aj mal. ,,Narodil som sa s nimi, ako keď sa jeden narodí s chvostom alebo ty s tými tvojimi...vlasmi," padol na ne pohladom. Aj jeho sestra Seraphina mala, ale tie jej boli omnoho objemnejšie. Tie Asteriho skôr vyzerali, že mu zmokli alebo si ich ulízal. Až si takmer odkašlal, že sa prichytil pri takej myšlienke. To nebolo slušné. ,,Samozrejme, že viem lietať," odvetil, možno, ale len naozaj možno so štipkou urazenosti. Nadvihol a poloroztvoril krídla, aby mu hádam ukázal, že sú funčkné a následne si ich zas uložiť k telu.,,Možno niekedy nabudúce," pousmial sa, hádam aby neznel príliš tvrdo; jeho staré ja by využilo každej naskytnutej sa príležitosti sa predviesť, ale táto stránka už bola nejaký čas pochovaná. ,,Teraz mierim do hôr trénovať...uh," trochu sa zasekol, ,,na skúšku aesty," dodal na to. Tak. To bolo dosť objasňujúce, no nie?

Potom čo sa Seraphina vyjadrila, že nebrala ich matku ani Aiduina už ako rodinu nastalo ticho. Menší vnútorný konflikt, možno. Niť smútku a možno planej nálade, ktorá prekonávala aj ten hnev, ktorí Ravonny voči tým dvom pociťoval. No sestra ho donútila premýšľať a pár vecí si ujasniť. ,,Ani..." začal najprv neisto, no potom zodvihol hlavu a pevnými slovami povedal:,,Ani ja nie." Že by sa konečne, určitým spôsobom, vyrovnal s faktom, že jeho rodina už v podstate nebola? Bolelo to, bo bolo to veľmi odlahčujúce. Čas rýchlo plynul a pomaly nastal čas rozlúčenia sa. ,,Otec sa bude,hmm, strachovať kde som," súhlasil s ňou, i keď vnútri nebol úplne ochotný ju tu opustiť. Po krátkej chvíli to bol on čo sa odtiahol a zodvihol zo zeme. ,,Vidíme sa," riekol potichu ako jeho srsť hriali posledné slnečné paprsky dnešného dňa. ,,Drž sa, sestra," vykročil smerom k úkrytu a Korhu ho poskakujúc nasledoval. Spoločne roztiahli krídla a vzniesli sa spolu do vzduchu nad more, bok po boku letom zdolávajúc dlhú cestu späť do svorky.

,,Som si takmer istý, že to spolu súvisí," potvrdil jej, ,,v tom prípade by sme na to mali upozorniť Fortis alebo Orda - na koho naďabíme skôr," dodal, aby si členovia svorky vedeli dať pozor na predmety bez dozoru a "divne chovajúcu sa zver". Jeden nikdy nevedel či si náhodou nechcel dať člena svorky k obedu! ,,Áno, keď sa mu zachce," a to ešte nevedela tú zaujímavejšiu časť, že Korhu bol stelestenie jeho strachu. Možno...možno jej to naozaj raz povie. Vedel o tom vôbec jeho otec? Ravonny predpokladal, že mu to zdelila Bellanna. ,,Vrátime sa?" nadvihol uši či ho vlčica odprevadí ku svorkovskému úkrytu. ,,Som zranení. To vieš, aby sa mi po ceste tam náhodou niečo nestalo," hravo ju podpichol a či už súhlasila alebo nie, vydal sa späť ku Starému hvozdu. ,,Nelám si nad tým hlavu," zvolal za ňou ešte, ,,neurobila si nič zlé," riekol, aby si to zbytočne nevyčítala. ,,Oh a ešte by som rád vedel...Chutil som dobre?" uchechtol sa. Oči síce stále prázdne, no predsa sa len úprimne uchechtol a poklusol dopredu.

Usmial, keď sa sestra vyjadrila, že by ho rada videla. Zatiaľ čo sa starala o jeho srsť, ju prikryl krídlom. ,,O Faoline som už nejaký čas nepočul," priznal, ,,snáď sa jej darí," tak blízko a zároveň tak ďaleko. Ravonny rozmýšľal ak by to mal risknúť a ozvať sa pri hraniciach Azarynu, že by rád videl svoju sestru. ,,Kdekoľvek už je matka s naším bratom, nie je to miesto kde si želám byť," povedal jej na rovinu. Tým dňom v Nihile a jej nasledovnému zmiznutiu od rodiny mu preukázala, že sa jej rozhodnutiam nedalo veriť. ,,Chcem si u Prízračných vybudovať budúcnosť a nenechať si ju zmariť," to sa mohlo ukázať byť zložité, no nateraz mu zostávalo sústrediť sa na to aby prešiel skúškou na aestu. ,,Otec sa celkom drží, myslím," Ravonny jeho prítomnosť nevyhľadával, no sem tam sa snažil aj vyvinúť snahu s ním stráviť trochu času. Čierny vlk sa musel zamyslieť, že Toshi určite musel mať toho plnú hlavu nech už Ravonny pociťoval voči jeho skutkom akukoľvek nevôľu. ,,Môžeš sa spoľahnúť, že mu to nepoviem, sľubujem."

,,Ja by som na ich mieste radšej zmenil teritórium," pokrčil "ramenami". ,,Budem naháňač," rozhodol sa. Vydal sa oblúkom za srnou z druhej strany, aby ju mohol nahnať Everettovi, ticho našlapujúc tak ako ho to Finn naučil a Ravonny náležite trénoval. Postavil sa do pozície a pohľadom vyhľadal svojho učitela či môže zahájiť akciu. Keď si navzájom zosignalizovali, že sú pripravený, čierny vlk sa pohol vpred až mu hlina odskočila od láb o pár sekúnd na to už klučkujúc utekal za srnou pomedzi stromy, ktoré korisť využívala vo svoj prospech a jeho naopak spomalovali. Ravonny bol ale veľmi obratný bežec a najmä letec. Keď sa srna zvrtla preč od strany Everetta, Ravonny pootvoril krídla a prudko nimi mávol pred aby jej skočil do cesty a donútil ju otočiť sa smerom k čakajúcemu vlkovi. Inštiktívne sa po nej zahnal tesákmi aby jej zhoršil schopnosti pohybu, no minul a srna naopak vymrštila nohu aby ho kopla do tváre, tiež sa však stretnúc s neúspechom. Utekala ďalej, blížiac sa k Everettovi.

Hore sa vzniesol elegantnejšie než jeho otec a čoskoro sa k nim spolu s Kirom pripojil aj Korhu. Ravonny si hádam povzdychol:,,Nechápem, čo s ním má," poznamenal smerom ku svojmu otcovi. Zdielali len formu a to bolo tak všetko. Asi by mal odpoveď hladať skôr vo svojom vnútri, od ktorého sa chovanie prízraka odvíjalo i keď mal svoj vlastný rozum. ,,Stretol som sa so Seraphinou, ešte na jeseň," ozval sa znenazdajky po chvíli ticha, pričom priletel bližšie aby ho otec cez svišťanie tu hore počul, pričom sa im konce krídiel takmer dotýkali, ,,Prezradím ti len toľko, že je v poriadku," riekol, rešpektujúc želanie svojej sestry aby mu nepovedal kde sa nachádza. Sem tam mávol krídlami, zatiaľ čo ich väčšinou nechal opierať sa o vzduch a jeho telo sa tak jemne kyvácajúc do strán. Hrialo ho na srdci, že so Seraphinou zostali v kontakte. Snáď sa Faoline dari. Kiežby sme sa tiež stretli a Vieš, kde sa nachádza Bellanna s mojím bratom? boli slová, ktoré mal na jazyku, no zostali nevyslovené.

,,Aspoň teraz už viem, kde bývaš a môžem ťa sem tam navštíviť," poznamenal, ,,ak si to teda budeš želať," zahladel sa na ňu, jeho večný smútok pripravený čeliť jej odpovedi. Aspoň jeden súrodenec. Prial si, aby aspoň s jedným súrodencom mal tú možnosť zostať v kontakte. ,,Áno?" povzdbudil ju k tomu, aby dopovedala. On sa aspoň zobúdzal v úkryte svorky s otcom po jeho boku, no len málo tepla vyžarovalo z toho miesta. ,,Dá sa to," riekol na rovinu, možno až príliš priamočiaro a mal tak za potrebie dodať:,,S členmi svorky vychádzam, sú ochotní ma zaučiť na čo sa opýtam. Mám tam rovestníčku, volá sa Svetluška- Je veľmi milá," krátko sa pousmial, no ten úsmev rýchlo vymyzol. Na niekoľko sekúnd nastala odmlka. ,,Ale..." aj on stíšil hlas, ,,bez vás všetkých to nie je ono," ďalšia, tentokrát o dosť dlhšia odmlka a mal pocit, že vzduch okolo nich akosi oťažel. ,,Viem, že sa nechceš s otcom stretnúť, ale...môžem mu aspoň povedať, že si v poriadku? Tvoje útočisko neprezradím," ubezpečil ju.

Sledoval prejav nespokojnosti vĺčaťa. Nad čím sa nedozvedel, lebo jeho uši v tej chvíli zabudli počúvať. Nezdalo sa však, že to súviselo s ním a Asteri sa navyše otočil naspäť k úkrytu. Plánoval tak pokračovať vo svojej ceste, ale- ,,Uh-" nič ho tieto dni neprekvapilo, no pre zmenu sa to niekomu podalo a to skrátka preto, lebo nikto mu hádam ešte nedal tak...búrlivo...kompliment. ,,Ďakujem? Zdravím...?" riekol v menších rozpakoch(?),zatiaľ čo jeho tvár sama o sebe nedávala najavo veľmi emócie. ,,Akože sa to voláš?" rozhodol sa ho rovno opýtať či už mal domienku alebo nie - bolo lepšie si to jednoducho potvrdiť. Sledoval ako Asteri vykročil vpred, hádam aby si ho prezrel bližšie. Ravonny bol tiež relatívne nedávno ešte len vĺča a pamätal si, ako všetko čo ho zaujalo potreboval vidieť zblízka. Rozmýšlal ako je presne starý; druhá vec, ktorú si príliš nepamätal bola tá, kedy ich Ryumee priviedla na svet. Možno nestrávil v spoločnosti a nadväzovaním vzťahov v rámci svorky tak ako by mal.

,,Oh," odvetil, keď mu jeho otec spomenul domovinu. Sekundu, dve ticho a následne otvoril tlamu, no nech mal v pláne vysloviť už čokoľvek, von to z neho nevyšlo. Mal pocit, že by to radšej nevedel. Aspoň nie teraz. Môžu sa k tomu v budúcnosti vrátiť, keď atmosféra bude iná...Ravonny pohliadol na ten krásny, biely sneh. Nechcel ho...poškvrniť. ,,Tak veľmi zas nesneží," takmer sa až pobavene pousmial či to jeho otec trochu nepreháňal. Ak to zvládli dravé vtáky, zvládol to hádam aj on a Toshi. Ani tak veľmi zatiaľ nemrzlo, že by príliš hrozilo aby im stuhli krídla, ktoré sa do určitej miery pohybom zahrievali. Ravonny sa skôr "obával" o ten ostrý vzduch v jeho tvári a plúcach. Nastalo z jeho strany dlhšie ticho než by mohlo byť Toshimu pohodlné. ,,Tak v tom prípade...poďme si spolu zalietať," pohliadol na neho. V dobe, keď sa vĺčatá učili lietať nebol ich otec prítomný. Mali čo spolu dobiehať. ,,Nebudeme to preháňať," dodal ak by mal Toshi námietky z hladiska bezpečnosti. Pf, tí rodičia, vždy tak znepokojení.

Opustil svorkovský úkryt aby sa vydal na pravidelný samostatný tréning. Vravelo sa, že vždy bolo na čom na sebe pracovať no tieto dni sa cítil akýsi zaseknutý. To čo mohol trénovať sám už hádam vedel do takej úrovne, že len ťažko bolo cítiť pokroky. V tom, čo sa mohol naučiť iba za pomoci ostatných spočíval háčik, že členovia svorky boli zaneprázdnení vlastnými povinnosťami. Stručne povedané, Ravonny nevedel čo so sebou. Či už bol prepracovaný, neustály tréning ho unudil alebo išlo o kombináciu oboch, akosi mu nezišlo na um, že by sa skrátka mohol pre zmenu ísť...zabávať. Stráviť čas nad nejakým koníčkom. Pokecať len tak s rovestníkmi. To bolo však neproduktívne a pre deti, ako to, ktoré sa jeho smerom práve vyrútilo von a Ravonny spomalil, neistý si či sa ponáhlalo za ním alebo nie. Štena vyzeralo byť plné energie a čierny vlk hádam pocítil v tom momente sebe závisť, ktorú potlačil dole. Vo vĺčkovi rozoznal potomka Ryumee a Everetta, no nebol si veľmi istý, ktoré z nich to bolo a či si vlastne pamätal ich mená.

,,Vďaka," odvetil stručne.Pokrčil pomyslitelnými plecami:,,Nepríde mi, že by na ňu bolo vo vlčom živote priestor," dovolil si povedať trúfalo, lebo sám nehcel zachádzať do vážnych konverzácií. Bolo ich príliš a zároveň nedostatok; v konečnom dôsledku to všetko bolo tak či onak vyčerpávajúce. A ako rozprávka, ktorú matka rozprávala svojmu vĺčaťu každý večer lebo nepoznala inú. Zatiaľ čo Korhu išiel potenciálne nájsť a obťažovať reálneho operenca, Ravonny pokračoval v konverzácií s jeho otcom. Pocítil potrebu zvýšiť hlas a prihodiť energetickejší tón:,,No, tieto dni sa pripravujem na skúšku aesty. Dnes...dnes sa len tak prechádzam," poobzeral sa naokolo, ,,je pekne, že? Ten sneh," zamumlal a niekde tam v ňom sa nahromaždil hlboký povzdych, ktorý však nevyšiel von. ,,Vidieť to zhora...Možno si pôjdem zalietať-" ak vzduch nie je príliš tam hore ostrý, no predsa len, no predsa len kto mohol trvdiť, že ho to aspoň trochu neprebudilo?. ,,A ty?" spýtal sa naspäť, švihnúc chvostom.

,,Prečo si na mňa zaútoučila?" vyzvedal sa. Tá časť mu prišla zrejmá a nebolo to presne to, na čo sa pýtal. ,,Myslel som, že sme si porozumeli," dodal tak pomerne vyčítavo nešťastnej vlčici. ,,Bol som jeleň. Snažil som sa ti to povedať," vyštveral sa na nohy a obzrel si rany, ktoré mu spôsobila. Aspoň sa dalo s určitosťou povedať, že neumieral, no ošetriť to v každom prípade bolo potrebné. Prítomnosť liečitela svorky ale nebola zapotrebná, vzhľadom na to, že to nebolo tak vážne, že by sa o to nevedel postarať aj sám. Mal znalosti od svojej matky a lekciu od samotného Tima. ,,Prechádzal som sa horami a našiel som tam taký huňatý objekt," v stručnosti jej povedal ako sa následne premenil a jeho úmysly, keď zišiel na planinu vyhľadať pomoc. ,,A ty si bol kde?" opýtal sa hneď ako vycítil prítomnosť havranieho prízraka ešte predtým než k nim priletel:,,Preč! Nikde! Nie, krá, krá. Púpava. Zadnica. Jeleň," ako obyčajne, keď sa pomerne vzácne havran rozhodol prehovoriť, len polovica z toho dávala vlčiemu uchu zmysel.

Ravonny pred svojím otcom neutekal, i keď si úprimne povedzme ani nutne nevyhľadával jeho spoločnosť. Sval na zadku sa mu mykol, keď zacítil fyzický podnet, no inak reakcia čierneho vlka bola nezáživná. ,,Finn ma naučil ako si vytrénovať sluch," riekol ako sa pomaly na Toshiho otočil, ,,počul som ti sneh škrípať pod labami," poznamenal a premeral si ho pohľadom. ,,Nie je to na tvoj vek už...detinské?" riekol, aby na svoje slová upútal jeho pozornosť zatiaľ čo koncom krídiel, ktoré nechal klesnúť k zemi nahrabal do gule sneh. Svižným pohybom ju vystrelil do svojho otca, no gula vlka minula o niekoľko centimetrov. ,,...Sakra," povedal Ravonny, zatiaľ čo sa za ním ozvalo ,,Ká, ká, káá!" a čierny vlk sa za prízrakom karhavo obzrel. ,,Ešte sa smej," pôjdeš na polievku, pohrozil by mu ak by to bolo na niečo platné, lebo havran bol celkovo nehmotná entita. Ale švacnúť labou by mu mohol. Ravonny sa k tomu kúsku neuchýlil. Korhu sapriblížil bližšie aby sa pozrel či Toshi niekde neschováva toho svojho operenca.

Nastali dni mrazu a s nimi aj prvá spŕška snehových vločiek, ktoré ešte aj teraz padali lenivo vo veľkých, našuchorených chumáčov z oblohy. Ravonny sa rozhodol opustiť zavčas zrána teplo úkrytu a poprechádzať sa po okolí. Jeho rodina, Toshi, ešte spal a on ho nechcel vyrušovať i keď niekde v hĺbke duše s ním chcel zdieľať zážitok z jeho prvej snehovej nádielky, ktorá mu teraz škrípala pod labami. Svojím spôsobom. Prázdnymi očami kĺzal podĺž vodného toku, ktorý v túto dobu bol už takmer zamrznutý. Bolo isté, že ryby, jeho obľúbený pokrm, si teraz už neuloví. Do krídiel, ktoré mal viac menej voľne položené u tela sa mu oprela meluzína a donútila ho ich napoly rozprestrieť, snáď akoby ho vyzývala k letu. Mal by? Predsa len tam hore musela byť riadna kosa. ,,Krá," preletel havran popri ňom a pokračoval dopredu. ,,Kam sa tak náhliš?" naďalej s polorozprestretými krídlami Ravonny popobehol za ním a prižmúril oči kvôli snehovým vločkám a vetru, ktoré sa spolu vzbúrili proti jeho tváry. Ten zase ale po chvíli poklesol.