Príspevky užívateľa

,,Nie, môj strýko," aka tulák, ktorý si to nakráčal k nemu a jeho súrodencom a prehlásil sa za ich strýka. Aspoň tak to Ravonny pojal. Hlboko vnútri potreboval samca, ktorý by mu nahradil mužský vzor, ktorým donedávna bol jeho vlastný otec. ,,Môj tati...je preč," posmutnel náhle, keď mu ho vlčica pripomenula. ,,No..." nad jej otázkou zacvakal ušami, nebol si tým istý. Lietať s vlčicou na chrbte by bolo nepraktické a ona dosť ťažká, jedine že by sa z nej vykľubal nejaký drobný kvietok. Ale čo si povieme, to by Ravonny nepripustil. Aj tak na to ona dovtedy určite zabudne. ,,Áno! Ja ťa zoberiem lietať a to vysoko! Poletíme nad celým územím!" tak tak. ,,Hej!" vyjakol, keď mu vlčica vytrhla pierko a jeho smútok hneď aj pominul. Aspoň na povrchu. ,,To bolelo!" akoby sa jej páčilo, keby jej vytrhol srsť, duh! Nespokojne nad jej chovaním zafučal a natiahol po nej krk aby cvakol zúbkami, no na to sa už onab aj s pierkom stiahla. Zlodejka to malá. Krídla si stiahol k sebe nech ju už nelákalo pokúsiť sa o to znova.

Kto bol z vĺčat najodvážnejší ťažko bola súťaž, keď mala jasného víťaza. Kto z nich by bez váhania strčil labu do neznámej diery však Faöline čoskoro zistila, keďže sa strach Ravonnyho ktovie kde potuľoval; ešte pred chvíľou sa nechal vláčiť na chrbte tmavého vĺčaťa než havran náhle odletel a nikde ho nebolo. Ešte neboli v štádiu, keď nepretržite robil Ravonnymu spoločnosť. Ravonny si to s ním tak pred týždňom nakráčal k súrodencom a vyhúkol na nich, nech sa dobre pozreli na jeho cool havrana, ktorého on mal a oni nie. Teraz než zazreli pred sebou stromi podával bratovi a sestrám celkom podrobný komentár ohľadom miesta, ktorým práve prechádzali:,,Vlaj sú tieto pláne nekhonečné, ale asi sa ma snažili napáliť! To nie je možné, však? To by za tým musela byť silná mágia, no ten dluhý flk mi zase povedal, že takú nájsť len málokde. To by teda bolo, kepy-" atď atď. Bol ako živé rádio, ktoré sotva kedy prerušilo vysielanie. Ak jeho súrodencom nebolo dvakrát do reči, mohli ste sa spoľahnúť že to prebral aj za nich.

Zavrtel chvostom, keď dostal pochvalu a pusu od mami. Následne ale však prišla väčšia radosť. ,,Dobhve!" zajásal, ,,ja vám to povedať," podmienka jeho mami znela férovo a súhlasil by aj k väčším požiadavkám jeho mami, záležalo hlavne na tom, že mal havrana. Už sa aj hneď k vtákovi prihováral zatiaľ čo sa štveral na prvý konár:,,Ja som Ravonny, ty sa ako voláš? Budeš môj kamarát? My si môžme spolu zalietať hneť ako to ja vedieť!" ešte si chvíľu počkal než jeho krídla zosilneli, no. Nakoniec ani Ravonny sa nemusel vyštverať za havranom, ktorému sa možno nechcelo čakať dokým sa k nemu vĺča dostalo i keď ktovie čo vlastne naozaj prízrak zamýšľal. Rýchlosťou až sa jednému rozmazával pred očami, dosť možne len miestami strácajúc na svojom pevnom stvárneniu, sa skackaním z konára na konár rútil dole k Ravonnymu. ,,Mami, on ide za mnou!" vypísklo čierne vĺča nadšene, neberúc na vedomie, že veľký vták by dosť možne nemusel mať dobré úmysli. Reálni havrani ak chceli vedeli byť potvory.

,,Ty máš oši ako strýko Enti!" vyhŕkol namiesto pozdravu na príchodziu slečnu, ,,vy ste príbusní?" zamumlal skomolene, schopnosť reči ešte len doladiť. Enkidu mal síce rohy, no nemal krídla, zato vlčica nemala ani jedno. Možno boli to, čomu dospeláci hovorievali vzdialení príbuzní? Nikto mu ešte nevysvetlil, že vlci nepatrili hneď do rodiny, keď náhodou mali nejaké tie znaky rovnaké. ,,Moja mama vlaví, že ešte nemám krídla dostatočne silné," rozprestrel ich, aby ich mohla zračiť v celej ich kráse, ,,no už čoskoro poletím lepšie ako vták!" keď sa už vlčici nemohol predviesť, tak aspoň tie budúce schopnosti. Veď on usilovne trénoval. Naposledy sa mu dokonca podarilo (viac menej) doplachtiť zo skaly na zem bez toho aby sa prizabil. Ale, uh-oh, o tom pred jeho mamkou radšej pomlčať. Vlčica, ktorej z obáv o svoje deti div až chlpy nepovypadávali a vĺča, ktorému museli vysvetlovať čo to ten strach vlastne je, lebo sám ho nikdy neucítil. Ešte by dostal zaracha a v nore mal len sotva priestoru na trénovanie letu.

,,Ak my nájsť niekoho kto sa vie rozprávať so stlomami, to by sa potom mohol opýtať koľko on plesne starý!" bolo udivujúce ako to niekedy Ravonnymu myslelo a zvyšok času fungoval na dvoch, možno troch mozgových bunkách, ktoré museli niekedy zamakať. Matka večne zahltená obavami a vĺča, ktoré strachu nepoznalo. Ale veď on ho už čoskoro spoznal a to doslovne v podobe havrana, ktorý si teraz našuchoril perie - prízrak, ktorý stvárňoval svoju podobu veľmi presvedčivo. ,,Tati mať havrana, ja chcem tiež!" spustil zatiaľ čo prehadzoval poslednú nohu úspešne na peň. ,,Ak my skamarátiť, môžem si tohto nechať?" no aké cool by to bolo! To by sa potom mohol chváliť súrodencom, ktorí by mu havrana za isto závideli. ,,Plosííííím," nečakal na odpoveď mamky a použil na ňu šteňaciu presvedčiacu taktitu skôr než jej čo i len stihla napadnúť záporná odpoveď. ,,Ja sa s ním budem hlať, keď ty a súrodenci niekde preš," prezradil jej svoj plán, teraz už všetkými nohami na pni stormu. Čas sa vyštverať na prvý konár!

Roztiahol nohy od seba ako parašutista, keď ho mama zobrala za zátylok pričom vyplazil svoj malý, ružový jazýček. Spojil ich naspäť ako ho položila na zem, pričom ich pevne napol aby sa zase nerozpleštil, čo aj celkom hrozilo lebo ho náhle prekvapila váha vlastného tela.,,Písk!" bol vždy takýto ťažký? Ten dojem ale pomynul po tom čo urobil tých pár krokov vpred podľa príkladu jeho mami. Úspech! Ktorý sa neváhal jej oznámiť jasne a nahlas, ak by si to náhodou sama nevšimla:,,Písk, písk, písk!" čím sa možno snažil povedať si na mňa hrdá, mami? Povedz, že si! Pozornosť Bell si však uchmatla jeho sestra, ktorá sa dakde zatúľala, nad čím tiež vyjadril určitú dávku nesúhlasu. Tak to už nanesťastie bývalo no. So štyrmi vĺčatmi sa rodič len ťažko zvládol poriadne venovať každému z nich. Z ňufáka nahlas vydýchol a ktorom hodný urazenej dámy a pokúsil sa o dupot, no vzhľadom na fakt, že i bežné kroky si vyžadovali poriadnu dávku sústredenia aby sa nevykydal na zadok, sa mu to veľmi nedarilo. Uh-huh! Zaujal ho ale sneh.

Enkidu sa o zúbkoch vĺčat mýlil - tie ich ostré decké špicáky vedeli poriadne poštípať, ale veď to už on čoskoro zistil a oľutoval, že im to vôbec navrhol. Ravonny sa nad tým musel na moment zamyslieť, lebo to veru bola klasická naháňačka, než sa jeho hlava napokon rozhodla, že to akceptovala ako uspokojivé obzvláštnenie. ,,Tak doble! My naháňať ťa a keď chytiť, tak kusnúť!" jeho strýko sa mu tak pozdával, že dospelý vlk dostal tú česť a bol zvolený za cieľ. Ravonny celý od vzrušenia vypískol, keď sa naháňačka oficiálne začala a s návalom energie vymrštil svoje telo do skoku aby medzi nimi vytvoril bezpečnú vzdialenosť. Roztiahol pri tom krídla, ktoré mali ešte len zosilnieť na nejaké aktuálne použitie, no na okamih to vyzeralo, že zaplachtil. ,,Duny, Duny! Nie mňa, ale strýka Entiho!" zvýskol zatiaľ čo ako srnka alebo skôr koza skackal preč až rozprašoval piesok od láb do okolia a do očí každého nešťastníka, ktorému sa podarilo byť v oblasti dosahu. Jeden by to mohol označiť za neúmyselnú obrannú taktiku!

Vĺča si to celé šťastné cupitalo za svojou mamou, že ju malo celé pre seba. Síce jeho denné rozkrikovanie sa bolo ťažké odignorovať, keď bol tým najhlučnejším hlasom v okolí, no kvôli súrodencom sa mu nedostávalo toľko pozornosti koľko si vyžadoval. Teraz mal ale konečne voľný priestor na jeho nekonečné otázky. ,,Áno, poďme!" zavrtel chvostom akoby chcel pozametať všetok prach v okolí, ,,a to prešho spadol? Vášne má tisíc rokov? Pošuť som jedného vlka v nole povedať svojmu kamalátovi, še je už takmer v hlobe, a mal vraj len sesť lokov!" to inak kvalitne počul zle, mimochodom. Tí vlci sa rozprávali úplne o niečom inom. ,,Aha, mami! Pozri," zvedavo nastražil uši a labou ukázal na havrana, ktorý si hovel na najvyššiom konáry a uprene vĺča sledoval, ,,aké má zvláštne oši!" prázdne a svetlo zelené, jeden sa pri pohľade na nich nevedel rozhodnúť či mu až žiarili alebo nie. ,,Ja idem za ním vyšplhať hore," oznámil svojej mame a vták vyzeral, že nahodil spokojný výraz po počutí týchto slov. Ravonny dlho neotáľal a ako povedal, začať sa šplhať hore na peň, trepotajúc krídlami aby svoje telo nadvihol hore čo nebolo ľahké.

Ucítil sklamanie, keď si vlastnými očami preveril, že Toshi veru pri vode nebol. Bol presvedčený, že teraz už určite aj spolu s jeho sestrou boli na správnej ceste a spojitosť ich otca s vodou bolo to, čo Toshi chcel aby si uvedomili. Zafučal, aby svojmu okoliu svoju neschopnosť, než mu následne dačo trklo v hlave.,,Možno on skrývať sa vo vode!" povedal Faoline. Bola to veru nebezpečná myšlienka u vĺčat vo všeobecnosti a obzvlášť u Ravonnyho, ktorý strachu nepoznal a jeho hlava tak nebola schopná vykalkulovať potenciálne nebezpečenstvo v búriacej sa vode. ,,Tati a voda, ryba a voda, on ako lyba a ryba vo vode!" zhrnul jej svoje myšlienky. ,,Idem pozlieť bližšie!" oznámil malej vlčici a veru už aj vykročil na okraj brehu rieky, aby sa naklonil nad vodu. Nejakú tú chvíľu sa snažil cez prúd vody zazrieť či sa Toshi v rieke nachádzal, no tvary sa mu rozmazávali pred očami. ,,Hmm. Ja ho nevidieť. Ty áno?" opýtal sa svojho súrodenca, lebo čo bolo lepšie ako jedno nakláňajúce sa vĺča nad riekou? No predsa hneď dve!

,,Doblý deň!" malý Ravonny neotáľal ku cudzincovi pricupitať a zodvihol k nemu hlavu:,,Teba som tu ešte nevidel," poznamenal a premeral si ho pohľadom. Síce sa ešte nemal šancu so všetkými členami svorky porozprávať a to nemali tušenia o čo všetko prichádzali, v nore ich predsa výdal.,,Wow! Ty máš rozdieľne oči!" vyhŕkol a následne vygulil od údivu tie svoje, na čo nadviazal s Enkidu prenikavý očný kontakt, aby sa ujistil, že sa mu to len nezdalo. Modré a hnedé, ako to len bolo možné? ,,Strýko? Nevedel som, že máme strýka," prižmúril oči akoby ho nad niečím upodozrieval, neuvedomujúc si, že dané slovo sa nemuselo nutne používať v rámci rodinných konekcií. Následne sa mu ale nadšene rozkrútil chvost.To dávalo zmysel! Enkidu mal rohy a aj oni mali rohy, neklamný znak, že k nim patril. ,,To je supev! Ja som Ravonny, tešiť ma strýko Enti!" spustil tak rýchlo, až sa mu z toho plietol jazyk. ,,Náš tati teraz pleč tak ty tu s nami hrať dokým on nie naspäť!" rozhodol za neho. ,,Čo my hrať? Ja hrať teraz so súrodencami, ale my hfať tie isté hry! Ja skúsil navlhnúť niečo nové, no-" zahrnul toho nešťastného uja slovami.

Jeho prítomnosť len málokedy zostávala nepovšimnutá okolím, keďže ju veľmi hlasno rád oznámil. A to ani nepotreboval mať niekoho na blízku. ,,Mami!" vyštekol, ,,Fao! Duiny! Sela! Tat-" nie, ten nie. Nebol ešte pripravený si to priamo priznať, no už bolo na čase si uvedomiť, že nešlo o žiadny test a Toshiho skrátka nebolo. Niečo sa mu stalo alebo...sa na nich úplne vykašľal. Vĺča mľasklo jazykom nad trpkým pocitom v jeho vnútri. Každopádne, dôvod, prečo sa po svojej rodine Ravonny teraz rozkrikoval a snažil sa ich nájsť, čo sa mu nedarilo, bol prostý:,,Našiel som veľmi saujímavého chrobáka, mal fakt neplíjemný štipanec! To bolo od neho veľmi hlubé, ale ja som mu to odpustil! Lebo niekto mi povedal, še by sa malo odpúšťat, chcel som vám ho priniesť ukásať no odletel! Aha, ako mi to opuchlo-" jeho hlava sa nedokázala rozhodnúť, čo zdeliť svetu skôr. Náhle zastal a znehybnel. U prameňu rieky okrem šumu vody tak jednému mohlo prísť, že nastalo až hrobové ticho. Hmm. Jeho rodina tu nebola.

,,A-ha!" spokojne vyceril zuby. ,,Teba test-o-vať tati tieš!" na to koľko slov sa z jeho tlamy denne hrnulo, jeho schopnosť reči nestíhala. Ale to nebolo nič čo by sa vekom nevyškatuľkovalo! To potom bude nezastaviteľný. ,,Áno!" vypískol tiež a urobil okolo nej pár poskakujúcich kolečiek, ktoré vzišli z toho návalu energie, ktorý sa jeho telom teraz rozlieval, pričom rapotal:,,Ty a ja hľadať tati, a on na nás hrdý, keď my ho nájsť!" Na moment sa zarazil či by radšej nepátral solo a zožal tak celý úspech, no potom dospel k záveru, že mu nejako neprekážalo sa o neho podeliť. Za isto bude mať množstvo príležitostí dokázať, že on tu bol ten lepší zo súrodencov! Musel ale uznať, že Faoline mala dobrý nápad:,,Tosi a voda, áno!" jeho otec predsa ovládal vodu, nie? To potom musel byť ako ryba a nebolo snáď miesta, kde by sa ryba cítila lepšie než u vody! ,,Tak poďme!" vykríkol a už si to ako malé tornádo razil vpred. Jeho sestra síce rozprávala lepšie, skloňovanie a tak, no Ravonny zmajstroval chôdzu rýchlejšie než jeho rovestníci.

,,Fao!" vypískol, keď zistil, že to bola jeho pobláznená sestra, ktorá si dovolila sa na neho vrhnúť. Zahryzol sa do jej nohy; nie tak aby jej ublížil samozrejme, no aby jej dal dobrú ukážku, že s ním sa neradno zahrávať! Zdalo sa, že bol úspešný, keďže sa jeho sestra prevalila na chrbát a očividne sa hrala na korytnačku o ktorej existencií čierne vĺča nemalo ešte tušenia. ,,Fao! Ty vidieť tati?" postavil sa nad svoju sestru aby jej zdôraznil, že si požadoval odpoveď. Ak si týmto testom prechádzal len on, to by sa vážne urazil! To by znamenalo, že mu otec nedôveroval a vyžadoval si za potrebné si overiť Ravonnyho schopnosti. Zamračil sa na Faoline, ktorá bola zamestnaná mávaním láb vo vzduchu. Sústreď sa, ty jednomozgobunková príšera! Prevrátil nad jej chovaním očami. Snáď jeho otec dobre zobral na vedomie, že Ravonny tu bol ten, čo usilovne pracoval na splnenení testu. Ak si niekto zo súrodencov na svoje meno zobral kredit, ktorý im nepatril, tak tých previnilcov Ravonny poriadne kusol do zadku! S tým mohli počítať.

Malý Ravonny si uvedomil, že svojho otca už nejakú tú dobu nevidel a rozhodol sa ho ísť vydať hľadať. Nejakým spôsobom došiel k záveru, že sa pred ním naschvál schovával. Muselo ísť o nejaký test! Krídla nadvihnuté, rázny krok cez slnečné lúky. Ravonny nepochyboval o tom, že sa mu ho podarilo nájsť. Toshi sa nemohol pred ním schovávať večne a vĺča sa rozhodlo tento fakt podeliť so svetom. Vyskočilo na osamelú skalu, kus kameňa, ktorý sa sem zatúlal z hôr večného snehu. Ravonny roztiahol krídla a pozrel sa na ten "rozliahli" svet pod ním akoby mu snáď patril. ,,No len doškaj...tati!!" zjačal, na čo svoj bojoví výkrik doplniť o ostré vydýchnutie z ňufáku:,,Hmpf," necítil sa práve spokojne. Na jednej strane si odmietal pripustiť, že by mohol tento "test" zlyhať a pod odhodlaný pátrať ďalej. Na tej druhej sa mu neprítomnosť Toshiho sotva pozdávala. Tak či onak, na Slnečných lúkach sa určite neskrýval, keďže to by ho už Ravonny zazrel. Snažil sa rozhodnúť kam ďalej. Toto miesto bolo rozsiahle. Kiežby už boli jeho krídla dostatočne silné na to, aby nimi mohol lietať, to by určite Toshiho našiel skôr, než si jeden stihol prdnúť! Prudko nimi zatrepotal.

,,Písk, písk, písk!" odkomunikoval späť svojej mame a skĺzol dole na zadok z chrbtu svojho otca, po ktorom sa driapal hore dole poslednú hodinu. Natiahol svoje telo vpred aby si tak takticky skrátil vzdialenosť medzi ním, mamou a portálom do toho žiarivého bieleho sveta - nejedno vĺča by možno zaváhalo pred tým, než ho premohla zvedavosť, no i najmenší strach v jeho hlave či srdci nemal miesto. ,,Písk!" povedal svojím súrodencom, aby si švihli. Nehodlal na nich príliš dlho čakať a už si to razil ku vchodu nory. Už od skorého začatku prišiel na spôsob, ako sa obdivuhodným tempom plaziť naokolo až sa za ním prášilo. Takmer. Už bol pri vlčici, keď si zmyslel, že jeho rýchlosť bola pre neho stále neuspokojivá. Na okamih nadvihol svoje telo a urobil výšľap vpred, čo by sa možno dalo označiť za krok. Následne sa ale všetká jeho váha akosi premiestnila dopredu a urobil kotrmelec. Bonkol tak do Bell a zostal sa opierajúc dole hlavou o jej nohu:,,Písk! Písk, písk," podľa tónu to neznelo, že by ho to znepokojovalo, ,,písk? Písk."