Príspevky užívateľa

Ravonny natočil hlavu na príchodzieho, ktorý sa ocitol v zlom čase na zlom mieste. Možno by mu prišlo Hariuhy viacej lúto, keby nešlo len o nasadenie parohatého venca. Veď snáď by S'Arik po nikom neprskal ako nadurdená čivava so stareckou demenciou pre tak neškodný a pomerne milý vtip. Roihu hádam nebol až tak škodoradostný. Ravonny sa rozhodol hrať divadielko:,,Hariuha?" odvetil prekvapene Roihovi nenápadne potichu, no nie tak potichu aby biely vlk jeho slová nezachytil. ,,Nemyslel som si, že je ten typ," zožente mu niekto Oscara, lebo Ravonny bol prirodzený. Ach! Hádam mu to potom Hariuha nebude príliš zazlievať ak ho náhodou Roihu prezradí. Čierny vlk potreboval od neho ešte ten tréning boja ako budúca umbra. Už sa blížil k dvom rokom života a to bol čas, kedy by mal postúpiť skúšku na aestu. Medzi druhým a tretím rokom života, ako mu bolo povedané. Kto iný by mu tu už potom len mohol dať potrebné lekcie? Bolo málo možností. Nie, lepšie si bolo Hariuhu nepohnevať ale už bolo poprípadne neskoro.

,,Tak to je potom skvelá správa," Ravonny sa čo to málo dopočul o jeho rozpadávajúcej sa rodine. Niekde mu odišla žena a následne sa vyparili dvaja synovia. Čierny vlk čo si zažil podobnú situáciu s ním súcitil. Rodiny boli tak...nestabilné. Na čo to všetko bolo dobré, keď sa vedeli tak náhle vypariť? Nezostalo po nich potom nič, len prázdne miesto, ktoré ťažilo na srdci. Áno, Ravonny bol stále ohladom toho zatrpklý, no nedal pred Roihom nič najavo. Len si sám pre seba šklbol uchom ako keď si vĺča od flustrácie duplo.,,Do Zeleného lesa je to slušná dialka, ovzvlášť pre niekoho v jeho...veku," Ravonny pokukol po starom vlkovi hádam aby sa uistil, že sa veľmi výhodne nezobudil práve na jeho slová. Vlci boli na svoj vek citlivý a Ravonny vedel lepšie, než si dovoliť uraziť lexa jeho svorky. Nie však tak veľmi, aby snitchol Roiha:,,Isto zostane milo prekvapený," čierny vlk nadvihol pomyslené vlčie obočie:,,Nevidel som ťa ak ani ty o mne nevieš. Dostať nesprávne pochvalu za zásluhy by bolo voči tebe neférové."

Náramok s lesklým chrobákom darovaný od Svetlušky a náhrdelník s vianočnými svetielkami; takto ozdobený mladý vlk vstúpil do úkrytu z jeho obchádzky územia krátko po tom čo videl navracať sa z plesu prvých členov. Od svojej skúsenosti s ovčím rúnom sa samozrejme poučil a nedotýkal sa neznámych predmetov bez dozoru. Tento sa mu však sám priplietol do cesty až Ravonny takmer skončil na zemi, na čo nebol hrdý. Na jeleňa sa však nepremenil a nič iného zákerného sa neudialo, pokiaľ si teda všimol. Náhrdelník tak skončil na jeho krku. Aby sa o neho postaral zatial čo sa poprípadne našiel jeho majitel, inak si svoj nález plánoval ponechať.. Keď zamieril k svojmu pelechu, započul najprv hlas a o pár sekúnd na to zračil jeho majitela. Išlo o otca spomínanej dámy, čo muselo znamenať, že aj ona je naspäť.,,Zdravím, Roihu," pozdravil ho slušne tak ako sa patrilo, ,,Bolo na plese dobre?" zdvorilo sa ho opýtal. ,,A-Hmm," pohľad mu padol na vyzdobeného lexa svorky. Zdalo sa, že Roiha prichytil pri nekalých aktivitách.

Pripomienka Svetlušky, že sa nemohol plesu zúčastniť na jeho srdci bolo ako bodanie ihiel a on by fakt ocenil, ak by túto tému viac nerozvíjala. Veď musela počuť o okolnostiach za akých sa Ravonny s jeho otcom pripojil. ,,Rád by som sa zúčastnil, no to vieš-" nedopovedal a len pokrútil hlavou. Nič iné ako hranice mu nezostávalo. ,,Snáď som takto," v tvojich očiach ,,aspoň najkrajší vlk Prízračných," hneď tu po dáme pred ním. Nebolo ale už tých komplimentov príliš? ,,Čokoľvek si želáš podniknúť, som za. Teraz by si ale nemala nechať svojho otca čakať o nič dlhšie," potreboval byť chvílu sám. ,,Ešte mi tak potom vynadá, že som si jeho drahú dcéru dovolil zdržať," Ravonny predpokladal, že išli spolu. Osobne s Roihom kus reči neprehodil, no zvykol ho ako člena svorky výdavať naokolo. S tým ako mu teraz zmizol syn Ravonny predpokladal, že sa cítil pomerne vynervovaný. Ako zmiznutie svojho brata brala Svetluška? Pre jej dobro dúfal, že sa zas ukáže, ak nie - mali si o rodine čo povedať.

Zdalo sa mu to alebo zo Svetlušky vyžarovalo teplo? Až mal chuť do jej srsti zaboriť tvár a na chvílu zabudnúť na všetky problémy, a, a- Zahanbil sa pri akej myšlienke sa to prichytil, mierne zmätený. Očividne sa potreboval vyvetrať na čerstvom vzduchu. Na čerstvejšom vzduchu. Prekvapene zamrkal, keď vlčica pred neho predložila náramok. ,,To je...to je od teba veľmi milé, Svetluška," až bol dojatý? Rozhodne mu to však zlepšilo náladu. Hneď ho aj uchopil opatrne do zubov, aby si si ho zaplietol okolo prednej, pravej laby. Po pár nemotorných pokusoch sa mu to podarilo a natočil si chrobáka tak, aby bol pekne na očiach. ,,Teraz to vďaka tebe sluší aj mne," zahmkal a na pysku sa mu vytvoril malý, no veľmi úprimný úsmev. ,,Uži si ples," pokynul jej, ,,potom mi porozprávaš ako bolo," odvetil, ale...nebolo lepšie ak zostal v nevedomosti? Čo ak to v ňom vyvolá len ešte viac hnevu a závisti? Možno mu to úplne nevychádzalo, no Ravonny si neželal sa utápať v týcho pocitoch. Ach, ešte že jeho matka bola ktoviekde, lebo-

,,Svetluška," čierny samec spozornel a s najlepším výrazom, ktorým sa dokázal v tej chvíli prezentovať sa pomaly na ňu otočil. Vedel predsa lepšie, než niekomu kto nemohol za jeho situáciu kaziť náladu. I keď to bola úprimne trochu lákavá myšlienka. No, každý mal svoje horšie chvílky a Ravonny bol nešťastný, flustrovaný a nahnevaný zároveň.. Svetluška navyše bola len známosť z jeho svorky a nič mu tak nedlžila i keď musel sám sebe v duchu priznať, že sa prichytil jej spoločnosť...vyhladávať. Švihol nad tým chvostom. Každopádne, bola jediná rovestníčka vo svorke, s ktorou mohol prehodiť kus reči. Čakal čo mu mala povedať, no keď sa zdalo, že to neprichádzalo, uchopil sa toho on:,,Pripravená na ples? Sluší ti to," pousmial sa na vlčku, aj keď jeho oči prezrádzali, že nemal na usmievanie sa náladu. Tak ako to určite slušilo istej Nihilskej dáme, ktorá sa za isto na ples dostaví. Až sa vyhrešil, že na ňu myslel, no čo ju snáď mohol zo svojho srdca tak rýchlo pustiť? Pre svoje dobro na tom ale pracoval.

Úsmev a mávajte. Asi tak sa Ravonny cítil, keď hladel ako vyparádení členovia svorky opúšťali územie za plesom zatial čo on bol nútení zostať tu a dozerať. Činy jeho matky, ktoré sa mu podarilo poslednú dobu ignorovať, teraz prišli a pripomenuli sa mu, že ich následky ho skrátka neopúšťajú. Bola to ako facka, z ktorej sa mu až hrnuli slzy do očí a na jazyku cítil horkú pachuť. Nielenže však odmietal aby ho členovia svorky takého videli, rád sa snažil sám sebe nahovoriť, že bol nad vecou. Koho zaujímal nejaký hlúpy ples? On bol omnoho radšej, keď mohol zostať tu, strážiť územie, byť produktívny. Držiac kamenný výraz na tváry z ktorého ho za týchto podmienok až rozbolela tvár sa zvrtol preč a vydal sa smerom k hrádzi. ,,Krá, krá," pípol ticho havraní prízrak, ktorý sa mu vláčil na chrbte. ,,No čo?" odfrkol mu Ravonny hrubšie než zamýšlal, ,,vyleť hore a dávaj pozor." Vták cvakol zobákom a roztiahol krídla, opustiac tak jeho chrbát. Ravonny si povzdychol a výraz v tvári sa mu zjemnil. Keď budú všetci preč, aspoň ho nikto nevidel.

Ravonny porozumel, že to nebola téma, ktorú chcel jeho učitel riešiť. Porozumel tiež, že páchatel možno pochádzal z ich vlastných rád, čo v ňom vyvolalo dávku...zvedavosti? Nedal nič najavo a sústredil sa. ,,Tak to je cool. Ak by som sa mohol premeniť naspäť kedy chcem, užil by som si byť jeleňom viacej," zdelil mu. Hariuha sa určite musel dopočuť o jeho zvláštnej príhode. No ak by sa Ravonny vtedy nevrátil do vlčej podoby, vedel by sa s tým zmieriť. ,,Poznám," pokývol do toho hlavou, ,,práve sedí na strome nad nami. Pozdrav, Korhu," pokynul havraniemu prízrakovi, na čo v ušiach dvoch vlkov zaznelo ,,Krá!". Čierny vlk si uvedomoval, že bola netradičná. Len máloktorá totiž mala svoj vlastný rozum a samostatnú zhmotnenú podobu. ,,Nemôžem ju použiť úmyselne ako ty. Korhu mi takmer vždy robí spoločnosť, je výlučne na mojej strane no zasiahne keď sám uzná za vhodné," riekol. Ako pred chvílkou, keď sa vyrútil po bielom vlkovi no rýchlo si to rozmyslel, keď Ravonny zistil, že nejde o nepriateľa.

Pokývol mu hlavou na znak poďakovania a postavil sa. Popreťahoval si krídla, aby im trochu ulavil od strastí, ktoré im Hariuha spôsobil zatial čo načúval jeho slovám. Následne si ich zložil k telu:,,Lekcia udelená," odvetil i keď si bolo ťažké predstaviť, že jeden zvládol byť v neustálom strehu. Keď prišlo na spomenutie útoku, Ravonny nadvihol uši:,,Sú aspoň nejaké stopy? Počul som, že v okolí nebol cítiť žiadne neznáme pachy, ale..." odmlčal sa. Možno jeho záujem spočíval v jeho skúsenostiach. ,,Vyliezol si na strom...?" hlas sa mu ku koncu "stratil do vetra" lebo sám o tom nebol presvedčený. Vlci nevynikali práve v šplhaní a Ravonny by si bol takmer istý, že by si Hariuhu všimol, keď sa po ňom obzeral. Uprene na bieleho samca niekoľko sekúnd hladel, viditelne premýšlajúc. ,,Akú máš mágiu?" spýtal sa ho na rovinu so zvedavým výrazom. Ravonny bol o existenciách mágií pomerne dobre uvedomelý. Ak by jeho, ktorá práve sedela na strome nad nimi, nebola skôr pasívnej povahy, možno by z neho bol zdatný mág!

Ravonnymu jeho rola sadla; patril medzi telesne zdatných vlkov, ktorý by sa mohli pýšiť, že vynikali v sile. Jeho silnou stránkou naopak bola obratnosť a rýchlosť ako práve dokázal. Niečo čo sa zišlo si dobre uvedomiť ak, keď sa ako budúci bojovník svorky dostal do boja. Sledoval s určitou dávkou obdivu ako Everett skonal srnu, pričom na pár krokov odstúpil aby mu dodal potrebný priestor a keď bolo hotovo znova podišiel bližšie. Krv v ňom vyvolala isté spomienky. ,,Každý zohral svoju časť," so švihnutím chvosta odvetil Everettovi, keď mu pripísal väčšinu zásluh. Predsa si len nemohol pomôcť a na tvári sa mu myhol jemný úsmev. Byť pochválený za podstivú prácu a schopnosti, ktoré si aktívne či pasívne cibril bol veľmi dobrý pocit. ,,Ďakujem," dodal napokon na vyjadrenie, že si jeho pochvaly vážil. Na jeho pokyn chytil ich korisť z druhej strany a pomohol mu ju odtiahnúť k táboru. Našťastie nemali ďalekú cestu lebo predsa len takto vláčiť srnu bolo pomerne náročné či už bol vlk silák alebo nie.

Tak ja poprosím pre Ravonnyho posledný prívesok - vianočné svetielka a špeciálny darček slot na vĺča do vrhu

Váha tela samca na neho dolahla viacej než by mu bolo milé; Ravonnymu chýbala chuť do jedla a bol tak na svoju stavbu tela a vek pomerne chudí. Jemu samotnému to akosi nedochádzalo, lebo v odraze vody či teraz už ladu to nebolo na ňom práve vidieť. Hariuha to teraz však mohol cítiť. Keď na neho dopadol, Ravonny tak sykol a jeho telo na okamih stuhlo. Pred sebou zazrel čiernu šmuhu, havraní prízrak, ktorá sa vyrútila na Hariuhu no zmenila smer v poslednú sekundu, keď Ravonnymu sa dostal do ňufáka pach jeho útočníka. ,,Hariuha," riekol ,,už som sa ťa chystal nabodnúť rohom," poznamenal až zamračene. To by bolo pre oboch nepríjemná situácia. ,,Ako si to urob- začal, no bol prerušený:,,Ouch. Drtíš mi krídla. Mohol by si zo mňa zliesť?" ak už dosť možne nebol v procese. Ravonny by každopádne neocenil ak by mu zostali nefunkčné i keď po dnešnom tréningu očakával nejaké stuhnuté, bolestivé miesta. Všetko záležalo samozrejme na tom, ako tvrdo na neho jeho učitel pôjde. On sa nebude sťažovať.

,,Moje meno je Ravonny," predstavil sa mu naspäť, hneď na to zahrnutý vĺčkovimi otázkami o jeho krídlach. Asteri sa ním zaisto zdal byť fascinovaný - akoby aj mal. ,,Narodil som sa s nimi, ako keď sa jeden narodí s chvostom alebo ty s tými tvojimi...vlasmi," padol na ne pohladom. Aj jeho sestra Seraphina mala, ale tie jej boli omnoho objemnejšie. Tie Asteriho skôr vyzerali, že mu zmokli alebo si ich ulízal. Až si takmer odkašlal, že sa prichytil pri takej myšlienke. To nebolo slušné. ,,Samozrejme, že viem lietať," odvetil, možno, ale len naozaj možno so štipkou urazenosti. Nadvihol a poloroztvoril krídla, aby mu hádam ukázal, že sú funčkné a následne si ich zas uložiť k telu.,,Možno niekedy nabudúce," pousmial sa, hádam aby neznel príliš tvrdo; jeho staré ja by využilo každej naskytnutej sa príležitosti sa predviesť, ale táto stránka už bola nejaký čas pochovaná. ,,Teraz mierim do hôr trénovať...uh," trochu sa zasekol, ,,na skúšku aesty," dodal na to. Tak. To bolo dosť objasňujúce, no nie?

Potom čo sa Seraphina vyjadrila, že nebrala ich matku ani Aiduina už ako rodinu nastalo ticho. Menší vnútorný konflikt, možno. Niť smútku a možno planej nálade, ktorá prekonávala aj ten hnev, ktorí Ravonny voči tým dvom pociťoval. No sestra ho donútila premýšľať a pár vecí si ujasniť. ,,Ani..." začal najprv neisto, no potom zodvihol hlavu a pevnými slovami povedal:,,Ani ja nie." Že by sa konečne, určitým spôsobom, vyrovnal s faktom, že jeho rodina už v podstate nebola? Bolelo to, bo bolo to veľmi odlahčujúce. Čas rýchlo plynul a pomaly nastal čas rozlúčenia sa. ,,Otec sa bude,hmm, strachovať kde som," súhlasil s ňou, i keď vnútri nebol úplne ochotný ju tu opustiť. Po krátkej chvíli to bol on čo sa odtiahol a zodvihol zo zeme. ,,Vidíme sa," riekol potichu ako jeho srsť hriali posledné slnečné paprsky dnešného dňa. ,,Drž sa, sestra," vykročil smerom k úkrytu a Korhu ho poskakujúc nasledoval. Spoločne roztiahli krídla a vzniesli sa spolu do vzduchu nad more, bok po boku letom zdolávajúc dlhú cestu späť do svorky.

,,Som si takmer istý, že to spolu súvisí," potvrdil jej, ,,v tom prípade by sme na to mali upozorniť Fortis alebo Orda - na koho naďabíme skôr," dodal, aby si členovia svorky vedeli dať pozor na predmety bez dozoru a "divne chovajúcu sa zver". Jeden nikdy nevedel či si náhodou nechcel dať člena svorky k obedu! ,,Áno, keď sa mu zachce," a to ešte nevedela tú zaujímavejšiu časť, že Korhu bol stelestenie jeho strachu. Možno...možno jej to naozaj raz povie. Vedel o tom vôbec jeho otec? Ravonny predpokladal, že mu to zdelila Bellanna. ,,Vrátime sa?" nadvihol uši či ho vlčica odprevadí ku svorkovskému úkrytu. ,,Som zranení. To vieš, aby sa mi po ceste tam náhodou niečo nestalo," hravo ju podpichol a či už súhlasila alebo nie, vydal sa späť ku Starému hvozdu. ,,Nelám si nad tým hlavu," zvolal za ňou ešte, ,,neurobila si nič zlé," riekol, aby si to zbytočne nevyčítala. ,,Oh a ešte by som rád vedel...Chutil som dobre?" uchechtol sa. Oči síce stále prázdne, no predsa sa len úprimne uchechtol a poklusol dopredu.